Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/15/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobcu: U. B., nar. X.XX.F., bytom B. O. XXX/XX, I. C. B., právne zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1A, Čadca, proti žalovanému: Slovenská republika, v zastúpení Generálnej prokuratúry SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 1.478,42 eur, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 40C/189/2016-107 zo dňa 19. mája 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e ch á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti p o t v r d z u j e.

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.298,42 eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal z toho, že základným právnym rámcom pri posúdení uplatneného nároku je zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj ustálená judikatúra súdov týkajúca sa tohto nároku. Nadväzne vymedzil všeobecné východiská, keď konštatoval, že právny nárok jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo skončené oslobodením obžalovaného/žalobcu spod obžaloby, treba vo všeobecnej rovine odvodiť z princípov právneho štátu. Štát je povinný niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré svojou činnosťou priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní viesť vyšetrovanie a stíhať trestnú činnosť, na strane druhej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukáže ich postup ako mylný a tým zasahujúci do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili svoje pôvodné podozrenie, ale či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Aplikovaná právna úprava preto zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutí jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. V posudzovanom prípade sa výsledok trestného stíhania v podobe právoplatného odsúdenia žalobcu v procesnom postavení obžalovaného nedostavil. Nenaplnil sa tak základný účel trestného konania - vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči páchateľovi skutku kvalifikovaného v podanej obžalobe ako trestný čin (prečin zneužitia právomoci verejného činiteľa). Štát sa stal teda zodpovedným za vedenie trestného stíhania proti žalobcovi, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.

2.Základným zákonným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Z hľadiska teleologického výkladu, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právnej normy, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa § 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno formálne (doslova) trvať na zrušení /zmene takéhoto rozhodnutia, ale splnenie tejto zákonnej podmienky treba vykladať extenzívne. Oslobodenie obžalovaného spod obžaloby, je nenaplnením predpokladu o spáchaní trestného činu obžalovaným, a takýto výsledok trestného konania má rovnaké dôsledky ako zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Je preto potrebné konštatovať, že trestné stíhanie bolo nedôvodné a v konečnom dôsledku nezákonné. 3.Ustálená judikatúra súdov v prípadoch uplatnených nárokoch na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením vychádza zo zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 15/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010, ako i nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 25/2011.

4.Následne okresný súd konštatoval splnenie aj ďalších zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a výškou spôsobenej škody. V reakcii na námietku nedostatku príčinnej súvislosti zdôraznil, že rozdelenie výdavkov vynaložených na obhajobu, neakceptovateľne popiera zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, ako aj posúdenia škody na základe výsledku konania - právoplatného rozsudku o oslobodení spod obžaloby. Pokiaľ žalovaný svoju argumentáciu o zákonnosti trestného stíhania podporil rozsudkom ESĽP vydaným vo veci Lavrechov vs. Česká republika, Európsky súd pre ľudské práva sa v predmetnom rozhodnutí sústredil na otázku, či je neskoršie oslobodenie spod obžaloby relevantné pre rozhodnutie o prepadnutí peňažnej záruky, ktorou bola nahradená väzba, teda vecne sa zaoberal inou otázkou, keď vyhodnocoval rešpektovanie uložených povinností obvineným - zdržiavať sa a preberať poštu v mieste svojho trvalého bydliska v ČR. Negatívne rozhodnutie v neprospech obvineného súviselo s jeho zavineným konaním a nerešpektovaním tohto rozhodnutia v prebiehajúcom trestnom konaní. Dotknuté rozhodnutie je teda bez akéhokoľvek dopadu na posudzovanú vec.

5.Pokiaľ ide o uplatnenú škodu, táto podľa súdu prvej inštancie zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie. Trestné konanie vedené proti žalobcovi si v záujme odvrátenia nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného a neskôr obžalovaného vynútili procesné úkony a tieto procesné úkony si vyžiadali náklady spojené s odmenou zvoleného advokáta podľa tarify určenej osobitným predpisom - teda sú príčinou vzniku trov obhajoby. Náklady vynaložené na trovy obhajoby sú tak v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Obhajca vyúčtoval trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. účinnej ku dňu vykonania jednotlivých úkonov. 6.S dôrazom na účelnosť trov právneho zastúpenia bola námietka žalovaného v časti odôvodnená, preto súd nepriznal náhradu za úkony právnej pomoci vyúčtované na základe predloženej faktúry č. 2012/264 v celkovej sume 180 eur ako dohodnutú odmenu podľa § 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov vrátane DPH. V tejto spojitosti uviedol, že môže priznať len tarifnú odmenu advokáta, pričom táto časť odmeny advokáta bola určená dohodou bez ďalšej špecifikácie, o aké úkony právnej pomoci išlo. V tejto časti preto žalobu zamietol. 7.Námietky žalovaného smerujúce voči úkonu označenému ako prevzatie a príprava obhajoby a nepreukázaniu cestovných výdavkov vyhodnotil okresný súd za nedôvodné. Obsahom označeného úkonu právnej služby je aj dodatok, že súčasťou tohto úkonu je aj prvá porada s klientom, čo považoval za nevyhnutné, keďže logicky prevzatie veci s poradou s klientom súvisí, preto nemôže byť považovaná za samostatný úkon, za ktorý by obhajcovi prináležala odmena. Inak povedané, prevzatie a príprava obhajoby nie je len o podpísaní plnej moci a odovzdaní relevantných dokladov, z týchto dôvodov bolo potrebné zákonodarcom zdôrazniť, že prvá porada patrí k prevzatiu veci. Okrem toho v danom prípade nebola účtovaná odmena za akúkoľvek ďalšiu poradu. Cestovné výdavky sú dôvodné už len z dôvodu sídla obhajcu (Čadca) a miesta výkonu procesných úkonov - OO PZ Kysucké Nové Mesto, Okresný súd

Žilina, Krajský súd v Žiline - pri ktorých boli aj účtované. Súd v tejto súvislosti poukázal na ich podrobnú špecifikáciu v predloženej faktúre č. 2015746 a na predložený technický preukaz motorového vozidla. 8.Vo vzťahu k jednotlivým namietaným úkonom právnej pomoci súd prvej inštancie s poukazom na ich účelnosť (ako zvláštna podmienka osobitného zákona, ktorú súd je povinný skúmať, nakoľko nepostačuje aby sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia) mal za preukázané vykonanie všetkých úkonov právnej pomoci uvedených vo vyúčtovaní a súčasne považoval za preukázané príjmovým pokladničným dokladom aj zaplatenie zálohy na výdavky obhajcu v sume 480 eur a úhradou faktúry č. 0006 zostatok účtovanej sumy vo výške 818,42 eur. Súd tak priznal žalobcovi titulom náhrady škody sumu v celkovej výške 1.298,42 eur.

9.O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 tak, že žalobcovi ako strane, ktorá mala vyšší úspech v spore priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v pomere 75,64 %.

10.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a domáhal sa zmeny napadnutého rozhodnutia v podobe zamietnutia žaloby v celom rozsahu. Okresnému súdu vytýkal nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť rozhodnutia. Primárne zdôraznil, že nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je iba také rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom prípade nestalo. Žiadnym výkladom a už vôbec nie extenzívnym nemožno reštriktívne formulovaný zákon vykladať v prospech žalobcu. Ani sudcovská tvorba práva totiž nemôže zasahovať do zákona výkladom, ktorý je v priamom rozpore so znením zákona. Paušálne zaväzovanie štátu na náhradu škody len preto, že nedošlo k odsúdeniu obžalovaného a len preto, že objektívna zodpovednosť je súdom vykladaná nad rámec zákona je v rozpore so zmyslom a účelom citovaného zákona. Takýto postup je v rozpore s princípmi právneho štátu. Nie každé uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné len preto, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní skutku sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, resp. aj prípadné oslobodenie páchateľa spod obžaloby v trestnom konaní, neznamená, že sa nedopustil protiprávneho konania. 11.Je preto podľa odvolateľa nevyhnutné zotrvať na tom, že v trestnej veci, od ktorej vedenia žalobca odvodzuje svoj nárok uplatnený v tomto konaní, nešlo o žiadny svojvoľný postup orgánov činných v trestnom konaní, ale o jediný možný a zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti. Vznesenie obvinenia teda bolo jediné rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte možné od orgánov činných v trestnom konaní očakávať. Nadväzne v celom rozsahu poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia, vrátane záverečného návrhu a zdôraznil absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím medzi vznesením obvinenia a vznikom trov na strane žalobcu, predovšetkým, že trovy vzniknuté pri preskúmaní obžaloby súdom majú príčinu v tom, že súd považoval podanú obžalobu za dôvodnú.

12.Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady škody, rozhodnutie súdu prvej inštancie namietal osobitne vo vzťahu k priznaniu cestovného, nakoľko, ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 19.5.2017, súd pripustil dodatočne doložený listinný dôkaz v podobe technického preukazu od vozidla, konal teda v rozpore s koncentračnou zásadou, ktorá síce nie je pre sudcov záväzná, ale je zrejmé, že účelom príslušnej normy bolo najmä predísť nepripravenosti žalobcov.

13.V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Opätovne poukázal na konštantnú/ustálenú rozhodovaciu prax v podobe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/194/2010, resp. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 15/2009, z ktorých vyplýva, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Taktiež zopakoval argumentáciu o splnení podmienok vzniku zodpovednostného vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a dodal, že využil svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, nakoľko sám nemá právnické vzdelanie. V danej spojitosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 53/93, resp. 1Cz 41/1990, upravujúce nárok poškodeného na náhradu škody v podobe účelne vynaložených trov konania.

14.Napokon za nedôvodnú označil námietku vo vzťahu k priznaniu cestovného, nakoľko ako to vyplýva z faktúry zo dňa 5.10.2015, cestovné náklady boli riadne špecifikované. Okrem toho obhajca má sídlo v Čadci a teda je zrejmé, že na úkony trestného konania sa musel dopraviť, s čím sú spojené náklady. Takisto sa nestotožnil s názorom o dodatočnom pripustení listinného dôkazu v podobe technického

preukazu, nakoľko súd jeho právnemu zástupcovi nedoručil vyjadrenie k žalobe zo dňa 17.10.2016. Toto mu bolo doručené až po pojednávaní konanom dňa 31.3.2017. Prostredníctvom svojho obhajcu teda nemohol na toto vyjadrenie nijako reagovať a nebola mu ani uložená lehota na produkovanie prostriedkov procesného útoku. Okrem toho poukázal na § 153 ods. 2 CSP, podľa ktorého na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana predložila včas, nemusí súd prihliadať, najmä ak by sa vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

15.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , subjektívne legitimovanou stranou sporu (§ 359 preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 (z tohto titulu ponechal nedotknutým odvolaním nenapadnutý výrok o čiastočnom zamietnutí žaloby) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 a § 385 ods. 1 a contrario) rozsudok v napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

16.Primárne je potrebné odmietnuť odvolaciu námietku o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská sporových strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Rozhodnutie preto nemožno považovať za svojvoľné, naopak, rozsudok presvedčivým spôsobom (s ktorým sa odvolací súd v konkrétnostiach stotožňuje) zodpovedal relevantné právne otázky súvisiace s uplatneným nárokom. 17.Nadväzne sa žiada zdôrazniť, že práve predostretý opravný prostriedok žalovaného vykazuje kvalitatívne deficity, nakoľko v plnej miere opomína/prehliada zásadný postulát pomenovaný súdom prvej inštancie a to ustálenou súdnou praxou (prezentovanou najmä označenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, či 3 Cdo 194/2010) akcentovaný objektívny charakter zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci, a nadväzne rozhodujúce kritérium - výsledok trestného stíhania/konania. 18.Z takto vymedzeného určujúceho hľadiska nemôže odvolacia argumentácia obstáť, nakoľko sa zakladá práve a len na ignorácii predmetného (a správneho) východiska, keď len účelovo zotrváva na stanovisku, v zmysle ktorého nešlo pri vznesení obvinenia o žiadny svojvoľný postup orgánov činných v trestnom konaní, ale o jediný možný a zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti. Uvedené stanovisko však absolútne nič nemení na objektívnom charaktere zodpovednosti štátu, ktorého dôvody a následky podrobne vysvetlil okresný súd. 19.Navyše sú popísané odvolacie argumenty žalovaného maximálne všeobecné, bez adekvátnej (proti)argumentácie na jednotlivé závery vyslovené v napadnutom rozsudku. V rámci celého odvolania fakticky niet jedinej námietky, ktorá by sa viazala ku konkrétnym (vychádzajúcim z osobitostí a individuálneho charakteru súdenej veci) zisteniam, resp. záverom okresného súdu. Odvolateľ z ním spomínaných súdnych rozhodnutí ani nevyvodzuje tvrdenia, či argumentáciu, ktorá má mať dopad (a aký konkrétne) na prejednávanú vec. Zároveň z veľmi útržkovitých citácií z daných rozhodnutí vôbec nemožno ustáliť, či sa jednalo o prípady s totožným právnym základom, napr. pokiaľ odvolateľ poukazuje na záver Ústavného súdu SR o tom, že prípadné oslobodenie páchateľa spod obžaloby v trestnom konaní neznamená, že sa nedopustil protiprávneho konania, uvedené je pochopiteľne vo všeobecnosti správne, odvolateľ však vôbec nekonkretizuje, či práve v okolnostiach (a v ktorých) súdenej veci ide o takýto prípad (kedy sa mohol dopustiť protiprávneho konania napriek oslobodeniu spod obžaloby - napr. pri premlčaní trestného stíhania). 20.Prejednávaný prípad je však štandardným sporovým - kontradiktórnym konaním, a preto aj z hľadiska ústavného princípu rovnosti sporových strán, odvolací súd nemôže (v zmysle nesmie) nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu sporovej strany/odvolateľa a formulovať namiesto neho konkrétne odvolacieho dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutia na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených námietok. Už len z tohto titulu nie sú odvolacie dôvody žalovaného odporcu (ani len teoreticky) spôsobilé spochybniť vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku.

21.Čo sa týka námietky smerujúcej proti priznaniu cestovného v rámci trov trestného konania, je predovšetkým potrebné ustáliť, že niet rozumnej pochybnosti o tom, že cestovné (za podmienky jeho účelnosti - čo náležite odôvodnil okresný súd, keď súčasne nepriznal časť uplatnených trov) advokáta je súčasťou náhrady trov právneho zastúpenia (v trestnom i civilnom konaní). Krajský súd sa nestotožnil ani s tvrdením o porušení koncentrácie konania v súvislosti s následným pripustením listinného dôkazu - technického preukazu. Odhliadnuc od skutočnosti, že okresný súd vysvetlil svoj postup na pojednávaní konanom dňa 31.3.2017 (keď uznal že vyjadrenie spochybňujúce tento čiastkový nárok nebolo správne

doručené právnemu zástupcovi žalobcu, ale len žalobcovi, preto umožnil dodatočné predloženie technického preukazu), ako pripustil sám odvolateľ, včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku je vecou úvahy súdu a vyhodnotenia konkrétnych okolností prípadu, pričom neskoršie predloženie dôkazu je dôvodné predovšetkým v prípade reakcie na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. V okolnostiach súdenej veci sa nepredloženie technického preukazu v skoršom štádiu konania nejaví ako postup špekulatívneho charakteru (tzv. procesná taktika), ktorým obštrukciám mal predmetný inštitút umožniť predchádzať, nakoľko žalobca mohol dotknutý nárok dôvodne považovať za riadne špecifikovaný a preukázaný (faktúrami a pokladničnými dokladmi). Naopak, prípadné nepriznanie tohto nároku len s poukazom na nepripustenie technického preukazu by evidentne prekračovalo medze spravodlivého vyvažovania procesných práv.

22.Z doteraz uvedeného je zrejmé, že odvolacie dôvody odporcu boli neopodstatnené, pričom neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti. Napadnutý meritórny výrok preto potvrdil. 23.Obdobne vecne správnym je i závislý výrok o trovách prvoinštančného konania. Okresný súd relevantnej procesnej norme zodpovedajúco aplikoval zásadu pomerného úspechu sporových strán v konaní.

24.Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania (o nároku na ich náhradu) nachádza svoj právny základ v ustanovení § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Žalobca bola v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu vznikol voči protistrane - žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov (po posúdení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v § 251 rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 súd prvej inštancie.

25.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch upravených v § 429 ods. 2 CSP.