Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_7Sa-3-2018.pdf
PDF · 143.12 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sa/3/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobkyne: Z. H. H., J.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť F. V., trvale bytom: N., F., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnená v Ú.Y. K. L. K. U. N., G. XX, N., SR, za účasti maloletého cudzinca: H. N. H., J.. XX.XX.XXXX, vnuk žalobkyne, štátna príslušnosť F., toho času v Ú. K.E. L. K. U. N., N., zastúpená: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Michalovce, Ľudovíta Štúra 1, 071 01 Michalovce, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 12. 1. 2018, proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-PO7-2-009, /2018-AV zo dňa 5.1.2018, v spojení s opravou záhlavia rozhodnutia č. PPZ-HCP-PO7-2-009/2018-ZVC zo dňa 8.1.2018 takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Michalovce, Ľudovíta Štúra 1, 071 01 Michalovce č. PPZ-HCP-PO7-2-009/2018-AV zo dňa 5.1.2018, v spojení s opravou záhlavia rozhodnutia č. PPZ-HCP-PO7-2-009/2018-ZVC zo dňa 8.1.2018, týkajúce sa žalobkyne: Z. H. H., J.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť F. V., trvale bytom: N., F., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnená v Ú. K. L. K. U. N., G. XX, N.,SR, za účasti maloletého cudzinca: H. N. H., J.. XX.XX.XXXX, vnuk žalobkyne, štátna príslušnosť F., toho času v Ú. K. L.Y. K. U. N., N..
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňu: Z. H. H., J.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť F. V., trvale bytom: N., F., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnená v Ú. K. L. K. U. N., G.Á. XX, N., SR, a maloletého cudzinca: H. N. H., J.. XX.XX.XXXX, vnuka žalobkyne, štátna príslušnosť F., toho času v Ú. K. L. K. U. N., N., bezodkladne prepustil zo zaistenia.
III./ Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa podala správnu žalobu vo veci zaistenia zo dňa 12. 1. 2018, na Krajský súd v Košiciach dňa 22. 1. 2018 proti rozhodnutiu žalovaného č.: PPZ-HCP-PO7-2-009/2018-AV zo dňa 05.01.2018 v spojení s opravou zrejmej nesprávnosti vykonanou pod č. PPZ-HCP-PO7-2-009/2018-ZVC zo dňa 08.01.2018.
2. Rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-PO7-2-009/2018-AV, z 5.1.2018 žalovaný podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na základe oznámeného a začatého konania na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku zaistil dňom 05.01.2018 štátnu príslušníčku Iraku menom Z. H. H., narodenú XX.XX.XXXX, ženu, bez cestovného dokladu spolu s rodinným príslušníkom.
3. Uviedol, že dňa 05.01.2018 bola žalobkyňa kontrolovaná hliadkou Mobilnej jednotky Policajného zboru Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov (ďalej len „MJ PZ RHCP Prešov") v meste N., kde sa nachádzala spolu s hore uvedeným maloletým cudzincom. Následne bola v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov predvedená na OCP PZ Michalovce, pričom bol s ňou vyššie uvedený maloletý cudzinec, ktorého je žalobkyňa zákonným zástupcom. Ďalším preverovaním bolo zistené, že dňa 14. novembra 2017 o 01.46 boli na námestí E. I. Ž. zastavené príslušníkmi Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii Stred Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Stred dva kamióny s tureckými evidenčnými číslami. Uvedené motorové vozidlá boli otvorené za prítomnosti pracovníkov Colného úradu Žilina, pričom pri kontrole ložnej časti návesov uvedených motorových vozidiel bolo zistené, že sa tam nachádza cca 80 štátnych príslušníkov F. a F., ktorí sa snažia dostať do Nemecka. Následne bola vyrozumená stála služba OCP PZ Žilina, ktorá vyslala na miesto príslušníkov OCP PZ Žilina. Po vykonanej kontrole osôb a ich dokumentov, boli všetky osoby predvedené na OCP PZ Žilina z dôvodu podozrenia z ich neoprávneného pobytu na území SR.
4. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru žalovaný zistil, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky nemá udelené povolenie na pobyt (trvalý, prechodný resp. tolerovaný) ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Lustráciu v informačnom systéme Migra (Eurodac) bola na základe odtlačkov papilárnych línii na prstoch zistená pozitívna zhoda s Bulharskou republikou a konaním o azyle. Totožnosť a prvotné azylové konanie v Bulharskej republike bolo zistené a potvrdené na základe výstupu z informačného systému, pričom bolo zistené, že Bulharská republika ju zaevidovala ako žiadateľa o azyl na ich území pod identifikačným číslom BG1BR109C1710100015.
5. Z dôvodu zistených informácií počas konania s účastníkom konania na správnom orgáne dňa 14.11.2017 bolo písomne kontaktované Dublinské stredisko Slovenskej republiky z dôvodu prijatia opatrení, pridelenia identifikačného čísla dublinského konania a oboznámenia sa s prípadom účastníka konania. Dublinské stredisko dňa 14.11.2017 pridelilo konaniu číslo MU-DS-391/2017-DŽ. Správny orgán skonštatoval, že žalobkyňa, ako štátny príslušník Iraku nie je oslobodená od vízovej povinnosti v zmysle zákona číslo 404/2011 Z.z., ako aj v zmysle Nariadenia Rady (ES) číslo 539/2001 uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mat víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) číslo 399/2016 ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc). V prípade legálneho vstupu a pobytu na územie Slovenskej republiky musí spĺňať vyššie uvedené podmienky, mať platný cestovný doklad opatrený platným vízom, alebo povolením na pobyt v jednotnom formáte.
6. Žalovaný uviedol, že dňa 04.01.2018 žalobkyňa v Ú. N. prejavila vôľu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a preto bolo od nej prijaté vyhlásenie o azyle. Vzhľadom na skutočnosť, zanikol pôvodný účel zaistenia cudzinca a bola 05.01.2018 prepustená zo zaistenia. Následne bola kontrolovaná hliadkou MJ PZ RHCP Prešov, ktorá ju predviedla na OCP PZ Michalovce k ďalšej realizácii. Dňa 05.01.2018 bolo za prítomnosti tlmočníka začaté konanie vo veci jej zaistenia ako žiadateľa o udelenie azylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a bolo prijaté jej vyhlásenie o azyle a správny orgán zistil, že existuje riziko jej úteku, keďže v predchádzajúcom období už žalobkyňa žiadal o udelenie azylu v Bulharsku, pričom bolo stanovené, že ako žiadateľka o azyl na území Bulharskej republiky sa mala počas konania zdržiavať v hostiteľskej krajine, v ktorej požiadala o udelenie azylu. Uvedenú povinnosť však nedodržala, opustila územie štátu, v ktorom požiadala o udelenie azylu a vycestovala z územia hostiteľskej krajiny na územie Slovenskej republiky, kde bola zadržaná v úkryte nákladného automobilu, čím nedodržala podmienky azylového konania a neoprávnene vycestovala do inej krajiny bez oprávnenia. Z uvedeného vyplýva, že je osobou u ktorej existuje riziko úteku (svojvoľný odchod na územie iného štátu, jej vyjadrenia v spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania. Aj z uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť na územie Bulharskej republiky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača) a preto je potrebné účastníka konania zaistiť.
7. Žalovaný poukázal na ust. § 88 ods. 4 zákona č . 404/2011 Z . z .: „ Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov." Správny
orgán v súlade s týmto ustanovením stanovuje dĺžku doby zaistenia najdlhšie do 04.04.2018. Uvedená doba je podľa správneho orgánu postačujúca, nakoľko Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhoduje pri žiadostiach o udelení azylu do 90 dní. Pri rozhodovaní o nevyhnutne potrebnom čase zaistenia správny orgán bral do úvahy skutočnosť, že dňa 04.01.2018 bolo od žalobkyne prijaté vyhlásenie o azyle a na základe dostupných informácií a zistení sa budú vykonávať úkony v konaní o azyle. Správny orgán považuje deň 04.01.2018 za deň začatia konania o udelenie azylu a preto správny orgán pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil konkrétnu dobu času zaistenia, nie maximálnu.
8. Tiež uviedol, že podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č , 404/2011 Z. z.: „ Policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia". Podľa správneho orgánu je v súčasnosti nevyhnutné zaistenie účastníka konania. Účel zaistenia trvá, pretože žalobkyňa požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a existuje riziko jej úteku. Následne bude správny orgán aj naďalej skúmať a zisťovať, či účel trvá.
9. Dôvodil, že počas konania o zaistení sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a článku 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Správny orgán konštatoval, že vzhľadom k začatiu konania na účel zistenia tých skutočnosti, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, rizika úteku a neoprávnenému vstupu na územie iného štátu Únie, je zaistenie v súlade Európskym dohovorom o ľudských právach a základných slobodách.
10. V odôvodnení uviedol žalovaný, že počas konania bral do úvahy aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. So žalobkyňou sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie.
11. Dokazovaním a na základe získaných podkladov žalovaný považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pretože zaistenie je potrebné na účel zistenia tých skutočnosti, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Správny orgán rozhodol o zaistení žalobkyne z dôvodu, že ak by nebolo realizované zaistenie, jeho pobyt na území Slovenskej republiky by nebol známy, existuje riziko jej úteku za pomoci prevádzačov a mohla by sa nelegálne pohybovať a skrývať, tým by jeho pobyt správnemu orgánu nebol známy. Účastník konania požiadal o azyl a teda o medzinárodnú ochranu, avšak riziko žalobkyne existuje, keďže v predchádzajúcom období už požiadala o udelenie azylu na území Bulharska avšak nerešpektovala nariadenia, ktoré jej stanovili zotrvať na jeho území.
12. Pri umiestňovaní maloletých do Ú. K. L. N. sa žalovaný zaoberal aj Dohovorom o právach dieťaťa, kde sa v článku 9 pod názvom Odlúčenie od rodičov uvádza nasledovné: „Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa a článkom 41 odsek 4 Ústavy SR, podľa ktorého „Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.“
13. Žalovaný mal za to, že tým, že maloletého umiestnil spoločne s starou matkou v jednom zariadení, chránil najlepšie záujmy maloletého a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Tým, že správny orgán nerozdelil rodinu, dodržal zároveň aj základnú zásadu zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho starého rodiča, teda právo na rodinný život. Poukazujúc na záujmy maloletého dieťaťa v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, aj keď umiestnenie maloletého dieťaťa v Ú. N. spolu s jeho starou matkou je síce zásahom do práv dieťaťa, avšak podľa názoru je správneho orgánu je v záujme maloletého dieťaťa, aby zotrvalo so svojim starým rodičom a nebolo od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, čo by podľa názoru správneho orgánu bolo horším zásahom do jeho práv, Správny orgán na základe získaných informácií od Ú. N. konštatoval, že Ú. N. je zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi. V Ú. N. sú zriadené priestory pre
umiestnené rodiny štátnych príslušníkov tretích krajín s maloletými deťmi, resp. maloletých v sprievode rodiča, teda zákonného zástupcu, ktoré spĺňajú všetky požiadavky na primerané, hygienicky spôsobilé ubytovanie, stravovanie a voľno časové aktivity a sú vybavené tak, aby sa zabránilo ohrozeniu života alebo poškodeniu zdravia a aby umiestnenie nemalo negatívny vplyv na duševné zdravie detí, ktoré sú umiestňované spolu s rodičmi.
14. Žalovaný dôvodil tiež, že Ú. N. je zariadením prispôsobeným na umiestňovanie rodín s deťmi, zaistenými v súlade so zákonom o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, ktorým Slovenská republika transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady č, 115/2008 (tzv. návratovú smernicu). Podľa záverov Európskej komisie, ktorá vykonala hodnotenie transpozície predmetnej smernice jednotlivými členskými štátmi Európskej únie, je transpozícia Slovenskou republikou do zákona o pobyte cudzincov plne v súlade so znením smernice. Maloletým osobám spolu s rodičmi je zabezpečená každodenná osobná hygiena. Strava je deťom poskytovaná 5x denne, je tu poskytovaná aj pediatrická zdravotná starostlivosť a v súčasnosti sa zabezpečuje aj doplnková zdravotnú starostlivosť s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny umiestnené v Ú. N.. Počas dňa je deťom v súlade s časovým rozvrhom dňa zabezpečený pobyt na čerstvom vzduchu, Vo vnútornej časti ubytovacích priestorov sú pre deti zriadené herne, v ktorých majú k dispozícii rôzne herné a rekreačné aktivity, ktoré sú primerané ich veku. Pre maloleté osoby k dispozícii sociálny pracovník, spolupracuje s mimovládnou organizáciou Slovenská humanitná rada, s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny a učiteľ slovenského jazyka maloletých štátnych príslušníkov tretích krajín -
15. Žalovaný konštatoval, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia. Dohovor ani jeho protokoly nezaručujú právo na pobyt cudzinca na území zmluvného štátu ani právo na azyl. Ústava zaručuje osobnú slobodu v článku 17. Ústavným základom pre obmedzenie osobnej slobody zaistením je článok 17 ods. 2 prvá veta, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V predmetnom konaní ide o zákon č. 404/2011 Z. z.
16. Žalobkyňa v správnej žalobe vo veci jej zaistenia nesúhlasila s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že rozhodnutie žalovaného je zároveň aj nepreskúmateľné z dôvodov uvádzaných nižšie a žalovaný tiež nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v predmetnej veci v predošlom priebehu konania rozsudkom sp. zn. 1Sa/57/2017 zo dňa 19.12.2017.
17. Zo záhlavia napadnutého rozhodnutia podľa žalobkyne vyplýva, že žalovaný považoval maloleté dieťa cestujúce so žalobkyňou za osobu zúčastnenú konania o zaistení, keďže žalobkyňa je jeho starou matkou. Pojem použitý žalovaným vo výroku napadnutého rozhodnutia „zúčastnený maloletý cudzinec“ je vágny a neurčitý, nakoľko rodinným príslušníkom žalobkyne môže byť jej dieťa, manžel, či iný blízky príbuzný. Zdôraznila, že absencia takéto výroku spôsobuje neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného Žalovaný považoval maloletého vnuka žalobkyne za osobu zúčastnenú konania o zaistení, keďže žalobkyňa je jeho starou mamou. V napadnutom rozhodnutí chýba samotný výrok o umiestnení resp. zaistení maloletého cudzinca v zariadení pre cudzincov spolu so žalobkyňou. Maloletý cudzinec H. N. H., nar. XX.XX.XXXX, sa teda nachádza v zaistení bez právneho titulu. Pojem použitý žalovaným vo výroku napadnutého rozhodnutia, „spolu s rodinným príslušníkom" je vágny a neurčitý, nakoľko rodinným príslušníkom žalobkyne môže byť jej dieťa, manžel či iný blízky príbuzný.
18. Žalobkyňa namietala, že rozhodnutia policajných útvarov rozhodujúcich o zaisťovaní cudzinca s ich maloletými deťmi, resp. rodinnými príslušníkmi musia obsahovať (a zvyčajne aj obsahujú) aj samostatný výrok v znení: „ spolu s účastníkom konania X. Z. sa v zariadení pre cudzincov umiestňujú aj jeho maloleté deti X. Y. a Z. Y...“. V napadnutom rozhodnutí žalovaného však takýto výrok absentuje, čo spôsobuje neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
19. V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa na to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím zároveň nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu (Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) a Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej deti by nemali byt' pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako nerešpektoval aj
na ustálenú a bohatú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Košiciach v obdobných veciach zaistenia. Uviedla, že súdy už poukázali na procesné pochybenie žalovaného vo vzťahu k rozhodovaniu o maloletých detí keď žalovaný vo výroku napadnutého rozhodnutia neoznačil zúčastneného maloletého cudzinca a ani z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, že bol maloletý zároveň zaistení spolu so svojimi zákonnými zástupcami a napokon, že z rozhodnutia nevyplýva ani to, že by mal byt' umiestnený v Ú. N..
20. Podľa žalobkyne napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s článkom 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a článkom 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
21. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa žalobkyne je zrejmé, že žalovaný sa nevyporiadal s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanom prípade sa jedná o pozbavenie osobnej slobody žalobkyne a maloletého dieťaťa, postupom žalovaného boli dotknuté aj práva maloletej osoby a bolo teda povinnosťou žalovaného v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s ním v konaní vysporiada. Žalovaný tak nespravil, čím vážne pochybil, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a svojim postupom zároveň nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“), v zmysle ktorej by deti nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. V tejto súvislosti poukazovala na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj ESĽP a zdôrazňovala obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín s maloletými deťmi (napríklad vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/11/2016 zo 17.10.2016, 10Sza/12/2016 zo 14.06.2016 a 1Szak/14/2016 zo 04.11.2016). Doplnila, že medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa sa musí aplikovať v každom správnom, či súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. V zmysle odporúčania Rady Európy (odporúčanie Rady ministrov REC(2003)5 zo 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.
22. Zdôraznila, že Najvyšší súd Slovenskej republiky viac krát zvýraznil povinnosť policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia a poukazoval na článok 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle § 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Teda, ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným spôsobom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky.
23. Žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu potrebných ďalších krokov voči žiadateľke o azyl, ktorým mal sa zaoberať ako aj ich dôvodnosťou krokov, ktoré je potrebné vykonať pre rozhodnutie o žiadosti žalobkyne o azyl v Slovenskej republike o ktorý požiadala. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom tohto zistenia, aby zaistením žalobkyne nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 16 ods. 2 Ústavy SR.
24. Žalovaný podľa žalobkyne nemohol riziko jej úteku považovať za automatické počas azylovej procedúry prebiehajúcej v Slovenskej republike, bez toho, aby bola individuálne posúdená jej situácia splnenia prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl. Preto napadnuté rozhodnutie žalovaného označila za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom reálnou účele zaistenia žalobkyne a maloletého dieťaťa.
25. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol, aby sa správny súd stotožnil s napadnutým rozhodnutím a v plnom rozsahu ho potvrdil. Poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol v preskúmavanom rozhodnutí a doplnil, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že nedostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza s nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko lustráciou v informačných systémoch bolo
zistené, že účastník konania na území SR nemá udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný resp. tolerovaný) ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o udelenie azylu na území SR, pričom bola na základe odtlačkov prstov zistená pozitívna zhoda v systéme Migra (Eurodac) s Bulharskou republikou a konaním o azyle, ktorá aj zaevidovala účastníka konania ako žiadateľa o azyl na ich území.
26. Žalovaný konštatoval, že účastník konania je osobou, u ktorej existuje značné riziko úteku (svojvoľný odchod na územie iného štátu, vyjadrenia účastníka konania v zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o azyl.
27. Právne žalovaný dôvodil, že podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
28. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
29. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
30. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
31. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
32. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
33. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
34. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
35. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
36. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
37. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje
za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
38. V súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť vrátane jej osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky.
39. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
40. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
41. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
42. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka.
43. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
44. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
45. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
46. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
47. K žalobným námietkam žalobkyne uvedeným v žalobe proti označenému rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:
48. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- PO7-2-009/2018-AV zo dňa 5.1.2018, v spojení s opravou záhlavia rozhodnutia č. PPZ-HCP- PO7-2-009/2018-ZVC zo dňa 8.1.2018, ktorým žalovaný v zmysle podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobkyňu na základe zistenia tých skutočností na ktorých je založená
jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
49. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, najdlhšie však do 4. 4. 2018 s tým, že ju umiestil v Ú. K. L. K. U. I. N..
50. V prvom rade sa súd považoval za potrebné vysporiadať s označením účastníkov konania a k danému sa viažucej žalobnej námietky - absencie výroku o zaistení maloletého dieťaťa, ktoré sa v súčasnosti nachádza spolu so žalobkyňou v Ú. N., ktoré ho robí pre tento účel nezrozumiteľným a nevykonateľným.
51. Vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný totiž uviedol, že zaisťuje Jwane H. H., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť F. V., trvale bytom: N., F., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnená v Ú. K. L. K. U. N., G. XX, N., za účasti maloletého cudzinca: H. N. H., nar. XX.XX.XXXX, vnuk žalobkyne, štátna príslušnosť F., toho času v Ú. K. L. K. U. N., Slovenská republika, bez uvedenia, že zaisťuje aj maloleté dieťa.
52. Súd má za to, že aj maloletý nielen žalobkyňa mal mať v konaní pred žalovaným postavenie účastníka konania, avšak ten v konaní mal postavenie zúčastnenej osoby zastúpenej žalobkyňou, ako zákonnou zástupkyňou.
53. Podľa názoru súdu námietka žalobkyne o absencii výroku v napadnutom rozhodnutí týkajúca sa maloletého je dôvodná.
54. Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj zo znenia citovaného ustanovenia § 1 Správneho priadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podobne ako aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok každého rozhodnutia - teda aj správneho rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého rozhodnutia. Výrok rozhodnutia je tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne ďalších predpokladov aj vykonateľná. Musí byť preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia týka určitej osoby, musí výrok obsahovať aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Povinnosť (aj nutnosť) aby výrok rozhodnutia o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval identifikáciu zaisťovanej osoby vyplýva aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré výslovne uvádza, že „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny...“. Ak sa má účastník tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu.
55. Z konania mal žalovaný za nepochybné, že žalobkyňa je starou matkou H. N. H., nar. XX.XX.XXXX a že označený je maloletý zúčastnený cudzinec, ktorého je žalobkyňa zákonným zástupcom. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný za použitia v ňom citovaných právnych ustanovení zaistil žalobkyňu spolu s H. N. H., J.. XX.XX.XXXX. Možno teda konštatovať, že maloletá osoba nebola náležite vo výroku napadnutého rozhodnutia identifikovaná.
56. Z výroku rozhodnutia žalovaného nie je vôbec zrejmé, kto okrem žalobkyne mal byť spolu so žalobkyňou zaistený a následne spolu s ňou umiestnený do Ú.. Na danej skutočnosti nemôže nič zmeniť ani to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí v jeho záhlaví uviedol - zúčastnený maloletý cudzinec, ktorého meno uviedol a ktorého je žalobkyňa zákonným zástupcom. Ani z administratívneho spisu ani z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nie je ani zjavné, ako bolo preukázané, alebo aspoň tvrdené, že ide o skutočnú starú matku maloletého.
57. Z výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že žalovaný zaistil riadne identifikovanú žalobkyňu, pokiaľ sa týka zaistenia maloletého, tohto neidentifikoval a preto možno konštatovať, že výrok uvedený v napadnutom rozhodnutí je neurčitý a z toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Navyše žalovaný sa existenciou zaistenia osoby H. N. H., J.. XX.XX.XXXX nezaoberal žiadnym spôsobom ani v odôvodnení rozhodnutia, hoci obšírne uviedol, že podmienky zaistenia sú pre neho veľmi vhodné, čo samozrejme môže byť skutočná realita, avšak vzhľadom na obmedzenie osobnej slobody maloletého platí, že sa na
neho rozhodnutie o zaistení nemôže vzťahovať, lebo nie je účastníkom konania o zaistení uvedený vo výroku napadnutého rozhodnutia.
58. Závažná a dôvodná je námietka žalobkyne poukazujúca na nutnosť obozretného posudzovania prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi. S poukazom na judikatúru ESĽP súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Pokiaľ sa týka danej žalobnej námietky súd poukazuje na ostatnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016. V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
59. Podľa opakovaných právnych názorov odvolacieho (kasačného) súdu vyslovených v jeho rozhodnutiach, správny orgán by mal vždy zohľadniť pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do útvaru policajného zaistenia, že tak ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú v postavení žiadateľov o azyl, resp. ak deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR. Odvolací súd (Kasačný súd) považoval za dôležité a to zdôraznil, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom súd poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
60. Preto súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť NS SR a ESĽP vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú, lebo v tomto smere odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné. Žalovaný totiž v tomto smere na záujmy maloletého cudzinca neprihliadal, vec z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje aj zásadnú vadu preskúmavaného rozhodnutia.
61. V prípade žalobkyne bolo z administratívneho spisu zistené, že požiadala o udelenie azylu 4. 1. 2018 na území Slovenskej republiky.
62. Predpokladom zaistenia žalobkyne aj v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, čo v danom prípade, bolo zdôvodnené žalovaným v odôvodnení rozhodnutia jej svojvoľným odchodom z Bulharskej republiky počas azylovej procedúry, keďže tam požiadala žalobkyňa prvotne o azyl.
63. Súd poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky podčiarkol viackrát povinnosť policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na čl. 5 ods. 1 Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Aj v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.
64. Z uvedeného vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia, a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akéhokoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia.
65. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, či odchod z Bulharskej republiky žalobkyne možno hodnotiť ako porušenie pravidiel, či nebol dôvodný napríklad pre zle zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl v Bulharskej republike a riziko úteku nie je tým dané automaticky aj zamýšľaným odchodom žalobkyne zo Slovenskej republiky. Rovnako u dĺžky zaistenia žalobkyne, žalovaný opomenul dôslednejšie jej reálnu dĺžku odôvodniť.
66. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného. To neprislúcha ani súdu spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita by presahovala rámec preskúmavacej právomoci súdu a zasahovala do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (citované z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
67. Vzhľadom na opodstatnenosť uvedených žalobných námietok, ktorými sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal a s poukazom na vyššie uvedené dôvody a skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO7-2-009/2018-AV zo dňa 5.1.2018, v spojení s opravou záhlavia rozhodnutia č. PPZ-HCP-PO7-2-009/2018-ZVC zo dňa 8.1.2018, zrušil.
68. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby Z. H. H., J.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť F. V., trvale bytom: N., F., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnenú v Ú. K. L. K. U. N., G. XX, N. a zúčastneného maloletého cudzinca H. N. H., J.. XX.XX.XXXX, bezodkladne prepustil zo zaistenia.
69. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci vyšším súdnym úradníkom (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.