Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/243/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Y. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom: A. L. XXXX/XX, XXX XX B., štátny občan SR, 2/ H. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom: P. X, XXX XX, štátny občan SR, zastúpených splnomocneným zástupcom: advokátska kancelária AKSK, s.r.o., so sídlom: Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovaným: 1/ Ing. H. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom: D. J. XXXX/XX, XXX XX B., štátny občan SR, 2/ H. F., nar. X.X.XXXX, trvale bytom: D. J. XXXX/XX, XXX XX B., štátny občan SR, zastúpených splnomocnenou zástupkyňou: JUDr. Annou Kecerovou Veselou, advokátkou, so sídlom X. R. X, XXX XX K., o zaplatenie náhrady za neužívanie spoluvlastníckeho podielu a o vzájomnom návrhu žalovaných o určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, o odvolaní žalobcov v 1/ a 2/ rade a žalovaných v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 4C/180/2014-147 zo dňa 20.05.2016, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie návrh zamietol, vzájomný návrh zamietol, o náhrade trov konania bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 123, § 124, § 136 - § 139, § 151n, § 151o, § 134, § 865 Občianskeho zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c) O.s.p. a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd žalobu i vzájomnú žalobu zamietol. Súd v konaní postupoval podľa ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Zároveň podľa ust. § 120 ods. 3 O.s.p. si súd osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Rozhodnutie bolo vydané v súlade s ust. § 153 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Žalobcovia si žalobou uplatnili voči žalovaným nárok na náhradu za užívanie veci, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve strán a ktorú žalované užívajú nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Podstatou spoluvlastníctva je, že tie isté práva a povinnosti patria viacerým právnym subjektom spoločne. Podielové spoluvlastníctvo tak predstavuje vlastnícky vzťah rôznych osôb k určitej veci, ktorý je vyjadrený určitou výškou podielov, od výšky ktorých je závislá miera účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach zo spoluvlastníckeho vzťahu. Tak ako pri vlastníckom práve, i v prípade spoluvlastníctva sa vymedzuje jeho obsah rovnako,

teda i spoluvlastník je oprávnený vec držať (ius possidendi), užívať ju, požívať jej plody a úžitky (ius utendi et fruendi) a disponovať vecou (ius disponendi), opäť v závislosti od veľkosti podielu na veci, ktorá je predmetom spoluvlastníctva, ale i v závislosti od dohody medzi spoluvlastníkmi. Práva každého spoluvlastníka sú obmedzené právami ostatných spoluvlastníkov. Hospodárenie spoluvlastníkov so spoločnou vecou upravuje ustanovenie § 139 OZ. Rozumie sa ním aj užívanie spoločnej nehnuteľnosti. Dohoda môže byť uzatvorená písomne, ale aj mlčky, konkludentným konaním, pokiaľ nie je pochybnosť o obsahu takto prejavenej vôle. Ak sa spoluvlastníci na užívaní spoločnej veci nedohodnú, rozhodne o tom na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Podľa nálezu Ústavného súdu ČR z 22. 2. 2006, II. ÚS 471/05, uverejneného pod č. 43 vo zväzku 40 Sbírky nálezů a usnesení Ústavního soudu ČR pokiaľ sa podielový spoluvlastník domáha náhrady voči druhému spoluvlastníkovi z toho dôvodu, že užíva spoločnú vec nad rámec svojho podielu na spoločnej veci bez dohody s ním, ide o nárok, ktorý sa opiera o zákonné ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, v akom rozsahu sa ten ktorý podielový spoluvlastník podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva ku spoločnej veci. Nárok, ktorý sa opiera o zákonné ustanovenie, nemôže byť nárokom bezdôvodným v zmysle občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú povahu kogentnú a nemožno ich teda neprípustným spôsobom extenzívne vykladať. Takýto výklad sa dostáva do rozporu so zmyslom a účelom týchto ustanovení. Súd dospel k záveru, že žalobcovia by ako väčšinoví spoluvlastníci mali mať právo na náhradu v rozsahu zodpovedajúcom ich spoluvlastníckeho podielu, súd však mal preukázané, že v tomto prípade sa jedná o výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, preto žalobu zamietol, na odôvodnenie ktorého rozhodnutia ďalej uvádza: Pôvodne boli vlastníkmi nehnuteľností vedených na LV č. XXXX ako stavba domu so súp. č. XXXX, postavená na pozemku parc.č. 4303/3 a na LV č. XXXX ako pozemky reg. "C" - parc.č. 4303/3, zastavané plochy a nádvoria o výmere 258 m2 a parc. č. 4303/14 záhrady o výmere 327 m2, nachádzajúce sa v k.ú. B. jednak otec žalobcov v rade 1/ a 2/ a žalovanej v rade 2/ a jednak jeho prvá manželka, t.č. nebohá, po ktorej smrti nadobudli v dedičskom konaní D 590/75 jej podiel ? v predmetných nehnuteľnostiach, každý v polovici, teda v podiele 1/4 k celku, jej synovia - žalobcovia v rade 1/ a 2/, ako vyplýva zo zhodných tvrdení strán a z výpisov z listov vlastníctva č. XXXX a XXXX pre kat. územie B.. Dňa X.XX.XXXX zomrel otec žalobcov 1/ a 2/ a žalovanej 2/ Y. L. st. V čase začatia tohto konania nebolo ešte dedičské konanie vedené pod sp. zn. 21D/935/2009, Dnot 313/2009 po poručiteľovi Y. L. skončené. Kým nedôjde ku skončeniu dedičského konania, ostáva otvorená otázka, či ku vzniku spoluvlastníctva k tejto veci v podieloch tvrdených žalobcami v žalobe vôbec dôjde, keďže dedičia sa môžu dohodnúť na inom vysporiadaní dedičstva, ako na základe svojich zákonných dedičských podielov. Vzhľadom však na to, že žalobcovia boli už v čase začatia konania spoluvlastníkmi, každý zo žalobcov v podiele ? predmetných nehnuteľností, pričom žalované nadobudli smrťou poručiteľa spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach, takisto žalobcovia nadobudli smrťou poručiteľa okrem doposiaľ vlastnených ďalšie spoluvlastnícke podiely, vecná aktívna legitimácia žalobcov a vecná pasívna legitimácia žalovaných bola nesporne preukázanú. Bolo preukázané, že spôsob užívania uvedených nehnuteľností sa vyvinul počas života právneho predchodcu strán tak, že po smrti matky žalobcov, ktorá bola prvou manželkou ich otca, tieto nehnuteľnosti spočiatku užívali otec žalobcov spolu so žalobcami. Následne po uzatvorení manželstva otca žalobcov so žalovanou 1/ dňa 19.07.1980 vstúpila do užívania nehnuteľností aj žalovaná 1/ so svojou dcérou C. E., neskôr L.. Žalovanej 1/ ako manželke otca žalobcov 1/ a 2/ tak vzniklo odvodené právo bývania v nehnuteľnostiach. V konaní bolo preukázané, že s takýmto užívaním nehnuteľností žalobcovia v rade 1/ a 2/ ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností vyslovili súhlas. Dňa 9.7.1981 sa narodila žalovanej 1/ a jej manželovi - otcovi žalobcov, dcéra - žalovaná v rade 1/ H. t.č. F., rod. L., (zrejmá nesprávnosť, malo byť uvedené žalovaná v rade 2/), ktorej tak vzniklo odvodené právo na užívanie nehnuteľností od jej rodičov. Dňa 20.02.1982 uzavrel žalobca v rade 2/ H. L. manželstvo. Žalovaná 1/ žiadala písomnou žiadosťou zo dňa 22.3.1982 Okresné stavebné bytové družstvo Žilina (ďalej len OSBD Žilina) o prevod členských práv, vrátane ňou užívaného 2-izbového bytu, na H. L., ktorého označila ako svojho nevlastného syna a tou istou žiadosťou požiadal aj H. L. o prevod členských práv vrátane 2-izbového bytu č. 96 po H. L., ktorú označil ako svoju nevlastnú matku. K požadovanému prevodu došlo, H. L. vstúpil v roku 1982 do užívania uvedeného 2-izbového bytu a jeho užívanie predmetných nehnuteľností, t. j. domu súp. č. XXXX a pozemkov parc. č. 4303/3 a parc. č. 4303/14 záhrady skončilo. Dňa 17.12.1986 bola uzatvorená medzi žalobcom v rade 1/ Y. L. ako nadobúdateľom a O. F. ako prevodcom dohoda o prevode členských práv a povinností, predmetom ktorej bol prevod 3-izbového bytu č. 49 bl. XXX ul. V. XX v B.. Y. L. tak vstúpil v roku 1986 do užívania uvedeného 3-izbového bytu a jeho užívanie predmetných nehnuteľností skončilo. Z výpovede žalovanej 1/, ktorú žalobcovia nerozporovali, vyplynulo, že C. L. prestala bývať v rodinnom dome súp. č. XXXX v roku1989, vydala sa a bývala následne v prenajatom byte. Ku dňu smrti právneho predchodcu strán Y. L. st., ktorý

zomrel dňa X.XX.XXXX, boli teda predmetné nehnuteľnosti užívané Y. L. st. a osobami, ktoré s ním vtedy v rodinnom dome žili, teda žalovanými v rade 1/ a 2/ a rodinou žalovanej v rade 2/. V konaní bolo preukázané, že po smrti právneho predchodcu strán Y. L. st. boli nehnuteľnosti naďalej užívané dovtedajším spôsobom. Takýto spôsob užívania bol ustálený - teda ako boli nehnuteľnosti užívané pred smrťou otca žalobcov, a to so súhlasom žalobcov, tak boli užívané i po jeho smrti. Nebolo preukázané, že by medzi stranami bol dohodnutý iný spôsob užívania nehnuteľností. Z výpovede žalovanej v rade 1/ vyplynulo, že po smrti jej manžela Y. L. st. oznámili žalobcovia žalovaným, že majú v úmysle dom predať, proti čomu žalovaná 1/ nenamietala, ale mala podmienku, že jej žalobcovia zabezpečia bývanie také, aké mala pred uzatvorením manželstva s ich otcom. Z vykonaného dokazovania mal súd nesporne preukázané, že žalobcovia sa po smrti svojho otca nedomáhali, aby mohli predmetné nehnuteľnosti užívať, a to v žiadnom rozsahu, ani v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Žalobcovia sa počas života svojho otca nedomáhali voči žalovaným ani zaplatenia náhrady za užívanie ich spoluvlastníckeho podielu, urobili tak až 5.11.2013, teda 4 roky po smrti svojho otca, čo mal súd preukázané z výziev právneho zástupcu žalobcov zo dňa 5.11.2013 adresovaných žalovaným 1/ a 2/, ku ktorým právna zástupkyňa žalovaných uviedla, že sa žalované na tieto výzvy nevyjadrili. Žalované na pojednávaní poukázali, že nikdy žiadnu zmluvu o užívaní predmetných nehnuteľností so žalobcami neuzatvorili a ani im nebol návrh takej zmluvy predložený. Čo sa týka výziev žalobcov, na tieto si nepamätali, v tejto súvislosti so žalobcami nič neriešili. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že po smrti otca žalobcov súhlasila žalovaná 1/ s návrhom žalobcov, že nehnuteľnosti dovtedy užívané žalovanými budú odpredané. Žalovaná 1/ sa však voči žalobcom domáhala, aby jej zabezpečili bývanie tým spôsobom, že jej vrátia jeden z bytov, o ktorý sa im potom, ako uzatvorila manželstvo s ich otcom, postarala, alebo aby jej byt kúpili. S týmto návrhom však žalobcovia nesúhlasili. Z vykonaného dokazovania mal súd tiež preukázané, že otec žalobcov trpel onkologickou chorobou, počas ktorej vzhľadom na nezdieľanie spoločnej domácnosti žalobcami so svojím otcom všetky problémy spojené so starostlivosťou o otca žalobcov znášali práve žalované. Súd dospel k záveru, že pokiaľ sa žalobcovia za takéhoto stavu domáhajú súdnej ochrany výkonom svojho spoluvlastníckeho práva a žiadajú od žalovaných náhradu za užívanie predmetných nehnuteľností, jedná sa o výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, zakazuje taký výkon práv a povinností, ktorý je v rozpore s morálkou spoločnosti, s elementárnou slušnosťou, vzájomným rešpektovaním sa a potrebnou mierou tolerancie. V súlade s týmto interpretačným pravidlom bolo potrebné posúdiť uplatnený nárok žalobcov. Súd mal preukázané, že žalobcovia s družstevnými bytmi, o ktorých nadobudnutie žalobcami sa postarala žalovaná v rade 1/ tým, že jednak previedla svoje členské práva vzťahujúce sa k bytu č. 96 v obytnom dome súp. č. XXXX v B. na žalobcu 2/ a a jednak presvedčila svojho brata O. F., aby previedol svoje členské práva spojené s bytom č. XX v obytnom dome súp. č. XXXX v B. na žalobcu 1/, naložili následne tak, že nadobudli vlastnícke právo k týmto bytom, (pričom je irelevantné, či sa stali výlučnými vlastníkmi bytov, alebo nadobudli byty do bezpodielového spoluvlastníctva so svojimi manželkami) a žalobca v rade 1/ byt následne predal G. U. kúpnou zmluvou č. V 2307/14 zo dňa 28.03.2014, ako to vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. B. zo dňa 19.02.2015. Žalobca v rade 2/ byt prenajíma tretej osobe, čo vyplynulo z jeho výpovede. Žalobca v rade 1/ tak získal majetkový prospech z predaja bytu vo výške 68 tisíc € a žalobcovi v rade 2/ plynie majetkový prospech z prenájmu bytu, ktorého je naďalej vlastníkom. Rozpor s dobrými mravmi súd vidí v tom, že napriek tomu, že došlo v minulosti zásluhou žalovanej 1/ k zaobstaraniu bytov pre obidvoch žalobcov hore uvedeným spôsobom (i keď na to nebola povinná), k zdieľaniu spoločnej domácnosti žalovaných 1/ a 2/ s otcom žalobcov, a to až do jeho smrti, pričom je nepochybné, že žalované vynaložili potrebnú starostlivosť o chorého otca žalobcov, žalobcovia sa primerane nepostarali o zabezpečenie bývania pre žalovanú l/, výslovne odmietli požiadavku žalovanej 1/, aby jej previedli do vlastníctva jeden z bytov, ktoré im zabezpečila a ktoré v súčasnosti neužívajú, keďže na to nie sú odkázaní, a namiesto toho sa domáhajú voči žalovaným náhrady za užívanie nehnuteľností žalovanými nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu, i keď žalobcovia preukázateľne nielen že mali zásluhou žalovanej zabezpečené bývanie potom, ako uzatvorili v roku 1982 a 1986 manželstvá, ale získali i majetkový prospech jednak nadobudnutím týchto bytov do vlastníctva a následne získali majetkový prospech žalobca v rade 1/ predajom tohto bytu a žalobca v rade 2/ prenajímaním bytu, ako i samotným vlastníctvom tohto bytu.Skutočnosť, že vzťahy medzi stranami boli za života ich právneho predchodcu harmonické a žalovaná 1/ bola žalobcami v plnej miere akceptovaná ako manželka ich otca, tiež dcéru žalovanej 1/ C. L., ktorá nebola dcérou ich otca, považovali žalobcovia za svoju sestru, mal súd preukázanú z tvrdení žalovaných, ktoré žalobcovia nepopreli. Z listinných dôkazov predložených žalovanou 1/ - žiadosti žalovanej 1/ a H. L. zo dňa

22.03.1982, adresovanej OSBD Žilina a žiadosti brata žalovanej 1/ O. F. zo dňa 10.10.1986 adresovanej OSBD Žilina mal súd preukázané, že žalobcovia 1/ a 2/ boli žalovanou 1/ považovaní za jej nevlastných synov o ona bola nimi považovaná za ich nevlastnú matku. Uvedené vyplýva i z postupu brata žalovanej O. F., ktorý previedol dňa 17.12.1986 na žalobcu 1/ ako nadobúdateľa svoje členské práva a povinnosti vrátane družstevného bytu, ako i z vyjadrenia O. F. v žiadosti zo dňa 10.10.1986, podľa ktorého sa v prípade nadobúdateľa jedná o nevlastného syna jeho sestry H. L.. Z uvedeného je teda zrejmé, že nielen priamo v rodine žalovanej 1/, jej manžela a ich detí, ale aj v širšom rodinnom okruhu (brat žalovanej 1/) boli rodinné vzťahy v rámci strán sporu akceptované dokonca do tej miery, že bolo pristúpené k bezodplatnému prevodu práv k družstevnému bytu z brata žalovanej 1/ na žalobcu 1/. Žalované tak preukázali svoje tvrdenie, že sa žalobcovia správali ku žalovaným ako k vlastnej rodine, považovali ich za riadnych členov ich rodiny, až to až do smrti Y. L. st., kedy ich prestali považovať za členov rodiny. Súd konštatuje, že vzhľadom na takto zistený vývoj užívania predmetných nehnuteľností a stav rodinných vzťahov, vzhľadom na zabezpečenie bytov pre žalobcov v rade 1/ a 2/ žalovanou1/ a dokonca poskytnutím finančných prostriedkov žalovanou spolu s jej manželom žalobcovi v rade 1/ za účelom kúpy bytu (nadobudnutého od brata žalovanej 1/), kedy sa žalovaná takto zbavila svojho práva užívať byt č. 96 v obytnom dome súp. č. XXXX v B. a realizovať tak svoje právo na bývanie, keď previedla svoje členské práva na žalobcu 2/ a tiež zabezpečila byt pre žalobcu 1/ sprostredkovaním prevodu členských práv od brata žalovanej 1/, nie je v súlade s dobrými mravmi, ktoré zahŕňajú i vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, domáhať sa zo strany žalobcov voči žalovaným náhrady za neužívanie spoluvlastníckeho podielu v nehnuteľnostiach, patriaceho žalobcom, a to po smrti ich otca, keď pred jeho smrťou si takýto nárok neuplatnili a súhlasili s tým, aby žalované v rodinnom dome bývali, s čím súvisela i starostlivosť o ich chorého otca. V konaní bolo preukázané tvrdenie žalovanej 1/, ktoré žalobcovia nerozporovali, že žalované sa ešte za života Y. L. st. podieľali na údržbe domu a po smrti Y. L. st. zabezpečujú údržbu rodinného domu v celom rozsahu. Pritom tieto povinnosti vyplývajúce zo spoluvlastníctva nehnuteľností si žalobcovia vôbec neplnia. Žalobcovia nepopreli ani tvrdenie žalovaných, že po požiari domu v roku 2007 poskytla žalovaná 1/ zo svojich vlastných prostriedkov, nadobudnutých po jej rodičoch sumu 450 tisíc korún a žalovaná 2/ sumu 100 tisíc korún na odstránenie poškodení domu po požiari a s tým súvisiacu rekonštrukciu domu, pričom v tom čase žalované ani nevlastnili v týchto nehnuteľnostiach žiadny spoluvlastnícky podiel. I keď žalované uvádzali vo svojom podaní zo dňa 22.2.2016, že užívajú dotknuté nehnuteľnosti v celosti s vedomím, že nekonajú bezprávne a toto právo im patrí, z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalované neužívajú v celom rozsahu pivnice rodinného domu a nevyužívajú ani záhradu, ktorá skutočnosť nepriamo vyplynulo z tvrdenia samotného žalobcu v rade 2/, ktorý uviedol, že pokiaľ sa v minulosti na záhrade niečo pestovalo (žalobca konkrétne uviedol, že tam boli "záhonky"), v súčasnosti videl na záhrade cez plot, keď išiel okolo, už len stromy a kvety.

Žalobcovia na pojednávaní výslovne uviedli, že do rodinného domu a na pozemky by mohli prísť, ale nechcú, nemajú o to záujem. Nedomáhali sa, aby mohli záhradu užívať a ani ju užívať nechcú. Žalovaná 1/ výslovne uviedla, že žalobcovia jej mali vyčleniť miestnosť, ktorá by zodpovedala jej spoluvlastníckemu podielu a vo zvyšku môžu nehnuteľnosti užívať. Žalovaná 1/ má so záhradou len starosti, musí zabezpečovať jej kosenie a strihanie okrasných kríkov. Žalobcovia môžu užívať záhradu, takisto aj garáž a pivnice, kde sa len perie a sú tam len prístroje na chod kúrenia a vody. V konaní mal súd preukázané, že žalobcom nič nebránilo ako spoluvlastníkom nehnuteľností domáhať sa realizácie práva vlastníka (spoluvlastníka) tieto nehnuteľnosti užívať, čo však neurobili a naďalej akceptovali dovtedajší spôsob užívania nehnuteľností žalovanými. Žalobcovia ani nevyzvali žalované po smrti Y. L. st. na uzatvorenie dohody, ktorej predmetom by bola úprava nakladania so spoločnou vecou, odlišného od spôsobu, ktorý bol dovtedy všetkými spoluvlastníkmi nehnuteľností mlčky akceptovaný. K uzatvoreniu takejto dohody však nedošlo, preto súd má za to, že ostala v platnosti predchádzajúca dohoda, na základe ktorej žalované užívali spolu s Y. L. st. nehnuteľnosti v celom rozsahu, a to bezodplatne a zároveň v celom rozsahu vykonávali a vykonávajú údržbu predmetných nehnuteľností, a to ako rodinného domu, tak aj záhrady. Z výpovede žalovanej 1/ vyplynulo, že údržba nehnuteľností je pre ňu len príťažou, pričom z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by sa žalobcovia o údržbu nehnuteľností akokoľvek zaujímali, resp. sa na tejto podieľali. Žalobcovia sa obmedzili len na uplatnenie nároku na zaplatenie náhrady za užívanie ich spoluvlastníckeho podielu žalovanými. Tento postup súd považuje za postup, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovia ani neakceptovali dovtedajšiu konkludentnú dohodu o užívaní nehnuteľností žalovanými a o jej prípadnú zmenu sa ani nepokúsili, v ktorej dohode by bolo nanovo upravené užívanie nehnuteľností v rozsahu spoluvlastníckych podielov

jednotlivých spoluvlastníkov. Žalobcovia namiesto toho pristúpili priamo k uplatneniu nároku voči žalovaným na zaplatenie finančnej náhrady za užívanie nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve strán sporu.Vzhľadom na záver súdu o neexistencii nároku žalobcov voči žalovaným na náhradu za užívanie nehnuteľností žalovanými pre jeho rozpor s dobrými mravmi súd sa nezaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovanými, ktoré tvrdili, že žalobcovia mali právo prvý raz uplatniť svoj nárok voči žalovaným dňa 02.10.2009 (vzhľadom na úmrtie Y. L. st. dňa 1.10.2009) a žalobu podali až dňa 05.06.2014, 3-ročná premlčacia lehota tak uplynula 02.10.2012. Vzájomný návrh žalovaných, ktorým sa domáhali určenia existencie vecného bremena, ktorému zodpovedá neobmedzené, bezplatné, doživotné právo bývania žalovaných v rodinnom dome súp.č. XXXX s príslušenstvom, postavenom na pozemku parc.č. 4303/3 a doživotné právo užívania pozemkov KN C parc.č. 4303/3 a č. 4303/14 v k.ú. B., ktoré malo vzniknúť žalovaným vydržaním, súd zamietol. Práva vyplývajúce z vecných bremien sú dvojakého druhu. Buď sú spojené s vlastníctvom k určitej nehnuteľnosti - pôsobia in rem, teda každý vlastník nehnuteľnosti je oprávnený pri zmene vlastníctva. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu in rem je nerozlučne spojené s vlastníckym právom k nehnuteľnosti, prechádza s vlastníctvom veci na nadobúdateľa. Toto právo slúži na prospešnejšie využívanie určitej nehnuteľnosti patriacej oprávnenej osobe. Práva zodpovedajúce vecným bremenám môžu patriť aj určitej osobe, teda pôsobia in personam. Právo patrí osobe bez toho, aby táto osoba bola vlastnícky viazaná k určitej nehnuteľnosti. Právo neprechádza na právneho nástupcu osoby.Vzhľadom na určovací charakter vzájomnej žaloby súd v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p. skúmal, či na tomto určení existuje naliehavý právny záujem, ktorý je daný tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu (zo vzájomnej žaloby), alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Pokiaľ nie je naliehavý právny záujem daný, nemôže byť žaloba z tohto dôvodu opodstatnená. Dospel k záveru, že naliehavý právny záujem je daný, žalované sú odkázané na bývanie v rodinnom dome, iné možnosti bývania nemajú, ich právne postavenie vo vzťahu k užívaniu rodinného domu je preto neisté, a zároveň je ohrozené ich právo na bývanie. Žalované tvrdili, že vecné bremeno, ktorému zodpovedá neobmedzené, bezplatné, doživotné právo bývania v rodinnom dome súp. č. XXXX s príslušenstvom, postavenom na pozemku parc.č. 4303/3 a doživotné právo užívania pozemkov KN C parc.č. 4303/3 a č. 4303/14 v k.ú. B., nadobudli vydržaním

- výkonom tohto práva bývania. Zákonom vyžadované predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva. Ako je predpokladom dobrej viery u držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa vecného bremena je jeho presvedčenie, že mu právo z vecného bremena patrí. Toto presvedčenie musí byť podložené dôvodmi, ktoré ho k takémuto presvedčeniu oprávňujú (t.j. okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia). Držiteľ veci nemôže byť v dobrej viere, že mu vec patrí, ak mu bola vec napr. požičaná, daná do nájmu a pod. Jeho dobrá viera musí spočívať v presvedčení, že vec nadobudol do vlastníctva. Musí sa teda opierať o zodpovedajúci právny dôvod inak spôsobilý založiť vznik vlastníctva, i keď podľa práva k platnému prevodu nedošlo. Obdobne oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť presvedčený, že mu (prípadne jeho právnym predchodcom) toto právo k pozemku, ktoré je časovo neobmedzené a ktoré zaťažuje pozemok bez ohľadu na osobu jeho vlastníka, bolo platne zriadené nejakým zo zákona predpokladaným spôsobom vzniku vecného bremena, teda že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu náleží, pretože vzniklo (napr. na základe zmluvy o zriadení vecného bremena, ktorá - bez toho, aby si bolo toho vedomý

- nie je z nejakého dôvodu platná). Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho, t.j. podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo a že mu patrí. Pokiaľ však právo k cudzej veci bolo vykonávané na základe súhlasu vlastníka, ktorý mohol svoj súhlas kedykoľvek odvolať, nemohol taký súhlas založiť dobrú vieru držiteľa o vzniku a existencii práva, ktoré by malo povahu vecného bremena (Judikát NS ČR č. R 26/2001). Súd mal v konaní preukázané, že právny predchodca strán sporu súhlasil s tým, aby žalované užívali nehnuteľnosť, čo je samozrejmé, nakoľko tvorili rodinu, bývali v spoločnej domácnosti, zdieľali ju a takisto mal preukázané, že žalobcovia s užívaním nehnuteľností žalovanými súhlasili. Nebola však preukázaná existencia právneho dôvodu, na základe ktorého by v minulosti žalovaným vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu doživotného a bezodplatného užívania týchto nehnuteľností. Pokiaľ žalovaná 1/ na svoju obranu a zároveň na odôvodnenie vzájomnej žaloby uviedla, že prevod členských práv vzťahujúcich sa k družstevného bytu č. 96 nachádzajúceho sa v 3. vchode na 10. podlaží v bytovom dome súp. č. XXXX v B., zapísanom na LV č. XXXX vykonala na žalobcu 2/ z dôvodu, že tento úkon mal byť začiatkom pre usporiadanie vlastníckych práv k dotknutým nehnuteľnostiam v prospech žalovanej 1/ do jej vlastníctva, v konaní bolo preukázané, že k takémuto právnemu úkonu z právneho predchodcu žalovanej 1/ na žalované nikdy nedošlo a pokiaľ by mal manžel žalovanej

1/ skutočne v úmysle previesť svoj spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach na žalovanú 1/, tak by to urobil, na učinenie tohto právneho úkonu mal dostatok času. Neurobil tak v čase od roku 1982, kedy boli prevedené žalovanou 1/ členské práva k bytu č. 96 v bytovom dome súp. č. XXXX v B. na žalobcu v rade 2/, a ani od roku 1986, kedy boli prevedené O. F. členské práva k bytu č. 49 v obytnom dome súp. č. XXXX v B. na žalobcu v rade 1/. Y. L. st. teda nezrealizoval prevod svojho spoluvlastníckeho podielu na žalovanú 1/ do svojej smrti v roku 2009, teda za obdobie trvajúce viac ako 20 rokov od právneho úkonu, ktorý mal byť podľa tvrdenia žalovaných začiatkom pre usporiadanie vlastníckych práv k dotknutým nehnuteľnostiam v prospech žalovanej 1/ do jej vlastníctva. Vzhľadom na tento záver súdu nebolo pripustené ako nadbytočné dokazovanie výsluchom svedka O. F. na skutočnosť, že menovaný previedol svoje členské práva k bytu na žalobcu v rade 1/ z dôvodu, že poručiteľ Y. L. st. sa zaviazal poskytnúť žalovanej v rade 1/ doživotné bývanie vo svojom dome, keď bude mať zabezpečené bývanie pre svojich dvoch synov. Tvrdenie žalovanej 1/ o úmysle jej manžela previesť svoj spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach na žalovanú 1/ je však vo vzťahu k vzájomnému návrhu bez právneho významu, keďže Y. L. st., aj keby svoj spoluvlastnícky podiel na žalovanú 1/, alebo na obe žalované, previedol, nemohol sám ako spoluvlastník nehnuteľností v podiele ? bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov rozhodnúť o hospodárení so spoločnou vecou týmto zásadným spôsobom tvrdeným žalovanými. Z výpovede žalobcov mal súd preukázané, že žalobcovia nikdy nesúhlasili so zriadením vecného bremena spočívajúceho v doživotnom a bezodplatnom užívaní predmetných nehnuteľností žalovanými a ani sa nikdy neuskutočnili žiadne jednania o zriadení vecného bremena medzi spoluvlastníkmi nehnuteľností a žalovanými. Pokiaľ žalované tvrdili, že dotknuté nehnuteľnosti užívali v celosti ako svoje vlastné, nikým neboli rušené, starali sa o údržbu, opravu a zhodnotenie nehnuteľnosti vlastnou prácou, aj vlastnými finančnými prostriedkami, za súčinnosti spoluvlastníkov, neznamená to, že došlo konkludentnou formou k vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu neobmedzeného a doživotného užívania týchto nehnuteľností. Uvedené vyplynulo aj z vyjadrenia samotných žalovaných, že po smrti Y. L. st. sa so žalobcami dohodli, že sa presťahujú do iného bytu, žiadali od žalobcov, aby im zabezpečili náhradné bývanie a potom boli ochotné nehnuteľnosť uvoľniť, teda neargumentovali tvrdením, že majú právo v dome bezodplatne a doživotne bývať. Preto má súd za to, že tvrdenia žalovaných uvedené na odôvodnenie vzájomnej žaloby sú účelové a boli dodatočne vykonštruované po podaní žaloby žalobcami.. V konaní nebolo preukázané, že boli splnené podmienky pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu doživotného užívania predmetných nehnuteľností žalovanými, ktorými sú existencia nehnuteľnosti, oprávnená držba a uplynutie 10-ročnej vydržacej lehoty. Súd nemal preukázanú existenciu dobrej viery žalovaných, že im právo z vecného bremena patrí. Keď sa niekto správa spôsobom napĺňajúcim možný obsah práva, zodpovedajúceho vecnému bremenu, neznamená, že je aj držiteľom tohto práva. 135. Na základe takto vykonaného dokazovania bol súd nútený zamietnuť aj vzájomný návrh žalovaných. Čo sa týka návrhu na doplnenie dokazovania obidvoma právnymi zástupcami strán na zistenie rozsahu užívania nehnuteľností ohliadkou miesta samého, súd, i keď na pojednávaní konštatoval, že je sporná táto skutočnosť, následne dospel po ustálení právneho záveru o rozpore uplatneného nároku s dobrými mravmi k názoru, že navrhnuté dokazovanie je nadbytočné. Z toho istého dôvodu nepripustil ani dokazovanie navrhnuté právnou zástupkyňou žalovaných na zistenie všeobecnej ceny nájmu za nehnuteľnosť. Pokiaľ právna zástupkyňa navrhla vykonať dokazovanie aj na skutočnosť, ako sa zvýšila hodnota rodinného domu po požiari v roku 2007 z dôvodu jeho zásadnej rekonštrukcie v rokoch 2007 - 2009, navrhnuté dokazovanie súd vyhodnotil takisto ako nadbytočné, keďže sa netýka predmetu konania a jeho vykonanie by malo význam v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Súd o náhrade trov konania rozhodne podľa ust.§ 151 ods. 3 v spojitosti s ust. § 151 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), účinného v čase vyhlásenia rozsudku, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.V čase vyhotovovania rozsudku bol účinný od 1.7.2016 iný procesný predpis upravujúci postup súdu pri prejednávaní sporu, a to zákon č. 160/1915 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj , ako v čase rozhodovania súdu vo veci samej (20.5.2016), kedy súd rozhodoval v zmysle O.s.p. Podľa ust. § 1 upravuje Civilný sporový poriadok postup súdu, strán sporu a osôb zúčastnených na konaní pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. V zmysle ust. § 60 stranami sporu sú žalobca a žalovaný. Z uvedeného dôvodu sú strany sporu v písomnom vyhotovení uvádzané ako žalobca a žalovaný v zmysle ust. § 1 v spojitosti s ust. § 60 CSP.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorým okresný súd vzájomný návrh zamietol, podali odvolanie žalované v 1/ a 2/ rade prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Výrok, ktorým súd zamietol návrh žalobcov a tiež výrok o trovách konania podaným

odvolaním nenapádajú. Vo svojom odvolaní poukazovali na to, že súd nevykonal žalovanými 1/ a 2/ navrhovaný dôkaz, a to výsluch svedka O. F., ktorý je bratom žalovanej 1/ a ktorého navrhli vypočuť na objasnenie okolností ohľadne uzavretia verbálnej dohody medzi neb. Y. L. (manžel žalovanej 1/), žalobcami a žalovanou 1/ o vzniku práva neobmedzeného a doživotného bývania žalovanej 1/ v rodinnom dome súp. č. XXXX s príslušenstvom, postavenom na pozemku parc. č. 4303/3 v k.ú. B. a doživotného práva užívania pozemkov pri rodinnom dome KNC parc. č. 4303/3 a KNC parc. č. 4303/14 v k.ú. B.. Uviedli, že neb. Y. L. sa dohodol so žalovanou 1/ a žalobcami v roku 1980 po tom, ako uzavrel so žalovanou 1/ manželstvo a požiadal ju, aby sa k nemu nasťahovala bývať do rodinného domu, na vyriešení bývania a užívania dotknutých nehnuteľností tak, že všetci spoluvlastníci súhlasili, aby v dome bývala žalovaná 1/ aj s dcérou C. natrvalo bez obmedzenia, pričom bol samozrejmý predpoklad, že žalovaná 1/ sa postará o svojho manžela (otca žalobcov), keď to bude potrebné. Nikto z nich nikdy neuviedol, že by obmedzovali jej bývanie v dome dobou života jej manžela. Z tohto prejavu vôle žalobcov a svojho manžela nadobudla žalovaná 1/ presvedčenie, že v dome má doživotné právo bývania s tým, že sa bude podieľať na platení úhrad za spotrebovanú elektrinu, vodu, kúrenie a pod. Žalobcovia zostali bývať v dome v spoločnej domácnosti do doby, kým im žalovaná 1/ ako zadosťučinenie toho, že súhlasili, aby v dome trvale bývala, zabezpečila samostatné bývanie, čo bez akýchkoľvek námietok prijali. Žalovaná 1/ previedla na žalobcu členské práva k bytu, v ktorom bývala do doby, kedy uzavrela manželstvo s jeho otcom a neskôr požiadala svojho brata o prevod členských práv k bytu, ktorý užíval a ktorý už nepotreboval, na žalobcu 1/. Keby takéto prejavy vôle spoluvlastníci dotknutých nehnuteľností neučinili, žalovaná 1/ by si byt, v ktorom bývala do roku 1980 nechala a následne kúpila do vlastníctva. Namietali nesprávnosť a nedôvodnosť úvah súdu, v zmysle ktorých tvrdenia žalovaných na odôvodnenie vzájomnej žaloby, boli dodatočne vykonštruované po podaní žaloby žalobcami. Všetko čo na odôvodnenie svojho návrhu uviedli, preukázali listinnými dôkazmi a tiež návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedka O. F.. Okrem toho tieto skutočnosti prezentovali aj v dedičskom konaní a konaniach s ním súvisiacich tak, že ich nemohli dodatočne vykonštruovať. Nakoľko prvostupňový súd nevykonal podstatný dôkaz pre zistenie rozhodujúcich skutočností vzhľadom na pokročilý vek navrhovaného svedka (80 rokov), predložili súdu čestné prehlásenie, ktoré obsahuje vyjadrenie k veci samej. Žalované v 1/ a 2/ rade majú za to, že podstatná pre rozhodnutie o ich vzájomnom návrhu je právna skutočnosť, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu nadobudli výkonom práva - vydržaním po splnení zákonom stanovených podmienok, a to žalovaná 1/ v roku 1990 a žalovaná 2/ v roku 1991ešte v čase, keď ešte žil manžel žalovanej 1/, pričom poukazujú na to, že vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ku ktorému v prípade splnenia zákonom stanovených podmienok dochádza priamo zo zákona. Okresný súd pri rozhodovaní nepostupoval správne, keď vzájomných návrh zamietol na základe tvrdenia, že žalované sa po smrti Y. L. st. so žalobcami dohodli, že sa presťahujú do iného bytu, že žiadali žalobcov, aby im zabezpečil náhradné bývanie, teda neargumentovali tvrdením, že majú právo v dome bezodplatne a doživotne bývať. Žalované nikdy neprejavili vôľu ani nepotvrdili, že by sa so žalobcami dohodli na tvrdeniach, ktoré sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd pri rozhodovaní vychádzal len z ničím nepreukázaných tvrdení žalobcov, ktorí uviedli, že nikdy nesúhlasili so zriadením vecného bremena a nikdy sa neuskutočnili žiadne jednania v tejto veci napriek tomu, že žalobcovia svoje tvrdenia nijako súdu nepreukázali, ani nenavrhli žiadny dôkaz ba pravdivosť svojich tvrdení. Žalobcovia svoje prejavy vôle ohľadne bývania žalovanej 1/ v dotknutých nehnuteľnostiach učinili pred 36 rokmi, kedy ich právne vedomie nebolo na takej úrovni, ako teraz. Nadobudnutie presvedčenia dobromyseľnosti žalované preukazujú aj tým, že žalobcovia považovali dcéru žalovanej 1/ C. za adoptívnu dcéru ich otca len na tom právnom základe, že mala úradne zmenené priezvisko na L.. Na základe tejto skutočnosti ju považovali za zákonnú dedičku svojho otca so všetkými nárokmi, a to až do momentu prvého dedičského pojednávania, kedy ich notárka poučila o tom, že C. E., rod. L., nie je zákonnou dedičkou poručiteľa, pretože len zmena jej priezviska nezakladá jej dedičské právo po poručiteľovi. Uvedené preukazuje neznalosť práva žalobcami a pravdivosť tvrdení uvedených v odvolaní, a teda aj nemožnosť posúdiť dôsledky svojich prejavov vôle v tejto dobe učinených, ktoré nespochybňujú. V ďalšom súd nezohľadnil pri hodnotení dôkazov všetky okolnosti, za ktorých vzniklo žalovanej 1/ právo doživotného bývania a nezohľadnil ich vzájomné súvislosti v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ účastníci konania v konaní spomínali okolnosti ohľadne náhradného bývania pre žalované, tak bolo to výlučne v súvislosti s návrhmi, ktoré predkladali žalobcovia 1/, 2/ žalovaným 1/ a 2/ v priebehu dedičského konania po Y. L. st., v snahe riešiť výkon spoluvlastníckych práv k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom dedičského konania z dôvodu, že v dedičskom konaní neuzavreli dohodu, podľa ktorej by dedičské podiely v predmetných nehnuteľnostiach nadobudli do vlastníctva len žalovaní.

Doposiaľ sa o výkone spoluvlastníckych práv nedohodli, napriek tomu, že dedičské konanie bolo právoplatne skončené. Už samotný výklad terminológie „náhradné bývanie“ zdôvodňuje, že žalobcovia pri rokovaniach a predkladaných návrhoch žalovaným 1/ a 2/ v súvislosti s dedičským konaním a tiež v súvislosti s výkonom ich spoluvlastníckych práv vždy uznávali a plne rešpektovali, uznávajú a rešpektujú aj teraz existujúceho právo žalovaných 1/ a 2/ doživotne bývať v dome, inak by neriešili ich náhradné bývanie, ale len bývanie. Poznamenali, že možnosť náhradného bývania navrhovali žalobcovia výlučne v súvislosti s riešením výkonu spoluvlastníckych práv žalobcov a žalovaných, pretože žalobcovia ako väčšinoví spoluvlastníci majú záujem dotknuté nehnuteľnosti predať. Žalované nemajú možnosť získať finančné prostriedky na kúpu spoluvlastníckych podielov vo vlastníctve žalobcov, ktorí požadujú kúpnu cenu v hodnote stanovenej znaleckým posudkom. Tvrdili, že žalobcovia 1/ a 2/ napriek svojim účelovým tvrdeniam učineným na pojednávaní doposiaľ bez akýchkoľvek obmedzení rešpektujú právo žalovaných 1/, 2/ zodpovedajúce vecnému bremenu - právo doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti, čo preukazuje ich samotné konanie. Žalobcovia rešpektujú výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu tým, že aj po smrti Y. L. st. od roku 2009 doposiaľ nikdy žiadnym spôsobom neprejavili vôľu ani ako väčšinoví spoluvlastníci v tom smere, že by požiadali žalované 1ú a 2/, aby sa z domu vysťahovali, ani ich vo výkone ich práva nikdy nijako neobmedzovali. Žalobcovia potvrdili na pojednávaní, že keď sa ich otec oženil so žalovanou 1/, zavolal ich, aby sa vyjadrili, či súhlasia s tým, aby sa žalovaná 1/ nasťahovala do domu. S týmto súhlasili, teda na pojednávaní pred súdom potvrdili, že ako spoluvlastníci nehnuteľnosti uzavreli dohodu aj so žalovanou 1/ v jej prospech, na základe ktorej sa žalovaná 1/ stala oprávnenou vykonávateľkou práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - práva doživotného bývania a užívania dotknutých nehnuteľností. Nikto nikdy nenamietal ani neuviedol, že v dome môže bývať len obmedzene. Uzavretie manželstva žalovanej 1/ s otcom žalobcov, dohoda spoluvlastníkov dotknutých nehnuteľností (žalobcov a ich otca -manžela žalovanej 1/) a žalovanej 1/ o práve bývania a následne úkony, ktorými žalovaná 1/ zabezpečila bývanie pre žalobcov ako nevlastných synov, je dôvodom vzniku jej presvedčenia o poctivosti nadobudnutia jej práva, že je oprávnená dotknuté nehnuteľnosti užívať neobmedzene, bezplatne a doživotne, v opačnom prípade by si ponechala svoj byt ako rezervu pre prípad, že nastanú problémy s jej bývaním v dotknutých nehnuteľnostiach. Manžel žalovanej 1/ a otec žalobcov prejavil vôľu previesť na žalovanú 1/ spoluvlastnícky podiel v dotknutých nehnuteľnostiach ako protihodnotu toho, že zabezpečila jeho synom bývanie, avšak počas doby spoločného života riešili iné priority, a to zdravotný stav Y. L. st., potom následky požiaru domu. Žalovaná 1/ žila v dobrej viere, že dotknuté nehnuteľnosti je oprávnená užívať doživotne aj bez toho, aby bola ich spoluvlastníčkou a túto jej dobrú vieru nikdy nikto nespochybňoval, nenamietal, a to ani nikto so žalobcov, ani po smrti ich otca. Žalovaná 1/ a žalovaná 2/ sa nikdy nedomáhali prevodu vlastníctva domu, pretože žili v istote a 100 % dobrej viere, že dotknuté nehnuteľnosti užívajú oprávnene. Nemali právnu vedomosť o tom, že aj právo bývania je potrebné riešiť právnou formou, písomnou zmluvou. Vznik práva užívať dotknuté nehnuteľnosti vo vzťahu žalovanej 2ú je daný tým, že je dcérou žalovanej 1/ a neb. Y. L., narodila sa počas trvania ich manželstva, kedy spoločne bývali v dotknutých nehnuteľnostiach, preto je existencia oprávnenosti výkonu tohto práva nesporne preukázaná. Navrhovali odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie v časti týkajúcej sa výroku, ktorým súd zamietol vzájomný návrh o určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť, eventuálne, rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Proti rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorým súd návrh zamietol, podali odvolanie žalobcovia v 1/ a 2/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom odvolaní poukazovali na to, že okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu právnemu názoru a založil svoje rozhodnutie na posúdení povahy vzájomného vzťahu účastníkov konania, kedy žalobcovia sú synmi zosnulého manžela žalovanej 1/ a bratmi žalovanej 2/, ktorá je dcérou otca žalobcu a žalovanej 1/, vzájomných rodinných vzťahov a na okolnostiach prevodu členských práv a povinností k 2 družstevným bytom žalovanou 1/ a bratom žalovanej 1/ na žalobcu 2/ a žalobcu 1/, a to bez bližšieho skúmania týchto okolností vychádzajúc len z tvrdení žalovanej 1/ napriek ich rozporovaniu. K uzatvoreniu rozhodnutia o prevode členských práv a povinností k predmetným bytom došlo v dôsledku vytvorenia novej rodiny otca žalobcov, kedy s ohľadom k možnostiam rodinného domu nebolo možné, aby v ňom so svojimi rodinami bývali všetci účastníci konania, nová rodina potrebovala aj svoje súkromie. Žalobcovia si tak isto v tomto období zakladali rodinu. Spoločne nájdeným riešením vzniknutej situácie presadzovaným otcom žalobcov a žalovanou 1/ bolo, že sa žalobcom prostredníctvom žalovanej 1/ a jej brata zabezpečilo bývanie a žalovaná 1/ so svojou dcérou C., otcom žalobcov a sestrou žalobcov ostala bývať v rodinnom dome, ktorého boli žalobcovia spolu s otcom podielovými spoluvlastníkmi.

Išlo o riešenie prinášajúce prospech obdivom stranám, nielen žalobcom, a preto majú za to, že tieto okolnosti nemôžu byť hodnotené v neprospech žalobcov. Po smrti otca žalobcov došlo k zhoršeniu vzájomných vzťahov účastníkov konania, ktoré v súčasnosti nie sú dobré. Žalobcovia chceli po smrti otca naložiť so spoločnou nehnuteľnosťou tak, že sa táto predá, kedy boli ochotní žalovanej 1/ zakúpiť byt, v ktorom by mohla žalovaná doživotne bývať, ktorý by však ostal v ich vlastníctve. Žalovaná 1/ s týmto riešením nesúhlasila. Situáciu komplikovalo neukončenie dedičského konania, kde žalované v rozpore so skutočným stavom začali tvrdiť a uplatňovať vynaloženie investícií na stavbu rodinného domu po jeho požiari v roku 2007, a to napriek tomu, že prevažnú väčšinu vynaložených investícií na rekonštrukciu, vrátane opravy poškodenej strechy financoval práve žalobca 2/, zvyšok financoval otec žalobcov. Žalobcovia tieto žalovanými tvrdené skutočnosti v konaní rozporovali, napriek tomu súd konštatoval, že tak neurobili a vychádzal z tvrdená žalovaných. Žalobcovia sa snažili riešiť sporné otázky zmierne, avšak neúspešne. V dôsledku zlých vzájomných vzťahov a s ním spojenej napätej nepríjemnej atmosféry žalobcovia nenavštevovali predmetné nehnuteľnosti, nedomáhali sa ich užívania, s kľúčmi k predmetným nehnuteľnostiam disponovali výlučne žalované a tieto v celosti užívali odmietajúc riešiť otázku naloženia s predmetnými nehnuteľnosťami. Žalované odmietali uzatvorenie dohody, ktorou by sa vyriešili vzťahy k predmetným nehnuteľnostiam a umožnilo sa užívať ich úžitky všetkým spoluvlastníkom podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov. Nie je pravdivý záver súdu, že žalobcovia sa nesnažili dosiahnuť dohodu o spôsobe naloženia s predmetnými nehnuteľnosťami. Rovnako neužívanie predmetných nehnuteľností, ku ktorým žalobcovia nevlastnia kľúče, bolo dôsledkom situácie a atmosféry vo vzťahu účastníkov, nie bezdôvodným rozhodnutím žalobcov. Žalobcovia prispievali na údržby spoločnej veci, a to na nevyhnutnú rekonštrukciu stavby rodinného domu po požiari v roku 2007. V ostatku neprispievali, nakoľko predmetné nehnuteľnosti nad rozsah užívali výlučne žalované, a to napriek výzvam žalobcov a ich snahe dosiahnuť vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam konečné riešenie. V ďalšom poukazovali na to, že pre utvorenie záveru súdu, v zmysle ktorého žalované neužívajú pivnicu, záhradu a garáž prislúchajúce k stavbe rodinného domu, neexistoval žiadny dôkazný podklad. Uvedenému záveru odporuje aj vyjadrenie žalovanej 1/, ktorá uviedla, že predmetnú záhradu pravidelne kosia a zostrihávajú okrasné kríky, čo je nepochybne jedným z prejavov jej užívania. Súd vo svojom rozhodnutí posudzoval hľadisko dobrých mravov takmer výlučne vo vzťahu k žalovanej 1/, zakladal jeho aplikovateľnosť na skutočnostiach spätých s jej osobou. Jeho aplikovateľnosť vo vzťahu k žalovanej 2/ bližšie nerozoberal, neodôvodnil napriek tomu, že ju konštatoval vo vzťahu k obidvom žalovaným. Navrhovali odvolaciemu súdu napadnutú časť rozsudku súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobe žalobcov vyhovie, prípadne ju zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie k ďalšiemu konaniu.

4. K odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku okresného súdu podali písomné vyjadrenie žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení uviedli, že považujú odvolanie žalovaných v celkom rozsahu za nedôvodné, odporujúce skutkovému a právnemu stavu veci sledujúce snahu za každú cenu dosiahnuť prostredníctvom rozhodnutia súdu zriadenie vecného bremena, doživotného užívania bývania v predmetných nehnuteľnostiach a docieliť tak zvýhodnenie v ich menšinovom postavení v rámci spoluvlastníckeho vzťahu so žalobcami. Napádaný výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie žalovanými 1/ a 2/ pokladajú za vecne správny a plne vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnený. Dôvodom zamietavého rozhodnutia súdu bola absencia právneho dôvodu, na základe ktorého by v minulosti žalovaným vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu doživotného a bezodplatného užívania a v nadväznosti na túto skutočnosť absencia dobrej viery na strane obidvoch žalovaných. Občiansky zákonník v ust. § 151o ods. 1 jednoznačným spôsobom formuluje prípustné spôsoby vzniku vecného bremena, kedy zároveň stanovuje, že pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa vyžaduje vklad tohto práva do katastra nehnuteľností. Ani jedna z týchto skutočností nebola a nie je na strane žalovaných daná. V danom prípade neexistoval akýkoľvek právny dôvod, na podklade ktorého by ktorákoľvek zo žalovaných mohla dospieť k záveru, že jej vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a teda k utvoreniu dobrej vôle, že im predmetné právo patrí. Ani jedna zo žalovaných do dňa podania návrhu žalobcami ani neskôr sa nedomáhala zavkladovania tvrdeného vecného bremena do príslušného katastra nehnuteľností. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR. Tvrdenia žalovaných o existencii vecného bremena, resp. ich dobrej viere, že im toto právo patrí, popiera aj ich samotné konanie (obdobie pred podaním predmetného návrhu - vedené konanie pred Okresným súdom v Žiline pod sp.zn. 25C/277/2013, dedičské konanie a predmetné konanie). Žalobcovia nikdy nevyjadrili súhlas so zriadením vecného bremena, doživotného a bezodplatného užívania predmetných nehnuteľností žalovanými. Za to, že ústne vyjadrenie súhlasu, aby s otcom ďalej bývala jeho manželka, nemôže pokladať za skutočnosť zriaďujúcu právo vecného bremena žalovanej 1/. Rovnako

skutočnosť, že žalobcovia rešpektujúc zákon a dedičské nároky žalovaných po otcovi, ako aj vzájomné príbuzenské väzby, nepožadovali bez ďalšieho vysťahovania žalovaných z predmetných nehnuteľností, ani nekonali spôsobom, ktorým by bývanie žalovaných v predmetných nehnuteľnostiach obmedzovali, znepríjemňovali. Nemožno účelovo vykladať tak, že by rešpektovali existenciu žalovanými tvrdeného vecného bremena. Poukázali na rozpor medzi tvrdeniami žalovanej 1/ počas konania v ústnych a písomných vyjadrenia a tvrdeniami žalovanej 1/ v podanom odvolaní v otázke účelu zabezpečenia bytov pre žalobcu 1/ a 2/. Druhým rozporným momentom je popieranie vlastných vyjadrení žalovanej 1/ o tom, že to bola práve ona, ktorá vyjadrila súhlas s predajom predmetných nehnuteľností navrhovaným žalobcami za podmienky, že jej bude žalobcami zabezpečené náhradné bývanie. K tvrdeniu existencie vecného bremena doživotného bývania a užívania predmetných nehnuteľností žalovanou 2/ uviedli, že vo vzťahu k žalovanej 2/, ktorá je ich sestrou, nebola otázka súhlasu/nesúhlasu s jej bývaním v predmetných nehnuteľnostiach nikdy súčasťou rodinných rozhovorov. Žalovaná 2/ ako dieťa otca žalobcov a žalovanej 1/, ku ktorému ich v dobe maloletosti a neschopnosti postarať sa o svoje potreby viazala vyživovacia povinnosť ako rodičov po dobu, kedy nebola schopná postarať sa sama o svoje potreby, mala právo v rámci plnenia vyživovacej povinnosti rodičov v predmetných nehnuteľnostiach bývať. Toto oprávnenie rozhodne nezodpovedalo a nezodpovedá právu vecného bremena doživotne v predmetných nehnuteľnostiach bývať a tieto užívať. Na strane žalovanej 2/, rovnako ako žalovanej 1/, chýba dobrá viera držiteľa podložená spôsobilým právnym dôvodom pre jej utvorenie. Žalované 1/ a 2/ sú výlučne podielovými spoluvlastníčkami predmetných nehnuteľnosti, každá vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/8 z celku. S ohľadom na popísané skutočnosti odôvodňujúce neodôvodnenosť podaného odvolania žalovanými 1/ a 2/ navrhovali, aby odvolací súd napádaný výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

5. K odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku okresného súdu, ktorým súd návrh zamietol, podali písomné vyjadrenie žalované 1/ a 2/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Vo svojom vyjadrení uviedli, že žalobcovia v podanom odvolaní neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli prejednávané súdom prvého stupňa. Majú za to, že prvostupňový súd výrokom rozsudku nesprávnosť, ktorou napadli odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ rozhodol spravodlivo, vecne aj právne správne. Žalobcovia 1/ a 2/ poukazujú na okolnosti týkajúce sa vynaložených investícií na rekonštrukciu a opravu domu, ktoré mal vynakladať žalobca 2/, údajných príspevkov žalobcov a údržbu spoločnej veci po požiari v roku 2007, avšak v prvostupňovom konaní svoje tvrdenia nijako nepreukázali žiadnymi dôkazmi, ani neprejavili snahu tieto preukázať prípadnými návrhmi na vykonanie dokazovania. Žalobcovia 1/ a 2/ sa nepodieľali na financovaní nákladov na bežnú údržbu a opravy spoločných nehnuteľností, neprejavili záujem o spoločnú nehnuteľnosť, o hospodárenie, nepodieľali sa na platení daní a poplatkov ani na vykonávanie alebo financovaní opravy domu po požiari v roku 2007, hoci náklady mali znášať v pomere zodpovedajúcom veľkosti ich spoluvlastníckych podielov. Žalobcovia nielenže si nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona ako spoluvlastníkom spoločnej veci, ale ešte v dedičskom konaní po otcovi namietali pohľadávky veriteľov, ktorí tieto prihlásili do dedičstva a vyhlásili za sporné. V dedičskom konaní po otcovi vyhlásili za spornú pohľadávku žalovanej 1/ a 2/ voči poručiteľovi. Jednalo a o peňažné pôžičky, ktoré poskytli nebohému Y. L. na opravu domu po požiari v roku 2007. Trvali na tom, že žalobcovia sa nikdy nedomáhali, aby mohli predmetné nehnuteľnosti užívať v žiadnom rozsahu, ani v rozsahu svojich spoluvlastníckych podielov. Navrhovali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa výroku, ktorým súd zamietol návrh žalobcov, potvrdil.

6. K vyjadreniu žalovaných k odvolaniu žalobcov podali písomné vyjadrenie žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V uvedenom vyjadrení uviedli, že argumentácia žalovaných vychádza z nimi tvrdených skutočností, ktoré v zásade s prejednávanou vecou súvisia len okrajovo. Protiargumenty žalobcov sú uvedené v ich odvolaní a zároveň aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných, na ktorých zotrvávajú v celom rozsahu.

7. K vyjadreniu žalobcov k odvolaniu žalovaných podali písomné vyjadrenie žalované 1/ a 2/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Uviedli, že zotrvávajú na svojich tvrdeniach a preukazovaných skutočnostiach, ktoré prezentovali v prvostupňovom konaní aj v podanom odvolaní v plnom rozsahu. Opätovne uviedli skutočnosti týkajúce sa uplatňovania svojho práva vyplývajúceho zo vzájomného návrhu - o určení existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

8. V dôsledku podaného odvolania bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu Krajskému súdu v Žiline. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov), tento stratil účinnosť ku dňu 30.6.2016 v dôsledku nadobudnutia účinnosti nových civilných procesných kódexov, a to zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") a zák. č. 161/2015 Z.z. - Civilný mimosporový poriadok (ďalej len "CMP"). Odvolací súd bol potom povinný pri svojom procesnom postupe a rozhodovaní aplikovať uvedenú novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 .

9. Podmienky prípustnosti a zároveň dôvodnosti odvolania odvolací súd postupujúci v súlade s ust. § 470 ods. 1 (už podľa tohto zákona, ktorý nadobudol účinnosť až po začatí odvolacieho konania) posúdil podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva zo základných princípov a to z princípu spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1,2 a z princípu ústavne konformného a eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 .

10. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenými subjektami, ktorými sú žalobcovia 1/ a 2/ a žalovaní 1/ a 2/, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 potvrdil v celom rozsahu z dôvodu jeho vecnej správnosti.

11. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

12. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní

14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

15. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 na tento poukazuje. Odvolatelia k veci samotnej neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazovali strany sporu aj v priebehu konania pred okresným súdom, odvolania nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

16. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu týkajúceho sa žaloby žalobcov 1/ a 2/, ktorú okresný súd zamietol s poukazom na ust. § 3 Občianskeho zákonníka, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu ČR, sp.zn. I. ÚS 3524/2013, v zmysle ktorého zásada súladu práv, resp. ich výkon s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Sudca totiž nesmie rezignovať na spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže javiť zložité. Posúdenie správania ako odporujúceho dobrým mravom prináleží výhradne všeobecným súdom. Ústavnoprávne preskúmanie nie je vylúčené. Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pri nachádzaní práva, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych pomerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach. Mnohé prípade a ich špecifické okolnosti môžu byť - ako aj v danej veci - značne komplikované a netypické; to však nezbavuje všeobecné súdy povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže javiť zložité, pričom v rovine jednoduchého práva je potrebné za účelom dodržania vyššie uvedených princípov posudzovať individuálne okolnosti daného prípadu tiež prizmou kogentného ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, ktoré je v rovine jednoduchého - podústavného - práva odrazom zhora vymedzenej ústavnej požiadavky nájdenia spravodlivého riešenia z hľadiska vyváženej ochrany základných práv dotknutých osôb.

17. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu, pokiaľ ide o výrok rozhodnutia týkajúci sa žaloby žalovaných 1/ a 2/ - proti návrhu, ktorý bol okresným súdom zamietnutý, odvolací súd uvádza nasledovné: Za držbu práva sa považuje aj jeho výkon vo vzťahu k inej veci po dobu vyžadovanú zákonom, ktorá spolu s naplnením subjektívnej stránky jej držiteľa a naplnenia objektívnych predpokladov má právne dôsledky spočívajúce vo vydržaní práva a za splnenie ďalších podmienok uvedených v zákone má za následok vydržanie vecného bremena, ktoré zaťažuje konkrétnu nehnuteľnosť, u ktorej bolo právo vykonávané. Predpokladom pre nadobudnutie tohto práva je, že držiteľ je oprávnený, teda vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu k cudzej veci pre seba a je presvedčený, že toto právo mu patrí, nerušený výkon práva trvá po dobu 10 rokov a nejde o nehnuteľnosť, ktorá nemôže byť predmetom vlastníctva alebo ktorá môže byť len vo vlastníctve zákonom určených subjektov. Právnym dôsledkom vzniku práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu je teda výkon práva. Pod výkonom práva je treba rozumieť činnosť predstavujúcu obsah samotného vecného bremena. Samotný výkon činnosti inak tvoriacich obsah výkonu vecného bremena však nie je dostačujúci pre vznik vecného bremena. Vyplýva to z ust. § 151o ods. 1 OZ, ktoré odkazuje na ust. § 134 v tom zmysle, že musia byť naplnené predpoklady pre vydržanie tohto práva obdobne, ako tomu je pri nadobudnutí vlastníctva vydržaním. Pod obdobnou platnosťou treba rozumieť požiadavky objektívneho i subjektívneho charakteru. Pod subjektívnymi požiadavkami je treba rozumieť subjektívny vzťah vlastníka panujúcej nehnuteľnosti k činnostiam, ktoré majú byť predmetom vecného bremena. Na splnenie subjektívneho presvedčenia o výkone však nie je dostačujúce. Zo subjektívnych požiadaviek za rozhodujúci treba považovať subjektívny vzťah - presvedčenie - osoby uskutočňujúcej činnosti zodpovedajúce vecnému bremenu v pomere k týmto činnostiam, a to, že daná osoba je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu uvedené právo patrí. Znenie ustanovenia § 130 ods. 1 nasvedčuje tomu, že pre naplnenie zákona o predpoklade nie je dostačujúce, iba subjektívne presvedčenie, ale aj objektívna skutočnosť, a to so zreteľom na všetky okolnosti. Subjektívne presvedčenie teda musí vychádzať z okolností, za ktorých mohlo vecné právo vzniknúť, teda z existencie právneho dôvodu, z ktorého možno vyvodzovať vznik práva. Oprávnená držba sa však nevyhnutne nemusí opierať o konkrétny existujúci právny dôvod. Stačí, ak je tu domnelý právny dôvod. Otázka existencie dobrej viery sa teda posudzuje podľa objektívneho hľadiska, čoho dôsledkom je, že existencia dobrej viery sa bude odvodzovať od toho, či držiteľ práva pri primeranej opatrnosti nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Na základe uvedeného je možné uzavrieť, že ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu právo patrí, je držiteľom oprávneným. V predmetnom konaní správne konštatoval okresný súd, že existencia právneho dôvodu nebola preukázaná, t.j. existencia právneho dôvodu, na základe ktorého by v minulosti žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu doživotného a bezodplatného užívania týchto nehnuteľností.

18. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny.

19. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní nemala úspech žiadna strana sporu a preto odvolací súd nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

20. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430