Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sa/3/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu : K. K. G., U.. XX.XX.XXXX, Š. D. B.Á. A., bez dokladu totožnosti, trvale bytom T., B., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 10.01.2018 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-34-015/2018-AV zo dňa 04.01.2018, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobca správnou žalobou zo dňa 10.01.2018 navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP- BB7-34-015/2018-AV zo dňa 04.01.2018 a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné.

2. V žalobe ďalej uviedol, že na základe napadnutého rozhodnutia bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj : „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) a to dňom 04.01.2018 na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 06.03.2018 na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu na územie Rumunska podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj : „Dublin III, resp. Dublinské nariadenie III.“). Zároveň týmto rozhodnutím žalovaný rozhodol o jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj : „ÚPZC Sečovce“). Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobca bol dňa 14.11.2017 zadržaný na území mesta Žilina a následne odovzdaný Oddeleniu cudzineckej polície PZ Žilina. Žalovaný následne v konaní zistil, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunsku, ktoré na základe požiadania slovenských orgánov akceptovalo jeho spätné prijatie na svoje územie v zmysle Nariadenia Dublin III. Prvotné rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu zo dňa 16.11.2017 bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. lSa/53/2017 zo dňa 19.12.2017. Následne napadnutým rozhodnutím žalovaný opätovne zaistil žalobcu za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, pretože

podľa názoru žalovaného stále existuje značné riziko úteku, vyplývajúce z toho, že požiadal o azyl v inej členskej krajine, kde nevyčkal a Rumunsko opustil bez oprávnenia. Žalovaný považoval opätovné zaistenie žalobcu za účelné a efektívne, pretože Rumunsko akceptovalo jeho prijatie na svoje územie v zmysle Nariadenia Dublin III, s tým, že Migračný úrad, dublinské stredisko vydalo rozhodnutie č. MU-DS-433/2017-DŽ, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.12.2017, o odovzdaní žalobcu na územie Rumunska.

3. Žalobca mal ďalej za to, že podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú nedostatočné a nehumánne a tie ho aj viedli k opusteniu jeho územia. Z tohto dôvodu sa nechce vrátiť na územie Rumunska a správnou žalobou napáda aj rozhodnutie Migračného úradu, dublinského strediska o odovzdaní na územie Rumunska. Zaujal názor, že skutkový a právny záver o tom, že prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú dostatočné je nesprávny. Žalovanému vytýkal aj nedostatočné odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia v súvislosti so stanovenou dĺžkou zaistenia, keď na realizáciu účelu zaistenia žalovaný vo výroku za „ čas nevyhnutne potrebný“ stanovil dobu do 06.03.2018. V tej súvislosti citoval čl. 28 Nariadenia Dublin III. a namietal, že doba zaistenia je v rozhodnutí stanovená a odôvodnená príliš všeobecne a formalisticky a žalovaný stanovenú dĺžku zaistenia neodôvodnil v zmysle osobitných lehôt stanovených Nariadením Dublin III, ktoré prísne stanovuje lehoty na zaistenie cudzincov, voči ktorým prebieha dublinské konanie a taktiež samostatné lehoty na realizovanie transferu týchto cudzincov. Tieto ustanovenia majú vzhľadom na priamy účinok prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia taktiež nie je zrejmé a ani preskúmateľné, či resp. ako sa žalovaný vysporiadal s predošlým zaistením žalobcu v čase od 16.11.2017, ktoré bolo zrušené rozsudkom krajského súdu, pretože sa jedná o ten istý účel zaistenia, teda, či táto doba zaistenia bola zohľadnená, resp. započítaná do maximálnej prípustnej doby zaistenia. Poukázal na konštantnú judikatúru všeobecných súdov Slovenskej republiky, podľa ktorej „správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp.zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011)...“ (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. lSp/20/2012, sp. zn. lSp/36/2014, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012).

4. V závere správnej žaloby zdôraznil, že nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.

5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-34-015/2018-AV zo dňa 04.01.2018 podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zaistil žalobcu (ďalej žalovaným označovaného ako „účastník konania“) na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu.

6. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, najdlhšie však do 06.03.2018. Zároveň podľa § 88 ods. 5 rozhodol o jeho umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej „ÚPZC Sečovce“).

7. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že dňa 04.01.2018 bol účastník konania kontrolovaný pred ÚPZC Sečovce z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“). Následne lustráciou bolo zistené, že nemá na území SR udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný, resp. tolerovaný), ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o udelenie azylu na území SR. Totožnosť a prvotné azylové konanie v Rumunskej republike bolo zistené a potvrdené na základe výstupu z informačného systému, pričom bolo zistené, že Rumunská republika zaevidovala účastníka konania ako žiadateľa o azyl na ich území ( identifikačné číslo : RO1TM001T1710261416). Na Dublinskom stredisku SR bolo zistené, že bolo vydané rozhodnutie o jeho odovzdaní do iného členského štátu.

8. Správny orgán konštatoval, že účastník konania sa nachádza na území SR neoprávnene z dôvodu, že nedisponuje žiadnym cestovným dokladom, vízom alebo povolením na pobyt, ktoré by ho oprávňovalo na vstup a pobyt. Ide o štátneho príslušníka Iraku, ktorý nie je oslobodený od vízovej povinnosti. Správny orgán ďalej uviedol históriu postupu, akým sa dostal štátny príslušník tretej krajiny z územia krajiny pôvodu na územie Slovenskej republiky. Nemá pri sebe žiadne peniaze a nevie si ani žiadne na území SR zaobstarať. Taktiež nemá možnosť si zabezpečiť ubytovanie. Správny orgán konštatoval, že účastník konania sa mal zdržiavať na území Rumunskej republiky a nie opustiť územie štátu, kde požiadal o udelenie azylu a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení. Rumunská republika, ako zodpovedný štát, je povinná v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia III prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté a ktorí podali žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt. Nevyhnutným podkladom pre zaistenie a pre vydanie rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC je preukázanie existencie prvotného konania podľa Dublinského nariadenia III a skutočnosť, že Rumunská republika je štátom, kde účastník konania prvotne požiadal o azyl. Počas konania o azyle sa mal zdržiavať v tejto hostiteľskej krajine, túto povinnosť nedodržal, opustil územie štátu v ktorom požiadal o udelenie azylu a vycestoval za pomoci prevádzača z územia hostiteľskej krajiny na územie SR, kde bol zadržaný, čím nedodržal podmienky azylového konania a neoprávnene vycestoval do inej krajiny bez oprávnenia.

9. Doplnil, že lustráciou v informačnom systéme MIGRA zistil, že dňa 07.12.2017 bol Migračnému úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „MÚ MV SR“) doručený list z Riaditeľstva pre azyl a integráciu Generálneho inšpektorátu pre migráciu Ministerstva vnútra Rumunskej republiky, ktorým táto prijala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl, tohto prijme a súhlasí s jeho transferom do Rumunskej republiky.

10. Správny orgán mal za to, že účastník konania je osobou, u ktorej je značné riziko úteku (svojvoľný odchod z územia iného štátu, vyjadrenie účastníka konania v spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania k dispozícii počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť na územie Rumunskej republiky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača).

11. Prijal názor, že u účastníka konania nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale je potrebné, zaistiť žalobcu a odovzdať ho do krajiny, ktorá je príslušná na konanie o udelenie azylu, pričom nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb. Taktiež aj samotný proces postupu v zmysle Dublinského nariadenia III trvá určitú dobu a nie je možné ho vykonať okamžitým odovzdaním prijímajúcej strane.

12. Pokiaľ sa týka stanovenia doby zaistenia uviedol, že v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj na základe odporúčania Dublinského strediska a v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia III stanovil dĺžku doby zaistenia najdlhšie do 06.03.2018, pričom táto doba je podľa správnej úvahy a skúsenosti dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Dublinského nariadenia III, pričom zobral do úvahy skutočnosť, že dňa 15.11.2017 bolo začaté konanie v zmysle daného nariadenia, ktoré v súčasnosti už prebieha a vykonávajú sa úkony

k jeho realizácii, čo trvá určitú dobu, pretože ide konanie smerom do iného štátu, ktorý priamo nesusedí so Slovenskom a zabezpečuje ho administratívne iný orgán. Stanovenú dĺžku zaistenia ovplyvnila aj súčasná situácia v oblasti migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne hranice Únie a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín v zmysle Dublinského nariadenia III smerom do krajiny, kde prvýkrát požiadali o udelenie azylu a je dôvodom na určenie stanovenej doby zaistenia a individuálneho prístupu k riešeniu. V rámci skúmania realizovateľnosti účelu zaistenia rovnako zistil, že Rumunská republika je ochotná a schopná účastníka konania prijať. Správny orgán pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil konkrétnu dobu zaistenia, nie však maximálnu.

13. Dodal, že skúmal aj podmienky v Rumunskej republike, ako aj to, či vrátením účastníka konania nedôjde k porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl a porušenia princípu „non-refoulement“, ako aj článku 3 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“) a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom zabezpečil jednak správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Bukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úrad MV SR. Z vyhodnotenia týchto správ, ako aj správ organizácií ako EASO, AIDA, AGERPRES, Global Detention Project, výročnej správy Ministerstva zahraničných vecí USA o stave dodržiavania ľudských práv v Rumunsku. Na základe predmetných správ žalovaný dospel k záveru, že ide o bezpečnú krajinu a transferom účastníka konania nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru, ani čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú prekážky na jeho vrátenie do Rumunskej republiky, kde požiadal o udelenie azylu.

14. Žalovaný vo svojom rozhodnutí konkrétne uvádzal jednotlivé správy, pričom jednotlivé organizácie vo svojich správach uviedli nasledovné:

- Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti uviedlo, že „bezpečnostná situácia v Rumunsku je štandardná. Rumunsko je už 10 rokov členskou krajinou EÚ, v ktorej je dodržiavaný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor). Na Zastupiteľskom úrade SR v Bukurešti neboli doposiaľ zaznamenané žiadne pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru“,

- Úrad policajného pridelenca v Bukurešti uviedol: „bezpečnostná situácia v Rumunskej republike je štandardná. Rumunsko je už 10 rokov členskou krajinou EÚ a je tu dodržiavaný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na úrade policajného pridelenca v Bukurešti neboli doposiaľ zaznamenané žiadne pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 16 ods. 2 Ústavy SR.“

- zo správ Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR týkajúcich sa prijímacích podmienok v azylových zariadeniach v Rumunskej republike a k azylovému konaniu po tzv. dublinskom návrate vyplýva: -Azylová informačná databáza (AIDA) mapujúca azylové konania a prijímacie podmienky v Európe situáciu v Rumunsku nesleduje. Podobne ani mesačné správy o migrácii Agentúry EÚ pre základné práva (FRA) situáciu v Rumunsku nepokrývajú,

- V auguste 2015 zverejnila AGERPRES článok o prijatí žiadateľov o azyl v Rumunsku, podľa ktorého: Prípadmi cudzincov, ktorí vstúpili legálnymi alebo ilegálnymi prostriedkami na územie Rumunska sa zaoberá Generálny inšpektorát pre imigráciu (IGI), ktorý spravuje 6 miestnych ubytovacích centier s kapacitou vyše 1000 lôžok pre žiadateľov pre azyl v okresoch Bukurešť, Timis, Maramures, Suceava, Galati a Giurgiu. Azylové centrá sú vybavené lekárskymi zariadeniami a priestormi určenými na rekreáciu, šport a vzdelávacie účely,

- Podľa rumunského zákona o azyle č. 122/2006 v znení neskorších predpisov žiadatelia o azyl dostanú denne na osobu 3 lei na jedlo, 1,8 lei na ubytovanie a 0,6 lei na iné výdavky. Okrem toho majú prospech z bezplatnej základnej zdravotnej starostlivosti a núdzovej nemocničnej starostlivosti, ako i bezplatnej liečby v prípade akútnych alebo chronických ochorení. Ďalšie benefity zahŕňajú prístup k povinnému základnému vzdelaniu pre deti, účasť na aktivitách kultúrnej integrácie, prístup k pracovnému trhu po jednom roku od dátumu prijatia žiadosti o azyl (ak konanie o azyl ešte nebolo ukončené). Izby v ubytovacích zariadeniach obsahujú do 10 miest. V praxi sa ich počet môže líšiť v závislosti od osôb, ktoré sú ubytované (muži, ženy, rodiny alebo rodiny s deťmi, atď.) V Galati, Timisoara, Radauti (Suceava), Somcuta Mare (Maramures) a Giurgiu sú spoločné kúpeľne, avšak oddelené pre mužov a ženy, v Bukurešti má každá izba vlastnú kúpeľňu (záchod a sprchu). Všetky zariadenia poskytujú zdravotnú starostlivosť. Všetky ubytovacie zariadenia majú priestory na prípravu jedla a na pranie. Žiadatelia o azyl sú povinní udržiavať v spoločných priestoroch ako sú kuchyne, kúpeľne a chodby čistotu. Podľa súčasnej legislatívy majú jednotlivci, ktorým bola udelená nejaká forma ochrany, rovnaké hospodárske

a sociálne práva, ako rumunskí občania: právo na prácu, ubytovanie, zdravotnú a sociálnu starostlivosť, sociálne zabezpečenie a vzdelanie,

- Výročná EASO správa pokrývajúca rok 2016 uvádza, že: V Rumunsku bola legislatíva týkajúca sa azylu modifikovaná v novembri 2016, kedy došlo k precíznejšej regulácii práv zraniteľných žiadateľov. Prístup k zamestnaniu bol podmienený uznaním kvalifikácií a certifikátov žiadateľa. Nové pravidlá na zabezpečenie práv ubytovaných osôb boli prijaté v miestnych recepčných centrách. K právam žiadateľov v Rumunsku EASO uvádza, že Rumunsko rozšírilo rozsah práv žiadateľov, hlavne pokiaľ ide o prístup k pracovnému trhu, zvýšenie vreckového a poskytovanie asistencie a predintegračnej podpory,

- Azylová informačná databáza (AIDA) neposkytuje informácie o azylovom konaní v Rumunsku,

- V marci 2017 vydalo ministerstvo zahraničných vecí USA výročnú správu o stave dodržiavania ľudských práv v Rumunsku, ktorá o prístupe k azylovému konaniu v Rumunsku uviedla: Prístup k azylu: Zákon poskytuje prístup ku azylovej procedúre cudzincom a osobám bez štátnej príslušnosti, ktorí vyjadria túžbu po ochrane; tá môže byť vo forme azylu alebo dočasnej ochrany (v EÚ tzv. doplnkovej ochrany). Azylový zákon zakazuje vyhostenie a extradíciu alebo nútené návraty akéhokoľvek žiadateľa o azyl z hranice alebo územia krajiny, ale nie bez výnimky, obzvlášť v prípadoch spadajúcich pod zákon o terorizme. Žiadosť o medzinárodnú ochranu musí byť vyplnená s príslušníkom hraničnej polície okamžite pri vstupe alebo výstupe z krajiny. V takomto prípade sú žiadosti postúpené do “procedúry na hranici”, ktorá je vedená zodpovednou autoritou (orgánom) v oblasti azylu “General Inspectorate for Immigration's Directorate for Asylum and Integration”. UNHCR nezaregistrovala v priebehu roka žiadne významné prekážky v prístupe k azylovej procedúre v súvislosti so špecifickými populáciami. Vyhostenie: Zákon stanovuje výnimky z princípu nevyhostenia („non-refoulement“) a zrušenie práva na zotrvanie v krajine, a to následne po vyhlásení osoby za “nežiaducu”. Toto sa môže stať, napríklad, ak tajná informácia alebo riadne podložená indikácia svedčí o tom, že cudzinec (vrátane osôb bez štátnej príslušnosti), žiadateľ o medzinárodnú ochranu alebo osoba s udelenou medzinárodnou ochranou, mala zámer podieľať sa na teroristickom čine alebo ho podporuje. Žiadatelia o medzinárodnú ochranu, ktorí sú vyhlásení za “nežiaducich” pre národnú bezpečnosť, sú vzatí do väzby až do ukončenia azylovej procedúry a následne sú deportovaní. Tretie reštriktívne obmedzenie umožňuje úradom umiestniť žiadateľa do “špeciálne zariadených uzavretých oblastí” najviac na 60 dní, buď kvôli vykonaniu azylového konania (obzvlášť ak existuje riziko úteku), alebo ak žiadateľ o azyl je považovaný za nebezpečného pre národnú bezpečnosť. Od 20. apríla, kedy opatrenie nadobudlo účinnosť, sa vyskytol len jeden prípad umiestnenia do špeciálne zariadených uzavretých oblastí. Úrady tiež môžu žiadateľa o medzinárodnú ochranu administratívne zadržať v centre verejnej väzby, ak je predmetom rozhodnutia o transfere do iného členského štátu EÚ podľa Dublinského nariadenia III, alebo bol vyhlásený za “nežiaduceho” pre dôvody národnej bezpečnosti a čaká na vyhostenie z krajiny. Centrá verejnej väzby sú bežne používané na zadržanie neregulárnych migrantov,

- Global Detention Project uvádza: Rumunsko ratifikovalo dohovor OSN o utečencoch a jeho protokol. Ustanovenia o azyle sú obsiahnuté v Zákone o azyle v Rumunsku (2006),

- Žiadatelia o azyl majú nárok, ale nie je od nich vyžadované, bývať po dobu azylového konania v neuzavretom “prijímacom a ubytovacom centre”, ktoré prevádzkuje RIO (čl. 17(1k)). Žiadatelia o azyl musia dodržiavať určité povinnosti, vrátane zotrvania v im určenom mieste bydliska, pokiaľ im nie je vydané RIO (predtým National Refugee Office) povolenie na odchod. (Zákon o azyle, čl. 19).

15. Správny orgán preto na základe šetrení, ako aj z listinných dôkazov dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva účastníka konania s ohľadom na platnú legislatívu a prepustenie by znamenalo nedodržiavanie zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa účastník konania nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka.

16. Zaoberal sa rešpektovaním článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom účastník konania nemá na území SR žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, keďže žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území SR. Rovnako aj jeho zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, a to vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, rizika úteku a neoprávneného vstupu na územie členského štátu Únie.

17. Záverom dodal, že považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ako aj z dôvodu značného rizika. Preto rozhodol o jeho zaistení z dôvodu,

že ak by nebolo realizované zaistenie, jeho pobyt na území SR by bol neznámy, existuje značné riziko úteku za pomoci prevádzačov, účastník konania by sa mohol nelegálne pohybovať a skrývať a tým by jeho pobyt správnemu orgánu nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle Dublinského nariadenia III, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia prípravy a výkonu v zmysle uvedeného nariadenia. Tento nepožiadal a ani nemal v úmysle požiadať na správnom orgáne o medzinárodnú ochranu, čo zvyšuje značné riziko úteku a správnu úvahu o jeho nelegálnom pobyte a pohybe aj v iných krajinách, čo by hrozilo v prípade nezaistenia. Poukazoval na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia. Zároveň konštatoval, že v súčasnosti je zaistenie účastníka konania nevyhnutné a správny orgán bude počas celej doby zaistenia skúmať a zisťovať, či účel zaistenia naďalej trvá ( § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC).

18. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 23.01.2018 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Uviedol, že pokiaľ žalobca v správnej žalobe uvádza, že žalovaný vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho právny záver na prijímacie podmienky žiadateľov o azyl v Rumunsku sú dostatočné, je nesprávny. Na konci roka 2017 skúmal podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku, pričom v rámci zisťovania aktuálnej situácie žiadateľov o azyl v Rumunsku dožiadal Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti, Úrad policajného pridelenca v Bukurešti a Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunsku, ako aj možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom vyhodnotením získaných relevantných informácií dospel k záveru, že Rumunská republika je bezpečnou krajinou a transferom účastníka konania do Rumunska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú prekážky na jeho vrátenie do Rumunskej republiky, kde požiadal o azyl.

19. Pokiaľ sa týka námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia uviedol, že danú stanovil v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a v zmysle článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, najdlhšie do 06.03.2018. Daná doba podľa správnej úvahy a skúsenosti dublinských konaní je priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Dublinského nariadenia III.

20. Pri rozhodovaní o nevyhnutne potrebnom čase zaistenia bral do úvahy skutočnosť, že dňa 15.11.2017 bolo začaté konanie v zmysle daného nariadenia, ktoré v súčasnosti už prebieha a vykonávajú sa úkony k jeho realizácii, čo trvá určitú dobu, pretože ide o konanie smerom do iného štátu, ktorý priamo nesusedí so Slovenskou republikou a zabezpečuje ho administratívne iný orgán. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré patrí komunikácia štátnych orgánov SR so štátnymi orgánmi Rumunska, prípadne nepredvídateľné zhoršenie zdravotného stavu účastníka konania, vybavenie všetkých ostatných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi. Z daných dôvodov rozhodol o dĺžke zaistenia tak, ako je uvedené vo výroku, ktorá však v prípade skoršieho vybavenia môže byť skrátená. Správny orgán určil dĺžku doby zaistenia konkrétnou dobou času zaistenia, nie však maximálnu, pričom bral do úvahy aj prvú dĺžku zaistenia od 15.11.2017 do 04.01.2018, takže doba zaistenia do 06.03.2018 stále nepredstavuje maximálnu dĺžku zaistenia 6 mesiacov. Rovnako situácia v oblasti migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne hranice Únie a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín v zmysle Dublinského nariadenia III smerom do krajiny, kde prvýkrát požiadali o udelenie azylu, je dôvodom na určenie vyššie uvedenej doby zaistenia a individuálneho prístupu k riešeniu, pričom ide o hraničný termín doby zaistenia. Účelnosť spočíva v riadnom a bezproblémovom odovzdaní účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III. Do uvedenej doby je preto potrebné zaistenie účastníka konania, ktoré správnemu orgánu priamo vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov a je potrebné aj z dôvodu, že odovzdanie prebieha prostredníctvom policajného zboru. V kladnom prípade je následne potrebné fyzicky zrealizovať odovzdanie účastníka konania do krajiny, kde požiadal prvotne o udelenie azylu, pričom správny orgán počas celej dĺžky doby zaistenia bude skúmať, či trvá jeho účel v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC.

21. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 206

a nasl. SSP a dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná, preto žalobu podľa § 229 SSP zamietol.

22. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

23. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

24. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

25. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

26. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

28. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

29. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

30. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

31. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

32. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

33. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

34. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

35. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

36. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

37. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

38. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

39. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

40. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

41. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

42. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

43. Z ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

44. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo veciach zaistenia aj neformálne bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri prieskume rozhodnutia správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť.

45. V posudzovanom prípade nie je bez významu ani aplikácia ustanovenia § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

46. Predmetom konania v tejto veci bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB7-34-015/2018-AV zo dňa 04.01.2018, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobcu na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, najdlhšie však do 06.03.2018 s tým, že žalobcu umiestil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.

47. Predpokladom zaistenia účastníka konania v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

48. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu a Rumunská republika dňa 07.12.2017 prijala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl žalobcu, tohto prijme a súhlasí s transferom.

49. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

50. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.

51. Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát upozornil na nutnosť eurokonformného výkladu zákona č. 404/2011 Z.z. práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem.

52. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18. 06. 2014 vyslovil názor, v zmysle ktorého: „... Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a je priamo aplikovateľnou normou.“

53. Rovnako Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti poukázal na priamy účinok Dublinského nariadenia III (rozsudok 1Sža/7/2015 zo dňa 13.02.2015), v zmysle ktorého priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód

ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.

54. V danom prípade správny súd poukazuje na znenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, z ktorého vyplývajú kratšie lehoty zaistenia a je nutné uplatňovať pravidlo, že zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

55. V zmysle citovaných ustanovení Dublinského nariadenia III členský štát zaisťujúci žiadateľa o azyl musí predložiť „žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti“ do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktorému súd prizná odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa Dublinského nariadenia III nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt (rozhodnutie kasačného súdu sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.04.2017).

56. Vo veci žalobcu Dublinského stredisko vydalo rozhodnutie, ktorým podľa § 46a ods. 4 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“ resp. „ZoA“) rozhodlo o odovzdaní žalobcu na územie Rumunskej republiky. Aj keď žalobca v správnej žalobe tvrdí, že s týmto rozhodnutím nesúhlasí, žiadnym spôsobom nepreukázal, že proti tomuto rozhodnutiu podal žalobu na príslušný správny súd, a konajúci súd o takejto skutočnosti nemá inú vedomosť, a to ani z evidenčných pomôcok vedených na tunajšom súde.

57. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd ohľadne námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia do 06.03.2018 dospel k záveru, že žalovaný túto správne právne posúdil, jednak podľa § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, pričom ju aj náležite odôvodnil. Žalovaným stanovená dĺžka doby zaistenia neprekračuje prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III.

58. Žalobca bol predchádzajúcim rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 16.11.2017 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, pričom rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 19.12.2017 bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu, že žalovaný svoje rozhodnutie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku.

59. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších rozhodnutiach ( napr. rozsudok sp.zn. 1Šža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp.zn. 9 Sža/23/2010, resp. sp.zn. 1SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.“

60. Správny súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

61. V rámci preskúmavania rozhodnutí o zaistení najvyšší súdny orgán SR sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016), podľa ktorého za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu „non-refoulement“. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať.

62. Žalovaný zabezpečil ohľadne krajiny, kam má byť žalobca vrátený (odovzdaný), jednak správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Bukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunskej republike, ako aj možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, pričom ide o aktuálne správy z organizácií ako EASO, AIDA, AGERPRES, výročná správa Ministerstva zahraničných vecí USA o stave dodržiavania ľudských práv v Rumunsku (marec 2017), kde je obsiahnutá okrem iného aj správa UNHCR, ktorá nezaregistrovala v priebehu roka žiadne významné prekážky v prístupe k azylovej procedúre v súvislosti so špecifickými populáciami.

63. Správny orgán teda v čase zaistenia žalobcu mal k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený a tieto sú aj súčasťou administratívneho spisu žalovaného. Žalovaný obstaral dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny odovzdaný. Z týchto informácií vyplýva schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Rovnako z týchto informácii nevyplýva, žeby došlo v prípade jej odovzdania k porušenie princípu „non-refoulement“.

64. Žalovaný rovnako skúmal aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená, pričom na základe podkladov zistených žalovaným možno uzavrieť, že z vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok v Rumunsku vyplýva, že v prípade vrátenia (odovzdania) žalobcu do tejto krajiny nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani čl. 16. ods. 2 Ústavy SR. Preto na základe týchto skutočností možno konštatovať, že dosiahnutie účelu zaistenia je potenciálne možné.

65. Pokiaľ sa týka skutočnosti, či sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadil s alternatívami zaistenia a teda či žalobca nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov súd uvádza, že žalovaný skúmal možnosť uloženia menej závažných prostriedkov ako zaistenia v zmysle článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu žalobcu, avšak mal za to, že žalobca nespĺňa podmienky ich priznania. K tomu uviedol, že v zmysle Dublinského nariadenia III je nutné odovzdanie žalobcu a nie jeho slobodný návrat do Rumunskej republiky, keďže porušil povinnosti v štáte kde požiadal prvotne o udelenie azylu a následne za pomoci prevádzačov nelegálne vstúpil na územie iného členského štátu Únie. Správny orgán má teda zato, že v prípade žalobcu nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale je potrebné zaistiť ich a tak odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná na konanie o udelenie azylu. Žalobca nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky (nemá žiadne) k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb. Preto má súd zato, že žalovaný sa náležitým spôsobom vyporiadal, prečo v prípade žalobcu nepristúpil k alternatívam zaistenia, pričom bez právneho významu nie je ani preukázaná a riadne zo strany žalovaného odôvodnená existencia značného rizika úteku žalobcu v posudzovanom prípade.

66. Z vyššie uvedených skutočností správny súd uzatvára, že správna úvaha žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia týkajúca sa naplnenia účelnosti a efektívnosti zaistenia je náležite zo strany správneho orgánu popísaná a nevybočuje z medzí logického uváženia a zákonných atribútov.

67. Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistili skutkový stav veci, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Z týchto podstatných dôvodov preto správnu žalobu zo dňa 10.01.2018 podľa § 229 SSP ako nedôvodnú zamietol.

68. Správny súd zároveň konštatuje, že správnu žalobu vo veciach zaistenia posudzoval aj v zmysle hľadísk § 206 ods. 3 SSP, pričom nezistil dôvody, ktoré by viedli k prijatiu iného záveru.

69. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal, pretože žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.