Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/113/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lenky Halmešovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobkyne: G. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., Z. zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47234466, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava IČO: 35 807 598, o zaplatenie 464 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 10. novembra 2016 č.k. 12C/66/2014-84 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 464 eur a úrok z omeškania 8,25% ročne zo sumy 464 eur od 24. 05. 2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že strany sporu dňa 03. 01. 2011 uzatvorili Zmluvu o úvere č. 405700530 (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej žalovaná, ako veriteľ, poskytla žalobkyni, ako dlžníčke, úver vo výške 350 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť veriteľovi, a to zvýšený o poplatok vo výške 322 eur, t.j. spolu mala zaplatiť 672 eur v 12 mesačných splátkach po 56 eur, počnúc dňom 25. 01. 2011. Zo splátkového kalendára zmluvy vypláva, že žalobkyňa uhradila žalobcovi celkovo sumu 814 eur. 1.2.Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 2, § 11 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, jods. 4, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). 1.3. Dospel k záveru, že v predmetnom konaní medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka preto sa na ňu vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný v danom prípade pri uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, nakoľko z jeho výpisu z obchodného registra vyplýva, že predmetom činnosti žalovaného je okrem iného aj poskytovanie úverov. Žalobkyňa uzatvárala zmluvu o úvere ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania, alebo zamestnania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe zmluvy o úvere, je vzťahom občianskoprávnym a je potrebné naň aplikovať ustanovenia tohto zákona a to bez ohľadu na argumenty uvádzané žalovaným,

pre ktoré by mal súd posudzovať tento vzťah ako obchodnoprávny. Aj keď v zmluve bolo, ako vyplýva z písomne uzatvorenej zmluvy o úvere vyznačené, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania, je potrebné preto uviesť, že ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení na pojednávaní poprela, že by reálne použila finančné prostriedky za týmto účelom a poukázala aj na to, že tlačivo o úvere nevypĺňala a kolónku na výkon povolania ani nezaškrtla. Na podporu svojho tvrdenia uviedla, že je na invalidnom dôchodku. Pokiaľ ide o osobitný podpis žalobkyne, ktorý má vyjadriť jej súhlas, so žalovanou uvedeným účelom použitia finančných prostriedkov, je potrebné uviesť, že spotrebiteľ jednak nemá a ani nemôže mať vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a spôsobuje, resp. má spôsobiť. Súd zdôraznil, že status žalobkyne, ako spotrebiteľa podčiarkuje aj tá okolnosť, že žalobkyňa je v uvedenej zmluve označená menom, priezviskom, adresou jej bydliska, ďalej rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, ktoré údaje ju jednoznačne identifikujú ako občana, t.j. fyzickú osobu, ktorá pri podpise zmluvy nekonala ako subjekt konajúci v rámci podnikateľskej, či inej zárobkovej činnosti. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 03. 01. 2011 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje zákonné náležitosti a v dôsledku absencie zákonných náležitostí je úver bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná poskytla žalobkyni úver a to vo výške 350 eur, pričom jednoznačne bolo preukázané, že žalobkyňa vykonala úhrady vo výške 814 eur, ktorá okolnosť medzi účastníkmi konania nebola sporná a je teda preukázaná aj splátkovým kalendárom zmluvy. Rozdiel medzi prijatým a vrátením plnením je 464 eur, ktorá suma predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej, keďže ide o plnenie, na ktoré od počiatku neexistoval právny dôvod a preto je žalovaný predmet bezdôvodného obohatenia povinný žalobkyni vydať a to vo výške 464 eur. 1.4. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“) tak, ž úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v plnej výške.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalovaná namietajúc vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vytýka súdu prvej inštancie nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nakoľko rozsudok nedostatočne odôvodnil najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovanej a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobkyne, čím odňal žalovanej možnosť konať pred súdom. 2.1.K výške poplatku za poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, ktorý poplatok napáda žalobkyňa, žalovaná uviedla, že žalobkyňa znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Je zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. 2.2. Namieta tiež posúdenie súdom prvej inštancie zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej. Vytýka súdu prvej inštancie, že neuviedol ani jediné tvrdenie na podporu svojho rozhodnutia, z akého dôvodu posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú napriek tomu, že dlžníčka sa jasne zaviazala, že ide o úver vzatý za účelom povolania. Dňa 03. 01. 2011 bol podpísaný aj dodatok k zmluve, z ktorého jednoznačne vyplýva, že úver bol vzatý za účelom povolania. 2.3. K bezdôvodnému obohateniu žalovaná namieta, že zo zmluvy o úvere vyplýva, že nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalovaná razantne odmieta, že by z jej strany došlo k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov. 2.3. Navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobkyňa v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovanej, poukázala na charakter zmluvy ako spotrebiteľskej, ktorej znenie nemohla žalobkyňa ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť, nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania jej bola predložená na podpis. Na zmluvu nie je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, čomu nasvedčuje i doterajšia súdna prax. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02. 06. 2013 sp.zn. II. ÚS 329/2013-15, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 04. 2015 sp.zn. 3MCdo/14/2014. Tvrdenie žalovanej o tom, že žalobkyni poskytol finančné prostriedky

za účelom výkonu povolania, je zavádzajúce a účelové. Ide o bežnú prax žalovanej pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv. Je nevyhnutné účel použitia poskytnutých finančných prostriedkov skúmať z objektívneho hľadiska. Zároveň poukázala na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonného, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 3.1. K výške odplaty poukázala žalobkyňa na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, pričom v prejednávanom prípade nie je dôležité to, z čoho sa predmetná odplata skladá, ale to, že jej výška dosahuje mieru vyše 91%, čo je v absolútnom rozpore s dobrými mravmi, a to tým, že podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/26/2011 zo 26. 04. 2012 a rozhodnutia krajských súdov, na základe čoho je možné prijať záver o neplatnosti dohody o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. 3.2. Žalovaná prijala od žalobkyne plnenie presahujúce výšku poskytnutého úveru, v dôsledku čoho sa bezdôvodne obohatila. Žalovaná nepreukázala, že tvrdenia žalobkyne o nedostatkoch zmluvy o úvere boli nepravdivé. Žalovaná sa bráni iba tým, že samotná zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou, preto nemusí obsahovať ňou uvádzané náležitosti. 3.3. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia dodala, že súd sa pri vydávaní tohto rozsudku riadne oboznámil s podania mi oboch strán, čo rozsiahlo v odôvodnení rozsudku opísal. Zároveň súd uviedol právne predpisy, podľa ktorých rozhodoval, uviedol, akými úvahami a na základe čoho dospel k záveru a riadne účastníkov konania poučil. Argumentácia žalovanej o nepreskúmateľnosti predmetného rozhodnutia je bezpredmetná a účelová. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., účinný od 01. 07. 2016, ďalej iba „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 , skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1, § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 potvrdil.

5. Zákonom č. 160/2015 z 21. mája 2015 nadobudol účinnosť od 01.07.2016 nový Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konanie začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia toho zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 6. Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobkyne, ktorou sa domáha zaplatenia sumy 464 eur z titulu bezdôvodného obohatenia žalovanej dôvodiac, že zmluva o úvere č. 403700530 zo dňa 03. 01. 2011, je bezúročná a bez poplatkov, nakoľko neobsahovala údaje vyplývajúce z ustanovenia § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné takúto zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Ak teda žalobkyňa zaplatila žalovanej sumu 814 eur na úrokoch a poplatkoch a po vyhodnotení, že úver je bezúročný a bez poplatkov, žalovaná sa na jej úkor bezdôvodne obohatila, ktoré obohatenie musí vydať. Z tohto dôvodu sa domáha zaplatenia sumy 464 eur, predstavujúci rozdiel medzi sumou istiny poskytnutého úveru (350 eur) a sumou celkom zaplatenej žalovanej na tomto úvere (814 eur). 10.2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 464 eur z titulu bezdôvodného obohatenia v dôsledku toho, že zmluvu o úvere vyhodnotil ako bezúročnú a bez poplatkov dôvodiac, že išlo o plnenie, na ktoré od počiatku neexistoval právny dôvod a preto je žalovaná predmet bezdôvodného obohatenia povinná žalobkyni vydať. 10.3. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnila žalovaná, namietajúc nepreskúmateľnosť rozsudku, záver súdu o spotrebiteľskom charaktere predmetnej úverovej zmluvy a v neposlednom

rade aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, namiesto ustanovení Obchodného zákonníka a tiež dôvodiac, že žalobkyni bol predmetný úver poskytnutý na účely povolania.

6.Podľa § 387 ods.1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7.Ustanovením § 387 je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

7.1. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalovanou, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.

8. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej, preskúmal napadnuté rozhodnutie, konanie, ktoré mu predchádzalo a odvolanie žalovanej a dospel k záveru o správnosti tak zisteného skutkového stavu, ako aj právneho zdôvodnenia tohto rozhodnutia. 8.1.V prvom rade sa zaoberal námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, v čom vidí procesnú vadu konania. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na stálu na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie 3 Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol, že, „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015.Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016. Poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“

8.2. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok upravuje odňatie možnosti konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ a po ich zistení umožňuje odvolaciemu súdu podľa § 389 ods.1 písm. b/ napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd nezistil žalovanou namietanú vadu konania, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP. Preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

9. Po vyššie uvedenom konštatovaní, odvolací súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku. Po jeho preskúmaní, ako aj preskúmaní konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania žalovanej, sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru z dôvodu absencie základných náležitostí zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. 9.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia iba poukazuje na zákon o spotrebiteľských úveroch (129/2010 Z.z. v znení účinnom k 03. 01. 2011), a to ustanovenie § 9, v ktorom sú presne špecifikované podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie tento zákon v danej veci aplikoval a preto nie je namieste námietka žalovanej, že súd prvej inštancie neuviedol ani jeden dôvod, pre ktorý charakterizoval zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere, je v zmysle tak ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj už ustálenej súdnej praxe (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 146/2011 z 15. decembra 2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 320/2013 z 24. 11. 2015, rozsudok sp.zn. 4MCdo 17/2014 zo dňa 26. 11. 2015 a ďalšie), nespochybniteľný. V danej veci je nesporné, že žalobkyňa uzatvárala predmetnú úverovú zmluvu nie ako podnikateľský subjekt, ale ako súkromná fyzická osoba, ktorá skutočnosť jednoznačne určuje spotrebiteľský charakter tejto úverovej zmluvy. 9.2. Odvolateľom namietaná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských zmluvách namiesto ustanovení Obchodného zákonníka už bola predmetom viacerých súdnych rozhodnutí a odvolací súd ju vyhodnotil ako účelovú neopodstatnenú. Okrem toho poukazuje na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 879r Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, ktorým ustanovením sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. júnom 2014. 9.3.Predmetná zmluva o úvere tak, ako to skonštatoval už súd prvej inštancie, neobsahovala základné náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolateľ v podanom odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že neuviedol konkrétne ktoré ustanovenia mal na mysli pri tomto konštatovaní. Keďže súd prvej inštancie túto skutočnosť síce konštatoval, avšak ju v napadnutom rozsudku úplne neuviedol, odvolací súd podľa § 387 ods. 3 dopĺňa tieto dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie. Tak napr. ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch upravuje dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktorá náležitosť v zmluve nie je dohodnutá, keď zmluva obsahovala iba dátum prvej splátky od 25. 01. 2011, počet splátok 12 a výšku mesačnej splátky 56 eur. Zmluva o úvere musí obsahovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov (písm. j/ tohto ustanovenia), prípadné poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov (písm. n/), úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priemernú hodnotu RPMN (písm. y/). Predmetná zmluva o úvere, uzavretá medzi stranami sporu dňa 03. 01. 2011 a podrobená súdnemu prieskumu, ani jednu z týchto náležitostí neobsahuje. Odvolací súd preto, poukazujúc na ustanovenie § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré upravuje dôsledky porušenia povinnosti a ktoré v ustanovení v ods. 1 písm. a/ jednoznačne stanovuje sankciu za nedodržanie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 1, resp. § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a to bezúročnosťou poskytnutého úveru a bez poplatkov. Za situácie, že posudzovaná zmluva o úvere neobsahuje vyššie uvedené podstatné náležitosti, upravené zákonom o spotrebiteľských úveroch, záver súdu prvej inštancie o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, je správny. Odvolací súd sa s týmto záverom v plnom rozsahu stotožnil a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 9.4. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta, že predmetná, súdom posudzovaná, zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu dňa 03. 01. 2011, nie je zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko úver žalovaná

poskytla žalobkyni nie na osobnú spotrebu, ale za účelom výkonu zamestnania. K preukázaniu tohto účelu podpísala žalobkyňa i dodatok k zmluve o úvere dňa 03. 01. 2011, v ktorom prehlásila, že predmetné finančné prostriedky vo výške 350 eur použije na nákup výpočtovej techniky za účelom výkonu povolania. Súdu prvej inštancie odvolateľ vytýka, že sa týmto dodatkom k zmluve vôbec nezaoberal a vôbec neuviedol prečo úver aj napriek tejto skutočnosti vyhodnotil ako spotrebiteľský. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie, že predmetný úver je spotrebiteľský stotožnil a ani táto skutočnosť neoprávňuje žalovanú tvrdiť, že úver bol poskytnutý za účelom zamestnania. Na zdôraznenie správnosti tohto záveru súdu prvej inštancie iba dodáva, že definícia spotrebiteľa v Občianskom zákonníku je podobná definícii spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak v smere ochrany spotrebiteľa a možnosti simulácie jeho iného postavenia, je ešte prísnejšou. Kým zo zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba, ktorej bol úver poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, výkladom Občianskeho zákonníka možno dospieť k záveru, že „nespotrebiteľom“ je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pri povolaní je situácia komplikovanejšia z dôvodu, že toto môže byť vykonávané ako samostatne zárobková činnosť, ale aj v pomere obdobnom zamestnaneckému. Práve nepochybná priraditeľnosť povolania ku konkrétnej skupine, môže mať zásadný význam v prípadoch, kde by síce nemuselo ísť o spotrebiteľský úver, napriek tomu však môžu vzniknúť pochybnosti o tom, či tu ide o zmluvu spadajúcu aj pod úpravu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ako aj o súvis uzavretia zmluvy s takýmto povolaním odberateľa, ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku. Odvolaciemu súdu je z jeho činnosti známe, že žalovaná si opakovane počínala tak, že pri uzatváraní zmlúv o úvere postupovala tak, aby boli vylúčené normy spotrebiteľského práva a v mnohých prípadoch aj bez vedomia dlžníka, zaškrtávala kolónku, ktorá vyjadrovala, že ide o úver na výkon povolania. V prevažnej väčšine prípadov (ak aj nie vo všetkých), sa tak konalo bez súhlasu dlžníka a bez jeho výslovného uvedenia tohto účelu poskytnutia úveru. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania dlžníka ťaží toho, kto tak tvrdí. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie prijímateľa úveru a aký konkrétny súvis má s takýmto povolaním, či predmetom činnosti, uzavretie príslušnej úverovej zmluvy. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru „na výkon povolania“ v spojení s nedostatkom akejkoľvek aktivity žalobcu, má taký vplyv, ako by v zmluve nebol účel úveru vymedzený vôbec (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/45/2014 zo dňa 19. augusta 2015). Ak teda v danom prípade aj strany sporu uzavreli sporný dodatok k zmluve, v ktorom žalobkyňa v postavení dlžníčky prehlásila, že predmetné finančné prostriedky použije na výkon povolania za účelom nakúpenia výpočtovej techniky, nie je možné ani túto aktivitu žalovanej vyhodnotiť ako konanie v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím narušil ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k predmetnej službe. Navyše za situácie, že žalovaná absolútne popiera, že by predmetné finančné prostriedky použila na tento účel, nevedela, že takýto dodatok ani podpísala, pričom na podporu svojich tvrdení uviedla že je invalidnou dôchodkyňou. Polemizovať o tom, že aj invalidná dôchodkyňa môže si zobrať úver za účelom výkonu povolania, je v danej veci absolútne ireleventné. Z tohto dôvodu aj túto námietku žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú. 9.5. K námietke žalovanej, že v danom prípade nedošlo k žiadnej forme bezdôvodného obohatenia, odvolací súd iba poznamenáva, že za situácie, že predmetná úverová zmluva bola súdom určená za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu absencie základných zákonných náležitosti, a ak žalobkyňa na predmetnom úvere zaplatila aj tieto úroky a poplatky, ide o bezdôvodné obohatenie žalovanej z titulu zaplatenia sumy bez právneho dôvodu. Preto ak súd prvej inštancie zaviazal žalovanú vrátiť túto sumu (464 eur), o ktorú žalobkyňa na predmetnom úvere z titulu úrokov a poplatkov zaplatila viac, bolo jeho rozhodnutie správne a odvolací súd sa s sním v plnom rozsahu stotožnil. Námietku žalovanej v tomto smere vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú.

13. Vzhľadom na vyššie závery odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 396 ods.1 v spojení s § 262 ods.1 CSP. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 , to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .