Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/259/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: U. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX,XXX XX Q. A. O., v konaní o zaplatenie 1.728,86 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4Csp/35/2017-38 zo dňa 12. septembra 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4Csp/35/2017-38 zo dňa 12. septembra 2017 vo výroku II., ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku III. o trovách konania, p o t v r d z u j e.

V nenapadnutom výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.728,86 Eur so 17,90 % úrokom ročne zo sumy 1.728,86 Eur od 01.04.2017 do zaplatenia, s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.728,86 Eur od 01.04.2017 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.728,86 Eur so 17,90 % úrokom ročne zo sumy 1.728,86 Eur od 01.04.2017 do zaplatenia, s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.728,86 Eur od 01.04.2017 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od jeho právoplatnosti (výrok I.). Žalobu v zvyšnej časti zamietol (výrok II.) a žalovaného zaviazal žalobcovi nahradiť trovy konania v rozsahu 4/5 vo výške, ktorá bude vyčíslená po právoplatnosti rozsudku súdnym úradníkom na súde prvej inštancie (výrok III.).

2. S poukazom na ustanovenia § 488, § 494 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a § 186 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok konštatoval na základe vykonaného dokazovania, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 08.12.2014 uzatvorená Zmluva o úvere č. 0000000000176527, z ktorej mal preukázané poskytnutie úveru vo výške 1.900 Eur, pričom žalovaný sa zaviazal v 120 mesačným splátkach po 34,24 Eur (prvá splátka splatná dňa 29.12.2014) zaplatiť žalobcovi celkovo 4.208,80 Eur. Žalovaný svoj dlh riadne a včas nesplácal, na základe čoho ho žalobca dňa 31.03.2017 vyzval na predčasné splatenie dlhu vo výške 1.895,49 Eur najneskôr do 10.04.2017. Do dňa zosplatnenia žalovaný uhradil sumu 171,14 Eur, na základe čoho predstavoval nezaplatený dlh istinu vo výške 1.728,86 Eur. V tejto časti (istina spolu s príslušenstvom špecifikovaným vo výroku I. napadnutého rozsudku), v ktorej žalobca uniesol dôkazné bremeno, súd žalobcovi uplatnený nárok priznal. Vo zvyšnej časti, v ktorej v rozhodujúcich skutkových tvrdeniach žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení a nekonkretizoval dostatočný sumár rozhodujúcich skutkových tvrdení a dôkazov, súd žalobu zamietol - čo do úroku 105,73 Eur, u ktorého nie je uvedené v rámci

žaloby v rozhodujúcich skutkových tvrdeniach v akej výške bol úrok účtovaný (podľa ktorého ustanovenia zmluvy) a za ktoré časové obdobie. Rovnako zamietol uplatnený nárok aj v časti úroku z omeškania vo výške 0,90 Eur, ktorý neobsahuje v rozhodujúcich skutkových tvrdeniach výšku úroku, časové obdobie za ktoré bol takýto úrok vypočítaný a podľa ktorého ustanovenia zmluvy, resp. zákona a taktiež nepriznal úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej sumy 105,73 Eur od 1.4.2017 do zaplatenia, keďže nepriznal právo na úrok 105,73 Eur, nakoľko nemohol priznať právo na úrok z omeškania vo výške 5 % z nepriznanej sumy (z nepriznaného úroku). O trovách konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 na základe zisteného úspechu žalobcu v spore v rozsahu 4/5 uplatneného nároku.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v časti, v ktorej súd žalobu vo zvyšku zamietol (výrok II.) a v časti o trovách konania (výrok III.). Bol toho názoru, že pokiaľ prvoinštančný súd považoval žalobu za neúplnú, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 CSP, k čomu však nedošlo. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, súd takýmto postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Ďalej v rámci odvolacieho konania predložil súdu výpočet úrokov do zosplatnenia vo výške 105,73 Eur a výpočet úrokov z omeškania vo výške 0,90 Eur a 5 % p.a., z ktorých má byť zrejmá výška, časové obdobie, za ktoré boli účtované a uviedol aj tabuľku prepočtu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ktorú predložil súdu aj ako prílohu k podanej žalobe. Samostatnú časť podaného odvolania venoval aj problematike priznávania úrokov z omeškania podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č.k. 33 Cdo 212/2014 zo dňa 21.08.2014. Namietal aj rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania, keď uviedol, že pri určení hodnoty sporu mal súd vychádzať len z uplatnenej istiny a nie aj z príslušenstva, na základe čoho mal v konaní úspech pre potreby rozhodovania o trovách konania v rozsahu 100 %. Žiadal preto odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaný na podané odvolanie, ktoré mu bolo doručené dňa 24.11.2017 (fikcia doručenia), nereagoval a zostal procesne nečinný.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 toto rozhodnutie vo výroku, ktorým okresný súd zamietol žalobu a vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdil. V nenapadnutej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

6. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 .

7. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

8. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 . Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 . Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva

na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

9. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

10. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 . V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

11. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, znamená, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená aj v ustanovení § 160 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobitné prípady poučovacích povinností formuluje Civilný sporový poriadok v jednotlivých ustanoveniach s cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že práve žalobca nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Nedostatky v procesnej aktivite strany nemôže súd v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitútu špeciálneho procesného poučenia podľa § 129 ods. 1 CSP, pretože daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a pri nesplnení dôkaznej povinnosti, uvedené riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednej procesnej strane, potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej v opačnom procesnom postavení, čo je neprípustné.

12. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Je zjavné, že žalobca predložil dôkazy, z ktorých bolo zistené, že medzi stranami sporu došlo k vzniku právneho vzťahu. Pokiaľ však žalobca v niektorých častiach uplatneného nároku opomenul uviesť relevantné skutkové tvrdenia (podrobne odsek 3. a 5. napadnutého rozsudku), nemal okresný súd inú možnosť, než žalobu v týchto častiach pre nedostatok skutkových tvrdení majúce za následok neunesenie dôkazného bremena zamietnuť. Predloženie tabuliek prepočtu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania bez bližšej definície (v akej výške boli úroky vypočítané, podľa ktorého ustanovenia Zmluvy boli účtované a za ktoré časové obdobie), bez poukazu na spôsob ich výpočtu, na základe ktorých si žalobca uplatnil presne vyšpecifikované sumy uvedené v žalobnom petite, totiž nemožno považovať za riadne preukázané, ktoré by súdu umožňovalo takto uplatnené nároky žalobcovi priznať.

13. Vo vzťahu k žalobcom namietanému postupu okresného súdu, ktorý ho nevyzval na doplnenie nejasného podania, odvolací súd konštatuje, že na postup v zmysle § 129 ods. 1 v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky. V procese vedenia sporových konaní je totiž potrebné rozlišovať medzi situáciou, keď súd považuje žalobu za neurčitú pre niektorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 129 ods. 1 a situáciou, keď je žaloba z procesného hľadiska v poriadku, avšak žalobca v nej neuviedol všetky relevantné skutkové tvrdenia vo vzťahu k uplatňovanému nároku a tieto ani počas konania nedoplnil, čo malo za následok jeho neúspech v konaní z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Podstatou problému v posudzovanej veci bol nedostatok skutkových tvrdení a následne aj neunesenie dôkazného bremena žalobcom a pokiaľ by súd v danom prípade vyzval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení k ním uplatnenému nároku, takýto postup by bol považovaný za

neprimeraný zásah do rovnosti zbraní sporových strán a zároveň by sa jednalo o rozpor so zásadou kontradiktórnosti uplatňovanou v civilných sporových konaniach.

14. Čo sa týka žalobcom definovaných výpočtov úrokov do zosplatnenia a úrokov z omeškania, ktoré predložil súdu v rámci podaného odvolania, na tieto skutkové tvrdenia odvolací súd nemohol v odvolacom konaní prihliadnuť, nakoľko sa nejedná o novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 písm. d/ CSP, ktoré nemohol žalobca uplatniť v konaní na súde prvej inštancie. Preto sa argumentáciu žalobcu v tejto časti odvolania bližšie nezaoberal. 15. K námietke odvolateľa (žalobcu) týkajúcej sa rozhodnutia prvoinštančného súdu o trovách konania je potrebné poukázať na súdnu prax v otázke príslušenstva pri hodnotení úspechu strán sporu v konaní. Pokiaľ žalobca v žalobe príslušenstvo istiny (kapitalizované úroky) kvantifikoval, istina pohľadávky spolu s konkrétne vyčísleným (kvantifikovaným) príslušenstvom tvorí peňažné plnenie, ktoré si žalobca v prejednávanej veci uplatňuje. V takom prípade je potrebné pri rozhodovaní o úspechu sporových strán v konaní prihliadať nielen na istinu, ale aj na kvantifikované príslušenstvo. Okresný súd v danom prípade postupoval správne, keď úspech strán sporu v konaní určil ako rozdiel medzi žalobcom uplatneným nárokom (súčet istiny s vyčísleným príslušenstvom) a sumou priznanou vo výroku I. napadnutého rozsudku (istina). Čistý úspech žalobcu v konaní v rozsahu 4/5 potom tvorí aj rozsah, v ktorom mu bude žalovaný po rozhodnutí o výške trov konania v zmysle § 262 ods. 2 povinný trovy nahradiť.

16. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil. 17. Vo zvyšnej časti, nenapadnutej odvolaním, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

19. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .