Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8CoE-1-2018.pdf
PDF · 110.01 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/1/2018
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Ing. T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/XXA, K. R., o vymoženie sumy 1.381,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 3Er/1040/2010-43 zo dňa 25. novembra 2016, takto
rozhodol:
návrh oprávneného na prerušenie konania a na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie zamieta.
Návrh oprávneného na prerušenie konania a na predloženie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky zamieta.
Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.
Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením č. k. 3Er/1040/2010-43 zo dňa 25.11.2016 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení uviedol, že dňa 19.07.2010 sa pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., začalo exekučné konanie sp. zn. EX 10348/2010 o vymoženie pohľadávky vo výške 1.381,97 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 02842/10 zo dňa 26.04.2010. Súdnemu exekútorovi bolo dňa 03.12.2010 udelené poverenie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 1.381,97 eur s príslušenstvom, trovy predchádzajúceho konania 358,65 eur a trovy exekúcie. Uznesením zo dňa 03.12.2010, právoplatným dňa 15.03.2011, bola exekúcia v časti vymáhania poplatku za poskytnutie úveru vo výške 576,- eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.381,97 eur od 28.11.2009 do zaplatenia a 6 % úroku z omeškania zo sumy 576,- eur predstavujúceho poplatok za poskytnutie úveru, zastavená. Citujúc ust. § 243f ods. 1, 3, 6, § 394 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil, majúc za to, že rozhodcovský rozsudok nie je z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu spôsobilým exekučným titulom. Súd vyhodnotiac vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere, ako vzťah spotrebiteľský k uvedenému záveru dospel na základe zistenia, že rozhodcovský rozsudok, na
podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, nie je spôsobilým exekučným titulom, nakoľko rozhodcovská doložka nebola uzatvorená v písomnej forme ako to vyžaduje zákon. Rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v čl. 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré mali byť prílohou zmluvy o úvere uzavretej medzi povinným a oprávneným, tieto podmienky však nie sú podpísané žiadnou zo zmluvných strán. Platne možno rozhodcovskú zmluvu uzatvoriť tak, že zmluva je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o forme rozhodcovskej zmluvy je striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu. Podriadenie sa právomoci súkromnej osoby, navyše určenej druhou stranou, je takým zásadným právnym úkonom, pri ktorom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. V konaní zároveň nebolo preukázané, že by bola rozhodcovská doložka uzavretá vo vzájomne vymenených listoch. Táto písomná forma uzavretia rozhodcovskej zmluvy je vzhľadom na charakter všeobecných obchodných podmienok vylúčená. Nakoľko rozhodcovská doložka nebola uzatvorená platne, nemal rozhodcovský súd právomoc vo veci konať. Vzhľadom na to, že súdny exekútor na výzvu súdu oznámil, že si trovy exekúcie neuplatňuje, súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/ES zo dňa 05.04.1993, pri jej aplikácii nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej. Konštatoval, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES. S poukazom na rozhodnutia európskych súdov mal za to, že súdy členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu čl. 3 ods. 1 smernice odlišne ako exekučný súd, s ktorými odlišnosťami sa exekučný súd nevysporiadal. V tejto súvislosti navrhol, aby súd konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v naformulovanom znení. V ďalšom oprávnený namietal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto revíznemu potupu došlo navyše v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu a pokiaľ tak nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa súd nestotožní s jeho ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, navrhol, aby súd podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 vety prvej a druhej Exekučného poriadku s čl. 1, ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania, keď ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne
upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený tiež namietal, že súd nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť. Mal za to, že súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania, keď v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne (napr. jeho nevypočutie, neoboznámenie so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho spisu). Nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ako účastník konania nebol oboznámený s tým že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Podľa oprávneného má konanie aj inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie, napriek tomu, že exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Oprávnený poukázal tiež na rozpor s dobrými mravmi, keď v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu jeho pohľadávky. Jeho možnosti na jej vymoženie by sa v takom prípade radikálne znížili, a to aj napriek tomu, že od vzniku pohľadávky sa dôsledne pridržiava zásady vigilantibus iura scripta sund. Vzniká tu teda závažné riziko, že bude napadnutým rozhodnutím poškodený až do takej miery, že ani samotná istina predmetnej pohľadávky a úrok z omeškania v zákonnej výške nebudú uhradené. Po úplnom zastavení exekúcie totiž stratí možnosť úspešného uplatnenia svojej pohľadávky pred súdom vzhľadom na povinnosť súdu podľa § 5b ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. ex offo prihliadať na premlčanie. Oprávnený v ďalšom namietal závery súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi, nie rozhodcovská doložka. Rozhodcovská doložka je podľa jeho názoru platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nestotožnil sa ani s názorom o nevýhodnosti rozhodcovského konania pre spotrebiteľa. Nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko išlo o poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. V závere uviedol, že exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie a od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Z uvedeného dôvodu považuje rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustné a nezákonné.
3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
4. Vychádzajúc z ust. § 243h ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku účinného od 01.04.2017, podľa ktorého ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017, odvolací súd aplikoval ustanovenia Exekučného poriadku účinného do 31. 03. 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), nakoľko exekučné konanie v danom prípade začalo podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaním do zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 19.07.2010.
5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávneným účastníkom/stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 2 C. s. p., § 44 ods. 2 posledná veta Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.)
preskúmal uznesenie okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správne potvrdil.
6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil.
7. V súvislosti s relevantnými odvolacími námietkami odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu v ktoromkoľvek štádiu exekúcie z úradnej povinnosti zisťovať, či (nie) sú dané dôvody jej zastavenia podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku (viď aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 3 Cdo 210/2011, 7 Cdo 162/2011, ÚS SR sp. zn. I. ÚS 203/2011, IV. ÚS 456/2012). Je preto v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul exekučným titulom nemôže byť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zároveň nie je (súdnym) rozhodnutím, preto nie je spôsobilé vyvolať účinky právoplatného rozhodnutia o konkrétnej otázke (veci) a vytvoriť do budúcna prekážku veci rozhodnutej. Možno síce súhlasiť s odvolateľom, že súlad exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku - so zákonom mal exekučný súd náležite skúmať už v štádiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), predmetná nedôslednosť však nebráni neskoršiemu posúdeniu prípustnosti exekúcie.
8. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, exekučný súd je v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v každom štádiu exekúcie povinný z úradnej povinnosti prihliadať na to či (nie) sú dané dôvody jej zastavenia podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, t. j. aj na to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné, a to tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2, § 41 Exekučného poriadku). V rámci toho exekučný súd skúma i to, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
9. Pokiaľ sa teda exekúcia vykonáva na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Ak nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má potom v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je zároveň exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
10. V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného zároveň odvolací súd dodáva, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky okresný súd nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len základné podmienky jeho vydania, čím realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, pritom nebránia ani ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ cit. predpisu (obdobne § 30, § 45 ods. 1 písm. e/ zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn. odvolacieho súdu). Tieto ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do
31.12.2014 sa týkali všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická právna zásada (princíp) "vigilantibus iura scripta sunt" (práva patria bdelým alebo nech si každý stráži svoje práva, lebo zákony sú písané pre bdelých). Princíp v spotrebiteľských veciach však, v konkrétnych súvislostiach, ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) podľa ustanovení zákona v rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a v prípade zistenia nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. 03. 2012).
11. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ak sa okresný súd v predmetnom exekučnom konaní zaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej doložky, a tým aj právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, realizoval len svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
12. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo vzťahu k Slovenskej republike, a síce rozhodnutie vo veci POHOTOVOSŤ/Korčkovská sp. zn. C-76/10 zo dňa 16.11.2010, z ktorého vyplýva jednoznačný a nepochybný všeobecný záver, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný vykonať tiež vecný prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
13. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje správnosť postupu okresného súdu spočívajúceho v prieskume právomoci rozhodcovského súdu založeného rozhodcovskou doložkou v spotrebiteľskej zmluve (posúdenie vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského oprávnený v odvolaní nenamietal, namietal len posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere s poukazom na dohodu zmluvných strán o aplikácii Obchodného zákonníka, čo však nevylučuje spotrebiteľský charakter zmluvy).
14. Formuláciu rozhodcovskej doložky v prejednávanej veci zakomponovanú len do všeobecných obchodných podmienok, nepovažuje ani odvolací súd za rozhodcovskú doložku, na základe ktorej by bol rozhodcovský súd mohol v danej veci rozhodnúť. Zaradenie rozhodcovskej doložky do všeobecných obchodných podmienok odôvodňuje záver, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ celkom zjavne nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Zo zaradenia rozhodcovskej doložky do všeobecných obchodných podmienok, ktoré druhá zmluvná strana nemôže nijakým spôsobom ovplyvniť, zároveň nemožno vyvodiť, že obsahuje nepochybný prejav vôle obidvoch zmluvných strán byť touto rozhodcovskou doložkou viazaný. Pre platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky) je, vychádzajúc z ust. § 4 zákona č. 244/2002 Z. z., nevyhnutný nepochybný súhlas oboch strán s jej uzavretím, ktorý súhlas musí byť vyjadrený jasne a určito. I keby rozhodcovská doložka nebránila povinnému uplatniť svoje práva aj na všeobecnom súde, uzavretie platnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) by malo byť výsledkom individuálneho rokovania, nie produktom nanútenia vo forme jej zakomponovania do neprehľadných ustanovení všeobecných obchodných podmienok. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní.
15. Ako neopodstatnené vyhodnotil odvolací súd aj ďalšie odvolacie námietky oprávneného. Pokiaľ oprávnený namietal porušenie princípu rovnosti zbraní exekučným súdom tým, že oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť svoj názor, odvolací súd poznamenáva, že v konaní nebol vypočutý ani povinný. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie zároveň založil výlučne na posúdení listín (úverovej zmluvy, všeobecných podmienok poskytnutia úveru a rozhodcovského rozsudku) predložených samotným oprávneným. Oprávnenému zároveň zostáva zachovaná zákonná možnosť namietať nesprávnosť záverov exekučného súdu ako súdu prvej inštancie, čoho dôkazom je aktuálne odvolacie konanie. V tomto smere teda nie je dôvodná ani námietka oprávneného o porušení princípu dvojinštančnosti súdneho konania. Odvolací súd zároveň dodáva, že Ústavný súd SR dospel v zjednocujúcom stanovisku vydanom pod PLz. ÚS 1/2014 z 07.05.2014 k záveru, že pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému súdom reálne poskytnutá možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho prieskumu (predovšetkým pokiaľ ide o iné listiny než vyplýva z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) v odvolacom konaní. Nedôvodnou je i námietka oprávneného vytýkajúca súdu prvej inštancie nenariadenie ústneho pojednávania, keď takáto povinnosť súdu prvej inštancie v čase rozhodovania z právnych predpisov nevyplývala (§ 58 ods. 2 Exekučného poriadku).
16. Pokiaľ ide o odvolacie námietky oprávneného vo vzťahu k neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, jej súladu či súladu plnenia priznaného rozhodcovským súdom s dobrými mravmi a o neprimeranosti úrokov z omeškania a poplatkov v súvislosti s poskytnutým úverom, týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže súd prvej inštancie nezaložil svoje rozhodnutie na uvedených skutočnostiach, ale na nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na absenciu jej písomnej formy.
17. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
18. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie konania, odvolací súd nepovažoval návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ a na - s tým súvisiace - prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ C. s. p. (predtým § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) za opodstatnený. Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je poskytnúť výklad práva únie (výklad zmlúv, platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad a uplatňovanie vnútroštátnych predpisov. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie vnútroštátneho súdu po zistení, že pri vydaní jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva únie. "Pánom" rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované, s právom únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora EÚ. Odvolací súd, vzhľadom na ustálenú súdnu prax v obdobných veciach, nepovažoval v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto ani nevzhliadol dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.
19. Ako neopodstatnený zamietol odvolací súd tiež návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C. s. p. (predtým § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.) a predloženie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 vety prvej, druhej Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky. Ako už bolo vyššie uvedené, z ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu v ktoromkoľvek štádiu exekúcie z úradnej povinnosti zisťovať, či (nie) sú dané dôvody jej zastavenia podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Táto prieskumná činnosť exekučného súdu je pritom jednou zo základných charakteristík exekúcií a práve ona prispieva k princípu právnej istoty, aby nútený výkon práva nebol svojvoľne zneužívaný, či už zo strany veriteľov/oprávnených alebo zo strany súdnych exekútorov (takýto výklad zaujal i ústavný súd napr. v uznesení sp. zn. II. ÚS 165/2011 zo dňa 20. 04. 2011).
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešným účastníkom/stranou odvolacieho konania bol povinný, ktorému tak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však povinnému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli (čo je zrejmé z obsahu spisu), súd žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 C. s. p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)