Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11C/92/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová v právnej veci žalobkyne T. O., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v H. - U., U. XXX, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Kožuškom so sídlom Jaroslawska 3920, 071 01 Michalovce, proti žalovanému Z. D., nar. X.X.XXXX, bytom J., toho času D. J. L. XX, o zaplatenie 3.750,- € s prísl. takto

rozhodol:

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.700,- €, úroky z omeškania 5,05% ročne zo sumy 730,- € od 1.5.2015 do zaplatenia, 5,05% ročne zo sumy 2.970,- € od 1.1.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Priznáva úspešnej žalobkyni náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v pomere 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou došlou na tunajší súd dňa 7.11.2017 domáhala proti žalovanému, aby jej tento zaplatil sumu 3.750,- € s 8,5% úrokmi z omeškania zo sumy 730,- € od 1.5.2015 do zaplatenia a zo sumy 3.020,- € od 1.1.2016 do zaplatenia a nahradil trovy konania. Odôvodnila to tým, že žalovaný jej odcudzil z jej bytu, ktorý mala v podnájme finančnú čiastku 1.080,- €. Žalovaný uznal tento svoj peňažný dlh, čo dôvodu aj výšky a spísali aj Dohodu o uznaní záväzku zo dňa 19.2.2015. Podľa tejto Dohody nepopiera tento záväzok voči nej a potvrdil, že v čase podpísania Dohody záväzok trval. V zmysle tejto Dohody o uznaní záväzku sa zaviazal uhradiť žalobkyni sumu 1.080,- € v lehote do 30.4.2015 s tým, že v prípade omeškania so zaplatením dlhu sa zaväzuje jej uhradiť aj zákonný úrok z omeškania počnúc nasledujúcim dňom po splatnosti dlhu do úplného zaplatenia. Ďalej poukázala aj na to, že bola nájomníčkou 1,5- izbového bytu č. 6 nachádzajúceho sa v D. v bytovom dome L3 nachádzajúceho sa na ul. H.. V období od 1.6.2014 do 28.2.2015 tento nechala na základe ústnej zmluvy do podnájmu žalovanému s tým, že sa dohodli na úhrade za prenájom v sume 335,- € mesačne, pričom žalovaný jej za tento prenájom neuhradil žiadnu náhradu. Dňa 19.2.2015 spísali strany Dohodu o uznaní dlhu, podľa ktorej žalovaný uznal voči žalobkyni aj dlh v sume 3.020,- € čo do dôvodu aj výšky a nepopieral, že v čase uznania a podpísania tejto dohody trval. Zaviazal sa uhradiť v tejto dohode v hotovosti k jej rukám sumu 3.020,- € do 31.12.2015 s tým, že vzal na vedomie, že ak do tejto lehoty neuhradí túto sumu, tak si bude tento nárok žalobkyňa uplatňovať súdnou cestou. Takisto sa aj dohodli v tejto Dohode, že v prípade omeškania so zaplatením dlhu sa žalovaný zaviazal jej uhradiť aj zákonný úrok z omeškania a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti dlhu až do úplného zaplatenia. Z titulu dlhu za odcudzenú čiastku 1.080,- € jej uhradil žalovaný v roku 2016 v hotovosti 200,- €, v mesiaci júni 2017 100,- €, v septembri 2017 50,- €, spolu 350,- €, takže z tohto titulu jej dlhuje sumu 730,- €. Odvolávajúc sa na ustanovenia § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka navrhla, aby mu súd uložiť povinnosť jej vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 3.750,- €, pozostávajúce z dlžnej sumy 730,- € a 3.020,- € z titulu úhrady za podnájom bytu aj s príslušnými úrokmi

z omeškania. Zároveň žalobkyňa predložila so žalobou listinné dôkazy preukazujúce tento nárok a to Dohodu o uznaní záväzku, uzavretú podľa § 558 Občianskeho zákonníka uzavretú medzi stranami sporu zo dňa 19.2.2015, predmetom ktorej bolo uznanie dlhu vo výške 1.080,- € žalovaným a Dohodu o uznaní záväzku, uzatvorenú podľa § 558 Občianskeho zákonníka medzi stranami sporu dňa 19.2.2015, ktorej predmetom bolo uznanie dlhu vo výške 3.020,- €.

2. Žalovaný sa k žalobe aj napriek výzve súdu v zmysle § 167 ods. 1 zákona sa v stanovenej zákonnej lehote nevyjadril a preto súd nariadil vo veci termín pojednávania.

3. Na pojednávanie sa dostavili strany sporu a na tomto pojednávaní žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu na súde prehlásila, že trvá na žalobe. Pokiaľ ide o uplatňovaný nárok vo výške 3.020,- € tak k tomu uviedla, že v období od 1.6.2014 do 28.5.2015 mala v prenájme predmetný byt a aj so žalovaným ako partneri v tomto byte počas celého tohto obdobia bývali, pretože mu to umožnila. Počas toho obdobia pracovala v zahraničí a to tak, že dva týždne z mesiaca bola v zahraničí zvyšné dva doma s tým, že žalovaný aj počas obdobia kým ona bola v zahraničí byt užíval. Po ukončení ich vzťahu sa na základe tejto Dohody o uznaní dlhu, na ktorú sa odvolávala v žalobe zaviazal, že jej sumu 3.020,- € za dlžné nájomné za obdobie od 1.6.2014 do 28.2.2015 uhradí. Predložila súdu na pojednávaní aj Zmluvu o nájme bytu ako dôkaz o tom, že predmetný byt mala prenajatý v spornom období uzavretú medzi prenajímateľom X. G. a ňou ako nájomcom, kde z článku 1. Zmluvy vyplýva, že sa jednalo o 1,5- izbový byt č. X s príslušenstvom nachádzajúci na 2. poschodí bytového L3 domu L3 na ul. H. XXXX vo vchode X v D., ktorý je zapísaný na LV č. XXXX k.ú. D. (č.l. 18-21 spisu) s tým, že uviedla na pojednávaní, že aj keď bola zmluva nájomná uzavretá na dobu určitú a to do 31.12.2014, ústne sa dohodla s prenajímateľom bytu, že ho bude užívať dlhšie, aj po tejto lehote a užívala ho do 28.5.2015. Žalobkyňa pred súdom trvala na svojom tvrdení, že v prenajatom byte s ňou žalovaný býval od júna 2014. Každý mesiac chodievala pracovať do Rakúska a on býval zatiaľ v byte. Každý mesiac mu dávala 50,- € na cigarety a na ďalšie výdavky, živila ho, chodila do práce, pričom on prácu nemal. Uviedla, že mu dala aj ďalšie peniaze ako napr. sumu 500,- € aby si urobil vodičák v roku 2014. Platila aj večere na ktoré chodili alebo prípadne výdavky keď boli na diskotéke. Uviedla, že jej zobral peniaze zo skrine vo výške 1.000,- € a takisto aj zlaté šperky, ktoré dal do záložne. Išlo okrem iného aj o zlatý prsteň, ktorý už v záložni, v čase keď sa o tom dozvedela nebol a mal hodnotu 80,- €, pretože za takúto sumu v záložni tento prsteň predali. Uviedla, že sumu 3.020,- € si uplatňuje voči nemu za nájomné, ktoré uhrádzala mesačne vo výške 330,- € s tým, že žalovanému umožnila užívať byt, ktorý mala ona prenajatý a žalovaný sa zaviazal touto dohodou na to, že jej uhradí nájom v sume 3.020,- €. Doteraz jej uhradil len z uznanej sumy 1.080,- € sumu 350,- € a keďže sa v Dohode o uznaní dlhu zaviazal, že jej tieto sumy uhradí, tak ich má plniť.

4. Žalovaný na pojednávaní uznal záväzok, pokiaľ ide o prvú Dohodu o uznaní dlhu, kde uznal záväzok do výšky 1.080,- €. Potvrdil tvrdenia žalobkyne, že si bez jej dovolenia zobral 1.000,- € a takisto v záložni predal prsteň v hodnote 80,- €, ktorý patril žalobkyni. Pokiaľ ide však o sumu 3.020,- € túto v celom rozsahu neuznával aj napriek tomu, že nespochybňoval, že podpísal Dohodu o uznaní dlhu, predmetom ktorej bolo uznanie sumy 3.020,- €. Uviedol, že síce nikto ho nenútil túto Dohodu podpísať pod hrozbou nejakého fyzického násilia, avšak skôr to bol podľa jeho názoru psychický nátlak zo strany žalobkyne, pretože v tom období ju mal rád a podpísal by všetko, čo by mu dala podpísať. Nepopieral tvrdenia žalobkyne, že v byte, ktorý mala prenajatý žalobkyňa býval aj so žalobkyňou, ale nie ako tvrdila žalobkyňa, od júna 2014, ale trval na tom, že až od septembra 2014. Nepopieral ani to tvrdenie žalobkyne, že mu dávala každý mesiac sumu 50,- € na živobytie, pretože v tom čase nepracoval a nemal žiaden príjem. Potvrdil aj tvrdenie žalobkyne, že táto pracovala v Rakúsku a aj v období keď ona bola v zahraničí on v byte býval. Nepopieral ani tvrdenie žalobkyne, že za neho uhrádzala rôzne výdavky spojené napr. s platením večerí, na ktoré chodili spolu alebo na diskotéke. Poukázal aj na to, že sa dohodli so žalobkyňou, že ak bude mať prácu, tak jej bude uhrádzať polovičku nájomného za prenajatý byt, pričom teraz od neho chce celé nájomné. Poukázal aj na to, že aj keď síce túto Dohodu o uznaní sumy 3.020,- € podpísal, avšak uznaná suma nájomného nezodpovedala skutočnej sume nájomného za prenajatý byt za obdobie, počas ktorého tam býval.

5. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

6. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

7. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

8. Podľa § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a v čas nesplní, je v omeškaní.

9. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

10. Podľa § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

11. Žalobkyňa na preukázanie svojho nároku predložila súdu dve Dohody o uznaní záväzku uzatvorené podľa § 558 Občianskeho zákonníka medzi stranami sporu dňa 19.2.2015, na ktorých dohodách je aj úradne overený podpis žalovaného. Žalovaný ani v spore nespochybňoval, že tieto dohody nepodpísal. Pokiaľ ide o Dohodu o uznaní dlhu, ktorej predmetom ako vyplýva z článku 2. Dohody bolo písomné uznanie záväzku žalovaného voči žalobkyni ako veriteľovi z titulu úhrady sumy 1.080,- € ako škody, ktorú jej mal spôsobiť tým, že z prenajatého bytu jej odcudzil sumu 1.080,-€ s tým, že sa zaviazal, že aj túto sumu uhradí do 30.4.2015 tak tento nárok medzi stranami sporný nebol. Žalovaný nepopieral tento dlh voči žalobkyni a ani to, že ho uznal. Samotná žalobkyňa v žalobe uviedla, že pokiaľ ide o túto sumu, tak z tejto sumy 1.080,- € jej uhradil žalovaný v roku 2016 200,- €, v júni 2017 100,- €, v septembri 2017 50,- €, teda spolu 350,- €, takže jej z tejto sumy dlhuje sumu 730,- €, ktorú sumu si aj v tomto spore uplatnila voči žalovanému čo aj žalovaný pred súdom potvrdil. Vzhľadom na nespornosť tejto časti nároku, súd v tejto časti žalobe vyhovel a to pokiaľ ide o sumu 730,- €. Žalovaný je preukázateľne v omeškaní s úhradou sumy 730,- € (1.080 € - 350 €) odo dňa 1.5.2015, t.j. nasledujúci deň po 30.4.2015, keďže v Dohode o uznaní dlhu sa zaviazal žalovaný náhradu škody v sume 1.080,- € žalobkyni uhradiť v hotovosti do 30.4.2015. Výška úrokovej sadzby ku dňu 1.5.2015, teda k prvému dňu vzniku omeškania predstavovala 5,05 % (5 percentuálnych bodov + 0,05%) v zmysle cit. ust. § 3 cit. nar. vlády č. 87/1995 Z.z. a súd a v tejto výške úroky z omeškania žalobkyni priznal. Keďže žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania v nesprávnej výške 8,5% tak v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

12. Čo sa týka však ďalšej časti nároku žalobkyne a to zaplatenia sumy 3.020,- € s 8,5% úrokmi z omeškania zo sumy 3.020,- € od 1.1.2016 do zaplatenia tak táto časť nároku bola medzi stranami sporu sporná. Žalovaný aj keď nepopieral, že podpísal túto Dohodu o uznaní dlhu, v ktorej písomne uznal záväzok dlžníka (žalovaného) voči veriteľovi - žalobkyni, predmetom ktorej bola jeho „povinnosť zaplatiť dlžné nájomné za mesiace jún až do februára 2015“ vo výške 3.020,- € (článok II. Dohody) a tvrdil, že síce ho nikto nenútil túto Dohodu vlastnoručne podpísať, avšak podľa jeho názoru išlo o psychický nátlak zo strany žalobkyne, pretože v tom období ju mal rád a podpísal by všetko, čo by mu dala podpísať. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný užíval predmetný byt, ktorý mala žalobkyňa prenajatý, avšak bolo sporné obdobie počas ktorého ho užíval žalovaný, resp. odkedy ho užíval, keďže žalobkyňa tvrdila, že žalovaný s ňou býval v tomto byte od júna 2014, pričom žalovaný to popieral a tvrdil, že v byte s ňou býval až od septembra 2.9.2014. Ďalej bol sporný aj obsah dohody uzavretej medzi nimi, keďže žalobkyňa tvrdila, že žalovaný súhlasil s tým, že jej uhradí nájomné v sume 3.020,- €, t.j. celú sumu nájomného za sporné obdobie, pričom žalovaný to popieral a tvrdil, že sa dohodli, že jej uhradí len polovicu sumy nájomného za každý mesiac zo sumy dohodnutého nájomného medzi ňou a prenajímateľom bytu.

13. Súd zo žalobkyňou predloženej Dohody o uznaní záväzku uzatvorenej podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka zo dňa 19.2.2015 uzavretej medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom (č.l. 7 a nasl. spisu) zistil, že v článku II. Dohody označenom ako „Predmet a účel dohody“ je uvedené, že predmetom dohody je písomné uznanie záväzku dlžníka (žalovaného) voči veriteľovi (žalobkyni) a to je

povinnosť zaplatiť dlžné nájomné za mesiace jún 2017 až do februára 2015 vo výške 3.020,- €. Ďalej je tam uvedené, že „Dlžník písomne uznáva, že zaplatí veriteľovi (žalobkyni) svoj peňažný dlh určený čo do dôvodu aj výšky a vyhlasuje, že nepopiera nárok veriteľa a tento v čase uznania a podpísania tejto dohody trval. Účelom tejto dohody je vznik právneho vzťahu, ktorého obsahom je povinnosť dlžníka, ktorý neplatil nájomné, zaplatiť dlžné nájomné veriteľovi a právo veriteľa toto dlžné nájomné požadovať od dlžníka.“ V bode III. tejto Dohody sa zaviazal dlžník, t.j. žalovaný uhradiť veriteľovi, t.j. žalobkyni dlžné nájomné vo výške 3.020,- € s tým, že sa zaviazal žalovaný ako dlžník uhradiť túto sumu v hotovosti k jej rukám do 31.12.2015. V bode IV. Dohody je uvedené, že v prípade, že dlžník t.j. žalovaný nezaplatí sumu 3.020,- € veriteľovi do 31.12.2015, tak to berie na vedomie dlžník, že si veriteľ toto svoje právo uplatní súdnou cestou. Zároveň, že v prípade, ak sa dostane do omeškania dlžník so zaplatením dlhu, tak sa zaväzuje uhradiť veriteľovi aj zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti dlhu až do úplného zaplatenia s tým, že týmto uznaním dlhu nie je dotknutý nárok veriteľa požadovať od dlžníka nároky vzniknuté pred podpisom tohto uznania dlhu (úrok z omeškania, zmluvné pokuty a iné). Zároveň v bode V. Dohody obe strany prehlásili, že obsah si riadne a pozorne prečítali, porozumeli mu a dohodu uzatvárajú vážne, zrozumiteľne, jasne bez nátlaku, nie za nápadne nevýhodných podmienok, nie v tiesni, na znak čoho ju obe strany podpisujú. Podpis dlžníka žalovaného je úradne overený Mestom Michalovce dňa 23.2.2015. Z predloženej Zmluvy o nájme, ktorú predložila žalobkyňa na pojednávaní uzavretej medzi ňou ako nájomcom a Ľuboslavom Jančošekom ako prenajímateľom zo dňa 15.5.2014 vyplýva, že predmetom nájmu bol 1,5- izbový byt č. X s príslušenstvom nachádzajúci na 2. poschodí bytového domu O. na ul. H. XXXX vo vchode X v D., ktorý je zapísaný na LV č. XXXX k.ú. D., ktorý je vo výlučnom vlastníctve prenajímateľa. Podľa článku 3. Zmluvy nájomný pomer vznikol dňom 15.5.2014 a bol dohodnutý na dobu určitú a to do 31.12.2014. V článku 7. bod 1. Zmluvy bola dohodnutá výška nájmu na sumu 330,- € mesačne a bolo splatné do 15. dňa príslušného kalendárneho mesiaca a to mesiac vopred na nadchádzajúci mesiac na účet uvedený v zmluve.

14. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

15. Podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.

16. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

17. Podľa § 37 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.

18. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

19. Podľa § 40 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne. Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé.

20. Uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorý zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Musí ísť o zrozumiteľný, určitý právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony t.j. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka vyžaduje zákon písomnú formu, musí byť zrejmý z neho dôvod vzniku pohľadávky, presne určená výška pohľadávky a musí aj obsahovať prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Uznaním dlhu však nevzniká nový záväzok. V prípade sporu veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania dlhu existoval tento dlh, ani jeho výšku, avšak dlžník, ktorý namietal, že neexistoval v čase uznania tento dlh alebo, že zanikol s plnením alebo inak to musí preukázať.

21. Uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma. Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka objektívne pochopiteľný, t.j. ak nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 79/2005 R 38/2009).

22. V tomto prípade však žalovaný síce nenamietal, že túto dohodu o uznaní dlhu nepodpísal, avšak tvrdil, že ju podpísal len preto, že žalobkyňu mal rád a namietal aj to, že výška záväzku, ktorú uznal z titulu dlžného nájomného nie je správna, pretože sa údajne so žalobkyňou takto nedohodol, ale že boli dohodnutí, že neuhradí celú výšku nájmu, ale ak tak len polovicu a tiež tvrdil, že nebýval počas celého sporného obdobia v tomto byte, t.j. nie od 1.6.2014 ale od 2.9.2014. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa chýbajúcej vážnosti a vôle pri podpise tejto Dohody o uznaní dlhu čo je dôvodom absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. tak toto jeho tvrdenie v spore nepreukázal. Predmetná Dohoda o uznaní dlhu je vykonaná v zákonom predpísanej forme a obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, t.z. okrem písomnej formy je v nej jasne vymedzený predmet a suma uznaného záväzku číslom, t.z. že je jasný a zrozumiteľný.

23. Pokiaľ ide o námietky žalovaného ako dlžníka týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa - žalobkyne tak takúto možnosť tieto námietky dlžník v občianskoprávnom konaní má a súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 13/1988 „uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa“.

24. Súd však poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 143/2008 zo dňa 29.1.2009, podľa ktorého „Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovaním inštitútom, ktorý plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Uznanie dlhu nie je novým právnym titulom záväzku. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Znamená to, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase jeho uznania. Na dlžníkovi naopak je, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo, vyvrátiť obsah domnienky.“

25. V konaní, v ktorom je uplatnený nárok na základe uznania finančného záväzku, môžu nastať len dve situácie a to skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, sa považuje za preukázanú alebo v konaní vyšiel najavo jej opak, keď obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku. V žiadnom prípade nemožno zo situácie platného uznania záväzku robiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol dôkazné bremeno a to ani vtedy, keď dlžník popiera takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami (rozsudok NS ČR z 26. augusta 2004 sp. zn. 32 Obdo 1160/2003).

26. Súd keďže žalobkyňa predložila ako dôkaz vyššie označenú Zmluvu o nájme predmetného bytu, z obsahu ktorej je zrejmé, že v článku 7. sa dohodli prenajímateľ a žalobkyňa ako nájomníčka predmetného bytu, že bude uhrádzať mesačné nájomné vo výške 330,- €. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že tento byt žalobkyňa užívala spoločne aj so žalovaným do 28.2.2015 čo znamená, že za obdobie od 1.6.2014 do 28.2.2015 predstavuje celková suma nájomného vychádzajúc z dohodnutej výšky nájomného 330,- € nájomného predstavuje sumu 2.970,- €, pričom v Dohode o uznaní výška nájomného, ktorú uznal žalovaný za toto obdobie predstavovala sumu 3.020,- €, t.j. o 50,- € viac. Súd vzhľadom na to, že žalovaný spochybňoval výšku uznanej sumy v Dohode o uznaní dlhu, predmetom ktorej bola suma 3.020,- € a teda bola v konaní sporná, tak v zmysle vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa musel zaoberať dôvodom a výškou nároku. Čo sa týka samotného dôvodu, medzi stranami nebolo sporné, že byt si prenajala žalobkyňa a žalovaný tam tiež býval. Žalovaný nebol v žiadnom nájomnom vzťahu s prenajímateľom a strany ani netvrdili, žeby medzi nimi bola uzavretá podnájomná zmluva (na tento však by bol potrebný súhlas prenajímateľa). Ďalej boli sporné tvrdenia strán sporu, pokiaľ ide o povinnosť žalovaného prispievať na nájomné žalobkyni. Na základe Zmluvy o nájme tento záväzok mala žalobkyňa vo vzťahu k prenajímateľovi bytu a to vo výške 330,- € mesačne, pričom tvrdila, že sa dohodli so žalovaným najprv, že jej bude uhrádzať polovicu tejto

sumy mesačne počas sporného obdobia, pričom tvrdila, že nakoniec sa žalovaný zaviazal jej celú túto sumu nájomného uhradiť ako to aj nakoniec vyplýva z tejto Dohody o uznaní. Žalovaný popieral takúto dohodu a tvrdil, že so žalobkyňou sa dohodli, že on jej bude uhrádzať polovičku mesačného nájomného a to odkedy byt užíval s ňou a to je nie od 1.6.2014 ale od 1.9.2014. Na druhej strane však Dohodu o uznaní podpísal. Žalovaný, na ktorom je dôkazné bremeno však v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že v byte býval až od septembra 2014 a nie od júna 2014 ako to tvrdila žalobkyňa. Avšak na druhej strane súd vychádza z obsahu samotnej Dohody o uznaní dlhu, kde žalovaný uznal písomne svoj záväzok ako dlžníka voči veriteľovi (žalobkyni) a to je povinnosť zaplatiť dlžné nájomné za mesiace jún 2017 až do februára 2015 vo výške 3.020,- € a vyhlásil, že nepopiera nárok veriteľa a tento v čase uznania a podpísania tejto dohody trval. Z tohto je zrejmé, že žalovaný uznal celú sumu 3.020,- €, ktorá by bez 50,- € zodpovedala skutočne sume nájomného za predmetný byt za celé sporné obdobie.

27. Žalobkyňa preukázala výšku dohodnutého nájomného predloženou nájomnou zmluvou, ktorú mala uzavretú s vlastníkom bytu - prenajímateľom. Pokiaľ odporca namietal jeho výšku tvrdením, že mali so žalobkyňou dohodnuté, že uhradí len polovicu z nájomného za každý mesiac tak dôkazná povinnosť mal on. Dôkaznú povinnosť mal aj v prípade ďalšej jeho námietky spočívajúcej v jeho tvrdení, že byt neužíval od júna 2014 ako to tvrdí žalobkyňa ale od 2.9.2014, čo však tiež nepreukázal. To znamená, že jeho námietky sú len v rovine tvrdenia bez splnenia dôkaznej povinnosti, v dôsledku čoho neboli spôsobilé na to, aby sa súd stotožnil s jeho tvrdeniami. Z toho, čo súd mal zistené z listinných dôkazov predložených žalobkyňou a zo skutkových tvrdení oboch strán sporu teda za akých okolností bola uzavretá Dohoda o uznaní dlhu, prečo k uznaniu záväzku došlo, má súd za to, že v čase uznania dlhu žalovaným, tento považoval dlh za bezdôvodné obohatenie voči žalobkyni. Nebolo sporné, že žalobkyňa tento nájom uhradila prenajímateľovi (žalovaný to nenamietal) a v tomto prípade je nárokom žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného podľa ust. § 451 a nasl. Obč. zákonníka spočívajúceho v plnení bez právneho dôvodu, ktorý žalovaný ako dlh. Nemôže to mať však za následok neplatnosť uznania dlhu, pretože uznanie spĺňalo všetky podmienky vyžadované zákonom pre platnosť právneho úkonu a preto ho vlastne súd určil podľa výsledkov, ktoré zistil vykonaným dokazovaním a to je z výpovedi strán sporu. Vychádzajúc zo samotného znenia Dohody o uznaní záväzku, z článku II. Dohody Predmet a účel dohody, kde je jasne uvedené, že sa má jednať o dlžné nájomné za mesiace jún 2014 až február 2015 a zo zhodných výpovedí strán sporu nemal súd pochybnosti o tom, že sa jedná o nájomné za vyššie označený byt, ktorý mala prenajatý ako nájomníčka výlučne žalobkyňa s prenajímateľom a žalovaný s ním nebol v nájomnom vzťahu, avšak vo vzťahu k žalobkyni, keďže byt tiež užíval došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho strane, keďže žalobkyňa uhrádzala toto nájomné, takže sa jedná o vydanie bezdôvodného obohatenia. Skutočná suma nájomného predstavuje sumu 2.970,- € (330,- € x 9 mesiacov), pričom žalovaný sa v Dohode o uznaní zaviazal na úhradu celej sumy 3.020,- €, t.j. o 50,- € viac. Súd preto vyhovel žalobe pokiaľ ide o nárok žalobkyne v sume 3.020,- € v časti skutočnej sumy nájomného 2.970,- € a v časti o zaplatenie sumy 50,- € žalobu zamietol, keďže zjavne nejde o sumu, ktorá mala byť vynaložená žalobkyňou na zaplatenie nájomného prenajímateľovi bytu.

28. Žalovaný je preukázateľne v omeškaní s plnením priznanej sumy 2.970,- € (3.020 € - 50 €) odo dňa 1. 1.2016, t.j. nasledujúci deň po 31.12.2015, keďže v Dohode o uznaní dlhu sa zaviazal žalovaný uhradiť sumu nájomného do 31.12.2015. Výška úrokovej sadzby ku dňu 1.5.2015, teda k prvému dňu vzniku omeškania predstavovala 5,05 % (5 percentuálnych bodov + 0,05%) v zmysle cit. ust. § 3 cit. nar. vlády č. 87/1995 Z.z. a súd a v tejto výške úroky z omeškania žalobkyni priznal. Keďže žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania v nesprávnej výške 8,5% tak v tejto časti žalobu zamietol.

29. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

30. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

31. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

32. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Predchádzajúca právna úprava v ustanovení § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku upravovala, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, mohol mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016 nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p.. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2, 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 . V tomto prípade o trovách konania v konaní o nároku žalobcu o zaplatenie pôvodne sumy 3.750,- € rozhodol podľa § 255 ods. 2 a určil pomer úspechu a neúspechu strán sporu. Žalobkyňa bola v spore úspešná z pôvodne uplatňovanej sumy 3.750,- € v časti sumy 3.700,- € (99%), v ktorej časti súd žalobe vyhovel a žalovaný bol úspešný v časti sumy 50,- € (1%), čo je úplne nepatrná časť a preto súd priznal žalobcovi trovy konania v pomere 100%. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 (pätnástich) dní od jeho doručenia na tunajšom súde v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 .

V odvolaní musí byť uvedené, a/ ktorému súdu je určené, b/ kto ho robí, c/ ktorej veci sa týka, d/ čo sa ním sleduje a e/ podpis a uvedenie spisovej značky konania (§ 127 .

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach (§ 127 podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 .

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 .

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.(§ 365 ods. 1

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 .

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 .

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. (§ 366

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 .

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť a v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§§ 371, 372 .

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona - Exekučný poriadok (§ 220 ods. 1 .