Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Cob-98-2017.pdf
PDF · 111.58 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/98/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej, v právnej veci žalobcu: Zdeno Gombár, obchodné meno: Zdeno Gombár, s miestom podnikania 020 72 Mojtín 28, IČO: 35 359 129, právne zastúpeného: JUDr. Mgr. Dušan Divko, MBA, so sídlom Šoltésovej 346/1, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 35 227 745, proti žalovanému: RIS GmbH, s.r.o., so sídlom Hanzlíkovská 1672/18A, 911 05 Trenčín - Zlatovce, IČO: 46 057 269, právne zastúpenému: S.. T. N., advokát so sídlom S. X/XXX, XXX XX T., v spore o zaplatenie 2.992 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cb/374/2015-46 zo dňa 10. novembra 2016, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.992,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15 % ročne zo sumy 2.992,- Eur od 01.08.2014 do zaplatenia a paušálnu náhradu spojenú s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca a žalovaný ako podnikatelia uzatvorili zmluvu o dielo dňa 20.12.2013, na základe ktorej sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal uskutočňovať pre žalovaného ako objednávateľa dielo a to v rozsahu výroby a montáže kovových konštrukcií, potrubí, dymovodov, nádrží, montáži vykurovacích, vetracích, sanitárnych a chladiarenských vecí alebo súborov vecí a výrobno-technologických rozvodov podľa technickej a výrobnej dokumentácie poskytnutej zahraničným projektantom a podľa príslušných noriem STN a EÚ noriem a predpisov tak, aby predmet diela bol schopný plniť jeho obvyklý prevádzkový účel, ako aj iné manuálne práce podľa pokynu objednávateľa. Zmluva ďalej obsahovala ďalšie práva a povinnosti zmluvných strán, pričom cena diela bola dohodnutá formou hodinovej odmeny za zhotovené dielo v sume 17,- Eur na hodinu. Rovnako medzi stranami zmluvy bolo dohodnuté, že fakturácia bude prebiehať mesačne, pričom faktúry budú vypracované na základe odsúhlaseného a písomne potvrdeného výkazu o odpracovaných hodinách a súpisov prác. Žalobca vystavil po vykonaní diela žalovanému faktúru 6/2014 v sume 2.992,- Eur. Medzi stranami sporu nebolo sporné uzatvorenie zmluvy, riadne vykonanie diela podľa zmluvy, čiže vykonanie výrobných a montážnych prác, ani fakturácia zo strany žalobcu v rozsahu riadne a reálne vykonaných prác. Uvedené žalovaný nespochybnil, naopak, obranou spočívajúcou v tvrdení o zániku tejto pohľadávky žalobcu započítaním, nárok žalobcu potvrdil. Vykonaním prác v súlade so zmluvou o dielo vznikol žalobcovi nárok na dohodnutú cenu diela, ktorú mu
žalovaný neuhradil, nakoľko žalovaný tvrdil zánik tohto nároku. Medzi stranami bol sporný práve zánik uplatneného nároku z dôvodu jeho započítania. Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že jeho nárok zanikol jednostranným právnym úkonom v zmysle § 358 Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie dôvodnosť obrany žalovaného v konaní preukázanú nemal, nakoľko nemal v konaní preukázanú existenciu pohľadávky žalovaného spôsobilej na započítanie voči žalobcovi, ako ani samotné uskutočnenie započítacieho prejavu. Žalovaný v konaní tvrdil existenciu pohľadávky na základe zmluvy o dielo a to článku 9 bod 9.1 z titulu zmluvnej pokuty vo výške 20.000,- Eur. Súd prvej inštancie poukázal na to, žalovaný si tento nárok uplatnil aj súdnou cestou, pričom právoplatne do vyhlásenia rozhodnutia v predmetnej veci o jeho nároku rozhodnuté nebolo (bolo rozhodnuté iba súdom prvého stupňa, kde bola žaloba zamietnutá a vo veci prebieha odvolacie konanie). Vyhodnotil nárok žalovaného uplatnený v rámci obrany v tomto konaní, preskúmal článok 9 bod 9.1 na ktorý žalovaný poukazoval a dospel rovnako k záveru, že obrana žalovaného v tomto konaní je nedôvodná. V článku 9 bod 9.1 bola medzi stranami sporu dohodnutá konkurenčná doložka. Konkurenčná doložka a jej podstatné náležitosti sú upravené v § 672a Obchodného zákonníka v rámci úpravy zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom ide o kogentnú úpravu, od ktorej sa strany nemôže odchýliť a táto úprava konkurenčnej doložky je aplikovateľná aj pri ostatných typoch zmlúv. Podstatnými náležitosťami konkurenčnej doložky je jej uzatvorenie v písomnej forme, vymedzenie jej platnosti počas stanovenej doby (najviac dva roky po ukončení zmluvy), vymedzenie jej platnosti pre konkrétne územie alebo okruh osôb na tomto území a primerane vymedzený zákaz činnosti v priamej súvislosti s ochranou záujmov oprávneného. Súd prvej inštancie konštatoval, že v predmetnej konkurenčnej doložke dohodnutej medzi stranami sporu v článku 9 bod 9.1 nebol vymedzený jej územný rozsah, čo spôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť. Nevymedzenie územia je neprimeraným zásahom do práva slobodného podnikania a v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo /659/2005, sp. zn. 23Cdo/508/2009, s ktorými závermi sa stotožnil. Keďže konkurenčná doložka bola medzi stranami sporu dojednaná neplatne, nemohli na základe takéhoto neplatného dojednania vzniknúť stranám sporu ani žiadne práva a povinnosti. Splnenie povinnosti z konkurenčnej doložky bolo zabezpečené zmluvnou pokutou vo výške 20.000,- Eur. Keďže pre jej neplatné dojednanie medzi stranami zmluvy neboli dojednané žiadne práva a povinnosti, potom zmluvná pokuta nebola dohodnutá pre porušenie konkrétnej povinnosti, vzhľadom na neplatné dojednanie konkurenčnej doložky vlastne nič, žiadnu povinnosť nezabezpečovala, preto žalovanému na ňu nárok nevznikol. Súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie v obdobnej veci vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín, ktorý rovnako z uvedených dôvodov žalobu zamietol a to rozsudkom č. k. 8Cb/3/2014-134 zo dňa 24.03.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/196/2015 zo dňa 18.11.2015. Následne bolo voči rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline podané dovolanie, ktoré Najvyšší súd SR pod sp. zn. 4Obdo/17/2016 odmietol. V rámci uvedených konaní súdy posudzovali rovnaké znenie konkurenčnej doložky a jej zabezpečenie zmluvnou pokutou, ako bolo dohodnuté aj v uvedenom prípade medzi stranami sporu. Prvoinštančný súd sa stotožnil so závermi vyššie uvedených rozhodnutí o neplatnosti dojednania záväzku žalobcu v článku 9 bod 9.1 a tým aj o nemožnosti uplatnenia nároku na zmluvnú pokutu, ktorá vlastne zabezpečovala neplatne dohodnutý záväzok. Keďže v konaní nebolo preukázané, že žalovaný mal akúkoľvek pohľadávku voči žalobcovi, ktorá by reálne existovala a bola spôsobilá na započítanie, nebola preukazná ani dôvodnosť jeho obrany, pričom ak samotný nárok žalobcu medzi stranami sporu sporný nebol, žalobe bolo potrebné v plnom rozsahu vyhovieť. Pretože žalovaný je v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku, je povinný zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania. Výška úrokov z omeškania bola dohodnutá v zmluve a to vo výške 0,05 % denne, avšak vzhľadom k tomu, že žalobcovi nebolo možné priznať viac, ako si uplatňoval, súd prvej inštancie mu priznal úrok z omeškania vo výške ním uplatnenej a to 9,15 % ročne od splatnosti vystavenej faktúry teda od 01.08.2014 do zaplatenia. Zároveň priznal žalobcovi v súvislosti s omeškaním dlžníka aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a to v zmysle § 369c Obchodného zákonníka v spojení s § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 ods. 1, § 536 ods. 1, 2, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 324 ods. 1, § 365 veta prvá, § 369 ods. 1, § 369c ods. 1, § 263 ods. 1 Obch. zák. a podľa § 544 ods. 1 Obč. zák. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že v predmetnom spore sa žalobca domáhal zaplatenia ceny diela a on, žalovaný namietol zánik tejto pohľadávky žalobcu z dôvodu existencie jeho vlastnej pohľadávky na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorú započítal voči pohľadávke žalobcu. Súd prvej inštancie odmietol započítaciu námietku v podstate z dôvodu, že dojednanie o zmluvnej pokute, ktorá zabezpečovala dodržanie povinnosti žalobcu nevstúpiť do konkurencie so žalovaným, je neplatné, lebo táto povinnosť dojednaná v zmluve o dielo nespĺňa náležitosti kladené na tzv. konkurenčnú doložku podľa iného zmluvného typu, a to zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 672a Obch. zák. Žalovaný zdôraznil, že účelom dohodnutej zmluvnej pokuty bola ochrana jeho oprávnených záujmov týkajúcich sa podnikania a preventívne zabránenie vzniku ujmy z konania žalobcu ako jeho zmluvného partnera, teda ochrana know-how, nadobudnutých obchodných kontaktov pri získaní stavebných zákaziek na náročných trhoch v zahraničí, ktoré neseriózni podnikatelia a neloajálni partneri využívajú vo svoj prospech, ako napríklad žalobca, ktorý po získaní informácií vďaka nemu, žalovanému, jeho obišiel a začal priamo pracovať pre jeho obchodného partnera. Tým žalovaný stratil miesto na trhu, z ktorého bol vytlačený osobou, ktorú naň sám pôvodne umiestnil. Zmluvná pokuta teda mala preventívnu reparačnú i sankčnú funkciu. Súd prvej inštancie pochybil pri aplikácii práva, keď chybne subsumoval zistený skutkový stav pod nesprávnu normu hmotného práva, pretože použitie ust. § 672 Obch. zák. na predmetnú vec je vylúčené vzhľadom na jeho účel, funkciu a zaradenie v právnom predpise. Aplikácia § 672a Obch. zák. je podľa názoru žalovaného absolútne vylúčená na vzťah zo zmluvy o dielo, lebo uvedené zmluvné typy sú svojim charakterom úplne odlišné. Ak by zákonodarca mal záujem vyjadriť posudzovanie tzv. konkurenčných doložiek podľa kritérií v § 672a Obch. zák. aj pri iných zmluvných typoch než v zmluve o obchodnom zastúpení, takýto odkaz na predmetné ustanovenie by implementoval do zákona. Takáto úprava by však presahovala rámec účelu smernice 86/653 EHS, ktorá chráni slabšiu stranu obchodného zástupcu a nepredpokladá, čiže vylučuje jej využitie na iné nesúvisiace oblasti podnikateľského života, v ktorých sú zmluvné strany v rovnom postavení. Ak uvedená právna úprava o konkurenčnej doložke nie je uvedená v zmluve o dielo, potom platí základný princíp, na ktorom je vybudovaný právny štát, že dovolené je všetko, čo nie je zakázané. Žalovaný poukázal na dôvodovú správu k novému českému občianskemu zákonníku, podľa ktorého všeobecná úprava konkurenčných doložiek v § 672a Obch. zák. je nevhodná, pretože vychádza z európskej smernice vydanej pre obchodné zastúpenie, ktorá vníma konkurenčné doložky príliš reštriktívne s cieľom chrániť slabšiu stranu, takže ide o poňatie majúce zvláštny význam pre právnu úpravu konkrétneho zmluvného typu. Podrobenie predmetného dojednania o zmluvnej pokute označeného ako konkurenčná doložka kritériám stanoveným v § 672a je absolútne nevhodné aj z pohľadu charakteru zmluvy o dielo, nakoľko žalobca nevykonával žiadnu sústavnú činnosť smerujúcu k uzatváraniu určitého druhu zmlúv na nejakom vymedzenom území. Z tohto pohľadu potom teritoriálna zložka pre sporové strany nebola podstatná. Postup prvoinštančného súdu je preto nezlučiteľný so zásadou spravodlivého konania, keďže ten sa obmedzil len na gramatické znenie právnych predpisov, namiesto ich interpretácie v zmysle tzv. ducha zákona. Súd prvej inštancie nesprávne uprednostnil vonkajšiu formu pred obsahom záväzku, čo je nesprávne a neprípustné, pretože právne úkony a ich časti je potrebné posudzovať podľa obsahu. Súd prvej inštancie taktiež neskúmal vôľu zmluvných strán, teda či chceli uzatvoriť konkurenčnú doložku podľa § 672a Obch. zák., nakoľko im bolo zrejmé, že neuzatvárajú zmluvu o obchodnom zastúpení. Súd prvej inštancie narušil princíp autonómie vôle v súkromnoprávnych vzťahoch, nerešpektoval skutočnú vôľu účastníkov zmluvy a uprednostnil formálny prejav, čím postupoval jednoznačne v rozpore s ústavnými základmi právneho štátu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax iných súdov, napr. na rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 23.09.2015 č.k. 14Cb/120/2015-49 (zatiaľ neprávoplatný), v ktorom sa posudzovala tá istá zmluva a rovnaké zmluvné porušenie a v ktorom súd prvej inštancie predmetné dojednanie bod 9.1 vyhodnotil ako dojednanie o zmluvnej pokute bez toho, aby sa zaoberal nesúvisiacim ust. § 672a Obch. zák. Žalovaný ďalej súdu prvej inštancie vytýkal aj to, že nevyložil sporné zmluvné dojednanie spôsobom, ktorý nezakladá neplatnosť pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zakladá, a to podľa § 41 Obč. zák., v záujme zachovania platnosti tej časti úkonu, na ktorú sa dôvod neplatnosti nevzťahuje. Pri takomto postupe mohol potom skonštatovať, že čisto hypoteticky by konkurenčná doložka bola platná v rozsahu upravenom zákonom, teda len 24 mesiacov po skončení zmluvného vzťahu. Žalovaný ďalej uviedol, že ak by aj prvoinštančný súd nepochybil v otázke posúdenia zmluvnej pokuty, tak nesprávne sa vysporiadal s otázkou vzniku jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi cenu diela. Žalovaný zdôraznil, že fakturácia sa mohla uskutočniť len na základe predložených dokumentov v zmysle bodu 5.2 zmluvy o dielo, a to na základe potvrdeného výkazu o odpracovaných hodinách a súpise prác. Žalobca však preukázal len počet odpracovaných hodín, ktorý nie je sporný, avšak výkaz o počte odpracovaných
hodín pre fakturáciu nepostačuje. Súpis vykonaných prác je totiž nevyhnutným podkladom pre prípadné nároky z vád diela a keďže tento súpis žalobca nepredložil, nie je preukázané, či dielo naozaj zhotovil a či ho zhotovil riadne a včas. Význam povinnosti predložiť aj súpis prác vyplýva aj z bodu 6.1.2 zmluvy o dielo a pri rešpektovaní dohodnutých práv a povinností sa žalovaný nemôže zbaviť svojej povinnosti odovzdať súpis prác, ak sa na to zaviazal. Žalobca teda nepreukázal, že dielo riadne zhotovil a že mu vzniklo právo na zaplatenie ceny diela. Týmito skutočnosťami sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal a bez výhrad prevzal tvrdenie žalobcu o tom, že ten svoj záväzok splnil bez toho, aby to vyplynulo z vykonaného dokazovania. Okrem toho, žalobca bol oprávnený fakturovať v zmysle bodu 5.4 zmluvy o dielo len 90 % z mesačného hodnotenia výkonov. Dojednanie v bode 5.4 plnilo funkciu zádržného, ktoré sa uplatňuje na zabezpečenie pohľadávok zo strany objednávateľa prác. Žalobca bol potom oprávnený fakturovať a aj žalovať len 90 % zo sumy. Súd prvej inštancie teda nielenže pochybil pri aplikácii práva, ale žalovanému aj odňal možnosť konať pred súdom, jeho rozhodnutie je nepredvídané, prekvapivé, neobsahuje relevantné odpovede na závažné právne argumenty. Súd prvej inštancie sa pri aplikácii a výklade zákonných predpisov odchýlil od znenia príslušných ustanovení, keď konštatoval, že zmluvná pokuta údajne zabezpečuje tzv. konkurenčnú doložku, hoci zmluvná pokuta v danom prípade zabezpečuje konkrétnu povinnosť žalobcu. Postupom prvoinštnančného súdu bol popretý účel a význam právnych noriem a zásadným spôsobom bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý súdny proces. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že vykonal všetky objednané práce podľa pokynov žalovaného. Žalovaný mu na základe účtovného dokladu - faktúry každý mesiac po odkontrolovaní a prevzatí prác cenu za ich výkon zaplatil, aj keď nie presne v čase splatnosti, a to faktúry za mesiac január až máj 2014. Práce za mesiac jún 2014 mu odmietol uhradiť z odôvodnením, že tieto si započítal a to so zmluvnou pokutou vo výške 20.000 Eur. Žalobca uviedol, že časť tohto nároku si žalovaný uplatnil proti nemu, a to v sume 17.008 Eur v konaní na Okresnom súde Považská Bystrica. O odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 23.09.2015 č. k. 14Cb/120/2015-49 doposiaľ nebolo odvolacím súdom rozhodnuté, avšak podľa názoru žalobcu je rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica správne a žalovanému žiaden nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nevznikol, tak ako to uviedol súd, pričom nie je potom dôvodná započítacia námietka v tomto konaní vznesená zo strany žalovaného titulom zmluvnej pokuty proti jeho nároku na zaplatenie ceny za vykonané práce. Odvolanie žalovaného označil za využitie práva na získanie času, počas ktorého sa žalovaný buď zbaví majetku alebo sa dostane do situácie, kedy už nebude schopný plniť si svoje záväzky. Žalobca poukázal tiež na to, že žalovaný až v odvolaní namietol nepreukázanie splnenia záväzku žalobcu, teda vykonanie diela, a to napriek tomu, že najskôr tvrdil, že si proti jeho nároku na zaplatenie ceny diela započítal časť zmluvnej pokuty a až neskôr začal namietať neslnenie záväzku zo zmluvy o dielo. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný všetko rozporuje, hľadá argumentáciu pre potvrdenie svojich odvolacích dôvodov len na základe použitia „právnych barličiek“ opierajúc sa o európsku a slovenskú judikatúru, prípadne poukazuje na skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Podľa názoru žalobcu, žalovaný si zmluvnú pokutu vymyslel a aj jej započítanie, a to z dôvodu, aby mu nemusel zaplatiť za riadne vykonané práce za mesiac jún 2014. Zdôraznil, že on neporušil dohodnuté zmluvné podmienky, nikoho neobišiel, nepracoval pre nikoho iného len pre žalovaného, preto nárok žalovaného na údajnú zmluvnú pokutu je neopodstatnený.
4. Žalovaný v písomnom stanovisku k vyjadreniu žalobcu uviedol, že vyhlásenie žalobcu o tom, že neporušil zmluvne dohodnuté podmienky je v rozpore s jedným z primárnych záväzkov, na ktoré sa zaviazal zmluvou o dielo. Žalobca totiž nepopiera, že neodovzdal súpis prác, ktorý je nevyhnutným podkladom na zaplatenie ceny diela a odvoláva sa len na predchádzajúce obdobie, ktoré sa prejednávanej veci netýka, kedy mu žalovaný dobrovoľne uhrádzal faktúry len na základe výkazu o odpracovaných hodinách. Žalobca bol tento súpis prác povinný predložiť v rámci plnenia zmluvných povinností, pretože bez súpisu prác žalovaný nevie objektívne posúdiť aké dielo, resp. jeho časť žalobca zhotovoval a či ho vôbec zhotovil. Ak žalobca dielo zhotovil, nemôže byť pre neho problém túto skutočnosť preukázať, inak to zostáva len v rovine ničím nepodložených tvrdení a neunesení dôkazného bremena. Žalovaný ďalej uviedol, že ak žalobca považuje jeho odvolanie za akési „právne barličky“ tak vyjadrenie žalobcu neobsahuje ani to a teda vyjadrenie nie je účelným úkonom právnej služby, za ktorý by mu v prípade úspechu bolo možné priznať náhradu trov konania.
5. Žalobca na písomné stanovisko žalovaného nereagoval.
6. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.).
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.
8. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
9. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné, a že napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. O odvolaní žalovaného rozhodol podľa § 385 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem.
10. Žalovaný založil svoje odvolanie na námietke o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 672a Obch. zák. na prejednávanú vec, ktorej predmetom boli nároky zo zmluvy o dielo charakterom právnej úpravy úplne odlišnej od zmluvy o obchodnom zastúpení. Súdu prvej inštancie vytýkal prílišný a neprípustný formalizmus pri hodnotení sporného zmluvného dojednania pomenovaného ako konkurenčná doložka nie z hľadiska jeho obsahu, ale označenia a svojim výkladom predmetného zmluvného dojednania neprimeraným spôsobom zasiahol do zmluvnej voľnosti zmluvných strán.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie 2.992 Eur s príslušenstvom titulom neuhradenej ceny za zváračské práce vykonané v mesiaci jún 2014 v H., vyúčtovanej faktúrou č. 6/2014 zo dňa 30.06.2014. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný sa v priebehu sporu bránil zaplateniu žalovanej sumy z dôvodu zániku pohľadávky žalobcu s jeho nárokom na zmluvnú pokutu dohodnutú v bode 9.1 zmluvy o dielo a to vo výške 20.000 Eur pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti žalobcu, ktorý sa zaviazal, že neuzavrie tri roky od podpísania predmetnej zmluvy o dielo žiadnu zmluvu s obchodnými partnermi žalovaného a investora, pre ktorého sa dielo vykonáva, a ani s jeho obchodnými partnermi, ktorí s investorom uzatvorili zmluvy na predmetné dielo. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že zvyšok nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 17.008 Eur, teda po odpočítaní sumy 2.992 Eur, ktorú si žalovaný započítal s nárokom žalobcu z faktúry č. 6/2014 zo dňa 30.06.2014, si žalovaný v pozícii žalobcu uplatnil žalobou proti žalovanému na Okresnom súde Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 14Cb/120/2015.
12. Z úradnej činnosti odvolací súd zistil, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8Cob/3/2016-95 zo dňa 7. februára 2018 bol ako vecne správny potvrdený rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 14Cb/120/2015-49 zo dňa 23. septembra 2015, ktorým Okresný súd Považská Bystrica ako súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu čiastočnej neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute uvedenej v bode 9.1 zmluvy o dielo pre jeho neurčitosť v zmysle ust. § 37 ods. 1 Obch. zák. a z dôvodu neunesenia dôkazného bremena o porušení povinnosti zo strany žalovaného Zdena Gombára.
13. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že súdy v konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica a Okresnom súde Trenčín dospeli k zhodnému právnemu záveru o nedôvodnosti nároku žalobcu na zmluvnú pokutu dojednanú v čl. 9.1 zmluvy o dielo zo dňa 20.11.2013 i keď každý z iných dôvodov. Kým súd prvej inštancie v tomto spore o nároku žalobcu na zaplatenie ceny za dielo podrobil dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnutej v bode 9.1 zmluvy o dielo označené ako konkurenčná doložka prieskumu aj z hľadiska náležitostí vymedzených v § 672a Obch. zák. v rámci právnej úpravy zmluvy o obchodnom zastúpení, Okresný súd Považská Bystrica ako prvoinštančný súd v spore uvedenom po sp. zn. 14Cb/120/2015 posúdil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty z hľadiska právnej úpravy platnosti právnych úkonov obsiahnutej v ust. § 37 Obč. zák. a v ust. § 544 Obč. zák. upravujúceho zmluvnú pokutu ako nedôvodný a Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd potvrdil jeho zamietajúci rozsudok ako vecne správny.
14. Sporná otázka opodstatnenosti nároku žalovaného na zmluvnú pokutu teda bola už právoplatne vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 14Cb/120/2015 tak, že žalobcovi nárok na jej zaplatenie nevznikol z dôvodu čiastočnej neplatnosti dojednania obsiahnutého v bode 9.1 zmluvy o dielo označeného ako konkurenčná doložka z čoho vyplýva, že nemohlo dôjsť k zániku žalovanej pohľadávky o zaplatenie ceny za dielo - v dôsledku započítania so zmluvnou pokutou.
15. Keďže zo skutkového stavu veci, ako ho zistil súd prvej inštancie, nevyplynuli žiadne iné námietky žalovaného okrem započítania proti pohľadávke žalobcu na zaplatenie ceny diela vo výške 2.992 Eur s príslušenstvom, rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval započítanie z dôvodu neplatnosti dojednania bodu 9.1 zmluvy o dielo, i keď z iných dôvodov, a žalobe o zaplatenie ceny diela vyhovel, je vecne správne. Odvolací súd neprihliadol na námietku žalovaného o nepreukázaní vykonania diela, pretože túto námietku vzniesol až v odvolacom konaní a v danom prípade neboli splnené podmienky pre postup podľa § 366 CSP. Z rovnakého dôvodu neprihliadol ani na tvrdenie žalovaného, že žalobca bol oprávnený fakturovať len 90 % z mesačného hodnotenia výkonov.
16. Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalovaného o nemožnosti použitia ustanovenia § 672a Obch. zák. na predmetný záväzkový vzťah žalobcu a žalovaného pre úplnosť uvádza, že z rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky (napr. z rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8Cb/3/2014-134 zo dňa 24.03.2015, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu Žilina č.k. 13Cob/196/2015 zo dňa 18.11.2015, z rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 36Cb/37/2014-94 zo dňa 11.01.2017 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu Trenčín č. k. 16Cob/208/2017-115 zo dňa 30.06.2017) vyplýva správnosť postupu súdu prvej inštancie v predmetnej veci, keď dojednanie bodu 9.1 zmluvy o dielo označeného ako konkurenčná doložka podrobil aj prieskumu splnenia kritérií konkurenčnej doložky v zmysle § 672a Obch. zák. Posúdenie platnosti dojednania čl. 9.1 a záver prvoinštančného súdu o jeho neplatnosti a následne o neexistencii vzniku nároku žalovaného na zmluvnú pokutu aj z hľadiska náležitostí vyžadovaných v ust. § 672a Obch. zák. však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku z dôvodov vyššie uvedených.
17. Odvolací súd preto potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
18. Žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).