Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Co-116-2020.pdf
PDF · 142.38 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/116/2020
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha v spore žalobcu: F.. Ľ. E., J.. XX.XX.XXXX, Z.Í. X, G., proti žalovanej: Slovenská V., za H. H. S. I. N. V., K. X, G., o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 16C/19/2017-110, zo dňa 29.6.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom žalobu zamietajúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
II. Odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania o d m i e t a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol; žalobu zamietol; žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 28.3.2017, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 28.3.2017, sa žalobca domáhal voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur titulom nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) na tom skutkovom základe, že 2.9.2016 zistil, že hovorkyňa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave Mgr. Lucia Miháliková dňa 7.7.2016 informovala prostredníctvom tlačových agentúr SITA a TASR verejnosť o trestnom konaní vedenom na Obvodnom oddelení PZ Bratislava Staré Mesto - východ príslušnom na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave I, odboru poriadkovej polície pod ČVS: ORP-953/SMV-B1- 2016, a to napríklad v článku publikovanom pod názvom „O. G. J. V.. E. F. Y. Q. N. alebo „O. G. J. V. M. K. N.“ alebo „O. S. J. V. I. G. D.“. Dňa 2.9.2016 podal na Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave spoločnú sťažnosť voči zverejneniu nepravdivých skutkových informácií vo vzťahu k osobám sťažovateľov. Sťažnosť odôvodnil tým, že zverejnené informácie neboli pravdivé, nakoľko mal cestovný lístok. Súčasne s podaním sťažnosti žalobca v lehote 15 dní od doručenia podania požiadal Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave o nápravu zaslaním žiadosti prevádzkovateľom webových stránok, na ktorých boli predmetné články zverejnené, o opravu zverejnených informácií zo dňa 7.7.2016. Lehota na vybavenie sťažnosti podľa § 13 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach začala plynúť nasledujúci pracovný deň po doručení sťažnosti, t. j. v pondelok dňa 5.9.2016 a sťažnosť mala byť vybavená najneskôr dňa 30.11.2016. Ak podľa žalobcu Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave nebolo príslušné sťažnosť vybaviť, bolo povinné podľa § 9 citovaného zákona sťažnosť žalobcu postúpiť v lehote do 10 dní od prijatia sťažnosti, t. j. najneskôr do 12.9.2016. Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave upovedomením zo dňa 21.11.2016 pod č. KRPZ- BA-OKS-Sť-179/2016 sťažovateľa uvedeného ako prvý v poradí na spoločnej sťažnosti informovalo, že v priebehu vyšetrovania sťažnosti vyšli najavo skutočnosti vylučujúce vybavenie sťažnosti z úrovne Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave a z uvedeného dôvodu bola sťažnosť postúpená Prezídiu PZ ako orgánu príslušnému na vybavenie sťažnosti. Predmetné upovedomenie bolo sťažovateľovi uvedenom ako prvý v poradí doručené dňa 25.11.2016 a na poštovú prepravu bolo zaslané dňa 24.11.2016. V konaní o sťažnosti žalobcu Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave konalo po 12.9.2016 tak, že požiadalo o
súčinnosť listom zo dňa 26.10.2016 Obvodné oddelenie PZ Bratislava Staré Mesto východ so žiadosťou o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu a vyhotovenie kópií listín vyšetrovacieho spisu. Podľa žalobcu sa tak Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave od začiatku cítilo príslušným na vybavenie sťažnosti, nakoľko žalobcovu žiadosť riadne vybavovalo a v konaní o sťažnosti vykonávalo všetky úkony smerujúce k vybaveniu sťažnosti. Nesprávny úradný postup podľa žalobcu spočíval v tom, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave sťažnosť žalobcu nevybavilo v lehote do 30.11.2016, lehotu na vybavenie sťažnosti si ani nepredlžilo a ani sťažnosť nepostúpilo v lehote uvedenej v § 9 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Tento nesprávny úradný postup mu zakladá nárok na náhradu škody z dôvodu, že tento postup bol odporujúci Listine základných práv a slobôd, Ústave SR ako aj zákonu o sťažnostiach. Sťažnosť mala byť podľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave postúpená na vybavenie na Prezídium PZ na odbor kontroly dňa 24.11.2016, pričom vybavená bola dňa 23.1.2017 pod č. PPZ-OKS-Sť-309/2016 a jej vybavenie bolo dané na vedomie sťažovateľovi uvedenému ako prvému v sťažnosti zásielkou odoslanou dňa 27.1.2017, doručenou sťažovateľovi 8.2.2017. Vybavenie sťažnosti tak nastalo až 57. deň po zákonnej lehote na jej vybavenie, a teda sťažnosť žalobcu nebola prešetrená a vybavená v zákonom stanovenej lehote. Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave malo sťažnosť postúpiť v lehote podľa § 9 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, t. j. do 10 dní od doručenia sťažnosti, avšak postúpilo ju až dňa 24.11.2016, kedy zistilo, že ju nemôže vybaviť. Žalobcovi takto vznikol nárok na odškodnenie z titulu nesprávneho úradného postupu, preto sa žalobca domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznaním primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3.000 eur. Uvedenú sumu odôvodnil tým, že uvedený postup viedol k tomu, že stratil dôveru v právny štát, pričom prihliadal na výšku odškodnenia priznávanú Európskym súdom pre ľudské práva. Nevybavenie sťažnosti v lehote ustanovenej zákonom v spojitosti s nepravdivými zverejnenými údajmi na žalobcu nepriaznivo vplývalo. Dňa 16.1.2017 žalobca podal žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná listom zo dňa 7.3.2017 pod č. KM-OPS1-P-3/2017 oznámila, že predmetnú žiadosť považuje za nedôvodnú, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno a neboli naplnené základné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca podal dňa 2.9.2016 na Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave spoločnú sťažnosť (spolu s F.. H. L.) voči zverejneniu nepravdivých skutkových informácií vo vzťahu k osobám sťažovateľov, ktoré zverejnilo Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave, zastúpené svojou hovorkyňou Mgr. Mihálikovou dňa 7.7.2016. Sťažnosť žalobcu sa týkala zverejnenia informácií ohľadom toho, ako sťažovatelia po tom, čo sa nepreukázali v električke platnými cestovnými lístkami, mali napadnúť revízorov a člena SBS, pričom tieto informácie nie sú pravdou a zverejnením nepravdivých informácii tak bolo zasiahnuté do osobnostných práv sťažovateľov. Žalobca v sťažnosti zároveň žiadal Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave v lehote 15 dní od doručenia podania o nápravu zaslaním žiadosti prevádzkovateľom webových stránok, na ktorých boli predmetné články zverejnené a o opravu zverejnených informácií zo dňa 7.7.2016. Zo žalobcovej sťažnosti zo dňa 2.9.2016 je zrejmé, že táto sťažnosť bola osobne podaná na Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave dňa 2.9.2016 (piatok). Konanie o žalobcovej sťažnosti bolo vedené na Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave pod č. KRPZ-BA-OKS- Sť-179/2016. V konaní nebola sporná ani skutočnosť, že o sťažnosti žalobcu Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave riadne konalo v konaní pod č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 po doručení sťažnosti žalobcu, čo vyplýva aj z vyjadrenia sa k sťažnosti Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo dňa 14.11.2016, z oznámenia Prezídia PZ o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 28.2.2017 č. PPZ- OKS-Sť-4/2017, zo zápisnice Prezídia PZ o prešetrení sťažnosti žalobcu zo dňa 27.2.2017 č. PPZ-OKS- Sť-4/2017 ako aj zo samotných vyjadrení žalobcu, ktorý vo svojich vyjadreniach uvádzal a potvrdzoval, že je zrejmé, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave o sťažnosti žalobcu konalo, napríklad aj tak, že požiadalo o súčinnosť listom zo dňa 26.10.2016 Obvodné oddelenie PZ Bratislava Staré Mesto východ so žiadosťou o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu a vyhotovenie kópií listín vyšetrovacieho spisu. Nebolo preto sporné, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave o sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 konalo a uskutočňovalo úkony potrebné smerujúce k prešetreniu a vybaveniu sťažnosti žalobcu.
3. Spornou v konaní bola otázka, či sťažnosť žalobcu zo dňa 2.9.2016 bola vybavená v zákonnej lehote v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach a či postup Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 možno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup zakladajúci nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
4. Podľa žalobcu sa Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave pri prešetrovaní a vybavovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 pod č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 dopustilo nesprávneho úradného postupu, ktorý mal spočívať v tom, že sťažnosť žalobcu nevybavilo v lehote do 30.11.2016, t. j. do 60 pracovných dní odo dňa podania sťažnosti v súlade s § 13 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, lehotu na vybavenie sťažnosti si ani nepredĺžilo a ani sťažnosť nepostúpilo v lehote uvedenej v § 9 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, t. j. do 10 pracovných dní od doručenia sťažnosti. Z vyjadrenia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, odbor kontroly, zo dňa 14.11.2016 č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 súd prvej inštancie zistil, že v konaní o prešetrovaní sťažnosti žalobcu bola vypočutá hovorkyňa oddelenia komunikácie a prevencie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, ktorá sa podrobne vyjadrila k postupu pri spracovávaní tlačovej správy o prípade výtržníctva spáchaného formou spolupáchateľstva v mestskom hromadnom poriadku v Bratislave dňa 7.7.2016. Vo vyjadrení hovorkyňa uviedla, že upravený návrh tlačovej správy zaslala mailom riaditeľovi Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I a zástupcovi riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I ako elektronickú žiadosť o odsúhlasenie a zverejnenie obsahu navrhovanej tlačovej správy a následne po písomnom odsúhlasení návrhu tlačovej správy riaditeľom Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave zaslala tlačovú správu pod názvom „O. G. N. K. H. I. O. K. J. K. U. X.. Za J. J. V. M. K. N. W. Č. Q. na mediálny okruh. Z listiny Ministerstva vnútra SR, Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave zo dňa 21.11.2016 č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016, označenej ako sťažnosť zo dňa 2.9.2016 - postúpenie, mal súd prvej inštancie za preukázané, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave postúpilo prešetrenie a vybavenie sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 vedené na Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave pod č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 na Prezídium PZ odbor kontroly z dôvodu, že v priebehu vyšetrovania sťažnosti bolo zistené, že obsah zverejnených informácií bol odsúhlasený a konzultovaný riaditeľom Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, sťažnosť sa tak dotýka osoby, ktorá je bezprostredne podriadená vedúcemu orgánu verejnej správy, ktorý sťažnosť v tom čase vybavoval a táto skutočnosť bola zo strany prešetrujúceho kvalifikovaná ako okolnosť vylučujúca riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave z ďalšieho prešetrovania a vybavovania sťažnosti s poukázaním na § 12 ods. písm. c) zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Z uvedeného mal za zrejmé, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave pri prešetrovaní sťažnosti žalobcu vykonávalo riadne úkony potrebné k prešetreniu a vybaveniu sťažnosti, pričom počas prešetrovania zistilo závažnú skutočnosť, ktorá vylučovala, aby sťažnosť mohol vybaviť riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Táto skutočnosť vyplynula až z vyjadrenia hovorkyne zo dňa 14.11.2016, ktorá vo svojom vyjadrení uviedla, že obsah tlačovej správy odsúhlasil riaditeľ Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, t. j. osoba, ktorá je bezprostredne podriadená riaditeľovi Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť zo strany Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave po zistení skutočnosti, že sťažnosť nemôže byť vybavená riaditeľom Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, nakoľko táto skutočnosť bola zistená až z vyjadrenia hovorkyne zo dňa 14.11.2016 obratom postúpená na Prezídium PZ odbor kontroly dňa 21.11.2016, t. j. v lehote siedmych dní.
5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s vyjadreniami žalobcu, že skutočnosť ohľadom zistenia, že riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave nemôže sťažnosť vybaviť, pretože sťažnosť sa týka osoby, ktorá mu je bezprostredne podriadená, mala byť Krajskému riaditeľstvu PZ v Bratislave zrejmá už pri podaní sťažnosti a sťažnosť mala byť postúpená v lehote do 10 dní od prijatia sťažnosti v zmysle § 9 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, pretože táto skutočnosť nebola a ani nemohla byť zrejmá už pri podaní sťažnosti a z obsahu sťažnosti ani nevyplývala. Až z vyjadrenia hovorkyne Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo dňa 14.11.2016 bolo zistené, že hovorkyňa pri spracovávaní tlačovej správy žiadala riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I o odsúhlasenie navrhovanej tlačovej správy a tento tlačovú správu odsúhlasil. Nie je preto zrejmé, z čoho mala byť táto skutočnosť Krajskému riaditeľstvu PZ v Bratislave známa už pri podaní sťažnosti, ako žalobca tvrdil, keďže z obsahu sťažnosti žalobcu táto skutočnosť nevyplýva. Uviedol, že sťažnosť bola postúpená zo strany Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave Prezídiu PZ odbor kontroly ako príslušnému orgánu na jej vybavenie do 10 pracovných dní od zistenia, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave nie je oprávnené na jej vybavenie a to v súlade s § 9 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Sťažovateľ, ktorý bol uvedený ako prvý v poradí na sťažnosti (F.. H. L.), bol o postúpení sťažnosti riadne upovedomený listom zo dňa 21.11.2016, čo potvrdil aj sám žalobca. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že by Krajské riaditeľstvo nepostupovalo pri vybavení sťažnosti žalobcu v konaní pod č. KRPZ-BA- OKS-Sť-179/2016 v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach a nedodržalo zákonné lehoty na vybavenie sťažnosti. Práve naopak, zákonné lehoty na vybavenie sťažnosti boli zo strany Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave riadne dodržané a postup Krajského riaditeľstva bol v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach.
6. Prešetrenie a vybavenie sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 tak ďalej vykonal odbor kontroly Prezídia PZ pod č. PPZ-OKS-Sť-309/2016, pričom sťažnosť vyhodnotil v zákonom stanovenej lehote ako neopodstatnenú. Oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti bolo zaslané sťažovateľovi, ktorý bol uvedený ako prvý na sťažnosti (F.. H. L.), listom zo dňa 23.1.2017, odoslaným dňa 27.1.2017. Z odboru kontroly Prezídia PZ bola sťažnosť vybavená na 44. pracovný deň. Z uvedených skutočností jasne vyplýva, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave postupovalo pri vybavení sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 vedenej pod č. KRPZ-BA- OKS-Sť-179/2016 v súlade s platnými právnymi predpismi, najmä v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, dodržalo všetky zákonné lehoty, ktoré mu zákon ukladal a nedopustilo sa žiadnych previnení, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup. Rovnako možno kvalifikovať aj postup Prezídia PZ odbor kontroly, kde bola sťažnosť žalobcu vybavená na 44. pracovný deň, t. j. v zákonom stanovenej lehote.
7. Skutočnosť, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave sa pri prešetrovaní a vybavovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 vedenej pod č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 nedopustilo nesprávneho úradného postupu, potvrdzuje aj listinný dôkaz Oznámenie výsledku prešetrenia sťažnosti Prezídia PZ odbor kontroly zo dňa 28.2.2017 č. PPZ- OKS-Sť-4/2017, z ktorého vyplýva, že žalobca osobne podal dňa 28.12.2016 sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach na Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave, v ktorej okrem iného namietal postup pracovníka odboru kontroly Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 ako aj nevybavenie sťažnosti v lehote podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Uvedená sťažnosť žalobcu bola vyhodnotená ako sťažnosť proti vybavovaniu sťažnosti podľa § 22 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach z úrovne Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave pod č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016. Po dôkladnej analýze zistených skutočností ako aj preštudovaním zabezpečených písomných materiálov, bolo zistené, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave vybavilo sťažnosť žalobcu zo dňa 2.9.2016 vedenú pod č. KRPZ- BA-OKS-Sť-179/2016 v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach a vnútornými predpismi v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR, a preto po vykonanom prešetrení bola sťažnosť žalobcu zo dňa 28.12.2016, vedená pod č. PPZ-OKS-Sť-4/2017, vyhodnotená ako neopodstatnená. Postup Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 vedenej pod č. KRPZ- BA-OKS-Sť-179/2016 tak preskúmalo a prešetrilo aj Prezídium PZ odbor kontroly na základe sťažnosti žalobcu, pričom dospelo k záveru, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave postupovalo správne a v súlade so zákonom.
8. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave postupovalo pri prešetrení a vybavení sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 vedenej pod č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach ako aj ostatnými právnymi predpismi a nedopustilo sa konania, ktoré by bolo možné považovať za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu a to pri splnení troch podmienok, ktorými sú - nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, pričom tieto tri podmienky musia byť splnené kumulatívne. Nepreukázaním existencie jednej z nich zodpovednosť štátu nie je daná.
9. Prvou a základnou podmienkou podľa citovaného zákona je v danom prípade existencia resp. preukázanie neprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keďže žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave pri prešetrovaní a vybavovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 vedeného pod č. KRPZ- BA-OKS-Sť-179/2016. Vzhľadom k tomu, že nebola splnená ani len prvá a základná hmotnoprávna podmienka ako predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, súd žalobu bez ďalšieho zamietol a nevykonával dokazovanie ohľadom splnenia ďalších podmienok a to z dôvodu hospodárnosti a efektívnosti, nakoľko by to bolo nadbytočné, pretože hmotnoprávne predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené kumulatívne. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu v zmysle § 1, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 1, ods. 2 ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 9, § 13, § 14, § 20 ods. 1 zákona č. 1/2010 Z. z. zamietol.
10. Žalobca v konaní pred súdom na pojednávaní dňa 29.6.2018 uviedol, že ešte pred prejednaním veci na prvom pojednávaní podal podnet verejnému ochrancovi práv týkajúci sa porušenia žalobcovho základného práva na prejednanie veci v zákonnej lehote v konaní vedenom pod sp. zn. KRPZ-BA- OKS-SŤ-179/2016 ohľadom namietaného nesprávneho úradného postupu a s tým spojeného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je predmetom tohto konania. Keďže konanie pred verejným ochrancom práv nie je doposiaľ ukončené, navrhol, aby súd prerušil podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p. konanie o nároku žalobcu až do preskúmania a vybavenia podnetu verejným ochrancom práv. Bližšie svoj návrh na prerušenie konania neodôvodnil.
11. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p. je nevyhnutné vykladať v intenciách § 193 C. s. p. posledná veta. Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd, rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal (súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní) a rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. V takomto prípade prerušenie konania trvá až do momentu, kým predbežná otázka nie je právoplatne (s konečnou platnosťou) vyriešená. Uviedol, že pojem prejudicialita nie je známy v našej právnej tradícii. V najširšom ponímam znamená determináciu určitej právnej otázky inou právnou otázkou, od ktorej vyriešenia je priamo závislý výrok o spore, pričom túto prejudiciálnu otázku si môže v istých prípadoch posúdiť konajúci orgán sám. Klasická prejudicialita však znamená rešpektovanie rozhodnutia iného orgánu (v hierarchii konkrétneho systému ochrany práva nadradeného procesnému konajúcemu orgánu) o predbežnej otázke.
12. V danom prípade mal súd prvej inštancie za to, že nie sú splnené podmienky na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p., nakoľko podľa citovaného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú v tomto konaní nie je oprávnený riešiť, pričom ako je vyššie uvedené medzi takéto otázky patrí najmä rozhodnutie Ústavného súdu SR alebo Európskeho súdu pre ľudské práva. Rozhodnutie o vybavení podnetu verejným ochrancom práv však medzi otázky, od ktorých by priamo závisel výrok súdu o spore, však zákonodarca nezaradil. Preto preskúmanie a vybavenie podnetu žalobcu verejným ochrancom práv, predmetom ktorého je preskúmanie konania vo veci porušenia žalobcovho práva na prejednanie veci v zákonnej lehote v konaní sp. zn. KRPZ-BA- OKS- ST-179/2016, t. j. rovnaký predmet konania, rozhodne nie je dôvod na prerušenie predmetného konania pred súdom. Preskúmanie a vybavenie podnetu verejným ochrancom práv nie je otázka, od ktorej by záviselo rozhodnutie súdu a na ktoré prešetrenie a vybavenie by z tohto dôvodu mal súd čakať. Z uvedených dôvodov návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Žalovaná mala v konaní plný úspech, preto jej podľa § 255 ods. 1 C. s. p. vznikol nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaná výslovne vyhlásila, že si trovy konania neuplatňuje a zo súdneho spisu žiadne trovy žalovanej ani nevyplývajú, súd jej ich náhradu nepriznal.
14. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že v ňom namietal, že na vyhlásenie rozsudku dňa 29.6.2018 neboli súdom prvej inštancie splnené procesné podmienky, pretože podaním zo dňa 28.6.2018 odoslaným v čase o 14:12 hod. a doručeným súdu do elektronickej podateľne dňa 28.6.2018, t. j. ešte pred pojednávaním dňa 29.6.2018, navrhol zmenu petitu žaloby. Súd prvej inštancie o návrhu žalobcu na zmenu žalobného návrhu nerozhodol, ukončil dokazovanie a vyhlásil rozsudok. V prílohe odvolania predložil potvrdenku o odoslaní podania zo dňa 28.6.2018 v čase o 14:12 hod. a elektronickú doručenku preukazujúcu doručenie návrhu na zmenu petitu súdu dňa 28.6.2018 o 17:40:46 hod. Bol názoru, že dokiaľ súd nerozhodne o uplatnenej zmene žaloby, nemôže pokračovať v konaní o pôvodnej žalobe. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.5.2016, sp. zn. 4 Cdo 373/2015). Z tohto dôvodu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného mu v článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko mu ako účastníkovi konania postupom súdu prvej inštancie bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že o zmene návrhu zo dňa 28.6.2018 nebolo súdom prvej inštancie doposiaľ rozhodnuté, žiadne uznesenie o zmene návrhu nebolo vyhlásené ani na pojednávaní za prítomnosti účastníkov a nebolo ani písomne vypracované
a nebolo účastníkom doposiaľ ani doručené a takýmto nesprávnym procesným postupom súd zaťažil konanie vadou, ktorá je podľa žalobcu a podľa ustálenej judikatúry súdov odvolacím dôvodom.
15. Ďalej namietal, že v bodoch 44. a 45. odôvodnenia napadnutého rozsudku si súd prvej inštancie úplne bezdôvodne osvojil účelovú obranu žalovanej spočívajúcu na tom skutkovom základe, že žalovaná až v priebehu vyšetrovania sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 mala dňa 14.11.2016 zistiť závažnú skutočnosť, ktorá vylučovala vybavenie sťažnosti žalobcu z úrovne Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Touto závažnou skutočnosťou malo byť údajne to, že zverejnenie tlačovej správy hovorkyni Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave písomne odsúhlasil riaditeľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I a teda sťažnosť sa týka osoby, ktorá je bezprostredne podriadená vedúcemu orgánu verejnej správy (riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ Bratislava) a preto ako okolnosť vylučujúca riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave na vybavenie sťažnosti a čo malo byť dôvodom sťažnosť dňa 24.11.2016 postúpiť na vybavenie Prezídiu Policajného zboru.
16. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa nedá preskúmať právny názor súdu prvej inštancie o tom, prečo riaditeľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave by mal byť vôbec vylúčený z prešetrovania sťažnosti žalobcu a ani to, prečo takéto jeho „zistenie“ nastalo až na 54. pracovný deň od prijatia sťažnosti žalobcu. K už uvedeným bodom odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že zastáva názor, že riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave je v zmysle rozsahu stanovenej personálnej pôsobnosti a disciplinárnej právomoci oprávnený prešetrovať aj sťažnosti smerujúce voči riaditeľom okresných riaditeľstiev Policajného zboru, nakoľko Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave je riadiacim a výkonným územným útvarom Policajného zboru plniacim úlohy zverené do pôsobnosti Policajného zboru v územnom obvode bratislavského kraja.
17. Uviedol, že základom štruktúry právneho systému je hierarchia právnych noriem, t. j. usporiadanie právneho systému na základe právnej sily noriem, ktorá je výrazom právomoci (kompetencie) príslušného štátneho orgánu a ktorá určuje jeho postavenie v existujúcej štruktúre štátnej moci, pričom podľa § 5 ods. 5 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy organizačnú štruktúru ministerstva určuje organizačný poriadok ministerstva, ktorý vydáva minister a tento organizačný poriadok je pritom interným normatívnym aktom. Možno preto jednoznačne uzavrieť, že pôsobnosť krajského riaditeľstva PZ pri prešetrovaní sťažností teda vychádza z osobitného predpisu a v ďalšom podporne aj z interných aktov riadenia vydaných v pôsobnosti ministerstva, pričom v pôsobnosti Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave je teritórium bratislavského kraja tvorené ôsmymi okresmi Bratislava I. až V. a okresmi Malacky, Pezinok a Senec. Osobitným predpisom je zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (zákon o PZ) a zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach a interným aktom riadenia je nariadenie Ministerstva vnútra SR č. 113/2010 o sťažnostiach v znení nariadenia č. 43/2011.
18. K bodu 47. veta prvá odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že tento názor súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia posudzovanej veci, nakoľko z obsahu sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 vyplýva sťažnosť voči zverejneniu nepravdivých údajov o trestnom konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave I a to hovorkyňou Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Z uvedeného potom odboru kontroly a sťažností Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave boli od počiatku, t. j. už od 2.9.2016 známe nielen skutkové okolnosti prípadu k sťažnosti žalobcu, ale aj tá skutočnosť (podľa súdu nepreukázaná), voči akému konaniu a vedenému pred akým orgánom (Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave I) sa sťažnosť žalobcu dotýka.
19. Za nesprávny považoval aj záver súdu prvej inštancie v bode 47. veta druhá odôvodnenia napadnutého rozsudku, , nakoľko ak je (má byť) žalovanou zaužívaná taká prax, že hovorkyni Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave poskytujú informácie o trestných konaniach len riaditelia Okresných riaditeľstiev PZ z Bratislavského kraja (resp. ich zástupcovia) a tieto informácie ešte pred zverejnením hovorkyni aj odsúhlasujú na zverejnenie, nebolo tu potom vôbec žiadneho dôvodu, aby takáto „skutočnosť“ nebola žalovanej známa od počiatku a už vôbec nie, aby takáto „skutočnosť“ bola zistená až na 54. pracovný deň od prijatia sťažnosti žalobcu, t. j. od 2.9.2016 až dňa 14.11.2016. Žalovaná ani vôbec neuviedla na základe akého interného aktu riadenia je tento postup (informovanie o trestnom konaní) od riaditeľov okresných riaditeľstiev PZ voči hovorcom krajských riaditeľstiev upravený. Uvedené je významné z dôvodu, že ak má žalovaná na uvedený postup vypracovaný interný akt riadenia, o to viac musela byť táto skutočnosť žalovanej (Krajskému riaditeľstvu PZ v Bratislave ako orgánu ktorý dňa
2.9.2016 prijal sťažnosť žalobcu) známa od počiatku a sťažnosť mala byť do 10. dní od prijatia sťažnosti postúpená na vybavenie Prezídiu PZ a nie túto skutočnosť malo krajské riaditeľstvo PZ „zistiť“ až na 54. deň od prijatia sťažnosti žalobcu.
20. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ani vôbec neuvádza, na základe akého dôkazu si osvojil účelový názor žalovanej o tom, že riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave nie je oprávnený prešetrovať sťažnosť smerujúce voči riaditeľovi Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I. Obdobne by potom bolo možné uplatniť analógiu aj v iných konaniach o sťažnosti, napríklad by nemohol predseda krajského súdu prešetrovať sťažnosť voči predsedovi okresného súdu v územnom obvode kraja, či dokonca ani predseda okresného súdu by nemohol prešetrovať sťažnosti voči sudcovi okresného súdu a to len preto, že sú voči sebe v určitom stupni nadriadenosti a podriadenosti na úseku štátnej správy súdov.
21. Poukázal na článok 15 odsek 2 nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 30.3.2015 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, podľa ktorého príslušník Policajného zboru (ďalej len „policajt“), príslušník Hasičského a záchranného zboru a príslušník Horskej záchrannej služby (ďalej len „príslušník“) má len jedného bezprostredného nadriadeného, od ktorého dostáva rozkazy, nariadenia, príkazy, pokyny a ktorému zodpovedá za splnenie úloh. Aj z uvedenej internej normy žalovanej možno uzavrieť, že riaditeľ okresného riaditeľstva PZ sa za splnenie alebo nesplnenie svojich úloh nezodpovedá v prvom rade prezidentovi Policajného zboru, ale práve riaditeľovi krajského riaditeľstva PZ. Závery súdu prvej inštancie a ich aplikovanie na skutkový stav pre to považuje za nepreskúmateľné.
22. Ďalej poukázal na § 4 odsek 1 a 2 zákona o PZ s tým, že v pôsobnosti Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave je teritórium bratislavského kraja tvorené ôsmymi okresmi Bratislava I až V a satelitnými okresmi Malacky, Pezinok a Senec. Z organizačného poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 30.3.2015 mal za preukázané, že oddelenie kontroly krajského riaditeľstva PZ je nezávislým kontrolným orgánom riaditeľa krajského riaditeľstva PZ vykonávajúcim vnútornú kontrolu činnosti útvarov PZ i policajtov v pôsobnosti Krajského riaditeľstva PZ. Pokynom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach z 31.1.2013 bol vydaný organizačný poriadok Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach (Úplné znenie v znení pokynu R KR PZ č. 37/2013, pokynu R KR PZ č. 50/2013, pokynu R KR PZ č. 64/2013 a pokynu R KR PZ č. 7/2014), kde osobitne poukazuje na článok 4 odsek 2 písmeno d) pokynu a kde je uvedené, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach prijíma a prešetruje sťažnosti a petície vo svojej pôsobnosti, vedie ich evidenciu a zabezpečuje ich prešetrovanie podľa osobitných predpisov s odkazom na poznámku pod čiarou ako zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Nie je teda zrejmé, na základe akého predpisu, malo to u Krajského riaditeľstva v Bratislave byť inak a prečo by raz sťažnosť podanú napríklad na riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ Košice I mal vybaviť riaditeľ Krajského riaditeľstva Košice a zase sťažnosť podanú na riaditeľa Okresného riaditeľstva Bratislava I by mal vybaviť len prezident Policajného zboru. Rozdielny prístup pri prešetrovaní sťažností je v rámci jednej inštitúcie nielen vylúčený, ale uvedené je aj nelogické. Na uvedené otázky a námietky vznesené žalobcom ešte počas konania z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nemožno nájsť odpoveď.
23. Záver súdu prvej inštancie o tom, že bolo potrebné sťažnosť žalobcu vybavovať na 54. pracovný deň od prijatia sťažnosti jej postúpením na Prezídium PZ a tým začatie plynutia novej lehoty na jej vybavenie, nie je založený na výsledkoch dokazovania a tento názor súdu prvej inštancie považuje za nepreskúmateľný.
24. Zdôraznil, že interným aktom riadenia upravujúcim vybavovanie sťažnosti je u žalovanej aj nariadenie Ministerstva vnútra SR č. 113/2010 o sťažnostiach v znení nariadenia č.43/2011 (ďalej „nariadenie“), pričom žalovaná počas konania tento interný akt riadenia nedoložila a nie je ani zverejnený a verejnosti prístupný na webovom sídle ministerstva vnútra. Podľa článku IV. (Pôsobnosť) odsek 1 písmeno g) nariadenia, krajskému riaditeľstvu PZ sa vymedzuje pôsobnosť v rozsahu činností organizačných zložiek a zariadení v pôsobnosti krajského riaditeľstva PZ, okresného riaditeľstva PZ v jeho pôsobnosti, jeho organizačných zložiek a útvarov, upravenej právnymi predpismi, s výnimkou tých sťažností, o ktorých rozhodol minister, generálny riaditeľ sekcie kontroly alebo prezident policajného zboru. O sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 k 14.11.2016 nerozhodol minister, generálny riaditeľ sekcie a ani prezident policajného zboru. Z už uvedeného interného nariadenia žalovanej jednoznačne vyplýva, že riaditeľ
Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave bol nielen oprávnený, ale povinný prešetriť sťažnosť žalobcu zo dňa 2.9.2016, ktorá sa mohla prípadne dotýkať aj riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I. Prípadnú námietku predpojatosti voči riaditeľovi Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I. pri prešetrovaní sťažnosti žalobcu riaditeľ za Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave nevzniesol a nebol preto vôbec žiadny dôvod sťažnosť žalobcu postupovať na prešetrovanie na Prezídium PZ a už vôbec nie až na 54. pracovný deň od jej prijatia a potom v ďalšom túto lehotu „vymazať“ na jeho ťarchu a opomenúť jeho právo na vybavenie veci (sťažnosti) zákonným spôsobom, t. j. v zákonnej lehote.
25. V ďalšom poukázal aj na tú skutočnosť, že tým že súd prvej inštancie vyhodnotil ako za zákonný postup Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave pri prešetrovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 v tom, že lehotu plynúcu od 2.9.2016 (podanie sťažnosti) do 24.11.2016 (postúpenie sťažnosti na prezídium PZ), t. j. lehotu 54.pracovných dní „vymazal“ z konania o sťažnosti (t. j. úplne bezdôvodne si osvojil názor žalovanej), porušil výklad zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, nakoľko postúpením sťažnosti na Prezídium Policajného zboru dňa 24.11.2016 mala nielen podľa žalovanej, ale aj podľa súdu prvej inštancie, začať plynúť „nová“ lehota 60. pracovných dní na vybavenie sťažnosti, čo žalobca namieta. Na koho ťarchu je potrebné započítať lehotu počas ktorej bola sťažnosť prešetrovaná od 2.9.2016 do jej postúpenia 24.11.2016 však súd prvej inštancie už viac žiadnym spôsobom nevysvetlil a to aj s poukazom na vznesenú námietku žalobcu, že sa týmto postupom jedná práve o nesprávny úradný postup žalovanej.
26. Súdom prvej inštancie tiež zostala úplne opomenutá skutočnosť, že sťažnosť žalobcu zo dňa 2.9.2016 bola potom vybavená (bez predĺženia lehoty) žalovanou až dňa 23.1.2017. Na jednej strane žalovaná deklaruje prijatie sťažnosti na konanie dňa 2.9.2016 a súčasne uvádza, že táto sťažnosť bola vybavená dňa 23.1.2017 (bez predĺženia lehoty), avšak uvedená lehota rozhodne nie je 60. pracovných dní. Mal za to, že už len týmto postupom žalovanej čo do počítania lehôt bolo porušené ustanovenie zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, lehota na vybavenie sťažnosti (60. pracovných dni) nebola dodržaná a tým vznikol nesprávny úradný postup, za ktorý zodpovedá žalovaná a nie že sťažnosť žalobcu bola vybavená zákonne, ako bez akéhokoľvek vykonaného dokazovania dôvodí súd prvej inštancie.
27. To, že súd prvej inštancie sa neoboznámil so sťažnostným spisom Krajského riaditeľstva v Bratislave pod sp. zn.: KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 považuje za neúplnosť zistenia skutkového stavu, nakoľko pripojením sťažnostného spisu ako žalobcom navrhnutý dôkaz bol tento spôsobilý preukázať spornú právne významnú skutočnosť a to, že len obsah akéhosi bližšie nešpecifikovaného vyjadrenia hovorkyne krajského riaditeľstva zo dňa 14.11.2016 nemohol byť žiadnym dôvodom na postúpenie sťažnosti žalobcu na Prezídium Policajného zboru. O postúpení veci musel (mal by) za Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave niekto kvalifikovane rozhodnúť a to ešte predtým, ako postúpenie veci bude (bolo) oznamované sťažovateľovi uvedenému ako prvému v poradí na sťažnosti zo dňa 2.9.2016.
28. Pokiaľ ide o zamietnutie jeho návrhu na prerušenie konania, mal za to, že konanie pred verejným ochrancom práv vo veci porušenia žalobcovho práva na prerokovanie veci v zákonnej lehote možno priradiť pod § 162 C. s. p., nakoľko v konaní pred verejným ochrancom práv sa aktuálne rieši otázka, ktorá môže mať význam aj pre rozhodnutie súdu a ktorá spočíva v tom, či žalovaná porušila právo žalobcu na prerokovanie veci v zákonnej lehote, čo v ďalšom možno subsumovať pod nesprávny úradný postup a od čoho žalobca odvíja vznik nemajetkovej ujmy v konaní pred súdom. Verejný ochranca práv je ústavou zriadený orgán, ktorý sa svojou činnosťou podieľa na ochrane základných práv a slobôd právnických a fyzických osôb v konaní pred orgánmi verejnej moci.
29. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku, ktorým žalobu zamietol zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
30. Podľa § 139 C. s. p. žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.
31. Podľa § 140 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 C. s. p. zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe. Za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení uplatnený nárok, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
32.. Podľa § 141 C. s. p. ak zmena žaloby nastala pred jej doručením žalovanému, koná súd o zmenenej žalobe bez rozhodovania o pripustení zmeny žaloby okrem prípadu, keď súd rozhoduje podľa § 143 ods. 2.
33. Podľa § 142 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. o prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania. Uznesenie, ktorým súd pripustil zmenu žaloby, doručuje súd subjektom, ak neboli prítomné na pojednávaní, na ktorom nastala zmena, do vlastných rúk.
34. Podľa § 143 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 C. s. p. súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Súd nepripustí zmenu žaloby ani vtedy, ak by na konanie o zmenenej žalobe bol vecne alebo kauzálne príslušný iný súd. Ak súd nepripustí zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.
35. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy 3.000 eur. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podaním zo dňa 28.6.2018, doručeným súdu prvej inštancie 28.6.2018, žiadal zmenu žaloby podľa § 139 C. s. p. (č.l. 312-314).
36. Na ozrejmenie právnej stránky zmeny žaloby odvolací súd poznamenáva, že zmena žaloby je prejavom dispozičnej zásady, ktorá je typická pre sporové konanie a umožňuje strane sporu modifikovať svoj žalobný návrh. Civilný sporový poriadok výslovne uvádza, čo je a čo nie je zmenou žaloby; zároveň stanovuje, že ju možno pripustiť počas konania, avšak výslovne nepripúšťa zmenu žaloby v odvolacom konaní (§ 371 C. s. p.) a v dovolacom konaní (§ 438 ods. 2 C. s. p.). Z uvedeného možno vysloviť záver, že prichádza do úvahy len v rámci prvoinštančného konania, do momentu vyhlásenia rozsudku vo veci samej, alebo do momentu jeho vydania, ak sa rozsudok nevyhlasuje verejne. Zmenou žaloby je kvantitatívna zmena žalobného návrhu, t. j. jeho rozšírenie v prípade, ak žalobca požaduje viac ako žiadal v pôvodnom návrhu; kvalitatívna zmena, t. j. žalobca žiada niečo iné ako v pôvodnom návrhu; a napokon zmena žaloby v dôsledku toho, že žalobca zmení rozhodujúce skutočnosti, o ktoré opiera svoj uplatnený nárok, v tomto prípade nedochádza k zmene žalobného petitu. Zmena žaloby je podaním vo veci samej a žalobca ju môže urobiť ktorýmkoľvek zo spôsobov uvedených v § 125 C. s. p., pri dodržaní podmienok uvedených v § 127 C. s. p. O zmene žaloby rozhoduje súd uznesením, proti ktorému nie je odvolanie prípustné; uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o zmene žaloby, je súd viazaný (§ 237 ods. 1 C. s. p.).
37. V nadväznosti na uvedené odvolací súd pripomína, že pri posudzovaní návrhu na zmenu žaloby je potrebné veľmi citlivo rozlišovať či ide o zmenu žaloby na základe vlastnej iniciatívy strany sporu; o zmenu žaloby v dôsledku doplnenia skutkových tvrdení na základe výzvy súdu podľa § 150 ods. 2 C. s. p.; resp. či sa nejedná iba o odstraňovanie vád žaloby podľa § 129 ods. 1 C. s. p. alebo o zmenu formulácie vo výroku, ktorú môže súd vykonať aj sám s cieľom dosiahnuť prípadnú budúcu vykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Ak súd opomenie rozhodnúť o zmene žaloby, respektíve opomenie vykonať klasifikáciu podania žalobcu, ktorým modifikuje petit žaloby spôsobom podľa predchádzajúcej vety, jednoznačne zaťaží konanie procesnou vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; a to jednak z dôvodu, že spôsobí zmätočnosť výsledku konania, keďže bez rozhodnutia o (ne)pripustení zmeny žaloby nemá s istotou vyriešené, čo je predmetom konania; rovnako dochádza k ovplyvňovaniu procesného postavenia žalobcu a to najmä z hľadiska hmotnoprávnych účinkov zmeny žaloby (vznik rizika premlčania, resp. preklúzie nároku a pod.).
38. S ohľadom na uvedené tak odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. a zároveň k naplneniu dôvodov zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. Nakoľko uvedené nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd musel napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušiť a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátiť vec na ďalšie konanie.
39. Žalobca odvolaním napadol aj rozhodnutie majúce povahu uznesenia tvoriaceho (však) súčasť rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 C. s. p.
40. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie proti napadnutému uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania z dôvodu podľa § 162 ods. 1 C. s. p. smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
41. Podľa § 355 ods. 2 C. s. p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. Civilný sporový poriadok v § 357 pripúšťa odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.
42. Podľa § 386 písm. c) C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
43. Civilný sporový poriadok proti uzneseniu v zásade odvolanie nepripúšťa, prípustné je len v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 357 a vo vzťahu k prerušeniu konania zákonodarca nielenže vylúčil možnosť podať odvolanie v obligatórnych prípadoch podľa § 162 ods. 1 písm. b), písm. c) C. s. p., či § 163 C. s. p., ale jeho prípustnosť (v ostatných prípadoch) obmedzil v závislosti od toho, akým spôsobom súd o návrhu na prerušenie konania rozhodol, nakoľko odvolanie pripúšťa iba v prípade, ak súd konanie prerušil podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p. a § 164 C. s. p.; odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p. jednoznačne nie je prípustné.
44. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p. Vychádzajúc z vyššie uvedenej koncepcie prípustnosti odvolania voči taxatívne uvedeným uzneseniam súdu prvej inštancie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p. považoval za také rozhodnutie, proti ktorému Civilný sporový poriadok odvolanie nepripúšťa.
45. Uvedený záver platí aj napriek nesprávnemu poučeniu súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí o možnosti proti tomuto výroku podať odvolanie. Skutočnosť nesprávneho poučenia o prípustnosti opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu zo strany súdu prvej inštancie totiž nezakladá procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je zo zákona (ex lege) vylúčená. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 362 ods. 3 poskytuje stranám ochranu iba v prípade nesprávneho poučenia súdu o neprípustnosti odvolania, ktorá spočíva v tom, že odvolateľ je oprávnený podať odvolanie (opravný prostriedok) v zákonom predĺženej trojmesačnej lehote plynúcej od doručenia odvolaním napadnuteľného rozhodnutia. Ak teda súd prvej inštancie v poučení napadnutého uznesenia uviedol, že proti nemu odvolanie prípustné je, táto skutočnosť nezakladá právo na jeho uplatnenie (Z IV, str. 768, Najvyšší súd SR sp. zn. 5 Sžf 47/2010).
46. Odvolací súd na uvedenom základe odvolanie žalobcu proti napadnutému uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 386 písm. c) C. s. p. odmietol a preto sa vecnou správnosťou odvolaním napadnutého uznesenia ďalej nezaoberal.
47. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C. s. p. viazaný; návrh na zmenu žaloby doručí žalovanej a rozhodne o jeho prípustnosti podľa § 142 C. s. p. Následne spor opätovne prejedná na pojednávaní, riadne podľa návrhov strán vykoná dokazovanie (v súlade s príslušnými ustanoveniami C.
s. p. o dokazovaní), na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.
48. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).