Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/17/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: B. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., J. M. XXXX/XX, zast. JUDr. Ivetou Lenčešovou, advokátkou so sídlom Nitra, Farská 28, proti žalovanému: M. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., O. XXXX/X, zast. JUDr. Martinom Kákošom, advokátom so sídlom Topoľčany, Bernolákova 1546/32, o zaplatenie 2.347 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany z 19. apríla 2016, č. k. 8C/311/2015-83, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu voči žalovanému, o zaplatenie sumy 2.347 eur s prísl., zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 3 ods. 1, § 100 ods. 1, § 106 ods. 2, § 112, § 444 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“); § 3 ods. 1, 2, § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia; § 46 ods. 3 zák. č. 301/2005 Z. z. . V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2.347 eur s prísl. titulom náhrady bolestného a účelne vynaložených nákladov spojených s liečením z dôvodu, že žalovaný bol uznaný vinným zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 1T 92/2013 na tom skutkovom základe, že dňa 19. 01. 2013 približne o 03.00 hodine v E. v priestoroch podniku OK G. R. fyzicky napadol žalobcu, čím mu podľa znaleckého posudku spôsobil zranenia: otras mozgu ľahšieho stupňa, zmliaždenie v oblasti okolo pravého oka, vyrazenie jedného zuba (rezáka vpravo), odlomenie z jedného horného zuba (rezáka vľavo), zmliaždenie a podvrtnutie krčnej chrbtice a zmliaždenie pravého ramena, pravého zápästia a ľavého kolena ľahšieho stupňa, ktoré si vyžiadalo liečenie a s tým spojenú práceneschopnosť od 19. 01. 2013 do 01. 03. 2013. Tvrdil, že v trestnom konaní si uplatnil nárok na náhradu škody v celkovej výške 2.347 eur, ktorý pozostával z uhradených liečebných nákladov v stomatologickej ambulancii vo výške 64 eur a 834 eur ako aj bolestného určeného znaleckým posudkom č. 005/15 vypracovaného znalcom MUDr. Mariánom Pamulom vo výške 1.430 eur. V trestnom konaní bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným, nebolo možné žalobe vyhovieť. Argumentoval, že u práva na náhradu škody spôsobenej na zdraví platí iba subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá v súlade s ustanovením § 106 začína plynúť od okamihu, kedy sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá. Slová "dozvie sa o škode" znamenajú nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone, alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že mu vznikla ujma určitého druhu a rozsahu,

ktorú je možné objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch, aby mohol poškodený svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde. V prípade odškodňovania bolesti sa poškodený o škode dozvie vtedy, keď možno vykonať bodové ohodnotenie bolesti spôsobenej poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstránením jeho následkov, teda v čase, keď liečebný proces je ukončený. V zmysle § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený. Mal za nesporne preukázané, že k ublíženiu na zdraví žalobcu došlo dňa 19. 01. 2013, v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, za ktoré bol právoplatne uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č.k. 1T/92/2013-256 zo dňa 14. 04. 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 1To/63/2015-290 zo dňa 08. 09. 2015. V uvedenom rozsudku Okresného súdu Topoľčany bol poškodený (žalobca) odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Uvedený výrok, ktorým prvoinštančný súd odkázal poškodeného na jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, však bol vyššie uvedeným rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 1To/63/2015-290 zo dňa 08. 09. 2015 zrušený, pričom z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu vyplývalo, že poškodený (žalobca) si nárok na náhradu škody neuplatnil do skončenia vyšetrovania, resp., skráteného vyšetrovania, ako to predpokladá § 46 ods. 3 Trestného poriadku, ale si tento nárok uplatnil až na hlavnom pojednávaní dňa 02. 10. 2014, a za tohto stavu prvoinštančný súd nemal poškodeného pripustiť s jeho nárokom do trestného konania. Z pripojeného trestného spisu tunajšieho súdu č. 1T/92/2013 zistil, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Topoľčanoch ČVS: ORP-46/TO-TO-2013 zo dňa 13. 03. 2013, bolo vznesené obvinenie pre uvedený skutok žalovanému. Zo zápisnice o výsluchu poškodeného (žalobcu) zo dňa 15. 04. 2013 (č. l. 29 trestného spisu) zároveň vyplývalo, že poškodený bol vyšetrovateľom upovedomený o skutočnosti, že dňa 13. 03. 2013 bolo za tento skutok vznesené obvinenie voči žalovanému. Uvedenú skutočnosť žalobca potvrdil podpisom v uvedenej zápisnici. Zároveň z obsahu tejto zápisnice vyplývalo, že žalobca bol poučený podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku, ktorú skutočnosť žalobca potvrdil podpisom na prvej strane tejto zápisnice. Žalobca si ako poškodený, prvýkrát uplatnil nárok na náhradu škody až na hlavnom pojednávaní dňa 02. 10. 2014 (č. l. 130 trestného spisu) a to vo výške 898 eur, ktoré preukazoval príjmovým a výdavkovým dokladom, titulom zubného ošetrenia. Poukázal na ust. § 112 upravujúceho podmienky spočívania premlčacej doby a tento inštitút zastavenia behu premlčacej doby zaisťuje nemožnosť premlčania práva po dobu, počas ktorej sa účastník právneho vzťahu domáhal svojho práva na súde prípadne na inom príslušnom orgáne, t.j. po dobu súdneho prípadne iného konania za predpokladu, že v ňom účastník riadne pokračuje, nebeží premlčacia doba vo vzťahu k právu uplatnenému v takomto konaní. Takýmto prípadom je i tzv. adhézne konanie, teda konanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania. Podľa vyššie uvedeného § 46 ods. 3 Trestného poriadku, nárok na náhradu škody bolo potrebné uplatniť najneskôr do skončenia vyšetrovania resp., skráteného vyšetrovania. Pokiaľ teda poškodený návrh v rámci tejto doby podá, je riadne podaný z hľadiska doby. Aby však takýto návrh spĺňal náležitosti riadneho návrhu poškodeného na náhradu škody v adhéznom konaní a mal za následok spočívanie plynutia premlčacej doby, musí z neho byť zrejmé z akých dôvodov, v akej výške a voči komu sa uplatňuje. S poukazom na vykonané dokazovanie mu bolo zrejmé, že žalobca si v rámci trestného konania nárok na náhradu škody neuplatnil riadne spôsobom upraveným v § 46 ods. 3 Trestného poriadku, čo vo svojom rozsudku konštatoval v rámci predmetného trestného konania aj Krajský súd v Nitre, preto premlčacia doba počas trestného konania nespočívala. Dvojročná subjektívna premlčacia doba plynula ďalej a v čase doručenia žaloby na súd, t.j. 11. 09. 2015 bol tento nárok žalobcu už premlčaný, nakoľko o vzniku škody ako aj o tom kto za ňu zodpovedá sa žalobca dozvedel najneskôr dňa 15. 04. 2013, keď bol v rámci svojho výsluchu u vyšetrovateľa oboznámený o tom, že za uvedený skutok bolo vznesené obvinenie žalovanému. Najneskôr uvedeným dňom teda žalobca preukázateľne nadobudol vedomosť o osobe škodcu. O výške škody pokiaľ ide o bolestné, sa mohol žalobca dozvedieť po ustálení jeho zdravotného stavu t.j., po ukončení liečebného procesu t.j., 01. 03. 2013, keď bol aj podľa vyjadrenia znalca MUDr. Pamulu už jeho zdravotný stav ustálený, a žalovanému tak nič nebránilo v tom, aby si dal už v tom čase ohodnotiť bolestné. Za deň zistenia bolesti totiž nemožno považovať bez ďalšieho deň vyhotovenia posudku o bolestnom, lebo posudok len deklaruje už vytrpenú a zistenú bolesť a z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplývalo, že zdravotný stav žalobcu v čase vypracovania posudku o bolestnom už bol ustálený resp., bol ustálený dňom 01. 03. 2013. Dodal, že žalobca na pojednávaní potvrdil, že po absolvovaní stomatologických zákrokov, ktoré preukazoval vyššie špecifikovanými príjmovými pokladničnými dokladmi (zo dňa 15. 03. 2013 a 27. 03. 2013), už ďalšie ošetrenia resp., liečebné zákroky neabsolvoval. Dvojročná premlčacia doba bolestného tak plynula od 01. 03. 2013 a u nákladov vynaložených v súvislosti so stomatologickými zákrokmi dvojročná subjektívna premlčacia doba plynula najneskôr od 27. 03. 2013. Žaloba bola súdu doručená dňa 11. 09. 2015, t.j. po uplynutí premlčacej doby uplatnených nárokov, preto z dôvodu

premlčania uplatňovaného nároku žalobu zamietol. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi uviedol, že v danom prípade žalovaný žiadnym spôsobom nezavinil resp., svojím konaním nespôsobil uplynutie premlčacej doby uplatnených nárokov a žalobcovi nič nebránilo, aby uplatnil riadne a včas nárok na náhradu škody na súde, a to už aj v rámci trestného konania, keďže z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalobca si tento nárok neuplatnil riadne (v súlade s § 46 ods. 3 Trestného poriadku) ani v rámci trestného konania, a to bez toho, aby mal na tejto skutočnosti resp., nečinnosti žalobcu akýkoľvek podiel svojím správaním žalovaný. Dodal, že v predmetnom konaní ani nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo potrebné zmierňovať neprimeranú tvrdosť zákona a bez zistenia takýchto osobitých okolností nemožno bez ďalšieho inštitút premlčania považovať za inštitút, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keď dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k náhrade konania videl v tom, že žalobcom uplatnený nárok zamietol len pre dôvodne vznesenú námietku premlčania, pričom inak bolo preukázané, že žalovaný žalobcovi spôsobil škodu na zdraví v dôsledku protiprávneho konania, za ktoré bol aj právoplatne uznaný vinným. Z tohto stavu sa súdu javí ako neprimerané tvrdé a prísne voči žalobcovi, aby mal žalovanému platiť náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že predpokladom úspešného uplatnenia nároku v konaní o náhradu škody je preukázanie protiprávneho konania škodcu, vznik škody, príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu a vznikom škody a zavinenie škodcu. Odsudzujúcim rozsudkom Okresného súdu Topoľčany v spojení s odsudzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 08. 09. 2015, ktorými bola vina žalovaného potvrdená, bolo preukázané, že žalovaný sa dopustil protiprávneho konania, ktorého následkom mu vznikla škoda, že medzi konaním žalovaného a vznikom škody na strane žalobcu je príčinná súvislosť a tiež bolo konštatované úmyselné zavinenie na strane žalovaného. Zvýraznil, že nárok na náhradu škody vo výške 64 eur a 834 eur si uplatnil na pojednávaní dňa 02. 10. 2014. V trestnom konaní na pojednávaní dňa 09. 04. 2015 si uplatnil aj nárok na bolestné určené znaleckým posudkom zo dňa 07. 01. 2015 v sume 1.449 eur, do podania znaleckého posudku nemal objektívnu vedomosť o tomto nároku a jeho konkrétnej výške. Ďalej dôvodil, že v prípade uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej na zdraví platí len subjektívna premlčacia doba a okamih začatia jej plynutia treba vyhodnotiť individuálne vo vzťahu ku konkrétnej osobe žalobcu aj v súvislosti s naplnením podmienky vedomosti o osobe páchateľa. Preto plynutie premlčacej lehoty treba vyhodnotiť individuálne pre jednotlivé čiastkové nároky žalobcu a tiež jednotlivo vzhľadom na naplnenie podmienky vedomosti o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Nárok pozostávajúci z uhradených liečebných nákladov v stomatologickej ambulancii vo výške 898 eur bol vyčíslený dňa 02. 10. 2014, teda premlčacia doba mohla uplynúť najskôr dňa 02. 10. 2016, nárok na bolestné v sume 1.449 eur bol vyčíslený dňa 09. 04. 2015 a o jeho výške sa dozvedel najskôr dňa 07. 01. 2015, teda premlčacia doba v tomto prípade mohla uplynúť najskôr dňa 07. 01. 2017. Vo vzťahu k týmto nárokom sa dozvedel o osobe, ktorá za ich vznik zodpovedá najskôr 14. 04. 2015, teda premlčacia doba mohla uplynúť najskôr dňa 14. 04. 2017. Žalobca podal žalobu na súde dňa 10. 09. 2015, teda žaloba bola podaná pred uplynutím subjektívnej premlčacej doby. Dodal, že minimálne nárok, predstavujúci bolestné v sume 1.449 eur, nemôže byť posúdený ako premlčaný, keďže o jeho výške sa dozvedel najskôr dňa 07. 01. 2015. Namietal aj nesprávne vyhodnotenie súladu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi súdom prvej inštancie. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a opätovne posúdiť dôvodnosť námietky premlčania a jej súlad s dobrými mravmi.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné a plne sa stotožňuje s právnou argumentáciou uvedenou v napadnutom rozhodnutí. Vyzdvihol správne posúdenie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty súdom prvej inštancie. Vyzdvihol, že uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, je to zákonné právo každého nositeľa práv a povinností. Žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu právo na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s účinnosťou od 01. 07. 2016 došlo k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 . Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované. Znamená to, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, a teda sa použije na všetky konania, a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 § 362 ods. 1 a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 za splnenie povinnosti ustanovenej v ust. § 219 ods. 3 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 a 2 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Ustanovením § 387 ods. 2 je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

8. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 2.347 eur s príslušenstvom titulom náhrady bolestného a účelne vynaložených nákladov spojených s liečením na tom skutkovom základne, že žalovaný bol uznaný vinným zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 1T 92/2013 na tom skutkovom základe, že dňa 19. 01. 2013 približne o 03.00 hodine v Topoľčanoch v priestoroch podniku OK Nato Club fyzicky napadol žalobcu, čím mu podľa znaleckého posudku spôsobil zranenia: otras mozgu ľahšieho stupňa, zmliaždenie v oblasti okolo pravého oka, vyrazenie jedného zuba (rezáka vpravo), odlomenie z jedného horného zuba (rezáka vľavo), zmliaždenie a podvrtnutie krčnej chrbtice a zmliaždenie pravého ramena, pravého zápästia a ľavého kolena ľahšieho stupňa, ktoré si vyžiadalo liečenie a s tým spojenú práceneschopnosť od 19. 01. 2013 do 01. 03. 2013. Žalobcom vyčíslená škoda pozostávala z uhradených liečebných nákladov v stomatologickej ambulancii vo výške 64 eur a 834 eur ako aj bolestného určeného znaleckým posudkom č. 005/15 vypracovaného znalcom MUDr. Mariánom Pamulom vo výške 1.430 eur. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu z dôvodu premlčania uplatňovaného nároku zamietol.

9. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, kedže bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 zároveň vymedzuje výnimky, kedy

odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

11. V zmysle ust. § 393 CSP, rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom mieste pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie teda, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

12. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne, zdôvodnené a zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov konania k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

13. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie ako aj s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku a na tieto v celom rozsahu poukazuje ako na svoje vlastné a z týchto dôvodov ich už znovu nebude opakovať. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd, vzhľadom aj na ďalšie námietky odvolateľa uvádza poukazuje na nasledovné skutočnosti.

14. Podľa § 420 ods. 1, 3 každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

15. V ustanovení § 420 je zakotvená všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb, ktorá prichádza do úvahy vždy vtedy, keď nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu, ktoré sú upravené v § 421 až § 437, resp., v ďalších ustanoveniach Občianskeho zákonníka (pozri napr. § 769 až 771). Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je: protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie. V prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide o subjektívnu zodpovednosť, v prípade, keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia). Pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým, kto za škodu zodpovedá, a medzi poškodeným. Obsahom tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať náhradu škody a povinnosť toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. V ust. § 420 ods. 1 je vyjadrená zásada, že každý, t.j., tak fyzická, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil

určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia. V súvislosti s odsekom 3 ustanovenia § 420 však treba konštatovať, že ďalšou podmienkou vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je aj zavinené konanie škodcu, aj keď zavinenie škodcu sa podľa odseku 3 predpokladá. Pri vymedzení pojmu zavinenie treba vychádzať z toho, že zavinenie je určitý psychický, vnútorný vzťah škodcu k vlastnému konaniu priečiacemu sa objektívnemu právu a ku škode ako k výsledku tohto konania. Naproti tomu príčinnou súvislosťou treba rozumieť určitý objektívny vzťah medzi skutočnosťou zakladajúcou zodpovednosť, t.j. medzi porušením právnej povinnosti, a výsledkom, t.j. škodou. Zavinenie ako vnútorný psychický vzťah je založený na dvoch zložkách: na zložke vedomostnej a zložke vôľovej. Vedomostnou zložkou rozumieme vnímanie, t.j. odraz predmetov a javov v zmyslových orgánoch, ako aj predstavu predmetov a javov, ktoré subjekt vnímal skôr, alebo ku ktorému dospel úsudkom na základe znalostí alebo skúseností. Vôľovou zložkou sa rozumie predovšetkým chcenie, ale aj uzrozumenie. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka zavinenia. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka. V ust. § 420 ods. 3 je zakotvená prezumpcia zavinenia toho, kto za škodu zodpovedá. Ak sa preukáže, že škodca spôsobil niekomu škodu porušením právnej povinnosti (dôkazné bremeno postihuje poškodeného), zo zákona sa predpokladá, že škodca škodu zavinil. Existenciu zavinenia škodcu poškodený nemusí dokazovať. Prezumpcia zavinenia je teda výhodou pre poškodeného. Podľa odseku 3 sa zodpovednosti zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil; prezumpcia zavinenia je teda vyvrátiteľnou domnienkou. Dôkazné bremeno však v tomto prípade postihuje škodcu. Subjektom zodpovednosti podľa ust. § 421a je každý, kto plní určitý záväzok, pri plnení ktorého boli použité určité prístroje alebo iné veci, pokiaľ škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa použili. Keďže zákon hovorí o každom, treba toto ustanovenie aplikovať tak na fyzické osoby, ako aj na právnické osoby, ktoré pri plnení záväzku používajú prístroje alebo veci. Z hľadiska vzniku tejto absolútnej objektívnej zodpovednosti sa vyžaduje, aby existovala príčinná súvislosť medzi použitím určitých prístrojov alebo iných vecí pri plnení záväzku, najmä medzi okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré boli použité pri plnení záväzku, a škodou, ktorá bola týmito okolnosťami spôsobená. O tento prípad zodpovednosti nejde vtedy, keď škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa použili pri plnení záväzku, a škoda bola spôsobená napríklad nesprávnou alebo nedostatočnou prácou obsluhujúceho personálu. V takomto prípade treba na zodpovednosť za škodu aplikovať § 420 o všeobecnej zodpovednosti za škodu. Zodpovednosť za škodu plní predovšetkým reparačnú funkciu, to znamená, že škodca má povinnosť napraviť škodu v rozsahu v akom ju spôsobil, pričom rozsah a spôsob škody je upravený zákonom (§ 442 až § 449 Obč. zákonníka).

16. Podľa § 444 OZ, pri škode na zdraví sa jednorázovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

17. Podľa § 3 ods. 1, 2 zák. č. 437/2004 Z. z., náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zisteného poškodeniu na zdraví v priebehu liečenia alebo odstraňovania jeho následkov. Náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 a v I. a III. časti.

18. Podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z., náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.

19. Náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti.

20. Podľa § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z., lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví.

21. Náhrady za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a

majú slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzovania v živote. Ide o nároky rýdzo osobnej povahy, ktoré sa odškodňujú jednorazovo. Nárok na náhradu za bolesť nie je podmienený priznaním nároku za sťaženie spoločenského a naopak. Odškodnenie za bolesť patrí za vytrpenú bolesť, nie za bolesť budúcu (následnú), ktorá sa odškodňuje v rámci nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.

22. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe, v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

23. Podľa § 106 ods. 1 právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

24. Podľa § 106 ods. 2 OZ, najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

25. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

26. Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku, poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

27. S poukazom na vykonané dokazovanie a citované zákonné ustanovenia dospel odvolací súd súhlasne sú súdom prvej inštancie k záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť z dôvodu premlčania uplatneného nároku, na ktoré súd prvej inštancie prihliadal vzhľadom na vznesenú námietku premlčania.

28. Odvolací súd stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvej inštancie vo vyčerpávajúco odôvodnenom závere o zamietnutí žaloby z dôvodu premlčania nároku žalobcu, na potvrdenie správnosti tohto záveru poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 43/2010 zo dňa 29. 02. 2012, v ktorom sa uvádza: „Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 106 ods. 1 viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o vzniknutej škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp., vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b/ o škodcovi, t.j. o tom, kto za škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka upravuje spočívanie premlčania iba v tom prípade, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje. Za uplatnenie práva, ktorého cieľom je zachovanie premlčacej doby, treba považovať úkon oprávneného smerujúci k tomu, aby bolo rozhodnuté o existencii daného práva. Právo na náhradu škody sa v občianskoprávnom konaní uplatňuje žalobou (v trestnom konaní uplatnením nároku poškodeného v tzv. adhéznom konaní). Pre posúdenie otázky premlčania dovolací súd odkazuje na pomerne bohatú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, resp. Najvyššieho súdu Českej republiky, a tak z dôb spoločného štátu ako aj následne po rozdelení, ktorá je plne použiteľná, pretože spoločný právny základ zostal zatiaľ nezmenený. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený (žalobca) dozvedel o škode, treba v zmysle vyššie uvedeného vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o nej), teda kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia, t. j. ktorú bolo možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený svoj nárok na náhradu škody mohol uplatniť aj na súde. Ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške. Znalosť poškodeného o osobe škodcu

sa viaže k okamihu, kedy poškodený získal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná (R 38/75). Ak poškodený uplatní svoje právo na náhradu škody spôsobenej trestným činom v adhéznom konaní jednak riadne, t. j. najneskôr na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania (podľa súčasnej slovenskej právnej úpravy najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania), popr. už v trestnom oznámení vyjadrí ako poškodený vôľu požadovať od konkrétnej osoby náhradu škody z konkrétnych dôvodov v konkrétnej výške (nestačí len vyjadrenie poškodeného, že sa pripája k trestnému konaniu a žiada náhradu škody), jednak včas, t. j. v priebehu premlčacej doby a v konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu adhézneho konania nebeží (R 29/1985, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. 4. 2011, sp. zn. 25 Cdo 3300/2010). Ak nedošlo v trestnom konaní k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej beh pokračuje po skončení trestného konania, o ktorom bol ako poškodený upovedomený, až do jeho úplného vyčerpania. (Rc 31/74). Poškodený v konaní riadne pokračuje aj vtedy, ak po skončení trestného konania v primeranej dobe pokračuje v občianskom súdnom konaní. Určenie tejto primeranej doby bude vždy otázkou posúdenia okolností jednotlivého konkrétneho prípadu.“

29. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Obč. zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia, škody a pod. (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 43/2010). Začiatok plynutia premlčacej doby pri nároku na náhradu škody na zdraví je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu lehotu, pričom tzv. objektívna premlčacia lehota sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje (§ 106 ods. 2 Obč. zákonníka fine). K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa premlčania jeho nároku odvolací súd uvádza, že poškodený „sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá“ hneď ako získa informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda len čo získa vedomosť o skutkových okolnostiach rozhodujúcich pre vymedzenie zodpovedného subjektu a o skutkových okolnostiach, ktoré sú spôsobilé urobiť takýto záver o možnej zodpovednosti určitého subjektu. Nemusí ísť priamo o zistenie, stačí, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, mohli viesť k záveru o určení zodpovedného subjektu (nejde teda o nespochybniteľnú istotu v určení zodpovednej osoby). Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Obč. zákonníka), v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R 16/2014). Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že k ublíženiu na zdraví žalobcu došlo dňa 19. 01. 2013 protiprávnym konaním žalovaného, za ktoré bol žalovaný právoplatne uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č.k. 1T/92/2013-256 zo dňa 14. 04. 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 1To/63/2015-290 zo dňa 08. 09. 2015. V uvedenom rozsudku Okresného súdu Topoľčany bol žalobca ako poškodený odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Tento výrok bol ale vyššie uvedeným rozsudkom odvolacieho súdu, pričom z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca si nárok na náhradu škody neuplatnil do skončenia vyšetrovania resp. skráteného vyšetrovania, ako to predpokladá § 46 ods. 3 Trestného poriadku, ale si tento nárok uplatnil až na hlavnom pojednávaní dňa 02. 10. 2014, a za tohto stavu prvoinštančný súd nemal poškodeného pripustiť s jeho nárokom do trestného konania. Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 1T/92/2013 je zrejmé, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Topoľčanoch ČVS: ORP-46/TO-TO-2013 zo dňa 13. 03. 2013, bolo vznesené obvinenie žalovanému pre uvedený skutok a zo zápisnice o výsluchu žalobcu ako poškodeného zo dňa 15. 04. 2013 (č. l. 29 trestného spisu) vyplývalo, že poškodený bol vyšetrovateľom upovedomený o skutočnosti,

že dňa 13. 03. 2013 bolo za tento skutok vznesené obvinenie žalovanému a žalobca bol poučený podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku. Uvedené žalobca potvrdil podpisom uvedenej zápisnice. Žalobca, ako poškodený, si prvýkrát uplatnil nárok na náhradu škody až na hlavnom pojednávaní dňa 02. 10. 2014 (č. l. 130 trestného spisu) a to vo výške 898 eur, ktoré preukazoval príjmovým a výdavkovým dokladom, titulom zubného ošetrenia. Súd prvej inštancie preto správne rezultoval, že žalobca si v rámci trestného konania nárok na náhradu škody neuplatnil riadne spôsobom upraveným v § 46 ods. 3 Trestného poriadku, čo podporil aj odkazom na trestný rozsudok Krajského súdu v Nitre, preto premlčacia doba počas trestného konania nespočívala. Je nesporné, že žalobca sa o vzniku škody ako aj o tom kto za ňu zodpovedá dozvedel najneskôr dňa 15. 04. 2013, keď bol v rámci svojho výsluchu u vyšetrovateľa oboznámený o tom, že za uvedený skutok bolo vznesené obvinenie žalovanému. Dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu teda uplynula dňa 15. 04. 2015 a teda v čase doručenia žaloby na súd, t.j. 11. 09. 2015 bol jeho nárok už premlčaný. Nebol teda daný dôvod, aby sa plynutie tzv. subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody viažuce sa k nastolenej otázke, kedy sa žalobca dozvedel, kto za škodu zodpovedá, začalo odvíjať až od utvorenia právneho záveru žalobcu o tom, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá. Pokiaľ ide o bolestné, v tomto prípade sa žalobca mohol o tom, že mu vznikla škoda a o jej výške dozvedieť po ustálení jeho zdravotného stavu t.j. po ukončení liečebného procesu dňa 01. 03. 2013, keď bol aj podľa vyjadrenia znalca MUDr. Pamulu už jeho zdravotný stav ustálený. Žalobca, keďže o tom, že mu škoda vznikla, vedel, mohol si už v čase ustálenia zdravotného stavu ohodnotiť bolestné prihliadnuc aj na tú okolnosť, že následne po ustálení zdravotného stavu bolo vznesené obvinenie žalovanému, teda mal vedomosť o osobe, ktorá za škodu na jeho zdraví zodpovedá. V tomto smere súd prvej inštancie správne konštatoval, že za deň zistenia bolesti nemožno považovať bez ďalšieho deň vyhotovenia posudku o bolestnom, lebo posudok len deklaruje už vytrpenú a zistenú bolesť. Za deň zistenia bolesti teda nemožno považovať deň vyhotovenia lekárskeho posudku o bodovom ohodnotení bolestného. Zároveň samotný žalobca na pojednávaní potvrdil, že po absolvovaní stomatologických zákrokov, ktoré preukazoval vyššie špecifikovanými príjmovými pokladničnými dokladmi (zo dňa 15. 03. 2013 a 27. 03. 2013), už ďalšie ošetrenia resp., liečebné zákroky neabsolvoval. Teda náklady za stomatologické zákroky tieto vynaložil navrhovateľ najneskôr dňa 27. 03. 2013, preto dvojročná premlčacia doba bolestného tak plynula od 01. 03. 2013 a uplynula 01. 03. 2015 a u nákladov vynaložených v súvislosti so stomatologickými zákrokmi dvojročná subjektívna premlčacia doba plynula najneskôr od 27. 03. 2013 a uplynula 27. 03. 2015. Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 11. 09. 2015, t.j. po uplynutí premlčacej doby uplatnených nárokov. 30. Pre úplnosť odôvodnenia odvolací súd záverom dodáva, že k posúdeniu súladu žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi sa právne správne a dostatočne vyčerpávajúco vyjadril súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, na ktoré odôvodnenie odvolací súd plne poukazuje a plne sa s ním stotožňuje.

31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 257 a v odvolaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

33. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

34. Účelom ustanovenia § 257 je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

35. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 . Aplikácia ustanovenia § 257 pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa

§ 255a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Z dôvodu, že uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, sa má vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

36. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd pristúpil k aplikácii ust. § 257 CSP, využijúc tak svoje moderačné oprávnenie a v konaní procesne plne úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, pri závere o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému, vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa pre tento postup v charaktere uplatňovaného nároku a v jeho právnom základe. Je nesporné, že protiprávnym konaním žalovaného, bola žalobcovi spôsobená uplatňovaná škoda, za ktoré konanie bol žalovaný aj právoplatne odsúdený. Odvolaciemu súdu sa javí rozporné so zásadou spravodlivosti, primeranosti, aby v predmetnom prípade žalobca platil náhradu trov konania žalovanému, ktorý nepopierateľne žalobcovi škodu spôsobil a v spore uspel len z dôvodu zákonne žalovaným uplatnenej námietky premlčania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 ; dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 ; povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .