Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-34-2017.pdf
PDF · 128.94 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/34/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, proti žalovanej: V. Y., narodená XX.XX.XXXX, bytom Y. V. XX, V. V., právne zastúpená: JUDr. Eva Hrinková, advokátka, so sídlom Hečkova 18, Bratislava 3, o zaplatenie 1.149,86 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti výrokom II., III. rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 16C/261/2015-122 zo dňa 23.8.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná má n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom uvedeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.114,86 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu v časti o zaplatenie 35 eur a 28 % ročného úroku zo sumy 1.149,89 eur od 25.9.2012 zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal nárok na náhradu 97 % trov konania.
2. Uvedený rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 708, § 709, § 710, § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaná ako klient a žalobca podpísali 12. apríla 2010 listinu označenú ako „Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb“, ktorej obsahom v čl. I sú zmluva o zriadení osobného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX (ods. 1), návrh zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty (ods. 2) a zmluva o elektronickom bankovníctve (ods. 3). V čl. I ods. 4 je obsiahnutý „Návrh majiteľa účtu na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby Povolené prečerpanie na osobnom účte“, pri ktorom je krížikom vyznačené „áno“, pričom „výšku a účinnosť debetného limitu banka oznámi majiteľovi účtu“. Čl. VI ods. 4 tejto listiny znel: „2. Za poskytovanie produktov/služieb je banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov...a všetky takéto poplatku účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy...“. V čl. VII ods. 3 bolo okrem iného ustanovené, že „práva a povinnosti, ktoré nie sú výslovným spôsobom upravené v Zmluve/príslušnej zmluve, sa riadia obchodnými podmienkami pre príslušný produkt/službu v platnom znení. Ak niektoré použité pojmy, resp. otázky nemožno riešiť podľa Zmluvy..., ani podľa obchodných podmienok...spravujú sa Všeobecnými obchodnými podmienkami v platnom znení...“. Podľa sadzobníka účinného od 1. januára 2015 bol „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“ 28 % ročne. Žalovaná od apríla 2010 priebežne čerpala poskytnuté povolené prečerpanie, teda využívala bežný účet na prevody a výbery peňažných prostriedkov, zároveň naň vkladala peňažné, ktoré tam prichádzali aj z iných účtov. Žalobca zároveň účtoval žalovanej bežné poplatky za vedenie účtu, ako dohodnuté úroky z povoleného prečerpania. Počas tohto obdobia
žalovaná naposledy úplne vyrovnala povolené prečerpanie 10. februára 2012, následne však znova vyčerpala 1.065,51 eur, takže konečný zostatok na konci februára predstavoval 970,01 eur. Za marec až august 2012 žalobca bežný účet žalovanej zaťažoval len poplatkami za vedenie účtu a úrokmi a okrem toho jej 21. júna 2015 vyúčtoval poplatok za upomienku 5 eur a 12. júla 2012 poplatok 30 eur. Listom z 17. septembra 2012 žalobca oznámil žalovanej, že kvôli trojmesačnému neustálemu debetnému zostatku na účet odstupuje od zmluvy o vedení bežného účtu a vyzval žalovanú na splatenie 1.133,83 eur.
4. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že žalobca svoj nárok voči žalovanej odvodzuje zo zmluvy z 12. apríla 2010, ktorá v sebe obsahovala viacero zmlúv, jej najpodstatnejšou súčasťou však v čl. I ods. 1 (v spojení s časťou 3 všeobecných obchodných podmienok) bola zmluva o bežnom účte (osobnom účte). V prerokúvanej veci zmluva z 12. apríla 2010 v čl. I ods. 4 obsahovala jasný prejav vôle na strane žalovanej žiadať o povolené prečerpanie. Žalobca ako banka bola povinná vykonávať platby z účtu a umožniť výbery aj nad rámec zostatku na účte, pričom splácanie v zmysle oddielu 8.8 všeobecných obchodných podmienok v podstate nebolo upravené (počas trvania zmluvy bolo splácanie ponechané na vôli dlžníka, povinnosť splatiť celú výšku úveru nastávala až zánikom povoleného prečerpania). V takom prípade podľa oddielu 8.9 všeobecných obchodných podmienok mal žalobca nárok úrok z prečerpanej sumy od prečerpania do vyrovnania. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalovaná povolené prečerpanie využívala, za čo žalobcovi vznikal nárok na určené úroky, ako aj nárok na poplatky za vedenie účtu. Žalovaná pritom naposledy povolené prečerpanie vyrovnala vo februári 2012. Sumy, ktorými bol účet zaťažený od tohto dátumu, tak zodpovedajú citovaným ustanoveniam zmluvy. Pretože žalobca opodstatnene a v súlade s ods. 3.11.5 všeobecných obchodných podmienok odstúpil od zmluvy, čím zanikol aj vzťah k povoleného prečerpanie, je žalovaná povinná tieto nároky žalobcovi vrátiť. Žalobca nepreukázal len to, ako mu vznikol nárok na poplatky za upomienky. Žalobca nedokázal zaslanie upomienok a navyše tieto úkony ťažko možno považovať za „produkt/službu“ v zmysle čl. VI ods. 4 zmluvy, za ktoré by si žalobca mohol účtovať poplatky, pretože upomienka nie je plnením žalobcu ako banky v prospech žalovanej, za ktoré by žalovaný mal platiť cenu/odplatu. Vzhľadom na to súd prvej inštancie nemohol žalobcovi priznať nárok na zaplatenie 35 eur. Žalobca sa ďalej domáhal zaplatenia úroku 28 % ročne aj po zosplatnení, a to až do úplného splatenia. Podľa názoru súdu mu však takýto úrok nepatrí. Tento záver vyplýva predovšetkým z ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenie vychádza zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Žalobcovi tak patrí úrok len za obdobie do zániku povoleného prečerpania. Z uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti 1.114,86 € (1.149,86 - 35), v prevyšujúcej časti ju zamietol.
5. Súd prvej inštancie prevažne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu 94 % trov konania (1.114,86 : 35, t. j. 97- 3).
6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. a vo výroku III. o náhrade trov konania podal písomne odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že k názoru súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal nárok na poplatky za upomienky a nedokázal zaslanie upomienok, má za to, že pokiaľ súd prvej inštancie považoval návrh za neúplný, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Z gramatického výkladu predmetného ustanovenia pritom vyplýva, že v prípadoch neúplných podaní súd obligatórne vyzve účastníkov konania na doplnenie takéhoto podania. Súd nemá fakultatívnu možnosť uvedené vykonať podľa vlastného uváženia, ale zákon mu výslovne prikazuje pokúsiť sa odstrániť uvedené vady konania v § 43 Občianskeho súdneho poriadku uvedeným postupom. Súd prvej inštancie žalobcu na doplnenie návrhu nevyzval, avšak napriek tomu vo veci meritórne rozhodol, pričom uvedený postup je procesne vadný a žalobcovi ním bola odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom účinnej ochrany jeho práv. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie
konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, takýmto postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Poplatok vo výške 15 eur, resp. 30 eur, skutočne predstavuje náklady, ktoré žalobcovi vznikajú v súvislosti s vypracovaním a odoslaním upomienky, resp. výzvy. Ide o celkové náklady na spracovanie a zaslanie upomienky, ktoré vychádzajú na sumu 15,87 eur, resp. výzvy, ktoré vychádzajú na sumu 31,08 eur. Uvedené sumy žalobca zaokrúhlil smerom nadol na čiastku 15, resp. 30 eur. K názoru súdu prvej inštancie, že zmluvný úrok ako odplata za poskytnuté peňažné prostriedky prislúcha za dojednanú dobu poskytnutia uvádza, že z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zároveň mu priznal náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
7. Žalovaná odvolací návrh nepodala.
8. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná prostredníctvom jej právnej zástupkyne. Vo vyjadrení uviedla, že s odvolaním žalobcu nesúhlasí a stotožňuje sa s napadnutým rozsudkom. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v napadnutom výroku III. o náhrade trov konania, v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok je v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v napadnutom výroku III. o náhrade trov konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
11. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 1.149,86 eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie bol dodržaný správny procesný postup, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil nárok žalobcu.
12. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 12.4.2010 bola medzi žalobcom ako bankou a žalovanou ako majiteľom účtu uzatvorená zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb s povoleným prečerpaním na osobnom účte. Listom zo dňa 17.9.2012 žalobca dňom jeho doručenia žalovanej odstúpil od zmluvy o uvedenom účte z dôvodu vykazovania debetného zostatku v aktuálnej výške 1.133,83 eur a vyzval žalovanú na úhradu debetného zostatku do troch dní od doručenia tohto oznámenia. Žalobca dňa 25.9.2012 zatvoril osobný účet žalovanej a debetný zostatok na osobnom účte
žalovanej previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Nepovolené prečerpanie účtu žalobca úročil úrokom vo výške 28 % ročne. Pohľadávka žalobcu ku dňu 18.3.2015 predstavovala istinu vo výške 1.149,86 eur, pričom v istine boli zahrnuté aj poplatky vo výške 15 eur a 30 eur za upomienky a príslušný úrok 28 % ročne účtoval žalobca žalovanej odo dňa prevodu na vnútorný pohľadávkový účet, t. j. odo dňa 25.9.2012. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 35 eur a úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 1.149,86 eur od 25.9.2012, keď dospel k záver, že žalobca nepreukázal vznik jeho nároku na poplatky za upomienky, nakoľko nepreukázal zaslane upomienok a tieto úkony ani nemožno považovať za produkt/službu, za ktoré by si žalobca mohol účtovať poplatky. Súd prvej inštancie tiež nepovažoval za dôvodný nárok na zaplatenie úroku vo výške 28 % zo sumy zo sumy 1.149,86 eur od 25.9.2012 do zaplatenia, keďže zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. Žalobca s týmito závermi súdu prvej inštancie nesúhlasil a poukazoval na to, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo vyzvať ho na doplnenie žaloby, pokiaľ jeho žalobu vo vzťahu k nároku na zaplatenie poplatkov za upomienky nepovažoval za úplnú, pričom účtované poplatky predstavujú skutočné náklady vzniknuté v súvislosti s vypracovaním a odoslaním upomienky. Ďalej žalobca argumentoval tým, že Obchodný zákonník mu priznáva ako veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom moment jeho zániku nestanovuje.
13. Súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení § 708, § 709, § 710 Obchodného zákonníka, keďže zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb uzavretá medzi žalobcom ako bankou a žalovanou ako majiteľom účtu je podľa obsahu zmluvou o zriadení a vedení bežného účtu a o vydaní a používaní platobnej karty vrátane poskytnutia povoleného prečerpania na bežnom účte. Uzavretie zmluvy o bežnom účte je možné podľa § 708 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka tak, že zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť do určitej doby na určité meno bežný účet pre jeho majiteľa. Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje písomná forma. Banka je povinná prijímať na bežný účet v mene, na ktorý znie, peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu a z peňažných prostriedkov na bežnom účte podľa výstavného príkazu majiteľa účtu alebo pri splnení podmienok v zmluve vyplatiť mu požadovanú sumu alebo uskutočniť v jeho mene platby ním určeným osobám. Banka je ďalej povinná prijímať platby na bežný účet, vykonávať platby z bežného účtu a vykonávať zúčtovania alebo uskutočniť platby v súlade so zmluvou o bežnom účte a v lehotách a za ďalších zákonom ustanovených podmienok pre poskytovanie platobných služieb. Pokiaľ to umožní dohoda s bankou, je možné účet používať ako debetný účet, t. j. v prípade vyčerpania peňažných prostriedkov má majiteľ účtu možnosť čerpať peňažné prostriedky banky tak, ako by si vzal úver bez potreby uzatvárať samostatnú zmluvu o úvere (§ 497 Obchodného zákonníka). Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že v danom prípade sa na právny vzťah strán nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. V zmysle ustanovenia § 1 ods. 3 uvedeného zákona sa totiž tento zákon nevzťahuje na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6. V danom prípade ide o nárok z prečerpania peňažných prostriedkov na účte, preto sa na právny vzťah strán tento zákon nevzťahuje s tým, že len ustanovenie § 3 ods. 6 uvedeného zákona nie je dotknuté, preto záver súdu prvej inštancie v tomto smere je taktiež možné považovať za vecne správny.
14. Podľa čl. VI. bod 4. zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu za poskytovanie produktov/služieb je banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov Dexia banky Slovensko a.s. v platnom znení a všetky takéto poplatky účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe Zmluvy, ktorého sa poskytnutie produktu/služby týka, resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu vedeného v banke.
15. Námietka žalobcu, že záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti sumy 35 eur je nesprávny, nakoľko zákon č. 492/2009 Z. z. o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytnutie platobných služieb musia byť individuálne dojednané, neobstojí. Ustanovenie § 31 ods. 2 uvedeného zákona stanovuje, že poskytovateľ platobných služieb poskytuje platobné služby používateľovi platobných služieb na základe a) zmluvy o poskytnutí jednorazovej platobnej služby alebo b) rámcovej zmluvy. Odvolací súd po preskúmaní spisu zistil, že žalobca nepreukázal existenciu rámcovej zmluvy, ktorou neoddeliteľnou súčasťou mali byť Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobník. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že práva a povinnosti sa riadia VOP v platnom znení, tak odvolací súd uvádza, že zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb bola uzavretá dňa 12.4.2010 a k uzatvoreniu osobného účtu žalovanej malo dôjsť dňa 25.9.2012, pričom
žalobcom predložené Všeobecné obchodné podmienky Prima banka Slovensko, a.s. sú účinné až od 1.3.2015. Ak žalobca v predmetnom spore nepreukázal existenciu rámcovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok, je jeho odvolacia námietka o nepotrebe individuálneho dojednania poplatkov za služby neopodstatnená.
16. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zastáva i ten názor, že pri zasielaní upomienok a výziev na zaplatenie nejde o bankové služby poskytované žalovanej, za ktoré by patrila banke odplata. Poplatok za upomienku, resp. výzvu, vyjadruje finančný záväzok majiteľa účtu za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané, teda nie je mu poskytnuté skutočné protiplnenie. Uvedené poplatky sú paušálne, nie sú preukázateľnými nákladmi na uplatnenie pohľadávky, ich výška niekoľkonásobne presahuje poplatky tretím subjektom za ich odoslanie, pričom možnosť žalobcu zvýšiť si príjem tým spôsobom, že spoplatnených notifikácií odošle ľubovoľný počet, je rozhodne v neprospech majiteľa účtu. Tieto poplatky nemajú povahu odplaty za konkrétnu zmluvnú službu poskytovanú bankou majiteľovi účtu, a preto nepredstavujú dojednanie týkajúce sa ceny. Slúžia výhradne záujmom banky, sú určené na sledovanie stavu plnenia úverovej povinnosti dlžníkmi. Preto pokiaľ ide o poplatok za upomienku, resp. výzvu, na zaplatenie dlžnej čiastky, je zrejmý vlastný ekonomický záujem banky smerujúci k navyšovaniu konečného finančného zaťaženia majiteľa účtu neplniaceho si svoje záväzky. Súdna prax zastáva názor, že poplatky za služby spojené s administratívnou agendou, ako sú poplatky za upomienky a poplatky za výzvy, predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme majiteľa účtu a konanie banky spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov je v rozpore s právnymi normami, nakoľko sa týmito spoplatňovanými úkonmi majiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale ide o úkony vykonávané výlučne vo vlastnom záujme banky. Z ustanovenia § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky na účte. V danom prípade si zmluvné strany dohodli, že banka je oprávnená zúčtovať si poplatky podľa sadzobníka poplatkov za poskytovanie produktov/služieb na ťarchu účtu jeho majiteľa. I s poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované poplatky účtované žalovanej na ťarchu jej účtu ako poplatok za upomienku, resp. výzvu, predstavujú poplatky, ktorých úhrada nespadá do dohodnutého rámca, nakoľko nejde o poplatky za vedenie účtu, či za bankou poskytnuté produkty či služby, a pretože tieto poplatky nemajú oporu v zákone, ani v zmluvných dojednaniach, nevznikol žalobcovi nárok na ich zaplatenie. Preto správne súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 35 eur za poplatky za zaslanie upomienky, resp. výzvy, za neopodstatnený.
17. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie poplatkov za upomienku, resp. výzvu, sa žiada dodať, že žalobu bolo nevyhnutným zamietnuť i z dôvodu, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal nárokovateľnosť na zaplatenie poplatkov (ako už bolo konštatované v odseku 15., 16.), keď nekonkretizoval ani spoplatňované úkony, ani ich jednoznačne nezdokladoval, resp. nedoložil listinné dôkazy preukazujúce existenciu upomienok, resp. výziev, potom ani samotnú realizáciu spoplatňovaných úkonov. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov zobral do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a v konaní vyšli najavo, vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vec aj správne právne posúdil. Odvolacia námietka žalobcu o nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.
18. Žalobca tiež v odvolaní namietal, súd prvej inštancie mu svojim postupom odňal možnosť konania pred súdom, keďže rozhodol o neurčitej žalobe, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstránenou neúplnosti žaloby vo vzťahu k uplatneným nárokom na zaplatenie poplatku za upomienky, resp. výzvy. Podľa ustálenej súdnej praxe sa za odňatie možnosti konať pred súdom považuje taký procesný postup súdu, ktorým znemožnil strane realizáciu tých procesných práv, ktoré jej procesný predpis priznáva (do 30.6.2016 Občiansky súdny poriadok, od 1.7.2016 Civilný sporový poriadok) a dosiahne takú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a ku skutkovej a právnej stránke veci a pod..
19. Civilné sporové konanie (do 30.6.2016 občianske súdne konanie) je ovládané dispozičnou zásadou a začína výlučne na základe žaloby. Iba formálne spôsobilá žaloba je základným predpokladom verejného
prejednania veci. Žaloba musí obsahovať všeobecné náležitosti podania uvedené v ustanovení § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase začatia konania na súde prvej inštancie (akt. § 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku), teda ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, dátum a podpis. Žaloba musí obsahovať osobitné náležitosti podania uvedené v ustanovení § 79 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase začatia konania na súde prvej inštancie (akt. § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku), teda označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností predstavuje samotný základ žaloby. Tvrdenia, z ktorých má vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku, by mali byť jednoznačné a konkrétne, aby nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom. Judikatúra za rozhodujúce skutočnosti považuje údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Po oboznámení sa s obsahom žaloby odvolací súd konštatuje, že táto náležitosť žaloby bola rozhodne splnená. Z obsahu žaloby jasne a zrozumiteľne vyplýva skutkový dej, teda sú v nej opísané skutkové okolnosti, ktoré viedli k podaniu žaloby (uzavretie zmluvy č. 0710743001 a na jej základe zriadenie a vedenie bežného účtu; porušenie povinnosti zo strany žalovanej, v dôsledku ktorého žalobca odstúpil od predmetnej zmluvy a vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy; zatvorenie bežného účtu žalovanej a prevedenie debetného zostatku na pohľadávkový účet žalobcu, výška aktuálneho záväzku žalovanej ku dňu 18.3.2015; účtovanie úroku odo dňa prevodu na vnútorný pohľadávkový účet, nezaplatenie pohľadávky žalobcu žalovanou ku dňu spísania žaloby). Niet pochybností, že rozhodujúcimi skutočnosťami v žalobe bol vymedzený predmet konania po skutkovej stránke dostatočne, teda nejde o vadu žaloby spočívajúcu v nedostatku opísania rozhodujúcich skutočností tak, ako sa domnieva žalobca v jeho odvolaní.
20. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt, že žaloba žalobcu bola formálne spôsobila na vecné prejednanie veci a konanie pred súdom prvej inštancie nebolo postihnuté vadou zmätočnosti normovanej v podobe odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku. Nebolo tak povinnosťou súdu prvej inštancie vyzvať žalobcu postupom podľa ustanovenia § 43 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase začatia konania na súde prvej inštancie na odstránenie vád žaloby, ako sa mylne domnieva žalobca v odvolaní, keďže všetky náležitosti žaloby boli zrejmé tak, že nevzbudzovali pochybnosti a neistotu o ich splnení. Z obsahu odvolacej argumentácie tak vzhľadom na vyššie uvedené vyplýva, že žalobca si zamieňa otázku nedostatku žaloby (žaloba má zákonom požadované náležitosti vrátane presného, určitého a zrozumiteľného petitu), t. j. nesplnenie procesnej podmienky, s otázkou obsahu práva na spravodlivý súdny proces.
21. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v tomto smere, na ktorého odôvodnenie v preskúmavanom rozsudku odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, sa žiada doplniť, že závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Obo 143/98), boli prijaté aj v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co 30/2012-145 z 30.5.2012, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.
22. Žiada sa dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo splatnosť skrátiť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po splatnosti úveru (po ukončení zmluvného úverového vzťahu) úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je po splatnosti splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom)
alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol dlžník vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby ku zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie úroku.
23. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.
24. Záverom možno zhrnúť, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
25. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil, nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.
26. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu zamietol v časti o zaplatenie sumy 35 eur a úroku vo výške 28 % zo sumy 1.149,86 eur od 25.9.2012 a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97 % , rozhodol v napadnutých výrokoch vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. potvrdil.
27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
28. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).