Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoPr/6/2017

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobkyne: H. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/X, H., zast. splnomocneným zástupcom Adamom Aštarym, nar. XX.XX.XXXX, bytom N. B. XXXX/XX, XXX XX S., proti žalovanej: MUDr. B. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. M. XX, D. C. A., zast. JUDr. Martinom Masným, advokátom, AK Vojtecha Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 50002767, o zaplatenie 870,31 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 3Cpr/4/2016-149 zo 15.5.2017, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Ružomberok ako súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 809,26 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 36,30 eur od 01.09.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.10.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.11.2013 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 37,95 eur od 01.12.2013 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 23,10 eur od 01.02.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.03.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 28,05 eur od 01.04.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 31,35 eur od 01.05.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.06.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.07.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.08.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 29,70 eur od 01.09.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 24,75 eur od 01.10.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.11.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 36,30 eur od 01.12.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 29,45 eur od 01.01.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 29,45 eur od 01.02.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 25,99 eur od 01.03.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.04.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.05.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 25,99 eur od 01.06.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.07.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 38,12 eur od 01.08.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.09.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 15,59 eur od 01.10.2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku. Súd v časti konania o zaplatenie sumy 809,26 eur s príslušenstvom priznal žalobkyni voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 61,05 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 28,05 eur od 01.07.2013 do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 33,-eur od 01.08.2013 do zaplatenia. Súd v časti konania o zaplatenie sumy 61,05 eur s príslušenstvom priznal žalovanej voči žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa podanou žalobou sa voči žalovanej domáhala zaplatenia príspevku na stravovanie na tom skutkovom a právnom základe, že žalovaná jej od začiatku pracovného pomeru až do jeho skončenia nezabezpečovala stravovanie poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, ani

v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ani jej vôbec neposkytovala príspevky na stravovanie v zmysle ust. § 152 ods. 3,4 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa preto z titulu nároku na príspevok na stravovanie po čiastočnom späťvzatí žaloby vo výške 61,05 eur sa domáhala zaplatenia sumy 809,26 eur s príslušenstvom. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, keď poukázala na to, že so spoločnosťou M.A.P.V. s.r.o., so sídlom Tajovského 5, 010 01 Žilina, ako poskytovateľom stravovania uzatvorenú zmluvu o poskytovaní stravovacích služieb zo dňa 11.1.2010, predmetom ktorej je poskytovanie služieb stravovania žalovanej a jej zamestnancom, spočívajúce v príprave a výdaji hotových teplých jedál a nápojov v súlade a za podmienok dojednaných touto zmluvou, a to v priestoroch reštaurácie Hotela Bôrik na ul. Tajovského 5, 010 01 Žilina. S obsahom tejto zmluvy oboznámila žalobkyňu, pričom žalobkyňa spolu so žalovanou pri nástupe do zamestnania navštívila toto stravovacie zariadenie, aby ju tak žalovaná oboznámila s podmienkami stravovania v tomto zariadení aj so samotným stravovacím zariadením. Svedkom a účastníkom tohto stretnutia bol aj M. A., jeden z konateľov, ktorý v stravovacom zariadení pôsobil tiež ako čašník a kuchár a v prítomnosti ktorého žalovaná oboznámila žalobkyňu ohľadom stravovania sa v tomto zariadení. Okrem uvedeného prebehol aj rozhovor medzi žalovanou a M. A. stále v prítomnosti žalobkyne, že toto stravovanie žalobkyne sa bude realizovať prostredníctvom uzatvorenej zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb zo dňa 11.1.2010. Súd prvej inštancie vec správne posúdil podľa ust. § 152 ods. 1,2 Zákonníka práce, § 91 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, § 152 ods. 3,4 Zákonníka práce, § 1 Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 248/2012 Z.z., § 132 Zákonníka práce, § 129 ods. 1 Zákonníka práce, § 130 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 a § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., keď žaloby vyhovel, pretože ju považoval za dôvodnú v celom rozsahu, čo do uplatnenia istiny vo výške 809,26 eur, ako aj príslušenstva, a to úroku z omeškania jednotlivo u toho ktorého príspevku na stravovanie zamestnanca mesačne za obdobie mesiacov júl 2013 až august 2015, počnúc prvým dňom mesiaca, ktorý je v poradí druhým mesiacom nasledujúcim po mesiaci, za ktorý mal byť príspevok na stravovanie zaplatený. Konštatoval, že v prejednávanej veci zistil, že žalovaná nerešpektovala ustanovenia Zákonníka práce, ktoré jej ako zamestnávateľovi zakotvovali povinnosť zabezpečiť stravovanie pre svoju zamestnankyňu - žalobkyňu, a preto žalobe vyhovel. V časti, kde vzala žalobkyňa žalobu späť, konanie zastavil.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedla, že sa nestotožňuje so závermi okresného súdu ako súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozhodnutí a svoje odvolanie odôvodnila nasledovne: 1. Preukázanie splnenia zákonných povinností v zmysle Zákonníka práce zo strany žalovanej ako zamestnávateľa ohľadom stravovania zamestnancov Žalobkyňa vo svojom žalobnom návrhu požaduje zaplatenie príspevku na stravovanie, čo odôvodňuje tým, že žalovaná jej od začiatku pracovného pomeru až do jeho skončenia nezabezpečovala stravovanie poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení ani stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ani jej vôbec neposkytovala príspevky na stravovanie v zmysle ust. § 152 ods. 3 a 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej ako „"). Žalobkyňa sa teda z titulu nároku na príspevok na stravovanie žalobou po čiastočnom späťvzatí vo výške 61,05 eur domáha zaplatenia sumy 809,26 eur s príslušenstvom. Žalovaná tento nárok žalobkyne rozporuje a na svoju obranu uviedla, že má so spoločnosťou M.A.P.V. s.r.o., so sídlom Tajovského 5, 010 01 Žilina, IČO: 36441775, spoločnosť zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel Sro, vložka č.: 17375/L (ďalej ako „Poskytovateľ stravovania"), ako poskytovateľom stravovania, uzatvorenú zmluvu o poskytovaní stravovacích služieb zo dňa 11.01.2010, predmetom ktorej je poskytovanie služieb stravovania žalovanej a jej zamestnancom, spočívajúce v príprave a výdaji hotových teplých jedál a nápojov v súlade a za podmienok dojednaných touto zmluvou a to v priestoroch reštaurácie Bôrik, na ul. Tajovského 5, 010 01 Žilina (ďalej ako „Stravovacie zariadenie"). S obsahom tejto zmluvy oboznámila žalovaná žalobkyňu, pričom jej oznámila, že v tomto stravovacom zariadení - u tohto poskytovateľa stravovania má žalobkyňa ako zamestnankyňa žalovanej zabezpečené stravovanie. Žalovaná pri nástupe žalobkyne do zamestnania navštívila spolu s ňou stravovacie zariadenie, aby ju oboznámila s podmienkami stravovania v tomto zariadení a so samotným stravovacím zariadením. Svedkom a účastníkom tohto stretnutia bol aj M. A., jeden z konateľov poskytovateľa stravovania, ktorý v stravovacom zariadení pôsobil tiež ako čašník a kuchár, v prítomnosti ktorého žalovaná oboznamovala žalobkyňu ohľadom stravovania v stravovacom zariadení. Okrem uvedeného prebehol aj rozhovor medzi žalovanou a M. A. stále v prítomnosti žalobkyne, že

toto stravovanie žalobkyne sa bude realizovať prostredníctvom uzatvorenej zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb zo dňa 11.01.2010. Žalovaná na preukázanie ňou uvádzaných skutočností navrhla vykonanie dôkazov, a to oboznámenie s listinným dôkazom - zmluvou o poskytovaní stravovacích služieb uzatvorenou medzi poskytovateľom stravovania a žalovanou ako odberateľom zo dňa 11.01.2010. Žalovaná tiež na preukázanie ňou tvrdených skutočností navrhla vypočuť ako svedka M. A., ktorý je konateľom poskytovateľa stravovania. Žalovaná je toho názoru, že si svoje zákonné povinnosti zamestnávateľa v zmysle ust. § 152 Zákonníka práce, v zmysle ktorého je zamestnávateľ povinný zabezpečiť svojim zamestnancom, ktorí uňho odpracovali viac ako štyri hodiny, stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti, a to vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby formou jedného teplého jedla a vhodného nápoja, splnila, čo bolo v konaní preukázané. Svedok M. A. vo svojej výpovedi potvrdil skutočnosti uvádzané žalovanou, pričom podľa názoru žalovanej ich súd nesprávne vyhodnotil. Súd v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia síce uvádza, že: „Súd konštatuje že z hľadiska formálneho javí sa zákonná požiadavka na zabezpečenie stravovania žalobkyne zo strany žalovanej v zmysle § 152 Zákonníka práce, ako naplnená." Na druhej strane však konštatuje, že keďže nedošlo k materiálnemu plneniu zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb, že táto nebola nikdy realizovaná, táto obrana žalovanej teda neobstojí a na základe toho súd priznal žalobkyni žalovaný nárok. Súd však vychádzajúc zo všetkých tvrdení tak žalovanej ako aj svedka M. A. vyhodnotil stretnutie a rozhovor, v ktorom podľa žalovanej bolo jasne preukázané, že žalovanej bolo stravovanie v stravovacom zariadení zo strany žalovanej poskytnuté a zabezpečené v zmysle zákonných povinností zamestnávateľa ako „rozhovor obchodného charakteru." Súd v konaní venuje prílišnú, ba až nadmernú pozornosť tomu, či došlo ku skutočnému plneniu zo zmluvy o poskytnutí stravovacích služieb, z čoho aj vyvodzuje svoje závery uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia, čo podľa názoru žalovanej nie je právne relevantné čo do splnenia zákonných podmienok v zmysle ust. § 152 Zákonníka práce. v uvedenom ustanovení neustanovuje ako podmienku splnenia povinnosti zamestnávateľa zabezpečiť jedlo zamestnancovi, aby ku skutočnému plneniu aj došlo, stačí len skutočnosť, že toto stravovanie zabezpečil. A teda nie je rozhodujúce, či sa zamestnanec skutočne stravoval, rozhodujúce je, ako súd uvádza, to formálne hľadisko splnenia zákonných podmienok. Zamestnávateľ nemôže zamestnanca nútiť, aby sa stravoval v ním zabezpečenom stravovacom zariadení, nedisponuje žiadnymi donucovacími prostriedkami a práve preto zákonodarca nevyžaduje na splnenie povinnosti v zmysle ust. § 152 Zákonníka práce, aby k reálnemu plneniu, resp. stravovaniu sa zamestnanca aj došlo. Preto zamestnanec, ktorý odmietne zamestnávateľom zabezpečené stravovanie, nie je oprávnený požadovať od zamestnávateľa poskytnutie stravovacích poukážok, prípadne finančný príspevok namiesto uvedeného spôsobu zabezpečenia stravovania zo strany zamestnávateľa. Súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že svedok M. A. nepotvrdil, že by žalovaná ponúkla možnosť stravovania žalobkyni v jeho stravovacom zariadení. Žalovaná má za to, že z jeho výpovede, ako aj z výpovede žalovanej to jasne vyplýva. Podľa názoru žalovanej sú závery súdu v napadnutom rozhodnutí nekorešpondujúce s preukázaným skutočnosťami, pričom v už len z tvrdenia súdu v bode 13. napadnutého rozhodnutia „...súd zistil z jeho svedeckej výpovede, že do jeho zariadenia dostavila sa žalovaná aj žalobkyňa v roku 2012, presne dátum uviesť nevedel, pričom medzi ním a žalovanou viedol sa rozhovor obchodného charakteru, žalovaná mu predstavila žalobkyňu, že by sa mala u nich stravovať, následne žalovanej vysvetlil systém, ktorý u nich platí (výber jedla, vyznačenie v písanke, na základe toho mesačná fakturácia). Svedok však nepotvrdil tvrdenia žalovanej o oboznámení s podmienkami stravovania žalobkyne a ani odmietavé vyjadrenie žalobkyne k tejto otázke. Naviac je potrebné poukázať, že ani tento obed nebol poskytnutý na základe uzavretej zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb..." logicky nemožno uvedené závery vyvodzovať. Súd sám konštatuje, že „žalovaná predstavila M. A. žalobkyňu a uviedla, že žalobkyňa je jej nová zamestnankyňa, ktorá sa tam má stravovať. Už len z tejto preukázanej skutočnosti je podľa názoru žalovanej jasné, že musela byť žalobkyni poskytnutá táto možnosť stravovania, keďže prebehol takýto rozhovor. Bolo by úplne nelogické, aby bola žalobkyňa predstavená M. A. v stravovacom zariadení s tým, že sa tam bude stravovať, samozrejme v jej prítomnosti, ak by tomu nepredchádzalo ponúknutie tejto možnosti žalovanou žalobkyni, prípadne ak by to bolo, tak ako uvádza súd, a teda, že žalovaná jej túto možnosť stravovania neponúkla ale na druhej strane tento rozhovor prebehol, logicky by sa voči nemu mala žalobkyňa v tej chvíli ohradiť, minimálne sa aspoň zaujímať, aký má ten rozhovor s ňou súvis a prečo sa tam má chodiť stravovať,

keď o ničom nevie. Takéto skutočnosti však preukázané neboli a ani nikto, žalovaná ani svedok nič také neuviedli, pričom súd vyhodnotil výpoveď svedka M. A. ako „...vierohodnú, a hoci bolo preukázané, že je dlhoročným pacientom žalovanej, súd nezistil vo výpovedi svedka žiadne rozpory, nemal dôvod pochybovať o pravdivosti jeho výpovede, svedok bol poučený o povinnosti vypovedať pravdivo a o trestných následkoch nepravdivej svedeckej výpovede." Z uvedeného je možné vyvodiť, že keďže súd považuje za rozhodujúce skutočnosti to, že sa za uvedený obed nefakturovalo v zmysle Zmluvy o poskytnutí stravovacích služieb a že M. A. nepotvrdil odmietavé vyjadrenie žalobkyne, zamestnávateľ si teda nesplnil svoje povinnosti v zmysle ust. § 152 Zákonníka práce. Žalovaná sa nestotožňuje s vyjadrením súdu, že si zamestnávateľ nesplnil svoje zákonné povinnosti, lebo svedok M. A. nepotvrdil odmietavé vyjadrenie žalobkyne. Žalovaná je toho názoru, že odmietavé vyjadrenie je dostatočne jasné už len zo samotného faktu, že žalobkyňa nevyužila zabezpečenú formu stravovania, a teda že sa nestravovala v Stravovacom zariadení. Súdom vyvodené závery uvedené v napadnutom rozhodnutí absolútne nekorešpondujú s v konaní preukázanými skutočnosťami. V súdnom konaní bolo preukázané, že žalovaná má pre svojich zamestnancov zabezpečené stravovanie v Stravovacom zariadení. Výpoveďou svedka M. A. bolo tiež preukázané, že žalovaná bola so žalobkyňou v Stravovacom zariadení, kde sa pri nich svedok pristavil, pričom medzi nimi troma prebehol rozhovor ohľadom stravovania žalobkyne v Stravovacom zariadení. Bolo tiež preukázané, že žalovaná v Stravovacom zariadení zoznámila žalobkyňu s M. A. s tým, že je to jej nová zamestnankyňa, ktorá sa bude u neho stravovať. Je preto úplne legitímne klásť si otázku, v ktorom smere žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, ako uvádza súd v Napadnutom rozhodnutí. 2. Nesprávne a protirečivé hodnotenie dôkazu súdom Svedok M. A. jednoznačne uviedol, že mu v Stravovacom zariadení žalovaná predstavila žalobkyňu s tým, že je to jej nová zamestnankyňa, ktorá sa tam bude chodiť stravovať na základe zmluvy medzi nimi uzavretej. Táto výpoveď svedka je navyše podporená ďalším nesporným dôkazom - Zmluvou o poskytnutí stravovacích služieb. Súd v Napadnutom rozhodnutí konštatoval, že formálne boli všetky povinnosti žalovanej ako zamestnávateľa naplnené, avšak napriek tomu žalobkyni priznal žalovaný nárok. Súd týmto konaním podľa názoru žalovanej vytvoril nesprávny právny základ na rozhodnutie vo veci samej, ktorý bol podmienený protirečivým a svojvoľným hodnotením dôkazov, výsledkom ktorého je priznanie neoprávneného nároku žalobkyne. Vychádzajúc z uvedeného je teda otázne, či súd vôbec vzal do úvahy výpoveď svedka M. A., ktorá spolu so Zmluvou o poskytnutí stravovacích služieb preukazuje tvrdenia žalovanej, resp. preukazuje splnenie povinností žalovanou v zmysle ust. § 152 Zákonníka práce. 3. Neprimeraná ochrana zamestnanca v súdnom konaní na úkor dodržiavania zákona Žalovaná je toho názoru, že postupom súdu došlo k neprimeranej ochrane žalobkyne ako slabšej strany z individuálneho pracovnoprávneho sporu, ktoré viedlo k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti a priznaniu nelegitímneho nároku žalobkyne, a to len na základe obyčajného a ničím nepodloženého tvrdenia žalobkyne naproti jednoznačným dôkazom predloženým žalovanou. Žalobkyňa s vedomím jej postavenia slabšej strany si uplatnila neoprávnený a nezákonný nárok, pričom rozhodnutie súdu týmto poskytlo ochranu vypočítavosti a absolútnej absencie obáv z akejkoľvek zodpovednosti za uplatňovanie nelegitímneho nároku, čo je celkom nespravodlivé voči žalovanej ako zamestnávateľovi bez tohto postavenia slabšej strany. Žalovaná, per analógiám v súvislosti s ochranou slabšej strany v konaní a v súvislosti s uvedeným poukazuje na stanovisko ústavného sudcu Milana Ľalíka, podľa ktorého: „Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili až tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal", ale „peniaze mohol zobrať"), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný", paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného'' spotrebiteľa; opakom je potom len neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nie len výkon ich

spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát (čl. I. ods. 1 ústavy)." Žalovaná sa v plnom rozsahu stotožňuje s uvedeným názorom a má za to, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s vyšším princípom spravodlivosti, dodržiavanie ktorého je prioritne úlohou súdov. Žalovaná zároveň poukazuje na fakt, že v zmysle novej procesnej úpravy občianskeho práva sa za slabšiu stranu nepovažuje zamestnanec, ktorý je zastúpený advokátom, resp. osobou ovládajúcou procesnoprávnu problematiku a právnu problematiku oblasti, ktorej sa spor týka. Žalobkyňa bola zastúpená splnomocneným zástupcom Mgr. Adamom Aštarym, ktorý vystupuje ako splnomocnený zástupca v občianskoprávnych sporoch, právnych rokovaniach strán, uzatváraní zmlúv resp. právne zastupuje osoby právne neznalé. Adam Aštary má ukončené vysokoškolské právnické vzdelanie a je interným doktorandom Paneurópskej vysokej školy, Fakulty práva. Zúčastňuje sa vedeckých konferencií vnútroštátnych ale aj medzinárodných, kde pôsobí ako prednášajúci v oblasti súkromnoprávnej sekcie, pričom prednáša na témy „Ochrana osôb v európskom právnom prostredí", „Procesná ochrana žalobcu a žalovaného pri späťvzatí žaloby", „Právo na zákonného sudcu a vybrané súvislosti v civilnom procese", „O riadnych opravných prostriedkoch v rekodifikovanom civilnom sporovom procese" a pod. Má rozsiahlu publikačnú činnosť do odborných časopisov, napr. publikácia s názvom „Súčasné vývojové tendencie princípov a pravidiel nadnárodného, európskeho a národného civilného procesu" v Justičnej revue a pod. S poukazom na uvedené skutočnosti a s poukazom na fakt, že žalobkyňa bola v konaní zastúpená osobou s právnickým vzdelaním a bohatou právnickou praxou, nemožno ju považovať za slabšiu stranu sporu. Konaním súdu a prihliadaním na žalobkyňu ako na slabšiu stranu sporu bola podľa názoru žalovanej hrubo porušená zásada rovnosti účastníkov tohto konania a vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k zásahu do práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. 4. Duplicitné plnenie - bezdôvodné obohatenie žalobkyne V konaní pred súdom bolo preukázané, že počas trvania pracovného pomeru bolo stravovanie žalobkyne ako zamestnankyne žalovanej, okrem stravovania v stravovacom zariadení, zabezpečené finančným príspevkom na stravovanie vo výške 80,- eur. Žalobkyňa v konaní uviedla, že otázku stravovania riešili spolu so žalovanou, pričom mala možnosť výberu medzi stravovacími lístkami alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie formou navýšenia mzdy. Žalobkyňa uviedla, že si zvolila finančný príspevok, v dôsledku čoho uzatvorila žalobkyňa so žalovanou Dodatok k pracovnej zmluve zo dňa 28.03.2013, prostredníctvom ktorého došlo k zvýšeniu mesačnej mzdy zo sumy 498,91 eur na sumu 580,-eur, pričom suma vo výške bezmála 80,- eur predstavovala práve finančný príspevok na stravovanie, ktorý požadovala samotná žalobkyňa. Táto skutočnosť je nesporná, v súdnom konaní preukázaná a tvrdená samotnou žalobkyňou. Žalobkyňa teda poberala počas trvania pracovného pomeru (bezmála 4 roky) finančný príspevok na stravovanie s vedomím, že sa jedná o príspevok na stravovanie a napriek tejto skutočnosti sa žalobou domáha poskytnutia finančného príspevku na stravovanie, ktorý jej súd priznal a s uvedenou skutočnosťou sa v odôvodnení rozhodnutia ani v konaní absolútne nezaoberal. Žalovaná je toho názoru, že pokiaľ by aj neumožňoval takúto formu zabezpečenia stravovania (pričom má za to, že to nevylučuje), nemôže takáto „vada" stáť nad samotnou skutočnosťou, že k plneniu došlo, že žalovaná mala stravovanie zabezpečené poskytnutím práve tohto finančného príspevku na stravovanie za súčasného akceptovania zvolenej formy stravovania žalovanou aj žalobkyňou. Žalovaná sa touto formou stravovala počas celého trvania pracovného pomeru, toto nijak nenamietala, finančný príspevok na stravovanie celú dobu mesačne poberala. Uvedenému svedčí aj ten fakt, že počas trvania pracovného pomeru stravovanie, až do uvedeného momentu poskytnutia finančného príspevku na stravovanie, nenamietala, ale začala až po jeho výpovedi zo strany žalovanej. Máme za to, že priznaním finančného nároku súdom vydaným napadnutým rozhodnutím žalobkyni, vyvolalo taký právny stav, kedy sa žalobkyňa dopúšťa bezdôvodného obohatenia na úkor žalovanej za súčasnej asistencie súdu a vytvára absolútnu nespravodlivosť. Samotné ustanovenie § 15 Zákonníka práce ustanovuje, že : „Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom." Zabezpečenie stravovania zamestnankyne počas trvania pracovného pomeru formou poskytovania finančného príspevku bolo rozhodnutím a uplatnením autonómie vôle žalobkyne, jej slobodnou voľbou. Takéto zabezpečenie stravovania síce nemalo formu vyžadujúcu Zákonníkom práce, avšak bolo to na prospech zamestnanca a nijak sa to nepriečilo dobrým mravom.

Opäť tiež poukazujeme na vyšší princíp spravodlivosti, ktorý zabezpečuje jednotnosť celého právneho poriadku, rieši problém medzier v zákone, konflikty medzi písaným a nepísaným právom, resp. medzi zákonmi a zásadami z ktorých zákony vychádzajú. V nadväznosti na uvedené poukazujeme na jeden zo základných právnych princípov právneho štátu Placuit in omnibus rébus praeápuam esse iustitiae aequitatisque quam stricti iuris rationem (bolo uznané, že požiadavka spravodlivosti a slušnosti má vo všetkých záležitostiach prednosť pred požiadavkou prísneho práva), v zmysle ktorého je potrebné právo, resp. zákon vykladať vždy v súlade s princípom spravodlivosti, a teda je nezákonný právny stav, ktorý sa prieči princípu spravodlivosti, ako je to v tomto prípade. Právne princípy a zásady majú vo všeobecnosti prednosť pred zákonmi, zákony resp. normy vždy vychádzajú zo základných princípov, ktoré tvoria právny základ celého právneho poriadku. Je neakceptovateľné rozhodnutím súdu, ktorý má dbať na právne istoty, vytvoriť stav, ktorý sa absolútne vymyká medziam spravodlivosti a práve sudca je ten, ktorý musí mať neustále na zreteli spravodlivosť (Iudex acquitatem semper spektare debet). 5. Poskytnutie prestávky na oddych a jedenie v zmysle ust. § 91 Zákonníka práce zo strany žalovanej Pracovný čas žalobkyne bol od 7:00 hod do 14:10 hod. Súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že žalobkyni nebola poskytnutá prestávka na jedenie a oddych, čo je logickou podmienkou využitia práva zamestnanca na stravovanie od zamestnávateľa. Vychádzajúc z ďalšieho nesporného dôkazu predloženého v konaní -evidencie pracovného času, konkrétne v časti „poznámka" je uvedené, kedy žalobkyňa využila 30 minút na jedenie a oddych počas pracovnej doby, pričom z evidencie pracovného času je jasné, že táto prestávka nebola na konci pracovného času ako uvádza súd. V zmysle ust. § 91 ods. 4 Zákonníka práce: „Prestávky na odpočinok a jedenie sa neposkytujú na začiatku a konci zmeny." Aplikáciou tohto ustanovenia na prípad žalobkyne, nesmie sa jej ponúknuť prestávka na oddych a jedenie v čase od 7:00 hod do 7:30 hod a v čase od 13:40 hod do 14:10 hod. Vychádzajúc z evidencie pracovného času je jasné, že prestávka na oddych a jedenie jej bola poskytnutá v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a táto nebola poskytnutá na konci pracovného času ako uvádza súd. Možno teda konštatovať, že táto podmienka bola splnená, čím podľa názoru žalovanej stratil relevanciu ďalší argument súdu, na základe ktorého rozhodol tak, že žalobe vyhovel. 6. Vzdialenosť stravovacieho zariadenia V dôsledku skutočnosti, že Zákonník nedefinuje pojem „v blízkosti" pracoviska je potrebné ho vykladať vzhľadom ku všetkým okolnostiam (dĺžke prestávky, vzdialenosti a pod...). V zásade by malo platiť, že stravovacie zariadenie by malo byť v takej dostupnej vzdialenosti, aby časový interval medzi odchodom zamestnanca z pracoviska na obed a jeho návratom na pracovisko, vrátane samotnej konzumácie teplého hlavného jedla, nebol dlhší, než je dohodnutá dĺžka prestávky. Stravovacie zariadenie, kde mala žalobkyňa zabezpečené stravovanie sa od miesta výkonu práce nachádza vo vzdialenosti 650 metrov, čo je maximálne 8 minút pešo, 4 minúty verejnou dopravou alebo autom, čo bolo v konaní podložené informáciami dostupnými z portálu merania vzdialenosti trás na internete. Súd v Napadnutom rozhodnutí toto tvrdenie rozporuje tvrdením svedkyne Renáty Matuškovej, ktoré nie je ničím podložené, kde svedkyňa uvádza, že to nie je 8 minút ale 15 až 20 minút. Prestávka na stravovanie v trvaní 30 minút nebola striktne dohodnutá, žalovaná tolerovala žalobkyni všetky neskoré príchody a skoré odchody, takže pokiaľ by aj súd napriek týmto relevantným skutočnostiam mal za to, že sa stravovacie zariadenie nenachádza v blízkosti pracoviska, s ohľadom na ostatné skutočnosti bola prestávka dostačujúca na naplnenie práva zamestnanca na stravovanie. Poukazujeme aj na fakt, že z evidencie pracovného času vyplýva, že žalobkyňa odchádzala na prestávku v priemere o 12:30 hod a keďže jej pracovná doba bola do 14:10 hod a žalobkyňa sa z prestávky do práce nevracala, na stravovanie mala času dosť. 7. Dôveryhodnosť svedka - U. B. Žalovaná v konaní namietala dôveryhodnosť výpovede svedka U. B., ktorá je veľmi blízkou priateľkou žalobkyne a krstnou matkou jej detí. Žalovaná tiež poukázala na značné rozpory v jej výpovedi, kde na otázku súdu, či si žalobkyňa žiadala od žalovanej zabezpečenie stravovania, uviedla, že videla pána A., ako nosí obedy pani doktorke, ale neboli to obedy pre žalobkyňu a pri ďalšej otázke súdu, že či teda vie, pre koho boli tieto obedy, uviedla, že nevie. Citácia zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 04.04.2017: „Otázka sudkyne, máte aj vedomosť o tom, či si žalobkyňa následne žiadala zabezpečenie stravovania od žalovanej, ak áno, s akým výsledkom, odpoveď: Áno, žiadala si, odpoveď bola, že nemá na to nárok,

nakoľko je to málo hodín. Čo sa týka pána A., videla som ho, ako nosí obedy pani doktorke, ale neboli to obedy pre žalobkyňu, ona z toho nemal nič, pani doktorka si ich niesla domov. Z toho dôvodu si myslím, že stravovanie u neho ani neexistuje. Otázka, uvádzali ste, že ste videli pána A. nosiť obedy žalovanej a že z toho žalobkyňa nič nemala, čo Vám k tomu žalobkyňa uviedla (pozn. otázka právneho zástupcu žalovanej), odpoveď: On tak chodil raz za štvrťroka, pol roka. Keď sme potom išli na tréning, tak som sa pýtala žalobkyne, že je hlavná, veď sa niesli obedy. Povedala mi na to, že z jedla nič nemala, že obedy si pani doktorka zobrala pre seba. Žalobkyňa mala záujem o stravné lístky. Otázka sudkyne, viete uviesť bližšie okolnosti, komu niesol pán A. obedy do ambulancie, odpoveď: Neviem, ale zostali v ambulancii. Potom som ho videla, keď prišiel ku nám bez obedov.“ Podľa názoru žalovanej je takáto výpoveď nedôveryhodná a rozporuplná ako aj samotný svedok a nemôže slúžiť ako zákonný dôkaz v konaní pred súdom a už vôbec nie ako podklad pre rozhodnutie vo veci samej. Súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opiera, okrem iného, práve o túto výpoveď, čo môže byť tiež dôsledkom nezákonného rozhodnutia. Poukazujeme aj na fakt, že s uvedenou námietkou sa súd v napadnutom rozhodnutí opäť nevysporiadal. S poukazom na všetky vyššie uvedené právne ale aj vecné skutočnosti preto odvolateľka žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, rozhodne o priznaní nároku žalovanej na náhradu trov konania (na súde prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní) v rozsahu 100 %, prípadne aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa., ktorá považuje odvolanie žalovanej za nedôvodné. Predovšetkým treba konštatoval', že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok rozsiahlo a vyčerpávajúco odôvodnil, pričom tento kvalitou odôvodnenia prevyšuje bežnú úroveň prvostupňových rozsudkov. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie zodpovedá príslušným právnym normám a pravidlám formálnej logiky a bolo správne aplikované na zákonným spôsobom zistený skutkový stav. Samotná skutočnosť, že žalovaná sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie nestotožňuje, resp. fakt. že súd prvej inštancie neodôvodnil rozsudok podľa predstáv žalovanej, žiadnu vadu prvostupňového konania a rozhodnutia nezakladá. Nosná odvolania námietka žalovanej spočíva v jej tvrdení, že splnila svoje zákonné povinností zamestnávateľa v zmysle § 152 Zákonníka práce tým. že zabezpečila žalobkyni stravovanie v stravovacom zariadení reštaurácie Bôrik, pričom podľa žalovanej súd prvej inštancie venoval ..prílišnú, ba až nadmernú pozornosť tomu. či došlo ku skutočnému plneniu zo Zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb"' a zamestnávateľ nemôže zamestnanca nútiť, aby sa stravoval v ním zabezpečenom stravovacom zariadení, Žalobkyňa opakovane uvádza, že túto základnú obranu žalovanej, ktorú žalovaná prezentovala i v prvoinštančnom konaní, považuje za účelovú. Správne súd prvej inštancie dôvodí v napadnutom rozsudku, že zistil jednak z výpovede samotnej žalovanej, ako aj konateľa obchodnej spoločnosti M.A.P.V., s.r.o.. že zmluva o poskytovaní stravovacích služieb z 11.01.2010 nebola nikdy realizovaná, nikdy na jej základe nedošlo k plneniu, t. j. k poskytnutiu stravovacích služieb či už pre objednávateľa samotného alebo jeho zamestnancov, t. j. ani pre žalobkyňu. ani pre predchádzajúcu zamestnankyňu žalovanej. Vykonanému dokazovaniu zodpovedá aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaná v konaní nepredložila žiaden dôkaz, z ktorého vyplynulo oboznámenie žalobkyne s podmienkami zabezpečenia stravovania na základe zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb v reštaurácii Hotel Bôrik. Ani svedok M. A., navrhnutý žalovanou, nepotvrdil tvrdenia žalovanej o oboznámení žalobkyne s podmienkami stravovania žalobkyne a ani _ odmietavé vyjadrenie žalobkyne k tejto otázke. Iba pre doplnenie správnosti záverov súdu prvej inštancie žalobkyňa poznamenáva, že aj v zmysle či. III bodu 1 zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb dodávateľ mal poskytovať stravovacie služby tzv. objednávkovým spôsobom, pričom ako objednávka jedla a potvrdenie o objednávke jedla mal slúžiť lístok s pečiatkou objednávateľa označený číslom: dodávateľ mal zabezpečiť poskytovanie stravovania na základe preukázania sa stravníka týmto lístkom. V konaní bolo preukázané, že žalovaná žalobkyni žiadne stravovacie lístky opatrené jej pečiatkou a číslom, ktoré by žalobkyni umožnili stravovanie v reštauračnom zariadení hotela Bôrik, nevydávala. Pritom na zmenu zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb sa vyžadovala písomná forma (čl. VI bod 4). Žalovaná v konečnom dôsledku neuniesla dôkazné bremeno jej tvrdenia, že Žalobkyňu pred nástupom do práce oboznámila s podmienkami stravovania v reštauračnom zariadení hotela Bôrik (keď svedok M. A. navrhnutý žalovanou nepotvrdil, že by na obede v priebehu roka 2012 došlo k oboznámeniu žalobkyne

s podmienkami stravovania, a nepotvrdil ani to. že by sa uvedené stretnutie uskutočnilo pred alebo pri nástupe žalobkyne do zamestnania). Žalovaná neuniesla ani dôkazné bremeno tvrdenia, že zo strany žalobkyne došlo k odmietnutiu stravovacích služieb zabezpečených v reštauračnom zariadení hotela Bôrik, nakoľko žalobkyňa toto tvrdenie žalovanej poprela a žalovaná nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by jeho pravdivosť preukazoval. Ostatné odvolacie námietky žalovanej sú potom v zásade bez priamej väzby na hmotnoprávnu stránku prejednávanej veci. Žalovaná tvrdí, že postupom súdu prvej inštancie došlo k neprimeranej ochrane žalobkyne ako slabšej strany z individuálneho pracovnoprávneho sporu, „len na základe obyčajného a ničím nepodloženého tvrdenia žalobkyne proti jednoznačným dôkazom predloženým žalovanou", pričom rozhodnutie súdu podľa žalovanej ..poskytlo ochranu vypočítavosti a absolútnej absencie obáv z akejkoľvek zodpovednosti za uplatňovanie nelegitímneho nároku". Žalobkyňa k tomu poznamenáva, že je to práve žalovaná, ktorá sa snaží brániť nároku zamestnanca vyplývajúceho mu z ustanovenia § 152 Zákonníka práce (ktoré ustanovuje zákonné povinnosti zamestnávateľa, a nie jeho akúsi ..dobrú vôľu") tak, že odmieta plniť príspevky na stravovanie žalobkyni, ale nikdy neplnila ani na základe formálne v konaní predloženej zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb z 11.01.2010. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že žalobkyňu nemožno považovať za slabšiu stranu sporu vzhľadom na to, že bola v konaní zastúpená osobou s právnickým vzdelaním, k tomu je nutné uviesť, že táto úvaha žalovanej je jednak vecne nesprávna, keďže na zamestnanca sa v individuálnom pracovnoprávnom spore v plnom rozsahu vzťahujú ustanovenia § 316 až 323 Civilného sporového poriadku bez ohľadu na to. či je v konaní zastúpený a kým (ak je strana sporu zastúpená osobou s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa, má to v tomto smere za následok iba to. že voči takejto strane súd nemá všeobecnú poučovaciu povinnosť, ako to vyplýva z § 160 ods. 3 písm. b) Civilného sporového poriadku). Navyše ustanovenia Civilného sporového poriadku o sporoch s ochranou slabšej strany sú normami procesnoprávnymi a nemajú samy osebe dopad v hmotnoprávnej sfére: inými slovami, to. že niektorá strana sporu má postavenie slabšej strany v zmysle Civilného sporového poriadku, neznamená, že súd interpretuje a aplikuje hmotné právo jednostranne v prospech takejto strany. Ďalej žalovaná namieta, že počas trvania pracovného pomeru bolo stravovanie žalobkyne ako zamestnankyne zabezpečené finančným príspevkom na stravovanie vo výške 80.- eur, čo odôvodňuje tým. že dodatkom k pracovnej zmluve z 28.03.2013 došlo k zvýšeniu mesačnej mzdy žalobkyne zo sumy 498,91 eur na sumu 580,- eur. Uvedená argumentácia žalovanej jasne dokladuje vnútornú protirečivosť a účelovosť jej obrany v tomto spore. Primárne je potrebné podotknúť, že mzda zamestnanca nezahŕňa príspevky zamestnávateľa na stravovanie v zmysle § 152 ods. 3 Zákonníka práce: ide o dva samostatné nároky zamestnanca voči zamestnávateľovi. Okrem toho ak by mala žalobkyňa reálne zabezpečené stravovanie v stravovacom zariadení hotela Bôrik, a to od samotného nástupu do práce, ako tvrdí žalovaná, nemalo by žiadne racionálne opodstatnenie, aby bola dodatkom k pracovnej zmluve z 28.03.2013 zvyšovaná mzda žalobkyne za účelom „zabezpečenia finančného príspevku na stravovanie" žalobkyne, ktorá už údajne mala zabezpečené stravovanie in nátura. Správna je tiež podporná úvaha súdu pnej inštancie, podľa ktorej žalobkyňa nemala žalovanou poskytovanú prestávku v práci na jedenie a odpočinok, ako nutný predpoklad využitia práva zamestnanca na stravovanie od zamestnávateľa. Ak žalovaná v odvolaní tvrdí. že vychádzajúc z ..evidencie pracovného času" má byť jasné, že prestávka na oddych a jedenie bola žalobkyni poskytnutá v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a táto nebola poskytnutá na konci pracovného času, treba poznamenať, že takýto záver z „evidencie pracovného času" nevyplýva a navyše samotná ..evidencia pracovného času" ako listinný dôkaz predložený žalovanou na pojednávaní konanom 04.04.2017 je bez akejkoľvek dôkaznej hodnoty, keďže predmetná ..evidencia" nebola autorizovaná ani žalobkyňou, ani žalovanou. Opodstatnenosť treba priznať i konštatovaniu súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa prakticky v stravovacom zariadení hotela Bôrik stravovať nemohla, keďže podľa listinného dôkazu predloženého samotnou žalovanou cesta pešo jedným smerom z pracoviska žalobkyne do tohto stravovacieho zariadenia predstavuje 8 až 9 minút, čo je oboma smermi spolu 16 až 18 minút, vzhľadom k tomu je nepredstaviteľné naobedovať sa za 12 až 14 minút. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil a priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. V písomnej replike žalovaná uviedla, že „Nosná odvolacia námietka žalovanej spočíva v tvrdení, že splnila svoje zákonné povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 152 Zákonníka práce tým, že zabezpečila

žalobkyni stravovanie v stravovacom zariadení reštaurácie Bôrik, pričom podľa žalovanej súd prvej inštancie venoval „príslušnú, ba až nadmernú pozornosť tomu, či došlo ku skutočnému plneniu zo zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb“ a zamestnávateľ nemôže zamestnanca nútiť, aby sa stravoval v ním zabezpečenom stravovacom zariadení. Žalobkyňa opakovane uvádza, že túto základnú obranu žalovanej, ktorú žalovaná prezentovala i v prvoinštančnom konaní, považuje za účelovú. Správne súd prvej inštancie dôvodí v napadnutom rozsudku, že zistil jednak z výpovede samotnej žalovanej, ako aj konateľa obchodnej spoločnosti M.A.P.V., s.r.o., že zmluva o poskytovaní stravovacích služieb z 11.10.2010 nebola nikdy realizovaná, nikdy na jej základe nedošlo k plneniu, t.j. k poskytnutiu stravovacích služieb, či už pre objednávateľa samotného alebo jeho zamestnancov, t.j. ani pre žalobkyňu, ani pre predchádzajúcu zamestnankyňu žalovanej. Vykonanému dokazovaniu zodpovedá aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaná v konaní nepredložila žiaden dôkaz, z ktorého vyplynulo oboznámenie žalobkyne s podmienkami zabezpečenia stravovania na základe zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb v reštaurácii Hotel Bôrik. Ani svedok M. A., navrhnutý žalovanou, nepotvrdil tvrdenia žalovanej o oboznámení žalobkyne s podmienkami stravovania žalobkyne a ani odmietavé vyjadrenie žalobkyne k tejto otázke.“ K tomuto si žalovaná dovoľuje uviesť, že má so spoločnosťou M.A.P.V. s.r.o., so sídlom Tajovského 5, 010 01 Žilina, IČO: 36441775, spoločnosť zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina oddiel Sro, vložka č.: 17375/1 ako poskytovateľom stravovania, uzatvorenú zmluvu o poskytovaní stravovacích služieb zo dňa 11.01.2010, predmetom ktorej je poskytovanie služieb stravovania žalovanej a jej zamestnancom, spočívajúce v prípade a výdaji hotových teplých jedál a nápojov v súlade a za podmienok dojednaných touto zmluvou, a to v priestoroch reštaurácie Bôrik, na ul. Tajovského 5, 010 01 Žilina. S obsahom tejto zmluvy oboznámila žalovaná žalobkyňu, pričom jej oznámila, že v tomto stravovacom zariadení - u tohto poskytovateľa stravovania má žalobkyňa ako zamestnankyňa žalovanej zabezpečené stravovanie. Žalovaná pri nástupe žalobkyne do zamestnania navštívila spolu s ňou stravovacie zariadenie, aby ju oboznámila s podmienkami stravovania v tomto zariadení a so samotným stravovacím zariadením. Svedkom a účastníkom tohto stretnutia bol aj M. A., jeden z konateľov poskytovateľa stravovania, ktorý v stravovacom zariadení pôsobil tiež ako čašník a kuchár, v prítomnosti ktorého žalovaná oboznamovala žalobkyňu ohľadom stravovania v stravovacom zariadení. Okrem uvedeného prebehol aj rozhovor medzi žalovanou a M. A. stále v prítomnosti žalobkyne, že toto stravovanie žalobkyne sa bude realizovať prostredníctvom uzatvorenej zmluvy. Žalovaná na preukázanie ňou uvádzaných skutočnosti predložila súdu prvej inštancie zmluvu uzatvorenú medzi poskytovateľom stravovania a žalovanou ako odberateľom, taktiež bol vypočutý ako svedok M. A., ktorý je konateľom poskytovateľa stravovania. Žalovaná si splnila svoje zákonné povinnosti zamestnávateľa v zmysle ust. § 152 Zákonníka práce, v zmysle ktorého je zamestnávateľ povinný zabezpečiť svojim zamestnancom, ktorí uňho odpracovali viac ako štyri hodiny, stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti, a to vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovateľ stravovacie služby formou jedného teplého jedla a vhodného nápoja, splnila, čo bolo v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané. V zmysle ust. § 152 Zákonníka práce je povinný stravovanie zamestnancom iba zabezpečiť. v uvedenom ustanovení neustanovuje ako podmienku splnenia povinnosti zamestnávateľa zabezpečiť jedlo zamestnancovi, aby ku skutočnému plneniu aj došlo, stačí len skutočnosť, že toto stravovanie zabezpečil. A teda nie je rozhodujúce, či sa zamestnanec skutočne stravoval, rozhodujúce je, ako súd uvádza, formálne hľadisko splnenia zákonných podmienok. Žalovaná sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, podľa ktorého si zamestnávateľ nesplnil svoje zákonné povinnosti, lebo svedok M. A. nepotvrdil odmietavé vyjadrenie žalobkyne. Žalovaná je toho názoru, že odmietavé vyjadrenie je dostatočne jasné už len zo samotného faktu, že žalobkyňa nevyužila zabezpečenú formu stravovania, a teda že sa nestravovala v stravovacom zariadení. Výpoveďou svedka M. A. bolo tiež preukázané, že žalovaná bola so žalobkyňou v stravovacom zariadení, kde sa pri nich svedok pristavil, pričom medzi nimi troma prebehol rozhovor ohľadom stravovania žalobkyne v stravovacom zariadení. Bolo tiež preukázané, že žalovaná v stravovacom zariadení zoznámila žalobkyňu s M. A. s tým, že je to jej nová zamestnankyňa, ktorá sa bude u neho stravovať. Ďalej žalobkyňa vo vyjadrení uvádza, že „Správna je tiež podporná úvaha súdu prvej inštancie, podľa ktorej žalobkyňa nemala žalovanou poskytovanú prestávku v práci na jedenie a odpočinok, ako nutný predpoklad využitia práva zamestnanca na stravovanie od zamestnávateľa. Ak žalovaná v odvolaní tvrdí, že vychádzajúc z „evidencie pracovného času“ má byť jasné, že prestávka na oddych a jedenie bola

žalobkyni poskytnutá na konci pracovného času“ nevyplýva a navyše samotná „evidencia pracovného častu“ ako listinný dôkaz predložený žalovanou na pojednávaní konanom 04.04.2017 je bez akejkoľvek dôkaznej hodnoty, keďže predmetná „evidencia“ nebola autorizovaná ani žalobkyňou, ani žalovanou.“ K tomuto si žalovaná dovoľuje uviesť, že pracovný čas žalobkyne bol od 7:00 hod. do 14:10 hod. Vychádzajúc z evidencie pracovného času, konkrétne v čase „poznámka“ je uvedené, kedy žalobkyňa využila 30 minút na jedenie a oddych počas pracovnej doby. Ďalej žalobkyňa uvádza, že „Opodstatnenosť treba priznať i konštatovaniu súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa prakticky v stravovacom zariadení hotela Bôrik stravovať nemohla, keďže podľa listinného dôkazu predloženého samotnou žalovanou, cesta pešo jedným smerom z pracoviska žalobkyne do tohto stravovacieho zariadenia predstavuje 8 až 9 minút pešo, čo je oboma smermi spolu 16 až 18 minút, vzhľadom k tomu je nepredstaviteľné naobedovať sa za 12 až 14 minút.“ V dôsledku skutočnosti, že nedefinuje pojem „v blízkosti“ pracoviska je potrebné ho vykladať vzhľadom ku všetkým okolnostiam (dĺžke prestávky, vzdialenosti a pod....). V zásade by malo platiť, že stravovacie zariadenie by malo byť v takej dostupnej vzdialenosti, aby časový interval medzi odchodom zamestnanca z pracoviska na obec a jeho návratom na pracovisko, vrátane samotnej konzumácie teplého hlavného jedla, nebol dlhší, než je dohodnutá dĺžka prestávky. Prestávka na stravovanie v trvaní 30 minút nebola striktne dohodnutá, žalovaná tolerovala žalobkyni všetky neskoré príchody a skoré odchody, takže pokiaľ by aj súd napriek týmto relevantným skutočnostiam mal za to, že sa stravovacie zariadenie nenachádza v blízkosti pracoviska, s ohľadom na ostatné skutočnosti bola prestávka dostačujúca na naplnenie práva zamestnanca na stravovanie. S poukazom na všetky vyššie uvedené správne, ale aj vecné skutočnosti, preto žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, rozhodne o priznaní nároku žalovanej na náhradu trov konania (na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní) v rozsahu 100 %, prípadne aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobkyňa k podanej replike sa už písomne nevyjadrila.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Krajský súd ako súd odvolací - súd druhej inštancie preskúmaním napadnutého rozsudku, celého spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli strany sporu v rámci odvolacieho konania, konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie napadnuté odvolaním žalovanej nie je vecne správne, preto ho nebolo možné potvrdiť, ale zároveň ho nebolo možné ani zmeniť pre existenciu závažných vád, ktoré odôvodnili oprávnenie odvolacieho súdu ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Právna úprava odvolacieho konania v sporovom procese vychádza zo systému neúplnej apelácie. Apelačný systém je založený na zásade úplnej prieskumnej právomoci opravného súdu, ktorý je oprávnený preskúmavať jednak skutkové zistenia prvoinštančného súdu a jednak jeho právne závery.

9. Základný rámec práva na spravodlivé súdne konanie, ktorý je základným pilierom civilného konania, je obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a toto právo je zakotvené aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Jednotlivé čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces predstavujú predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci. V rámci posledne spomínaného práva je možné zdôrazniť princíp rovnosti strán, princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania a právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Porušenie práva na spravodlivý proces sa môže prejaviť v ktoromkoľvek štádiu konania na súde prvej inštancie. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť závažnosť každého porušenia, pritom dospel k právnemu záveru, že pochybenia súdu prvej inštancie nemohol napraviť svojim postupom, čo bolo dôvodom na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a jeho vrátenie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že súd prvej inštancie si protirečí v hodnotení dôkazov. Na jednej strane súd prvej inštancie konštatoval, že formálne boli všetky povinnosti žalovanej ako zamestnávateľa splnené, avšak na druhej strane konštatoval, že žalobný návrh žalobkyne bol dôvodný, a preto jej žalovaný nárok priznal.

11. Žalobkyňa vo svojom žalobnom návrhu požadovala zaplatenie príspevku na stravovanie z dôvodu, že žalovaná jej od samého začiatku pracovného pomeru až do jeho skončenia nezabezpečovala stravovanie tak, ako jej to ukladá , resp. že jej neposkytovala príspevky na stravovanie podľa ust. § 152 ods. 3 a 4 zák. č. 311/2001 Z.z.

12. Žalovaná tvrdenie žalobkyne vyvracala a poukázala na skutočnosť, že má so spoločnosťou M.A.P.V. s.r.o., so sídlom Tajovského 5, 010 01 Žilina. Uzatvorenú zmluvu o poskytovaní stravovacích služieb, predmetom ktorej je poskytovanie služieb stravovania, s ktorou zmluvou žalobkyňu oboznámila a dokonca pri nástupe do zamestnania so žalobkyňou toto stravovacie zariadenie navštívila, aby ju oboznámila s podmienkami stravovania, keď svedkom a účastníkom stretnutia bol aj jeden z konateľov tohto stravovacieho zariadenia. Žalovaná na preukázanie týchto skutočností navrhla vypočuť ako svedka M. A. - konateľa uvedeného stravovacieho zariadenia a súd aj tohto svedka vypočul. Svedok M. A. potvrdil skutočnosti uvádzané žalovanou a samotný súd v bode 13. odôvodnenia rozsudku uvádza, že z hľadiska formálneho sa mu javí zákonná požiadavka na zabezpečenie stravovania žalobkyne zo strany žalovanej v zmysle § 152 Zákonníka práce ako naplnená, na druhej strane konštatuje, že keďže nedošlo k materiálnemu plneniu zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb, že táto nebola nikdy realizovaná, preto obrana žalovanej neobstojí, a preto žalovaný nárok žalobkyni priznal.

13. Súd prvej inštancie je povinný navzájom si odporujúce dôkazy vyhodnotiť a zdôvodniť, prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné a prečo niektoré odmietol pri formulovaní rozhodnutia vziať do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkazmi odmietol zaoberať vôbec. Na č.l. 127 zápisnice z pojednávania z výsluchu žalobkyne vyplýva, že medzi ňou a žalovanou prebehla komunikácia na tému stravovania, keď žalobkyňa túto otázku otvorila, na čo žalovaná mala reagovať tak, že buď jej zvýši mzdu alebo jej poskytne stravné lístky, no nebola si istá, či má na ne nárok a žalobkyňa bola presvedčená, že vzhľadom na dĺžku jej pracovného času, na to nárok má. Na otázku sudkyne, ako sa to uzavrelo, žalobkyňa odpovedala, že si vybrala možnosť zvýšenia mzdy, keď jej bola zvýšená mzda na sumu nejakých 580,- eur brutto. Podľa tvrdenia žalobkyne zo strany žalovanej radikálne došlo k odmietnutiu zabezpečenia stravovania, nakoľko naň nemala nárok. Uvedené vyjadrenie žalobkyne zjavne poukazuje na rozporuplnosť jej výpovede. Uvedené však súd prvej inštancie opomenul vyhodnotiť, resp. uvedené zostalo súdom prvej inštancie úplne bez povšimnutia.

14. Pre odvolací súd zostalo nepreskúmateľné odôvodnenie súdu prvej inštancie ohľadom skutočného plnenia zo zmluvy o poskytnutí stravovacích služieb. V tomto smere dôvodne odvolateľka uvádza, že nemôže zamestnanca nútiť, aby sa stravoval v ním zabezpečenom stravovacom zariadení, pretože, ak zamestnanec, ktorý odmietne zamestnávateľom zabezpečené stravovanie, nie je oprávnený požadovať od zamestnávateľa poskytnutie stravovacích poukážok, prípadne finančný príspevok namiesto uvedeného spôsobu zabezpečenia stravovania, keď zo spisu doteraz bolo preukázané listinnými dôkazmi, že žalovaná mala dňa 11.1.2010 uzavretú s obchodnou spoločnosťou M.A.P.V. s.r.o., so sídlom Tajovského 5, 010 01 Žilina, ako poskytovateľom stravovania zmluvu o poskytovaní stravovacích služieb. Žalobkyňa netvrdila, že sa do uvedeného stravovacieho zariadenia chodila stravovať alebo že by mala záujem sa v tomto zariadení stravovať a že žalovaná jej to neumožnila. Z doteraz vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyni táto možnosť stravovania bola poskytnutá, no žalobkyňa ju nevyužívala. Rovnako súdom prvej inštancie zostalo nepovšimnuté, resp. súd nezisťoval, prečo žalobkyňa nevyužila zabezpečenú formu stravovania a prečo sa nestravovala v uvedenom stravovacom zariadení, ktorá preukázateľne zo strany žalovanej bola zabezpečená a žalobkyni ponúknutá.

15. Bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie v naznačenom smere, najmä so zreteľom, prečo žalobkyňa nevyužila možnosť stravovania sa v uvedenom stravovacom zariadení, či skutočne otázka stravovania bola riešená tak, ako vypovedala na pojednávaní, že mala možnosť výberu medzi stravnými lístkami alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie formou navýšenia mzdy, keď žalobkyňa počas trvania pracovného pomeru takmer štyri roky poberala tento finančný príspevok na stravovanie s vedomím, že sa jedná o príspevok na stravovanie, pretože v tomto smere na

pojednávaní aj vypovedala (vybrala si možnosť zvýšenia mzdy), prípadne ďalšie otázky podľa uváženia súdu prvej inštancie, ktoré budú viesť k spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu veci.

16. Z doteraz vykonaného dokazovania a vyhodnotenia skutkového stavu nebolo totiž možné vo veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť, preto ani odvolací súd nemohol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny, ani ho zmeniť, ale musel rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Až po doplnení dokazovania bude možné opätovne vo veci rozhodnúť.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430