Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-79-2017.pdf
PDF · 116.35 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/79/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Janky Boroškovej (sudca spravodajca), v právnej veci žalobkyne U. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XX/X, M. W., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47234466, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova ulica č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o návrhu na úhradu sumy 287,90 Eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 7C/61/2014-56 zo dňa 27. 04. 2015, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 7C/61/2014-56 zo dňa 27. 04. 2015 p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaného zaviazal uhradiť žalobkyni istinu vo výške 287,90 Eur, spolu s 8,15 % úrokom z omeškania p. a. zo sumy 287,90 Eur od 12.08.2014 až do zaplatenia, všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia, pod následkom výkonu rozhodnutia (prvý výrok). Žalovaného zaviazal uhradiť žalobkyni trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 190,36 Eur, v lehote 30 dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia, pod následkom výkonu rozhodnutia, na účet právneho zástupcu žalobcu AK JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice (druhý výrok).
2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa § 39, § 451 ods. 1 a 2, § 456 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) a b), § 9 ods. 1 a 2 písm. a) až y), § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z., § 497 Obchodného zákonníka. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na obranu žalovaného vznesenú samotne v písomnom podanom odpore súd prvej inštancie najskôr skúmal, či v danej právnej veci išlo o spotrebiteľský vzťah alebo nie, a teda či žalobkyňa ako účastníčka dvojstranného právneho úkonu mala postavenie spotrebiteľa a požívala ochranu spotrebiteľa. Súd prvej inštancie po prevedenom dokazovaní konštatoval, že vzhľadom na charakter predmetnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi konania ide o formulárovú zmluvu, ktorá bola uzatvorená medzi stranami ide o formulárovú zmluvu, ktorej obsah žalobkyňa nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť s tým, že bola v postavení slabšej strany, a to až pod následkom neposkytnutia čerpaného úveru. Na tejto právnej skutočnosti nemenila nič ani skutočnosť, že v zmluve o úvere bola žalobkyňa označená, ako fyzická osoba podnikateľský subjekt s uvedením identifikačného čísla, resp. miesta podnikania. To, že žalobkyňa v čase podpisu úverovej zmluvy vykonávala podnikateľskú činnosť neznamenalo, že si nemohla zapožičať formou úveru finančné prostriedky, na iný účel, ako na podnikateľskú činnosť, čo v konečnom dôsledku potvrdila samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi. Keďže v danom prípade, podľa názoru súdu prvej inštancie bolo
na žalovanom, aby preukázal, že tieto finančné prostriedky sú poskytnuté na podnikanie s označením žalobkyne, ako podnikateľky nepreukazuje, že jej nemôže byť priznané postavenie spotrebiteľa, a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že v prípade pochybností je potrebné prikloniť sa v prospech spotrebiteľa. Keďže súd prvej inštancie mal preukázané, že išlo o formulárovú zmluvu, ktorej obsah vyplňuje pracovník žalovaného a podľa súdu prvej inštancie bolo uvedenie žalobkyne v dvojstrannom právnom úkone, ako podnikateľky a označenie jej sídla zo strany žalovaného úmyselné, aby žalobkyňa bola pozbavená eventuálne ochrany práv, ktoré jej priznávajú predpisy na úseku ochrany spotrebiteľa.
3. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie priznal žalobkyni v danom prípade postavenie spotrebiteľa z čoho vyplývala i právna skutočnosť, že v zmysle § 87 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len ,,OSP“), účinného v čase prvoinštančného konania bola daná účastníkovi konania na výber príslušnosť okresného súdu príslušného na prejednanie veci, nakoľko žalobkyňa má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného súdu Žiar nad Hronom, na prejednanie veci bol v danom prípade miestne príslušný Okresný súd Žiar nad Hronom. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva o úvere bola síce platná, nakoľko na základe tejto bol žalobkyni poskytnutý úver, a táto sa zaviazala úver uhradiť v prospech žalovaného, avšak z horeuvedených dôvodov vzhľadom na absenciu zákonom stanovených kogentných atribútov dvojstranného právneho úkonu predovšetkým ročnej percentuálnej miery nákladov, celkovej sumy návratnosti poskytnutých finančných prostriedkov, formulárovej zmluvy, ktorú nebolo možné zmeniť zo strany ďalšieho účastníka zmluvného záväzku, ako i s prihliadnutím na sankciu zákonodarcu, súd prvej inštancie považoval tento právny úkon za bezúročný a bez poplatkov. Naviac súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade akceptovania dojednaného príslušného poplatku, podľa zmluvného záväzku, by návratnosť tak ako bola realizovaná špecifikácii príslušného poplatku, tento predstavoval až 96 % úročenia poskytnutého úroku, čo je v príkrom rozpore s dobrými mravmi, ako to má na mysli ust.§ 39 Občianskeho zákonníka, a taktiež je v príkrom rozpore a niekoľkonásobnom prevýšení bežnej úrokovej sadzby, ktorá bola v čase uzatvorenia dvojstranného právneho úkonu poskytovaná bankovými subjektmi. Z tohto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný z dôvodu kvalifikácie právneho úkonu, a to zmluvy o úvere, ako bezúročného a bez poplatkov mal nárok v danom prípade len na vrátenie finančných prostriedkov vo výške poskytnutého úveru. Nakoľko žalobkyňa v zmysle dvojstranného právneho úkonu uhradila na základe zmluvného vzťahu v prospech žalovaného istinu vo výške 587,90 Eur, uhradená suma týmto prevýšila poskytnutý úver o sumu 287,90 Eur. Súd prvej inštancie takéto plnenie v danom prípade kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie, nakoľko sa jednoznačne jednalo o plnenie bez akéhokoľvek právneho dôvodu a o túto sumu sa navýšilo portfólio majetku samotného žalovaného. V zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie konštatoval a kvalifikoval návrh, ako dôvodný a tomuto v plnom rozsahu vyhovel. Súd prvej inštancie zároveň kvalifikoval, ako dôvodný uplatnený úrok z omeškania, a to ročný v nadväznosti na ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka, resp. Nariadenia vlády SR číslo 87/1995 Z. z. Výšku priznaného úroku súd prvej inštancie priznal vo výške platnej v čase vzniku nároku žalobkyne, resp. v čase kedy sa žalovaný dostal s plnením finančného plnenia do omeškania, a to odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na mimosúdne plnenie stanovenej vo výzve doručenej žalovanému.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s použitím § 142 ods. 1 OSP. Trovy konania v danom prípade prestavovali trovy právneho zastúpenia za 4 úkony právnej pomoci pri celkovej hodnote sporu 287,90 Eur, základná sadzba úkonu právnej pomoci á 23,24 Eur, režijný paušál v roku 2014 á 8,04 Eur, a v roku 2015 á 8,39 Eur. Za úkony právnej pomoci súd prvej inštancie kvalifikoval prípravu a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, návrh na začatie konania zo dňa 15.10.2014, vyjadrenie žalobkyne v písomnej forme k veci samej zo dňa 17.04.2015, účasť na pojednávaní konanom dňa 27.04.2015, v celkovej výške 125,82 Eur. Hotové výdavky pozostávali z náhrady za stratu času za účasť na pojednávaní v rozsahu 400 minút v súvislosti s cestou Košice - Žiar nad Hronom a späť vo výške 195,72 Eur, resp. úhrady pohonných hmôt + paušálnej náhrady podľa prílohy v celkovej výške 127,00 Eur. Hotové výdavky v súvislosti z ich úhradou boli krátené na 1/5, vzhľadom na skutočnosť, že dňa 27.04.2015 právny zástupca žalobkyne absolvoval viacej pojednávaní na Okresnom súde v Žiari na Hronom.
5. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
6. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Namietal, že zmluvu uzatvoril dňa 24.05.2010 žalovaný ako veriteľ s dlžníkom ako fyzickou osobou - podnikateľom pod IČOm 34772693 zmluvu o úvere č. 609500148. Preto na túto zmluvu nie je možné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Zmluva sa posudzuje podľa Obchodného zákonníka, nakoľko bola uzatvorená medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. O spotrebiteľa ide jedine v tom prípade, ak si vzal úver na osobnú potrebu a teda nie na účely podnikania, povolania či zamestnania. Ďalej poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinným žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. V čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie zakazujúce poskytovať úver, či už spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi. Veriteľ, teda žalovaný môže požadovať v súvislosti s poskytnutím úveru okrem úroku z úveru aj poplatok za jeho poskytnutie. Rovnako má právo na zabezpečení svojej pohľadávky, či už zmluvnou pokutou alebo zmenkou. Všeobecné určenie neplatnosti zmluvy, tak ako určil súd prvej inštancie, je v hrubom rozpore s právami veriteľa, ktoré mu priznáva platná legislatíva. Rozsudok je nepreskúmateľný a žalovanému tak došlo k odopretiu možnosti konať pred súdom a dokumentáciou súdu, ktorým rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok považuje žalovaný za nepostačujúcu. Naviac rozhodnutie v podobe rozsudku vydaného pod sp. zn. SR 02965/11 zo dňa 04. 05. 2011 tvorí podľa žalovaného prekážku právoplatne rozsúdenej veci. Žalovaný nesúhlasil ani s úhradou trov právneho zastúpenia. Žalovaný sa nestotožnil s priznaným nárokom, ktorý si právny zástupca uplatnil ako ,,náhradu za cestu na pojednávanie“ dňa 27.04.2015 a stým súvisiacu náhradu za stratu času nakoľko prostriedky vynaložené na presun advokáta z Košíc do Žiaru nad Hronom a späť, nie sú účelne vynaložené náklady na uplatňovanie práva v zmysle § 142 ods. 1 OSP. Nielen súd ale rovnako aj žalovaný so žalobkyňou sú povinní zachovávať zásadu hospodárnosti konania. Z daného dôvodu žalovaný navrhol aby si trovy znášala na svoje náklady, pretože v mieste súdneho konania pôsobí množstvo advokátov, ktoré by ju stáli podstatne menej. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Nesúhlasila s názorom žalovaného, že žalobkyňa má v predmetnom spore postavenie podnikateľa. Poukázal na to, že ide o zmluvu formulárovú, vyplnenú mandatárom žalovaného, ktorú žalovaný dlhodobo a v mnohých obdobných prípadoch uzatvára so spotrebiteľmi, pričom títo nemajú akúkoľvek možnosť ovplyvniť jej obsah, prípadne zmeniť niektoré jej ustanovenia. Spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným nepovažuje žalobkyňa vzhľadom na uvedené a na početnú judikatúru súdov v skutkovo a právne totožných veciach za sporný. V snahe o zachovanie právnej istoty žalobkyne však uviedla, že každý odsek zmluvy je nápadne až krajne nevyvážený, postavený v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Žalobkyňa ustanoveniam zmluvy o úvere bez príslušného vzdelania, poprípade skúsenosti nemohla rozumieť a vyčítať z nich všetky pre ňu plynúce následky. Predmetnú zmluvu je nutné posúdiť v závislosti od jej obsahu a objektívneho posúdenia postavenia zmluvných strán, ktoré ju uzatvorili. Naopak posúdenie zmluvy z čisto formálneho hľadiska, tak ako to požaduje žalovaný, by malo za následok zvýhodnenie silnejšej zmluvnej strany, ktorá uzatvára takéto formulárové zmluvy so spotrebiteľmi pravidelne a svojim nepoctivým konaním sa snaží využiť nevedomosť spotrebiteľa, resp. slabšie postavenie druhej zmluvnej strany na to, aby docielila vyňatie uvedených zmlúv z pod ochrany ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobkyni poskytnuté finančné prostriedky slúžili na účel podnikania je zavádzajúce a účelové. Je bežnou praxou žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv snaha označiť povinného ako podnikateľský subjekt, a ak to nie je možné (v prípade ak povinný nemá žiadne podnikateľské oprávnenie), účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. K dvojakému označeniu žalobkyne, ktorá je v zmluvách označená rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, trvalým bydliskom a zároveň IČOm poukázala žalobkyňa na judikatúru Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 4CoE/100/2013, uznesenie Krajského súdu Bratislava sp.zn. 8NcC/25/2014, uznesenie Krajského súdu Košice 4CoE/58/2013. K princípu právnej istoty poukázala na to, že jedným z atribútov občianskeho súdneho konania a právneho štátu je zásada právnej istoty. V rámci rozhodovania to konštatoval aj Najvyšší súd SR, sp. zn. 4Ecdo/192/2014. Žalobkyňa sa ďalej nestotožnila s argumentáciou žalovaného, že predmetné rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné. Podľa názoru žalobkyne je dané rozhodnutie dostatočne odôvodnené a je z neho jasné akými úvahami sa súd pri preskúmavaní veci zaoberal, aké dôkazy vykonal, aké predpisy použil a podobne. Žalobkyňa sa tak stotožnila s rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu a súhlasila s ním. S tvrdením žalovaného ohľadne nároku na
náhradu trov konania žalobkyňa nesúhlasí a považuje takúto námietku žalovaného za nedôvodnú. Žalobkyňa zároveň poukázala na fakt, že vo svojom podaní zo dňa 29.04.2015 označenom ako vyčíslenie trov právneho zástupcu žalobkyne si jej právny zástupca z dôvodu hospodárnosti uplatnil nárok na náhradu za cestu na pojednávanie len vo výške 20 %. Na základe vyššie uvedeného navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, pričom si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania vo výške 38,19 Eur.
8. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nevyjadril.
9. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej v texte len ,,CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP aktuálne § 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP) aktuálne § 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 OSP aktuálne § 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP aktuálne § 127 a § 165 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom § 379 CSP a dôvodmi odvolania § 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP) viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať, alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.
10. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
11. Podľa § 387 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.
13. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia. V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie o veci. Dôvody, pre ktoré tak urobil správne rozobral v odôvodnení rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.
15. Odvolanie žalovaného nepoukazuje na žiadne také dôvody, ktoré by podmieňovali zmenu, prípadne zrušenie rozhodnutia.
16. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd, vzhľadom na odvolacie dôvody udáva, že súd prvej inštancie v súlade s § 153 ods. 1 OSP (účinného v čase prvoinstančného konania) rozhodol na základe zisteného skutkového stavu, skutkový stav subsumoval pod správne normy hmotného práva, ktoré správne interpretoval.
17. Odvolací súd poukazuje na správne skutkové zistenia zo strany súdu prvej inštancie a za správnu považuje kvalifikáciu predmetného plnenia ako bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd si osvojuje tento záver a na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa:
18. Dňa 24.05.2010 uzavrela žalobkyňa so žalovaným zmluvu o úvere č. 609500148, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 300 Eur. Spolu mala vrátiť žalovanému sumu 587,90 Eur. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou zmluvou o úvere pod č. 609500148 zo dňa 24.05.2010 je vzťahom spotrebiteľským. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by poskytol žalobkyni úver za účelom podnikania. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy, tak ako je tomu v danom prípade, keď v zmluve je uvedené identifikačné číslo, má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Žalobkyňa poprela, aby jej bol úver poskytnutý za účelom podnikania. Z vyjadrenia žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 27.04.2015 vyplynulo, že poskytnutý úver použila výlučne na súkromné účely, pričom takto zamýšľala už pri podpise samotnej zmluvy (č. l. 40 spisu). Odvolací súd, tak ako aj súd prvej inštancie o tom nemá pochybnosť, pretože sú mu známe praktiky žalovaného, ktorými z obyčajných spotrebiteľov, dôchodcov, nezamestnaných, invalidov alebo bežných zamestnancov robí podnikateľov alebo im poskytnutie úvery na povolanie a zamestnanie. Nie je tajomstvom, že obchodní zástupcovia žalovaného sú inštruovaní, aby všetkým spotrebiteľom, bez rozdielu krížikovali taký účel, aby sa obišiel Zákon o spotrebiteľských úveroch, aj celá právna úprava na ochranu spotrebiteľa aby sa dosiahlo neposkytnutie právnej ochrany zo strany súdov. I odvolací súd má za to zhodne s názorom súdu prvej inštancie, že zmluvu o úvere (zmluva o absolútnom obchode v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, napriek tomu je nutné predmetnú zmluvu považovať okrem toho, že ide o zmluvu o úvere, aj za zmluvu spotrebiteľskú) je treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko v zmluve o úvere absentuje ročná percentuálna miera nákladov ako aj celková suma návratnosti poskytnutých finančných prostriedkov, čo má za následok v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. bezúročnosť a bez poplatkovosť predmetného úveru. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 300 Eur, pričom spolu vrátila žalovanému sumu 587,90 Eur. Rozdiel teda činí výšku bezdôvodného obohatenia tak ako bola priznaná súdom prvej inštancie vo výške 287,90 Eur.
19. Odvolací súd preto považuje za správny záver súdu prvej inštancie z hľadiska, či predmetná úverová zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti. Správne konštatoval súd prvej inštancie, že uzatvorená zmluva o úvere neobsahuje náležitosti vyžadované ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z., a preto v zmysle § 11 ods. 1 tohto zákona sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
20. Pretože bolo preukázané, že žalobkyňa zaplatila žalovanému viacej, ako mu bol poskytnutý úver, vznikol dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako správne vyvodil aj súd prvej inštancie. Pokiaľ súd prvej inštancie takýmto spôsobom rozhodol, považuje odvolací súd jeho rozhodnutie za vecne správne.
21. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).
22. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku
zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyni o určenie neplatnosti právnych úkonov vyhovel. Náležite sa vysporiadal so súdnou judikatúrou týkajúcou sa preskúmavanej veci a rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne.
23. K odvolacej námietke žalovaného o existencii rozhodcovského rozsudku, ktorý mal založiť prekážku res iudicata, t. j. právoplatne rozhodnutej veci, odvolací súd uvádza, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre občianskoprávne konanie (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 27/2011). Najvyšší súd SR v tomto konaní dospel k názoru, že aj rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie, v ktorom sa žalobca domáha určenia, že spotrebiteľská zmluva je neplatná. Tento právny záver je ale opodstatnený len vtedy, ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky - iba platná rozhodcovská doložka alebo rozhodcovská zmluva totiž zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Poukázal na to, že najvyšší súd už v judikáte R 46/2012 konštatoval, že oprávnenie (exekučného) súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej doložky, nevedie k posudzovaniu vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, súvisí však s potrebou vyriešiť otázku, či a aké právne účinky má vydaný rozhodcovský rozsudok. Pri posudzovaní, či v občianskom súdnom konaní predložený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (viď § 35 zákona č. 247/2002 Z. z.), môže súd pristúpiť k riešeniu otázky platnosti rozhodcovskej doložky alebo zmluvy nielen v exekučnom konaní (napr. v súvislosti s posudzovaním, či rozhodcovský rozsudok je alebo nie je vykonateľný exekučný titul), ale aj v iných konaniach (napr. pri riešení otázky, či vydaný rozhodcovský rozsudok zakladá pre občianske súdne konanie prekážku res iudicata). Ak je rozhodcovská doložka (zmluva) absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku čoho sa na takúto doložku (zmluvu) hľadí tak, ako keby nikdy nebola urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť (každého) právneho úkonu, musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu. V danom prípade bola súčasťou zmluvného dojednania účastníkov konania rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej všetky spory budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. K právnemu posúdeniu rozhodcovskej doložky s takýmto (a obdobným) obsahom už najvyšší súd zaujal závery v množstve svojich rozhodnutí, v ktorých konštatoval, že takáto rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v ich právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky vyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu (viď rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1ECdo 12/2014, 2ECdo 147/2013, 3Cdo 13/2013, 4ECdo 92/2014,5Cdo 44/2013, 6ECdo 184/2013). Neplatná rozhodcovská doložka nemohla ani v danom prípade založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol - z pohľadu preskúmavanej veci - založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Dovolací súd uzatvoril, že žalovaná neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. d) OSP. Dovolanie žalovanej z týchto dôvodov najvyšší súd zamietol.
24. Odvolací súd k danému ďalej uvádza, že z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že v súdenej veci rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, rozhodcovskú doložku obsahujú iba všeobecné obchodné podmienky, čiže nie je individuálne vyjednanou a predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo zakladá jej neplatnosť, pričom aj s prihliadnutím na hore uvedenú judikatúru najvyššieho súdu, táto neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre občianske súdne konanie. Z týchto dôvodov odvolací súd námietku žalovaného o existencii prekážky res iudicata v predmetnom súdnom konaní nepovažuje za dôvodnú.
25. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, ak rozhodol v zmysle §-u 142 ods.1 OSP, teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj pokiaľ ide o námietku žalovaného, podľa ktorej nebola náhrada za cestu na pojednávanie dňa 27. 04. 2015 účelne vynaloženými trovami konania, ak v mieste súdneho konania pôsobí množstvo advokátov, preto prostriedky vynaložené na presun advokáta z Košíc do Žiaru nad Hronom a späť nie je podľa žalovaného
hospodárnym konaním žalobkyne. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia boli vynaložené účelne v dôsledku zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa
- žalobkyne a je len na vôli strany - žalobkyne, či si zvolí svojho právneho zástupcu z radov advokátov v mieste svojho bydliska, alebo z iného miesta Slovenskej republiky. Uvedené náklady by v prípade neúspechu v konaní znášala sama.
26. Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní pred súdom, vyjmúc prípady obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným právom strany rozhodnúť, koho ustanoví za svojho zástupcu v konaní pred súdom. Možnosť tejto voľby zákon neobmedzuje ani iným spôsobom nevymedzuje; jej kritériá sú autonómnou vecou účastníka konania. Vychádzajúc z princípu úspechu v spore okresný súd priznal žalobcovi právo na plnú náhradu trov konania vrátane náhrady nákladov vynaložených na cestovné a náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou jeho právneho zástupcu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 27. 04. 2015. Uvedené rozhodnutie je vecne správne, nakoľko nie je opodstatnené vylúčenie náhrady cestovného a náhrady za stratu času len preto, že sídlo advokátskej kancelárie sa nenachádza v obvode sídla konajúceho súdu, alebo bydliska strany sporu. K uvedenému právnemu záveru dospel i Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5MCdo21/2009 zo dňa 09. 11. 2010, podľa ktorého „postup súdu smerujúci k tomu, že z nákladov na právne zastúpenie dochádza k vylúčeniu náhrad cestovného a náhrad za stratu času len preto, že sídlo advokátskej kancelárie sa nenachádza v obvode sídla konajúceho súdu alebo bydliska účastníka konania, nezodpovedá sledovanému cieľu tak, ako to mal na mysli § 142 - 150 OSP.“
27. Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.
28. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).