Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sa/5/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: J. U. X., B.. XX.XX.XXXX, Š. L. N. G., X. J. O., O. X. U., T., N., toho času umiestnený v Ú. L. Z. L. S. U., X. XX, U., zastúpený: JUDr. Marianna Lechmanová, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, za účasti maloletých detí žalobcu: J. J. U., B.. XX.XX.XXXX H. U.Q. J. U., B.. XX.XX.XXXX, všetci štátna príslušnosť: N., O. Č. P. Ú. L. Z. L. S. U., X. XX, U., o správnej žalobe zo dňa 11.1.2018 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-43-015/2018- AV zo dňa 05.01.2018, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, č.: PPZ-HCP-BB7-43-015/2018- AV zo dňa 05.01.2018, týkajúce sa žalobcu J. U. X., B.. XX.XX.XXXX, Š. L. N. G., bez dokladov totožnosti, trvale bytom U., T., N., toho času umiestnený v Ú. L. Z. L. S. U., X. XX, U., U., za účasti maloletých detí žalobcu: J. J. U., B.. XX.XX.XXXX H. U. J. U., B.. XX.XX.XXXX, všetci štátna príslušnosť: N., O. Č. P. Ú. L. Z. L. S. U., X.Á. XX, U..

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Rozhodnutím zo dňa 05.01.2018 žalovaný zaistil žalobcu J. U. X., spolu so zúčastneným maloletým cudzincom č. 1. menom J. J. U., narodeným XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti N., dieťa, mužské pohlavie, bez cestovného dokladu a zúčastneným maloletým cudzincom č. 2. menom U. J. U., narodeným XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti N., dieťa, mužské pohlavie, bez cestovného dokladu, podľa u 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, na čas nevyhnutne potrebný a stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie Rady (ES) č. 604/2013“), najdlhšie však do 07.03.2018 a v zmysle § 88 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z. umiestnil v Ú. L. Z. L. S. U..

2. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že prvotné azylové konanie v Rumunskej republike bolo zistené a potvrdené na základe výstupu z informačného systému, pričom bolo zistené, že Rumunská republika zaevidovala účastníka konania spoločne so zúčastneným maloletým cudzincom ako žiadateľov o azyl na ich území pod identifikačnými číslami RO1TM001T1710270335.

3. Dňa 05.01.2018 žalobca do zápisnice uviedol, že cestoval aj s bratom X. U. X.. „Letenky im kúpil jeho strýko. V Istanbule sa zdržali okolo 4 dní. V Istanbule sa stretli s ďalšími migrantmi, bolo ich asi 15. Z toho asi 10 sú tu s ním na Slovensku. Cestu im sprostredkoval jeho strýko V. Q. X., ktorý im povedal kam a kedy majú ísť. Z Istanbulu sme išli pešo asi 24 hodín do Bulharska do hlavného mesta Sofia. Tam sa zdržali 2 dni. Potom išli pešo do Srbska okolo 20 hodín, ďalej do Rumunska išli autom. Boli to 2 autá - niečo ako dodávka. V každom aute bolo 7 ľudí. Išli do okresu Market ochan, mesto Teemeshwara. Keď cestovali autami, zastavili ich policajti v Rumunsku, kde im zobrali odtlačky a vypočúvali ich. Potom ich umiestnili do tábora v Teemeshwara. V tábore boli asi 4 dni. Potom boli umiestnení do ďalšieho tábora v meste Bocharest v Rumunsku. Tam boli asi 2 dni. Potom dostali odkaz, že sa majú vrátiť do Teemeshwara, kde išli vlakom. V Teemeshwari ich čakali 2 autá - dodávky, s ktorými išli asi hodinu. Po tejto ceste vystúpili z áut a čakali ich 2 kamióny, do ktorých nasadli. Kamiónmi cestovali asi 4 hodiny a potom bola prestávka tiež asi 3-4 hodiny, pričom ostali v kamióne. Ďalej cestovali kamiónom cca 13-14 hodín. Potom ich zastavili policajti. Účastník konania chcel ísť so svojimi synmi do Nemecka“.

4. Právne žalovaný rozhodnutie odôvodnil, v zmysle kapitoly III. článku 7 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 podľa ktorého „členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. “. 5. V zmysle kapitoly VI, oddielu III, článku 24 ods. 4 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 „Ak sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia, ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu bola v jednom členskom štáte zamietnutá konečným rozhodnutím, zdržiava na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt, tento iný členský štát môže buď dožiadať prvý členský štát, aby prijal dotknutú osobu späť, alebo uskutočniť konanie o návrate v súlade so smernicou 2008/115/ES“. 6. V zmysle kapitoly V, článku 18 ods. 1 písm. d) Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 „ Členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je povinný: za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté a ktorí podali žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt".

7. V zmysle článku 28 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 „Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné. miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia “.

8. Na základe vyššie zistených skutočností ohľadne azylového konania účastníka konania a zúčastneného maloletého cudzinca, začal správny orgán správne konanie vo veci zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., s ktorým bol oboznámení, vzali na vedomie a účastník konania vo svojom mene a v mene zúčastnených maloletých cudzincov, ako zodpovedný zástupca vlastnoručne podpísal.

9. Podľa žalovaného žalobca a zúčastnení maloletí cudzinci sú osobami u ktorých je značné riziko úteku (svojvoľný odchod na územie iného štátu, vyjadrenia účastníka konania v spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci prevádzača) a ich nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania a zúčastneného maloletého cudzinca k dispozícii počas procesu návratu v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013. Aj z uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu a osobu zúčastneného maloletého cudzinca po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť na územie Rumunskej republiky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača) a preto je potrebné účastníka konania spoločne so zúčastneným maloletým cudzincom zaistiť a za účasti štátu zabezpečiť návrat do štátu kde prvotne požiadali o udelenie azylu.

10. V zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 je nutné ich odovzdanie do Rumunskej republiky, keďže porušili povinnosti v štáte kde požiadali prvotne o udelenie azylu a následne za pomoci prevádzačov nelegálne vstúpili na územie iného členského štátu Únie. Nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, pre riziko úteku je potrebné ich zaistiť ich a odovzdať na konanie o udelenie azylu v Rumunsku. Proces postupu v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 trvá určitú dobu a nie je možné ho vykonať okamžitým odovzdaním prijímajúcej strane. Žalobca nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky

k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu a maloletých detí a nevie zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb.

11. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.: „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. “ Správny orgán v súlade s týmto ustanovením, ako aj na základe odporúčania Dublinského strediska a v zmysle článku 28 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 stanovuje dĺžku doby zaistenia najdlhšie do 07.03.2018. Uvedená doba je podľa správnej úvahy a skúseností Dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013. Pri rozhodovaní o nevyhnutne potrebnom čase zaistenia účastníka konania spoločne so zúčastneným maloletým cudzincom správny orgán bral do úvahy skutočnosť, že dňa 14.11.2017 bolo začaté konanie v zmysle vyššie uvedeného Nariadenia Rady (ES), ktoré v súčasnosti už prebieha a vykonávajú sa úkony k jeho realizácii, čo trvá určitú dobu, pretože ide konanie smerom do iného štátu, ktorý priamo nesusedí so Slovenskou republikou a zabezpečuje ho administratívne iný orgán. Správny orgán pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil konkrétnu dobu času zaistenia, nie však maximálnu.

12. V rámci zisťovania aktuálnej situácie žiadateľov o azyl v Rumunskej republiky správny orgán dožiadal Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti, Úrad policajného pridelenca v Bukurešti a Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunskej republike, ako aj možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti vo svojej odpovedi uvádza: „ bezpečnostná situácia v Rumunsku je štandardná. Rumunsko je už 10 rokov členskou krajinou EU, v ktorej je dodržiavaný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor). Na Zastupiteľskom úrade SR v Bukurešti neboli doposiaľ zaznamenané žiadne pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru". Úrad policajného pridelenca v Bukurešti v odpovedi obdobne uvádza: bezpečnostná situácia v Rumunskej republike je štandardná. Rumunsko je už 10 rokov členskou krajinou EU a je tu dodržiavaný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na úrade policajného pridelenca v Bukurešti. neboli doposiaľ zaznamenané žiadne pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 16 ods. 2 Ústavy SR v znení Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.")”.

13. Vyhodnotením získaných relevantných informácii dospel správny orgán k záveru, že Rumunská republika je bezpečnou krajinou a transferom účastníka konania a zúčastneného maloletého cudzinca do Rumunskej republiky nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru, ani č. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú prekážky na ich vrátenie do Rumunskej republiky, kde požiadali o udelenie azylu.

14. Počas konania o zaistení sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Žalobca a maloleté osoby nemajú na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, keďže žiadosť o medzinárodnú ochranu podali na území Rumunskej republiky.

15. V zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného zatknutia, alebo iného pozbavenia slobody osoby, aby sa zabránilo jeho nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie. Správny orgán konštatuje, že vzhľadom k riziku úteku a neoprávnenému vstupu na územie iného štátu Únie, je zaistenie v súlade s uvedeným článkom Dohovoru.

16. Správny orgán sa zaoberal a bral do úvahy aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území.

17. Správny orgán má za to, že tým, že zúčastnení maloletí cudzinci sa umiestnili spoločne s účastníkom konania, ktorý je jeho rodičom v jednom zariadení, správny orgán chráni najlepšie záujmy zúčastneného maloletého cudzinca a nepretrhol tak rodinné väzby. Tým, že správny orgán nerozdelil rodinu, dodržal zároveň aj základnú zásadu zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho rodiča, teda právo na rodinný život. Poukazujúc na záujmy maloletého dieťaťa v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, aj

keď umiestnenie maloletého dieťaťa v Ú. U. spolu s jeho matkou je síce zásahom do práv dieťaťa, avšak podľa názoru je správneho orgánu je v záujme maloletého dieťaťa, aby zotrvalo so svojim rodičom a nebolo od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, čo by podľa názoru správneho orgánu bolo horším zásahom do jeho práv. Správny orgán na základe získaných informácií od Ú. U. konštatuje, že Ú. U. je zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi.

18. Ú. U. je zariadením prispôsobeným na umiestňovanie rodín s deťmi, zaistenými v súlade so zákonom č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, ktorým Slovenská republika transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 115/2008 (tzv. návratovú smernicu). Podľa záverov Európskej komisie, ktorá vykonala hodnotenie transpozície predmetnej smernice jednotlivými členskými štátmi Európskej únie, je transpozícia Slovenskou republikou do zákona o pobyte cudzincov plne v súlade so znením smernice. Iba v Ú. U. sú zriadené priestory pre umiestnené rodiny štátnych príslušníkov tretích krajín s maloletými deťmi resp. maloletých v sprievode rodiča, , ktoré spĺňajú všetky požiadavky na primerané, hygienicky spôsobilé ubytovanie, stravovanie a voľno časové aktivity.

19. Žalovaný podrobne popísal podmienky života v zaistení v U.. Maloletým osobám spolu s rodičmi je zabezpečená každodenná osobná hygiena. Strava je deťom poskytovaná 5x denne (okrem raňajok, obeda a večere dostávajú deti navyše desiatu a olovrant), pediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu s pediatričkou. Mimovládna organizácia Slovenská humanitná rada prostredníctvom realizovaného projektu SK 2016 AMIF SC3.2 v súčasnosti zabezpečuje aj doplnkovú zdravotnú starostlivosť s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny umiestnené v Ú. U.. V prípade jazykovej bariéry je k lekárskym vyšetreniam zabezpečený tlmočník do príslušného jazyka. Počas dňa je deťom v súlade s časovým rozvrhom dňa zabezpečený pobyt na čerstvom vzduchu, pričom tento sa zabezpečuje formou vychádzky na detskom ihrisku, kde majú možnosť venovať sa záujmovým aktivitám vrátane herných a rekreačných aktivít, ktoré sú primerané ich veku. V prípade nepriaznivého počasia je k dispozícii krytý prístrešok a telocvičňa. Vo vnútornej časti ubytovacích priestorov sú pre deti zriadené herne, v ktorých majú k dispozícii rôzne herné a rekreačné aktivity, ktoré sú primerané ich veku.

20. Žalovaný vyslovil, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia. Dohovormi jeho protokoly nezaručujú právo na pobyt cudzinca na území zmluvného štátu ani právo na azyl. zaručuje osobnú slobodu v čl. 17. Ústavným základom pre obmedzenie osobnej slobody zaistením je článok 17 ods. 2 prvá veta, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V predmetnom konaní ide o zákon č. 404/2011 Z. z., ako aj Nariadenie Rady (ES) č. 604/2013.

21. Žalobca s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu nesúhlasil, pretože žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie žalovaného je zároveň nepreskúmateľné.

22. Žalobca žiadal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie zo dňa 05.01.2018, č. PPZ-HCP- BB7-43-015/2018-AV, týkajúce sa zaistenia žalobcu J. U. X., B.. XX.XX.XXXX, a jeho maloletých detí: J. J. U., B.. XX.XX.XXXX, U. J. U., B.. XX.XX.XXXX, všetci štátna príslušnosť: N. G., trvale bytom: U., N., bez cestovného dokladu zrušiť, vec mu vrátiť a nariadiť bezodkladné prepustenie žalobcu J. U. X., B.. XX.XX.XXXX, bytom N., štátna príslušnosť N. G., toho času Ú. L. Z. S. P. U. a jeho maloletých detí: J. J. U., B.. XX.XX.XXXX, U. J. U., B.. XX.XX.XXXX a žalovanému uložiť povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia .

23. Žalobca uviedol v správnej žalobe vo veci zaistenia, že žalobca s maloletými deťmi sa na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného nachádza v zariadení pre cudzincov spolu s maloletými deťmi. Namietal tiež zaistenie maloletých detí cestujúcich so žalobcom v rozpore s medzinárodne rešpektovanými právnymi úpravami. Pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca, správny orgán neskúmal podľa žalobcu či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi predpismi.

24. Dôvodil aj, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nerozhodol a neodôvodnil na dĺžku doby zaistenia a žalobca je zaistený spoločne s maloletými deťmi a už len táto samotná skutočnosť je podľa názoru žalobcu dôvodom, pre ktorý je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné, nezákonné a arbitrárne.

Žalobca teda namietal, že podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. v znení neskorších predpisov žalovaný vo svojom rozhodnutí nerozhodol na akú dlhú dobu a prečo sa zaisťuje žalobca spoločne s maloletými deťmi. Uviedol, že už len táto samotná skutočnosť je podľa názoru žalobcu dôvodom, pre ktorý je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné, nezákonné a arbitrárne.

25. Poukázal na článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodárnymi orgánmi. Podľa článku 22 bod l Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, musia prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o postavenie utečenca alebo, ktoré je v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považované za utečenca, či už je v doprovode svojich rodičov, iných osôb alebo bez doprovodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv stanovených týmto Dohovorom a inými dokumentárni v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, kde sú uvedené štáty zmluvnými stranami. V súlade s článkom 13 Dublinského nariadenia III a Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležíte zohľadniť najmä blaho a sociálny rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť vrátane jej osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky. V zmysle bodu 20 úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III zaistenie žiadateľov by sa malo uplatňovať v súlade s hlavnou zásadou, podľa ktorej osobu nie je možné zaistiť len z toho dôvodu, že žiada o medzinárodnú ochranu. Zaistenie by malo byť na čo najkratšiu dobu a mala by sa naň vzťahovať zásada nevyhnutnosti a proporcionality. Zaistenie žiadateľov musí byť predovšetkým v súlade s článkom 31 Ženevského dohovoru. Konania stanovené na základe tohto nariadenia, ktoré sa týkajú zaistenej osoby, by sa mali viesť ako prioritné a v rámci čo najkratších lehôt. Pokiaľ ide o všeobecné záruky vzťahujúce sa na zaistenie, ako aj podmienky zaistenia, mali by členské štáty podľa potreby uplatňovať ustanovenia smernice 2013/33/EU aj na osoby zaistené na základe tohto nariadenia.

26. Podľa žalobcu žalovaný sa nevysporiadal s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov (napr. Dohovor o právach dieťaťa) ako aj Nariadením Dublin III. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s citovanými článkami Dohovoru o právach dieťa. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanom prípade sa jedná o pozbavenie osobnej slobody žalobcu a maloletého dieťaťa, a teda napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného boli dotknuté aj práva maloletej osoby, bolo povinnosťou žalovaného v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s ním v konaní vysporiadal. Žalovaný tak nespravil, čím vážne pochybil, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné.

27. Na zaistenie maloletých detí je nutné aplikovať ustanovenia zákona o pobyte cudzincov o zraniteľných osobách a v tomto zmysle následne náležíte odôvodniť zaistenie zraniteľných osôb. Žalovaný aj v tomto smere pochybil, keď tak nespravil. Žalovaný svojím postupom zároveň nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu.

28. Poukázal na veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku a obdobne je to tomu aj v najnovších rozhodnutiach ESĽP z 12.07.2016 vo veciach: A.M. v France (no. 56324/13), A.B. and Others v. France (no. 11593/12) A.M. and Others v. France (no. 24587/12) R.C. and V.C. v. France (no. 76491/14), R.K. and Others v. France (no. 68264/14), R.M. and Others v. France (no. 33201/11) a citoval: „Odvolací súd považoval za dôležité zdôrazniť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. ESĽP rozhodol vo viacerých prípadoch, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl.3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Zákon o pobyte cudzincov neumožňuje zaistiť deti bez sprievodu alebo odlúčené od rodičov (podľa §88 ods.8 ZoPC Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu). Hoci zákon o pobyte cudzincov pripúšťa, aby spolu s rodičom boli umiestnené do útvaru policajného zaistenia aj deti (podľa § 94 ods. 3 ZoPC Rodina sa umiestni v zariadení spolu. Ak zariadenie

rozhodne o rozdelení rodiny, musí vždy prihliadať na to, aby dôsledky tohto rozdelenia boli primerané jeho dôvodom), správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl.3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť, že tak ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú v postavení žiadateľov o azyl a deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR. Odvolací súd považuje za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t. j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok ESĽP zo dňa 19. januára 2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, poukazuje tiež na rozsudok ESĽP zo dňa 12. október 2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko, sťažnosť č. 13178/03., vo veci Muskhadzhiyeva a i. v. Belgicko (č. 41442/07), rozsudok 19. januára 2010. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru ESĽP odvolací súd vyhodnotil námietku navrhovateľky, že odporca nepostupoval obozretne pri zaistení navrhovateľky a jej umiestnení v útvare policajného zaistenia spolu s troma maloletými deťmi za dôvodnú v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/12/2016 z 14.06.2016.

29. V uvedenej veci spornosti zaistenia (umiestnenia) maloletých deti s matkou a obozretného súdneho prieskumu tohto právneho stavu už Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku judikoval svoj právny názor (rozsudok sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016), s právnymi názormi ktorého sa kasačný súd stotožňuje s precedenčnými následkami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 3 spolu s § 139 ods. 2 a 3, § 440 ods. 1 písm. i/, § 464, ako aj § 469 S. s. p., ako aj so sankčnými dôsledkami podľa § 80 ods. 1 písm. c/ S. s. p. /.../(rozsudok NS SR sp. zn. 1Szak/14/2016 z 4.11.2016).

30. Medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa sa musí aplikovať v každom správnom či súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.

31. Žalobca doplnil, že jeho zaistenie nie je výnimočnou okolnosťou a nie je ani v súlade so zásadou nevyhnutnosti a proporcionality. Existujú iné menej invazívne riešenia, ktoré mal v danom prípade žalovaný aplikovať. V danom prípade žalovaný mal ohľad najmä na maloleté deti žalobcu, ktoré sú zaistené spoločne so žalobcom, pričom sa ničím neprevinili. Pre maloleté deti a ich duševný a telesný rozvoj je potrebné, aby mali aspoň pocit slobody, spočívajúcej v tom, aby sa mohli hrať voľne na verejnom priestranstve. Aj vzhľadom na vek detí, ktoré sa rozvíjajú, rozmýšľajú, nie je v súlade so zásadou nevyhnutnosti a proporcionality ich zaistenie v Ú. L. Z. L. S., U.Č.. Žalovaný sa vôbec nezaoberal skutkovým stavom ohľadom maloletých detí vo svojom rozhodnutí o zaistení. Správny orgán nedostatočne posúdil zaistenie žalobcu s poukazom aj na zaistenie maloletých. Zaistenie maloletých detí podľa názoru žalobcu nikdy nebude v súlade so zásadou nevyhnutnosti a proporcionality.

32. Žalobca poukazujúc na princíp proporcionality je právny princíp využívaný pri kolízii dvoch alebo viacerých chránených subjektívnych práv. Ak nastane konflikt medzi konkurujúcimi si subjektívnymi práva (k tomu dochádza najčastejšie v prípade ľudských práv), malo by právo tento spor riešiť takým spôsobom, aby hodnotnejšie z nich bolo chránené s minimálnym obmedzením menej hodnotného.

Ľudské práva sú (podľa prirodzenoprávnej náuky) dané práva, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia. Medzi základné ľudské práva patrí napríklad právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, prejavu, svedomia, spolčovania, právo zhromažďovania a iné. Sú to univerzálne práva všetkých ľudských bytostí, nezávislé od jurisdikcie alebo iných faktorov ako sú etnický pôvod, národnosť, náboženstvo, pohlavie a pod.

33. Právo na osobnú slobodu v prípade, ak ide o zaistenie žalobcu s maloletým dieťaťom je hodnotnejšie a malo by byť chránené viac ako právo na zaistenie žalobcu spoločne s jeho deťmi.

34. V zmysle čl. 37 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa žiadne dieťa nesmie byť nezákonne alebo svojvoľne zbavené slobody. Zatknutie, zadržanie alebo uväznenie dieťaťa musí prebehnúť v súlade so zákonom a musí sa využívať iba ako krajné opatrenie a na najkratšiu nutnú dobu. V zmysle čl. 37 písm. d) Dohovoru o právach dieťaťa každé dieťa zbavené slobody musí mať právo okamžitého dovolania sa právnej alebo inej zodpovedajúcej pomoci, ako aj právo odvolávať sa na nezákonnosť zbavenia svojej slobody pred súdom alebo iným právomocným, nezávislým a nestranným orgánom a právo na okamžité rozhodnutie v prípade každého takéhoto postupu.

35. Žalobca uviedol, že je na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného zaistený za účelom prípravy a jeho následného odovzdania do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III. Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR už viackrát zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016, 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015 alebo nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).

36. Najvyšší súd Slovenskej republiky podčiarkol povinnosť policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia, a teda skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia, a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia.

37. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozsudok sp. zn. 1Szak/19/2016 z 03.01.2017, sp. zn. 1Szak/1/2017 z 24.01.2017) vyjadril právny názor aj k otázke efektivity a účelnosti a teda aj zákonnosti zaisťovania žiadateľov za účelom ich odovzdania do inej členskej krajiny: „ 22. (...)Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri preskúmavaní rozhodnutí o zaistení cudzincov vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený.

38. V súlade s citovaným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol žalovaný povinný pri rozhodovaní o zaistení v predmetnej veci nielen poukazovať na právnu úpravu zaisťovania žiadateľov za účelom ich odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, ale mal sa zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami v dožiadanom členskom štáte, t. j. v Rumunsku . Žalovaný tak nespravil, čím pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci. V tomto smere je jeho rozhodnutie zároveň nepreskúmateľné. Rovnako v zmysle konštantnej judikatúry kasačného súdu bolo povinnosťou žalovaného zaobstarať si dostatok informácií o krajine, kam má byť žalobca transferovaný a dostatočne ustáliť, či je dožiadaná členská krajina schopná a ochotná

žalobcu prevziať (napr. rozsudok sp. zn. 1Szak/1/2017 z 24.01.2017: „. V kontexte vyššie citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach administratívneho zaistenia (viď bod 16 tohto rozsudku) je povinnosťou žalovaného obstarať dostatok informácií ohľadom krajiny do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny odovzdaný, ako aj schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Na základe týchto skutočností potom žalovaný môže pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je dosiahnutie účelu zaistenia aspoň potenciálne možné.

39. V tejto súvislosti a na podporu našich tvrdení poukázal na právny názor kasačného súdu v ďalšej obdobnej veci (rozsudok sp. zn. 1 Szak/19/2016 z 03.01.2017): 15. Je nepochybné, že Najvyšší súd vo svojich doterajších rozhodnutiach (m. m. sp. zn. 1Sža/31/2014 - citované sťažovateľom na čl. 39) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v inom rozsudku (m. m. sp. zn. 9Sža/23/2010, resp. sp. zn .1Sza/7/2016 - tiež citované sťažovateľom na čl. 39) Najvyšší súd podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca ale aj skúmanie naplnenia účelu vyhostenia: „ Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. “

40. V tejto súvislosti musí kasačný súd poukázať na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej republík}' prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca (v prejednávanej veci sťažovateľa).

41. Podľa kasačného súdu je v zmysle vyššie citovanej judikatúry povinnosťou krajského súdu preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z. z.). Pritom z preskúmavaného rozhodnutia pre krajský súd jednoznačne vyplývalo, že sťažovateľ bol zaistený v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z. z. za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia, t. j. s logicky očakávanou aplikáciou tohto úniového nariadenia obidvomi členskými štátmi.

42. Žalovaný bol povinný zisťovať aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený resp. odovzdaný bez ohľadu na to, či sa jedná o výkon administratívneho vyhostenia, odovzdanie v zmysle Dublinského nariadenia 111, prípadne inú formu odsunu z územia Slovenskej republiky. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Rumunska nedošlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR.

43. Žalovaný údajne nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobcu a maloletých detí do Rumunska s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

44. Z vyššie uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom účelnosti zaistenia, ako aj z dôvodu absencie doby zisťovania, ktorá nebola v rozhodnutí uvedená.

45. „Podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci Beian v. Rumunsko č. 1 zo dňa 06. decembra 2007) vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a v danom prípade bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj právo podľa čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1. Európsky súd pre ľudské práva ďalej uvádza, že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s územnou pôsobnosťou obmedzenou pre svoj región, a preto úlohou najvyššieho súdu je práve

usmerňovať (regulovať) tieto protirečivé rozsudky. Najvyšší súd, ako najvyššia súdna autorita v krajine, prihliadajúc na konzistenciu svojej judikatúry nemôže pripustiť, aby vydal v dvoch obdobných veciach diametrálne odlišné rozsudky. Takéto rozhodnutie by bolo potom podľa najvyššieho súdu v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch Dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu a stalo by sa zdrojom právnej neistoty. Najvyšší súd, pri tejto príležitosti dáva do pozornosti aj judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď.

46. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom III. ÚS 192/06 z 03. novembra 2006, konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“

47. Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 23.1.2018 vyplynulo, že dňa 23.01.2018 o 10:30 h bol menovaný cudzinec spolu s maloletými prepustený § 90 ods.2 písm. b) bod 6 zákona o pobyte cudzincov, pre pochybenia v rozhodnutí žalovaného týkajúceho sa dĺžky zaistenia.

48. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

49. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

50. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

51. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

52. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

53. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

54. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

55. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

56. Podľa bodu 13 úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III, V súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť, vrátane jej

osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky.

57. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

58. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

59. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

60. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

61. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.

62. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

63. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

64. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

65. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

66. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

67. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

68. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

69. Správny súd po súdnom prieskume napadnutého rozhodnutia právne uzatvára:

70. Z ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

71. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo veciach zaistenia aj neformálne bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri prieskume rozhodnutia správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť.

72. V posudzovanom prípade nie je bez významu ani aplikácia ustanovenia § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

73. Správny súd konštatuje, že predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-43-015/2018-AV zo dňa 05.01.2018, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobcu a jeho dve maloleté deti na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Žalovaný v rozhodnutí uvádza, že stanovil dobu zaistenia do 7. 3. 2018. Podľa žalobcu údajne dobu zaistenia podľa§ 88 ods. 4 ZoPC nestanovil. Dĺžka doby v skutočnosti bola v rozhodnutí uvedená do 7. 3. 2018 v zmysle Dublinského nariadenia III, ale doba ich zaistenia nie je dostatočne zdôvodnená a táto skutočnosť je z uvedeným nariadením i zákonom o pobyte cudzincov, čo je jeden z dôvodov, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné a arbitrárne a tým nezákonné.

74. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

75. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. Rumunská republika dňa 06.12.2017 prijala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl žalobcu, tohto prijme a súhlasí s transferom.

76. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

77. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Žalovaný rozsiahlo zisťoval podmienky zaistenia v Rumunsku a z tohto pohľadu mal dostatok informácií v prospech zaistenia žalobcu.

78. Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát upozornil na nutnosť eurokonformného výkladu zákona č. 404/2011 Z.z. práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem.

79. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18. 06. 2014 vyslovil názor, s ktorým sa stotožňuje aj správny súd, v zmysle ktorého: „... Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a je priamo aplikovateľnou normou.“

80. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti poukázal na priamy účinok Dublinského nariadenia III (rozsudok 1Sža/7/2015 zo dňa 13.02.2015), v zmysle ktorého priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.

81. V zmysle citovaných ustanovení Dublinského nariadenia III členský štát zaisťujúci žiadateľa o azyl musí predložiť „žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti“ do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktorému súd prizná odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa Dublinského nariadenia III nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt (rozhodnutie kasačného súdu sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.04.2017).

82. V danom prípade správny súd poukazuje na znenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, z ktorého vyplýva odporúčanie, že zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

83. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd ohľadne námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti s dĺžkou doby zaistenia dospel k záveru, že žalovaný právne pochybil, podľa § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, keď dĺžku doby zaistenia náležite a individuálne neodôvodnil, že žalovaným stanovená dĺžka doby zaistenia v posudzovanej veci neprekračuje prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III a § 88 ods. 4 ZoPC.

84. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších rozhodnutiach (sp.zn. 1Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp.zn. 9 Sža/23/2010, resp. sp.zn. 1SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.“

85. Súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

86. V rámci preskúmavania rozhodnutí o zaistení najvyšší súdny orgán SR sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016), podľa ktorého za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement.

87. Žalovaný zabezpečil ohľadne krajiny, kam má byť žalobca vrátený (odovzdaný), jednak správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Bukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunskej republike, ako aj možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, pričom ide o aktuálne správy z organizácií ako EASO, AIDA, AGERPRES, výročná správa Ministerstva zahraničných vecí USA o stave dodržiavania ľudských práv v Rumunsku (marec 2017), kde je obsiahnutá okrem iného aj správa UNHCR, ktorá nezaregistrovala v priebehu roka žiadne významné prekážky v prístupe k azylovej procedúre v súvislosti so špecifickými populáciami.

88. Správny orgán teda v čase zaistenia žalobcu mal k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený a tieto sú aj súčasťou administratívneho spisu žalovaného. Žalovaný obstaral dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny odovzdaný. Z týchto informácií vyplýva schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Rovnako z týchto informácii nevyplýva, žeby došlo v prípade jej odovzdania k porušenie princípu non-refoulement.

89. Žalovaný rovnako skúmal aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená, pričom na základe podkladov zistených žalovaným možno uzavrieť, že z vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok v Rumunsku vyplýva, že v prípade vrátenia (odovzdania) žalobcu do tejto krajiny nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani čl. 16. ods. 2 Ústavy SR. Preto na základe týchto skutočností možno konštatovať, že dosiahnutie účelu zaistenia je potenciálne možné.

90. Pokiaľ sa týka skutočnosti, či sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s dobou a alternatívami zaistenia a teda či žalobca nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov súd uvádza, že žalovaný skúmal možnosť uloženia menej závažných prostriedkov ako zaistenia v zmysle článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu žalobcu, avšak mal za to, že žalobca nespĺňa podmienky ich priznania. K tomu uviedol, že v zmysle Dublinského nariadenia III je nutné odovzdanie žalobcu a nie jeho slobodný návrat do Rumunskej republiky, keďže porušil povinnosti v štáte kde požiadal prvotne o udelenie azylu a následne za pomoci prevádzačov nelegálne vstúpil na územie iného členského štátu Únie. Správny orgán má za to, že v prípade žalobcu nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale je potrebné zaistiť ich a tak odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná na konanie o udelenie azylu. Žalobca hoci nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb. Preto má súd zato, že žalovaný sa náležitým spôsobom nevyporiadal, prečo v prípade žalobcu

nepristúpil k alternatívam zaistenia, pričom bez právneho významu nie je ani preukázaná a riadne zo strany žalovaného nebola stanovená doba zaistenia a odôvodnená existencia značného rizika úteku žalobcu v posudzovanom prípade.

91. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správny orgán nepostupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite nezistili skutkový stav veci, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie nie je v súlade so zákonom a konštatuje, že správnu žalobu vo veciach zaistenia posudzoval aj v zmysle hľadísk § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, pričom zistil dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

92. K námietke žalobkyne poukazujúcej na nutnosť obozretného posudzovania prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi aj s poukazom na judikatúru ESĽP, súd na tomto mieste považuje za dôležité súhlasiť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu.

93. Pokiaľ sa týka danej žalobnej námietky súd poukazuje na ostatnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016.

94. V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

95. Podľa názoru odvolacieho (kasačného) súdu správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť, že tak, ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi, by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, na viac v situácii, keď rodičia detí sú v postavení žiadateľov o azyl, resp. ak deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR.

96. Odvolací súd (Kasačný súd) považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).

97. Preto súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu RS SR a ESĽP vyhodnotil danú žalobnú námietku žalobcu týkajúcu sa zaistenia maloletých detí ako dôvodnú. V tomto smere z odôvodnenie rozhodnutia žalovaného sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné, keďže žalovaný v tomto smere na záujmy maloletých cudzincov neprihliadal, z pohľadu uvedenej judikatúry najvyšších súdnych autorít a vec z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje vadu preskúmavaného rozhodnutia.

98. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

99. Správny súd vzhľadom na opodstatnenosť žalobných námietok v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d,) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil. Podľa § 230 ods. 1 písm. d) rozhodol, že zaistenie bolo nezákonné a toto zrušil. Pretože žalobca a maloletí už boli zo zistenia podľa napadnutého rozhodnutia prepustení, neuviedol vo výroku rozhodnutia povinnosť žalovaného týchto bezodkladne prepustiť zo zaistenia.

100. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.