Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-275-2017.pdf
PDF · 95.05 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/275/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., sídlo: Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, so sídlom Karadžičova 8, P. O. BOX 205, Bratislava, proti žalovanej: P. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: XXX XX B. XXX, v spore o zaplatenie 574,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti časti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20Csp/10/2016-45 zo dňa 03.04.2017, v ktorej súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o nároku na náhradu trov konania, ako aj o odvolaní žalovanej voči časti uvedeného rozsudku týkajúcej sa splatnosti priznanej istiny a úroku, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom odvolaním napadnutej časti, v ktorej súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu zamietol a v časti o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .
V odvolaním nenapadnutej časti ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý . Odvolanie žalovanej o d m i e t a podľa ust. § 386 písm. d) CSP.
Žiadnej zo strán sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Liptovský Mikuláš ako súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcu rozsudkom tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 273,05 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 273,05 eur od 19.08.2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. V písomnom vyhotovení rozsudku súd prvej inštancie popísal obsah zistených skutočností v rámci dokazovania, v súvislosti s právnym posúdením veci citoval ust. § 52 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1,2, § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších zmien a doplnkov, účinnom ku dňu uzavretiu predmetnej zmluvy a napokon citoval ust. § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. pokiaľ ide o výšku úrokov. V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku v súvislosti s právnym posúdením veci súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je podaná dôvodne, ale nie v celom rozsahu. Súd mal za preukázané, že 29.12.2011 došlo medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou k uzavretiu zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Zároveň súd vyhodnotil predmetnú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere upravenú v zákone o spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku v pomere špeciality. Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere napĺňa znaky aj zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka (čo je aj daný prípad), je potrebné použiť Obchodný zákonník
ako všeobecný predpis voči zákonu o spotrebiteľských úveroch. Právna úprava spotrebiteľského úveru obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch a právna úprava zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka sa navzájom nevylučujú. Predmetná zmluva má taktiež charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca zmluvu uzatváral v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná je v nej identifikovaná ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Zo zmluvy nevyplýva a žalobca v konaní ani netvrdil opak. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 ustanovuje náležitosti, ktoré zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať, pričom neuvedenie vybraných z nich (zrejme tých najpodstatnejších) ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ sankcionuje tým, že sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd po posúdení zmluvy uzavretej medzi stranami sporu zistil, že v nej chýba údaj o výške, počte a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z dikcie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľskom úvere (náležitosť zmluvy formulovaná ako „výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, nie ako „výška, počet a termín splátok“) je zjavné, že každá zo zložiek splátky (istina, úroky, poplatky) má byť vyčíslená samostatne. Zo zmluvy musí byť zrejmé, akú časť tej - ktorej splátky pripíše dodávateľ na úhradu istiny, akú časť na úroky a akú časť na poplatky. Uvedený údaj má spotrebiteľa ešte pred podpisom zmluvy informovať o budúcich platbách a spôsobe ich započítavania. Zmluva uzavretá medzi stranami sporu túto náležitosť neobsahuje, keďže obsahuje len uvedenie výšky splátky ako celku (33,13 eur). Z takejto súhrnnej splátky nie je zrejmé, koľko z každej jednotlivej splátky predstavuje splátka na istinu úveru, koľko na úroky a koľko na poplatky. Pre absenciu tejto náležitosti sa spotrebiteľský úver, ktorý poskytol žalobca žalovanej, považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd vychádzal z toho, že na to, aby sa úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, postačuje absencia čo i len jednej z náležitostí uvedených v § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na to, že súd zistil absenciu jednej z týchto náležitostí, z dôvodu hospodárnosti konania sa existenciou ďalších náležitostí v zmluve, resp. ich správnosťou už nezaoberal. S prihliadnutím na sumy, ktoré žalovaná reálne žalobcovi zaplatila podľa prehľadu splátok, súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len čo do vrátenia poskytnutej sumy úveru (v danom prípade sumy 800 eur) po odpočítaní toho, čo žalovaná už vrátila (526,95 eur), teda sumy 273,05 eur. Žalobca nebol oprávnený účtovať si poplatky a úroky, nakoľko úver je bezúročný a bez poplatkov. Preto súd vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Úspech žalobcu v konaní je 47,51 %, jeho neúspech 52,49 % a ich pomer 4,98 %. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci mal žalobca i žalovaná približne rovnaký úspech, súd právo na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán sporu v súlade s § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
2. Proti časti rozsudku súdu prvej inštancie (označenej II. a III.), v ktorej súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd v odvolaním napadnutej časti zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobnému návrhu vyhovie v celom rozsahu a prizná aj nárok na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu. Žalobca ako odvolateľ odôvodňoval svoje odvolanie tým, že právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t.j. splátku istiny, úrokov a poplatkov nie je správny a je v rozpore s čl. 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré podľa čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ je tak právne záväzný aj pre všeobecné súdy SR. Súd prvej inštancie bol povinný prihliadať pri svojom rozhodovaní prednostne na tento rozsudok, keďže má prednosť pred zákonom o spotrebiteľských úveroch. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia, ako napr. zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Súdny dvor EÚ v prejudiciálnom konaní C-42/2015 začatom na návrh Okresného súdu Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 9.11.2016 rozhodol aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad rámec Smernice 2008/48/ES, ako aj jeho právo zákonom
sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov. V ďalšej časti odvolania citoval z uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala aj veľmi stručné odvolanie žalovaná, ktorá poukazovala na svoju zlú sociálnu a finančnú situáciu a žiadala priznanú sumu umožniť splácať v splátkach po 15,- eur.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. V odvolaním nenapadnutej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.
5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
8. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Odvolateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorým by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
9. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:
10. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne primárne skúmal, či jednotlivé zmluvy o úvere uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným spĺňajú požiadavky v otázke ich obligatórnych náležitostí v súlade so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. V tomto smere mal súd prvej inštancie za preukázané, že v každej úverovej zmluve, ktorá je predmetom tohto konania, absentuje jej povinná náležitosť v zmysle vyššie citovaných zákonov, čoho dôsledkom je záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Odvolací súd z uvedeného uvádza, že bezúročný a bezpoplatkový môže byť len ten úver, ktorý obsahuje platné úroky a poplatky, čo však v danom prípade nie je splnené. Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetných úverových zmlúv sú poplatky a úroky, ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, sú tieto neplatné, a preto ani niet priestoru sa zaoberať otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Práve z tohto dôvodu by bolo nadbytočné podrobne sa zaoberať rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., C-42/15, ECLI: EU:C:2016:842, v rámci ktorého sa Súdny dvor EÚ vysporiadáva s otázkou obligátorných náležitostí zmlúv o úvere uzatváraných v súlade so Smernicou 2008/48, konkrétne s čl. 10 ods. 2 písm. h), a tiež s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverov, keďže tento by mal relevanciu jedine v prípade, že by príslušné zmluvy o úvere mali platné poplatky a úroky. Odvolací súd len na okraj poznamenáva, že zo spomínaného rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o
úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50). V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z.
11. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu v časti napadnutej odvolaním žalobcu, potvrdil ako vecne správny. Pokiaľ ide o písomné podanie označené ako „odvolanie“, ktoré podala žalovaná, toto odvolanie nemalo náležitosti, a preto ho odvolaní súd musel podľa ust. § 386 písm. d) CSP odmietnuť.
12. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto odvolacom konaní ani jeden z odvolateľov nebol úspešný, rozhodol odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania tak, ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu.
13. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)