Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/65/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a. s., IČO: 35 717 769, Staré Grunty 7, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Vratislav Šteffek, advokát, Bratislava, proti žalovaným: 1. V. H., nar. XX. O. XXXX, a 2. S. N., nar. XX. P. XXXX, obaja M. R. S. XXX/X, R., o 1.228,50 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C/140/2016-36 z 1. decembra 2016 takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje v zamietavom 2. výroku, v 3. výroku o určení neprijateľnosti podmienky a 4. výroku o náhrade trov konania a vec sa mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 16C/140/2016-36 z 1. decembra 2016 súd prvej inštancie (1.) zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 886,50 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 26. októbra 2014, (2.) zamietol žalobu vo zvyšnej časti, (3.) vyhlásil za neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku uvedenú v bode I. „Zmluvy strán zo dňa 14.04.2014, podľa ktorej je úver poskytnutý za odplatu a úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu splácania úveru (ďalej len poplatok za správu úveru, ktorý zahrňuje ako odplatu, tak dohodnutý úrok)“ a (4.) žalobcovi priznal nárok na náhradu 72 % trov konania. Na odôvodnenie súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 2 písm. e), § 4 ods. 1, 2, 3 a znova „1“ (zrejme 4) zákona č. 258/2001 Z. z., § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 497, 499, § 502 ods. 1 a 2, § 503 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Na ich základe dospel k záveru, že v zmluve uzavretej medzi stranami 14. apríla 2014 nebola jasne a určite vymedzená sadzba úroku. Bola uvedená len sadzba 20 %, celá jeho suma bola zahrnutá do servisného poplatku, čím sa obchádzal § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. Zmluva túto náležitosť neobsahovala, v dôsledku čoho bola bezúročná a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z.). Súd jej tak vyhovel len v časti istiny 900 € zníženej o uhradených 13,50 €, teda v časti 886,50 €, vo zvyšku ju zamietol. Keďže súd zamietol časť žaloby kvôli neprijateľnosti podmienky stanovenia poplatku za správu úveru, súd vo výroku určil neplatnosť tejto podmienky.

2. Žalobca sa včas podaným odvolaním domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa jeho žalobe celkom vyhovie. Úvodom poukázal na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, od ktorej odvíja svoje nároky, bola uzavretá 14. apríla 2014, teda za účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z. Súd tak posudzoval jeho nárok podľa neúčinného predpisu (zákona č. 258/2001 Z. z.). Podobne súd citoval neúčinné znenie § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Ďalej žalobca nesúhlasil so záverom, že zmluva neobsahuje náležitosti vyžadované v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Zmluva totiž uvedené členenie obsahuje, aj keď požiadavku na jeho uvedenie považuje žalobca za nesúladnú s čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES v spojení s čl. 22 tejto smernice, ako ich interpretoval Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku C-42/15. Pokiaľ ide o vyslovenie neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky, žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že ním citovaná podmienka sa v zmluve vôbec nenachádza.

3. Žalovaní sa k odvolaniu doručenému im fikciou podľa § 111 ods. 3 C. s. p. nevyjadrili.

4. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou proti rozsudku (§ 355 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

5. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. má súd v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za dokázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd dbá aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Náležitosti odôvodnenia podľa citovaného ustanovenia sú zárukou toho, aby bolo rešpektované právo strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (porov. ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR).

6. Po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že jeho odôvodnenie nielenže nie je presvedčivé, ale vykazuje také nedostatky, že o odôvodnení nemožno v podstate ani hovoriť. Súdne rozhodnutie je vo svojej podstate výsledkom tzv. právneho sylogizmu, kde sa z jednej premisy (norma) a druhej premisy (skutkový stav) vyvodzuje úsudok - záver o tom, či sú naplnené predpoklady normy na to, aby žalobcovi patril žalovaný nárok alebo nie. Pokiaľ súd celkom nesprávne identifikuje normu, podľa ktorej posúdi zistený skutkový stav, je celá jedna premisa úplne chybná. Potom ale ani výsledok nemôže byť výsledkom právneho sylogizmu, ale v podstate výsledok náhody. Za takých okolností ale nemožno takéto súdne rozhodnutie ani zmysluplne preskúmať, pretože v dôsledku chýbajúcej premisy nemožno vôbec uvažovať, či súd prvej inštancie z oboch premís urobil správny úsudok. Ak by aj súd prvej inštancie dospel k „správnemu“ riešeniu, išlo by z jeho strany nanajvýš o správny „tip“, nie však o dôsledok racionálnej úvahy. Súdne rozhodnutie založené na takomto tipovaní potom nemožno považovať za racionálne a presvedčivo odôvodnené tak, aby to vôbec vyhovovalo požiadavkám § 220 ods. 2 C. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

7. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie skutkovo zistil, že medzi žalobcom a žalovanými bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere v listine podpísanej 14. apríla 2014. Napriek tomu súd posudzoval právne účinky úkonu obsiahnutého v tejto listine podľa zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý bol s účinnosťou od 11. júna 2010 zrušený zákonom č. 129/2010 Z. z. Už táto chyba celkom zjavne a bez ďalšieho diskvalifikuje všetky ďalšie úvahy súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Zrozumiteľnosť a racionalita chýba aj úvahám súdu prvej inštancie v bode 7 jeho rozsudku. Je totiž zjavne v rozpore so zisteným skutkovým stavom východisko právnej úvahy súdu prvej inštancie, že úrok je obsiahnutý v sume 162 € označenej ako servisný poplatok. Zo skutkového stavu zisteného a opísaného súdom prvej inštancie (z obsahu listiny - zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 220140288) pritom zrejme vyplýva, že úrok predstavuje 20 % z poskytnutej istiny a je v zmluve uvedený aj sumou 180 € (čo je celkom zjavne 20 % z 900 €). Servisný poplatok vo výške 18 % istiny (t. j. 162 €) je vyčíslený osobitne a samostatne. Ak súd prvej inštancie pri formulácii vlastných právnych záverov vychádza z iných skutočností, než ktoré sám zistil, je jeho rozsudok celkom nepreskúmateľný. Nemožno totiž potom vôbec zistiť, v čom spočíva ono „obchádzanie“ § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. [správne malo - ak už - ísť o § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.]. Okrem toho treba dať za pravdu odvolateľovi, že oddiel II zmluvy obsahuje celkom jasné a zrozumiteľné rozčlenenie splátok na jednotlivé súčasti (istina, úrok, servisný poplatok). Potom ale chýba racionálny základ aj záveru o tom, že úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov.

8. Rovnako bez racionálneho základu je aj záver súdu prvej inštancie o vyslovení neprijateľnosti podmienky. Ako správne namietol odvolateľ, ustanovenie takého znenia, aké súd prvej inštancie reprodukoval v 3. výroku svojho rozsudku, v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 220140288 vôbec nie je obsiahnuté. Zo samotných úvah v napadnutom rozsudku v ods. 7 jeho odôvodnenia okrem toho vyplýva, že dôvodom čiastočného zamietnutia žaloby bola okolnosť, že súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Vôbec z neho nevyplýva existencia akejkoľvek neprijateľnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okrem toho treba súdu prvej inštancie vytknúť, že vôbec vo svojom rozsudku neodôvodnil, ako môže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ustanovenie, ktoré

obchádza zákon a malo by tak byť (sledujúc argumentačnú líniu napadnutého rozsudku) neplatné už pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka. Ustanovenia § 34 až 41 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie sú akýmsi „obchodom so zmiešaným tovarom“, z ktorých si môže súd ľubovoľne vyberať ustanovenie, ktoré sa mu najviac hodí a na ktorom môže založiť neplatnosť určitého ustanovenia. Naopak, medzi citovanými normami panuje vzťah subsidiarity: neprijateľnou podmienkou môže byť len také ustanovenie, ktoré by inak - ak by nebolo obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve - bolo platné (teda u ktorého nie je dôvod neplatnosti podľa § 34 až 41 Obč. zák.), no ktoré svojím obsahom konštruuje práva a povinnosti dodávateľa a spotrebiteľa takým spôsobom, že je medzi nimi značná nerovnováha v právach a povinnostiach. Inak povedané, ak je určité ustanovenie neplatné pre svoju neurčitosť (§ 37) alebo pre rozpor alebo obchádzanie zákona, eventuálne pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39), prípadne pre vadu formy (§ 40), nemožno vôbec posudzovať jeho neprijateľnosť podľa § 53 Obč. zák. Súd prvej inštancie si tieto podstatné rozdiely neuvedomil, a tak v podstate vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorú predtým sám vyhlásil za neplatnú pre obchádzanie zákona (inak tiež bližšie neodôvodnený). Konečne pochybil súd prvej inštancie aj procesne, keď podľa § 298 ods. 2 C. s. p. neuviedol vo výroku presné znenie tej zmluvnej podmienky, ktorú považoval za neprijateľnú. Citované ustanovenie nepripúšťa voľne interpretovať či parafrázovať túto zmluvnú podmienku, ale žiada presné uvedenie (t. j. citáciu) jej znenia.

9. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje takú mieru vnútornej protirečivosti a nedostatku racionality, že nemožno vôbec hovoriť o odôvodnení v zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Vydaním napadnutého rozsudku tak došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p, čo opodstatňuje zrušenie napadnutého rozsudku v jeho napadnutých častiach (§ 379 C. s. p.) a vrátenie veci súdu prvej inštancie (§ 391 ods. 3 C. s. p.).

10. Už len nad rámec odvolacích dôvodov (§ 380 ods. 2 C. s. p.) treba poukázať na to, že v prerokúvanej veci nebola žaloba ani riadne doručená žalovaným. Súd prvej inštancie totiž zisťoval pobyt len z registra obyvateľov a Sociálnej poisťovne. Nebol vôbec vykonaný pokus o doručenie žaloby orgánom Policajného zboru s vykonaním miestneho zisťovania o pobyte žalovaných, nebola vyžiadaná správa obce, neboli kontaktované deti žalovanej v 2. rade, ktorých má podľa údajov registra obyvateľov 4. Je pritom zrejmé, že žalovaní sú osoby vyššieho veku (dôchodcovia), dôchodok si preberajú na pošte v R. (správa Sociálnej poisťovne), v dôsledku čoho je ťažko predpokladateľné, že by sa zdržiavali mimo územia Slovenskej republiky, prípadne na celkom neznámom mieste. Konečne, vyhláška na č. l. 34 nezodpovedá „oznámeniu o žalobe“ v zmysle § 116 ods. 2 C. s. p., na ktorý ani neodkazuje, ale odkazuje na § 106 ods. 3 C. s. p. Toto ustanovenie sa však žalovaných zjavne netýka, keďže majú v registri obyvateľov evidovanú adresu pobytu (porov. lustrácie č. l. 47).

11. V ďalšom konaní, ktorého predmetom zostáva len suma 342 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 26. októbra 2014, súd prvej inštancie predovšetkým vykoná riadne úkony na doručenie žaloby žalovaným na verifikáciu správnosti postupu podľa § 116 ods. 3 C. s. p. Následne zistený skutkový stav podrobí novému právnemu hodnoteniu, pričom bude aplikovať platné a účinné právne normy. Svoje skúmanie zameria v prvom rade na platnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o súlad úroku a servisného poplatku s dobrými mravmi. Až následne bude môcť pristúpiť k posudzovaniu neprijateľnosti (inak platných) zmluvných podmienok v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

12. Toto rozhodnutie senát prijal jednomyseľne (3: 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 419 a 420 C. s. p. a contrario).