Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-380-2017.pdf
PDF · 301.42 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/380/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu E.. H. F.F., X.. X.X.XXXX, F., J. XX, zast. JUDr. Tiborom Sásfaim, advokátom, AK, Košice, Fejova 4, proti žalovanej Sociálna poisťovňa Bratislava, Bratislava, ul. 29. augusta 8 a 10, IČO: 30 807 484, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 40C/202/2011-482 z 18.5.2017 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
M e n í rozsudok tak, že určuje, že výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v platnom znení daná žalobcovi listom z 8.3.2011 je neplatná. V prevyšujúcej časti z r u š u j e rozsudok a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) v poradí druhým rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta a priznáva žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 4.7.2011 domáhal a ako ju skutkovo a právne odôvodnil, ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná a čím svoje stanovisko odôvodnila. Ďalej uviedol, aké dokazovanie vykonal a čo z jednotlivých dôkazov zistil. Citoval znenie § 252g ods.1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zák. práce v platnom znení, § 42 ods.1, § 59 ods.1,2,4, § 61 ods.1-4, § 63 ods.1 písm. b/, § 74, § 17 ods.2 zák. č. 311/2001 Z.z. Zák. práce v znení účinnom k 8.3.2011 a uviedol, že predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi 8.3.2011. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca bol zamestnancom žalovaného od 5.8.2002, posledné pracovné zaradenie samostatný referent, špecialista na odbore úrazového poistenia, že 8.3.2011 ukončil žalovaný so žalobcom pracovný pomer výpoveďou z pracovného pomeru podľa § 63 ods.1 písm. b/ Zák. práce pre nadbytočnosť z dôvodu zmeny organizačného poriadku Sociálnej poisťovne účinnej k 1.3.2011 na základe určeného počtu pracovných miest v súlade s rozpisom rozpočtu správneho fondu na rok 2011, ktorou došlo k zníženiu počtu pracovných miest v pobočke Sociálnej poisťovne v Košiciach (ďalej len SP) s tým, že žalovaná nemá možnosť žalobcu ďalej zamestnávať a, že pracovný pomer skončí 30.6.2011. Žalovaná doručila žalobcovi výpoveď 8.3.2011, pričom žalobca odmietol 8.3.2011 výpoveď prevziať, že 31.3.2011 žalobca prevzal písomné vyhotovenie. K námietke žalobcu, že ak došlo k prerokovaniu ukončenia pracovného pomeru výpoveďou so žalobcom, tak k nemu nemohlo dôjsť vopred, keďže žiadosť o prerokovanie ukončenia pracovného pomeru výpoveďou so žalobcom je zaevidované v systéme evidencií všetkých písomností žalovanej ASSR o 28 čísiel neskôr ako je zaevidované ukončenie pracovného pomeru výpoveďou, mal za to, že tvrdenie žalovaného a výpoveď svedkýň ozrejmili spôsob evidencie písomností u žalovaného s tým, že je možné vybrať si číslo pripravovanej listiny vopred, prípadne zaevidovať písomnosť neskôr a toto tvrdenie zodpovedá aj faktickému zaevidovaniu
ukončenia pracovného pomeru so žalobcom skôr ako žiadosť o ukončenie pracovného pomeru, pričom z vykonaného dokazovania jednoznačne ustálil, že k doručeniu žiadosti o prerokovanie závodnému výboru došlo najneskôr o 9.00 hod. a ihneď po doručení tejto žiadosti došlo k jej prerokovaniu. Mal za preukázané, že ukončenie pracovného pomeru so žalobcom bolo riadne prerokované a posudzoval ďalšie hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede a to riadne doručenie výpovede, existenciu organizačnej zmeny, nadbytočnosť žalobcu v súvislosti s organizačnou zmenou a splnenie ponukovej povinnosti. K doručeniu výpovede uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca odmietol na pracovisku 8.3.2011 prevziať ukončenie pracovného pomeru výpoveďou, táto skutočnosť bola jednoznačne preukázaná a nebola sporná, preto ustálil ako deň doručenia výpovede 8.3.2011. Organizačnou zmenou, v dôsledku ktorej došlo k zníženiu počtu zamestnancov u žalovanej bol príkaz generálneho riaditeľa SP 5/2011 s účinnosťou od 1.3.2011, ktorým došlo k zrušeniu útvaru ekonomiky, prevádzky referát informatiky za účelom racionalizácie činnosti a zvýšenia efektívnosti práce organizačných útvarov, pobočiek Sociálnej poisťovne a zníženie počtu zamestnancov pobočiek Košice na 208 a súčasne došlo rozhodnutím - príkazom generálneho riaditeľa z 24.2.2011 k zlúčeniu pobočiek Sociálnej poisťovne Košice I-IV a Košice okolie do pobočky Košice. Pre pobočku Košice bol stanovený počet zamestnancov 208 s tým, že riaditeľka pobočky stanovila počet na 209, keďže v pôvodnom rozpise 208 zamestnancov nebola zahrnutá. Žalobca bol zamestnaný na odbore úrazového poistenia pobočky Košice, kde bolo k 1.3.2011 na pobočke Košice 206 zamestnancov, z toho na odbore úrazového poistenia, kde bol žalobca, bolo 6 zamestnancov, na pobočke Košice okolie spolu 69 zamestnancov, z toho na odbore úrazového poistenia 2, spolu na pobočke Košice a Košice okolie k 1.3.2011 bolo 275 zamestnancov. Po organizačnej zmene bol stanovený počet zamestnancov na zlúčených pobočkách Košice a Košice okolie na odbore úrazového poistenia spolu z 8, (6+2) na 6, teda 2 zamestnanci boli nadbytoční. V dôsledku tejto organizačnej zmeny sa stal nadbytočným žalobca. Pokiaľ ide o splnenie ponukovej povinnosti, z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe predmetnej organizačnej zmeny prebiehalo hromadné prepúšťanie, žalovaný nemal pre žalobcu žiadne vhodné pracovné miesto, keďže žalovaný nemal žiadne voľné pracovné miesto. Žalobca poukazoval na pracovné miesto E.. D., ktorý bol vedúci referátu právnej služby kancelárie riaditeľa pobočky. E.. D. ukončil 28.2.2011 pracovný pomer dohodou. Mal za preukázané, že boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky platnosti ukončenia pracovného pomeru žalovanej so žalobcom výpoveďou, že ukončenie pracovného pomeru výpoveďou je platné. Žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná, preto ju v celom rozsahu na základe zisteného skutkového stavu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami zamietol. Citoval znenie § 262 ods.1, § 255 ods.1 zák. č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a o nároku na náhradu trov rozhodol podľa zásady úspechu v konaní v zmysle § 255 ods.1 CSP. Žalovaná mala v spore úspech, preto jej priznal plnú náhradu trov konania proti žalobcovi, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 162 ods.2 CSP uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca (č. l. 563-576) s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú na náhradu trov celého konania, zrušil a vrátil vec ohľadne nároku na náhradu mzdy, alebo zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. Odvolanie je podávané najmä z dôvodov obsiahnutých v § 365 ods.1 písm. f), h) CSP, teda že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. I. Súd druhým rozsudkom pre neho prekvapivo žalobu zamietol aj napriek tomu, že po prvom vyhovujúcom rozsudku (sp. zn. 40C 202/2011-197 zo dňa 16.1.2014) a po zrušení a doplnení dokazovania sa jeho pozícia posilnila. (Dôkaz: výpovede svedkýň). S rozhodnutím súdu sa nestotožňuje a rozhodnutie súdu považuje za nezákonné, nesprávne z viacerých dôvodov. Súd sa nevysporiadal s celým radom rozporných tvrdení svedkýň, jeho námietkami a podloženými tvrdeniami, aj predloženými judikátmi, a z toho dôvodu je rozsudok pre nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľný. Základ nesúhlasu s rozhodnutím súdu je v tom, že súd nehodnotil a neprihliadal na nacvičené výpovede svedkýň, ktoré sa za každú cenu pokúšali tvrdiť, že prerokovanie výpovede pre neho prebehlo skôr, ako bola mu doručená výpoveď. Tieto tvrdenia však majú neprehliadnuteľné zjavné rozpory a iné dôkazy preukazujú nepravdivosť ich tvrdení. II. Konanie pred súdom prvej inštancie - Súd rozhodol o zamietnutí žaloby, pričom sa vôbec nevysporiadal s dôvodmi, pre ktoré žalobu zamietol. Tento nedostatok na strane súdu je o to závažnejší, že v prvom rozsudku žalobe vyhovel. Poukázal na bod 40 na strane 13, z ktorého citoval a tvrdí, že v konaní pred súdom preukázal nereálnosť tvrdení svedkýň a žalovanej k žiadosti o prerokovanie sociálnym partnerom skôr, ako žalobca odmietol pristúpiť k dohode, až po ktorej svedkyňa L. mohla dať pokyn personalistke na vypracovanie výpovede, až potom mohla nasledovať registrácia v Automatizovanom systéme správy registratúry (ďalej len ASSR), prenos vygenerovaného čísla zo systému ASSR do výpovede, tlač
výpovede, doručenie výpovede na podpis riaditeľke a po podpise doručenie výpovede žalobcovi. Súdom použitý argument v odkaze citovaného rozsudku má nedostatky v obhájení tých jednotlivých krokov, ktoré boli reálne možné. V prvom rade by sa súd musel vysporiadať s otázkou počtu 68 prijatých dohôd a dôvodmi, pre ktoré malo dôjsť k prerokovaniu výpovede práve u žalobcu skôr, ako odmietol prijať dohodu. Takýto dôkaz v konaní súdu nebol produkovaný. Ďalej je tu daná fikcia nespornosti v Zázname z pracovného pohovoru so zamestnancom Sociálnej poisťovne, pobočka Košice v rámci hromadného prepúšťania z 8.3.2011, v ktorom svedkyňa L. vyhodnotila situáciu slovami: „Nesúhlasí p. E.. F. H. s ukončením PP dohodou. K 31.3.2011 dostane výpoveď." V bode 19 rozsudku je zhodnotená výpoveď svedkyne L., ktorá vypovedala, že bolo najprv ponúknuté ukončenie pracovného pomeru dohodou, žalobca odmietol ukončiť pracovný pomer dohodou. Aj v jeho prípade zo strany svedkyne ako riaditeľky pobočky išlo o štandardný postup ako v prípade ostatných 68 dohôd. Opak preukázaný nebol. Z výpovede svedkyne L. ani ostatného dokazovania nevyplynula taká skutočnosť, ktorá by preukázala, že pred jeho odmietnutím prijať dohodu bola vec s predmetom ukončenia pracovného pomeru s nim riešená iným spôsobom. V tejto súvislosti na otázku zástupcu žalovaného na svedkyňu L., aby sa vyjadrila, či pri ukončovaní pracovného pomeru so zamestnancami boli dané možnosti a to dohodou, svedkyňa uvádza, že áno, najprv bola predmetným zamestnancom ponúknuté ukončenie pracovného pomeru dohodou, pričom odmietol ukončiť pracovný pomer dohodou, (v rozsudku bod 19, strana 8). Citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Cdo 192/2007, naopak preukazuje, že zo strany súdu ide o nedostatok v správnom posúdení skutkového a právneho stavu a citoval z tohto rozsudku. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods.2 ZP (R 47/2007, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 M Cdo 21/2009 z 30.3.2010). Žiadosť žalovanej ktorá je v spise, túto podmienku bez pochybností nespĺňa a týmto jeho tvrdením v konaní s poukazom na uvedenú súdnu prax sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Tvrdí, že niet iného objektívnejšieho dôkazu, o prejave vôle žalovanej ako je citovaný Záznam z pracovného pohovoru so zamestnancom SP, pobočka Košice v rámci hromadného prepúšťania z 8.3.2011. Tvrdí, že až po odmietnutí prijať dohodu o skončení pracovného pomeru bolo možné a logické vypracovať výpoveď pre neho. A aj napriek tomu, že v žalobe je formálne uvedené, že výpoveď z pracovného pomeru bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov, numerické dáta spracované pomocou elektronických analytických funkcií v informačnom systéme ASSR - v chronologicko-numerickom rade preukazujú, že tomu tak byť nemohlo! Preto v bode 42 hodnotenie súdu k evidencii všetkých písomnosti žalovaného ASSR o 28 čísiel neskôr, ... je úvaha i hodnotenie súdu mylná a neúplná. Súd vôbec nerozlíšil „všetky" písomnosti na písomnosti doručené (platí iný režim) a písomnosti odosielané v reálnom čase (režim ako v jeho veci). Okrem toho súd úplne v úvahách a hodnotení vynechal druhú, ale v hodnotení veci primárnu a samostatnú časovú súvislosť so zaevidovaním spisu udalosti pre výpoveď - fikcia nespornosti - „Nesúhlasí p. E.. F. H. s ukončením PP dohodou. K 31.3.2011 dostane výpoveď." a číslo F.-XXXXX/XXXX pre výpoveď. Až s odstupom 184 písomnosti (a čas minimálne viac o 106,46 minút) potom ako personalistka dostala pokyn od riaditeľky pobočky) mohla byť zaregistrovaná žiadosť o prerokovanie (F.-XXXXX/XXXX). Toto súdu podrobne odôvodnil v písomnom podaní v marci 2017, ale súd sa týmto nezaoberal vôbec. Ako druhá a samostatná časová súvislosť (rozdiel v číslach o 28) sa reálne mohla začať odvíjať až po čísle F.-XXXXX/XXXX pre žiadosť o prerokovanie. Až po tomto mohla byť vypracovaná fyzická žiadosť o prerokovanie, až po jej vyhotovení v súbore doc. mohla nasledovať registrácia v systéme ASSR, prenos vygenerovaného čísla zo systému ASSR do žiadosti, tlač žiadosti, doručenie žiadosti na podpis riaditeľke a po podpise doručenie žiadosti sociálnemu partnerovi. Pri rešpektovaní štatistických čísiel 28 a 284 aj s prípadnou štatistickou odchýlkou pri tvrdení, že svedkyňa Y. mala žiadosť o prerokovanie o 8,00 hod. by znamenalo, že výpoveď by musela byť vypracovaná okolo 05,00 hod. ráno. Zjavný nezmysel takéhoto tvrdenia bol nim preukazovaný v celom konaní. Automatizovaný systém správy registratúry
- ASSR Podľa článku 8 bod 4 Registratúrneho poriadku „Číslo spisu je generované automaticky." Uvedeným preukazuje účelové a zavadzajúce tvrdenie žalovanej, bod 8 rozsudku, že „Evidovanie záznamov do ASSR býva v skutočnosti hromadnou prácou, teda neevidujú sa vždy bezprostredne po ich vyhotovení a tiež sa nie vždy evidujú jednotlivo, ale po viacerých, nie vždy sa dá zabezpečiť skutočné poradie zaevidovania záznamu tak, ako bol v skutočnosti vyhotovený a realizovaný. Stáva sa, že niektoré záznamy sú zaevidované do ASSR až deň, resp. dva dní po ich fyzickej realizácii." Ide o dôkaz zavádzajúceho tvrdenia žalovanej bez rozlíšenia doručenej a odoslanej pošty (záznamov). Doručenú poštu je skutočne možné zaevidovať aj o deň, aj o rok. Ale záznam akým je aj výpoveď pre žalobcu ale aj neskoršia žiadosť o prerokovanie výpovede bolo možné vytvárať iba v reálnom
čase. Podľa Registratúrneho poriadku týmto „Záznamom sa prideľuje v chronologicko-numerickom rade evidenčné číslo záznamu, číslo spisu a poradové číslo záznamu v rámci spisu automaticky." V uvedenom ide o Dôkaz účelovo zavadzajúceho tvrdenia žalovanej o možnom neskoršom zaevidovaní písomnosti. Je to vylúčené, pretože písomnosť už obsahuje vygenerované číslo. Rovnako zavadzajúce je aj tvrdenie svedkyne Y., bod 10 na str. 6, kde tvrdí, „To, že výpoveď má zaevidované číslo v systéme evidovania písomnosti ASSR skôr ako prerokovanie, odôvodnila tým, že písomnosti sa môžu vyhotoviť aj skôr, do systému sa nemusia zadať ihneď, pričom čísla zo systému ASSR nezaznamenajú skutočné poradie listín, kedy boli realizované." Na vyvrátenie tvrdenia svedkyne Y. zásadný Dôkaz o skutočnom zaevidovaní písomnosti preukazujú žalovanou predložené listiny v prílohe k písomnému podaniu pod č. 15367-12/2012-BA zo 16.7.2012. Tieto písomnosti aj s odstupom času nesú dôkaz o skutočnom zaevidovaní výpovede ako aj žiadosti o prerokovanie! Týmto dátumom je 8.3.2011. Preto vyčíta súdu, že nebral v úvahu uvedené skutočnosti a nereálnosť takýchto tvrdení žalovanou a svedkýň. Tvrdí, že bolo povinnosťou súdu tiež brať v úvahu a správne vyhodnotiť aj žalobcom uvádzané dve nezávisle časové súvislosti, ktoré nie sú o subjektívnych pocitoch a hodnoteniach, pretože sú vytvorené numerickými dátami spracovanými pomocou elektronických analytických funkcií v informačnom systéme ASSR - v chronologicko-numerickom rade. Generované čísla v ASSR na vedeckom základe numericky zhodnocujú hlavne registratúrnu, personálnu a časovú informáciu, (na obrázkoch) medzi vytvorením „vstupného" spisu pod číslom F.-XXXXX/XXXX pre výpoveď a číslom F.-XXXXX/XXXX pre žiadosť o prerokovanie. Až následne do budúcnosti /ale nie skôr/ po zaevidovaní výpovede pod č. XXXXX- X/ XXXX-F. s odstupom 28 písomnosti mohla byť zaevidovaná žiadosť o prerokovanie pod č. XXXXX- X/XXXX-F.. Celkový čas od čísla F.-XXXXX/XXXX pre výpoveď po posledné číslo pre žiadosť o prerokovanie pod č. XXXXX-X/XXXX-F. je minimálne 2 hodiny, 40 minút a 46 sekúnd. Tento čas nie je možné skrátiť, je možné ho len predĺžiť. Preto čo do objektivity, pravdivosti a verifikácie, subjektívne hodnotenia svedkýň a žalovanej nemôžu spochybniť a konkurovať údajom zo systému ASSR, ako objektívnemu dôkazu. Vytvorená prvá (1) písomnosť: Rozdiel 28 - Konkrétne vybavená písomnosť už súvisí s vybavením veci (prípadu). III. K jednotlivým skutočnostiam, ktoré odzneli pred súdom uviedol: Svedkyňa Y. - Najprv dal do pozornosti odvolacieho súdu dve jeho vyjadrenia. Prvé, že svedkyňa Y. osobne jemu ešte na pracovisku povedala, že niečo s riaditeľkou pobočky písali až potom, ako žalobca odmietol prijať návrh dohody. Na otázku čo, svedkyňa sa v tom čase ani nevedela vyjadriť, a na požiadavku, aby mu dala kópiu, odpovedala, že veci sú u riaditeľky pobočky. Druhé, že svedkyňa Y. v pojednávacej miestnosti počas výpovede sa na neho obrátila a naznačovala „ja musím!" Poukázal aj na bod 10, strana 6 rozsudku, kde je uvedené „ O tom, že malo ísť o ukončenie pracovného pomeru výpoveďou, sa dozvedela až po rozhodnutí žalobcu." Tento podstatný argument súd prehliadol, pričom ide o dôkaz, ktorý preukazuje účelovosť vyjadrení všetkých svedkýň! Svedkyňa Y. pred súdom tvrdila (bod 10), že o 8,00 hod. mala od riaditeľky pobočky žiadosť o prerokovanie, ktorá mala aj číslo. Dôkaz o jej klamlivej výpovedí je daný tým, že 1/ vyhotoviteľka žiadosti na prerokovanie p. V. Y. čase o 8,00 hod. ešte nebola na pracovisku. Dôkaz: dochádzka predložená žalovanou podaním z 20.5.2013 č. XXXXX- XX/XXXX-L., podľa ktorej p. V. má zaznamenaný príchod do budovy o 7,56 hod. 2/ rozpory výpovede k výpovediam svedkýň p. L. C. A.. F.. Svedkyňa Y. vypovedala (bod 10), že v počítači mala uložený súbor ako súhlas s výpoveďou a tento bol udelený. Ale svedkyňa A.. F. vypovedala, že zápisnicu z rokovania závodného výboru z 8.3.2011 vyhotovila ona! (bod 11). Aj svedkyňa L. (bod 12) potvrdila, že predmetnú zápisnicu spísala p. F.. Všetky tri svedkyne Y., A.. F. C. L. vypovedali, že k žiadosti o prerokovanie nemali žiadne listiny. Na žiadosti o prerokovanie je uvedené, že prílohou je Výpoveď z pracovného pomeru. Ale svedkyňa Y. vo svojej výpovedí 17.10.2012 uviedla, citoval zápis: „Na otázku jeho právneho zástupcu na svedkyňu, aby sa vyjadrila, či má žiadosť o prerokovanie a čo bolo v texte žiadosti uvádza, že tam bola žiadosť o prerokovanie ukončenia pracovného pomeru, nebola tam forma a dôvod ukončenia pracovného pomeru a momentálne ju k dispozícii nemá. Celým spektrom rozhodovacej činnosti súdov v Slovenskej republike ako základné zdroje interpretačnej praxe sú prijímané jednoznačné právne závery a súdne rozhodnutia, že „Splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods.2 Zákonníka práce." K uvádzaným skutočnostiam tvrdil, že kým nevznikol reálny dôvod na výpoveď (až po odmietnutí pristúpiť k dohode), nebol ani dôvod v ASSR na vytvorenie spisu udalosti pre výpoveď (podľa článku 2, bod 7/ Registratúrneho poriadku ako „SPIS") pod č. F.- XXXXX/XXXX. Až následne v rámci tohto spisu bolo možné pristúpiť aj na vytvorenie záznamu - zápis výpovede (podľa článku 2, bod 8/ Registratúrneho poriadku ako „Spisový obal") vytváranej pod č. XXXXX-X/XXXX-F., a reálny prenos tohto čísla na samotnú výpoveď skôr ako došlo k jej vytlačeniu, predloženiu na podpis a
doručeniu žalobcovi. 3/ Svedkyňa L. vo svojej výpovedí 16.1.2014 uviedla, že ona nespracovala všetky materiály písomne, ale rozprávala so zamestnancami a dávala pokyn personalistke, akým spôsobom bude ukončený s ktorým zamestnancom, pracovný pomer. Súčasne potvrdila, že ona dávala pokyn personalistke, ktorá riešila personálne otázky na jej pokyn. Vznik dôvodu pre výpoveď je daný a súčasne aj zaznamenaný až v Zázname z pracovného pohovoru so zamestnancom SP, pobočka Košice v rámci hromadného prepúšťania z 8.3.2011. Riaditeľka pobočky v prítomnosti žalobcu napísala iba tri riadky a s perom položeným na bodke povedala tak sa budete súdiť. Žalobca jej na to povedal,... o tom ste takto rozhodla Vy pani riaditeľka! Zdôraznil, že na tomto stretnutí nebola vyslovená žiadna zmienka o prerokovaní výpovede, keďže do tohto momentu na to ani nebol reálny dôvod. O takejto skutočnosti nie je ani žiadna písomná zmienka, ani tvrdenie žalovanej pred súdom, okrem samotnej žiadosti o prerokovanie a stanoviska ZV OO SLOVES, ktorých legitímnosť spochybňuje. V uvedenej súvislosti poukázal na evidenciu dochádzky, podľa ktorej až po doručení výpovede personalistkou odišiel na obed o 11,42 hod. Vo svojej výpovedí pred súdom vypovedal, citoval zo zápisnice: „Ešte v predmetný deň asi o hodinu resp. hodinu a pol mi doručila pani z personálneho p. V. výpoveď, ktorú som odmietol prevziať a žiadal som, aby mi bola doručená poštou, ktorá mi aj bola asi o 3 týždne doručená." Ďalej vychádzajúc z obsahu výpovede svedkyne L. vyplýva, že až v tomto časovom úseku po odmietnutí pristúpiť k dohode mohla dať pokyn personalistke na spracovanie výpovede. Poukázal aj na časť výpovede svedkyne L., ktorá „Na otázku zástupcu žalovanej na svedkyňu, aby sa vyjadrila, či pri ukončovaní pracovného pomeru so zamestnancami boli dané možnosti a to dohodou, svedkyňa uvádza, že áno, najprv bolo predmetným zamestnancom ponúknuté ukončenie pracovného pomeru dohodou, pričom žalobca odmietol ukončiť pracovný pomer dohodou. Svedkyňa L. - pred súdom na otázku jeho právneho zástupcu na svedkyňu, aby uviedla, či v čase prerokovania ukončenia pracovného pomeru videla písomné vyhotovenie žiadosti o prerokovanie uvádza, že nie, že sekretárka volala pani L. potom ako pani Y. odišla, aby prevzala vyhotovenie žiadosti. Na otázku jeho právneho zástupcu na svedkyňu, aby uviedla, či bolo k žiadosti niečo pripojené uvádza, že nie. Uvedené vyjadrenie svedkyne je jednoznačným a objektívnym dôkazom, že svedkyňa prevzala žiadosť o prerokovanie iba preto, že ju nebolo možné doručiť predsedovi - svedkyni p. Y. pre jej neprítomnosť na pracovisku. Fikcia nespornosti
- Nim tvrdená skutočnosť o približnom čase odmietnutia dohody nebola žalovanou spochybnená, preto ju považuje za nespornú. S tým úzko súvisí aj vyjadrenie svedkyne L., ktorá mu predložila návrh na dohodu, a keďže žalobca dohodu odmietol, svedkyňa L. bola oprávnená dať pokyn personalistke na vypracovanie výpovede až po tomto jeho rozhodnutí. A keďže z údajov je zrejme, že žiadosť o prerokovanie bola vypracovaná až ex post približne (184+28) písomnosti, týmto je daný dôkaz, že prerokovanie nemohlo prebehnúť tak, ako to tvrdí žalovaná i nacvičené výpovede svedkýň. Dôkaz: V rozhodnom čase svedkyňa Y. bola mimo budovu Sociálnej poisťovne, jej odchod je elektronicky zaznamenaný o 10,34 hod. a príchod späť o 15,00 hod. Tento objektívny dôkaz súd nehodnotil vôbec. Ako fikcia nespornosti všetko potvrdzuje Záznam z pracovného pohovoru so zamestnancom Sociálnej poisťovne, pobočka Košice v rámci hromadného prepúšťania zo 8.3.2011, v ktorom svedkyňa L. vyhodnotila situáciu slovami: „Nesúhlasí p. E.. F. H. s ukončením PP dohodou. K 31.3.2011 dostane výpoveď," „Dostane výpoveď" on hodnotí v budúcom čase, ako nedokonavé formálne sloveso vyjadrujúce dejovú zložku, ktorá ešte len nastane v istej budúcnosti ..., po ukončení pracovného pohovoru s riaditeľkou pobočky až potom, ako bude pokyn pre vypracovanie výpovede doručený personalistke. Prerokovanie - Preukázal, že k prerokovaniu za žiadnych okolnosti nemohlo dôjsť tak, ako to tvrdila žalovaná i svedkyne, t.j. vopred. Preukázal rozpory, ktoré vylučujú, aby k prerokovaniu výpovede došlo vopred. Takáto skutočnosť nevyplýva ani s vyjadrenia svedkyne L.. Poukázal aj na rozpor vo výpovediach svedkýň 19.9.2013, výpoveď Y., ktorá vypovedala, že prerokovali tri výpovede, kým svedkyňa L. vypovedala, že iba jednu. Časový sled udalosti podľa neho je taký, že až po odmietnutí pristúpiť k dohode u riaditeľky pobočky vznikol reálny dôvod pre výpoveď. Opak preukázaný nebol. Preto až následne pristúpili aj k vypracovaniu žiadosti o prerokovanie, už iba formálne s následným doručením, ktoré prevzala svedkyňa L.. V nacvičených výpovediach svedkýň sú iba snahy vec vykladať v iných časových súvislostiach. Napr. svedkyňa A.. F. vypovedala, že „sekretárka volala pani L. potom ako pani Y. odišla, aby prevzala vyhotovenie žiadosti." On pre súd v písomnom podaní uviedol: „Výpovede svedkýň p. Y., J.. L. C. J.. A.. F. tiež potvrdili, že pri prerokovaní nemali listiny tak, ako to vyplýva z § 61 ods.2 Zákonníka práce. Žiadosť o prerokovanie bola doručená, podľa výpovede p. A.. F., zápisnica na strane 3 z 19.9.2013, kedy vypovedala: ... „sekretárka volala pani L. potom ako pani Y. odišla, aby prevzala vyhotovenie žiadosti." Aj z uvedeného je zrejmé, že prerokovanie výpovede žalovaným nemohlo nastať o 8.00 hod., ani po 8,00 hod., ale ani po 9,00 hod., čo len potvrdzuje tvrdenia podopreté jeho dôkazmi, na ktoré súd mal brať zreteľ." K uvedenému objasňuje, že výpoveď p. A.. F. je nutné správne vykladať v kontexte sledu úkonov vzťahujúcich sa k prerokovaniu výpovede ... „sekretárka volala pani L. ..., aby
prevzala vyhotovenie žiadosti." K časti textu vyjadrenia ... „potom ako pani Y. odišla" poukázal na ten fakt, že dochádzka zamestnancov doručená súdu žalovanou pod č. XXXXX-XX/XXXX-L. z 20.5.2013 preukazuje, že p. Y. skutočne odišla mimo budovu o 10,34 hod. (kód 71) a späť sa na pracovisko vrátila až o 15,00 hod.. Z tohto dôvodu je tu logický priestor na tvrdenie, že žiadosť o prerokovanie sa z dôvodu neprítomnosti p. Y. (po 10,34 hod.) nemohla doručiť predsedovi ZO SLOVES p. Y., preto sa doručila do kancelárie členiek výboru ZO. " Výpoveď - V celom konaní tvrdil, že výpoveď nemá náležitosti určené v § 61 ods.2 Zákonníka práce. Napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 M Cdo 2/2008, z 28.7.2008 bol vyslovený právny názor, že „Vo výpovedi z pracovného pomeru je potrebné nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) výpovedný dôvod tak, aby nebol zameniteľný, inak je výpoveď podľa § 61 ods.2 Zákonníka práce neplatná. Dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami." Tento dôvod opakovane namietal tiež s poukazovaním na žalovanou použitý dôvod pre výpoveď - organizačná zmena dvoch iných pracovísk, tiež absencia takého rozhodnutia, ktoré by na Odbore úrazového poistenia odôvodňovali akúkoľvek zmenu. Preto aj po tom, ako bola mu doručená výpoveď a do miestnosti vstúpila A.. X., na informáciu o výpovedí mu už v tej chvíli v slzách vyslovila „preboha, veď nás sa to týkať nemalo!" Vo výpovedi je ako prvý dôvod uvedený zmena Organizačného poriadku Sociálnej poisťovne. Na túto zmenu Organizačného poriadku (prvý odsek odôvodnenia) sa viaže príčinná súvislosť na zmeny na iných útvaroch, ale nie na Odbore úrazového poistenia. Preto tvrdil a tvrdí, že medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca musí existovať príčinná súvislosť, ktorú v prípade súdneho sporu preukazuje zamestnávateľ. To znamená, že už samotné rozhodnutie musí z hľadiska svojho obsahu kvalifikovane preukazovať, že organizačná zmena je vymedzená jasne, zrozumiteľne a konkrétne na seba viaže potrebu zasiahnuť do štruktúry pracovných miest. Rozhodnutie GR SP č. L.-XXXXX/XXXX v preambule rozhodnutia dôvody zníženia počtu pracovných miest odôvodňuje iba zrušením útvarov ekonomiky a prevádzky a referátu informatiky za účelom racionalizácie činnosti a zvýšenia efektivity práce organizačných útvarov pobočiek SP v nadväznosti na rozpis rozpočtu správneho fondu SP na rok 2011. V tomto rozhodnutí chýba príčinná súvislosť s jeho pracoviskom, či jeho pracovnou náplňou, ako základný predpoklad použitia výpovedného dôvodu pre nadbytočnosť. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa§ 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce teda sú: 1. existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene), 2. nadbytočnosť zamestnanca a 3. príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Nespochybňuje právo zamestnávateľa regulovať počty zamestnancov, ale v prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu rozhodnutia o organizačnej zmene, pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie jeho pracovná zmluva. V konaní pred súdom prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 4 Co/99/2012, ktorý konštatoval, že neuvedenie konkrétneho počtu a neoznačenie zrušených pracovných miest treba považovať za organizačnú zmenu prijatú len účelovo, bez dlhodobejšieho charakteru, nenapĺňajúcu účel organizačnej zmeny. V danom konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Odvolací súd tak vyslovil právny názor, ktorý citoval: „ nie je z neho zrejmé do akej miery sa týka organizačná zmena navrhovateľky a nešlo tak o kvalifikovane uskutočnenú organizačnú zmenu, z ktorej by vyplývala aj príčinná súvislosť medzi touto organizačnou zmenou a nadbytočnosťou navrhovateľky. " Žalovaná predpoklady použitia výpovedného dôvodu mohla naplniť a nespochybniteľne preukázať iba takým spôsobom, ako napr. v konaní Okresného súdu Zvolen č. k. 14Cpr/2/2012, rozhodnutie potvrdené rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 13CoPr/l/2014, v ktorom v nadväznosti na rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne L.-XXXXX/XXXX bolo riaditeľom Sociálnej poisťovne pobočka Zvolen vydané Rozhodnutie o určení počtu zamestnancov na jednotlivé organizačné útvary pobočky číslo: B.- XXXXX/XXXX z 24.2.2011, na základe ktorého riaditeľ Sociálnej poisťovne, pobočka Zvolen určil nasledovný počet zamestnancov na jednotlivých organizačných útvaroch v pobočke Zvolen: kancelária riaditeľa pobočky - 14, oddelenie vymáhania pohľadávok - 7, oddelenie poistného - 24, oddelenie dôchodkového poistenia - 10, oddelenie nemocenského poistenia - 10, oddelenie úrazové poistenia - 3, oddelenie poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia - 7, oddelenie lekárskej posudkovej činnosti - 9. Uvedený stav zamestnancov sa mal dosiahnuť na pobočke k 1.7.2011, pričom rozhodnutie nadobudlo účinnosť dňom jeho vydania. Preto aj v jeho veci obsah výpovede (výpovedného dôvodu) musí byť jednoznačne určitý. Nepostačuje iba uviesť odkaz na celkový počet zamestnancov bez konkretizácie pracovísk a pracovných pozícii, ktorých by sa organizačné zmeny mali dotknúť. Z posúdenia celej veci a všetkých súvislosti neopomínajúc ani prerokovanie v
Dozornej rade s navŕšením o jedného zamestnanca (+1) na jeho pracovisku, musí byť daná jednoznačne konkretizovaná písomná odpoveď aj na to prečo sa Návrh na prerokovanie ako postup podľa zák. č. 461/2003 Z.z. v praxi nerešpektuje hľadaním nových neodôvodnených postupov. Súd sa s týmito otázkami nevysporiadal a administratívno-správny akt ako výsledok správnej činnosti, ktorým je tabuľku ako rozpis priemerného evidenčného počtu zamestnancov k 1.3.2011 a 1.7.2011 nesprávne povýšil na rozhodnutie. Pokiaľ žalovaná odôvodňovala, že riaditeľka bola oprávnená vykonať rozpis pracovných miest, v tomto prípade zasiahnuť aj do jeho pracovnej pozície, potom takáto skutočnosť by musela byť jednoznačne uvedená v konkrétnom pokyne spolu s delegovaním právomoci pre riaditeľku pobočky takto vo veci rozhodnúť. Takýto akt by musel mať písomnú formu, mať náležitosti rozhodnutia a označenie ako rozhodnutie spolu s uvedením spisovej značky. A následne potom takéto rozhodnutie by muselo byť obsiahnuté vo výpovedí ak na základe neho sa mal žalobca stáť nadbytočný. Zo žiadneho rozhodnutia GR SP žalobcova nadbytočnosť nevyplýva. Výklad prejavu vôle môže však smerovať len k objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne prejavené, nemožno ním doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v čase dania výpovede síce aj mohol mať, ale ju neprejavil (neuviedol do výpovede). Taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2008 (Zo súdnej praxe 28/2009), z ktorého citoval. Druhý dôvod odôvodnenia výpovede odkazuje na uvedenú organizačnú zmenu a zníženie počtu pracovných miest. Ide iba o všeobecné vyjadrenie na zníženie celkového počtu zamestnancov, bez akejkoľvek súvislosti s jeho pracovným zaradením a bez presnej citácie takého písomného rozhodnutia zamestnávateľa, v dôsledku ktorého zaniká pracovné miesto žalobcu. Organizačná zmena od 1.3.2011 nemala žiadnu súvislosť (spojitosť) s pracoviskom, pracovným miestom, pracovným zaradením a náplňou práce žalobcu. Rozhodnutie GR SP o znížení počtu zamestnancov v pobočkách Sociálnej poisťovne č. L.-XXXXX/XXXX z 21.2.2011 je pre svoju neurčitosť zmätočné a nepreskúmateľné. Toto rozhodnutie nestanovilo, aké pracovné miesta a na ktorých útvaroch zamestnávateľa sa rušia, prípadne mali byť zrušené ku dňu účinnosti organizačnej zmeny. Preto k tomu žalobca pred súdom prvej inštancie poukázal rozsudok NS ČR, sp. zn.: 21 Cdo 842/2012 a na právne závery, podľa ktorého nebolo rozhodnutie o znížení počtu zamestnancov v podniku o päťsto ľudí tým rozhodnutím o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce (v čase rozhodovania o organizačnej zmene), s ktorým počítal Zákonník práce. Zamestnávateľ vo svojom rozhodnutí nestanovil, aké pracovné miesta a na ktorých útvaroch zamestnávateľa sa rušia, prípadne mali byť zrušené ku dňu účinnosti organizačnej zmeny. Súd tieto jeho argumenty vôbec nebral v úvahu, nezisťoval a nezaoberal sa úvahami, či z hľadiska takto uplatneného výpovedného dôvodu právny úkon (výpoveď) so zreteľom na okolnosti prípadu zodpovedá dobrým mravom. Zistenie skutočného motívu k prijatiu organizačnej zmeny u žalovanej a skutočné dôvody pre výpoveď danú práve žalobcovi, vypovedajú, že tento jednostranný pracovnoprávny úkon je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s čl. 2 vetou druhou a § 13 ods. 3 Zákonníka práce). Tretí dôvod odôvodnenia výpovede je spojený s celkovým znížením počtu zamestnancov a odkazom na nemožnosť ďalšieho zamestnávania. V prípade posudzovania dôvodnosti výpovedného dôvodu podľa § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej zmene, ktorá by robila zamestnanca nadbytočným z hľadiska jeho pozície, na ktorú znie pracovná zmluva. Príčinnú súvislosť organizačnej zmeny s jeho nadbytočnosťou žalovaná nepreukázala. Rozhodnutie GR SP č. L.-XXXXX/XXXX je dokladom, kde bola organizačná zmena presne špecifikovaná, preto iba tento obsah mal byť prenesený aj do výpovede. Nie je daná príčinná súvislosť medzi výpoveďou a pracovnou zmluvou. Vymedzenie výpovedného dôvodu žalobcovi je všeobecné. Organizačná zmena vo výpovedí je síce uvedená, ale tá sa týka iba dvoch iných pracovísk. Skutkový dôvod výpovede nebola zmena organizačnej štruktúry ale zníženie počtu zamestnancov. V pracovnej zmluve žalobcu nie je uvedené, že bol ekonóm či informatik. Žalobca bol oboznámený iba s organizačnou zmenou prerokovanou v Dozornej rade Sociálnej poisťovne, súdu predložené, podľa ktorej sa na Odbore úrazového poistenia zvyšoval počet zamestnancov o jedného po zlúčení pobočiek na stav 9 zamestnancov. Preto nevie v čom spočíva organizačná zmena, pretože nie je jasná príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a jeho pracovnou pozíciou. Dôvod výpovede má byť vymedzený úplne a jasne. V tomto prípade nekorešponduje výpoveď, pracovná pozícia uvádzaná v pracovnej zmluve a organizačná zmena. Súd sa v rámci dokazovania nevysporiadal s vecou prerokovanou v dozornej rade (na žalobcovom pracovisku zvýšenie o jedného zamestnanca), bod 3 rozsudku (súvislosť aj v bode 7) v konkurencii rozpisu priemerného evidenčného počtu zamestnancov k 1.3.2011 a 1.7.2011, obidve vydané pod jedným číslom, bez autenticity. Preto to spochybňuje (Dôkaz: Rozhodnutie NS SR sp. zn.: 2 Cdo 68/2009) a právny názor k absencii spisového znaku. Tento evidenčný nedostatok je aj v jeho veci v rozpore s pravidlami ASSR a Príkazom GR žalovanej. Táto námietka sa týka aj absencie spisového znaku na stanovisku ZV ZO Sloves (bod 14) k žiadosti o prerokovanie. Pokiaľ
ide o uvedený rozpis evidenčného počtu zamestnancov (bod 21), v hodnotení súdu ide o nesprávne hodnotenie veci, pretože Príkazom GR SP č. 5/2011 bolo uložené riaditeľom vykonať všetky právne a ďalšie úkony súvisiace so zlúčením pobočky ..., a podľa rozhodnutia GR č. L.-XXXXX/XXXX bolo uložené vykonať opatrenia na zníženie počtu funkčných pracovných miest v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vnútornými predpismi Sociálnej poisťovne do 330.6.2011. Medzi tieto predpisy patrí aj Zmena organizačného poriadku a zrušením dvoch iných pracovísk, bez vzťahu k pracovisku žalobcu. Tvrdí, že pokiaľ ide o dosiahnutie limitu, druhá časť uloženej povinnosti, tak táto povinnosť sa môže týkať iba tej alebo tých časti, ktoré boli vnútornými predpismi upravené. Z toho vyvodzuje aj dôkaz o absencii príčinnej súvislosti vykonávaných zmien a jeho výpoveďou. Zmyslom § 61 ods.2 Zákonníka práce je, aby zamestnanci boli proti výpovedi premerane chránení, aby sa mohli brániť, že výpovedný dôvod nie je daný. Tým, že § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce uvádza, že zamestnávateľ môže dať podľa tohto zákonného ustanovenia zamestnancovi výpoveď, ak sa zamestnanec stane nadbytočný, pričom bližšie skutkovo vymedzuje, kedy a za akých okolností sa môže stať zamestnanec nadbytočným, je podľa právnych názorov súdov v súdnej praxi povinnosťou žalovaného tieto skutočnosti vo výpovedi uloženej žalobcovi konkretizovať tak, aby bolo jednoznačné, k akej organizačnej zmene u žalovaného došlo, na základe akého písomného rozhodnutia žalovaného k organizačnej zmene došlo, aby sa dalo posúdiť, či v súvislosti s touto organizačnou zmenou stal sa žalobca nadbytočným. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré má zvýšiť efektivitu práce. Vo výpovedi bolo potrebné vymedziť a konkretizovať písomné rozhodnutie zamestnávateľa svedčiace o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách; povinnosťou žalovaného bolo v písomnej výpovedi konkretizovať charakter organizačnej zmeny, ktorá u neho nastala a v dôsledku ktorej sa mal stať žalobca nadbytočným. Z obsahu rozhodnutia GR SP č. L.-XXXXX/XXXX vyplýva určitá povinnosť na vykonanie opatrení na zníženie počtu funkčných miest, toto oprávnenie riaditeľky pobočky nie je možné rozšíriť nad ten rozsah, než aký vyplýva zo samotného rozhodnutia. Toto tvrdenie umocňuje ešte existencia tabuľkového rozmiestnenia pracovných miest prerokovaných v Dozornej rade Sociálnej poisťovne tak, ako to zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v platnom znení vyžaduje. Tejto skutočnosti súd nevenoval pozornosť. Pre súd „predložil" vyjadrenie hlavného kontrolóra Sociálnej poisťovne A.. H., ktorý mu povedal: „Generálny riaditeľ bol povinný rešpektovať prijaté uznesenie dozornej rady, ktoré je pre neho záväzne, tiež preto, že si nemôže dovoliť robiť srandu z ministra, ktorý je predsedom dozornej rady Sociálnej poisťovne. Okrem toho, prerokovanie v dozornej rade a k tomu prijaté uznesenie má závažný dopad na finančné prostriedky a ich viazanosť na štátny rozpočet, preto bolo potrebné prijaté uznesenie rešpektovať." Preto rozhodnutie Generálneho riaditeľa (L.-XXXXX/XXXX) z 21.2.2011 a akýkoľvek odklon od tohto postupuje porušením kogentného pravidla
- rozpor so zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v platnom znení (§ 122), (ďalej len zákon č. 461/2003 Z.z.) ako aj Kompetenčným poriadkom v uvedenej časti. Závodný výbor ZO SLOVES - Pred súdom namietal skutočnosť, že o zvolaní závodného výboru bola povinnosť informovať všetkých členov závodného výboru o jeho zasadnutí, čo sa v danom prípade nestalo. Nerešpektovanie tejto kogentnej povinnosti v praxi spôsobí účelové zvolávanie iba niektorých „vyhovujúcich" členov výboru. Podobnú vec posudzoval Okresný súd Komárno v konaní sp. zn.: 13C/105/2004 z 3.3.2006 (v znení rozsudku odvolacieho súdu sp. zn.: 6Co/144/2006) o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru. V tomto konaní vychádzajúc zo Stanov Slovenského odborového zväzu verejnej správy súd uviedol, citoval: „Závodný výbor je riadne zvolaný, ak o jeho zasadnutí boli upovedomení všetci členovia spôsobom v základnej organizácii obvyklým. Závodný výbor je uznášaniaschopný, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jeho členov." J.. H. L. - V konaní pred súdom nespochybniteľne preukázal, že žalovaná aj v tejto časti údajného pracovného zaradenia menovanej na Odbore úrazového poistenia za účelom výpomoci klamala. K tomu sa vyjadril, že menovaná na ich pracovisku nikdy nevykonávala žiadnu pracovnú činnosť (výkon práce) a súčasne predložil listinné dôkazy o výkone jej pracovnej činnosti na útvare registrácie. Na Odbore úrazového poistenia bola menovaná pravdepodobne zaradená iba z dôvodu voľného tabuľkového miesta. Organizačné zmeny - Podľa súdnej praxe zamestnanec sa pre zamestnávateľa stáva nadbytočným, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Nemožnosť zamestnanca zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (R 51/1997). Dôvody nadbytočnosti pritom môžu spočívať v tom, že zamestnávateľ nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Pre vylúčenie pochybností, či rizík ohľadom platnosti skončenia pracovného pomeru zamestnanca musí byť nadbytočnosť zamestnanca objektívna, absolútna a nespochybniteľná. Pokiaľ má v dôsledku organizačnej zmeny dôjsť k zrušeniu viacerých pracovných miest zamestnancov
v rovnakom pracovnom zaradení, t.j. zamestnancov zaradených na takom istom alebo podobnom pracovnom mieste, je zamestnávateľ oprávnený sám rozhodnúť o výbere zamestnanca, či viacerých zamestnancov, ktorí sa v dôsledku organizačnej zmeny stanú pre neho nadbytočnými. Súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Pri zrušení len jedného konkrétneho pracovného miesta, ktoré je jedinečné vzhľadom na pracovné zaradenie, sa však nadbytočným stáva jedine zamestnanec pracujúci na tomto zrušenom pracovnom mieste. Vtedy zamestnávateľ nie je oprávnený z dôvodu takejto organizačnej zmeny skočiť pracovný pomer iného zamestnanca. Nadbytočnosť musí byt v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, alebo inými organizačnými zmenami, alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré má zvýšiť efektívnosť práce. Výpovedný dôvod nemôže byť daný, ak u zamestnávateľa na určitom pracovisku síce prebiehali vnútorné organizačné zmeny, avšak zamestnávateľ by pracovný pomer chcel skončiť so zamestnancom na úplne odlišnom pracovisku alebo so zamestnancom vykonávajúcim práce, ktoré s týmito zmenami nesúvisia. Zamestnávateľ nemôže tento výpovedný dôvod použiť ani v takom prípade, ak nadbytočnosť nevznikla v dôsledku vnútorných organizačných zmien u zamestnávateľa, ale v príčinnej súvislosti s uzavieraním pracovných pomerov s novými zamestnancami. IV. U uvedených dôvodov považuje podané odvolanie za plne opodstatnené a navrhuje aby odvolací súd v plnom rozsahu vyhovel. 4.Žalobca svoje odvolanie doplnil podaním doručeným súdu 26.7.2017 (v lehote na podanie odvolania) č.l. 578-579, v ktorom uviedol, že k podanému odvolaniu podáva doplnenie odvolania. I. Súd druhým rozsudkom prekvapivo jeho žalobu zamietol aj napriek tomu, že po prvom vyhovujúcom rozsudku (sp. zn. 40C 202/2011-197 zo 16.1.2014) a po zrušení a doplnení dokazovania sa jeho pozícia posilnila. Po doplnení dokazovania súdom výpovede svedkýň boli jednoznačné. Svedkyne v konaní preukázali, že k samotnej žiadosti o prerokovanie nemali priloženú žiadnu inú listinu. Takéto konanie a postup bez skutkového vymedzenia (§ 61 ZP) treba považovať aj v zmysle právnych záverov napr. Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 M Cdo 21/2009 z 30.3.2010 za rozpor s platným právnym poriadkom. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone, pričom dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Zmyslom § 61 ods.2 Zákonníka práce je, aby zamestnanci boli proti výpovedi primerane chránení, aby sa mohli brániť, že výpovedný dôvod nieje daný. Povinnosťou žalovaného bolo vo výpovedi uloženej žalobcovi konkretizovať tak, aby bolo jednoznačné, k akej organizačnej zmene u žalovanej došlo, kto rozhodol, na základe akého písomného rozhodnutia žalovaného k organizačnej zmene došlo a ako sa organizačná zmena dotkla pracovnej pozície žalobcu. Len konkretizácia použitého dôvodu po skutkovej stránke totiž zabezpečuje, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený a či tento dôvod skutočne aj existoval, aby sa dalo posúdiť, či v súvislosti s touto organizačnou zmenou stal sa žalobca nadbytočným. Tento dôvod má byť priamo vo výpovedi konkretizovaný uvedením presného opisu skutkových okolností, v ktorých sa vidí naplnenie použitého výpovedného dôvodu. Tiež tvrdí, že povinnosťou žalovaného bolo okrem skutkového vymedzenia použitého výpovedného dôvodu do znenia písomnej výpovede pojať aj formuláciu, podľa ktorej listiny na ktoré sa výpoveď odvoláva tvoria neoddeliteľnú súčasť textu výpovede. Samotné skutkové vymedzenie dôvodu výpovede uvedené žalovanou vo výpovedi žalobcovi z 8.3.2011 okrem dôvodov uvedených v odvolaní z 24.7.2017 sú aj povrchné, nedostatočne špecifikované, nejasné, neurčité a všeobecné. Organizačná zmena sledujúca všeobecne znížiť počet zamestnancov o 401 podľa žalobcu je bez naplnenia predpokladaného sledovania cieľa, ktorým pri organizačnej zmene je spravidla zmena úloh, technického vybavenia zamestnávateľa, zníženie stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inú organizačnú zmenu. „Vo výpovedi z pracovného pomeru je potrebné nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) výpovedný dôvod tak, aby nebol zameniteľný, inak je výpoveď podľa § 61 ods.2 Zákonníka práce neplatná. Dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Je treba mať tiež na pamäti, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod výpovede podľa § 63 ods.1 Zákonníka práce je nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v § 63 ods.1 Zákonníka práce bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru
neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď." (Rozsudok NS SR, sp. zn. 1 M Cdo 2/2008, z 28.7.2008) II. Pochybenie súdu vidí aj v časti tykajúcej sa činnosti Závodného výboru ZO SLOVES. V nadväznosti na časť odvolania z 24.7.2017 dopĺňa, že súd sa nesprávne vysporiadal s otázkou zvolávania závodného výboru, zvlášť po tom, ako v písomnom podaní poukázal aj na právny názor Okresného súdu v Komárne v konaní sp. zn.: 13C/105/2004 zo 3.3.2006 (v znení rozsudku odvolacieho súdu sp. zn.: 6Co/144/2006) s vysloveným právnym názorom, že „Závodný výbor je riadne zvolaný, ak o jeho zasadnutí boli upovedomení všetci členovia spôsobom v základnej organizácii obvyklým. Závodný výbor je uznášaniaschopný, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jeho členov." Správnosť takto vyjadreného právneho názoru je potrebné vyvodiť zo Základných zásad zákonníka práce ako základné princípy pracovného práva a pravidiel dobrých mravov, ako všeobecne uznávaných morálnych hľadísk zameraných na ochranu zamestnancov. Sú v nich premietnuté významné ústavné práva občanov a určené hranice, v ktorých sa majú tieto práva realizovať. V ich obsahu sú premietnuté aj základné princípy, ktorými sa riadi pracovné právo Európskej únie. V konaní tvrdil, že ustanovenie článku 24.6 STANOV ZO Sloves, má kogentný charakter, text článku 24.6. znenie: „Závodný výbor je riadne zvolaný, ak o jeho zasadnutí boli upovedomení všetci jeho členovia spôsobom v základnej organizácii obvyklým. Závodný výbor je uznášaniaschopný, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jeho členov." Ide o „zákonné ustanovenie", ktoré nepripúšťa jeho modifikáciu ani vylúčenie jeho normatívneho (zaväzujúceho) účinku dohodou zmluvných strán. K záveru, či skutočne ide o kogentný charakter v slovách ... „ak o jeho zasadnutí boli upovedomení všetci jeho členovia ...", nieje potrebná zložitá úvaha, pretože kategorická - kogentná povaha je zrejmá už zo znenia obsahu článku 24.6. Stanov. Preto tvrdí, že súd okolnosti riadneho zvolania ZV ZO Sloves vyhodnotil nesprávne s následným nesprávnym právnym posúdením veci a chybným právnym názorom, v dôsledku ktorého súvisiacim okolnostiam prisúdil iný právny význam. V písomnom podaní pred súdom uviedol, že opak by bol nelogický a v rozpore so zásadami Zákonníka práce, v rozpore s dobrými mravmi, z dôvodu účelového zvolávania výboru ZO iba niektorých členov výboru, podľa záujmov jednej alebo druhej strany. Preto treba považovať aj citované rozhodnutie Okresného súdu v Komárne v konaní sp. zn.: 13C/105/2004 za správne, tiež s tým, že tento súd vyslovil právny názor k totožným Stanovám
- Slovenského odborového zväzu verejnej správy a kultúry. Pokiaľ súd túto skutočnosť prehliadol, vec skutkovo nesprávne posúdil. To má vplyv aj na nesprávne a nedostatočné odôvodnenie skutkovo právnych záverov s nepreskúmateľnosťou rozsudku. K veci preto poukázal na rozhodnutie ESĽP, ktorý v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatuje, že je v rozpore s princípom právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou najvyššieho súdu je usmerňovať takéto rozdielne rozhodnutia. Závažnosť pochybenia súdu potvrdzuje aj protichodné rozhodnutie v uvádzanej otázke zvolávania ZV SO Sloves, keď v prvom rozsudku súd vyslovil právny názor, ktorý citoval z 11. strany rozsudku. Súd v bode 15 rozsudku z 18.5.2017 citoval obsah článku 24.6. bez toho, aby sa kategorickým príkazom na zvolanie výboru zaoberal a vec riadne odôvodnil. V novom konaní a odvolaním napadanom rozsudku súdu sa v rámci dokazovania touto vecou nezaoberal a vyslovený protichodný právny názor nijako neodôvodnil. III. Z uvedených dôvodov považuje podané odvolanie za plne opodstatnené a navrhol aby mu odvolací súd v plnom rozsahu vyhovel. 5.K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (č. l. 587-591), ktorá k rozhodnutiu súdu, poukázala, že na pojednávaní konanom 15.2.2017 vyslovil svoj predbežný právny názor na prejednávanú vec, kedy zreteľne uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie a v tej súvislosti vyzval sporové strany na doplnenie dokazovania. Napádaný rozsudok teda nemohol byť pre sporové strany prekvapivým. Rozsudok súdu považuje za vecne správny. Súd sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami a predkladanými dôkazmi oboch sporových strán a vyhodnotil ich jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Žalobca vo svojom odvolaní uvádza opakovane tvrdenia a výpočty, ktoré boli predložené už súdu v priebehu konania, ktorý ich už vyhodnotil, čo je uvedené aj v odôvodnení rozsudku. V celom rozsahu sa stotožňuje s napádaným rozsudkom s tým, že ku všetkým skutočnostiam sa už v priebehu sporu vyjadrovala, a zotrváva na svojich vyjadreniach. Napriek uvedenej skutočnosti, považuje žalovaná za vhodné sa vyjadriť k účelovo vykonštruovaným tvrdeniam žalobcu uvedeným v odvolaní. Tvrdenia žalobcu, o nemožnosti prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov pred jej doručením žalobcovi s ohľadom na registratúrne číslo týchto záznamov, sú postavené len na účelových prepočtoch, ktoré nemajú reálnu výpovednú hodnotu, nakoľko sa jedná len o možný predpoklad vyhotovovania záznamov ASSR, no v rozdielnych časoch, ktoré uvádza žalobca v odvolaní. Tieto skutočnosti nie je možné v reálnej situácii posudzovaných vytvorených záznamov (záznam žiadosti o prerokovanie výpovede a záznam výpovede) zovšeobecňovať a ani porovnávať, lebo nepreukazujú konkrétnu situáciu, ktorá je rozhodná v predmetnom spore, teda situáciu zaevidovania záznamu priradenému výpovedi a záznamu priradenému žiadosti o prerokovanie výpovede. V systéme ASSR, v ktorom sa v podmienkach žalovanej
evidujú záznamy, sa neuvádza údaj, ktorý by hovoril o čase, kedy bol záznam zaevidovaný, čo by bol jediný dôkaz, ktorý by hodnoverne preukázal čas, kedy bol zaevidovaný. Najpodstatnejšia skutočnosť je však tá, že čísla záznamov v ASSR preukazujú len tie skutočnosti, kedy boli záznamy zaevidované, nie skutočnosti, kedy boli právne úkony, ktoré boli obsahom týchto záznamov, aj reálne vykonané tak, ako to vyžaduje, na právoplatné ukončenie pracovného pomeru, Zákonník práce. Tieto skutočnosti súd vzal do úvahy a vyhodnotil ich v ods. č. 42 odôvodnenia napádaného rozsudku. Žalobca sa u riaditeľky pobočky, ktorá mu ponúkala možnosť skončiť pracovný pomer dohodou alebo výpoveďou vyjadril, že s dohodou nebude súhlasiť, no skutočnosť, že sa s ním bude končiť pracovný pomer, bola jej známa už pred tým, vzhľadom na čo, mohol byť záznam ASSR (zodpovedajúci dohode, resp. výpovedi) zaevidovaný v systéme ASSR už aj pred tým, než došlo k pohovoru so žalobcom u riaditeľky pobočky. Hneď po tom ako sa žalobca vyjadril, že o dohodu nemá záujem, mohla byť bez akýchkoľvek prekážok výpoveď z pracovného pomeru vytlačená a nachystaná na jej doručenie žalobcovi. Až následne mohla byť vypracovaná, zaevidovaná a doručená žiadosť o prerokovanie tejto výpovede zástupcom zamestnancov. Skutočnosť, v akom reálnom čase boli tieto záznamy zaevidované však nie je možné preukázať, nakoľko systém negeneruje na záznamoch čas zaevidovania záznamu, len deň zaevidovania záznamu. Z tohto postupu a čísiel záznamov ASSR však nevyplýva, že boli v takomto poradí aj vykonané právne úkony nachádzajúce sa pod týmito záznamami. Skutočnosť, v akom čase boli realizované právne úkony je preukázaná výpoveďami svedkýň, keď vypovedali zhodne, že prerokovanie výpovede prebehlo najneskôr v čase do 9:00 hod, pričom je rovnako preukázané výpoveďou žalobcu, že výpoveď mu bola doručovaná približne okolo 10:00 hod. Z uvedeného je zrejmé, kedy došlo k vykonaniu právnych úkonov. V prípade skončenia pracovného pomeru je rovnako bežnou praxou, že v ASSR je vytvorený záznam vopred, keďže je zrejmé, že k vykonaniu právneho úkonu dôjde. V predmetnom prípade bolo zrejmé, že dôjde ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu, vzhľadom na čo bolo možné vopred si vybrať z ASSR číslo záznamu, ktoré bude pridelené výpovedi alebo dohode o skončení pracovného pomeru (keďže v praxi sa bude logicky realizovať len jeden spôsob ukončenia pracovného pomeru). Predmet a názov záznamu je totiž možné v ASSR meniť kedykoľvek po jeho zaevidovaní, kým predmetný záznam nie je označený ako „vybavený" (aj označenie „vybavený" je možné dodatočne odznačiť a meniť názov záznamu). Až po vedomosti, akým spôsobom sa bude končiť pracovný pomer, je možné ustáliť názov záznamu ASSR a na to fyzicky vypracovať výpoveď alebo dohodu o skončení pracovného pomeru. Vzhľadom na skutočnosť, že pred vytvorením záznamu v ASSR (číslo ktoré bolo v konečnom dôsledku pridelené výpovedi) nebolo zrejmé, či sa bude jednať o výpoveď alebo dohodu, je priam logické, že číslo ASSR záznamu na žiadosti o prerokovanie výpovede nasledovalo v poradí až po čísle záznamu, ktoré nakoniec patrilo výpovedi, nakoľko v prípade, že by sa pracovný pomer končil dohodou, nebolo by potrebné realizovať žiadnu žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru, nakoľko Zákonník práce nevyžaduje prerokovanie skončenia pracovného pomeru dohodou so zástupcami zamestnancov. Rozdiel 184 záznamov medzi uvedenými záznamami nepredstavuje žiadne veľké číslo. Do poradového čísla záznamu sa rátajú rovnako záznamy prijaté pobočkou žalovanej, odoslané pobočkou žalovanej ako aj interné, teda každý jeden záznam zaevidovaný 8.3.2011, pričom sa jednalo o ranné hodiny, kedy býva spracovávaná pošta, teda vytvára sa najviac záznamov, lebo podateľňa eviduje do systému ASSR každé jedno prijaté podanie. Nikdy počas dňa sa nevytvára u žalovanej viac záznamov ASSR ako ráno v pracovné dni. Uvedené skutočnosti boli zo strany žalovanej prednášané súdu už vyjadrením zo dňa 6.10.2016 rovnako, ako viackrát v priebehu pojednávaní. V tejto súvislosti súčasne uviedla, že Zákonník práce nevyžaduje, aby sa právne úkony u zamestnávateľa museli vykonávať pod registratúrnym číslom. Tieto písomnosti, resp. výkon týchto právnych úkonov by bol platný aj v prípade, že by číslo z ASSR nemali. Ohľadom skutočnosti, ako funguje ASSR sa vyjadrovali aj svedkyne vo svojich výpovediach na pojednávaní 10.9.2015 a z ich výpovedí je zrejmé, že opačné číslo záznamov v ASSR na veci, ktoré boli vykonané v opačnom poradí nie je nič nezvyčajné, keď si niektoré čísla záznamov v ASSR vyberajú aj v predstihu, pokiaľ vedia, že sa bude právny úkon vykonávať. Ohľadom výpovedí svedkýň uviedla, že ich výpovede vyhodnocuje súd a nie sporové strany tak, aby ich výpovede vyhovovali ich argumentácii. V súvislosti so spôsobom prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov uviedla, že k účinnému prerokovaniu výpovede, alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru a k splneniu hmotnoprávnej podmienky platnosti týchto právnych úkonov zamestnávateľa postačuje, ak sa s ním zástupcovia zamestnancov oboznámia a vezmú ho na vedomie. Žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie zamýšľanej výpovede, alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru môže byť urobená aj ústnou formou, spôsob prerokovania je vnútornou záležitosťou zástupcov zamestnancov. Z § 74 Zákonníka práce teda nevyplýva forma prerokovania výpovede a ani forma žiadosti o prerokovanie výpovede, vzhľadom na čo nie je ani definované, či súčasťou žiadosti (či už ústnej alebo písomnej) o prerokovanie výpovede musia byť obsahové
náležitosti výpovede podľa § 61 ods.2 predložené/prednesené v písomnej podobe. Teda situácia, kedy je žiadosť o prerokovanie výpovede podaná písomne a podrobnejšie náležitosti výpovede uvedené zástupcom zamestnancov uvedené ústne, nevylučuje platné prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov pred ukončením pracovného pomeru. Spôsob prerokovania Zákonník práce nedefinuje, teda tento je plne v kompetencii zástupcov zamestnancov. Zástupcovia zamestnancov sa v predmetnom prípade vyjadrili, že boli oboznámení s výpovedným dôvodom, organizačnou zmenou a aj podmienkami výpovede žalobcu, teda vedeli o všetkých okolnostiach skončenia pracovného pomeru so žalobcom, ako aj o spôsobe a dôvode skončenia pracovného pomeru, čo je konštatované aj v odôvodnení rozsudku v ods. 39. § 74 Zákonníka práce je zakotvené z dôvodu ochrany zamestnancov pred neodôvodneným konaním zamestnávateľa v podobe prípadného skončenia pracovného pomeru so zamestnancom, teda sprostredkovateľom tejto ochrany majú byť práve zástupcovia zamestnancov a to prostredníctvom predbežného prerokovania skončenia pracovného pomeru zamestnanca. Túto funkciu ochrany majú teda plniť zástupcovia zamestnancov, ktorí v predmetnej situácii zastupujú práva zamestnancov a nie zamestnávateľa. Zástupcovia zamestnancov, resp. odborová organizácia je orgán, ktorý háji záujmy zamestnancov a nie zamestnávateľa, teda ak by malo byť prerokovanie v predmetnom prípade v rozpore s akýmikoľvek predpismi, toto nemôže byť na škodu žalovanej. Zástupcom zamestnancov bola riadne a preukázateľne doručená žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru žalobcu, pričom podľa vyjadrení člena zástupcu zamestnancov, títo boli oboznámení so všetkými podstatnými okolnosťami výpovede. Od zástupcov zamestnancov sa vrátil súhlas so skončením tohto pracovného pomeru, žalovaná teda nemala najmenší dôvod predpokladať, že zástupcovia zamestnancov by si nesplnili svoju povinnosť riadne a v súlade so Zákonníkom práce prerokovali skončenie pracovného pomeru so žalobcom a už vôbec nie, že by v tomto prípade nehájili záujmy zamestnanca. Pokiaľ tak konali, je to ich zodpovednosť a nie zodpovednosť žalovanej. Navyše aj keby zástupcovia zamestnancov nesúhlasili so skončením pracovného pomeru žalobcu, žalovaná nie je v zmysle Zákonníka práce viazaná ich názorom. Žalovaná a zástupcovia zamestnancov sú samostatné subjekty, ktoré v zásade zastávajú opačné záujmy. Pokiaľ zástupcovia zamestnancov nemali mať všetky potrebné podklady na riadne prerokovanie skončenia pracovného pomeru so žalobcom, nemali prerokovať jeho skončenie pracovného pomeru, resp. si mohli potrebné podklady vyžiadať od žalovanej a nie udeľovať súhlas, ktorý oprávnene považovala za riadne prerokovanie skončenia pracovného pomeru so žalobcom, vzhľadom na čo pristúpila k doručovaniu výpovede žalobcovi. Uvedené skutočnosti potvrdzuje aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Cdo 140/2010, podľa ktorého, pokiaľ odborová organizácia potrebuje k predloženej žiadosti o prerokovanie skončenia pracovného pomeru priložiť aj ďalšie náležitosti, zamestnávateľ je povinný tejto žiadosti vyhovieť a tieto podklady doložiť, inak nieje prerokovanie platné. Pokiaľ však odborová organizácia nevyžaduje žiadne ďalšie podklady a udelí súhlas, logicky má zamestnávateľ predpokladať, že prerokovanie prebehlo v poriadku a súhlas, ktorý sa mimochodom ani nevyžaduje, musí považovať za splnenie si svojej povinnosti prerokovať vopred výpoveď so zástupcami zamestnancov. Ďalej citoval z rozhodnutia NS SR 5Cdo 140/2010. Z hľadiska povinnosti prerokovať výpoveď zamestnávateľa „vopred" treba uviesť, že hmotnoprávna podmienka v zmysle § 74 Zákonníka práce je splnená, ak odborový orgán prerokuje výpoveď predtým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejavil vôľu skončiť s ním jednostranne z určitého výpovedného dôvodu pracovný pomer. Pokiaľ bola takto výpoveď „vopred" prerokovaná, môže zamestnávateľ vychádzať z jej prerokovania dovtedy, kým trvá výpovedný dôvod, ku ktorému sa vzťahuje tak výpoveď, ako aj hmotnoprávna podmienka výpovede - jej prerokovanie zástupcami zamestnancov. Len ak zamestnávateľ v čase od prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov do prejavenia svojej vôle voči zamestnancovi chce v porovnaní už s prerokovanou výpoveďou zmeniť výpovedný dôvod, či už v dôsledku toho, že zamestnancovi chce dať výpoveď na základe iného zákonného ustanovenia alebo v dôsledku toho, že mu výpoveď chce dať na základe iného skutkového podkladu, musí výpoveď prerokovať so zástupcami zamestnancov, pretože v tomto prípade so zreteľom na uvedené zmeny by išlo o novú výpoveď - Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/330/2014. Aj z uvedeného rozsudku vyplýva, že prerokovanie výpovede by bolo neúčinné pokiaľ by v žiadosti nebol vymedzený skutkový a právny dôvod, no zo žiadosti, ktorá bola žalovanou predložená zástupcom zamestnancov v konkrétnom prípade jednoznačne vyplýva, že výpovedný dôvod je vymedzený § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Skutočnosť, že zástupcovia zamestnancov boli pri prerokovaní výpovede žalobcu oboznámení aj so skutkovými dôvodmi výpovede, dokazuje práve udelený súhlas zo strany zástupcov zamestnancov, v ktorom sa uvádza, že dávajú súhlas na výpoveď z pracovného pomeru žalobcu z dôvodu organizačných zmien a zníženia počtu pracovných miest v pobočke Sociálnej poisťovne v Košiciach. V súvislosti so skutočnosťami ohľadom spôsobu prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov dala do pozornosti aj rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 17C/51/2011, ktorý je právoplatný - nebol napadnutý
opravnými prostriedkami. Hmotno-právna podmienka platnosti výpovede v zmysle § 74 ods.1 Zákonníka práce je splnená, ak zástupcovia zamestnancov prerokujú výpoveď predtým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním jednostranne z určitého výpovedného dôvodu pracovný pomer. Pokiaľ bola výpoveď takto vopred prerokovaná, môže zamestnávateľ vychádzať z jej prerokovania dovtedy, kým trvá výpovedný dôvod, ku ktorému sa vzťahuje tak výpoveď, ako aj hmotno-právna podmienka výpovede - jej prerokovanie zástupcami zamestnancov. § 74 Zákonníka práce v znení zák. č. 210/2003 Z. z. bližšie vymedzuje práva a povinnosti zástupcov zamestnancov a zamestnávateľov (§ 11a ods. 1 Zákonníka práce) pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Uvedené ustanovenie formuluje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru ako hmotno-právnu podmienku platnosti týchto právnych úkonov zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na § 17 ods.2 Zákonníka práce zakladá neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. Je nerozhodné, či zástupcovia zamestnancov vyjadrili kladný alebo záporný postoj alebo vzali výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru len na vedomie. K účinnému prerokovaniu výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka práce, a tým aj k splneniu hmotno-právnej podmienky platnosti týchto právnych úkonov zamestnávateľa, postačuje, ak sa s ním zástupcovia zamestnancov oboznámia a vezmú ho na vedomie. Vzhľadom na to, že právne účinky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru nastávajú až ich doručením zamestnancovi, musí byť hmotno-právna podmienka platnosti výpovede alebo okamžitého skočenia pracovného pomeru splnená pred týmto rozhodujúcim okamihom. Žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie zamýšľanej výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru môže byť urobená aj ústnou formou. Spôsob prerokovania je vnútornou záležitosťou zástupcov zamestnancov. Súd rovnako posudzoval a vyhodnotil spôsob zasadania a zvolávania závodného výboru, kedy bolo stanoviskom odborového orgánu SLOVES potvrdené, že obvyklý spôsob zvolávania závodného výboru je na konkrétnom závodnom výbore, vzhľadom na čo bolo ustálené, že závodný výbor bol v predmetnom prípade riadne zvolaný, a v konečnom dôsledku platí, že je to opäť zodpovednosť závodného výboru, nie žalovanej, nakoľko táto nemá právo zasahovať do činnosti závodného výboru ohľadom jeho zvolávania a zasadania. Ku skutočnostiam, ktorými žalobca uvádza údajné tvrdenia a naznačovania svedkýň (napr. p. Y., p. L.) uviedla, že sa jedná len o účelové a vyfabulované tvrdenia, kedy sa nepodloženými tvrdeniami žalobca snaží navodiť zaujatosť a neobjektívnosť jej konania a pokus o vzbudenie súcitu. Rovnako je tomu tak v prípade výkladu žalobcu, ktorým sa snaží a aj snažil súd presvedčiť, že p. Y. nebola prítomná na prerokovaní výpovede, nakoľko žiadosť prevzala p. F., lebo p. Y. sa nenachádzala na pracovisku. Uvedená skutočnosť je pritom jednoznačne preukázaná výpoveďami svedkýň, kedy všetky tri vypovedali, že žiadosť o prerokovanie bola prevzatá pani F., ktorá oboznámila pani L. a zavolali pani Y., následne na čo, túto žiadosť prerokovali. Ďalej je priestor len na špekulácie, ktoré žalobca využíva vo svojej argumentácii a ktoré nie sú ničím podložené. Ku skutočnostiam ohľadom skutkového vymedzenia dôvodu výpovede a príčinnej súvislosti výpovede žalobcu a organizačnej zmeny žalobca v odvolaní neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by neboli súdom vyhodnotené. V tejto súvislosti opätovne uvádza, že v čase skončenia pracovného pomeru so žalobcom dochádzalo na pobočkách žalovanej ku celkovému znižovaniu počtu pracovných miest. Počty pracovných miest boli znížené na všetkých pobočkách Sociálnej poisťovne, nie len na pobočke Košice. Organizačná zmena, ktorou sa znižoval počet zamestnancov na pobočkách, teda nebola realizovaná účelovo s cieľom zbaviť sa jedného zamestnanca, ale sledovala zvýšenie efektívnosti pri činnosti žalovanej, pričom bola realizovaná štandardným spôsobom, kedy je zo strany generálneho riaditeľa žalovanej stanovený maximálny počet pracovných miest na jednotlivé pobočky s poverením pre jednotlivých riaditeľov pobočiek, aby tento počet rozpísali na jednotlivé útvary (všetky útvary, teda celú riadenú pobočku) pobočiek podľa potreby, keďže riaditelia pobočiek zodpovedajú za činnosť pobočky generálnemu riaditeľovi žalovanej. Spôsob výkonu organizačnej zmeny bol realizovaný v jej podmienkach štandardne a to aj v rámci hromadného prepúšťania. V čase, keď sa u nej realizovala organizačná zmena, v rámci ktorej sa stal žalobca nadbytočný, bola u nej navyše vykonaná aj inšpekcia z Národného inšpektorátu práce zameraná na zákonnosť vykonávania hromadného prepúšťania a jeho okolností, so záverom, že k žiadnemu porušeniu povinností nej pri organizačnej zmene a hromadnom prepúšťaní nedošlo, čo potvrdzuje správnosť jej postupu. V rozhodujúcom čase dochádzalo zhodou okolností aj k úprave jej organizačného poriadku a zároveň k zlučovaniu pobočiek Košice mesto a Košice okolie. Čo sa týkalo odôvodnenia výpovede žalobcu, táto bola skutkovo odôvodnená zmenou Organizačného poriadku, lebo táto určovala podobu organizačných štruktúr pobočiek, čo je podstatné k prejednávanej veci, nakoľko jej generálny riaditeľ určil, ako budú vyzerať jednotlivé organizačné štruktúry pobočiek a vo svojom rozhodnutí č. L.-XXXXX/XXXX z 21.2.2011 (ďalej len „rozhodnutie GR")
zaviazal riaditeľov pobočiek na rozpísanie stanoveného počtu pracovných miest na organizačné útvary pobočky, tak ako bola stanovená organizačná štruktúra. Na túto skutočnosť nadväzuje ďalší dôvod výpovede, keď vo výpovedi je uvedené: „...a na základe určeného počtu pracovných miest v súlade s rozpisom rozpočtu správneho fondu na rok 2011...", čo jednoznačne odkazuje na rozhodnutie GR o celkovom znížení počtu pracovných miest ako výpovedný dôvod, nakoľko len rozhodnutím GR sa stanovoval záväzný limit pracovných miest na jednotlivé pobočky, ktorých usporiadanie už určovali riaditelia pobočiek na základe poverenia GR SP uvedeného v rozhodnutí GR. V rámci stanovenia maximálneho počtu pracovných miest v rozhodnutí GR dochádzalo teda k celkovému zníženiu počtu pracovných miest, čo bol ďalší dôvod výpovede. Z uvedených skutočností je zrejmé, že výpoveď je dostatočne skutkovo, ako aj právne odôvodnená a nie je možné si s ničím zameniť výpovedný dôvod, teda výpoveď nie je nepreskúmateľná. O tejto skutočnosti v konečnom dôsledku svedčí aj „Zápis z prerokovania dôsledkov organizačnej zmeny," z 8.3.2011, na ktorý sa v odvolaní odvoláva aj žalobca, v ktorom je rovnako jednoznačne uvedené, že pracovný pomer žalobcu sa končí aj v súvislosti s uvedeným rozhodnutím GR. Predmetný zápis je možné vyhodnocovať jedine v súvislosti s ukončením pracovného pomeru výpoveďou, nakoľko ho žalobca podpísal, teda si je vedomý, z akého skutkového aj právneho dôvodu došlo k ukončeniu jeho pracovného pomeru. Skutočnosť, že zmena jej organizačného poriadku sa netýkala útvaru úrazového poistenia, je v predmetnej veci irelevantná, nakoľko rozhodnutie GR, o ktoré je skutkovo opretá výpoveď a nadbytočnosť žalobcu, splnomocňovalo, resp. skôr nariadilo riaditeľom pobočiek rozpísať zostávajúci maximálny počet pracovných miest na jednotlivé útvary pobočky všeobecne, teda na všetky útvary bez ohľadu na skutočnosť, či sa ich zmena organizačného poriadku žalovanej týkala alebo nie. Rovnako sa v dôsledku rozhodnutia GR postupovalo napríklad aj na pobočke žalovanej vo Zvolene, kde bola nadbytočná zamestnankyňa rovnako na útvare, ktorého sa netýkala zmena organizačnej štruktúry. Zamestnankyňa rovnako podala žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru o ktorej rozhodoval Okresný súd Zvolen, ktorý jej žalobu zamietol v celom rozsahu. Rozsudok bol potvrdený aj Krajským súdom Banská Bystrica - podklady sú obsahom súdneho spisu, pričom aj v prípade uskutočnenom vo Zvolene bolo zo strany generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne rozhodnuté iba o maximálnom počte zamestnancov pobočky Zvolen s tým, že tento počet, rovnako ako riaditeľka pobočky v Košiciach, rozpísali na jednotlivé organizačné útvary pobočky. Opodstatnenosť a dôvodnosť vyššie uvedeného konania žalovanej len umocňuje skutočnosť, že v podmienkach pobočiek žalovanej v Košiciach dochádzalo navyše k ich zlučovaniu, teda ostávajúca pobočka Košice mala v rámci zlučovania pobočiek absorbovať ďalších viac ako 60 pracovných miest zamestnancov. V rámci nariadenia prerozdeliť maximálne stanovený počet pracovných miest riaditeľka pobočky Košice rozhodla, ako budú rozdelení s tým, že na odbore úrazového poistenia bolo pôvodne 6 pracovných miest a po organizačnej zmene malo rovnako ostať 6 pracovných miest s tým, že 2 mali prejsť z pobočky Košice okolie. Vzhľadom na jasné počty bolo po zlúčení pobočiek v Košiciach na odbore úrazového poistenia 8 zamestnancov, pričom podľa rozpisu, ktorý bola riaditeľka pobočky povinná vykonať v nadväznosti na rozhodnutie GR mali byť iba 6 zamestnanci. Z uvedeného je jednoznačné, že 2 zamestnanci na odbore úrazového poistenia boli nadbytoční. Čo sa týka rozhodnutia GR a rozhodnutia Dozornej rady žalovanej (DRSP) a ich údajný rozpor so zákonom, tieto tvrdenia sú k predmetu sporu irelevantné. Tieto rozhodnutia boli prijaté v súlade so zákonom o sociálnom poistení a navyše pokiaľ by mali byť neplatné resp. nezákonné, muselo by o tom byť rozhodnuté príslušnou autoritou. Jej generálny riaditeľ po prerokovaní v DRSP rozhodol o počte pracovných miest a zaviazal riaditeľov pobočiek rozpísať tento maximálne stanovený počet pracovných miest na útvary príslušných pobočiek a tí po rozpise v podstate určili, ktoré pracovné miesta sú nadbytočné. Rozhodnutie GR s rozpisom pracovných miest jednoznačne určil potrebu počtu pracovných miest na jednotlivých pracovných útvaroch. Tieto rozhodnutia sú platné, neboli nikým napadnuté a v rámci pobočky Košice sa podľa nich riadne postupovalo. Z nijakého právneho predpisu nevyplýva záväznosť návrhu na zlúčenie pobočiek v Košiciach, resp. povinnosť DRSP tento návrh schváliť, na čo sa odvoláva žalobca. Platnosť jej postupu potvrdzuje aj skutočnosť, že DR SP nemala k spojeniu pobočiek v Košiciach, k spôsobom a k počtu zamestnancov a ich rozpisom na jednotlivé útvary, akým k nemu v skutočnosti došlo, žiadne výhrady, aj keď to nekorešpondovalo s návrhom, na ktorý sa odvoláva žalobca. Navyše DRSP boli na zasadnutí konanom 15.2.2011 k návrhu na zlúčenie pobočiek v Košiciach predkladané zo strany GRSP ďalšie doplňujúce informácie. DRSP podľa §§ 122 a 123 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov niektoré dokumenty schvaľuje a niektoré len prerokúva, Zo zápisnice zo zasadania DRSP z 15.2.2011 je tiež zrejmé, návrh na zlúčenie pobočiek v Košiciach DRSP len prerokovala, teda len zobrala na vedomie, nakoľko jediný, kto má právo rozhodovať o celkovom počte zamestnancov Sociálnej poisťovne a jej organizačných zložiek je GRSP, bez toho aby bolo toto rozhodnutie potrebné schvaľovať v DRSP. Tieto skutočnosti vyplývajú z §§ 122 a 123 zák. č. 461/2003 Z.z., v ktorých nie je uvedené, že by
DRSP musela schváliť limit počtu zamestnancov pre organizačné útvary Sociálnej poisťovne. Žalobca navyše rozpis počtu zamestnancov na jednotlivé organizačné útvary v súvislosti s organizačnou zmenou v konaní pred súdom nenapádal z hľadiska jeho platnosti a relevantnosti ako rozhodnutia riaditeľky pobočky Košice. Jediné, čo v súvislosti s rozpisom počtu zamestnancov na jednotlivé organizačné útvary napádal, boli počty zamestnancov, ktoré podľa jeho tvrdení nesedeli s počtami, ktoré boli uvedené v návrhu na zlúčenie pobočiek v Košiciach, vzhľadom na čo súd nemal dôvod pochybovať o relevantnosti rozpisu počtu zamestnancov. V tejto súvislosti a v súvislosti s námietkou žalobcu, že riaditeľka nebola oprávnená rozpísať maximálne stanovený počet pracovných miest určených rozhodnutím GR, žalovaná opätovne poukazuje na rozhodnutie GR, v ktorom sa jednoznačne uvádza, že súčasťou organizačnej zmeny, ktorou sa znižuje počet zamestnancov na jednotlivých pobočkách je aj poverenie riaditeľov pobočiek na rozpísanie určeného počtu zamestnancov na jednotlivé organizačné útvary. Toto poverenie je teda súčasťou rozhodnutia GR, na ktoré odkazuje aj výpoveď doručená žalobcovi. Zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva, že mala povinnosť informovať vopred žalobcu o organizačnej zmene, teda skutočnosť, že v čase doručovania žalobca údajne nevedel o organizačnej zmene je irelevantná, navyše je toto jeho tvrdenie zavádzajúce, nakoľko skutočnosti, že sa bude jej v podmienkach celoplošne znižovať počet zamestnancov a aj o skutočnosti, že bude dochádzať ku zlučovaniu pobočiek v Košiciach sa vedelo dávno pred realizáciou týchto zmien. O týchto zmenách vedel aj žalobca, čo je preukázané aj samotnými tvrdeniami žalobcu uvádzanými počas konania pred súdom prvej inštancie, rovnako ako aj v odvolaní. Žalobca v odvolaní uvádza, že po tom, ako oznámil v kancelárii, že dostal výpoveď, mu mala A.. X. v slzách odpovedať, že sa ich organizačná zmena týkať nemala. Za prvé, toto tvrdenie žalobcu ohľadom výroku A.. X. nie je ničím podložené a nie je ho možné overiť, nakoľko je uvádzané prvý krát, a za druhé, vyplýva z neho fakt, že o pripravovaných organizačných zmenách vedeli všetci vopred a to bez ohľadu na skutočnosť, či uvedený výrok A.. X. je skutočný, alebo vymyslený žalobcom účelovo. Podstatné však je, že v čase celkového znižovania počtu zamestnancov mala pobočka Košice nadstav zamestnancov na každom organizačnom útvare a to v dôsledku toho, že došlo ku zlúčeniu dvoch pobočiek. Rozpisom vykonaným riaditeľkou pobočky Košice v súlade s rozhodnutím GR sa stanovil počet zamestnancov na jednotlivé organizačné útvary a teda aj keď sa zmenou organizačného poriadku nerušil odbor úrazového poistenia pobočky Košice, na tomto útvare bol nadstav zamestnancov a teda v súvislosti s rozhodnutím GR sa stali nadbytoční aj zamestnanci na tomto útvare, čo bolo konštatované aj vo výpovedi a aj v prerokovaní dôsledkov skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Ohľadom pracovného zaradenia J.. H. L. uviedla dostatočné množstvo listinných dôkazov, ktoré preukazujú v akom právnom postavení bola u nej zaradená. Predmetná skutočnosť je preukázaná aj posledným doplnením dokazovania zo strany žalovanej z 28.4.2017, aj predošlými listinnými dôkazmi, v rámci ktorých boli doručené súdu pracovnoprávne dokumenty týkajúce sa uvedenej osoby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a aj vzhľadom na odôvodnenie napádaného rozsudku je toho názoru, že skutkový ako aj právny stav predmetnej veci je dostatočne preukázaný a dostatočne zdôvodnený. Stotožňuje sa so závermi súdu, vzhľadom na čo považuje napádaný rozsudok za vecne správny a žiada odvolací súd, aby tento rozsudok v plnom rozsahu potvrdil. 6.K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca (č. l. 604 - 608), ktorý uviedol, že I. V odvolaní uviedol, že súd druhým rozsudkom prekvapivo žalobu žalobcu zamietol aj napriek tomu, že po prvom vyhovujúcom rozsudku (sp. zn. 40C 202/2011-197 zo 16.1.2014) a po zrušení a doplnení dokazovania sa jeho pozícia posilnila. Súd sa v novom konaní nevysporiadal s celým radom rozporných tvrdení svedkýň ako aj námietkami a podloženými jeho tvrdeniami. Preto v odvolaní uviedol, že vydaný rozsudok je pre nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľný. Jednou z veci, ktorú súd opomenul je protichodnosť rozhodnutia v otázke zvolávania ZV SO Sloves, keď v prvom rozsudku súd vyslovil právny názor a opakovane citoval z 11. strany rozsudku sp. zn.: 40C/202/2011-197 a ďalej citoval z uznesenie NS SR - 1Obo/23/2008 z 28.5.2009. Žalovaná skutočnosť zvolávania členov výboru vo svojom vyjadrení cielene opomína (k zaväzujúcemu postupu v zmysle stanov) aj napriek tomu, že k obsahu čl. 24.6. Stanov Slovenského odborového zväzu verejnej správy (ďalej len Stanovy) tvrdil, toto ustanovenie v slovách „všetci jeho členovia" nepripúšťa jeho modifikáciu ani vylúčenie jeho zaväzujúceho účinku dohodou, pretože prípadná dohoda by v praxi bola/mohla by byť pri zvolávaní členov výboru zneužívaná na zvolávanie k zasadnutiu iba určitej skupiny členov, tiež rozdielne postupy v rôznych organizáciách. Tvrdil, že Stanovy musia platiť vždy rovnako a v každej situácii. Stanovy tiež neobsahujú žiadne sekundárne pravidlo na možnosť voľby iného postupu, preto je potrebné sa ním riadiť. Žalovaná však túto skutočnosť zľahčuje, čím si odporuje v tvrdeniach. Na jednej strane sa pokúša navodiť dojem ako perfektne výbor háji záujmy zamestnancov a na druhej strane pripúšťa porušovanie stanov, teda svojvoľné konanie. Podľa jeho názoru kogentné, zaväzujúce pravidlo zo stanov podľa čl. 24.6. (... ak o jeho zasadnutí boli upovedomení všetci členovia ...) je nutné vykladať aj ako minimálne zabezpečenie
ochrannej funkcie, ktorú sociálny partner plní alebo má plniť. Preto aj súdna prax „uvádza," že „Za kogentné ustanovenia sú označované aj tie, ktoré sú zamerané k posilňovaniu právneho postavenia slabšej strany konkrétneho právneho vzťahu." (Rozsudok NS sp. zn. 1 Obdo 45/2010) Druhá časť vety tykajúca sa obvyklého spôsobu zvolania závodného výboru nemá žiadnu súvislosť s povinnosťou upovedomiť všetkých členov výboru, pretože samotné zvolávanie je iba technická záležitosť, podľa obvyklej praxe alebo možnosti. Práve preto aj Okresný súd Komárno v konaní sp. zn.: 13C/105/2004 z 3.3.2006 (v znení rozsudku odvolacieho súdu sp. zn.: 6Co/144/2006) o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, vychádzajúc zo Stanov Slovenského odborového zväzu verejnej správy, z ktorého citoval a vyvodil záver, že ak úlohou pracovnoprávnej legislatívy je stanovovať isté mantinely správania sa a štát pomocou svojej donucovacej právomoci je povinný zabezpečiť, aby sa subjekty pracovného práva správali v rovine týchto stanovených mantinelov, napr. aj v § 74 Zákonníka práce v platnom znení. Podľa tohto ustanovenia „Výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná." Z uvedeného dôvodu podľa neho nie je možné akceptovať zmäkčujúci výklad vzájomne súvisiacich ustanovení (§ 74, § 237, ale aj článok 24.6. Stanov), ako sa o to pokúša žalovaná, pretože toto ustanovenie „Smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru." (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2M Cdo 21/2009 z 30.3.2010). V citovanom rozsudku (2M Cdo 21/2009) NS SR vyslovil aj tento právny názor: „Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods.2 Zákonníka práce (R 47/2007)." Túto podmienku žalovaná nesplnila. Žiadosť o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru z 8.3.2011 pre žalobcu zákonné náležitosti neobsahuje. Citoval z výpovede svedkyne Y., A.. F., L. z 10.9.2015. II. Automatizovaný systém správy registratúry (ASSR) - Pokiaľ žalovaná vo svojom vyjadrení spochybňuje evidenčný systém ASSR bez výpovednej hodnoty a prepočty považuje za účelové, potom sa vo svojich záveroch mýli. Žalobca vo výsledku pripúšťa malú odchýlku, pričom všetky registračné čísla a porovnávacie listiny sú výsledkom činnosti žalovanej. Nie je to o subjektívnych jeho pocitoch a hodnoteniach. Uvádzané údaje sú vytvorené numerickými dátami spracovanými pomocou elektronických analytických funkcií v informačnom systéme ASSR - v chronologicko-numerickom rade, teda na takom vedeckom základe, akým sa riadi aj samotný systém ASSR u žalovanej podľa príkazu Generálneho riaditeľa PGR č. 2/2010 Registratúrny poriadok Sociálnej poisťovne z 1.2.2010. Frekvenčná tabuľka (Rozdiel čísiel / počet pracovných dní / 8 hodín) Frekvenčná tabuľka charakterizuje vzorku rozloženia početnosti vytváraných listín, podľa dostupných listín, ktoré sú súčasťou súdneho spisu s konkrétnym evidenčným číslom, rozdielu medzi písomnosťami, za pracovné dní a pri počte 8 pracovných hodín. Ďalšie výsledky k rozdielom v spisoch udalosti ako zadávanie prvotných, vstupných údajov (rozdiel 184 na riadku 1) sú v riadku 2 a 3. Rovnaký postup je zvolený aj pri konkrétnej listine (v spise udalosti pod č. je F.-XXXXX/XXXX bola dňa 8.3.2011 vytvorená výpoveď č. XXXXX-X/XXXX- F.), ako aj pri konkrétnej listine (v spise udalosti pod č. je F.-XXXXX/XXXX bola dňa 8.3.2011 vytvorená žiadosť o prerokovanie č. XXXXX-X/XXXX-F.), kde na riadku 4 je uvedený rozdiel 28 listín a ďalšie výsledky k rozdielom v počte vytvorených listín (rozdiel 28 na riadku 4) sú v riadku 5 až 9. Príloha: Pracovný kalendár, 1. polrok 2011 K časti vyjadrenia žalovanej, v ktorej tvrdí, že „čísla záznamov v ASSR preukazujú len tie skutočnosti, kedy boli záznamy zaevidované, nie skutočnosti, kedy boli právne úkony, ktoré boli obsahom týchto záznamov aj reálne vykonané tak, ako to vyžaduje, na právoplatné ukončenie pracovného pomeru, Zákonník práce," žalobca uvádza, že žalovaná v konaní nepreukázala prečo zo 68 alebo 69 ukončených pracovných pomerov by sa malo postupovať odlišne práve u žalobcu. Vylučuje to aj „Záznam z pracovného pohovoru so zamestnancom Sociálnej poisťovne, pobočka Košice v rámci hromadného prepúšťania zo 8.3.2011, v ktorom svedkyňa L. vyhodnotila situáciu slovami: „Nesúhlasí p. E.. F. H. s ukončením PP dohodou. K 31.3.2011 dostane výpoveď," ako fikcia nespornosti jednoznačne preukazujúca vôľu zamestnávateľa (žalovanej) dať žalobcovi výpoveď až po odmietnutí prijať dohodu! Dôkaz opaku žalovaná nepreukázala. Preto aj žiadosť o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru z 8.3.2011 pre žalobcu nemohla vzniknúť (byť vypracovaná) skôr, ako takúto vôľu, takýto prejav vyslovila samotná riaditeľka, tiež ako fikcia nespornosti. Napríklad aj svedkyňa Y. vo svojej výpovedi 10.9.2015, strana 4) „Na otázku žalobcu aby uviedla, ako je možné, že jej riaditeľka oznamovala návrh na uzavretie dohody, keď žalobca až 2 hodiny potom odmietol návrh na dohodu, ako vedela, že sa bude ukončovať pracovný pomer výpoveďou uvádza, že nevedela, vedela, že sa bude ukončovať pracovný pomer a o tom, že malo ísť o ukončenie pracovného pomeru výpoveďou sa dozvedela až po rozhodnutí žalobcu." Ale na strane 4) „Na otázku súdu na svedkyňu, aby sa vyjadrila, čo prerokovali v čase, o ktorom
sa vyjadrila, že došlo k prerokovaniu medzi 8.30 hod. až 9.00 hod., prípadne po 9.00 hod. uvádza, že žiadosť o prerokovanie výpovede žalobcu, ktorú doniesla pani L.. Aj u tohto pracovnoprávneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru platí, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom (§ 15 Zákonníka práce). Tu je treba mať na pamäti, že výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo prejavené; pomocou výkladu prejavu vôle nemožno preto nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale ktorú vo výpovedi neprejavil, (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 124/2010 z 31.10.2011) Svedkyne - Vyjadrenie žalovanej je v tejto časti zavadzajúce, pretože vyslovený právny názor súdu, citoval z bodu 42 je o nepochopení evidenčného systému. Vzhľadom „k tomu“, že žalovaná opiera svoje tvrdenia o toto vyjadrenie, žalobca na to reaguje rozdelením časti citovaného textu na 1/ že je možné vybrať si číslo pripravovanej listiny vopred, 2/ prípadne zaevidovať písomnosť neskôr. Najprv je nutné dať do pozornosti súdu a zdôrazniť, že súd tieto okolnosti neposúdil správne, z ktorého dôvodu dospel aj k nesprávnym úvahám a konečným záverom. V podanom odvolaní na túto skutočnosť žalobca reagoval tak, že úvaha i hodnotenie súdu je mylná a neúplná, pretože nerozlíšil písomnosti na písomnosti doručené (platí iný režim) vyššie bod 2/ a písomnosti odosielané v reálnom čase (režim ako v žalobcovej veci), vyššie bod l. S týmito podstatnými argumentmi sa súd nevysporiadal vôbec, pretože neskôr zaevidovať písomnosti je možné iba doručené písomnosti, pričom takáto situácia sa žalobcu netýka. Ale z nedostatočne odôvodneného a nepreskúmateľného právneho záveru súdu sa zavadzajúco navodzuje dojem, táto skutočnosť je navyše umocnená aj použitím všeobecných formulácií (aj v tvrdení žalovanej), že to platí aj na písomnosť odoslanú. Tomu však tak nieje. Na jeho vec dopadá iba situácia evidovania písomnosti vytvorenej a odoslanej. V takom prípade sa musí postupne 1/ v súbore doc. (Word) fyzicky vypracovať písomnosť, 2/až pri jej vyhotovení v súbore doc. môže nasledovať registrácia v systéme ASSR, 3/ po vygenerovaní čísla v ASSR sa číslo zapíše do pripravovaného súboru doc., 4/ po kontrole správnosti nasleduje tlač písomnosti, 5/ po vytlačení písomnosti nastáva doručenie na podpis riaditeľke, 6/ po podpise je možné doručenie písomnosti. Pokiaľ súd pripustil taký výklad, že je možné vybrať si číslo pripravovanej listiny vopred, potom súd prehliada, že podľa jeho výkladu dokonca jednotlivé úkony by museli prebiehať nie skôr - ale naopak až v neskoršom čase. Súd svoje závery však oprel v rozhodnej miere o argumenty žalovanej strany, ktorým nekriticky uveril, bez ich náležitej verifikácie aj s poukazom na to, že ide o individuálny pracovnoprávny spor, a teda mohol a v tomto prípade aj mal na verifikáciu týchto tvrdení vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli (§319 CSP), v dôsledku čoho sa tak dopustil eklektického (netvorivého) a neopodstatneného výberu dôkazov, ktoré smerovali k jednostranným záverom v jeho neprospech. Takým postupom potom porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Takéto rozhodnutie potom nerešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie. V odvolaní proti rozsudku súdu k tomu argumentoval, že o skutočnom zaevidovaní písomnosti preukazujú žalovanou predložené listiny v prílohe k písomnému podaniu pod č. XXXXX- XX/XXXX-L. zo 16.7.2012. Tieto písomnosti aj s odstupom času sú nositeľmi dôkazu o skutočnom zaevidovaní výpovede ako aj žiadosti o prerokovanie! Týmto dátumom je 8.3.2011. To tiež preukazuje, že k zavadzajúcim tvrdeniam o možnom vybratí čísla vopred, dokonca aj týždeň vopred, išlo o cielene zavadzajúce a nepravdivé vyjadrenie. Spôsob prerokovania - Žalovaná vo svojom vyjadrení na strane 3) uvádza: Spôsob prerokovania Zákonník práce nedefinuje, teda tento je plne v kompetencii zástupcov zamestnancov. Reaguje, že podľa § 237 ods.1 Zákonníka práce v platnom znení „Prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom." Prerokovanie zákon definuje ako výmenu názorov a dialóg medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov. V znení § 237 ods.2 Zákonníka práce je demonštratívnym spôsobom určené, na aké situácie alebo rozhodnutia zamestnávateľa je nutné aplikovať prerokovanie, a to vopred so zástupcami zamestnancov. Z výsledkov dokazovania pred súdom nebolo preukázané, aby bola splnená zákonná podmienka prerokovania podľa § 237 ods.1,2 „Zamestnávateľ vopred prerokuje so zástupcami zamestnancov najmä ...," pretože zamestnávateľ zástupcom zamestnancov predložil iba povrchne definovanú žiadosť o prerokovanie! Táto povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov žiadosť je definovaná aj v § 74 Zákonníka práce. Zamestnávateľ sa prerokovania nezúčastnil! Pokiaľ žalovaná poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn.: 5Cdo 140/2010 on sa s týmto nestotožňuje. Dôvod nesúhlasu je daný tým, že zákon jasne formuluje prerokovanie (podľa slovníka Slex 1999, ... prerokovanie - v oficiálnom rokovaní dôkladne prebrať: prerokovať návrh zákona, plán výstavby, program zjazdu; prediskutovať - v dôkladnej diskusii, debate urobiť niečo jasnejším, urobiť rozbor niečoho (obyč. nejakého problému), predebatovať: v užšom kruhu prediskutovali, predebatovali program zasadnutia, prerokovať (obyč.
na rokovaní), prekonzultovať (odborne). Preto aj § 237 ods.1 to upravuje tak, že „Prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom." ktorú podľa § 237 ods.2 Zamestnávateľ vopred prerokuje so zástupcami zamestnancov. Rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 140/2010 je rozhodnutím konečným v podobnej veci, ale s iným obsahom, ako aj skutkovo právnymi otázkami. Preto aj úvahy žalovanej smerujúce k zmäkčovaniu výkladu § 74 a súvisiacich nieje možné akceptovať. NS SR sp. zn. 5Cdo 140/2010 k tomu uviedol, citoval str. 10 „§ 74 Zákonníka práce o účasti príslušného odborového orgánu pri skončení pracovného pomeru nie je totiž možné vykladať izolovane, ale v kontexte s ďalšími ustanoveniami Zákonníka práce. Citované zákonné ustanovenie nie je totiž samoúčelné, ale smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne prepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru." Záverom dovolací súd poukazuje na to, že ani predloženie menného zoznamu zamestnancov, ani doručenie žiadosti o prerokovanie skončenia pracovného pomeru, nemožno považovať za prerokovanie výpovede. Takéto konanie žalovanej je možné vyhodnotiť len ako jej oznámenie odborovému orgánu o úmysle rozviazať pracovný pomer s viacerými zamestnancami, vrátane žalobcu. Preto tvrdí, že ak v obsahu známych skutočnosti absentuje samotné „prerokovanie" (podľa § 74, § 237 a súvisiace), potom nie je možné dospieť ani k záveru, že prerokovanie prehlo zákonným či predpísaným spôsobom. Omyl žalovanej v uvádzanej argumentácii spočíva v tom, že považuje (rovnako ako to pôvodne považoval v poukazovanom prípade súd) názor: „Považoval za splnenú aj povinnosť zo strany žalovanej v zmysle § 74 ods.1 Zákonníka práce, a to prerokovanie výpovede odborovým orgánom, keď mu žalovaná poskytla potrebné doklady a informácie." Ďalej, že „treba „prerokovaním" rozumieť možnosť výmeny informácií za účelom jednak informovania odborového orgánu o zamýšľaných opatreniach," Preto sa odvolací súd v poukázanej veci zo strany žalovanej „Nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci bolo preukázané splnenie ďalšej hmotnoprávnej podmienky pre platnú výpoveď, a to prerokovanie výpovede žalobcu s príslušným odborovým orgánom." Odvolací súd neprisvedčil správnosti záveru súdu prvého stupňa o splnení hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v ustanovení § 74 ods.1 Zákonníka práce, ktorá má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu, pretože za prerokovanie výpovede nie je možné považovať len predloženie menného zoznamu zamestnancov (pri hromadnom prepúšťaní), ktorým bude daná výpoveď v zmysle § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Takéto konanie žalovanej vyhodnotil len ako jeho oznámenie odborovému orgánu o úmysle rozviazať pracovný pomer s viacerými zamestnancami, vrátane žalobcu. „Opačný záver by viedol k tomu, že povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď z pracovného pomeru, ktorej nesplnenie zákonodarca sankcionoval jej neplatnosťou, by bola výlučne formálna, bez reálnej možnosti odborového orgánu prerokovať so zamestnávateľom takúto výpoveď a vyjadriť sa k veci s kompletnou znalosťou problematiky." Za zavadzajúce považuje aj ďalšie vyjadrenie žalovanej poukazujúcej na rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 17C/51/2011, text žalovanej „Hmotno-právna podmienka platnosti výpovede v zmysle § 74 ods.1 Zákonníka práce je splnená, ak zástupcovia zamestnancov prerokujú výpoveď predtým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním jednostranne z určitého výpovedného dôvodil pracovný pomer." Žalovaná má pritom preukázané, že riaditeľka vyjadrila vôľu o daní výpovede žalobcovi až po odmietnutí prijať dohodu. Svedkyňa Y. o tom, že žalobca dostane výpoveď sa dozvedela až potom, ako žalobca dohodu odmietol. Jej výpoveď 10.9.2015, str. 4 „Na otázku žalobcu aby uviedla, ako je možné, že jej riaditeľka oznamovala návrh na uzavretie dohody, keď žalobca až 2 hodiny potom odmietol návrh na dohodu, ako vedela, že sa bude ukončovať pracovný pomer výpoveďou uvádza, že nevedela, vedela, že sa bude ukončovať pracovný pomer a o tom, je malo ísť o ukončenie pracovného pomeru výpoveďou sa dozvedela až po rozhodnutí žalobcu." A.. X. E. - Vzhľadom „k tomu“, že žalovaná spochybňuje jeho vyjadrenie pri mene A.. X., ktorej potom ako oznámil v kancelárii, že dostal výpoveď, mu mala A.. X.G. v slzách odpovedať, že sa ich organizačná zmena týkať nemala. Za prvé, toto tvrdenie ohľadom výroku A.. X. nie je ničím podložené a nieje ho možné overiť, nakoľko je uvádzané prvý krát,..." Preto k tomu poukazuje na svoju výpoveď z 20.6.2012, kde na strane 4 je uvedené, že pri otázkach súdu na žalobcu, uviedol, ..."že organizačná zmena, pričom na internetovej stránke žalovaného bol všeobecne prístupný oznam o organizačnej zmene znižovania počtu zamestnancov, ktorý bol schválený dozornou radou, pričom tento pozostával z návrhu na zlúčenie a žiaden iný záznam ako rozpis zamestnancov, jednotlivé miesta, ktorých sa bude týkať, nebol, pričom keď som oznámil kolegyni, že mi bola doručená výpoveď, táto bola veľmi prekvapená, keďže bolo všeobecne známe, že by sa nás organizačná zmena týkať nemala, naopak malo by dôjsť k navŕšeniu jedného miesta." J.. L. - V konaní jednoznačne preukázal, že menovaná na Odbore úrazového poistenia nikdy nepracovala. Preukazujú to listiny o jej pracovnom zaradení i prijímanej, či odosielanej pošty na oddelení registratúry. Z toho vyplýva dôkaz o zavadzaní žalovanej a to aj napriek tomu, že na tabuľkovom mieste Odboru úrazového poistenia bola menovaná formálne
vedená. Ale nie na výkon či výpomoc k plneniu pracovných povinnosti na Odbore úrazového poistenia. Rozhodovanie o organizačnej zmene - Žalovaná na str. 9 vyjadrenia poukazuje na Rozpisom vykonaným riaditeľkou pobočky Košice v súlade s rozhodnutím GR sa stanovil počet zamestnancov na jednotlivé organizačné útvary a teda aj keď sa zmenou organizačného poriadku nerušil odbor úrazového poistenia pobočky Košice, na tomto útvare bol nadstav zamestnancov a teda v súvislosti s rozhodnutím GR sa stali nadbytoční aj zamestnanci na tomto útvare, čo bolo konštatované aj vo výpovedi a aj v prerokovaní dôsledkov skončenia pracovného pomeru so žalobcom." Aj toto vyjadrenie považuje za zavádzajúce, pretože svedkyňa L. 18.5.2016 podľa zápisnice na str. 4 vypovedala: „Na otázku právneho zástupcu žalobcu na svedkyňu, aby uviedla, kto rozhodoval o organizačnej zmene. o organizačnej štruktúre, počte zamestnancov na pobočkách uvádza, že ústredie." Podľa súdnej praxe, napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 842/2012, z 19.3.2013, „Rozhodnutie štatutárneho orgánu zamestnávateľa, ktoré obsahuje poverenie personálneho riaditeľa zaistením zníženia počtu pracovných miest o 500 s tým, že pracovne miesta obsadené zamestnancami dotknutými organizačnou zmenou zaniknú k určitému dátumu, avšak nestanovia, aké pracovné miesta a na ktorých útvaroch zamestnávateľa sa zrušujú, pripadne budú zrušené ku dni účinnosti organizačnej zmeny, nie je samo o sebe rozhodnutím o zmene úkolov zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných organizačných zmenách, podľa ktorého by sa konkrétni zamestnanci stali nadbytočnými." V texte žalovanej, ktorá uvádza, že aj keď sa zmenou organizačného poriadku nerušil odbor úrazového poistenia pobočky Košice, táto sama preukazuje, že nebol naplnený zákonný predpoklad pre výpoveď žalobcovi, pretože rozhodnutie Generálneho riaditeľa žalovanej nestanovilo aké pracovné miesta a na ktorých útvaroch zamestnávateľa sa zrušujú, prípadne budú zrušené ku dni účinnosti organizačnej zmeny. Preto takéto rozhodnutie nie je samo o sebe rozhodnutím o zmene úkolov zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných organizačných zmenách, podľa ktorého by sa konkrétni zamestnanci stali nadbytočnými. Na otázku právneho zástupcu žalobcu na svedkyňu, aby uviedla, či videla písomné rozhodnutie - rozpis zamestnancov na pobočke po zlúčení uvádza, že áno, na otázku právneho zástupcu žalobcu na svedkyňu, aby uviedla, keď videla rozpis, prečo toto rozhodnutie nebolo citované vo výpovedi svedkyňa uvádza, že odbor úrazového poistenia bol zahrnutý celoplošne v organizačnej zmene a táto bola citovaná, s odstupom času sa nepamätá a preto sa ďalej vyjadrovať nebude. Taktiež toto vyjadrenie svedkyne L. (strana 5 zápisnice z 18.5.2016) preukazuje, že nebol naplnený zákonný predpoklad pre výpoveď žalobcovi, pretože rozhodnutie Generálneho riaditeľa žalovanej nestanovilo aké pracovné miesta a na ktorých útvaroch zamestnávateľa sa zrušujú, prípadne budú zrušené ku dni účinnosti organizačnej zmeny. Pretrvávajúce rozpory v počtoch zamestnancov. Pracovný materiál prerokovaný v Dozornej rade žalovanej 9.12.2010 uvádza, že u žalovanej ukončí pracovný pomer 67 zamestnancov (pri novom stave 209) a na odbore úrazového poistenia zvýšenie o 1 zamestnanca. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 33/2008, z ktorého citoval. Je toho názoru, že je v kompetencii súdu posúdiť súvisiace okolnosti v zmysle právnych názorov Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 33/2008, ktorý uviedol, že v prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Súd však skúma, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod. Aj keď súd v konaní o žalobe na určenie neplatnosti výpovede danej z dôvodu podľa § 63 ods.1 písm. b) ZP neskúma platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene [také rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ") (platí tu subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka)], ale iba skutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotno-právnym predpokladom pre samotný právny úkon (skončenie pracovného pomeru), zaoberá sa ním ako jedným z predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre platnosť výpovede, a to vzhľadom na okolnosti, ktoré boli dané v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Tvrdí, že okolnosti, ktoré boli dané v čase skončenia jeho pracovného pomeru výpoveďou boli také, že Generálny riaditeľ žalovanej rozhodnutím č. L.- XXXXX/XXXX z 21.2.2011 rozhodol o celkovom znížení počtu zamestnancov o 401 a novým stavom v Košiciach v počte 208. Nasledujúci deň však došlo k podpísaniu Dohody s E.. D., Dohoda o ukončení pracovného pomeru k 28.2.2011, č. XXXXX-X/XXXX-F., čím sa u žalovanej uvoľnila jedná pracovná pozícia. V uvedenom ide o podstatnú skutočnosť, ktorá zmenila celkové počty už aj k 1.3.2011, tiež plánovaný novy stav k 1.7.2011. Uvedené nemôže ovplyvniť ani Oznámenie o organizačnej zmene súdu predložené žalovanou pod č. XXXXX-X/XXXX-F. adresované zamestnancom, pretože pracovné miesta sa nerušili, došlo iba k presunu pôsobnosti referátov. Podstatné môže byť iba citované rozhodnutie
Generálneho riaditeľa žalovanej č. L.-XXXXX/XXXX zo dňa 21.2.2011 (stav 208) po ktorého vydaní sa 1 pracovná pozícia uvoľnila. Okrem toho citované rozhodnutie (L.-XXXXX/XXXX) neobsahuje zmeny, ku ktorým by malo dôjsť v súvislosti s Dodatkom č. 6 k Organizačnému poriadku zo 14.2.2011 pod č. XXXXX/XXXX-L.. Pôsobnosť referátov ľudských zdrojov a referát právnej služby prešiel od 1.3.2011 na kanceláriu riaditeľa Sociálnej poisťovne, pobočka Košice. Po ukončení pracovného pomeru s E.. D. sa uvoľnila jedná pracovná pozícia, ktorá opätovne nebola obsadená. Po rozhodnutí (L.-XXXXX/XXXX) sa situácia v počtoch zamestnancov zmenila. Citoval zo zápisnice z 18.5.2016 na strane 4 svedkyne L.. Uvedené tak znamená, že v kompetencii riaditeľky pobočky nebolo, aby zmenila celkové počty stavu zamestnancov na pobočke, že bola povinná sa riadiť vydaným rozhodnutím. Okrem toho v celom konaní pretrváva ďalšia zavadzajúca skutočnosť vedúca k zmätočnosti, neprehľadnosti a nepreskúmateľnosti, napr. podľa zápisnice zo 18.5.2016 na strane 3, citoval: Na otázku súdu na zástupcu žalovaného, aby sa vyjadril k rozhodnutiu z čl. 266 a k rozpisu počtu zamestnancov k 1.7.2011 po organizačnej zmene, keďže v listine na čl. 266 je uvedený počet zamestnancov znížených v zmysle organizačnej zmeny na 208 pre Košice a zlúčené pobočky a v rozpise stavu zamestnancov k 1.7.2011 spolu 209, zástupca žalovaného uvádza, že listina z čl. 266 je údaj o počte zamestnancov 208, ktoré vypracovala riaditeľka pobočky s tým, že bola upozornená, že seba ako zamestnankyňu ústredia nezapočítala, preto bol tento počet upravený na 209 v zmysle rozpisu priemerného evidenčného počtu zamestnancov z čl. 267, kde je 208 zamestnancov plus riaditeľ pobočky spolu 209. Zdôraznil, že rozhodnutie GR SP č. L.-XXXXX/XXXX hovorí o zamestnancoch pobočiek, nie aj zamestnancoch ústredia, čo znamená, že v čísle 208 je 208 zamestnancov z pobočky, kým riaditeľka pobočky je zamestnancom ústredia Sociálnej poisťovne. Potom celkový počet všetkých zamestnancov pobočka 208 plus ústredie
- riaditeľka pobočky je celkom 209. Z toho musí vyplývať aj dôkaz, že tabuľka s navrhovaným stavom k 1.7.2011 a počtom stavu všetkých zamestnancov v počte 209 nekorešponduje so skutočným stavom vzniknutým po ukončení pracovného pomeru s E.. D.. Vytvoril sa nový stav s počtom 206+69=275 zamestnancov. Rozhodnutie GR SP č. L.-XXXXX/XXXX na vzniknutú situáciu reagovať nemohlo a tak vytvorené voľné tabuľkové miesto (tabuľkové miesto bližšie nedefinované) ostalo neobsadené a v ďalšom procese už nezohľadnené. Takto opísané skutočnosti žalovaná cielene opomína v celom konaní, vrátane posledného vyjadrenia k odvolaniu. Takýto dôkaz vyplýva aj z porovnaní v nasledujúcej tabuľke. Po rozhodnutí GR SP č. L.-XXXXX/XXXX z 21.2.2011 došlo k neplánovanému ukončeniu pracovného pomeru s jedným zamestnancom k 28.2.2011, dohoda o skončení pracovného pomeru z 22.2.2011 oproti navrhnutým počtom zamestnancov. Pôvodný stav sa znížil o jedného zamestnanca, ale konečný stav ostal zachovaný. Preto ak sa v ďalšom postupovalo tak, „ako keby sa nič nestalo," treba konštatovať, že takto uvoľnená pracovná pozícia ostáva skrytá. Akýkoľvek opak k tomuto tvrdeniu žalovaná nepreukázala, ani z doterajšieho priebehu konania alebo listín nevyplynul. 7.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a zistil, že v časti výroku, ktorým zamietol žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 8.3.2011, nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 CSP), preto ho podľa § 388 CSP, zmenil tak, že určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalovanou žalobcovi listom z 8.3.2011 je neplatná a v časti náhrady mzdy zistil, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy a, že nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, preto v tejto časti rozsudok podľa § 389 ods.1 písm. c) zrušil a podľa § 391 ods.1 CSP vec vrátil súdu na ďalšie konanie. 8.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. 9.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
10.Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 11.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. 12.Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené. 13.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 14.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, ale súd zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam, preto uplatnený odvolací dôvod je daný. 15.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 16.Súd síce použil správny právny predpis, nesprávne ho vyložil a aplikoval na daný skutkový stav, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach stranách sporu. 17.Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam tvoriacim podklad pre rozhodnutie v danej veci ale tie nesprávne právne posúdil. 18.Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 19.V zmysle § 383 CSP vtedy, keď má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. 20.V prejednávanej veci odvolací súd vychádzal z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, preto nepovažoval za potrebné zopakovať dokazovanie, lebo má za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam ale tie nesprávne právne posúdil. 21.Súd prvej inštancie považoval výpoveď za platnú, lebo výsledky vykonaného dokazovania potvrdili splnenie hmotnoprávnych podmienok výpovede a preukázali príčinnú súvislosť medzi organizačnými zmenami prebiehajúcimi u žalovanej a nadbytočnosťou žalobcu, ako aj skutočnosť, že žalovaná nedisponovala voľným pracovným miestom, ktoré by mohla žalobcovi ponúknuť (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce) a výpoveď bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov. 22.Podľa § 61 ods.1 ZP platného do 31.8.2011 výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. 23.Podľa § 61 ods.2 ZP platného do 31.8.2011 zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. 24.Podľa § 61 ods.3 ZP platného do 31.8.2011 ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b), nesmie počas troch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca. 25.Podľa § 61 ods.4 ZP platného do 31.8.2011 výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne. 26.Podľa § 63 ods.1 ZP platného do 31.8.2011 zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak a) sa zrušuje alebo premiestňuje zamestnávateľ alebo jeho časť, b) sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, c) zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, d) zamestnanec 1. nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce, 2. prestal spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2, 3. nespĺňa bez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené zamestnávateľom vo vnútornom predpise alebo 4. neuspokojivo plní pracovné úlohy a zamestnávateľ ho v posledných šiestich mesiacoch písomne vyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstránil, e) sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.
27.Podľa § 63 ods.2 ZP platného do 31.8.2011 zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. 28.Podľa § 74 ZP platného do 31.8.2011 výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. 29.Podľa § 17 ods.2 ZP platný do 31.12.2012 právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. 30.Výpoveď je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď medziiným musí byť písomná a doručená (§ 61 ods.1 ZP), zamestnávateľ v nej môže uplatniť iba (výpovedný) dôvod uvedený v ZP, ktorý v nej musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (§ 61 ods.2 ZP). Výpoveď zo strany zamestnávateľa musí zamestnávateľ vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov (§ 74 ods.1 ZP). 31.V civilnom sporovom konaní (o ktoré ide aj v preskúmavanej veci) sa uplatňuje prejednacia zásada ale s prihliadnutím na to, že ide o pracovný spor je legitímny príklon k vyšetrovacej zásade a zamestnávateľ je povinný na tento účel poskytnúť súčinnosť. Aj v tomto konaní majú strany sporu jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú tieto procesné povinnosti účastníka, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. 32. Z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej veci jednoznačne preukázané, že boli splnené hmotnoprávne podmienky stanovené v § 61ods.1,2,4 ZP, pričom výpovedným dôvodom bola podľa § 63 ods.1 písm. b) nadbytočnosť žalobcu. Žalovaná bola povinná preukázať, že1. nastali organizačné zmeny, 2. stal sa žalobca nadbytočný, 3. existuje príčinná súvislosť medzi organizačnými zmenami žalovanej a výpoveďou žalobcu. 33.Žalovaná tvrdí, že u nej nastali organizačné zmeny Príkazom GR SP č. 5/2011 z 24.2.2011 (č.l. 50) a Rozhodnutím GR SP č. L.-XXXXX/XXXX z 21.2.2011 (č.l. 52). Z rozpisu priemerného evidenčného prepočítaného počtu zamestnancov k 1.3.2011 (č.l. 54) a k 1.7.2011, po zlúčení s pobočkou Košice - okolie (č. l. 55) je evidentné, že znižovanie sa malo týkať organizačných útvarov: odboru kancelárie riaditeľa pobočky, kde pôvodných 30 miest sa malo znížiť na 18. Žalobca vykonával funkciu samostatného referenta - špecialistu na odbore úrazového poistenia (č. l. 5). V tomto odbore bol pôvodný počet pracovných miest 6, ktorý zostal nezmenený (č. l. 54,55). Zo zápisu č. 3/2011 z porady riaditeľky SP, pobočka Košice z 3.3.2011 (č. l. 459) z bodu 3 vyplynulo, že v rámci novej organizačnej štruktúry SP aj v pobočke pod útvar riaditeľa prešiel odbor ekonomiky a referát informatiky. Zároveň boli zrušené oddelenia na odbore nemocenského poistenia, odbore dôchodkového poistenia, odbore lekárskej posudkovej činnosti. Na odbore poistného ostali 2 oddelenia, a to oddelenie registra a oddelenia výberu poistného osôb. Ostatní vedúci zamestnanci jednotlivých oddelení a útvarov budú začlenení pod príslušné organizačné útvary. Táto zmena by mala platiť len do 30.6.2011. Od 1.7.2011 bola odsúhlasená organizačná štruktúra pobočky Košice: - Kancelária riaditeľa pobočky; Odbor poistného - 6 oddelení; Odbor vymáhania pohľadávok; Odbor úrazového poistenia; Odbor nemocenského poistenia
- 2 oddelenia; Odbor dôchodkového poistenia - 2 oddelenia; Odbor lekárskej posudkovej činnosti; Odbor poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia. Celkový počet všetkých zamestnancov na pobočke Košice mal 208 byť (bez riaditeľa pobočky). 34.Z prijatých organizačných zmien je zrejmý len znížený počet zamestnancov, nevyplýva z neho štruktúra zníženého počtu miestu a už vôbec nie je zrejmé ako sa organizačné zmeny dotkli odboru úrazového poistenia. Zamestnávateľ vo svojom rozhodnutí nestanovil, aké pracovné miesta a, na
ktorých útvaroch zamestnávateľa sa rušia, prípadne mali byť zrušené ku dňu účinnosti organizačnej zmeny (rozsudok NS ČR 21 Cdo 842/2012). Z organizačnej zmeny nie je možné zistiť celkový počet rovnakých pracovných miest, ktoré sa znižujú, ani individuálne určených pracovných miest, ktoré sa rušia. Následok uvedeného nedostatku spôsobuje, že Príkaz GR SP č. 5/2011 z 24.2.2011 a Rozhodnutie GR SP č. L.-XXXXX/XXXX z 21.2.2011 je nejasný a neurčitý, stanovuje len počet celkový počet miest. Nie je možné na základe organizačnej zmeny zistiť, či žalobca v čase podania výpovede sa stal nadbytočný a ani príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Aby bol daný dôvod výpovede, nestačí aby bolo prijaté rozhodnutie o organizačných zmenách, ale musí byť jednoznačne preukázané, že v dôsledku nich sa zamestnanec stal nadbytočným. Z rozhodnutia zamestnávateľa o znížení počtu pracovných miest nevyplýva, že by sa toto opatrenie malo týkať i pracovného miesta žalobcu a nie je možné medzi nim a nadbytočnosťou žalobcu zistiť a určiť príčinnú súvislosť. Ak zamestnávateľ zrušuje určité pracovné miesto (funkciu), môže dať výpoveď z tohto dôvodu iba zamestnancovi pracujúcemu na zrušenom pracovnom mieste (funkcii), nie však inému zamestnancovi, ktorého pracovného miesta (funkcie) sa písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov výslovne nedotýka. Žalovaná v konaní nepreukázala nadbytočnosť žalobcu, ani príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. Zhrnúc uvedené možno uzavrieť, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou dané žalovanou žalobcovi listom z 8.3.2011 je neplatné. 35.Okrem uvedeného je nutné skonštatovať, že súd síce nepreskúmava výber konkrétneho nadbytočného zamestnanca, avšak v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru prísne posudzuje splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok podanej výpovede (medzi ďalšie podmienky, je povinnosť ponuky inej vhodnej práce a prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov). Nesplnenie čo i len jednej z vyššie uvedených náležitostí má za následok vyhlásenie skončenia pracovného pomeru za neplatné. 36.V prejednávanej veci nebola splnená ani ďalšia hmotnoprávna podmienka a to prerokovanie so zástupcami zamestnancov (aj keď pre rozhodnutie je postačujúce nesplnenie podmienky uvedenej v bode 34, pozn. odv. súdu). 37.Splnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov výpoveď danú zamestnancovi je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede zamestnávateľa. Účelom uloženia povinnosti zamestnávateľovi prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov výpoveď zamestnancovi je poskytnúť ochranu zamestnancovi pred prípadným zneužívaním postavenia zamestnávateľa (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 72/2006, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 84/2007). 38.Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú, len ak je pri prerokovaní výpovede dôvod výpovede vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov sa musí uskutočniť vždy vo vzťahu ku konkrétnemu výpovednému dôvodu, pričom za platnú možno považovať len výpoveď, ktorej dôvod je totožný s výpovedným dôvodom. 39.Splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 ZP nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods.2 ZP. 40.Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky podstatné okruhy otázok skôr, než sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba zamestnávateľ (rozhodnutie NS SR 3 Cdo 192/2007, zverejnené pod č. 22/2008, 1 Cdo 72/2006). 41.V preskúmavanom spore bolo so zreteľom na § 74 ZP, na žalovanej, aby preukázala, že výpoveď pracovného pomeru z 8.3.2011 bola „vopred" prerokovaná so zástupcom zamestnancov. 42.Pri posudzovaní, či bola splnená hmotnoprávna podmienka platného skončenia pracovného pomeru vyplývajúca z § 74 ZP, súd vo všeobecnosti skúma, či zástupca zamestnancov vopred prerokoval výpoveď z pracovného pomeru, neskúma však, aký postup pri tom zvolil. Ak bola žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede vopred prerokovaná, sama skutočnosť, že išlo (len) o ústnu žiadosť a zamestnanec nebol na jej prerokovanie prizvaný, nemení nič na tom, že k prerokovaniu výpovede došlo (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 127/2005). ZP síce nepredpisuje, ako má prebiehať prerokovanie výpovede zástupcom zamestnávateľov, je však nevyhnutné, aby už v čase tohto prerokovania bol dôvod výpovede konkretizovaný dostatočne určito (pozri R 47/2007) tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Žalobca namietal, prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov vopred, čo preukazoval vyšším registratúrnym číslom. Nadväzujúc na tieto úvahy, pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že základnou
požiadavkou je, aby výpoveď bola prerokovaná spôsobom vylučujúcim pochybnosti o tom, aká konkrétne výpoveď a z akého dôvodu bola (neskôr) daná. Logicky je preto spojená požiadavka prerokovania výpovede podľa § 74 ZP takým spôsobom, ktorý vylúči prípadné pochybnosti o tom, či výpoveď bola vôbec vopred prerokovaná. Preto pri prerokovaní je potrebné, aby bol jasný dôvod výpovede a organizačná zmena, ktorá je dôvodom výpovede. 43.Všetky tri svedkyne Y., A.. F. C. L. vypovedali, že k žiadosti o prerokovanie nemali žiadne listiny. V tejto súvislosti je vhodné poukázať na právnu vetu, podľa ktorej „Účinky nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods.2 ZP (R 47/2007, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 M Cdo 21/2009 z 30.3.2010). 44.V kontexte s uvedeným možno konštatovať, že žalovaná nepreukázala, že výpoveď daná žalobcovi bola vopred prejednaná so zástupcami zamestnancov, čo samo o sebe je dôvodom určenia neplatnosti výpovede. 45.S prihliadnutím na skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie týkajúce sa náhrady mzdy, v tejto časti je potrebné doplniť dokazovanie za účelom zistenia náhrady a následne vo veci náhrady mzdy rozhodnúť. 46.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 47.Podľa § 396 ods.3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 48.V nadväznosti na § 396 ods.3 súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvostupňového a odvolacieho konania v rozhodnutí o veci, ktorým konanie končí. 49.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.