Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-383-2016.pdf
PDF · 91.37 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/383/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a sudkýň JUDr. Klaudie Koskovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: M. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom E. C. XXXX/XX, G., štátna občianka SR, o zaplatenie 961,51 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 29. 10. 2014 č. k. 7C/95/2014 - 62, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec zo dňa 29. 10. 2014 č. k. 7C/95/2014 - 62 p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 961,51 Eur s úrokom z omeškania 8,5 % zo sumy 950,44 Eur od 28. 06. 2013 do zaplatenie a náhrady trov konania. Okresný súd po vykonanom dokazovaní považoval za preukázané, že žalovaná uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu (F. F., a. s.) Zmluvu o bežnom účte v znení Dodatku k Zmluve o bežnom účte zo dňa 03. 04. 2006, na základe ktorej bolo žalovanej umožnené povolené prečerpanie k účtu po splnení podmienok v uvedených v Obchodných podmienkach. Žalovaná neplnila svoje povinnosti z uvedenej zmluvy riadne a včas, a preto jej vznikol voči právneho predchodcovi dlh. Právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu „XXXX/XXX/XX“ a vzhľadom na takto chybne formulovaný neurčitý dátum považoval súd túto skutočnosť za nepreukázanú. Za preukázané mal, že postupca (právny predchodca žalobcu) odstúpil od zmluvy so žalovanou dňa 14. 09. 2011, čo malo v zmysle § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) za následok, že zmluva sa od začiatku zrušila. Dôsledkom takto zrušenej zmluvy podľa § 457 ods. 1 OZ bolo, aby každý z účastníkov vrátil druhému to, čo podľa zmluvy dostal. Tieto právne následky sú upravené systematicky v tretej hlave OZ s názvom Bezdôvodné obohatenie, preto sa na premlčanie aplikuje ustanovenie § 107 OZ. Súd na premlčanie nároku prihliada ex offo v zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. Keďže žaloba bola podaná dňa 14. 04. 2014 a postupca odstúpil od zmluvy dňa 14. 09. 2011, premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 OZ na uplatnenie nároku (subjektívna) uplynula dňa 14. 09. 2013. Súd nemal pochybnosť a považoval za zrejmé, že postupca, resp. žalobca, odstúpením od zmluvy ako oprávnený ipso facto mal vedomosť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a k tomu, že žalovaná sa obohatila na jeho úkor. Žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby, a preto súd nemohol nároku žalobcu vyhovieť a túto zamietol, aplikujúc § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., keď zistil, že v rámci spotrebiteľského práva bola uplatnená premlčaná pohľadávka, preto sa už dôvodmi žaloby a ďalšou kontrolou spotrebiteľského práva nezaoberal. S poukazom na § 54 OZ aplikoval občianskoprávnu úpravu premlčania, považujúcu ju za výhodnejšiu pre spotrebiteľa, pričom poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 402/2013 v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 6Co/81/2012. Súd nespochybňoval názor žalobcu, že úverová zmluva je absolútnym obchodom a spravuje sa treťou časťou Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. V čase uzavretia zmluvy dňa 03. 04. 2006 bola upravená predmetná zmluva aj zákonom č. 634/1992 Zb. a ustanoveniami OZ, ide teda o typický občianskoprávny vzťah, nakoľko je zrejmé, že išlo o typovú formulárovú zmluvu podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. V súlade s princípom ochrany spotrebiteľa v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo. Účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. od 01. 01. 2004 došlo k zmene spotrebiteľského práva, keď nevýhodné zmluvné klauzuly sa dostali do rozporu s § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého si spotrebiteľ nesmie ani inak zhoršiť svoje postavenie. Použitie úpravy premlčania podľa Obchodného zákonníka predstavuje takéto zhoršenie postavenia. Ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. ustanovuje, že spotrebiteľská zmluva je aj zmluva uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Z tohto dôvodu súd nesúhlasil s názorom žalobcu, že ochranu spotrebiteľa podľa § 54 ods. 1 OZ možno použiť až od 01. 01. 2008, a preto § 879f ods. 3, 4 OZ platil aj pre postupcu. O rozpor s § 54 ods. 1 OZ ide aj v prípade, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy použitím inštitútu premlčania podľa Obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 zhoršilo, keďže OZ upravuje rovnaký inštitút premlčania pre spotrebiteľa priaznivejšie.
2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Tvrdí, že súd nesprávne aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka v otázke premlčacej doby, podľa jeho názoru bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, pretože išlo o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán bol spotrebiteľ. Nebolo možné aplikovať na tento vzťah ustanovenie § 48 ods. 2 OZ, ale bolo potrebné vychádzať z ustanovení Obchodného zákonníka a zo 4-ročnej premlčacej doby. Uviedol, že predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 03. 04. 2006, pričom do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7M Cdo 9/2014 zo dňa 24. 03. 2015, 2M Cdo 3/2011 zo dňa 28. 04. 2011, 6M Cdo 4/2012 zo dňa 27. 03. 2013, ako aj viaceré rozhodnutia krajských súdov. K aplikácii ustanovenia § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. namietal, aby v danom prípade súd postupoval podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014. Aplikáciou tohto ustanovenia dochádza k značnému narušenia princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30. 04. 2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľov prijala Národná rada SR ustanovenie § 5b Zákona o spotrebiteľských úveroch, v ktorom bolo prikázané orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, a oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach. Aplikáciou tohto ustanovenia na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrh na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním tohto ustanovenia súd porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a existuje reálna hrozba, že súd tak spôsobil žalobcovi škodu. Žalobca si v konaní uplatnil svoj nárok dňa 01. 04. 2014, ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014, preto žalobca nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a vyhovieť žalobe, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.
3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Krajský súd upozorňuje, že postupoval v konaní v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 CSP, podľa tohto zákona, aj keď konanie začalo za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. - OSP. Občiansky súdny poriadok bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 2016.
6. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej a rovnako jeho dôvody považuje za vecne správne, s týmito sa stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Okresný súd vykonal hodnotenie dokazovania v súlade s ustanovením § 132 OSP platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu, rozsudok spĺňa náležitosti podľa § 157 ods. 2 OSP, za platnosti a účinnosti ktorého rozhodoval okresný súd. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 52 OZ a uplatnený nárok žalobcu posúdil ako nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v čase jeho vzniku bol uzatvorený na základe zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka. Táto skutočnosť však nevylučuje posudzovanie zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej. Pre posúdenie, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, je dôležité posúdiť povahu účastníkov právneho vzťahu a v tomto prípade má súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu spĺňal znaky dodávateľa v zmysle § 53 ods. 2 OZ a žalovaná znaky spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 4 OZ. K námietke žalobcu, že pred 01. 01. 2008 boli spotrebiteľské zmluvy definované odlišne, pričom platí princíp zákazu retroaktivity, odvolací súd uvádza, že je potrebné prihliadnuť na novely Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 Z. z. účinného od 01. 01. 2008 v súvislosti s novelizáciou § 52 až § 53 OZ. Do Občianskeho zákonníka bolo vložené ustanovenie upravujúce tzv. nepravú retroaktivitu, v dôsledku čoho sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01. 01. 2008.
8. K námietke žalobcu, podľa ktorého premlčacia doba sa v tejto veci spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože zmluva o úvere bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia OZ, podľa ktorého sa všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne spravujú ustanoveniami občianskeho práva aj za predpokladu, že inak by sa riadili normami obchodného práva, nemožno prihliadnuť. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení OZ nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale aj na posúdenie premlčania práv z právneho vzťahu založeného touto zmluvou, a to aj v prípade, ak ide o absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8M Cdo 13/2014 zo dňa 28. 05. 2015. Najvyšší súd vyslovil, že ustanovenia § 52 ods. 2 tretia veta OZ sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia. Vyslovil, že aj keď toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014 (správne malo byť 01. 04. 2015), právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia týkajúce sa tejto novely, preto ich účinnosť sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené predo dňom účinnosti tohto zákonného ustanovenia. Okresný súd preto správne posúdil plynutie premlčacej doby podľa OZ (v tomto prípade podľa § 107).
9. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej nemal súd postupovať podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., keďže toto nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014, odvolací súd odkazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 14/2014 a sp. zn. 8M Cdo 13/2014, zároveň zdôrazňuje tú skutočnosť, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. je ustanovením procesného charakteru, ktoré je súd povinný pri konaní a rozhodovaní aplikovať, keďže pre normy procesného práva je typická okamžitá aplikovateľnosť, pokiaľ v prechodných ustanoveniach nie je ustanovené inak. Vzhľadom na uvedené odvolací súd ani túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. Odvolací súd podotýka, že uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu prešli ústavnoprávnym prieskumom na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 194/2005, pričom sťažnosti žalobcu proti nim ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnené. Najvyšší súd SR vyslovil právny názor vo vzťahu k aplikácii úpravy prijatej zákonom č.
102/2014 s účinnosťou od 01. 05. 2014 a tieto rozhodnutia a názory najvyššieho súdu neboli žiadnym zákonným spôsobom spochybnené, preto je odvolací súd povinný na ne prihliadať a pri rozhodovaní tieto závery a právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR rešpektovať. Vzhľadom na uvedené bolo nutné konštatovať správne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, pokiaľ súd posúdil plynutie premlčacej doby podľa ustanovení OZ a na námietku premlčania prihliadal ex offo. Správne preto okresný súd, ako súd prvej inštancie, zamietol žalobu z dôvodu uplatneného premlčaného práva, a preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP tento rozsudok potvrdil.
10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešnou stranou, avšak odvolací súd nezistil, že by jej v súvislosti s odvolacím konaním nejaké trovy mohli vzniknúť, preto rozhodol tak, že jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
11. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).