Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-24-2021.pdf
PDF · 138.28 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/24/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobkyne: B. O., Ľ.. Š. X, H., zastúpenej AK P. X..H..E.., G.: XX XXX XXX, L. X, W., proti žalovanému: U. F., F. X. F. X, W., zastúpenému advokátom U.. G. O., T. X, W., o zaplatenie 42.047,12 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17.01.2020, č.k. 24C/52/2017-239, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 17.01.2020, č.k. 24C/52/2017-239, zamietol žalobu a konštatoval, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 27.03.2017, doplnenou dňa 29.05.2017, sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 33.862,50 eura, ktorú dňa 25.10.2019 rozšírila na sumu 42.047,12 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne z danej sumy od 28.09.2016 do zaplatenia. Dôvodila, že po smrti otca strán sporu, nebohého U. F. (zomrel dňa 06.04.1996), sa jeho zákonní dedičia, a to okrem žalobkyne a žalovaného, aj p. H. M. a p. S. X., ktoré boli spôsobilé dediť a dedičstvo neodmietli, dohodli na spôsobe vyporiadania dedičstva, konkrétne nehnuteľností - zastavaná parcela č. XX, rodinný dom, súpisné č. XXX, postavený na parcele č. XX a záhrady, na parcele č. XX a č. XX, všetky v katastrálnom území A. D., E. X., zapísané na liste vlastníctva č. XXX. V dohode zohľadnili, že ani jeden z dedičov nemal v čase prejednania dedičstva finančné prostriedky na vyplatenie hodnoty podielov zvyšných dedičov, ako aj to, že ak dôjde v budúcnosti k predaju zdedeného majetku bude jednoduchšie, keď tento bude na liste vlastníctva evidovaný len na jedného vlastníka; v zmysle dohody sa touto osobou stal najstarší syn poručiteľa (žalovaný), ktorý podľa osvedčenia o dedičstve zo dňa 24.09.1996, sp. zn. 20D/439/96, Dnot 186/96, spísaného notárkou U.. S. X. (ďalej aj ako „osvedčenie o dedičstve po nebohom U. F.“), nehnuteľnosti prebral, bez povinnosti výplaty voči ustupujúcim dedičom v čase uzavretia dohody. Žalovaný pri následnom predaji zdedených nehnuteľností postupoval v súlade s dlhoročnou praxou, ako aj s ústnou dohodou dedičov, keď výnos v podobe kúpnej ceny z predaja rozdelil medzi rovnakým dielom; tento spôsob rozdelenia kúpnej ceny nebol nikdy medzi dedičmi sporný. Žalovaný však nerešpektoval ústnu dohodu pri predaji pozemku, parcela č. XX, orná pôda, o výmere 2.130 m2, ktorý bol geometrickým plánom rozdelený na štyri menšie parcely, a to na parcelu č. XX/X, o výmere 828 m2, parcelu č. XX/X, o výmere 707 m2, parcelu č. XX/ XX, o výmere 87 m2 a parcelu č. XX/XX, o výmere 508 m2. Žalovaný v roku 2013 predal parcelu č. XX/XX a polovicu parcely č. XX/XX, ktorej zvyšnú časť predal v roku 2016 a v tom istom roku predal aj parcely č. XX/X a XX/X, všetko katastrálne územie A. D., pričom žalobkyňu nielenže o tejto skutočnosti
neinformoval, ale jej ani nevyplatil jej prislúchajúci podiel, kým ostatným dedičkám, a to p. S. X.G. Y. F.. H. M., im patriaci podiel riadne vyplatil. Žalobkyňa sa o predaji označených nehnuteľností dozvedela až z listu p. S.N. X., v auguste roku 2016, v ktorom jej táto súčasne potvrdila jej právo na vyplatenie dedičského podielu. V predmetnom liste, ku ktorému pripojila i plnomocenstvo udelené žalovaným na konkrétne úkony súvisiace s predajom dotknutých nehnuteľností zo dňa 31.01.2012, p. S. X. svojvoľne vypočítala podiel žalobkyne z predaja nehnuteľností, strhávajúc jej nedôvodne určité položky. Žalobkyňa v reakcii na uvedený list vyzvala p. X.G. a následne i samotného žalovaného, na predloženie konkrétnych kúpnych zmlúv; avšak žalovaný na predmetný list neodpovedal, pričom žalobkyňa obdržala len list od p. S. X. zo dňa 07.10.2016, v ktorom táto uviedla iba viacero nezmyselných a hanlivých tvrdení na jej adresu. Žalovaný nepreukázal konkrétne kúpne zmluvy ani ďalšej dedičke, p. H. M., ktorej určitú sumu ako podiel z kúpnej ceny vyplatil.
3. Vychádzajúc z toho, že jedinou spornou skutočnosťou v konaní ostalo uzatvorenie ústnej dohody strán sporu a ďalších dvoch dedičiek, podľa ktorej mal žalovaný rozdeliť výnos z predaja zdedených nehnuteľností rovným dielom medzi všetkých dedičov, ktorej existenciu tvrdila žalobkyňa a žalovaný jej skutkové tvrdenia popieral, bolo podľa mienky konajúceho súdu na žalobkyni, aby spoľahlivo preukázala jej tvrdenia v tomto smere; žalobkyňa však dôkazné bremeno neuniesla.
4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že dohoda, ktorú dedičia uzatvorili na dedičskom konaní, bola zachytená v písomnom osvedčení o dedičstve po nebohom U. F.; podľa neho sa dedičia dohodli, že rodinný dom so zastavaným pozemkom, záhradou a parcelu č. XX, orná pôda, o výmere 2.130 m2, preberie žalovaný, bez povinnosti výplaty voči ustupujúcim dedičkám a bude tak zapísaný ako vlastník na liste vlastníctva č. XXX, pre katastrálne územie A. D.. Túto dohodu, a najmä jej záväznosť, si žalobkyňa vykladala tak, že sa vzťahovala len na čas zdedenia nehnuteľností, keďže v tom čase žalovaný nedisponoval dostatkom finančných prostriedkov na výplatu ostatných dedičiek, na rozdiel od žalovaného, ktorý bol toho názoru, že je záväzná i do budúcna. Žalobkyňa však vykonaným dokazovaním nepreukázala uzavretie spoločnej dohody všetkých dedičov, resp. prípadný jednostranný prísľub žalovaného v podobe záväzku výplaty časti kúpnej ceny nehnuteľností žalobkyni. Na dedičskom konaní svedkyňa p. S. X. síce navrhla, aby sa pozemky napísali len na brata (žalovaného), pretože sa aj tak neskôr vyrovnajú, avšak zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by s takým návrhom súhlasil aj žalovaný, a teda, že by už na dedičskom konaní alebo tesne pred ním žalovaný akceptoval celý návrh jeho sestry, vrátane záväzku vyplatiť v budúcnosti podiel z predaja zdedených nehnuteľností ostatným dedičom. Súhlas žalovaného, i v prípadnej konkludentnej forme, totiž vylučovala dohoda zachytená v notárskej zápisnici (osvedčení o dedičstve po nebohom U. F.); jej obsah netvorila žalobkyňou tvrdená povinnosť žalovaného vyplatiť jej, príp. ostatným dedičkám, ich dedičský podiel z predaja nehnuteľností. Existenciu tvrdenej dohody konajúci súd nemohol vyvodiť ani z listov p. S. X.G., adresovaných žalobkyni vo väzbe na splnomocnenie zo dňa 31.01.2012; ním žalovaný splnomocnil p. S. X. na všetky právne úkony pri predaji novovzniknutých parciel č. XX/X, č. XX/X, č. XX/XX a č. XX/XX, katastrálne územie A. D., na podpis zmluvy o sprostredkovaní predaja nehnuteľností, na podpisu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, na podpis kúpnej zmluvy, návrhu na vklad vlastníckeho práva, na podpis zmluvy o zriadení záložného práva v prospech hypotekárnej banky, návrhu na vklad záložného práva a na zastupovanie v katastrálnom konaní o povolenie vkladu vlastníckeho a záložného práva, ako i na prevzatie listu vlastníctva. Vzhľadom na to, že žalovaný nesplnomocnil p. S. X., aby za neho vykonávala právne úkony voči žalobkyni, táto nemohla dať žalobkyni prísľub výplaty podielu z predaja pozemkov, ktorý by zaväzoval žalovaného. Práve s prihliadnutím na túto skutočnosť bolo podľa mienky súdu prvej inštancie potrebné posudzovať listy adresované žalobkyni, z ktorých nevyplynulo, že by pri prejednávaní dedičstva alebo niekedy neskôr bola uzavretá žalobkyňou tvrdená dohoda alebo že by sa žalovaný zaviazal vyplatiť dedičský podiel žalobkyni, príp. i ostatným dedičom.
5. Súd prvej inštancie v tomto smere tiež zdôraznil, že pokiaľ žalobkyňa vyvodzovala existenciu záväzku žalovaného z jeho správania, keďže jej v minulosti vyplatil podiel z predaja jedného zdedeného pozemku, čo mohlo nasvedčovať uzavretiu nejakej dohody, ak už niečo predtým plnil, zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) nepozná pojem zaužívaná prax, a preto opakovanie sa určitého konania nemôže zakladať vznik záväzku. Žalobkyňa pre úspech v spore musela preukázať, že v súvislosti s dohodou v osvedčení o dedičstve po nebohom U. F., ako s rozhodujúcim dôkazom, uzavreli strany i ďalšiu, konkrétnu a určitú dohodu o vyplatení jej podielu z predaja zdedených nehnuteľností; existencia takej dohody, okrem tej, obsiahnutej v osvedčení o dedičstve, nevyplynula pritom ani z jej výpovede. Žalobkyňa v rámci výsluchu opakovane uviedla, že to bola jej sestra, p. S.
X., ktorá trvala na tom, aby všetok majetok prešiel na brata (žalovaného), lebo aj tak sa všetko bude predávať a deliť rovnakým dielom; uvádzala teda, že takto to bolo na dedičskom konaní dohodnuté, avšak následne k tvrdenej ústnej dohode nedokázala jasne uviesť ďalšie podstatné skutočnosti, a to kedy k jej uzavretiu došlo (keď tvrdila, že sa niekoľkokrát stretli po smrti otca v roku 1996 alebo 1997), pričom znovu zopakovala, že to bola p. S. X.S., a teda nie žalovaný, ktorá mala povedať, že načo sa bude majetok zapisovať aj na žalobkyňu, keď aj tak sa všetko rozdelí.
6. Zhodnotením všetkých vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k záveru, že pri prejednávaní dedičstva strany, resp. dedičia neuzavreli žiadnu inú dohodu než, tú obsiahnutú v osvedčení o dedičstve po nebohom U. F., podľa ktorej sa dohodli, že žalovaný preberie dedičstvo po nebohom bez povinnosti výplaty ustupujúcich dedičov; hoci žalobkyňa a p. S. X.G. rokovali o otázke úhrady podielu z predaja nehnuteľnosti napokon k dohode medzi dedičmi o tejto otázke nedošlo, a to ani medzi žalobkyňou a žalovaným. V čase uzavretia dedičskej dohody pritom súd prvej inštancie nezistil, že by žalobkyňa konala pod neprípustným nátlakom, v tiesni alebo že by notárka nepostupovala správne (nesprávne by poučila dedičov), pričom nezistil ani žiadnu právnu prekážku, brániacu dospieť k spravodlivej dohode, tak ako to urobili o 4 roky neskôr pri prejednaní dodatočne objaveného dedičstva po nebohej matke; v predmetnom dedičskom konaní sa pritom výslovne dohodli na povinnosti žalovaného vyplatiť ustupujúcim spoludedičom hodnotu ich zákonných podielov, za predpokladu, že by v budúcnosti obdržal za zdedenú pôdu akýkoľvek majetkový prospech.
7. Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd prvej inštancie, za súčasnej aplikácie § 34, § 35, § 488 a § 489 Občianskeho zákonníka, žalobu žalobkyne zamietol. Podotkol, že nemohol zohľadniť judikatúru týkajúcu sa vyrovnania dedičských podielov, na ktorú sa žalobkyňa odvolávala. Zákon č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 293/1992 Zb.“) sa totiž vzťahoval na prípady, kedy došlo k nadobudnutiu poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov poručiteľa len jedným alebo niektorým z dedičov len preto, že išlo o pozemky v užívaní socialistickej organizácie podľa osobitných predpisov, a v dôsledku toho došlo k zníženiu podielov ostatných dedičov v porovnaní s nadobúdateľom týchto pozemkov alebo k opomenutiu dedičov.
8. O trovách konania rozhodol konajúci súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), tak, že žalovanému, ktorý mal celkový úspech v konaní, priznal voči žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania.
9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C.s.p. Namietala, že súd prvej inštancie porušil základný princíp legality v civilnom konaní tým, že postupoval v rozpore s článkom 16 ods. 1 C.s.p., pričom porušil i právo na spravodlivý proces garantovaný článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobkyňa zdôrazňujúc, že každá strana sporu má v konaní uniesť vo vzťahu k vlastným skutkovým tvrdeniam i dôkazné bremeno, bola toho názoru, že na rozdiel od žalovaného, si svoju dôkaznú povinnosť splnila, keďže skutočnosti, od ktorých vyvodzovala dôvodnosť žalobného návrhu preukázala listinnými dôkazmi. Konajúci súd pritom pochybil, keď jej podstatné skutkové a právne argumenty podporujúce uplatnený nárok, neposúdil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré pochybenie malo za následok, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňalo kvalitatívne požiadavky súdneho rozhodnutia, kladené ustálenou rozhodovacou praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“).
10. Podľa mienky žalobkyne kládol súd prvej inštancie neprimeraný dôraz na dedičskú dohodu zo dňa 24.09.1996, zachytenú v osvedčení o dedičstve po nebohom U. F., založenú na nevyplatení ustupujúcich dedičov. Vykonaným dokazovaním však nebol preukázaný „žiadny obligačno - právny následok tejto povinnosti zo strany žalovaného“. Pritom necelý rok po vydaní osvedčenia o dedičstve, pri predaji prvej časti predmetu dedičstva, a to pozemku parcela č. XX, rodinného domu č. XXX a pozemku parcela č. XX, katastrálne územie A. D., kúpnou zmluvou zo dňa 26.06.1997, žalovaný pristúpil k rozdeleniu výnosu z tohto predaja, čo potvrdili i zvyšné dedičky, keď uviedli, že dostali okolo 200.000,-Sk a žalobkyňa cca 227.000,-Sk v byte svedkyne p. H. M.J. priamo od žalovaného. Táto skutočnosť podľa mienky žalobkyne osvedčila, že vo vzťahu k majetku, ktorý bol predmetom dedenia, došlo po účinnosti osvedčenia o dedičstve po nebohom U. F. ku konkludentnej zmene pôvodnej dohody, a to tak, že žalovaný, neviazaný obsahom osvedčenia o dedičstve, sa zaviazal rozdeliť výnosy z predaja zdedeného majetku; neplatil teda jeho pôvodný záväzok neposkytnúť zo zdedeného majetku žiadnu výplatu ustupujúcim dedičom. Uvedenému malo podľa mienky žalobkyne nasvedčovať i to, že žalovaný nedokázal relevantne vysvetliť
rozdiel medzi kúpnou cenou a výškou rozdeľovaných peňazí, pričom sa nevedel vyjadriť a nepreukázal ani ním tvrdené darovanie peňazí sestrám p. S. X. a p. H. M., ani výšku darov; v tomto smere totiž len uviedol, že z predajnej ceny pozemkov a domu sa rozdelili, približne v rovnakej sume, čo potvrdila i svedkyňa p. S. X.. Napokon i jej list, v ktorom žalobkyňu informovala o výške jej nároku z predaja parciel (doslovne „o práve na pohľadávku v prospech žalobkyne“), síce nesprávnej, osvedčil existenciu tvrdenej dohody medzi dedičmi o rozdelení výnosu z predaja zdedených pozemkov. Uvedený dôkaz pokladala žalobkyňa za dôležitý aj z hľadiska posúdenia lehôt, keďže až jeho doručením sa dozvedela o predaji pozemkov. Týmto listom teda preukázala, že spoločným postupom žalovaného a svedkyne p. S. X.G. došlo k predaju časti spoločného dedičstva, z ktorého podiel žalobkyne predstavoval sumu 8.000 eur. V dôsledku nesprávneho vyhodnotenia tohto listu, ako aj iných vykonaných dôkazov tak dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V tejto súvislosti žalobkyňa konajúcemu súdu vytkla, že síce vykonal dokazovanie kúpnymi zmluvami z rokov 2013 až 2016, avšak tieto neposúdil s ohľadom na schválenú zmenu žalobného návrhu a jeho výšku, pričom nesprávne posúdil i výpovede svedkov, čomu mal nasvedčovať i zvukový záznam z pojednávania zo dňa 23.07.2019, na ktorom boli vyslúchnutí svedkovia; zápisnica z neho neodrážala všetky vyjadrenia svedkýň a strán sporu.
11. Podľa mienky žalobkyne osvedčením o dedičstve o novoobjavenom majetku sp. zn. 19D/554/96 Dnot 230/96 (po neb. W. F. - pozn. odvolacieho súdu), preukázala zmenu v pôvodných dohodách dedičov z roku 1996, keďže uvedené osvedčenie už obsahovalo záväzok žalovaného vyplatiť ustupujúcim dedičom hodnotu ich zákonných podielov ihneď, resp. v lehote 30 dní, ak by za zdedenú pôdu v budúcnosti obdržal akýkoľvek majetkový prospech. Konajúci súd sa jej argumentácii ohľadne súladu medzi záväzkom žalovaného na vyplatenie dedičských podielov a dohodou o vyplácaní výnosov i z majetku nebohého otca z roku 1997, nevenoval, pričom tento záväzok ústne uzavretú dedičskú dohodu len potvrdzoval. Bolo by totiž nelogické, aby sa predaj zdedeného majetku po otcovi riadil iným pravidlom ako predaj novoobjaveného majetku po matke. Obsah osvedčenia o dedičstve po matke bol zároveň plne v súlade s konaním žalovaného pri predaji rodinného domu s pozemkami a záhradami v roku 1997. Na uvedenom základe mala žalobkyňa za to, že závery konajúceho súdu uvedené v bode 33. odôvodnenia, podľa ktorých k inej dohode ako tej zachytenej v osvedčení o dedičstve po nebohom U. F. medzi dedičmi, príp. medzi stranami sporu nedošlo, neboli podložené žiadnymi dôkazmi.
12. Pokiaľ išlo o obranu žalovaného, že ostatným dedičkám vyplatil časti kúpnej ceny na základe jeho slobodného rozhodnutia ako dar, túto považovala žalobkyňa za neúčinnú v zmysle § 151 ods. 2 C.s.p., keďže ju žalovaný v konaní nijako nepreukázal a vyvracalo ju i vykonané dokazovanie; z výpovedí svedkýň totiž nevyplynulo, že by prijaté prostriedky predstavovali dar žalovaného. Svedkyňa p. H. M. pritom výslovne uviedla, že jej brat (žalovaný) poslal peniaze, aby „to bolo rozdelené, aby to bolo v poriadku“. Pritom i sám žalovaný uviedol, že z predajnej ceny sa rozdelili.
13. A napokon žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí veci opomenul zohľadniť jej skutkové tvrdenia ohľadne závetu nebohého U. F., k okolnostiam ktorého spísania sa vyjadroval i svedok C. O.. Ten potvrdil, že podľa obsahu závetu mali dediť všetci súrodenci rovným dielom. Uvedená svedecká výpoveď, o ktorej sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nezmienil, tak vyvracala závery o tom, že k dohode medzi dedičmi nedošlo. Súd prvej inštancie sa nevenoval ani ďalším dôkazom a tieto vôbec nevyhodnotil, konkrétne išlo potvrdenie o prijatej odmene, o znalecký posudok G.. H. a jej čestné prehlásenie osvedčujúce, že žalobkyňa konala v mene žalovaného ako objednávateľa znaleckého posudku. Tieto dôkazy preukazovali, že po skončení dedičského konania existovala spoločná súčinnosť dedičov tak pri predaji prvej časti dedičstva po nebohom U. F., ako aj pri zamýšľanom predaji pozemku parcela č. XX, katastrálne územie A. D., ktorý sa v súčinnosti s dedičkami a obcou neskôr zmenil na stavebný pozemok. Rovnako, súd prvej inštancie v rozpore so zmyslom a účelom dokazovania neprihliadol na to, že v zmysle § 489 Občianskeho zákonníka vznikajú záväzky i z právnych úkonov, ktoré môžu byť konkludentné. Formalisticky a nepreskúmateľne následne v bode 28. odôvodnenia uviedol, že právny úkon, z ktorého by vyplynul záväzok žalovaného vyplatiť podiel z predaja dedičstva, mohol žalovaný urobiť aj samostatne, čo je však v rozpore s väčším okruhom dedičiek, ktorým plnil. V nadväznosti na uvedené konajúci súd neprihliadal na to, že vo vzťahu k pozemku parcela č. XX, katastrálne územie A. D., došlo k takej podstatnej zmene okolností, že nastal prípad dedičskej nerovnosti, založenej osvedčením o dedičstve po nebohom U. F.; na túto okolnosť pritom žalobkyňa poukázala na pojednávaní dňa 13.12.2019. Konajúci súd v rozpore s princípom spravodlivosti formalisticky aplikoval na vec zákon č. 293/1992 Z.z. namiesto zákona č. 293/2002 Z.z. tvrdiac, že tento sa netýkal veci a nebolo možné vychádzať ani z judikatúry viažucej sa k nemu. Vzhľadom na dedičskú
nerovnosť, na ktorej vzniku sa podieľala i notárka, keďže dedičov neviedla v súlade s ustanoveniami § 24 ods. 1 „zákona č. 180/2015 Z.z.“, ako i na skutočnosť, že v konaní preukázala existenciu dostatočne určitej, konkludentnej dohody dedičov, po obsahovej stránke odlišnej než tej, zachytenej v osvedčení o dedičstve po nebohom U. F.O., považovala žalobkyňa túto dohodu za platne uzavretú; dedičskú dohodu v osvedčení o dedičstve po nebohom U. F. potom hodnotila za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, ako i z dôvodu nerovnosti dedičov. Za rozporné s dobrými mravmi považovala i konanie žalovaného, ktorý vyplatil zákonný podiel zo zvyšnej časti dedičstva ostatným dedičkám, nie však žalobkyni. Konajúci súd sa s touto podstatnou argumentáciou žalobkyne vysporiadal nedostatočne, resp. sa s ňou nevysporiadal. Aplikácia ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka by pritom nebola v rozpore s právnou istotou žalovaného, keďže tento pri rozdelení výnosu z predaja zdedeného majetku nikdy nepostupoval v súlade s dohodou v osvedčení o dedičstve po nebohom U. F.. Žalobkyňa práve s poukazom na konkludentnú dohodu medzi dedičmi, uzavretú pri odovzdaní peňazí za predaj zdedeného rodinného domu a pozemkov, ako aj na jej následnú súčinnosť pri zamýšľanom predaji parcely č. XX, katastrálne územie A. D., legitímne očakávala správanie žalovaného v rozsahu žalobného návrhu.
14. Pokiaľ išlo o rozhodnutie o náhrade trov konania žalovaná mala za to, že súd prvej inštancie mal správne na vec aplikovať ustanovenie § 257 C.s.p., keďže bola oslobodená od súdnych poplatkov v rozsahu 70%, poberá starobný dôchodok v sume 284,30 eura a býva v rodinnom byte dcéry. Skutkový stav, rodinné a sociálne pomery na jej strane tak odôvodňovali zohľadnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zároveň konajúci súd porušil jej právo na prejednanie veci bez prieťahov, garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže odročil pojednávanie nariadené na 13.12.2019 na termín 17.01.2020, napriek tomu, že na tomto pojednávaní boli prednesené záverečné reči strán sporu a konajúci súd vyhlásil dokazovanie za skončené; nebol teda dôvod odročovať vec za účelom verejného vyhlásenia rozsudku. Na uvedenom základe žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 42.047 eur s prísl.
15. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, majúc za to, že tento vykonal všetky relevantné dôkazy a na ich základe dospel k správnym skutkovým zisteniam a následne posúdil vec po právnej stránke správne. Žalobkyňa bola povinná v konaní preukázať existenciu tvrdenej dohody medzi dedičmi po nebohom U. F.Í.; túto listinnými dôkazmi nepreukázala. Práve naopak, z osvedčenia o dedičstve po nebohom vyplýva uzatvorenie takej dedičskej dohody, na základe ktorej všetok majetok poručiteľa prebral žalovaný, bez povinnosti výplaty ustupujúcim dedičkám. Uvedené napokon preukázali i výpovede svedkov. Predmetom konania pritom nebolo preukazovanie toho, na základe akej darovacej zmluvy poukázal finančné prostriedky trom sestrám, a preto v tomto smere nemusel nič dokazovať, tak ako uviedol i súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. V ňom pritom dostatočne analyzoval jednak dôkaznú povinnosť žalobkyne, ako aj zhodnotenie dokazovania v súvislosti s uzavretím, resp. neuzavretím dedičskej dohody. Zároveň sa súd prvej inštancie vyporiadal i s podstatnou argumentáciou strán sporu potrebnou pre rozhodnutie o veci, pričom tá, ktorá sa týkala závetu nebohého U. F.Í. nebola vo veci relevantná.
16. Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne založenou na tom, že uzatvorením dohody v dedičskom konaní o novoobjavenom majetku po nebohej matke W. F., podľa ktorej sa zaviazal vyplatiť ustupujúcich dedičov, sa zmenila i dohoda, ku ktorej dedičia dospeli pri prejednaní dedičstva po nebohom otcovi. Považoval za evidentné, že pri prejednaní novoobjaveného majetku prejavili dedičia inú vôľu než pri prejednaní dedičstva po otcovi.
17. A napokon, pokiaľ išlo o rozhodnutie o náhrade trov konania, podľa mienky žalovaného neexistovali dôvody hodné osobitného zreteľa na postup konajúceho súdu podľa § 257 C.s.p. V tomto smere pritom poukázal na to, že žalobkyňa vlastní spolu s manželom v obci Rapovce rodinný dom, vrátane zastavaných pozemkov. Na uvedenom základe žalovaný navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
18. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 26.09.2020 zotrvala na všetkých uplatnených odvolacích dôvodoch, ktorým sa podľa nej žalovaný vo svojom vyjadrení vôbec nevenoval. Mala za to, že nárok preukázala nielen listinnými dôkazmi, ale najmä faktickým a nespochybniteľným konaním žalovaného, a preto jeho procesnú obranu hodnotila ako nelogickú, nedôveryhodnú a jeho tvrdenia o darovaní za nepreukázané. Žalovaný pritom v konaní účinne nepoprel a nevyvrátil existenciu a obsah ústnej dohody medzi ním
a ostatnými spoludedičmi, podľa ktorej mal prevziať nehnuteľnosti po nebohom U. F. bez povinnosti výplaty ostatým ustupujúcim spoludedičom v čase ich zdedenia, avšak následne, po ich scudzení sa zaviazal rozdeliť výnos z predaja podľa zákonných dedičských podielov; uzavretie takejto ústnej dohody pritom nevylučoval žiaden právny predpis a táto nebola viazaná ani na písomnú formu. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vnímala žalobkyňa v celom kontexte ako nespravodlivé a tvrdé, keďže tento nezohľadnil ani to, že jej žalovaný nevyplatil svedkyňou p. S.N. X. deklarovaný podiel z predaja pozemkov v sume 8.000 eur v zmysle jej listu; svedkyňa pritom zastupovala žalovaného na základe plnej moci. Žalobkyňa nemala príležitosť priamo konfrontovať žalovaného pri jeho výpovedi, rovnako ako ani svedkyňu p. S. X. ohľadne zavádzajúcich tvrdení.
19. V ďalšom žalobkyňa nesúhlasila s argumentáciou žalovaného vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 C.s.p. na rozhodovanie o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie mal vzhľadom na skutkovú a právnu stránku veci, jej špecifiká, ako i s ohľadom na okolnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu nároku na súde, keď sa až dodatočne, z listu svedkyne p. S. X. dozvedela o predaji novovytvorených nehnuteľností, prihliadať na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, a nie len formalisticky aplikovať ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. Podotkla, že pred podaním žaloby sa pokúšala so žalovaným mimosúdne dohodnúť, pričom v tomto smere ho oslovila i počas súdneho sporu. Pokiaľ žalovaný poukázal na jej bytovú otázku, zdôrazňujúc, že je spolu s manželom vlastníčkou rodinného domu, mala za to, že uvedené nie je rozhodujúce pre posúdenie dôvodov v zmysle § 257 C.s.p.
20. Žalovaný v reakcii v podaní zo dňa 29.12.2020 nesúhlasil s tvrdením žalobkyne ohľadne preukázania jej nároku, ktorý naopak vylučoval obsah osvedčenia o dedičstve po nebohom U. F.; v ňom sa žalovaný nezaviazal k žiadnej povinnosti voči ustupujúcim dedičom, vrátane žalobkyne. Vykonaným dokazovaním preukázal, že dedičia spolu neuzatvorili žiadnu ústnu dohodu, vo vzťahu ku ktorej napokon žalobkyňa ani nevedela preukázať termín jej uzavretia, keď v tomto smere si vzájomne odporovali jej tvrdenia, tvrdenia jej právneho zástupcu a napokon i výpoveď svedka C.O. O.. Žalobkyňa mala pritom príležitosť vyjadriť sa tak k jeho výpovedi, ako i k výpovedi svedkýň vyslúchnutých na pojednávaní dňa 23.07.2019, keďže na predmetnom pojednávaní bola prítomná, avšak svoje právo konfrontovať zúčastnených nevyužila.
21. Žalovaný sa napokon nestotožnil ani s argumentáciou žalobkyne, podľa ktorej jej bytová otázka nemala žiaden súvis s priznaním náhrady trov konania. Žalovaná totiž výslovne konštatovala, že jej starobný dôchodok predstavuje sumu 284,30 eura, ako i že býva v rodinnom byte u svojej dcéry; poukazom na majetok žalobkyne (vlastníctvo rodinného domu) mienil zdôrazniť, že jeho existenciu žalobkyňa zrejme účelovo zamlčala.
22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.04.2022 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).
23. V prvom rade odvolací súd udáva, že sa nestotožnil s námietkou žalobkyne, ktorou súdu prvej inštancie vytýkala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Z obsahu jeho odôvodnenia vyplýva, že sa v miere potrebnej vysporiadal so skutkovými tvrdeniami žalobkyne, ktorými odôvodňovala oprávnenosť žalobného nároku, konštatujúc, že sa primárne zameral na otázku medzi stranami spornú, a to na existenciu žalobkyňou tvrdenej ústnej dohody všetkých dedičov, podľa ktorej sa mal žalovaný zaviazať vyplatiť ostatným dedičkám im prislúchajúci podiel z dedičstva pri jeho predaji. V tomto smere vykonal súd prvej inštancie potrebné dokazovanie, na jeho základe ustálil skutkový stav, ktorý našiel svoje vyjadrenie i v obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a následne posúdil vec i po právnej stránke, aplikujúc zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka. I keď konajúci súd vykonal dokazovanie i obsahom kúpnych zmlúv týkajúcich sa prevodu vlastníckeho práva žalovaného k novovzniknutým parcelám (parcela č. XX/X, č. XX/X, č. XX/XX a č. XX/XX) z pôvodného pozemku parcela č. XX, orná pôda, o výmere 2.130 m2, katastrálne územie A. D., na tretie osoby (č.l. 130-142), nepochybil, pokiaľ ich obsah nezahrnul do zistení skutkového stavu, nakoľko ich existencia nebola v konaní sporná, pričom v danom štádiu konania ani nebola pre vec rozhodujúca; podstatné pritom neboli ani okolnosti týkajúce sa spísania závetu nebohým U. F. (ku ktorým sa vyjadroval svedok C. O.), objednávky znaleckého posudku u znalkyni G.. N. H., vrátane jej čestného prehlásenia. Pre vec rozhodujúce boli nielen výpovede strán sporu, ale najmä svedkov, účastných na žalobkyňou tvrdenej
ústnej dohode, ktorej obsahom mal byť záväzok žalovaného vyplatiť ostatným dedičkám ich zákonný dedičský podiel; pri ich výpovediach na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 23.07.2019 bola pritom žalobkyňa prítomná a mohla ich konfrontovať svojimi otázkami. Výpovede tak sporových strán, rovnako i svedkov, konajúci súd poňal do odôvodnenia napadnutého rozsudku a následne ich zhodnotením, v spojení s hodnotením i ostatných vykonaných dôkazov, dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala existenciu tvrdenej ústnej dohody, na ktorej základe jej mal vzniknúť žalobou uplatnený nárok. Pokiaľ v tomto smere žalobkyňa namietala, že zápisnica z pojednávania konajúceho súdu zo dňa 23.07.2019 neodrážala všetky vyjadrenia strán sporu a svedecké výpovede, odvolací súd udáva, že v zmysle § 99 C.s.p. súd v zápisnici o pojednávaní uvedie len podstatný, a teda nie celý obsah prednesov, ako i priebeh procesného úkonu (dokazovania), a preto konajúci súd nijako nepochybil, pokiaľ postupoval v tomto smere a v zápisnici zachytil len relevantný obsah ich výpovedí. Žalobkyňa pritom ani bližšie nekonkretizovala a neuviedla, v čom sa mal súd prvej inštancie v zápisnici o pojednávaní zo dňa 23.07.2019 neprípustne odchýliť od skutočnej výpovede svedkýň, príp. od vyjadrení sporových strán, pričom takú okolnosť nenamietala ani v priebehu pojednávania. Nemožno pritom prehliadnuť, že vzhľadom na jej požiadavku súd prvej inštancie zahrnul do obsahu súdneho spisu doslovný prepis svedeckej výpovede p. H. M. (č.l. 191), ktorej podstatnú časť uviedol v zápisnici o pojednávaní zo dňa 23.07.2019.
24. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky žalobkyne, odvolací súd udáva, že sa stotožnil s myšlienkovou úvahou konajúceho súdu, že bolo povinnosťou žalobkyne nielen tvrdiť, ale následne i preukázať existenciu právneho titulu, z ktorého vyvodzovala nárok na zaplatenie sumy 42.047,12 eura s prísl.; žalobkyňa v tomto smere dôkazné bremeno neuniesla.
25. V prvom rade odvolací súd udáva, že žalobkyňa už v žalobe uviedla skutkové tvrdenia, podľa ktorých sa mali dedičia po nebohom U. F. na dedičskom konaní dohodnúť, že majetok, pozostávajúci z aktív dedičstva, sa prepíše na žalovaného, bez povinnosti výplaty ostatných dedičov, s tým, že táto dohoda mala byť účinná len pre potreby dedičského konania; do budúcna sa mali dedičia dohodnúť na tom, že žalovaný vyplatí ustupujúcim dedičom výnosy z predaja zdedeného majetku. Pokiaľ išlo o bližšie okolnosti uzavretia ústnej dohody, tieto doplnil právny zástupca žalobkyne tvrdiac, že k uzavretiu tejto dohody došlo pri prejednávaní dedičstva po nebohom otcovi sporových strán, pričom jej existenciu mali potvrdzovať i následné kroky žalovaného, ktorý po predaji rodičovského domu s prislúchajúcimi pozemkami parcela č. XX a č. XX, katastrálne územie A. D., vyplatil ostatným spoludedičkám určité finančné prostriedky. Žalobkyňa následne pri svojom výsluchu potvrdila, že pred notárkou sa síce dohodli, že všetok majetok sa prepíše na žalovaného, nakoľko sa bude predávať a výnosy z kúpnej ceny si medzi sebou rozdelia, avšak tiež doplnila, že ňou tvrdená ústna dohoda, odlišná, od tej zachytenej v osvedčení o dedičstve, pochádzala z obdobia po dedičskom konaní, konkrétne z priebehu rokov 1996 a 1997, keď sa mali stretnúť u svedkyni p. H. M. a žalovaný im tam vyplatil prislúchajúcu časť kúpnej ceny. Žalovaná teda sama neuviedla určité a nespochybniteľné skutkové tvrdenia ohľadne času uzavretia ňou uvádzanej dohody, pričom následne v odvolaní poukazovala na konkludentne, a teda nie na ústne, uzavretú dohodu; svoje tvrdenia však žalobkyňa nepreukázala, keď tieto nevyplynuli tak z výsluchu žalovaného, ktorý ich výslovne popieral, ani z výsluchu svedkyne p. S. X., ktorá rovnako neuviedla, že by sa mali dedičia dohodnúť inak ako v notárkou potvrdenom osvedčení o dedičstve, a napokon ani z výsluchu svedkyne p. H. M., na ktorý osobitne žalobkyňa poukazovala. Táto svedkyňa síce najskôr uviedla, že na dedičskom konaní sa na ničom nedohodli (doslovne uviedla „žiadna dohoda nepadla“), avšak zároveň potvrdila, že akceptovala dedičskú dohodu po nebohom otcovi U. F., voči ktorej nepodala odvolanie, pričom pokiaľ dostala od brata peniaze, myslela si, že jej ich brat poskytol, aby to bolo v poriadku; išlo teda len o vlastnú domnienku, resp. vyjadrený názor svedkyne, ktorý táto nevyvodzovala z existencie nejakej (určitej) predchádzajúcej dedičskej dohody, odlišnej od tej uzavretej pred notárkou. Existenciu žalobkyňou tvrdenej dohody nemohol odvolací súd bez ďalšieho vyvodiť ani zo správania žalovaného, ktorý po predaji časti dedičstva (rodinný dom s pozemkami parcela č. XX a č. XX, katastrálne územie A. D.) poukázal svojim sestrám, vrátane žalobkyne, sumu cca 200.000,-Sk až 227.000,-Sk. Bolo totiž na vôli žalovaného, ako jediného potvrdeného dediča celej pozostalosti po nebohom U. F., ako naloží s výnosom z jej predaja, t.j. či si ju ponechá celú alebo odovzdá, resp. daruje nejakú časť sestrám, príp. niektorej zo sestier (ako to urobil vo vzťahu k pozemkom tvoriacim pôvodnú parcelu č. XX, katastrálne územie A. D.). Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že predmetom konania nebolo preukazovanie toho, na základe akej skutočnosti sa žalovaný rozhodol poukázať finančné prostriedky z predaja dedičstva svojim sestrám, a preto v tomto smere nemusel nič dokazovať; naopak, bolo na
žalobkyni, aby preukázala existenciu tvrdenej dedičskej dohody, z ktorej mal žalovanému vzniknúť záväzok vyplatiť žalobkyni jej patriaci dedičský podiel na dedičstve po nebohom otcovi.
26. Odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) existenciu žalobkyňou tvrdenej dohody nemohol vyvodiť ani z listu svedkyne p. S. X., v ktorom síce žalobkyňu informovala o predaji pozemkov, pôvodne tvoriacich súčasť parcely č. XX, katastrálne územie A. D., a o jej podiele v sume 8.000 eur, v tomto smere však žalobkyňa nepreukázala, že by obsah listu vyplýval a korešpondoval s obsahom inej dohody, než tej, ktorú dedičia uzatvorili a tvorila súčasť osvedčenia o dedičstve po nebohom U. F.; napokon samotná svedkyňa v tomto smere uviedla, že obsah listu bol jej vlastnou iniciatívou, a teda nešlo o iniciatívu žalovaného, na ktorého by sa mal žalobkyňou tvrdený záväzok z ústnej dohody dedičov vzťahovať. Napokon, ani zo splnomocnenia zo dňa 31.01.2012, na ktoré sa odvolávala žalobkyňa, nevyplýva, že by svedkyňa pri písaní predmetného listu konala, resp. bola oprávnená konať v mene žalovaného.
27. Napokon existenciu tvrdenej dedičskej dohody nepotvrdzuje ani osvedčenie o prejednaní novoobjaveného majetku po nebohej matke strán sporu W. F., sp. zn. V-2 19D/554/96 Dnot 230/96, na ktorú sa rovnako odvolávala žalobkyňa tvrdiac, že by bolo nelogické, aby sa dedičia dohodli inak ohľadne majetku po otcovi a inak ohľadne majetku po matke. Žiadne zákonné ustanovenie nezakazuje dedičom prejaviť vôľu, aby všetok majetok po jednom z rodičov zdedil len jeden z dedičov, bez povinnosti výplaty ostatných, pričom tiež nevylučuje, aby dedičia pri prejednaní iného majetku, novoobjaveného majetku alebo majetku po druhom z rodičov, uzatvorili obsahovo odlišnú, na pôvodnú dohodu nenadväzujúcu dohodu o vyporiadaní dedičstva. Za situácie, keď sa dedičia po nebohom U. F. dohodli nielen na osobe, ktorá zdedila aktíva dedičstva, ale i na spôsobe vzájomného vyrovnania (bez povinnosti výplaty) a táto tvorila obsah osvedčenia o dedičstve, iná dohoda týkajúca sa novoobjaveného dedičstva po nebohej matke strán sporu (s povinnosťou výplaty dedičov) nemôže byť hodnotená ako dôkaz, preukazujúci, že sa dedičia v skutočnosti dohodli rovnakým spôsobom aj ohľadne vyporiadania dedičstva po nebohom otcovi.
28. Žalobkyňa v konaní nepreukázala tvrdené pochybenie notárky pri vydaní osvedčenia o dedičstve po nebohom U. F., neplatnosť dedičskej dohody v ňom obsiahnutej pre jej rozpor s dobrými mravmi, a to s poukazom i na konanie žalovaného a založenú nerovnosť dedičských podielov v intenciách judikatúry k zákonu č. 293/1992 Zb. Odvolací súd v tejto súvislosti v prvom rade udáva, že pokiaľ sa žalobkyňa odvolávala na aplikáciu „zákona č. 293/2002 Z.z.“, a to vo väzbe na vyrovnanie dedičských podielov, mala zrejme na mysli práve ustanovenia zákona č. 293/1992 Zb.; pod žalobkyňou použitým označením sa v Zbierke zákonov totiž nachádza nariadenie vlády Slovenskej republiky, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády č. 433/2000 Z.z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o technických požiadavkách na účinnosť a postupoch posudzovania zhody teplovodných kotlov spaľujúcich kvapalné palivá alebo plynné palivá. Pokiaľ ide o existenciu žalobkyňou tvrdenej dedičskej nerovnosti, odvolací súd poukazuje na to, že podľa ustálenej judikatúry platí, že vyrovnať dedičské podiely podľa § 13 až § 17 citovaného zákona č. 293/1992 Zb. možno (za splnenia ďalších zákonných predpokladov) len vtedy, ak k zníženiu dedičských podielov ostatných dedičov, prípadne k ich opomenutiu, došlo pri vyporiadaní dedičstva uskutočnenom v období od 25.02.1948 do účinnosti tohto zákona, t.j. do 11.06.1992; k prejednaniu dedičstva po nebohom otcovi strán sporu došlo až v roku 1996, a teda ustanovenia tohto zákona na neho nedopadajú, ako uviedol správne i súd prvej inštancie.
29. Pokiaľ išlo o výrok o náhrade trov konania, žalobkyňa sa dovolávala aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p. Použitie predmetného ustanovenia prichádza do úvahy pri rozhodovaní o náhrade trov konania v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady niektorej zo strán sporu, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania tejto strane celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery zúčastnených strán a tiež na okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom.
30. V skúmanej veci založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o náhrade trov konania na zistení, že žalovaný bol v spore plne úspešný, a preto mu priznal plný nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa,
ktorá sa samotným podaním odvolania snažila zvrátiť úspech žalovaného v spore, považovala za dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré mal konajúci súd prihliadať, najmä jej majetkové pomery, poukazujúc pritom na to, že jej starobný dôchodok predstavuje 284,30 eura, v konaní bola oslobodená od platenia súdneho poplatku v rozsahu 70%, pričom uviedla i to, že býva v rodinnom byte svojej dcéry. Tieto okolnosti samé o sebe odvolací súd nepovažoval za také, odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. na rozhodnutie o trovách konania. Treba uviesť, že majetkové pomery žalobkyne sú len jedným z aspektov, ktoré súd posudzuje pri skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď ďalšími sú i tie, existujúce na strane žalovaného, vrátane postoja strán sporu v konaní, ich snahy sa dohodnúť, a napokon i okolnosti vedúce žalobkyňu k podaniu žaloby.
31. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa neuviedla také okolnosti majúce charakter výnimočnosti a zvláštnosti, na ktoré by mal odvolací súd prihliadať, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania pri meritórnom rozhodovaní o veci. V danej veci išlo síce o spor medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorí sú súrodenci, obaja sú však dôchodkového veku, a len samotná menej priaznivá finančná situácia žalobkyne nemôže byť dôvodom pre aplikáciu § 257 C.s.p. Predmetné ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila je lepšia ako u protistrany, ale má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p. preto nemôže spočívať iba v tom, že priznanie náhrady trov konania by jednej sporovej strane privodilo väčšiu ujmu ako strane druhej, ale slúži na riešenie situácií, v ktorých je nespravodlivé aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy znášal náhradu trov konania, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Takéto rozhodnutie sa preto bude javiť ako spravodlivé, najmä s ohľadom na existenciu okolností súvisiacich s predprocesným štádiom sporu, správaním sa strán v tomto štádiu, príp. osobitnými okolnosťami uplatnenia nároku; tieto žalobkyňa v odvolaní neuvádzala.
32. V nadväznosti na vyššie uvedené interpretačné východiská odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňou uvádzaná nepriaznivá finančná situácia, osobné a majetkové pomery nezakladajú dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by bol zároveň tak výnimočný, aby mohol založiť rozhodnutie o náhrade trov konania za použitia § 257 C.s.p.; preto považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania za správne.
33. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno uzavrieť, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla také tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie tak vo výroku o veci samej, ako i vo výroku o náhrade trov konania, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
34. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal plný nárok na ich náhradu proti žalobkyni.
35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).