Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Co/9/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcov X/Mgr. Y. Y., nar. X.X.XXXX, bytom L. - I., R. XXX/XXX, t.č. U. L., kpt. Y. XXX, 2/ Y.. U. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom U. L. XX, obaja právne zastúpení h&h PARTNERS, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom v Košiciach, Mäsiarska 6, proti žalovanému Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimnanna, Prešov, Hollého 14, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou GOGA a spol. s.r.o., Žriedlová 3, Košice, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Prešove č.k. 25C 41/2013-117 zo dňa 24.2.2014 jednohlasne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyslovil, že žalovaný zodpovedá v plnom rozsahu za škodu na zdraví, ktorá vznikla žalobcom v dôsledku ním poskytnutej non lege artis zdravotnej starostlivosti v čase od 18.2.2003 do 25.8.2003.

2. Ako dôvod rozhodnutia uvádzal, že sa predovšetkým zaoberal postupom a konaním žalovaného v súvislosti s samotným zákrokom u žalobkyne v 1/ rade. Dospel k záveru, že poučenie pacienta náležitým spôsobom o zamýšľaných zdravotníckych výkonoch je základným predpokladom úspešného terapeutického vzťahu. Bez poučenia o zdravotnom výkone a jeho charaktere nie je mysliteľné, aby pacient mohol náležite uplatniť svoje právo. Súhlasiť so zdravotnou starostlivosť predstavuje mimoriadne dôležité právo, ktoré má každý pacient. Aj keď právna úprava upravujúca povinnosť lekára pacienta poučiť bola v čase vykonania zákroku u žalobkyne iná ako v súčasnom období, povinnosť poučiť pacienta vyplývala lekárom priamo zo zákona a nesplnenie tejto povinnosti bolo porušením zákona. Spôsob a rozsah poučenia určuje lekár individuálne u každého pacienta a je pochopiteľné, že lekár by mal oznámiť zdravotný stav pacienta, diagnózu, podstatu navrhovaného zákroku, druh, rozsah, závažnosť, predpokladaný priebeh, následky, možné riziká a pravdepodobnosť možného zhoršenia stavu po zákroku, prípadne ponúknuť alternatívny postup predpokladaný vývoj zdravotného stavu atď.. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa v 1/ rade ako pacientka začala navštevovať žalovaného asi mesiac pred plánovaným pôrodom a tým žalovaný mal dostatok času a priestoru poskytnúť žalobkyni poučenie a informácie o plánovanom zákroku, možných rizikách a komplikácii. V tom čase však nikto z kompetentných takto nepostupoval, keď vyplynulo, že v čase začínajúceho pôrodu zdravotná sestra v pôrodopise opatrila pečiatkou (časť tohto pôrodopisu založila do vložky) s tým, že pacientka bola poučená o plánovanom zákroku, možných rizikách a súhlasí s tým, takýto postup nemôže v žiadnom prípade byť hodnotený ako poučenie poskytnuté včas vzhľadom k tomu, že v tom čase už žalobkyňa v 1/ rade bola vyšetrovaná na vyšetrovacom stole lekárom. Odtlačok pečiatky nepreukazuje rozsah poučenia, ktoré malo byť dané žalobkyni.

3. Tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa v 1/ rade dostala poučenie ešte vo väčšom rozsahu nebolo nijako preukázané. Samotný súhlas pacientky, teda žalobkyne v 1/ rade, že sa vykoná pôrod formou cisárskeho rezu nemôže byť tým súhlasom, ktorý bol ospravedlňoval žalovaného pri zanedbaní povinnosti vo vzťahu k poučeniu žalobkyne, keďže je otázne, či v jej prípade riadneho poskytnutia poučenia žalobkyni naďalej súhlasila táto s vykonaním cisárskeho rezu, či by neriešila vec iným spôsobom, nevyhľadala iné zdravotnícke zariadenie. Z vyjadrenia žalobcov v 1/ a 2/ rade, že sa po tomto operačnom zákroku naďalej pokúšali o splodenie ďalšieho dieťaťa vyplýva, že nikto žalobcom neinformoval o zdravotnom stave po pôrode a táto informácia nie je ani uvedená v správe o rodičke. Tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa v 1/ rade len nechcela prijať túto skutočnosť pripadá súdu prvého stupňa nelogické a nepodložené žiadnymi dôkazmi, na základe ktorých by bolo možné k takýmto záverom dospieť.

4. Obaja účastníci, žalobcovia, sú hlboko veriaci, keď žalobca v 2/ rade bol v čase pôrodu dieťaťa evanjelickým kňazom, viedli spoločnú domácnosť, vzťah medzi nimi bol dobrý, bezproblémový. Súd prvého stupňa sa domnieval, že tak vážny zásah do tela žalobkyne ak by bol riadnym spôsobom oznámení, účastníci by sa s touto situáciou vyrovnali, oboch účastníkov hodnotil ako psychicky zrelých jedincov a určite by s takým odstupom času sa nepúšťali do súdnych sporov a tým by riskovali uplynutie rôznych lehôt a svoju dôkaznú situáciu. Aj keď samotný zákon neupravuje povinnosť poučovať alebo informovať pacienta po vykonaní zákroku, nie je podľa súdu z dôvodu, žeby jeho pracovníci takúto povinnosť nemali, ale z dôvodu, že poskytnutie takej informácie považoval za absolútnu samozrejmosť, ktorú nepovažoval ani zákonodarca za nutné dávať do zákona. Preto upriamil pozornosť na čl. 10 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne č. 40/2000 Zb., ktorý Slovenská republika prijala a ním viazaná. Tento dohovor nadobudol účinnosť 1.12.1999 a má prednosť pre právnymi normami Slovenskej republiky. Neinformovanie žalobkyne, či už ústne po zákroku alebo písomne v správe o rodičke poukazuje na hrubé porušenie základného práva pacienta byť informovaný o svojom zdravotnom stave. Toto porušenie bolo výsledkom buď hrubej nedbanlivosti príslušného lekára alebo neúctou a ľahostajnosťou k žalobkyni ako k pacientke a k jej právam. Takéto konanie žalovaného, resp. jeho pracovníkom k pacientke je absolútne neprípustné. Práve lekár by si mal uvedomovať zodpovednosť a povinnosť vo vzťahu k pacientovi a tento pretaviť do oboznámenia s vykonaným samotným zákrok, ďalším postupom za stavu , kedy je právne povedomie pacientov už ďaleko vyššie. Keďže považoval náležite poučenie za neoddeliteľný predpoklad postupu lege artis dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval v súlade so zákonom a toto konanie hodnotí za protiprávne konanie. O tomto základe nároku súd prvého stupňa rozhodol medzitýmnym rozsudkom.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Vo svojom odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol medzitýmnym rozsudkom o nároku žalobkyne, ktorá sa petitom svojej žaloby domáhala viacerých výrokoch. Poukázal na civilistickú teóriu, z ktorej vyplýva, že základom veci sa rozumie posúdenie všetkých otázok, ktoré vyplývajúc z uplatneného nároku s výnimkou okolnosti, ktoré sa týkajú len výšky nároku. Poukázal na ustanovenie § 152 ods. 2 veta 2 O.s.p.. Rovnako citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 5Obdo 5/2011, kde je uvedené, že základom predmetu konania budú všetky okolnosti, ktoré determinujú výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. Otázka predbežná nemôže byť vyústením rozhodnutia súdu formou výroku. Nikdy nemožno rozhodovať o dielčej spornej právnej otázke ale len o základe prejednávanej veci. Preto sa žalovaný domnieva, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky, zároveň tiež poukázala na tom, že predmetom konania je náhrada škody a je potrebné preukázať tri predpoklady protiprávne konanie, škoda, výška ujmy a príčinná súvislosť.

6. Doterajšie vykonané dokazovanie nesvedčí ani len o preukázaní protiprávneho úkonu zo strany žalovanej, nehovoriac o tom, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť a de facto konajúci súd rozhodol aj o ďalších dvoch predpokladoch, a to o existencii škody a príčinnej súvislosti bez toho, aby v konaní bola ich existencia vôbec preukázaná. Preto toto rozhodnutie považoval žalovaný za predčasné. Pokiaľ išlo o výrok rozsudku, ten by mal byť presne určitý a konkrétny zatiaľ čo výrok súdu prvého stupňa toto nespĺňa. Zároveň je možné uviesť, že zdravotná starostlivosť by mala byť v každom jedno okamihu protiprávna a poskytovaná non lege artis. Takýto záver však oporu v dokazovaní nemal. Tiež nerozhodol o všetkých nárokoch, t.z. o primeranom zadosťučinení, o náhrade škody na zdraví. Pokiaľ aj súd prvého stupňa vyslovil výrok o zodpovednosti za škodu konštatuje, že vznikla žalobcom, pritom v priebehu konania sa zaoberal súd prvého stupňa predovšetkým tým, že žalovaný neposkytol dostatočné poučenie žalobkyni v 1/ rade ako pacientke a nezaoberal sa vo vzťahu k tomu aj vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade.

7. Žalovaný poukázal na zákon č. 576/2004 Zb. o zdravotnej starostlivosti, službách s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a v jeho neskorších zmenách a doplnkoch. Odlišná právna úprava práve podľa názoru žalovanej ma najvýznamnejší dopad na právne posúdenie predmetnej veci a touto skutočnosťou sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal. Je rozdiel medzi zákonmi č. 277/1994 a zákona č. 576/2004. Rôznym spôsobom sa používali pojmy súhlas na poskytnutie zdravotnej starostlivosti a poučenie pacienta s tým, že súčasťou zdravotnej dokumentácie podľa zákona 277/1994, tento poučenie a informovaný súhlas ani nemusel byť súčasťou zdravotnej dokumentácie. To, že je len voľbou operatéra pri danej situácii ako bude riešiť vec a nebolo to na výber pacientky, tak ako to urobil z toho záver súd prvého stupňa. Aj keď súd prvého stupňa konštatoval, že povinnosť poučiť pacienta vyplýva lekárom priamo zo zákona, opomenul však, že samotný zákon ani teória neuvádzajú obsah tohto zákonného poučenia. Je teda individuálnym prístupom lekára možné rozhodnúť akým spôsobom, v akom rozsahu bude konkrétny pacient informovaný. Tiež je potrebné poukázať na to, že po takomto odstúpení času je ťažké a spravodlivé žiadať od žalovaného alebo pracovníkov zariadenia, aby si pamätali rozsah poučenia pri každej jednej pacientke. Vzhľadom k tomu, že bolo potrebné zachrániť život žalobkyne, pristúpilo sa k odstráneniu maternice a v danom prípade nemohla pacientka si vyberať. Poukázal na rozhodnutie Českého Najvyššieho súdu 25Cdo 1555/2005 týkajúca sa náležitého poučenia pacienta vo vzťahu k zdravotnej starostlivosti lege artis. Súd prvého stupňa sa stotožnil s tým, že nie je povinnosťou žalobkyne preukazovať, že poučená nebola. K predmetnému záveru však poukazuje žalovaná na výsledky dokazovania v priebehu konania, kde žalobkyňa v 1/ rade v čase pred vykonaním cisárskeho rezu bola zo strany žalovanej poučená vhodným spôsobom, o čom svedčí záznam zdravotnej dokumentácie a pacient ma právo nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie za účelom získania všetkých informácii o svojom zdravotnom stave, čo vyplývalo priamo zo zákona č. 277/1994, ale aj z Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka. Súd prvého stupňa sa v danom rozhodnutí nezaoberal všetkými skutkovými zisteniami a tým porušil právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a to vyústilo na nepreskúmateľné rozhodnutie. Predmetom konania neboli predpoklady škody a príčinnej súvislosti riadne dokazované a preto vzhľadom aj na vznesenú námietku premlčania žiadal, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

8. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrili žalobcovia v 1/ a 2/ rade. Pokiaľ išlo o právnu argumentáciu mali za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je zákonný, dostatočne odôvodnený a správny. Rovnako aj výroková časť tohto rozhodnutia zo strany žalobcov v 1/ a 2/ rade je hodnotená ako určitá bez akýchkoľvek pochybností o jej vykonateľnosti a postup súdu prvého stupňa, že najprv vyhlásil medzitýmny rozsudok vzhľadom na situáciu a špecifickosť tejto veci je úplne správny a zákonný. K otázke poučenia sa stotožňujú so závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k záväznosti SR k textu Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti v súvislosti s aplikáciu biológie a medicíny v celom rozsahu a tento dohovor zaväzuje Slovenskú republiku, kde je potrebné zdôrazniť, že osoba by mala byť primerane informovaná pred zákrokom, ale aj o rizikách zákroku, ale aj o následkoch a pozákrokovej situácii. Samotná pečiatka o tom, že bola poučená žalobkyňa v 1/ rade ako pacientka je nedostatočná a nijakým spôsobom nesvedčala o rozsahu materiálovo obsahom poučení, ktoré malo byť dané pacientke v prípravnej fáze celého procesu, nie v čase, kedy pacientka už mala pôrodné kontrakcie. Najpodstatnejším dôvodom, je že toto poučenie nespĺňa náležitosti, ktoré by malo obsahovať takéto poučenie z dôvodu, že záznam po vykonanom výroku neobsahuje žiadne informácie o odstránení maternice. Žalobcovia odmietajú tvrdenie žalovaného, že boli riadne poučení zo strany žalovaného s ohľadom aj na dohovor o ľudských právach a biomedicíne v Slovenskom právnom systéme. Správne súd prvého stupňa poukázal na to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno a nebolo preukázané, že nebola poučená. Poučenie, ktoré prezentoval žalovaný v priebehu konania nemožno považovať za poučenie poskytnuté riadne a včas. Práve poučenie, tak ako na neho poukázal žalovaný, teda odtlačok pečiatky vo vložke pôrodopisu žalobkyne v 1/ rade nijako nepreukazuje obsah poučenia a špecifiká a individualitu. V tejto súvislosti poukázal na viaceré publikácie týkajúce sa poskytovania zdravotnej starostlivosti. Práve povinnosť žalovaného o náležitom poučení pacienta získaní platného súhlasu na strane žalovanej bola tou skutočnosťou, o ktorej mal rozhodovať súd prvého stupňa. V tejto súvislosti je určite potrebné prihliadať na to, že aj keď odborne technický lekársky zákrok bol správny bez riadneho informovania a súhlasu pacienta, nemôže byť v súlade so zákonom. Diagnóza nie je viac ako právo. Preto navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť v celom rozsahu.

9. Odvolací súd prejednal vec v súlade s ustanovením § 378 a nasl. a to bez nariadenia pojednávania (a contrario § 385 ods. 1 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. Súd prvej inštancie nateraz vykonal všetky dôkazy, ktoré boli potrebné pre to, aby mohol rozhodnúť o základe nároku a na základe týchto skutočností a právne posúdenia sa nezmenili ani v štádiu odvolacieho konania.

11. Podľa § 2 Zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti platného v čase poskytnutia zdravotnej starostlivosti, zdravotná starostlivosť je starostlivosť o ochranu, zachovanie a navrátenie zdravia fyzickej osoby (ďalej len "osoba"), ktorú poskytuje zdravotnícky pracovník (§ 54 ods. 3); poskytuje sa v zdraví, v chorobe, v tehotenstve, pri pôrode a v šestonedelí.

12. Podľa § 6 ods. 2 Zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti platného v čase poskytnutia zdravotnej starostlivosti, pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má osoba voči zdravotníckym pracovníkom a iným odborným pracovníkom v zdravotníctve právo na rešpektovanie svojej telesnej a psychickej integrity, náležité poučenie najmä o povahe ochorenia, potrebných zdravotných výkonoch, o možnosti rizika a zdravotnej prognóze.

13. Podľa § 14 Zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti platného v čase poskytnutia zdravotnej starostlivosti, vyšetrovacie a liečebné výkony vrátane ústavnej zdravotnej starostlivosti možno vykonať aj vtedy, ak od pacienta vzhľadom na jeho zdravotný stav alebo od jeho zákonného zástupcu nemožno súhlas vyžiadať, ale ho možno predpokladať.

14. Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti platného v čase poskytnutia zdravotnej starostlivosti, lekár je povinný vhodným a preukázateľným spôsobom poučiť pacienta, prípadne osoby blízke pacientovi o povahe ochorenia a o potrebných zdravotníckych výkonoch tak, aby mohli aktívne spolupracovať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Obsah vhodného poučenia určuje lekár v každom prípade individuálne tak, aby bolo urobené ohľaduplne a eticky a aby u pacienta nenarúšali liečebný proces.

15. Podľa § 15 ods. 2 Zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti platného v čase poskytnutia zdravotnej starostlivosti, lekár nieje povinný poskytnúť poučenie, ak si to pacient neželá. Vyhlásenie pacienta, že si neželá byť poučený, je potrebné urobiť v písomnej alebo inak preukázateľnej forme. Ak pacient odmietne úplné poučenie, lekár je povinný poskytnúť mu vhodné poučenie. Spôsob poučenia pacienta treba zaznamenať do zdravotnej dokumentácie.

16. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len , každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

17. Podľa § 420 ods. 2 OZ, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nieje tým dotknutá.

18. Podľa § 420 ods. 3 OZ, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

19. Podľa § 444 OZ, pri škode na zdraví sa jednorazové odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

20. Podľa čl.10 Dohovoru o ľudských právach abiomedicíne každý má právo na všetky informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu. Prianie jednotlivca nebyť o ňom informovaný sa dodrží.

21. Z doteraz vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia sa až s odstupom niekoľkých rokov dozvedeli o predmetnom zákroku, odstránení maternice u žalobkyne v 1/ rade, došlo k závažnému zásahu do ich emocionálneho a psychického života. Obaja sú veriaci a chceli mať väčšiu rodinu. Žalobca bol v tom čase evanjelickým kňazom. Obaja museli vyhľadať psychologickú pomoc, o čom predložili aj doklady a správy z vyšetrenia. O negatívnych následkoch nepoučenia, resp. neoznámenia žalobkyne

sa táto podrobne vyjadrila aj vo svojej výpovedi. Žalobkyňa v 1/ rade sa prvýkrát dozvedela o amputácii maternice dňa 23.1.2012.

22. O uplatnenom práve, t.j. o veci samej resp. merite sporu, rozhoduje v zásade súd formou rozsudku. Rozsudkom by sa malo v zásade vždy rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Len výnimočne, ak je to účelné, môže súd rozhodnúť rozsudkom najskôr len o časti prejednávanej veci (tzv. čiastočný rozsudok) alebo o základe prejednávanej veci (tzv. medzitýmny rozsudok).

23. Medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, dôvodný resp. opodstatnený. Napríklad pri náhrade škody sa môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o tom, že nárok na náhradu škody je daný. A následne po právoplatnosti tohto rozsudku (ktorým sa však v zásade konanie nekončí) sa konečným rozsudkom rozhodne o výške uplatneného nároku.

24. Za základ prejednávanej veci, o ktorom môže súd rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, treba spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má súd o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku (RV/1968).

25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

26. Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania), takže ani tento odvolací dôvod nie je daný.

27. V odvolaní nie je uvedené nič, čo by spochybňovalo vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ale sa v ňom iba opakujú skutočnosti tvrdené žalovaným už v konaní pred súdom, ktoré súd správne posúdil a vyhodnotil.

28. Preto postup súdu prvej inštancie pri posúdení otázky základu nároku - zodpovednosti žalovaného bol na mieste.

29. Žalovaná vytýka rozhodnutie súdu prvej inštancie, že rozhodol o základe nároku žalobkyne a tým aj o jej zodpovenosti za uplatnenú škodu žalobkyne, pritom žiadnu povinnosť vyplývajúcu zo zákona o zdravotnej starostlivosti neporušil.

30. Z ustanovenia § 14 z.č. 277/1994 Z.z. vyššie citovaného však vyplýva právo pacienta na náležité poučenie, ktoré ustanovenie vymenováva tieto práva demonštratívne. Vzhľadom na ich príkladmo uvedený výpočet je možné súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa ma právo na informácie o rizikách a možných následkoch vykovaného operačného zákroku. Toto právo žalobkyne je v priamej súvislosti s povinnosťou žalovaného informáciu poskytnúť.

31. Právo pacienta a povinnosť subjektu poskytujúceho zdravotnú starostlivosť je zakotvená aj v čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ľudských právach a bio medicíne. Porušenie právnej povinnosti založilo zodpovednosť žalovaného.

32. Preto rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

33. Súd prvej inštancie bude rozhodovať o upravenom návrhu žalobcov v 1/ a 2/ rade z 28.9.2013 a rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).