Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_3To-130-2017.pdf
PDF · 103.83 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/130/2017
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Petra Štifta a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovaného B.Y. S. pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 5T/45/2014 zo dňa 22.02.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 30. januára 2018 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava V z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava V pod sp.zn. 5T/45/2014 podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil obžalovaného B. S. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V sp.zn. 4Pv 676/2011 zo dňa 21.05.2014 pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 12. 10. 2011 v presne nezistenom čase od 01.00 hod. do 01.25 hod. v O. v mestskej časti V. na križovatke ulíc B. a X. na chodníku vedľa zaparkovaného osobného motorového vozidla zn. E. W., evidenčné číslo BA XXXTA, pod vplyvom alkoholických nápojov bol opakovane vyzvaný hliadkami PMJ v zložení ppráp. Q. O. + nstržm. B. B. a ppráp. I. + ppráp. W. T. k podrobeniu sa dychovej skúške na alkohol, lebo bol podozrivý zo spáchania priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d) a písm. g) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v platnom znení (spôsobenie dopravnej nehody, neohlásenie dopravnej nehody, nezotrvanie na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta, vedenie morového vozidla pod vplyvom alkoholických nápojov), na čo po kladnej odpovedi, že je ochotný podrobiť sa dychovej skúške na alkohol a priznaní, že vozidlo viedol pod vplyvom alkoholických nápojov, trikrát zmaril vyšetrenie na alkohol elektronickým prístrojom Alcotest, pričom v priebehu opakovaného poučenia o spôsobe vykonania dychovej skúšky na alkohol pristúpil k poškodenému ppráp. I. I. a hlavou ho udrel do oblasti nosa a po výzve, aby upustil od tohto konania, opäť udrel hlavou poškodeného ppráp. I. I. do oblasti nosa a zaútočil aj päsťami na poškodeného, na čo boli voči nemu z dôvodu agresívneho konania a aktívneho odporu použité donucovacie prostriedky (hmaty, chvaty, údery a kopy sebaobrany a putá), v priebehu služobného zákroku spadol s poškodeným ppráp. 'I. I. tvárou na chodník, kde pokračoval v aktívnom odpore a po ukľudnení bol obmedzený na osobnej slobode a prevezený RZP na ošetrenie do K. sv. D. a Q. na U. XX, a následne na Obvodné oddelenie PZ Petržalka - sever. V dôsledku tohto konania obvineného utrpel poškodený I. I. zranenie - ľahké pomliaždenie nosa a pomliaždenie tretieho prsta ľavej hornej končatiny, ktoré si vyžiadalo jednorazové vyšetrenie a dobu liečenia v priemere 6-7 dní.
nakoľko skutok nie je trestným činom.
Súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie nedostatkom objektívnej stránky, subjektívnej stránky a nepatrnou závažnosťou konania obžalovaného. Nenaplnenie objektívnej stránky trestného činu súd
prvého stupňa vzhliadol v nekonkrétnosti a nevierohodnosti výpovede poškodeného I. I., v zmierňujúcich výpovediach svedkov B. a T. oproti ich pôvodným výpovediam o konaní obžalovaného a v nedostatku ďalších usvedčujúcich dôkazov. Absenciu subjektívnej stránky súd prvého stupňa vyvodil z nedostatku motívu obžalovaného mariť dychovú skúšku potom, čo sa priznal polícii ku konzumácii 15 - 20 pív, zo stupňa jeho alkoholického opojenia a z provokácie a vulgarizmov zo strany poškodeného. Absenciu materiálnej stránky trestného činu konštatoval súd prvého stupňa v dôsledku nepatrnej závažnosti zranenia poškodeného a ďalších okolností prípadu.
Proti tomuto rozsudku podal prokurátor ihneď po jeho vyhlásení odvolanie v neprospech obžalovaného, a to voči výroku o vine, ktoré odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 27.06.2017.
Napadnutému rozsudku vytýka zmätočnosť a protirečivosť jeho písomného odôvodnenia, keď právne úvahy súdu nie sú priradené ku skutkovým okolnostiam vyplývajúcim z dôkazov. Závery súdu prvého stupňa prokurátor nepovažuje za opodstatnené, poukazuje pritom na výpoveď poškodeného z prípravného konania, kedy uviedol, že obžalovaný mu 2 razy dal „hlavičku“ a potom ho začal byť rukami, pričom nikto obžalovaného počas kontroly, pri vykonávaní dychovej skúšky ani v iných častiach zákroku neurážal. Na poranenie ukazováka si poškodený nepamätal, hlavičky však boli 2, len nevie presne, či nasledovali rýchlo za sebou. Na tomto poškodený zotrval aj počas konfrontácie s obžalovaným. Uvedené v prípravnom konaní potvrdili aj svedkovia W. T. a B. B., jednu hlavičku potvrdil svedok O. S.. W. Q. W. potvrdil náprah obžalovaného na hlavičku. Poškodený I. I. na hlavnom pojednávaní po prečítaní jeho výpovedí z prípravného konania uviedol, že týchto sa pridržiava, sú pravdivé, rovnako sa pridržiava úradného záznamu spísaného o zákroku. Svedok W. T. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že videl, ako sa obžalovaný zaklonil ako keby dať poškodenému hlavičku, ten prvý náklon ustál, druhý náklon bol väčší, poškodeného len tak šuchol. Keďže obžalovaný kládol odpor, bol spacifikovaný. W. B. B. prečítanej výpovedi z prípravného konania uviedol, že je pravdivá, poškodený sa správal tak ako vždy, vychutnával si slovíčka. Súd prehliadol viaceré listinné dôkazy preukazujúce skutok, a to úradný záznam, záznam o obmedzení osobnej slobody, zápisnicu o ohliadke miesta činu s fotodokumentáciou, lekársku správu o zranení obvineného, v ktorej sa konštatuje, že pacient napadol príslušníkov polície, rozhodnutie o priestupku, výsledky toxikologicko - chemickej analýzy a lekársku správu o zraneniach poškodeného.
Podľa prokurátora súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy účelovo, nadradil niektoré dôkazy, konkrétne najmä tvrdenia obžalovaného, nad ostatné dôkazy, dôkazy hodnotil bez logického úsudku a ľubovoľne. O tom svedčí napríklad tá časť odôvodnenia rozsudku, v ktorej súd uvádza, že pohnútky konania obžalovaného možno podriadiť pod stupňované vulgárne vyjadrovanie poškodeného I. voči osobe obvineného. Ako však vyplýva z dokazovania, nikto iný okrem obžalovaného neuviedol, že poškodený sa v priebehu služobného zákroku správal vulgárne k obžalovanému. Rovnako nemá oporu v dôkazoch tvrdenie súdu, že je nelogické a nepravdepodobné, aby sa obžalovaný bránil vykonaniu dychovej skúšky potom, čo priznal konzumáciu alkoholu, keď príslušníci PZ uviedli, ako sa obžalovaný správal, a je nepodstatné, či úmyselne, alebo z dôvodu opilosti nebol spôsobilý vykonať dychovú skúšku. Z rozsiahleho dokazovania možno vyvodiť len jediný záver, a to, že obžalovaný sa dopustil žalovaného trestného činu, čo konštatoval aj súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. K nepatrnej závažnosti konania obžalovaného prokurátor uvádza, že obžalovaný nie je bezúhonnou osobou, nebol síce súdne trestaný, ale dopustil sa 5 priestupkov v cestnej premávke. Jeho postoj k protiprávnemu konaniu bol taký, že ho poprel, rovnako ako konanie, ktoré viedlo k služobnému zákroku. O nie nepatrnej závažnosti svedčia aj okolnosti predchádzajúce trestnému činu spočívajúce v tom, že pred služobným zákrokom spôsobil dopravnú nehodu, túto neohlásil, a odišiel z miesta nehody. Vozidlo viedol pod vplyvom alkoholu (1,67 promile), čo by za súčasnej právnej úpravy zodpovedalo prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona. Súd prehliadol aj agresivitu obžalovaného počas služobného zákroku, kedy bolo potrebné voči nemu použiť donucovacie prostriedky, ktorých použitie bolo nadriadeným zakročujúcich policajtov vyhodnotené ako oprávnené. V neposlednom rade súd neprihliadol na ujmu na zdraví poškodeného, ktorú paradoxne, ignorujúc závery znaleckého dokazovania, vyhodnotil v prospech obžalovaného. Záverom prokurátor navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Obžalovaný ani prostredníctvom obhajcu nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu prokurátora, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené.
Nadriadený súd po preskúmaní veci nezistil žiadne dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku na neverejnom zasadnutí, preto nariadil vo veci verejné zasadnutie.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupca Krajskej prokuratúry Bratislava navrhol podanému odvolaniu vyhovieť s poukazom na písomné dôvody odvolania. Obhajca navrhol odvolanie ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný B. S. sa pripojil ku konečnému návrhu svojho obhajcu.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Odvolací súd konštatuje, že hoci niektoré odvolacie námietky prokurátora týkajúce sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú dôvodné, niet dôvodu na zrušenie tohto rozsudku, pretože jeho výrok zodpovedá vykonanému dokazovaniu a zákonu, a je vecne správny. Po korigovaní, nahradení a doplnení nesprávnych alebo chýbajúcich hodnotiacich úvah súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k rovnakému záveru o skutku ako súd prvého stupňa.
Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona kto použije násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V podal dňa 22.05.2014 obžalobu na B. S. pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako je uvedený v obžalobe.
Na hlavnom pojednávaní obžalovaný B. S. učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovaného B. S. a svedka I. I., podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal svedecké výpovede ostatných zakročujúcich policajtov z prípravného konania vrátane konfrontácií s obžalovaným, podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku, prečítal znalecké posudky z odboru zdravotníctvo a kriminalistická biológia a daktyloskopia, a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy obsiahnuté v spise, najmä lekárske správy a správu inšpekčnej služby.
Následne súd prvého stupňa dňa 25.02.2015 rozhodol o obžalobe odsudzujúcim rozsudkom, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 1To/65/2015 zo dňa 12.08.2015 zrušený, a vec bola vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Nadriadený súd v zrušujúcom uznesení uložil súdu prvého stupňa opätovne vypočuť poškodeného I. I., ktorý sa mal vyjadriť k príčine odlišností v jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní a v prípravnom konaní v súlade s § 264 ods. 1 Trestného poriadku, a uviesť, akým spôsobom ho zranenie nosa obmedzovalo v bežnom spôsobe života, či ho vyradilo z pracovného procesu, aké liečenie si vyžiadalo a pod., vypočuť znalca z odboru zdravotníctvo Q.. B. K., ktorý sa mal vyjadriť k tomu, či zranenie nosa poškodeného bolo medicínsky objektivizované a akým spôsobom, či vyžadovalo vyšetrenie praktickým lekárom pre dospelých alebo špecialistom a z akého konkrétneho dôvodu, a tiež mal znalec podrobne opísať možné mechanizmy vzniku mierneho opuchu koreňa nosa a vyjadriť sa k intenzite násilia a k spôsobu a miere obmedzenia poškodeného v bežnom spôsobe života. Primárne odvolací súd uložil súdu prvého stupňa povinnosť po doplnení dokazovania sa vysporiadať s naplnením formálnych znakov trestného činu, a až pre prípad kladného záveru o objektívnej stránke zaoberať sa materiálnou stránkou.
Súd prvého stupňa po vrátení veci doplnil dokazovanie v intenciách uznesenia nadriadeného súdu a nad jeho rámec vykonal výsluchy svedkov W. T. a B. B., ktorých výpovede z prípravného konania boli predtým prečítané podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku.
Poškodený I. I. v procesnom postavení svedka pri svojom opätovnom výsluchu na hlavnom pojednávaní opäť nepopísal tú časť konania obžalovaného uvedeného v skutkovej vete, ktorá sa týka použitia násilia voči nemu. Konkrétne vypovedal, že on nekázal obžalovanému, aby vypil 15 pív, nasadol do vozidla, vykonal jazdu, poškodil iné vozidlá, ušiel z miesta nehody a počas dychovej skúšky napadol príslušníka PZ, a po ošetrení v nemocnici sa hliadke ospravedlňoval a pozýval ju na pečené rebierka k sebe domov. Dodal, že obžalovaný je známy výtržník, čo sa dozvedel od ošetrujúcej sestry v nemocnici, ktorá svedkovi uviedla, že obžalovaný mal 3-4 krát zlomený nos, a obžalovaný to uviedol aj sám. K rozporom vo svojich výpovediach z prípravného konania a z hlavného pojednávania svedok uviedol, že si nepamätá, z akého dôvodu boli v týchto výpovediach rozpory. Jeho výpoveď z prípravného konania zo dňa 23.03.2012 je pravdivá, pridržiaval sa aj toho, čo uviedol na hlavnom pojednávaní dňa 25.02.2015. Vôbec si nepamätal, aké liečenie si jeho zranenia vyžiadali, a ako ho obmedzovali v bežnom spôsobe života.
Svedok W. T. uviedol, že obžalovaný sa naklonil k poškodenému, akoby mu chcel dať hlavičku, prvý náklon ustál, ale druhý bol väčší, napriahol sa a chcel poškodeného udrieť čelom, a preto svedok skočil do obžalovaného, odstrčil ho od poškodeného, a tým predišiel ďalším útokom. Poškodený dbal na dôstojnosť zákroku, nebol aktívny ani agresívny. Naopak, mal trpezlivosť, pretože 3 razy poučil obžalovaného o dychovej skúške, čo nemusel. Riadil zákrok, pretože jeho hliadka prišla na miesto ako prvá.
Svedok B. B., ktorý priniesol na miesto činu dräger, nevedel, či medzi obžalovaným a poškodeným vznikol konflikt, ani aká bola ich vzájomný poloha, či mal poškodený zranenia, pamätal si len to, že voči obžalovanému boli použité donucovacie prostriedky, v dôsledku ktorých privolali RZP. Poškodený si pri zákroku vychutnával slovíčka, ale obžalovaného fyzicky nenapadol.
Po prečítaní výpovedí svedkov z prípravného konania podľa § 264 ods. X Trestného poriadku obaja uviedli, že ich predchádzajúce výpovede sú pravdivé. Vtedy obaja vypovedali, že obžalovaný dal poškodenému dve hlavičky v rýchlom slede za sebou.
Znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia a traumatológia, Q.. B. K. na otázky formulované nadriadeným súdom na hlavnom pojednávaní uviedol, že zranenia poškodeného boli zisťované len na základe subjektívnych ťažkostí pacienta a zhodnotenia lokálnych nálezov na koreni nosa a na prste. Pri poranení nosa sa robí RTG lebky, čo sa v tomto prípade nestalo, a poranenie prsta znalec na rozdiel od ošetrujúceho lekára vyhodnotil ako pomliaždenie, a nie podvrtnutie, pretože chýbalo vyšetrenie ľavej ruky. Diagnózu podvrtnutia znalec vylúčil. K mechanizmu vzniku poranenia nosa znalec uviedol, že sa jednalo o tupý úder slabej intenzity, pretože nedošlo k vzniku odrenín a rán, prejavovalo sa citlivosťou na dotyk po dobu maximálne 7 dní. Vzhľadom na charakter poranení - bez krvného výronu, absenciu odborných vyšetrení a odstup času sa nedá objektivizovať čas vzniku popísaných poranení. Konkrétne mohlo zranenie vzniknúť hlavičkou, úderom lakťom a pod.
Odvolací súd dospel k záveru, že ani po doplnení dokazovania súdom prvého stupňa neboli vylúčené pochybnosti o priebehu skutku, a to najmä preto, že traja zo šiestich prítomných príslušníkov PZ vypovedali len o náprahu alebo náklone obžalovaného k poškodenému, jeden si nepamätal ani konflikt, a jeden skutok vôbec nevidel. Žiaden zo zakročujúcich policajtov, vrátane poškodeného, pred súdom nepopísal podstatu útoku spočívajúceho v dvojnásobnom údere hlavou do oblasti čela poškodeného, a už vôbec nie následné údery obžalovaného päsťami.
Vzhľadom na to, že poškodený I. I. a svedkovia B. B. a W. T. v prípravnom konaní vypovedali tak, ako bol následne skutok formulovaný v obžalobe, bolo potrebné zamerať hodnotiace úvahy na všetky okolnosti skutku, vrátane vzniku pomliaždenia nosa u poškodeného a pomliaždenia prsta jeho ľavej ruky, ktoré by použitie násilia ako bazálneho znaku skutkovej podstaty žalovaného trestného činu preukázalo. Už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí odvolací súd konštatoval , že nie je žiaden dôvod spájať pomliaždenie prsta poškodeného s konaním obžalovaného, pretože už zo samotného popisu skutku je zrejmé, že nemožno vylúčiť vznik tohto zranenia pri použití donucovacích prostriedkov proti obžalovanému. Údery päsťou by čisto hypoteticky mohli spôsobiť dané zranenie, tieto však neboli
ako súčasť skutku preukázané žiadnym dôkazom, keďže jediný svedok, ktorý bol ochotný a schopný sa k priebehu skutku na hlavnom pojednávaní vyjadriť, uviedol, že on sám po náklone obžalovaného smerom k poškodenému obžalovaného od poškodeného odstrčil, a následne už došlo k použitiu hmatov a chvatov zo strany všetkých troch tam stojacich policajtov. V tejto fáze akékoľvek konanie obžalovaného vzhľadom na fyzickú a mocenskú prevahu zakročujúcich policajtov treba hodnotiť výlučne ako odpor proti použitiu donucovacích prostriedkov, keďže útok z jeho strany už nebol ani hypoteticky možný, a to aj so zreteľom na masívne zranenia, ktoré obžalovaný zákrokom policajtov utrpel. K preukázaniu pomliaždenia nosa poškodeného nebol produkovaný dostatok dôkazov a pochybnosti neboli odstránené ani výsluchom znalca z odboru zdravotníctvo na hlavnom pojednávaní. Poškodený neabsolvoval žiadne odborné vyšetrenie, ktoré by bolo medicínsky indikované pri úraze hlavy, všeobecný lekár pre dospelých určil diagnózu pomliaždenia na len základe subjektívnych ťažkostí pacienta, nežiadal doplňujúce vyšetrenie, popísal svoj lokálny nález tak, že zistil mierny opuch nosa, pričom svoj nález nekonkretizoval, napr. či pozoroval alebo nepozoroval zakrvácane, prípadne tržnú ranu a pod. Odvolací súd nepovažuje dôkazy k pomliaždeniu nosa za dostatočné na to, aby bolo možné bez akýchkoľvek rozumných pochybností prijať záver, že poškodený skutočne toto poranenie utrpel. Ďalšou nezodpovedanou otázkou po vyčerpávajúcom vykonaní dokazovania ostalo aj to, akým tupým predmetom zranenie nosa vzniklo, keďže k fyzickému kontaktu medzi obžalovaným a poškodeným preukázateľne došlo pri používaní donucovacích prostriedkov proti obžalovanému, pričom znalec nevylúčil napr. úder lakťom, čo by zodpovedalo aktívnemu odporu obžalovaného.
Zranenie poškodeného, ktoré by malo preukazovať, že obžalovaný naňho zaútočil, nepovažuje odvolací súd za jednoznačne zistené, a teda priebeh skutku bolo možné vyvodzovať len z výpovedí osôb prítomných na mieste činu, ktoré bolo potrebné vyhodnotiť z hľadiska ich vzájomného súladu a vierohodnosti. Obžalovaný poprel, že by akýmkoľvek spôsobom útočil na člena hliadky, a navyše uviedol, že nemal na to ani žiadny dôvod, keďže sa vedenie vozidla pod vplyvom alkoholu priznal. Bol to poškodený, ktorý sa od svojho príchodu na miesto správal vulgárne k obžalovanému a verbálnu agresivitu voči nemu stupňoval. V čase vykonávania dychovej skúšky stál od obžalovaného asi 1,5 metra, pritvrdzoval, na čo sa obžalovaný spýtal ostatných policajtov, či sa môže ich kolega takto správať, keď obžalovaný spolupracuje. Nestihli ani odpovedať, pretože poškodený prevzal iniciatívu, pristúpil k obžalovanému, resp. obžalovaný pristúpil k poškodenému až sa dotýkali čelami, a vtedy ho jeho kolegovia strhli na zem a začali doňho kopať, rovnako ako poškodený, ktorý ho kopal do hlavy. V obsahovej zhode s verziou obžalovaného je výpoveď svedka W. T. z hlavného pojednávania, ako aj výpovede svedkov Q.. O. S. z konfrontácie s obžalovaným z prípravného konania, a svedka Q. W.. Títo svedkovia opísali pohyb tela poškodeného ako naklonenie sa k poškodenému, po čom ihneď nasledovala pacifikácia obžalovaného. Žiadnu z verzií nepotvrdil svedok B. B., hoci pôvodne vypovedal o 2 hlavičkách. Svedok Q. O. vykonával v inkriminovanom čase administratívne úkony vo vozidle a skutok nevidel. A napokon poškodený I. I. napriek viacerým cieleným otázkam pri výsluchu na hlavnom pojednávaní sa k násiliu zo strany obžalovaného vôbec nevyjadril, len odkázal na svoju prechádzajúcu výpoveď, kedy uvádzal 2 údery hlavou obžalovaného do čela poškodeného a údery päsťami.
Odvolací súd po vyhodnotení uvedených dôkazov dospel k záveru, že verzia obžalovaného nebola vyvrátená, keďže ju potvrdili 3 policajti prítomní na mieste činu. Verziu poškodeného riadne nepotvrdil ani on sám, a ani ďalšie dôkazy v zmysle lekárskej správy o jeho zranení. Naopak, postup ošetrujúceho lekára poškodeného ako aj samotného poškodeného nezodpovedali tomu, ako lekár a pacient v zmysle výpovede znalca postupujú pri úraze hlavy. Ďalší 2 policajti nepotvrdili žiadnu z verzií. Za takejto dôkaznej situácie nie je možné prijať nepochybný záver, že obžalovaný zaútočil na poškodeného, a že jeho obhajoba bola vyvrátená. Nad rámec uvedeného odvolací súd konštatuje, že z vykonaných dôkazov nezistil žiaden motív obžalovaného pôsobiť na výkon právomoci poškodeného, ktorý by preukazoval použitie násilia v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, keďže sa pred viacerými príslušníkmi PZ priznal k jazde pod vplyvom alkoholu, dychovej skúške sa podroboval, pretože marenie skúšky v zmysle svedeckých výpovedí policajtov spočívalo v nesprávnej technike. Naklonením sa k poškodenému zrejme reagoval na podnet zo strany poškodeného, ktorý tiež vyplynul z vykonaných dôkazov. Tak obžalovaný ako aj svedok B. B. vypovedali o verbálnych stimuloch poškodeného voči obžalovanému. Ak by aj obžalovaný poňal v čase priblíženia sa k poškodenému úmysel zaútočiť na jedného zo 6 prítomných policajtov, čo je samo osebe nelogické, tento jeho potenciálny úmysel bol zmarený okamžitou reakciou poškodeného a svedkov B. B. a W. T., v dôsledku ktorej obžalovaný utrpel početné podliatiny a tržné rany v oblasti tváre a temena, podliatiny na oboch predlaktiach a vyvrtnutie a natiahnutie driekovej chrbtice. V tejto súvislosti odvolací súd na odvolaciu námietku prokurátora
uvádza, že vyhodnotenie použitia donucovacích prostriedkov nadriadeným policajtom ako oprávnené je z hľadiska hodnotenia dôkazov o vine obžalovaného irelevantné, pretože postup nadriadeného príslušníka PZ bol založený na prezumpcii, že obžalovaný na poškodeného zaútočil, a vychádzal zo služobných záznamov spísaných policajtmi, ktorí donucovacie prostriedky použili, a nie z precízne vykonaného dokazovania po posúdení verzií oboch strán konfliktu tak, ako tomu bolo v konaní pred súdom prvého stupňa.
Odvolací súd uzatvára, že napriek dostatočne a zákonne vykonanému dokazovaniu pred súdom prvého stupňa neboli odstránené rozumné pochybnosti o tom, že obžalovaný použil voči poškodenému násilie, a ani že sa o to pokúsil, keď naklonenie sa k poškodenému nemožno automaticky hodnotiť ako snahu o fyzický útok, pretože sa mohlo jednať len o fyzickú reakciu na verbálne stimuly od poškodeného, a táto reakcia už nemusela pokračovať fyzickým útokom. Nebolo teda preukázané, že obžalovaný naplnil formálne znaky skutkovej podstaty prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a ani iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona. B. napadnutého rozsudku o oslobodení obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku je vecne správny a zákonný. Súd prvého stupňa k nemu dospel bez toho, aby sa dopustil vážnych procesných pochybení, a preto odvolací súd vyhodnotil odvolanie prokurátora ako nedôvodné a podľa § 319 Trestného poriadku ho zamietol.
Záverom odvolací súd upozorňuje súd prvého stupňa na nesprávnosť argumentácie ohľadom záveru, že skutok nie je trestným činom. Ani z právno-teoretického a logického hľadiska, a ani v zmysle príslušnej judikatúry nie je možné záver o tom, že skutok nie je trestným činom, postaviť zároveň na nenaplnení znakov všeobecných či osobitných znakov skutkovej podstaty trestného činu, a zároveň aj na nepatrnej závažnosti skutku. Až keď súd prijme záver o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, môže sa pri prečinoch zaoberať otázkou závažnosti. Obdobné platí aj o posudzovaní všeobecných a osobitných znakov skutkovej podstaty trestného činu. Až po zistení, že boli naplnené formálne znaky skutkovej podstaty uvedené v osobitnej časti Trestného zákona, je možné skúmať, či k naplneniu týchto znakov došlo zavinením obžalovaného. Bolo by totiž iracionálne najprv ustáliť existenciu zavinenia, ak nie je zrejmé, aké konanie malo byť páchateľom zavinené.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.