Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Csp-200-2017.pdf
PDF · 291.33 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-2Csp/200/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok - sudkyňou JUDr. Ivetou Jenčovou v spore žalobcu: M. M., nar. X.X.XXXX, trvale bytom K.. Š. XX, Y., právne zastúpená: JUDr. Vladimír Sidor, advokát Advokátskej kancelárie so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpená: Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Námestie sv. Egídia 93, Poprad, zast. advokátom JUDr. Jozefom Beňom PhD., o zaplatenie 619,96 eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 619,96 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne odo dňa 25.11.2016 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1.Žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom. Uviedol, že dňa 13.8.2013 žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. 7123597, pričom žalobca v Zmluve vystupuje ako spotrebiteľ, keďže uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba a pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluva je tak spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Na žalobcu sa preto vzťahujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru. V zmysle uvedenej Zmluvy bol žalobcovi poskytnutý úver s nasledujúcou špecifikáciou: celková výška úveru - 2.000,- EUR, výška úrokovej sadzby - 32,00 % p. a. ,RPMN - 32,00 % ,priemerná RPMN - 20,44 % ,výška mesačnej splátky
- 62,38 EUR . počet splátok - 60 ,celková čiastka k zaplateniu - 3.742,80 EUR 2.Uviedol, že uvedená Zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z. z. Zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a s ďalšími predpismi slovenského právneho poriadku. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch má spotrebiteľská zmluva v rámci ochrany a informovanosti spotrebiteľa obsahovať predpísané povinné náležitosti. Ich absencia alebo prípadný nesúlad spôsobujú sankcie podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. 3.Žalobca poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi, a to: 3.1.Neprimeraná výška úrokovej sadzby Výška úrokovej sadzby uvedená v predmetnej Zmluve nezodpovedá (v neprospech žalobcu) výške priemernej úrokovej miery z úverov peňažných ústavov v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Podľa tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk uverejnenej na internetovej stránke
Národnej banky Slovenska bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby 11,55 % pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci august 2013. V zmysle Zmluvy je dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 32,00 % p. a., čo predstavuje viac ako je priemerná hodnota v bankách. Dohoda o výške úrokov musí byť (v zmysle judikatúry slovenských súdov, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.11.2014, sp. zn. 3 Co/114/2014, či rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.06.2013, sp. zn. 4 Cdo 51/2012) v súlade s ust. § 39 zákona č. 40/1964 Z. z. Občianskeho zákonníka, čo znamená, že výška úrokov sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Dohodnutá výska úrokovej sadzby (takmer trojnásobne) prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, teda ide o neplatný právny úkon. Takýto rozpor s dobrými mravmi a neplatnosť právneho úkonu judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. IM Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009. Na základe vyššie uvedeného je potrebné vnímať výšku úrokovej sadzby ako neplatné zmluvné dojednanie a treba naň prihliadať akoby vôbec nebolo obsahom Zmluvy. Zmluva tak neobsahuje určenie výšky úrokovej sadzby ako povinnú náležitosť spotrebiteľského úveru podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na uvedené sa Zmluva a úver z nej vyplývajúci považuje v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov.
3.2.Neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov Žalovaný v Zmluve neuviedol spôsob započítania splátky úveru na istinu, úroky a iné poplatky tak ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. Súdy v takýchto prípadoch považujú neuvedenie spôsobu počítania splátky na istinu, úroky a prípadné poplatky za neprijateľnú podmienku a ako takú za neplatnú v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (Napríklad: Rozsudok Okresného súdu Rožňava zo dňa 29.04.2016 sp. zn. lOC/434/2015 ,Súd považoval neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov za neprijateľnú podmienku a ako takú za neplatnú v zmysle citovaného ustanovenia § 5S ods. 5 Občianskeho zákonníka"'). Poukázal na ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého vyplýva, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, okrem iných aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, tak sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. 3.3.Zmätočné určenie termínu konečnej splatnosti úveru Predmetná Zmluva tiež nemá ďalšie náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V Zmluve nie je jasne dojednaná konečná splatnosť úveru. Ustanovenie uvedené v Zmluve {konečná splatnosť: 60 mesiacov) nespĺňa náležitosť zákona o spotrebiteľských úveroch. Táto podstatná náležitosť musí byť v Zmluve jasne určená pevným dátumom. Absencia termínu konečnej splatnosti spôsobuje, že úver zo Zmluvy je podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov. (Uvedené vyplýva aj z judikatúry slovenských súdov rozhodnutie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 11.04.2014, sp. zn. 20C/136/2013:“Zákonodarca požiadavku na uvádzanie konkrétneho dátumu konečnej splatnosti úveru zaviedol s cieľom zvyšovania informovanosti spotrebiteľov. Zákonodarca okrem údajov o ročnej percentuálnej miere nákladov, o výške, počte a termíne splátok, ktoré predmetná zmluva obsahuje, vyžaduje pre riadnu zmluvu o spotrebiteľskom úvere i uvedenie osobitného údaja o dátume konečnej splatnosti úveru, pričom podľa názoru súdu nestačí len všeobecný odkaz na úhradu poslednej splátky v obchodných podmienkach. Ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úverov sankcionuje absenciu termínu konečnej splatnosti úveru v zmluve bezúročnosťou a bezodplatnosťou úveru,""). 3.4.Nesprávne uvedená priemerná RPMN Údaj o Ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) ako aj priemernej Ročnej percentuálnej miere nákladov (priemernej RPMN) sú údajmi, ktoré majú poskytnúť spotrebiteľovi prehľad o výhodnosti jeho úveru. Porovnaním týchto údajov v zmluve má mať spotrebiteľ možnosť posúdiť, či úver, ktorý má podpisom zmluvy získať (RPMN "jeho" úveru), je výhodný v porovnaní s inými obdobnými úvermi na trhu (priemerná RPMN obdobných úverov na trhu s úvermi). Priemerná RPMN pre obdobné typy úverov bola 21,09 % na základe súhrnných údajov za 3. štvrťrok v roku 2013 (http://wvyw.fínance.gov.sk/ Default.aspx?CatíD=6783). V Zmluve je uvedená priemerná RPMN 20,44 %, čo predstavuje hodnotu vyššiu, ako bola reálne. Nesprávne uvedený údaj tak žalobcu uviedol do omylu, že úvery na trhu sú drahšie ako reálne sú, a teda že úver poskytnutý žalobcovi je výhodný. V skutočnosti je však priemerná RPMN je nižšia. Údaj o priemernej RPMN je jedným zo základných ukazovateľov výhodnosti spotrebiteľského úveru, a preto je nevyhnutné, aby bol v zmluve uvedený presne, ak má byť spotrebiteľ takouto zmluvou viazaný. Uvedené vyplýva aj z judikatúry slovenských súdov, napríklad rozhodnutie Okresného súdu Svidník zo dňa 23.06.2015 sp. zn. 8C/100/2014. Je tak potrebné vnímať nesprávne uvedenie výšky priemernej RPMN ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná. Nakoľko
ide o neplatné zmluvné dojednanie treba naň prihliadať akoby vôbec nebolo obsahom Zmluvy. Zmluva tak neobsahuje správne určenie priemernej RPMN ako povinnú náležitosť spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na uvedené sa Zmluva a úver z nej vyplývajúci považuje v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. 3.5.Ďalšie nedostatky Zmluvy (rozpor so zákonom) Zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa jednotlivých ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve nie je uvedené ukončenie trvania zmluvy. Taktiež ustanovenia týkajúce sa nesplácania spotrebiteľského úveru, splatenia úveru pred lehotou splatnosti, započítania splátky na istinu, poplatky a úroky, spôsobu zániku záväzku, práva na odstúpenie od zmluvy a mnohé ďalšie sú súčasťou druhej strany Zmluvy, ale táto strana Zmluvy nie je podpísaná. Podpis žalobcu je len na prvej strane Zmluvy pod špecifikáciou úveru. Náležitosti požadované zákonom o spotrebiteľských úveroch sa nachádzajú až za podpisom žalobcu (na ďalších stranách Zmluvy). Je pritom bežnou praxou nebankových spoločností a žalovaného, že žalobca ako spotrebiteľ sa tak nemohol oboznámiť s celou Zmluvou, keďže daná na podpis mu bola len prvá strana Zmluvy a so zvyšným obsahom Zmluvy (ktorá obsahuje podstatné podmienky poskytnutia úveru) sa spotrebiteľ ani neoboznámil. Obsiahnutie všetkých náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v Zmluve je tak len iluzórne nakoľko pre priemerného spotrebiteľa je takto vyhotovená spotrebiteľská zmluva zmätočná. V súvislosti s uvedeným a v zmysle jednotlivých ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch je preto nutné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný bol predsporovou výzvou zo dňa 07.10.2016 upozornený na nedostatky a zrejmé rozpory Zmluvy so zákonom. Žalovaný svojou odpoveďou zo dňa 25.11.2016 vyjadril svoj negatívny postoj k doriešeniu danej veci k spokojnosti oboch strán mimosúdnou cestou. 4. Žalobca uviedol, že na základe uvedených skutočností bol poskytnutý úver zo Zmluvy bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že žalobca mal povinnosť splatiť úver len do výšky skutočnej istiny, ktorá sa rovná výške úveru v sume 2.000,- EUR. Žalobca už vyplatil časť výšky úveru zo Zmluvy, čím splatil žalovanému sumu 2.619,96 EUR, čo predstavuje navýšenie istiny úveru vo výške 2.000,- EUR o 619,96 EUR. Preplatok tak zakladá bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Poukázal na ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a požadoval vrátiť preplatok vo výške 619,96 EUR späť z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 619,96 EUR odo dňa 25.11.2016, keď žalovaný vyhotovil odpoveď na predsporovú výzvu žalobcu (t.j. najneskôr v tento deň už žalovaný vedel o bezdôvodnom obohatení a mohol plniť na účet žalobcu). 5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že vo vzťahu k námietke, že Zmluva neobsahuje podstatné náležitosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a f) ZoSÚ - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov a ich rozlíšenie a konečnú splatnosť udáva, že v Zmluve o pôžičke je v článku V Pôžička je uvedená výška splátky - 62,38 €, ako aj počet splátok 60. Termíny splátok (do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca) je uvedený v bode 6 2 Zmluvných podmienok. Ďalej je samostatne v Zmluve o pôžičke uvedená aj konečná splatnosť mesiacom a rokom 7/2018. Vychádzajúc z počtu splátok, ich splatnosti je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti je zhodný s dátumom splatnosti konečnej splátky. Ide o logické vyústenie vyššie uvedených údajov. Podľa žalovaného bola konečná splatnosť určená zrozumiteľne a určito. Okrem toho žalovaný poukazuje na to, že zákon nepredpisuje formu, ako má byť uvedená konečná splatnosť, žalovaný má za to, že vyššie uvedeným si splnil svoju povinnosť, a to uvedenie termínu konečnej splatnosti. Mal za to, že ani doba trvania zmluvy nemá byť uvedená konkrétnym dátumom, nakoľko podľa názoru žalobcu platné znenie zákona o ZoSU takúto povinnosť neukladá. Doba trvania Zmluvy o pôžičke je vyjadrená v čl. 12 bod 12 1 Zmluvných podmienok k Zmluve o pôžičke. Pokiaľ by bol konajúci súd toho názoru, že predmetné náležitosti podľa ust § 9 ods. 2 písm. f) ZoSU nie sú v podobe požadovanej zákonom a teda nie je možné na ne prihliadať, tak dávame do pozornosti súdu závery rozsudku Súdneho dvora z 9 11 2016 vo veci C-42/15 v zmysle, ktorého Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať vtom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Je toho názoru, že medzi tieto náležitosti nepatrí ust. §9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, naopak patrí medzi ne údaj o úrokovej sadzbe, RPMN, výške splátky a pod.. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn.: llCo/39/2016 zo dňa 11.04.2017. Podľa žalovaného zákon platný a účinný v čase podpisu Zmluvy o pôžičke nepožadoval samostatne' rozpisovanie výšky, počtu a termínov splatnosti úrokov, istiny; nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky a poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a pod Ak sa totiž jednou splátkou uhrádza aj istina a úrok, potom
záväzok je splnený pripísaním sumy úhrady na účet veriteľa. To znamená, že v prípade, ak splátkou sa uhrádza aj istina aj úrok, nemá rozlišovanie danej splátky na časť istina a časť úrok žiadny reálny a praktický význam. 5.1.Žalovaný opätovne poukázal na Rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 ktorého predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda (Slovensko) rozhodnutím z 19. decembra 2014 doručeným Súdnemu dvoru 2 februára 2015, ktorý súvisí s konaním Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej. V predmetnom rozsudku na prvú otázku teda či sa pojmy „písomne“ a „iný trvalý nosič“ majú vykladať tak, že zahŕňajú nielen text dokumentu podpísaný zmluvnými stranami, ktorý bude obsahovať náležitosti vyžadované v čl 10 ods. 2 písm. a) až v) smernice, alebo aj akýkoľvek iný dokument, na ktorý tento text odkazuje (napríklad o „všeobecné obchodné podmienky“, „splátkový kalendár“), teda či je možné považovať Všeobecné obchodné podmienky, resp. Splátkový kalendár za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle čl 10 ods. 1 Smernice 2008/48/ES. čím by bola splnená podmienka $ 4 ods 5 Zákona č 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch Súdny dvor odpovedal:“ Vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné odpovedať na prvú a druhú otázku tak, že článok 10 ods. 1 a 2 smernice 2008/48 v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v Článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči.“ 5.2. Súdny dvor ďalej konštatoval: „Článok 10 ods. 2 písm h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.“ „Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Súdny dvor ďalej uvádza „pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti.“ 5.3.Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žiadnym spôsobom výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písrn. 1) ZoSÚ (či už gramatickým, logickým, systematickým) nemožno dospieť k záveru o nutnosti rozčlenenia splátky, ktorá bola dohodnutá v zmluve, ako celková splátka zahrňujúca istinu, úrok, pripadne poplatky, že by mala byť v zmluve v rámci danej náležitosti zmluvy rozčlenená na jednotlivé jej zložky. Ak by zákonodarca mal túto snahu, nepochybne by sporné ustanovenia naformuloval tak, aby bolo z neho zjavné, že v zmluve musí byť osobitne uvedená splátka istiny, osobitne splátka úrokov a osobitne splátka poplatkov Z formulácie tohto zákonného ustanovenia vyplýva to, že dohodnutá mesačná splátka zahŕňa všetky spomínané komponenty (istinu a úrok, keďže poplatky dohodnuté neboli) 5.4.Rozhodujúca pre vyhodnotenie spornej otázky je však smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá v Článku 22 upravuje úplnú harmonizáciu a záväzný charakter, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere Znamená, že členské štáty EU nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere než sú uvedené v článku 10 ods. 2 smernice. 5.5.V Článku 10 ods. 2 citovanej smernice sa uvádza, čo má obsahovať zmluva o úvere. Pod písm. c) je uvedená dĺžka trvania zmluvy o úvere, pod písm. h) výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia Písm i) v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. 5.6.Aj keď citovaná smernica nemá horizontálny priamy účinok a teda nemôže priamo zakladať práva a povinnosti jednotlivcom, je potrebné z nej vychádzať práve za účelom výkladu ustanovenia §9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. tak, aby výklad bol v súlade s touto smernicou. 5.7.Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smernice, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ)
5.8. Nepriamy účinok smerníc Súdny dvor ešte konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C- 397/01 až 403/01). Tu zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici. Ak vnútroštátne právo umožňuje za uičitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou. 5.9.K žalobnej námietke a úrokovej sadzbe, ktorá ma údajne prevyšovať obvykle požadovanú úrokovú sadzbu na finančnom trhu, v čoho dôsledku má byť zároveň v rozpore s dobrými mravmi udával žalovaný, že: v prvom rade vo vzťahu k tejto žalobnej námietke je potrebné upriamiť pozornosť, na tú skutočnosť, že jediným zákonným ustanovením platným v čase podpisu Zmluvy o pôžičke limitujúcim výšku odplaty za poskytnutý spotrebiteľský úver bolo ust. § 53 ods. 6 Obč. Z, v zmysle ktorého vyplýva „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti “ 5.10.Podľa § 2 pís. i) zákona 129/2010 Z z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZosÚ“) „ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19.“ 5.11.Celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa podľa § 2 pís. g) ZosÚ rozumejú- „všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklad\ na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby aby získal, spotrebiteľský úver alebo aby ho získa! za ponúkaných podmienok“ 5.12.Z vyššie uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že odplatou za spotrebiteľský úver sa považujú „celkove náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom“ podľa § 2 pís. g) ZosU, ktoré sa na zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzajú jednak v celom čísle ako aj v ročnom percentuálnom údaji - v podobe údaja o RPMN 5.13.V tomto prípade je potrebné vziať na zreteľ, aj tú skutočnosť, že predmetný spotrebiteľský úver poskytoval žalovaný ako nebankový subjekt nie ako banka, kde priemerné výšky odplát (RPMN) v rozhodnom období medzi nebankovými subjektmi boli nepomerne vyššie ako sú údaje zverejnené na stránke NBS, nakoľko na stránke NBS sú zverejnené priemerné odplaty bánk. 5.14.Podľa právneho názoru žalovaného je možné dohodu o odplate posúdiť ako dojednanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi iba v prípade ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu najmä však na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti je zrejmé, že predmetné zmluvné dojednanie je v rozpore s takými etickými pravidlami správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, ktoré sú všeobecne uznávané a zachovávané. Podľa právneho názoru žalovaného dojednanie odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 32,00 % nie je možné za žiadnych okolností považovať za dojednanie, ktoré by malo byť v rozpore s takýmito pravidlami etiky a morálky. Poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn.. l MCdo 1/2009 zo dňa 31.07 2009, rozhodnutie Krajského sudu v Trenčíne z 21. decembra 2010 sp. zn. 8Cob/60/2010, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2011 sp. zn 16Co/71/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave z 23 8 2011 sp zn. 16 ICm 944/2010; rozhodnutie Najvyššieho súdu CR zo dňa 15 12.2004, sp. zn. 21 Cdo 1484/20, rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Cdo 26/11 zo dňa 26 04.2012, ktorý uviedol „Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. “ V spomínanom prípade, kde Najvyšší súd dospel k záveru o výške úrokov dohodnutej v rozpore s dobrými mravmi išlo o dve zmluvy o pôžičkách, pri ktorých úroky presahovali takmer 4 až 5,5 násobne obvyklú úrokovú mieru v bankách. 5.15.K námietke ohľadom nesprávne uvedenej výške priemernej hodnoty RPMN uviedol žalovaný , že podľa údajov zverejnených Ministerstvom Financií SR o priemernej RPMN za 1. štvrťrok roku 2013 bola
priemerná hodnota RPMN pri ostatných spotrebiteľských úveroch s dobou splatnosti 1 až 5 rokov vo výške 20,44 %. 5.16.V zmysle vyhlášky č. 289/2010 Z z. sa nová výška priemernej RPMN aplikuje 16. kalendárny deň po zverejnení priemernej hodnoty RPMN za predchádzajúci kalendárny štvrťrok, ktorá je zverejňovaná (v zmysle vyhlášky č. 289/2010 Z.z) v posledný pracovný deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí príslušného kalendárneho štvrťroka, na webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky. To znamená, že 1. až 15. kalendárny deň po dni, keď sa údaj zverejnil, platí stará sadzba. Údaje o hodnote priemernej RPMN za 2 štvrťrok 2013 boh zverejnené dňa 31 07.2013, to znamená, že na Zmluvu o pôžičke uzavretú dňa 13.8.2013 (t.j. 13.kalendárny deň po dni, keď sa údaj zverejnil) sa vzťahovala priemerná RPMN za 1. .štvrťrok 2013 zverejnená dňa 30.04,2013. Žalovaný preto zastáva názor, že hodnota priemernej RPMN v predmetnom prípade bola v zmluve uvedená v správnej výške
- 20,44 %.
5.17.Vo vzťahu k námietke žalobcu, že zmluvné podmienky sú súčasťou druhej strany Zmluvy, ktorá nie je podpísaná žalovaný uviedol žalovaný, že zmluvné podmienky, na ktoré odkazuje žalovaný sú súčasťou Zmluvy a sú podpísané žalobcom. Podpis žalobcu sa nachádza až za zmluvnými podmienkami, s ktorými mal žalobca možnosť sa oboznámiť. Taktiež je podpísaný aj Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere. Zmluvné podmienky spolu boli žalobcovi odovzdané predtým, než došlo k podpísaniu Zmluvy a teda žalobca si ich mohol pozorne preštudovať a zvážiť, či hodlá vstúpiť so žalovaným do záväzkového vzťahu. Teda met pochýb o tom, že žalobca v čase uzatvorenia Zmluvy musel vedieť - byť informovaný o konkrétnych podmienkach poskytnutia úveru. 6. Na vyjadrenie žalovaného reagoval právny zástupca žalobcu podaním zo dňa tak, že na naplnenie náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nestačí len uvedenie údaju o výške splátky a počte splátok, ako uvádza žalovaný. Žalovaný v Zmluve neuviedol spôsob započítania splátky úveru na istinu, úroky a poplatky ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ má byť zrozumiteľne informovaný o termínoch mesačnej splátky a o spôsobe započítania mesačnej splátky na istinu, úroky a prípadné poplatky. V predmetnej Zmluve táto náležitosť chýba. 6.1.Z ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že tam uvedené náležitosti musí obsahovať samotná zmluva. Je preto vylúčené, aby sa Zmluva pokiaľ ide o tieto podstatné náležitosti odvolávala na inú listinu, napr. všeobecné obchodné podmienky alebo splátkový kalendár. Súdy v takýchto prípadoch považujú neuvedenie spôsobu započítania splátky na istinu, úroky a prípadné poplatky za neprijateľnú podmienku a ako takú za neplatnú v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. 6.2.Poukázal napr. na rozhodnutie Krajského súdu Žilina zo dňa 28.06.2016, sp. zn. 5Co/214/2016: „Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami "výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie toho, aká časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky (u každej takejto čiastkovej položky osobitne). Preto nemôže stačiť, ak je v zmluve uvedená len celková výška splátky 1,25 eur, resp. 34,13 eur pozostávajúca z. istiny, úrokov a poplatkov, ale mala by byť v nej oddelene uvedená výška splátky istiny, výška splátky úroku a výška splátky poplatkov (teda aká časť takto určenej splátky bude pripadať na splácanie istiny, aká časť na splácanie úrokov a aká časť na splácanie prípadných poplatkov). “ 6.3.Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 25.06.2014, sp. zn. 6Co/523/2014- zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a taktiež konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, možno dospieť len k tomu záveru, že takéto náležitostí sú obligatórnymi (povinnými) náležitosťami s následkom v podobe považovania poskytnutého úveru za úver bezúročný a bez poplatkov. Účelu úpravy spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana ako slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad ustanovenia 6 4 ods. 2 písm, i/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý každý z údajov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených položiek teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k poplatkom. Uvedený účel nespĺňa zmluva, ktorá neobsahuje ai vyčíslenie výšky splátok istiny, výšky splátok úrokov a výšky splátok iných poplatkov (u každej takejto čiastkovej položky). Len takýto výklad požiadavky zákona splna účel spotrebiteľského práva. Na základe uvedeného preto správne okresný súd dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a konečnú
splatnosť spotrebiteľského úveru , ako to vyžaduje ust. § 4 ods. 2 zák. o spotrebiteľských úveroch, a preto je možné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. “, ďalej spomenul rozhodnutie Krajského súdu Trnava zo dňa 25.01.2016, sp. zn. 23Co/65/2015 rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 14.07.2015, sp. zn. 17Co/2/2015, rozhodnutie Krajského súdu Košice zo dňa 29.01.2016, sp. zn. 2C/72/2015, zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 10Co/265/2015, rozhodnutie Okresného súdu Žilina zo dňa 06.10.2017, sp. zn. 42Csp/81/2017, atď. 6.4.Na naplnenie tejto náležitosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch nestačí uvedenie výšky splátky tak ako uvádza žalovaný, ale je potrebné určiť aká časť splátky je poukazovaná na jednotlivé jej zložky (istinu, úrok, poplatky, prípadne iné). Uvedené je odôvodnené okrem iného aj potrebou vyhnúť sa svojvôli veriteľa pri započítavaní jednotlivých splátok úveru na jeho istinu/úroky/poplatky; viditeľné zneužívanie takejto nedostatočnej zmluvnej úpravy v úverových zmluvách je napríklad v prípade, ak dlžník má záujem predčasne splatiť úver - v takom prípade veritelia úplne bežne vyčísľujú zostatok istiny na splatenie tak, že do toho času uhradené splátky započítavajú takmer výlučne na úroky a poplatky úveru (za účelom toho, aby bol dlžník nútený splatiť čo najvyššiu zostávajúcu výšku istiny úveru). 6.5.V súlade s § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, okrem iných aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, tak sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. 6.6.K rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 žalobca uviedol: Podľa čl. 288 ods. 3 ZFEÚ, smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 267 ods. 1 ZFEÚ, súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. 6.7.Vzhľadom na citované ustanovenia ZFEÚ, námietky žalovaného nemajú opodstatnenie. Smernica ako sekundárny prameň práva Európskej únie je adresovaná členským štátom, teda len tie sú ňou viazané, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom s prihliadnutím na právnu kultúru toho - ktorého štátu. V prípade, že štát netransponuje smernicu, alebo ju transponuje nesprávne, v rozpore s ňou, táto skutočnosť nemôže byť na ujmu účastníka právneho vzťahu. Zmluvné strany sú povinné rešpektovať vnútroštátne právo, a aj pre prípad jeho rozporu s Únijným právom (smernicou), eurokonformný výklad nemožno uplatniť absolútne, nakoľko znenie smernice nemôže byť nahradené platným vnútroštátnym právom. Ak má žalovaný pochybnosti o súlade zákona o spotrebiteľských úveroch so právom EÚ, má možnosť obrátiť sa na príslušné inštitúcie Európskej únie, aby predmetné skutočnosti posúdili. Dosiaľ však žiadny kompetentný orgán EÚ nesúlad nevyslovil. 6.8.Členské štáty sú teda povinné všeobecne záväzným právnym predpisom smernicu do vnútroštátneho poriadku transponovať tak, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou, pričom samotné členské štáty majú možnosť voľby, ako dosiahnu daný cieľ - v tomto prípade ochranu spotrebiteľa, čo potvrdil aj SD EU v rozhodnutí Royer 48/75. Z toho následne vyplýva možnosť členských štátov, za účelom dosiahnutia najlepšieho výsledku smernice, odchýliť od samotného znenia smernice a zaviesť v súlade so všeobecnou zásadou úniového práva prísnejšiu vnútroštátnu právnu úpravu. Toto potvrdil aj SD EU v rozhodnutí Verbonck, C -28/99 ako aj v rozhodnutí Garage Molenheide, C-286/94, C-340 a 401/95, C-47/96. 6.9.V zmysle uvedených všeobecných zásad úniového práva, ako napr. zásada právnej istoty, zásada ochrany spotrebiteľa, zásada proporcionality vykladá smernicu a aplikuje Zákon o spotrebných úveroch aj súdna moc SR, pričom v tejto súvislosti si dovoľujeme poukázal napr. na rozhodnutie Krajského súdu Košice 10Co/265/2015: „Nakoľko účelom dotknutého ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/EHS je informovať spotrebiteľa o parametroch splátok spotrebiteľského úveru, týmto účelom nie je v rozpore ale naopak, ešte viac ho napĺňa požiadavka v norme ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, že obsahovou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere má byť údaj o výške, počte a termínoch splátok, nielen istiny ale aj úrokov a (iných) poplatkov. Možno teda čiastkovo uzavrieť, že dotknutá zmluva o spotrebiteľskom úvere by síce spĺňala požiadavky v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/EHS, avšak nespĺňa požiadavku Slovenského zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V dôsledku toho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda
zamietnutie návrhu navrhovateľa ohľadne týchto nárokov bolo správne a v tejto časti výrok rozsudku okresného súdu, pokiaľ zamietol návrh navrhovateľa ohľadne týchto konkrétnych nárokov, potvrdil. “ 6.10.V konečnom dôsledku, Súdny dvor EU v duchu ustanovenia čl. 267 ods. 1 ZFEU nie je oprávnený vykladať vnútroštátne právo. Preto napriek rozhodnutiu vo veci C-42/15 došlo len k výkladu smernice, ale nie zákona o spotrebiteľských úveroch. Výklad vnútroštátnych predpisov je ponechaný na orgány štátu na to povolané, čo v podmienkach Slovenskej republiky je súd. Pre prípad, že by sa súd priklonil k názoru o nesúlade zákona so smernicou, vo veci aj tak nie je možné priamo aplikovať ustanovenia smernice, nakoľko táto nemá priamy účinok a neuplatňuje sa v horizontálnej rovine. Žalobca v tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutia Súdneho dvora EU, napr. vec Marshall, C-l52/84, rozsudok zo dňa 26.2.1986, v zmysle ktorého smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné sa voči takejto osobe dovolávať. Argumentáciu v prospech zákazu horizontálneho priameho účinku potom Súdny dvor EÚ ďalej rozvinul vo veci Faccini Dóri, C-91/92, rozsudok zo dňa 14.7.1994, keď síce uznal priamy účinok smernice, ale len voči štátu, nikdy nie v spore proti jednotlivcovi. Ako vyplýva z tohto rozsudku, ... samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať, prípadne rozhodnutie vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého z toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. 6.11.Žalobca je toho názoru, že čl. 22 ods. 1 smernice je treba s poukazom na čl. 4 ods. 2 písm. f) ZFEU vykladať v tom duchu, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť so svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice v neprospech spotrebiteľa (napríklad ustanovenia, ktoré vylučujú niektoré z náležitostí zmluvy, hoci ich smernica predpokladá alebo ustanovenia, ktoré kladú nižšie požiadavky na informovanosť spotrebiteľa v porovnaní so smernicou) a poukázal na aktuálne rozhodnutia niektorých súdov SR, napríklad rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa zo dňa 20.09.2017, sp. zn. 8Csp/101/2017: „K tvrdeniu žalovanej, že smernica 2008/48/ ES obsahuje úplnú harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere a členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave vyžadovať náležitosti nad rámec náležitostí uvedených v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, súd uvádza, že nie i e porušením práva Európskej únie transpozícia článku 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/1948/ES (podľa ktorého má zmluva o úvere uvádzať výšku. počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa) do vnútroštátneho právneho poriadku podrobnejším spôsobom v 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), pokiaľ vychádzajúc zo znalostí miestnych pomerov a správania sa poskytovateľov úverov precizuje podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere. “ Citoval tiež z Rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 17.05.2017, sp. zn. 35C/16/2016 a Rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 04.09.2017, sp. zn. 21 Csp/123/2017, tiež na ďalšie rozsudky Súdneho dvore EÚ, Najvyššieho súdu SR a ďalších súdov. Tvrdil, že zmluva neobsahuje údaj o výške, termíne a splatnosti splátky, úroku a poplatkov. Iný výklad by bol protizákonný a žalovaný, prípadne súd, ak sa stotožní s názorom žalovaného, by sa stavali do pozície zákonodarcu a nahradzovali by jeho rozhodnutia vlastnými. Aj z dôvodovej správy vyplýva, že spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu. úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vôľa zákonodarcu je teda jasná. 6.12.Zmluva dokonca v časti V. označenej ako Pôžička nestanovuje termíny splatnosti splátok, hoci zákon platný a účinný v čase vyžadoval kumulatívne uvedenie počtu, výšky a termínov splatnosti splátok, ako obligatórnu náležitosť zmluvy. Na tejto skutočnosti nič nemôže zmeniť ani to, že údaj o termíne splatnosti sa nachádza v bode 6.2 zmluvných podmienok, nakoľko sa jedná o podstatnú náležitosť zmluvy a jej neuvedenie medzi ostatné podstatné náležitosti, na základe ktorých sa spotrebiteľ rozhoduje, či vstúpi do právneho vzťahu s veriteľom, resp. jej uvedenie medzi „ostatné“ zmluvné podmienky, ktoré tvoria niekoľko strán textu, môže spotrebiteľa odradiť od prečítania si predmetného údaju, resp. by mu neprikladal dôležitosť, pre jeho umiestnenie v zmluve. Túto praktiku žalovaného považujeme za nekalú, nakoľko nezodpovedá podmienke odbornej starostlivosti, ako ju vyžaduje právna úprava ochrany spotrebiteľa.. 6.13.Pokiaľ žalovaný odkazuje na splátkový kalendár, tento netvorí súčasť zmluvy, nakoľko k zmluve nebol priložený a nie je zrejmé, či bol spotrebiteľ s ním oboznámený. 6.14.Žalobca poukázal na ustanovenia § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé.
6.15.S odkazom na citované ustanovenia možno vyvodiť záver, že podmienku písomnosti napĺňa len ten dokument (zmluva, dohoda), ktorý je zmluvnými stranami aj skutočne podpísaný. Na tom nemôže nič meniť ani skutočnosť, ako argumentuje žalovaný, že jedna listina odkazuje na inú, či v zmluve je formálne uvedené, že jedna listina tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy, nakoľko pri takomto ponímaní písomnej formy zmluvy by medzi účastníkmi „platili“ aj tie dodatky, či prílohy k zmluve, na ktoré hlavná zmluva odkazuje, pričom tieto dodatky alebo prílohy nie sú druhej zmluvnej strane reálne odovzdané, a to aj napriek tomu, že hlavná zmluva prípadne obsahuje ustanovenia, kde táto, spravidla slabšia strana (napr. spotrebiteľ vo vzťahu k veriteľovi - nebankovému subjekt), vyhlasuje, že tieto dodatky a prílohy obdržala, čo svojím podpisom na hlavnej zmluve „potvrdzuje “. 6.16.Žalobca tiež poukázal na zmätočnú argumentáciu žalovaného, keď cituje čl. 6.1 a 6.2 zmluvy, pričom logickým výkladom možno dospieť k záveru, že predmetné ustanovenia zmluvy sú alternatívne (viď slová „inak v sume a termínoch uvedených v Zmluve a/alebo Podmienkach a/alebo VOP a spotrebiteľ bude platiť splátky v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára alebo podľa podmienok zmluvy. Keďže žalovaný tvrdí, že údaje sú špecifikované v splátkovom kalendári, nemožno uplatniť ustanovenie čl 6.2. zmluvy, teda že by splátky boli splatné k 20. dňu v mesiaci (ako to naznačuje v úvode svojho podania). Zároveň tvrdil, že žalobca nebol s obsahom splátkového kalendára oboznámený. 6.17.Uviedol, že žalovaný účelovo poukazuje na niektoré časti rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 ohľadom písomnej formy zmluvy. Žalobca dal do pozornosti súdu nasledujúce body predmetného rozhodnutia: Bod 39. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 1 druhého pododseku smernice 2008/48 týmto článkom nie sú dotknuté žiadne vnútroštátne pravidlá tykajúce sa platnosti uzavretia zmlúv o úvere, ktoré sú v súlade s právom Únie. Bod 40. Požiadavka podpísania písomne vyhotovenej zmluvy o úvere zmluvnými stranami, ktoré, ako vyplýva najmä z bodu 26 tohto rozsudku, vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, vyžaduje ako podmienku platnosti zmluvy, sa týka vnútroštátneho pravidla vzťahujúceho sa na platnosť uzatvárania zmlúv o úvere v zmysle uvedeného ustanovenia smernice 2008/48. Bod 41. Ani smernica 2008/48, ktorej cieľ spočíva v úplnej a záväznej harmonizácii v niekoľkých kľúčových oblastiach spotrebiteľských úverov. ktorá sa považuje za potrebnú na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Únii zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa uľahčil vznik riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. Marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, bod 42; z 18. Decembra 2014, CA Consumer Finance, C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 21, ako aj z 21. Apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 61), ani právo Únie vo všeobecnosti takejto požiadavke nebránia. Bod. 44 Za týchto okolností, pokiaľ členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanoví, že požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu, ani smernica 2008/48, ani právo Únie vo všeobecnosti nebránia takejto požiadavke. Bod. 45 druhá odrážka Nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane. že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. 6.18.V nadväznosti na uvedené, s odkazom na ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nutno dospieť k záveru, že akýkoľvek dokument predložený žalovaný alebo dokument, na ktorý vo svojom podaní odkazuje, nie ie súčasťou zmluvy, pokiaľ nie je stranami osobitne podpísaný. 6.19.K náležitosti podľa ustanovenia $ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca uviedol, že aj rozhodovacia prax slovenských súdov jednoznačne zastáva názor, že údaj o termíne konečnej splatnosti musí byť uvedený ako pevný dátum. 6.20.Z rozhodnutia Krajského súdu Prešov zo dňa 14.07.2015, sp. zn. 17Co/2/2015 citoval: „Súd prvého stupňa správne konštatoval, že v zmluve nie je uvedený údaj o konečnej splatnosti. V zmysle $ 4 ods. 2 písm. s) ZoSÚ je však tento údaj obligatórnou náležitosťou zmluvy, pričom jeho absencia v zmluve spôsobuje. že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. i/, kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru a preto pri písm. g/ citovaného ustanovenia iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru
musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy. Uvedenie údaja o konečnej splatnosti v listine označenej ako oznámenie veriteľa o schválení úveru nie je postačujúce, nakoľko predmetnú listinu nie je možné považovať za súčasť zmluvy o úvere, keďže predstavuje jednostranné oznámenie veriteľa, ktoré žalovaný písomne neodsúhlasil.“ Obdobne spomenul aj rozhodnutie Krajského súdu Košice zo dňa 29.01.2016, sp. zn. 2C/72/201, tiež rozhodnutie Krajského súdu Košice zo dňa 18.02.2016, sp. zn. 16Co/267/2015 aj rozhodnutie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 11.04.2014, sp.zn. 20C/136/2013. 6.21.Pokiaľ ide o druhú náležitosť (dobu trvania zmluvy), ktorá musí byť rovnako uvedená v zmluve jasne a zrozumiteľne, podľa názoru žalobcu nie je naplnením účelu zákona, ak žalovaný v obchodných podmienkach uvádza: „Zmluva sa skončí úplným splnením všetkých záväzkov a pohľadávok Klienta vo vzťahu k spoločnosti podľa Zmluvy.“ Takto uvedená doba trvania zmluvy je pre priemerného spotrebiteľa neurčitou. Tu poukázal napríklad na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.02.2014, sp. zn. 23Co/l58/2013 - 57: „V zmluve chýba aj druhá náležitosť a to doba trvania zmluvy podľa ust. 8 9 ods. 2 vis m. f/ zák. o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv, je tam len údaj o konečnej splatnosti, pričom uvedené zákonné ustanovenie vyžaduje dve náležitosti a v zmluve je len jedna z nich...Spôsobuje to bezúročnosť a bezpoplatkovosť. “ 6.22.V súvislosti s neprimeranou výškou úrokovej sadzby žalobca uviedol, že žalovaný zavádza súd a účelovo poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, a zamieňa si pojem úroková sadzba a odplata. Rovnako tak zavádzajúco poukazuje na ročnú percentuálnu mieru nákladov, pričom časťami stotožňuje úrok s RPMN. Pokiaľ ide o nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. žalovaný zrejme opomenul citovať časovú verziu tohto predpisu platnú v čase uzatvorenie zmluvy. Nad rámec uvedeného aplikácia nariadenia vlády v danej veci nie je relevantná, nakoľko žalobca a ani súdna prax nikdy neporovnávala výšku úrokovej sadzby s priemernou RPMN bánk ale s úrokovou sadzbou. Žalovaný trval na tom, že výška úrokovej sadzby v Zmluve odporuje dobrým mravom, nakoľko „dohodnutá“ úroková sadzba 32% v Zmluve takmer trojnásobne prevyšuje úrokovú mieru z úverov obchodných bánka v čase uzavretia Zmluvy - 11,06%. 6.23.Takýto rozpor s dobrými mravmi a neplatnosť právneho úkonu judikovali opakovane súdy Slovenskej republiky, vrátane žalovaným citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 31.07.2009, sp. zn. 1 M Cdo 1/2009 , Krajský súd Prešov zo dňa 05.11.2014, sp. zn. 3Co/l 14/2014, Krajský súd Prešov, sp. zn. 20Co/3/2015, ako aj množstvo ďalších rozhodnutí súdov SR. Nie je preto opodstatnená argumentácia žalovaného, keď tento tvrdí, že úver poskytoval ako nebankový subjekt a nie ako banka. S prihliadnutím na vyvíjajúcu sa súdnu prax, na posúdenie súladnosti výšky úrokovej sadzby so zákonom a s dobrými mravmi, treba túto porovnávať práve s priemernou úrokovou sadzbou bánk, a nie priemernou RPMN veriteľov, na ktoré údaje účelovo poukazuje žalovaný. V opačnom prípade by sa trh nebankových subjektov v súvislosti s poskytovaním úverov stal nekontrolovateľným a nesúlad s dobrými mravmi by nebolo možné vysloviť (napr. preto, že nebankové subjekty by mohli poskytovať úvery s takým úrokom, ktorý je na hranici prípustnosti, resp. mierne pod hranicou, čím by prakticky neustále zvyšovali priemernú odplatu nebankových subjektov na trhu). Na podporu svojich tvrdení poukazujeme napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.04.2012, sp. zn. 5Cdo/26/2011: „Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. 7.Na pojednávaní právny zástupca žalobcu v celom rozsahu trval na podanej žalobe. Dožadoval sa vydania bezdôvodného obohatenia u žalovaného a to vo výške 619,96 € a to z dôvodu, že zmluvu , ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi konania je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko absentujú základné náležitosti tejto zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, ako je napr. neuvedenie rozčlenenia splátky na časti čo sa zarátava na istinu a čo sa zarátava na úrok, prípadne iné poplatky. Taktiež v zmluve chýba určenie konečnej splatnosti úveru, taktiež za neprimeranú považoval výšku úrokovej sadzby, ktorá je vo výške takmer 3-násobku bežných úrokových sadzieb v tom čase, ktoré dávali iné subjekty, najmä banky. Z týchto dôvodov, teda považoval Zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov a dožadoval sa vydania sumy, o ktorú žalovaná preplatila pôžičku titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko mal zato, že sa v tejto časti alebo v tejto sume žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne. V ostatnom sa pridržiaval písomných podaní. Právny zástupca žalovaného v celom rozsahu sa pridržiaval písomných vyjadrení v predmetnej veci. Podanú žalobu považoval v celom rozsahu za nedôvodnú, nakoľko podľa jeho názoru, načo aj poukázal v písomných vyjadreniach, predmetná Zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch obsahuje všetky podstatné náležitosti ,preto nie je dôvod ju posúdiť ako bezúročnú a bez poplatkov.
Na základe uvedeného žiadal súd, aby podanú žalobu v celom rozsahu zamietol a pre prípad úspechu priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. 8. Z výsledkov vykonaného dokazovania ,z vyjadrení právnych zástupcov, zo zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. 7123597, z predsporovej výzvy zo dňa 7.10.2016, z vyjadrenia k výzve zo dňa 25.11.2016, z výpisu platieb, ako aj z ďalších listinných dôkazov v spise mal súd preukázané, že žalobca a právny predchodca žalovaného, spoločnosť Consumer finance holding dňa 13.8.2013 uzavreli zmluvu o pôžičke č. 7123597, v zmysle ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver nasledovne : celková výška úveru - 2.000,- EUR, výška úrokovej sadzby - 32,00 % p. a. ,RPMN - 32,00 % ,priemerná RPMN - 20,44 % ,výška mesačnej splátky - 62,38 EUR , počet splátok - 60 ,celková čiastka k zaplateniu - 3.742,80 EUR. 9. Súd v prvom rade zistil, že ide o spor vo veci spotrebiteľských zmlúv. Hoci napadnutá zmluva je označená ako zmluva o pôžičke, jednoznačne ale ide o zmluvu podľa špeciálnej normy o spotrebiteľských úveroch / zák. č. 258/2001 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov / s tým, že problematika spotrebiteľských zmlúv bola / a je / upravená kombinovane ešte aj v zákone o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. a tiež aj v Občianskom zákonníku, či aj ďalších zákonoch, pričom pri ich aplikácii je v centre záujmu najmä materiálnoprávna ochrana práv spotrebiteľa, a to v súlade s cieľmi, resp. zámermi EÚ , ktoré boli deklarované v smernici Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o spotrebiteľských úveroch a smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách . 10. To, že túto úverovú zmluvu je nutné považovať za zmluvu spotrebiteľskú, možno usúdiť aj zo samotného obsahu smernice Rady, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje ako "spotrebiteľa", a tiež o prepojení smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o spotrebiteľských úveroch a smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách . Možno to usúdiť napr. aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, napr. C-76/2010 zo 16. novembra Pohotovosť / Korčkovská, Mohamed Aziz vs Caixa d'Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa Catalunyacaixa , a iné, kde sa deklarovala jednoznačne platnosť smernice 93/13/ EHS. 11. Predmetná vec sa tak jednoznačne týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica"). Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba povedať, že ak sa neberie do úvahy výber sumy úveru a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy. Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v zákonoch, najmä v ustanovení § 54 Občianskeho zákonníka a nasledujúcich. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je zjavná a viaceré rozhodnutia súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro, bod 25,26,27, rozsudok C-240/98 až C-244/98 , C - 240/98 Oceáno GrupoEeditotiale, C 76/10 Pohotovosť - Korčkovská). 12. Niet pochybnosti ani o súlade ustanovenia § 54 Obč. zák. s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13 /EHS ( čl.8 smernice Rady 93/123 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa, ( napr. rozsudok Súdneho dvora vo veci Monte de Piedad ca Asociación de Usuarios de Servicios Bancarios C-484/08). 13. Uvedené právne názory sú roky aplikované stabilne v rozhodovacej činnosti súdov SR či ČR . (napr. Krajský súd Banská Bystrica, sp. zn. 17CoE/2/2010 a mnoho iných). 14. Súdy dbajú na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý ma právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo porušené. Okrem vyššie uvedeného verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa je aj cieľom uplatniť relutárnu satisfakciu podľa § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z. z. a taktiež sleduje , aby spotrebiteľa súd zbavil účinkov neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle čl. 6 ods.1 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách . 15. Pritom základné právo občana - spotrebiteľa aj na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplýva najmä z Charty základných práv Európskej únie ( čl. 98. ). V záujme naplnenia tohto jedného zo základných práv v Európskej únii : "politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa , pričom je treba využiť všetky efektívne prostriedky ochrany spotrebiteľa, aby sa zvyšovala prepotrebná dôvera spotrebiteľov v trh a aby neprimerané postupy spotrebiteľov na trhu nezaťažovali .Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv
spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťažovali" (čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len "smernica 93/13"). Pričom Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-40/08 ASTURCOM ,čl. 51 judikoval dokonca, že čl. 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie. Nemožno teda nechať bez povšimnutia tento článok v rozsudku, v ktorom súdny dvor mu priznal silu kogentnej normy : " Ako bolo pritom pripomenuté v bode 30 tohto rozsudku v prejednávanej veci, je potrebné spresniť, že čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 predstavuje kogentné ustanovenie." Okrem toho je potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora táto smernica predstavuje, ako celok, v súlade s čl. 3 ods. 1 písm. t) ES opatrenie nevyhnutné k splneniu poslaní zverených Európskemu spoločenstvu, a zvlášť k zvyšovaniu životnej úrovne a kvality života v celom Spoločenstve (rozsudok Mostaza Claro, bod 37). 16. Podľa čl. 6 smernice ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok". 17. Príčiny eminentného záujmu EÚ pri ochrane spotrebiteľov pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami je možné vyvodiť aj zo snahy garantovať spotrebiteľom vyššiu kvalitu života bežných ľudí (por. čl. 51 ASTURCOM Telecomunicaciones ). Spotreba participuje na HDP viac ako 50% a je preto dôležitá. Spotrebiteľ však nedokáže poukázať na nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách a ktoré by ho mohli odradiť od kúpy tovaru alebo prijímania služieb. Súdny dvor k ex offo ochrane spotrebiteľa judikoval už aj v spomínanom rozsudku MOSTAZA CLARO:, čl.25 . Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). 18. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 27). 19. Súd poukazuje aj na judikatúru súdneho dvora napr. aj v rozhodnutí C-76/10 POHOTOVOSŤ/ Korčkovská. Tam súdny dvor zdôrazňuje, že ,,vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenia, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52 ).Ako je zrejmé, súdny dvor kladie čl. 6 smernice a ochranu spotrebiteľa pred nečestnými zmluvnými podmienkami na úroveň pravidiel, na ktorých musí štát bezvýhradne trvať . 20. Problémové zmluvné podmienky nielenže spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech slabšej zmluvnej strany, ale má aj tendenciu negatívne ovplyvniť dôveru spotrebiteľov voči štandardizovaným produktom na trhu. Oprávnený ako osoba podnikajúca na trhu má totiž odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorý im svoje služby poskytuje, a preto od neho možno očakávať, že vo vzťahu k nim sa bude správať poctivo. Ak takýmto spôsobom nepostupuje, spreneverí sa princípu dôvery, resp. princípu právnej istoty druhého účastníka zmluvného vzťahu ( Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 342/09, tiež II.ÚS 3/06 ). 21. Poskytovanie finančných služieb pre spotrebiteľov musí byť vykonávané s náležitou odbornou starostlivosťou zahŕňajúcou predovšetkým ponuku vhodných zmluvných podmienok pre spotrebiteľa, komunikáciu s dlžníkom, rešpektovanie jeho základných ľudských práv a to tak pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, ako aj počas výkonu zabezpečovacích prostriedkov. Odborná starostlivosť v sebe zahŕňa dobrú vieru, morálku a bezvýhradné rešpektovanie zákona (uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 30. 9. 2009, sp. zn. 16CoE/107/2009 ). 22. Súd pristúpil k samotnému posudzovaniu napadnutej zmluvy, jej obsahu, ako i jej príloh aj z hľadiska toho, či tento úkon je platným alebo je neplatným, čo riešil ako prejudiciálnu otázku. 23. Zmluva je dvojstranný (prípadne viacstranný) právny úkon, ktorý vzniká konsenzom, t.j. úplným a bezpodmienečným prijatím (akceptáciou) návrhu na uzavretie zmluvy. Návrh zmluvy (oferta) i jeho prijatie (akceptácia) sú jednostranné adresované právne úkony. Obvykle bývajú na jednej listine. I pre tieto jednotlivé jednostranné právne úkony platí, že musia spĺňať náležitosti požadované Občianskym zákonníkom všeobecne, a to náležitosti osoby, náležitosť vôle, prejavu, pomeru vôle a prejavu a náležitosť predmetu právneho úkonu. Týmito posledne uvedenými náležitosťami sú možnosť predmetu právneho úkonu (§ 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a jeho dovolenosť (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Nedovolenosť právneho úkonu je daná vtedy, ak je úkon v rozpore so zákonom alebo zákon obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V rozpore so zákonom sú tie právne úkony, ktorých vznik, alebo ich plnenie, je výslovne zakázané, resp. ktoré sa svojím obsahom alebo účelom priečia zákonnému zákazu. Právnymi úkonmi, ktoré zákon obchádzajú, sú také právne úkony, ktoré síce neodporujú výslovnému zákazu zákona, avšak svojimi dôsledkami smerujú k výsledku, ktorý zákonu odporuje. 24. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho vykonania. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu "uzná alebo neuzná" (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio). (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010). 25. Právna teória, ale aj Občiansky zákonník, rozlišuje medzi zmluvami, ktoré sú absolútne alebo relatívne neplatné. Rozdiel medzi nimi je ten, že na absolútne neplatný právny úkon musí súd prihliadať ex offo aj bez námietky účastníkov konania. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona ( ex lege) , a pôsobí od začiatku ( ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú. 26. Súd má povinnosť ex offo prihliadať na práva spotrebiteľov v sporovom či aj v exekučnom konaní, pričom bola táto povinnosť súdov špeciálne zakotvená do právneho poriadku SR a to už okrem ustanovení §52 ods.2 Obč. zák. aj v zákone o ochrane spotrebiteľa, kde v §5b sa uvádza: orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, alebo na inú zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočnosti dovolával. 27. Súd teda skúmal, pretože ustálil, že ide o nároky a práva zo spotrebiteľských zmlúv, či žalovaný dodržal pri zmluvnom vzťahu ustanovenia zákonov týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv 28. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách , § 52 ods.1.,spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 29. Ako už bolo spomínané, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v čase uzatvorenia zmluvy stanovil, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší , výhodnejší...( Obdobne napr. rozhodnutia OS Banská Bystrica sp. zn. 6C/253/08, KS Prešov sp. zn.6 Co 2/13, KS Prešov sp. zn. 6Co/218/2012, KS Prešov sp. zn. 6 Co 224//2012, uznesenie ÚS sp. zn. I. ÚS 4702/2013). 30. Súd mal po vykonanom dokazovaní za to , že celá zmluva o spotrebiteľskom úvere je absolútne neplatná a to z viacerých dôvodov. 31. V prvom rade úverová zmluva nespĺňa ani formálne predpoklady vyžadované zákonom pre tento druh zmluvy. 32. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 33. V zmluve sú ustanovenia v rozpore s obmedzeniami vyplývajúcich z Občianskeho zákonníka, ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa č.250/2007 Z .z., ale najmä s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 264/2006 Z. z., zákona č. 568/2007 Z. z., zákona č. 659/2007 Z. z., zákona č. 70/2008 Z. z., zákona č. 270/2008 Z. z., zákona č. 186/2009 Z. z. a zákona č. 492/2009 Z. z. č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov., resp. ich obchádzajú. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nemôžu absentovať ustanovenia týchto zákonov a nemôžu sa účelovo obchádzať, resp. byť s nimi v rozpore. 34. Okrem všeobecných náležitostí vyžadovaných Občianskym zákonníkom musí teda zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať aj náležitosti uvedené v ustanoveniach § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Podľa neho : (1) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. (2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí6) musí obsahovať a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu,
b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby, g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok, l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad, n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, p) práva spotrebiteľa podľa § 7, q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1. (3) Pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. (4) Od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (5) Veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis. Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného predpisu. 35. Zo zmluvy vyplýva, že takéto náležitosti posudzovaná zmluva nemá..., čím síce samo osebe to neznamená jej neplatnosť, ale v spojení s ostatnými dôvodmi, okolnosťami a inými porušeniami zákona to vyvoláva, že zmluvu nemožno posúdiť ako platnú. Každopádne, zmluva v zmysle týchto ustanovení jednoznačne bezúročná, lebo nie sú v nej uvádzané náležitosti, a bez poplatkov, aj keby ju súd posúdil ako platnú...Inak, je možné, že tieto náležitosti majú zmluvné podmienky, avšak žalovaný nepreukázal, že bol s nimi žalobca oboznámený vopred, že boli spojené so zmluvou , boli jej neoddeliteľnou súčasťou a hlavne a zo skúsenosti súd vie, ako to je v obdobných veciach toho istého žalovaného (aj keď vystupuje ako žalobca), že sa ani za použitia okuliarov či iných technických pomôcok nepodarilo prečítať a zistiť obsah týchto podmienok, pre miniatúrne, ani lupou takmer nečitateľné písmo, čo už súd považuje priamo za aroganciu veriteľa voči spotrebiteľovi. A je nepodstatné, či sa zmluva uzatvára osobne alebo elektronicky na diaľku, ako v tomto prípade. V danom prípade súd obchodné podmienky nemal k dispozícii, a teda, ako je uvedené, toto tvrdenie zakladá len na skúsenostiach z obdobných súdnych sporov. Naviac, vyhlásením dlžníka v zmluve , že sa oboznámil s nimi a že sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, žalovaný neprípustne preniesol dôkazné bremeno na spotrebiteľa ( čl. VIII. Zmluvy - vyhlásenie
klienta ), čo je neprimeranou zmluvnou podmienkou. V zmysle tohto , aj ďalej uvádzaných skutočností ani na existenciu ZP súd právne relevantne neprihliadal, síce eviduje ich existenciu a predpokladaný obsah, no treba mať zato, ako keby vôbec neboli. 36. Týmto zároveň zmluvu, po formálnej stránke možno považovať aj za neurčitú, keďže podstatné jej časti majú ukrývať ZP a tie sa, ako je vyššie uvedené, nedarí dešifrovať. Dokonca aj samotná zmluva, ktorá bola súdu predložená, je takmer nečitateľná, pre jej miniatúrne písmo. Súd si síce mohol od žalovaného zadovážiť čitateľnú verziu týchto dokumentov, ale to podľa súdu nemalo zmysel, pretože musí platnosť tejto konkrétnej zmluvy posudzovať z pohľadu konkrétneho spotrebiteľa ,no a tomu bola predložená práve taká verzia zmluvy, ako sa nachádza v súdnom spise, a niet pochýb, že s obchodnými podmienkami by to bolo obdobne. Podľa § 37 Obč. zák., právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Je nemysliteľné, aby bolo v možnostiach a schopnostiach ktoréhokoľvek spotrebiteľa oboznámiť sa s textom predmetnej zmluvy v celom rozsahu hlavne pre jeho nečitateľnosť. Pritom sú tam tak závažné ustanovenia pre spotrebiteľa, ako vyhlásenie klienta, zmluvné podmienky..., ktorých obsah však ostáva ukrytý v miniatúrnom písme. To, čo súd uvádza, sú len názvy jednotlivých článkov zmluvy, ktoré sú písané trochu väčším písmom. 37. Súd poukazuje v tejto súvislosti aj na rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. I.ÚS 243/07 z 19.6.2008 , v ktorom Ústavný súd vyslovil pravidlo, podľa ktorého sa má nejasný pojem vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila (nejasná formulácia v zmluve sa má vykladať v neprospech strany, ktorá zmluvu formulovala) a má sa toto pravidlo, hoci je uvedené iba v § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a § 54 Občianskeho zákonníka aplikovať aj ako všeobecná metóda výkladu právnych úkonov. 38. Tiež vyhlásenie žalobcu v zmluve, že svojím podpisom úverovej zmluvy potvrdzuje , že sa oboznámil so zmluvnými podmienkami (ZP), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a ktoré tvoria neoddeliteľnú prílohu zmluvy, je priamo zistiteľnou neprijateľnou podmienkou podľa generálnej klauzuly (§53 ods.1 Obč. zák.), keďže jej účinkom je, ako už je uvedené, že sa na spotrebiteľa neprijateľne prenáša dôkazné bremeno v otázke, či sa skutočne s predloženými zmluvnými podmienkami oboznámil. Z rozhodovacej činnosti súdov SR i ČR, ako i z činnosti Komisie MS SR na ochranu spotrebiteľa sú známe prípady, keď spotrebitelia podpísali spotrebiteľské zmluvy obsahujúce zmluvné podmienky, avšak ako sa ďalej ukázalo, neboli im tiež vôbec poskytnuté a v mnohých prípadoch nemali ani priestor na oboznámenie sa s nimi (§53 ods.4 písm. a) Obč. zák. ). Takéto ustanovenia v zmluve či ZP s poukazom iba na podpis úverovej zmluvy vyvoláva hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom súčasne nie je vylúčené ani to, že s ohľadom na okolnosti prípadu môže byť naplnený aj dôvod neprijateľnosti podľa §53 ods.4 písm.a) Občianskeho zákonníka. 39. Súčasná judikatúra vo viacerých rozhodnutiach súdov konštatovala, že ak všeobecné zmluvné podmienky k zmluve o úvere neboli zmluvnými stranami osobitne podpísané, nemôžu sa stať súčasťou zmluvy. Aj toto je ďalší dôvod , prečo súd posudzoval ZP tak, ako uvádza. 40. Vzhľadom aj na vyššie uvedené skutočnosti, preto súd vôbec neakceptoval ZP, ktoré mali údajne tvoriť prílohu úverovej zmluvy a vychádzať čisto z ustanovení úverovej zmluvy Nič pritom nebránilo žalovanému tieto podmienky technicky neoddeliteľne spojiť s úverovou zmluvou alebo aspoň podpísať ich prevzatie dlžníkmi na písomnom potvrdení a samozrejme, vyhotoviť ich v čitateľnom znení. 41. Pritom, podľa súdu ZP je potrebné považovať aj za inú obchodnú podmienku podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, čo vyplýva aj z § 11 ods. 1 zákona o bankách, ktorá mala byť klientovi "v čase uzatvorenia zmluvy známa, lebo s ňou musí vyjadriť svoj výslovný súhlas a musí byť k návrhu zmluvy priložená a tak tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy. 42. Aj podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak sa úverový vzťah posudzuje ako absolútny, časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvou známe alebo k návrhu pripojené. 43. V pochybnostiach musí ten, kto sa ich / ZP / dovoláva, poukazuje na ich ustanovenia preukázať, že boli k zmluve pripojené alebo že boli druhej strane známe. (rozsudok Vrchního soudu v Praze zo dňa 24. 2. 1998, sp. zn. 5 Cmo 318/97, publikovaný v Soudních rozhledech 10/1998, str. 259). Ak tento výklad platí pre obchodnoprávne vzťahy, ktoré vo všeobecnosti vykazujú vyššiu mieru dispozitívnosti, tým skôr musia platiť aj pre spotrebiteľské vzťahy. A to žalovaný nepreukázal. 44. Obchodné podmienky pritom v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute, úrokoch a pod). Pokiaľ tak aj napriek
tomu dodávateľ urobí, nespráva sa v právnom vzťahu poctivo a takémuto dojednaniu nemožno priznať právnu ochranu. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne ako rozhodcovská doložka a pod.) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (listiny, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis. (nález Ústavného súdu ČR z 11. novembra 2013, sp. zn. I.ÚS 3512/11). 45. Samotné ustanovenie zmluvy / vyhlásenia klienta / v kontexte s ostatnými, nejasnými podmienkami a formuláciami zmluvy je ďalšou neprijateľnou podmienkou podľa generálnej klauzuly (§53 ods.1 Obč. zák.), keďže jej účinkom teda je, že sa na spotrebiteľa neprijateľne prenáša dôkazné bremeno v otázke, či sa skutočne dostatočne s predloženými zmluvnými podmienkami úverovej zmluvy oboznámil. 46.Podľa čl. 4 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú v rámci súdnej kontroly zmluvných podmienok zohľadniť inter alia aj ostatné zmluvné podmienky. Súd prioritne dospel k záveru, že je neplatná celá zmluva, tieto neprijateľné podmienky , resp. len niekoľko z nich, aj tie, na ktoré správne poukázal žalobca a ktoré je možné prečítať po technickom zväčšení, vymenúva príkladmo v dôvodoch rozsudku. 47.Zmluva je tak aj z týchto dôvodov aj ,s viacerými neprijateľnými podmienkami , ktoré vyplývajú zo samotnej zmluvy neplatnou. V tejto súvislosti poukazuje súd napr. aj na rozhodnutie KS v Prešove z 21.11.2012, sp. zn. 18 Co 109/2011 ,v ktorom odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa, ktorý určil neplatnosť zmluvy o úvere aj pre početné neprijateľné podmienky. Uviedol, že táto posudzovaná zmluva nie je z objektívneho hľadiska ako celok udržateľná, keďže vadami trpia v podstate všetky jej články. 48. Súd pre tak zásadné vady nedokázal oddeliť časti zmluvy, ktoré by bolo možné oddeliť bez ostatného obsahu tak, aby mohli reálne platiť samé. Aj preto musel pri riešení predbežnej otázky, či je alebo nie je zmluva platná, za neplatnú určiť celú zmluvu. Ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
- § 41 Občianskeho zákonníka. 49.Podľa § 37 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. 50.Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 51.Podľa § 39a Občianskeho zákonníka /Úžera / neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere. 52. Súd poukazuje tiež na ustanovenia zák.č.250/2007 Z. z . o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, ktoré nižšie bude citovať. 53.Ďalej, časť ustanovení v samotnej posudzovanej úverovej zmluve je v rozpore s pravidlami dobrých mravov / contra bonos mores /, v dôsledku aj čoho je aj podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka predmetná úverová zmluva neplatná. V zmluve o úvere sú ustanovenia v rozpore s obmedzeniami , resp. ich obchádzajú, vyplývajúcimi v tom čase z ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona o bankách č. 483/2001 Z. z. , ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa č.250/2007 Z .z. , právom EÚ, ktorej členmi v tom čase SR už bola. V zmluve o úvere preto nemôžu absentovať ustanovenia týchto zákonov a noriem , smerníc a nemôžu sa účelovo obchádzať, resp. byť s nimi v rozpore. 54.Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah (bez ohľadu na zmluvnú voľnosť tento obsah stanoviť, na to, kto rozpor s dobrými mravmi zavinil, a na to, či druhá strana pri vzniku zmluvy bola v dobrej viere) ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich správania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. 55.Ide o absolútnu neplatnosť, ktorej sa môže dovolať ktokoľvek a kedykoľvek. Občiansky zákonník, ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy konkrétne, s výnimkou §4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa , kde sa uvádza, že predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi, ktorými sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Termín "dobré mravy" nachádzame napríklad aj v ustanoveniach § 3, § 39, § 148, § 424, § 469a, § 482 Obč. zák. a iných.
56.Teória a aj súdna prax zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. 57.Občiansky zákonník teda sám nedefinuje pojem dobré mravy, no teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a preto aj akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie zmluvných strán, nie je smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie. (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. 16Co/152/2008). 58.Dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. (uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011). 59.Je pravidlom, že súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy, bez ohľadu na to, či bol výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi zmluvy. (nález Ústavného súdu ČR zo 7. mája 2009, sp. zn. I. ÚS 523/07). 60.Všetky podstatné stránky úverovej zmluvy sú zamerané a formulované jednostranne a tak, aby sa ich prostredníctvom dosiahol na jednej strane sociálne nepriaznivý a spoločensky nežiadúci účel tým, aby občan bol vystavený na milosť či nemilosť banky, bez žiadnych práv /v zmluve niet pre spotrebiteľa žiadne právo/ a mohol byť drastickým spôsobom a mnohorakým spôsobom šikanizovaný, čo zákon zakazuje a na druhej strane, aby sa dosiahol rýchly a neprimeraný majetkový prospech bez vedomia dlžníka či možnosti jeho kontroly postupu veriteľa. Je to príklad amorálneho, antisociálneho a antihumánneho správania sa podnikateľského subjektu v súkromnoprávnych vzťahoch, a teda na tej najelementárnejšej úrovni je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. To, že zmluva a určite aj zmluvné podmienky sú nečitateľné a sú v takom malom písme, pričom práve tam veriteľ ako žalovaný schoval všetky svoje práva, je naozaj nutné kvalifikovať ako postup v rozpore s dobrými mravmi, okrem toho, že je to neprijateľnou zmluvnou podmienkou. 61.Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. 62.Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. 63.Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. (už spomínané uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011 ). 64.Poskytovanie finančných služieb oprávnenými subjektmi pre spotrebiteľov ale musí byť vykonávané s náležitou odbornou starostlivosťou zahŕňajúcou predovšetkým ponuku vhodných zmluvných podmienok pre spotrebiteľa, komunikáciu s dlžníkom, rešpektovanie jeho základných ľudských práv a to tak pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, ako aj počas výkonu zabezpečovacích prostriedkov. Odborná starostlivosť v sebe zahŕňa dobrú vieru, morálku a bezvýhradné rešpektovanie zákona.(uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 30. 9. 2009, sp. zn. 16CoE/107/2009 ). 65.Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
66.Zmyslom ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka , podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá akoby zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných ( rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26. 6. 1997, sp. zn. 3 Cdon 69/96). 67.V rozpore s dobrými mravmi sú tak v podstate všetky zásadné povinné časti zmluvy, keďže obchádza sa aj zákon / a tak zrejme i zmluvné podmienky/. 68.Nemorálnym je už len to, že veriteľ vedome odignoroval všetky práva spotrebiteľa stanovené právnym predpisom či medzinárodnými aktami a tieto vedome obišiel, aby bol vo výhodnejšej a šikanizujúcej pozícii. A ak niekto koná vedome rozpore so zákonom či obchádza zákon, a s uvádzaným zámerom, je tento úkon sám osebe nielen nemorálnym, odporujúcim dobrým mravom, ale na viac preto ešte neplatným pre rozpor a obchádzanie zákona /§ 39 Obč. zák./. 69.Ako sa už vyššie uvádza, časť ustanovení v posudzovanej úverovej zmluve je v rozpore so zákonom / a obchádza tieto ustanovenia, čím spôsobuje jednako neplatnosť nielen týchto častí zmluvy, ale pre ich počet a ich charakter robia ju neschopnou platnosti ako celok, v dôsledku čoho je podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka predmetná úverová zmluva neplatná. Podľa § 39 Obč. zák. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V zmluve o úvere sú ustanovenia v rozpore s obmedzeniami , resp. ich obchádzajú, vyplývajúcimi v tom čase z ustanovení Obč. zákonníka, zákona o bankách č. 483/2001 Z. z., ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., právom EÚ, ktorej členmi v tom čase SR už bola. V zmluve o úvere preto nemôžu absentovať ustanovenia týchto zákonov a noriem, smerníc a nemôžu sa účelovo obchádzať, resp. byť s nimi v rozpore. 70.V predmetnej veci, pokiaľ má súd rozhodnúť o predmete sporu, má z úradnej moci skúmať, či zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi žalovaným a žalobcom zo dňa 24.6.2013, a jej prílohy a ktorá obsahovala , je platnou zmluvou, z ktorej nastali právne účinky. Avšak v predmetnej zmluve boli dohodnuté neprijateľné podmienky a podporne pre tento prípad je nutné aplikovať aj Smernicu Rady ES č. 93/13/EHS z 05.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktoré robia tieto spotrebiteľské zmluvy neplatnými. Úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi obsahuje takéto "neprijateľné" "podmienky", a pre ich počet a charakter je preto podľa súdu absolútne neplatná. Predmetnú úverovú zmluvu, resp. jej platnosť či neplatnosť treba posudzovať totiž zo širšieho hľadiska. Zmluva je tak aj z týchto dôvodov - množstvom neprijateľných podmienok neplatnou. 71.Pre zhrnutie súd uvádza nasledovné:
- v zmluve nie je vymedzená sadzba úroku, v súlade so zákonnou normou, od ktorého sa mali odvíjať jednotlivé splátky. Je pritom len uvedená výška úroku pričom celá suma budúcich úrokov ako výnosov sa neuvádza.. Čo sa týka žalobcom namietanej výšky úroku, ten je naozaj v rozpore s právnym predpisom. Pritom napr. Krajský súd v Ostrave v rozhodnutí 16 ICm 944/2010 skonštatoval, že úrok z úveru je jedným z definičných znakov zmluvy o úvere. Ak teda zákonu alebo dobrým mravom odporuje zmluva v časti odplaty (úrokov), je nutné tento dôvod neplatnosti vztiahnuť na celú zmluvu a neplatnou je v tomto prípade zmluva o úvere ako celok. Podľa tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk uverejnenej na internetovej stránke Národnej banky Slovenska bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby 11,55 % pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci august 2013. V zmysle Zmluvy je dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 32,00 % p. a., čo predstavuje viac ako je priemerná hodnota v bankách. Pri tomto rozdiele práve žalovaný značne poškodil žalobcu a získal bezdôvodné obohatenie. -ďalej priemerná RPMN pre obdobné typy úverov bola 21,09 % na základe súhrnných údajov za 3. štvrťrok v roku 2013 (http://wvyw.fínance.gov.sk/Default.aspx?CatíD=6783). V Zmluve je uvedená priemerná RPMN 20,44 %, čo predstavuje hodnotu vyššiu, ako bola reálne. Nesprávne uvedený údaj tak žalobcu uviedol do omylu, ako to žalobca aj konštatoval, že úvery na trhu sú drahšie ako reálne sú, a teda že úver poskytnutý žalobcovi je výhodný. V skutočnosti je však priemerná RPMN je nižšia. Údaj o priemernej RPMN je jedným zo základných ukazovateľov výhodnosti spotrebiteľského úveru, a preto je nevyhnutné, aby bol v zmluve uvedený presne, ak má byť spotrebiteľ takouto zmluvou viazaný. Uvedené vyplýva aj z judikatúry slovenských súdov, napríklad rozhodnutie Okresného súdu Svidník zo dňa 23.06.2015 sp. zn. 8C/100/2014. Je tak potrebné vnímať nesprávne uvedenie výšky priemernej RPMN ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná. -tiež neuvedenie spôsobu započítania splátky úveru na istinu, úroky a iné poplatky tak, ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Súdy v takýchto
prípadoch považujú neuvedenie spôsobu počítania splátky na istinu, úroky a prípadné poplatky za neprijateľnú podmienku a ako takú za neplatnú v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (Napríklad: Rozsudok Okresného súdu Rožňava zo dňa 29.04.2016 sp. zn. lOC/434/2015 ,Súd považoval neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov za neprijateľnú podmienku a ako takú za neplatnú v zmysle citovaného ustanovenia § 5S ods. 5 Občianskeho zákonníka"'). -v Zmluve takisto nie je jasne dojednaná konečná splatnosť úveru. Ustanovenie uvedené v Zmluve {konečná splatnosť: 60 mesiacov) nespĺňa náležitosť zákona o spotrebiteľských úveroch. Táto podstatná náležitosť musí byť v Zmluve jasne určená pevným dátumom. Absencia termínu konečnej splatnosti spôsobuje, že úver zo Zmluvy je podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov. (Uvedené vyplýva aj z judikatúry slovenských súdov rozhodnutie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 11.04.2014, sp. zn. 20C/136/2013:“Zákonodarca požiadavku na uvádzanie konkrétneho dátumu konečnej splatnosti úveru zaviedol s cieľom zvyšovania informovanosti spotrebiteľov. Zákonodarca okrem údajov o ročnej percentuálnej miere nákladov, o výške, počte a termíne splátok, ktoré predmetná zmluva obsahuje, vyžaduje pre riadnu zmluvu o spotrebiteľskom úvere i uvedenie osobitného údaja o dátume konečnej splatnosti úveru, pričom podľa názoru súdu nestačí len všeobecný odkaz na úhradu poslednej splátky v obchodných podmienkach. Ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úverov sankcionuje absenciu termínu konečnej splatnosti úveru v zmluve bezúročnosťou a bezodplatnosťou úveru"). -súd sa tiež stotožnil s názorom žalobcu, že zmluva obsahuje aj ďalšie neprijateľné podmienky a porušenia zákona. Neobsahuje všetky náležitosti podľa jednotlivých ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve nie je uvedené ukončenie trvania zmluvy. Taktiež ustanovenia týkajúce sa nesplácania spotrebiteľského úveru, splatenia úveru pred lehotou splatnosti, započítania splátky na istinu, poplatky a úroky, spôsobu zániku záväzku, práva na odstúpenie od zmluvy a mnohé ďalšie sú súčasťou druhej strany Zmluvy, ale táto strana Zmluvy nie je podpísaná. Podpis žalobcu je len na prvej strane Zmluvy pod špecifikáciou úveru. Náležitosti požadované zákonom o spotrebiteľských úveroch sa nachádzajú až za podpisom žalobcu (na ďalších stranách Zmluvy). Je pritom bežnou praxou nebankových spoločností a žalovaného, že žalobca ako spotrebiteľ sa tak nemohol oboznámiť s celou Zmluvou, keďže daná na podpis mu bola len prvá strana Zmluvy a so zvyšným obsahom Zmluvy (ktorá obsahuje podstatné podmienky poskytnutia úveru) sa spotrebiteľ ani neoboznámil. Obsiahnutie všetkých náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v Zmluve je tak len iluzórne nakoľko pre priemerného spotrebiteľa je takto vyhotovená spotrebiteľská zmluva zmätočná. V súvislosti s uvedeným a v zmysle jednotlivých ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch je preto nutné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov
- rovnako dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 10 % z každej omeškanej splátky je súdom v tej, ako už aj v mnohých iných obdobných konaniach súdov Slovenskej republiky, vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka, a preto absolútne neplatná s poukazom na ustanovenie § 54 ods. 4 Občianskeho zákonníka, minimálne opäť pre rozpor s dobrými mravmi (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove 3 Co 3/2011 zo dňa 28.9.2011).
- v zmluve sa vynucuje aj poistenie úveru, čo je rovnako neprijateľnou podmienkou, zakázanou priamo zákonom o ochrane spotrebiteľov - z. č. 250/2007 Z. z.. 72.Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. 73.Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 74.Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov 75.Zákon okrem iného uvádza ako formu bezdôvodného obohatenia keď majetkový prospech bol získaný plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla z neplatnej zmluvy. Kedy je zmluva neplatná, treba posudzovať jednak podľa všeobecných ustanovení o zmluvách (§ 43 a nasl.), jednak podľa ustanovení upravujúcich ten typ zmluvy, o ktorý v danom prípade ide. Právny úkon, resp. zmluva môže byť neplatná z dôvodov obsahových (§ 39) alebo z dôvodov formálnych (§ 40), ale aj z iných dôvodov (napr. podľa § 37 a 38) a tiež ide o majetkový prospech bol získaný z nestatočných zdrojov. Sem treba zahrnúť prípady, keď bol majetkový prospech získaný trestnou činnosťou, ale aj majetkový prospech získaný v rozpore s dobrými mravmi. 76.Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. 77.Tento zákon o. i. tiež stanovuje nasledovné :
77.1.- § 3 ods.1) - Každý spotrebiteľ má právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru, dohľadu a kontroly (ďalej len "orgán dozoru") a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa. 77.2.- §4 ods.1) - Predávajúci je povinný a) predávať výrobky v správnej hmotnosti, miere alebo v správnom množstve a umožniť spotrebiteľovi prekontrolovať si správnosť týchto údajov, b) predávať výrobky a poskytovať služby v bežnej kvalite; ak kvalita nie je predpísaná, môže predávajúci predávať výrobky v nižšej ako bežnej kvalite, len ak spotrebiteľa upozorní na všetky rozdiely, c) predávať výrobky a poskytovať služby za dohodnuté ceny, d) správne účtovať ceny pri predaji výrobkov alebo pri poskytovaní služieb, 77.3.- §4 ods.6) -Ak sa zmluva medzi predávajúcim a spotrebiteľom uzatvára písomne a obsahuje ustanovenia, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah, predávajúci je povinný zmluvné podmienky formulovať zrozumiteľne. V pochybnostiach platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto podmienok so zákonom je predmetom kontroly orgánu dozoru. 77.4- § 10a, ods.1) - Predávajúci je povinný pred uzavretím zmluvy alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky spotrebiteľa pred tým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, ak nie sú tieto informácie zjavné vzhľadom na povahu výrobku alebo služby, spotrebiteľovi jasným a zrozumiteľným spôsobom oznámiť a) hlavné vlastnosti výrobku alebo charakter služby v rozsahu primeranom výrobku alebo službe, b) obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania predávajúceho, c) telefónne číslo predávajúceho a ďalšie údaje, ktoré sú dôležité pre kontakt spotrebiteľa s predávajúcim, najmä adresu jeho elektronickej pošty a číslo faxu, ak ich má, d) predajnú cenu výrobku alebo služby alebo, ak vzhľadom na povahu výrobku alebo služby nemožno cenu primerane určiť vopred, spôsob, akým sa vypočíta, ako aj náklady na dopravu, dodanie, poštovné a iné náklady a poplatky, alebo ak tieto náklady a poplatky nemožno určiť vopred, skutočnosť, že do celkovej ceny môžu byť zarátané takéto náklady a poplatky, 77.5.- § 11 ods. 1 Predávajúci je povinný pri predaji informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku alebo charaktere poskytovanej služby, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia, montáže alebo údržby, o podmienkach uchovávania a skladovania, ako aj o riziku súvisiacom s poskytovanou službou. Ak je to potrebné s ohľadom na povahu výrobku, spôsob a dobu jeho používania, je predávajúci povinný zabezpečiť, aby tieto informácie zrozumiteľne obsahoval aj priložený písomný návod. 77.6- § 14 - Predávajúci je povinný informovať spotrebiteľa o cene predávaného výrobku alebo poskytovanej služby a zreteľne označiť výrobok alebo službu cenou alebo informáciu o cene inak vhodne sprístupniť. Ak je podmienkou na kúpu výrobku alebo poskytnutie služby kúpa iného výrobku alebo poskytnutie inej služby, predávajúci je povinný informovať spotrebiteľa o cene tohto iného výrobku alebo o cene tejto inej služby spolu s cenou za predávaný výrobok alebo poskytovanú službu. 78.V tejto súvislosti poukazuje súd opätovne napr. na spomínané rozhodnutie KS v Prešove z 21.11.2012, sp. zn. 18 Co 109/2011 ,v ktorom odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý určil neplatnosť zmluvy o úvere pre početné neprijateľné zmluvné podmienky. Odvolací súd, napriek snahe udržať zmluvu v platnosti, ustálil, že táto nie je z objektívneho hľadiska ako celok udržateľná, keďže vadami netrpia iba jej podstatné náležitosti, ale v podstate všetky časti (články). Neprihliadal pritom na výhodnosť neplatnosti zmluvy pre toho ktorého účastníka zmluvy, ale na objektívne hľadisko, či je zmluva ako celok neplatná resp. ďalej možná (cieľ zakotvený v čl. 6 ods. 1 in fine smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Za dôležité tiež považoval hľadisko, či by zmluvné strany mali vôľu na kontrakte bez neplatných klauzúl. Za neprijateľnú určil odvolací súd s poukazom na judikatúru nemeckého Najvyššieho spolkového súdneho dvora aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa. Odvolací súd si v tomto smere osvojuje nemeckú názorovú líniu, podľa ktorej či už administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa, a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. V tomto zmysle za neprijateľné súdy posúdili napríklad paušálne náklady s uplatnením pohľadávky, zmluvné sankcie, úroky z omeškania a cenu odplaty za poskytnutie úveru. Odvolací súd za neprijateľnú podmienku určil aj ustanovenie úverovej zmluvy, ktoré veriteľovi umožňovalo inkasovať prvú splátku a poplatok už pri poskytnutí úveru. Odvolací súd vyjadril tiež názor, že slovenská právna úprava výkonu záložného práva umožňujúca uspokojenie pohľadávky dodávateľa z majetku spotrebiteľa bez
súdnej kontroly je v kolízii s princípom efektivity únijného práva a umožňuje obísť dôležitý prvok práva EÚ, ktorým je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok. 79.Tu treba tiež poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 14. júna 2012 vo veci C-618/10 Banco Espanol de Crédito SA proti Joaquín Calderón Camino: Vnútroštátny súd nemôže zmeniť obsah nekalej podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. 80.Podľa čl. 4 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú v rámci súdnej kontroly zmluvných podmienok zohľadniť inter alia aj ostatné zmluvné podmienky. 81.Občiansky zákonník pritom len indikatívne vypočítava neprijateľné zmluvné podmienky (arg. slovom ,,najmä", § 53 ods. 4 Obč. zák.) To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky z akéhokoľvek zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (tzv. generálna klauzula). O tom, že neprijateľné podmienky sú zároveň aj v rozpore s dobrými mravmi, by nemali byť žiadne pochybnosti (arg. slovo ,,hrubá nerovnováha"). Treba uviesť, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu nemal pritom nijakú možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a nepochybne je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou (čl. 25 MOSTAZA CLARO). 82.Niet prekážky, aby súd nepodrobil súdnej kontrole z hľadiska cieľov smernice zmluvné podmienky, ktoré oprávnený povinnému navrhol v rámci štandardnej formulárovej zmluvy. Povinný ako spotrebiteľ finančnej služby teda prijal v rámci zmluvných podmienok mnoho nevýhodných položiek a určite nejde ani o ignoráciu zásady ,,vigilantibus iura", pretože práve štandardné formulárové zmluvy sú typické tým, že buď spotrebiteľ prijme službu alebo neprijme, pričom pri finančných službách je v takej naliehavej situácii, že zásadne musí službu prijať. Prijatím sa pri štandardných formulárových zmluvách rozumie stav, že sa služba prijíma aj so všeobecnými obchodnými podmienkami a spravidla niet priestoru na úpravu všeobecných obchodných podmienok, alebo predstava o možnosti zmeny týchto podmienok je len iluzórna. 83.Súd ďalej uvádza, že podľa § 53 Občianskeho zákonníka: 83.1.-ods.1) Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 83.2.--ods.2) Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. 83.3.--ods.4) Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu, e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi, f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi to neumožňujú, g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty, i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, j) dodávateľa oprávňujú na zvýšenie ceny služieb bez toho, aby mal právo odstúpiť od zmluvy k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, o) ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi, 83.4.--ods.5) Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 83.5.--ods.9) Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
83.6.- -ods.10) Neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí 84.Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 85.Podľa § 53 d) Občianskeho zákonníka, spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v znení, ako je uvedená vo výroku rozhodnutia súdu a jej uzavretie bolo dosiahnuté za použitia nekalej obchodnej praktiky alebo úžery, je neplatná. 86.Podľa § 7 Zák. č. 250/2007 Zb. o ochrane spotrebiteľa, 86.1- .ods.1) Nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie. 86.2. -ods.2) Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. 86.3 -ods.3) Obchodná praktika, ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie skupiny spotrebiteľov, ktorí sú osobitne zraniteľní z dôvodu ich duševnej poruchy alebo telesnej vady, veku alebo dôverčivosti, spôsobom, ktorý môže predávajúci rozumne predpokladať, sa posudzuje z pohľadu priemerného člena tejto skupiny. Tým nie je dotknutá bežná a oprávnená reklamná praktika, akou je zveličujúce vyhlásenie alebo vyhlásenie, ktoré nie je mienené doslovne. 86.4 -ods.4) Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1. 86.5 -ods.5) Používanie nekalých obchodných praktík sa zakazuje aj v súvislosti s plnením záväzku spotrebiteľa vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy. 87.Podľa § 8 ods.1) Zák. č. 250/2007 Zb. o ochrane spotrebiteľa obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k a) existencii produktu alebo k povahe produktu, b) hlavným znakom produktu, ako sú jeho dostupnosť, výhody, riziká, vyhotovenie, zloženie, príslušenstvo, servis zákazníkovi po predaji produktu a vybavovanie reklamácie, výrobný postup a dátum výroby alebo dodávky, spôsob dodania, účel použitia, možnosti využitia, množstvo, špecifikácia, jeho zemepisný alebo obchodný pôvod alebo očakávané výsledky použitia, alebo výsledky a podstatné ukazovatele skúšok alebo kontrol vykonaných na produkte, c) rozsahu záväzkov predávajúceho, motívom pre obchodnú praktiku a k charakteru procesu predaja, akékoľvek vyhlásenie alebo symbol týkajúci sa priameho alebo nepriameho sponzorstva alebo schválenia predávajúceho alebo produktu, d) cene alebo k spôsobu výpočtu ceny alebo existencie osobitnej cenovej výhody, e) potrebe servisu, náhradného dielu, výmeny alebo opravy, f) osobe, vlastnosti a právu predávajúceho alebo jeho splnomocnenca, ako sú jeho totožnosť a majetok, kvalifikácia, postavenie, uznanie, členstvo v organizáciách alebo jeho väzby a vlastníctvo práv vyplývajúcich z priemyselného, obchodného alebo duševného vlastníctva alebo jeho ocenenia a vyznamenania, alebo g) právu spotrebiteľa vrátane práva na výmenu dodaného produktu alebo vrátenie peňazí podľa osobitného predpisu alebo k rizikám, ktorým môže byť vystavený. 87.1. -Ods. 2- Obchodná praktika sa taktiež považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, a zahŕňa a) marketing produktu vrátane porovnávacej reklamy, ktorý spôsobuje nebezpečenstvo zámeny s akýmkoľvek iným produktom, ochrannou známkou, obchodným menom alebo iným rozlišujúcim znakom účastníka hospodárskej súťaže, b) neplnenie záväzkov obsiahnutých v kódexe správania, k dodržiavaniu ktorých sa predávajúci zaviazal. 87.2. -Ods. 3- Obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak s prihliadnutím na jej charakter, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým
zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. 87.3. -Ods. 4- Za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 3, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal. 87.4. -Ods. 5- ak prostriedok použitý na oznamovanie obchodnej praktiky vytvára priestorové alebo časové obmedzenia pri rozhodovaní o tom, či bolo poskytnutie informácie opomenuté, berú sa do úvahy tieto obmedzenia, ako aj opatrenia prijaté predávajúcim na sprístupnenie informácií spotrebiteľovi inými prostriedkami. 87.5. -Ods. 6- pri výzve na kúpu sa za podstatné informácie, ak už nie sú zrejmé z kontextu, považujú informácie o a) hlavných vlastnostiach produktu v rozsahu primeranom komunikačnému prostriedku a produktu, b) údajoch o predávajúcom, obchodné meno a adresa, alebo údajoch o jeho splnomocnencovi, c) cene, alebo ak vzhľadom na povahu produktu nemožno cenu rozumne určiť vopred, o spôsobe, ktorým sa vypočíta, ako aj o ďalších nákladoch na dopravu, dodanie alebo poštovné, alebo ak tieto náklady nemožno určiť vopred, skutočnosť, že do ceny môžu byť zarátané takéto ďalšie náklady, d) dohode o spôsobe platby, podmienkach dodania, vyhotovenia a vybavovania reklamácie, ak sa odlišujú od požiadaviek odbornej starostlivosti, e) existencii práva, pre produkty alebo transakcie, na odstúpenie od zmluvy alebo vypovedanie zmluvy. 87.6. -Ods. 7- Podstatné požiadavky na informácie vo vzťahu k obchodnej komunikácii vrátane reklamy alebo marketingu ustanovujú osobitné predpisy. 88.Podľa § 9 Zák. č. 250/2007 Zb. o ochrane spotrebiteľa Pri určení, či sa v agresívnej obchodnej praktike používa obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv, berú sa do úvahy a) jej načasovanie, miesto, povaha alebo dĺžka trvania, b) použitie hrozby alebo hanlivého jazyka alebo správania, c) zneužívanie predávajúcim osobného nešťastia alebo okolnosti, ktoré sú predávajúcemu známe a ktoré sú také vážne, že môžu zhoršiť úsudok spotrebiteľa, na ovplyvnenie rozhodnutia spotrebiteľa so zreteľom na produkt, d) sťažujúce alebo neprimerané mimozmluvné prekážky, ktoré dáva predávajúci, ak si spotrebiteľ želá vykonať práva podľa zmluvy vrátane práva vypovedať zmluvu alebo zmeniť produkt alebo predávajúceho, e) hrozba podniknúť kroky, ktoré nemožno podniknúť legálne. Súd vzhľadom na tieto ustanovenia zákona vyhodnotil celkový postup žalovaného pri uzatváraní zmluvy ako nekalú obchodnú praktiku, aj vzhľadom na to, že už vyššie podrobné uvedené neprijateľné podmienky zmluvy, ktoré príkladmo uviedol a vedel zistiť, boli dosiahnuté zmluvou za použitia nekalej obchodnej praktiky , preto by zmluva bola jednoznačne neplatnou aj pre tento dôvod. Súd však zvolil iný postup, neuviedol do výroku tieto podmienky , lebo zmluvu považuje neplatnú z viacero dôvodov. 89.Žalovaný v tomto posudzovanom prípade pri spracovaní zmluvy a jej podmienok a pri realizácii práv vyplývajúcich zo zmluvy postupoval právne a morálne nekonformne, postupoval v rozpore s najmä samotným právom, teda zákonom a aj dobrými mravmi a aj zásadami poctivého obchodného styku. Zmluva žalovaného uzavretá so žalobcom vzhľadom na uvedené ,ako aj vzhľadom na ich koncepciu ,sledovala zrejme iba zámer pri nastavení nerovných a znevýhodňujúcich podmienok dlžníka neúmerne posilniť jeho postavenie ako veriteľa na úkor spotrebiteľa a prípadne neskôr ľahko sa obohatiť na úkor spotrebiteľa. Žalovaný pri koncipovaní takéhoto typu zmluvy a pri jej uzatváraní ,ako aj s ňou súvisiacich ostatných zmlúv, postupoval premyslene, do zmluvy a jej príloh zrejme zakomponoval neprimeraných zmluvných podmienok, sankcií, ktoré ale preto, že neboli priamo v zmluve ,ani v jej technicky neoddeliteľnej prílohe, ale v akomsi samostatnom nečitateľnom liste prílohe budili dojem bezvýznamnosti,...každopádne postupoval aj v rozpore s ustanovením § 3 ods.2 Obč. zák., podľa ktorého právnické osoby dbajú o to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov. Zmluvu preto súd z uvedených dôvodov pri riešení predbežnej otázky posúdil ako neplatnú. 90.Súd ma tiež za to, že týmto zdôvodnením odpovedal aj na všetky rozhodujúce námietky žalovaného a nebude sa im jednotlivo venovať. 91.Podľa §52 ods.1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
92.Podľa §52 ods.2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 93.Podľa §52 ods.3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 94.Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 95.Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 96.Podľa § 658 ods.1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. 97.Podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii, (v znení účinnom v čase uzavretie zmluvy), na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme, 98.Podľa ust. § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. 99.Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z., veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. 100.Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z., spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. 101.Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná. 102. Podľa ust § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad. 103.Podľa ust. § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní. 104.Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 105.S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, teda zaviazal žalovaného vrátiť žalobkyni to, čo mu zaplatil nad rámec poskytnutého spotrebiteľského úveru so zákonným úrokom z omeškania odo dňa vypracovania odpovede žalovaným na predsporovú výzvu, keďže najneskôr v tento deň už vedel o bezdôvodnom obohatení a mohol plniť na účet žalobcu. 106.O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 262 ods.1, ods.2 C.s.p.
Poučenie:
O Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.
O Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
O Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
O Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že : a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
O Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
O Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno i meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
O Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
O Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
O Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).
Kežmarok, dňa 5.februára 2018 JUDr. Iveta Jenčová sudkyňa