Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)Rozsudok_5Co-369-2017.pdf
PDF · 114.51 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/369/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v spore žalobcu: H. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/X, N., právne zastúpený JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, AK Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 2.637,96 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 3Csp/59/2017-87 zo dňa 14.09.2017, takto
rozhodol:
Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v celom rozsahu.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 2.637,96 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 03.02.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s poukazom na jeho plný úspech v spore. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázanú existenciu právneho vzťahu medzi stranami sporu vzniknutého na základe zmluvy o revolvingovom úvere uzatvorenej 30.03.2012 medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru žalovaným žalobcovi vo výške 1.500,- Eur, ktorý sa zaviazal žalobca vrátiť žalovanému v 36 mesačných splátkach po 85,15 Eur. Úroková sadzba úveru predstavovala 70 % ročne, RPMN úveru 65,93 %, priemerná RPMN 45,23 %, celková čiastka splatná dlžníkom 3.065,40 Eur, u revolvingu schválená výška revolvingu 993,43 Eur, úroková sadzba 68,44 % ročne, RPMN 62,79 %, celková suma splatná dlžníkom 2.043,60 Eur. Pri skúmaní náležitostí zmluvy v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy súd konštatoval, že RPMN bola určená nesprávnym spôsobom v neprospech spotrebiteľa, nakoľko pokiaľ i bola dohodnutá v zmluve celková výška spotrebiteľského úveru 1.500,- Eur žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 1.277,05 Eur, pričom pre účely výpočtu RPMN pri úrokovej sadzbe úveru 70% ročne, zohľadnení počtu splátok 36 a výške mesačnej splátky 85,15 Eur nemožno dospieť k výsledku ohľadom výpočtu RPMN vo výške 65,93 %. Za takto zadaných parametrov je nepochybne výška RPMN vyššia. Ohľadne údaja o termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zák. č 129/2010 Z.z. v platnom znení) zastal názor, že nemožno sa uspokojiť iba s ustálením splatnosti úveru v závislosti od počtu splátok, naviac bez údaja o splatnosti
prvej splátky. V zmluve bola dojednaná len celková výška mesačnej splátky vrátane úrokov vo výške 85,15 Eur, pričom z takto uvedenej sumy nemožno zistiť, aká časť splátky pripadá na istinu a aká časť na úroky a poplatky. Účelom zákonodarcu bolo umožniť spotrebiteľovi disponovať s informáciou, ako bude s jeho úhradou splátky naložené, t.j. akú časť platí na účel vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov a akú časť na odplatu dodávateľa (úroky, poplatky). Ide o predchádzanie svojvoľného nekontrolovateľného priraďovanie splátok spotrebiteľa veriteľom na úhradu istiny, resp. úhradu odplaty dodávateľa (úrokov a poplatkov), čo má samozrejme vplyv na schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Vychádzajúc z uvedeného potom prvoinštančný súd poskytnutý úver žalovaným žalobcovi považoval za úver bezúročný a bez poplatkov s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. v platnom znení ku dňu uzatvorenia zmluvy. Pokiaľ žalovaný založil svoju obranu na argumentácii v súvislosti s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 tento rozsudok nie je podľa názoru súdu spôsobilý zmeniť doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov. V prípade konfliktu smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu je povinnosťou súdu skúmať, či možno smernici priznať priamy účinok a teda či možno nahradiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu ustanovením smernice. V prípadoch, kedy má byť smernica použitá proti jednotlivcovi však neprichádza do úvahy, aby smernica sama o sebe uložila jednotlivcovi povinnosť. Zastal názor, že pokiaľ by priznal smernici priamy účinok, išlo by o výklad contra legem, pričom podľa najvyšších súdnych autorít sa toto ustanovenie vykladá tak, že sa vyžaduje členenie výšky, počtu a termínov splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov, teda nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok a toto ustanovenie zákona vykladať eurokonformne. Dohodu o poskytovaní služby ako neprijateľnú zmluvnú podmienku zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu považoval za neplatnú. Dohoda síce obsahovala vyhlásenie veriteľa, že uzavretie tejto dohody nie je podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere a že túto dohodu uzatváral klient na základe slobodnej vôle, avšak samotná formulácia tohto ustanovenia a následný reálny postup žalovaného týkajúci sa výšky odplaty za úver vo výške 222,95 Eur, pri revolvingu vo výške 132,12 Eur a jej splatnosti, t.j. vopred dňom uzatvorenia dohody o poskytnutí služby, bez ohľadu na to, či žalobca vôbec tieto služby následne využije, nasvedčuje tomu, že žalovaný dal podpísať túto zmluvu žalobcovi len formálne, bez bližšieho vysvetlenia jej dopadov. Dohoda o poskytovaní služby narušuje rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto ju ako neprijateľnú zmluvnú podmienku považoval súd za neplatnú. Za neplatnú považoval i dohodu o zrážkach zo mzdy dlžníka. Výška dojednaných mesačných splátok úveru v zmysle zmluvy neobstojí vzhľadom na záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a tiež vzhľadom na vyslovený záver súdu o neplatnosti dohody o poskytovaní služby ako neprijateľnej zmluvnej podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu. Uvedené skutočnosti majú podstatný vplyv na rozsah záväzku žalobcu voči žalovanému a tým pádom aj na rozsah jednotlivých vykonávaných zrážok. V nadväznosti na to dospel k záveru o neplatnosti tejto dohody ako neprijateľnej zmluvnej podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu mal za to, že zo strany žalovaného ide o nekalé konanie, pascu pre spotrebiteľa, zásah do jeho majetku v rámci súkromno- právnej sféry bez ingerencie súdu. Za neplatné súd považoval i dojednanie výšky úrokovej sadzby - odplaty za poskytnutý spotrebiteľský úver revolvingového typu, 70% ročne, t.j. v rozpore s ust. § 53 ods. 6 OZ. V tejto súvislosti poukazoval na úverovú štatistiku NBS, údaj o priemerných úrokových mierach z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny - stav úverov k obdobiu marec 2012, úvery pre domácnosti, spotrebiteľské a ostatné úvery, splatnosť od 1 do 5 rokov úroková miera vo výške 11,76 %. V prípade dojednanej úrokovej sadzby ide o mnohonásobné prekročenie tohto údaja. V tejto súvislosti preto súd konštatoval neplatnosť zmluvy s poukazom na ust. § 39 OZ pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi v spojení s § 41 OZ, nakoľko dojednanie o úrokovej sadzbe je nevyhnutnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. i) zák. č. 129/2010 Z.z. V prípade jeho absencie nemožno hovoriť o platne uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako celku. S ohľadom na uvedené sa súd stotožnil s tvrdením žalobcu, že preplatok vo výške 2.637,96 Eur (plnenie žalobcu na zmluvu č. 8500010931 vo výške 4.773,32 Eur mínus poskytnutý úver vo výške 1.277,05 Eur a poskytnutý revolving vo výške 858,31 Eur, v oboch prípadoch po odpočítaní odplaty v zmysle dohody o poskytnutí služby) predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu s poukazom na ust. § 451 ods. 2 OZ, t.j. majetkový prospech ziskaný plnením bez právneho dôvodu, resp. plnením z neplatného právneho úkonu. Zároveň žalovanému uložil uhradiť žalobcovi i úrok z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy počnúc dňom 03.02.2017, t.j. dňom vyhotovenia odpovede žalovaného na predsporovú výzvu zo strany žalobcu, kedy sa žalovaný najneskôr dozvedel o bezdôvodnom obohatení a mal možnosť ho žalobcovi vydať. K námietke premlčania vznesenej žalovaným z dôvodu uplynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby, súd uviedol, že táto je nedôvodná. Žalobca výšku poskytnutého úveru vrátane revolvingu vo výške 2.135,31 Eur splatil v 25 mesačných splátkach počnúc mesiacom máj 2011
do júna 2014, pričom žalovaný sa prijímaním nasledujúcich plnení od žalobcu od mesiaca júl 2014 bezdôvodne obohacoval. Objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 OZ ohľadom plnení zo strany žalobcu na účet žalovaného od mesiaca júl 2014 neuplynula, nakoľko žaloba v tejto veci bola podaná v máji 2017. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu lehotu, pre začiatok jej behu je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Skutočnú vedomosť o tom, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, nadobudol žalobca až pri osobnom stretnutí so svojim právnym zástupcom 09.03.2017, následne došlo k udeleniu plnomocenstva žalobcom pre právneho zástupcu v tomto spore. Vedomosť o existencii nároku na bezdôvodné obohatenie sa odvíja od právneho posúdenia veci, znalosti množstva zákonných ustanovení týkajúcich sa spotrebiteľského práva obsiahnutých v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch a ich správnej aplikácie, nemožno preto vychádzať iba z dátumov úhrady jednotlivých splátok žalobcom na účet žalovaného, nakoľko žalobca bol presvedčený, že ide o plnenie na základe zmluvy. Na podklade uvedeného prvoinštančný súd námietku premlčania vznesenú žalovaným v predmetnom spore vyhodnotil ako za nedôvodnú.
2. Proti rozsudku prvoinštančnému súdu doručil v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), h) CSP. Za základnú skutočnosť považoval, že napriek tomu, že súd v konaní nevykonal žiadny dôkaz, konštatoval, že RPMN úveru nebola určená správne, a to i napriek tomu, že ani jedno z ust. § 2 písm. i), § 9 ods. 2 písm. 2 písm. j), § 19 zák. č. 129/2010 Z.z. nepoužil. Ohľadne zákonnej požiadavky na uvedenie termínu konečnej splatnosti uviedol, že nie je požiadavkou na uvedenie presného dátumu, nakoľko v takom prípade by zákonodarca použil spojenie „dátum“, pričom už zo samotného znenia zákona je zrejmé, že pojem „termín“ a pojem „dátum“ nie sú používané ako synonymá, sú používané pre odlišné situácie, v ktorých sa má uviesť raz dátum a raz termín. Pojem termín sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka vykladá ako vymedzenie času, lehota, kým napr. dátumom sa rozumie časový údaj o dni, mesiaci a roku. Zákonná úprava nešpecifikuje podrobnejšie, čo sa pod termínom konečnej splatnosti má uviesť a ako sa má tento údaj vyjadriť. Uvedená náležitosť plní informačnú funkciu vo vzťahu k spotrebiteľovi, má informovať spotrebiteľa o tom, ako a s čím je spojené splatenie záväzkov. Poukázal, že určenie konečnej splatnosti úveru je v zmluve uvedené dvomi spôsobmi :
- určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok,
- spôsobom vyplývajúcim z čl. 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. V tejto súvislosti podporne poukázal i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42-15, kedy samotný súdny dvor uviedol, že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Záver súdu spájajúci bezúročnosť úveru s neuvedením termínu konečnej splatnosti odporuje tiež smernici 2008/48/ES, nakoľko neuvedenie termínu konečnej splatnosti úveru nie je okolnosťou, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Závery označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ potvrdzuje aj zmena právnej úpravy v zák. č. 129/2010 Z.z., ktorá bola Národnou radou SR schválená dňa 12.10.2017 zákonom, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 483/2001 Z.z. a ďalšie právne predpisy (medzi nimi aj zák. č. 129/2010 Z.z.). V § 9 ods. 2 písm. d) sa vypustili slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Dôvodom prijatia úpravy bolo zosúladenie zák. č. 129/2010 Z.z. so smernicou 2008/48/ES. Na podklade uvedeného preto žalovaný zastal názor, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom ohľadne termínu konečnej splatnosti úveru a nesprávne vec posúdil aj po právnej stránke. Pokiaľ sa týka požiadavky rozčlenenia splátok prvoinštančný súd sa mylne v tejto súvislosti domnieva, že na smernicu 2008/48/ES nemôže prihliadať, lebo by jej priznal priamy účinok v horizontálnych vzťahoch. V prípade, ak sa členský štát v rámci vnútroštátnej úpravy implementácie odchýli od smernice, prichádza do úvahy nie priamy účinok smernice, ale nepriamy (tzv. súladný alebo eurokonformný). Jeho rešpektovanie je povinnosťou vnútroštátneho súdu. Podstata nepriameho účinku spočíva v tom, že súd členského štátu má povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou. Nejde teda o priamy účinok spočívajúci v použití smernice voči jednotlivcovi, ale len o nepriamy účinok a ten má súd rešpektovať. Význam nepriameho účinku potvrdilo známe rozhodnutie C-555/07. Pokiaľ prvoinštančný súd odmietol uvedený výklad rešpektovať, urobil tak neoprávnene, nakoľko rešpektovanie výkladu podaného Súdnym dvorom EÚ je povinnosťou každého súdu členského štátu EÚ. Rešpektovanie výkladu nie je uplatnením priameho účinku smernice, ale nepriameho (súladného) účinku, na ktorý je súd povinný prihliadať. Smernica 2008/48/ES nezakladá dodávateľovi žiadnu povinnosť ohľadne „rozpisovania“ splátky na istinu, úroky a poplatky. Súd dospel
k nesprávnemu záveru o náležitosti týkajúcej sa uvádzania počtu, výšky a termínov splátok a výklad podaný súdom odporuje § 9 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Znenie § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. je dôsledok nedokonalosti implementačnej činnosti a jeho výklad by mal byť v súlade s výkladom smernice 2008/48/ES, tak ako prezentoval únijný súd v rozhodnutí C-42/15. Žiadal preto rozsudok prvoinštančného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že napriek tomu, že vo formulárovej žiadosti/ zmluve o poskytnutie revolvingového úveru ako i v žalovaným prijatom návrhu zmluvy bola celková výška úveru uvedená v sume 1.500,- Eur, výška úrokovej sadzby 70% p.a., RPMN 65,28 % (v žiadosti 70%), skutočná výška spotrebiteľského úveru predstavovala 1.277,05 Eur, nakoľko žalovaný započítal odplatu za ešte neposkytnutú službu a krátil celkovú výšku úveru. Celkovou výškou spotrebiteľského úveru tak mala byť žalovaným poskytnutá suma 1.277,05 Eur a výslednou RPMN 107,18%, čo je v absolútnom rozpore s údajom uvedeným v zmluve. Žalobca tiež poukazoval, že RPMN nemôže byť nižšia ako výška úrokovej sadzby, nakoľko táto je jej súčasťou. Pri úvere, ktorý žalovaný koncipoval a vypĺňal je tento rozpor zjavný s ohľadom na základné náležitosti spornej zmluvy. Žalovaný správne poukazoval na § 2 písm. i), že RPMN predstavuje celkové náklady spotrebiteľa na spotrebiteľský úver vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru v zmysle § 19. Poukazovaným ustanovením sa vymedzuje základný pojem, ktorý predstavuje vstupný údaj pre správny výpočet RPMN, t.j. rovnica pre výpočet RPMN kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej. Ak potom žalovaný použil ako vstupný údaj pre výpočet RPMN sumu 1.500,- Eur nemohol vypočítať RPMN správne v žiadnom prípade, pričom už zo samotného údaja o tom, že úroková sadzba predstavuje 70% a RPMN 65,93 % bez hlbšej analýzy je potrebné dospieť k záveru, že takto uvedená RPMN nemôže byť správna. Nakoľko RPMN je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pri jej zmene musí ísť o nový návrh na uzavretie zmluvy, pokiaľ ide o požiadavku zákona, že údaj o RPMN sa určuje na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy. Z hľadiska kontraktačného procesu je nutné túto požiadavku vykladať tak, že ide o koncenzus obidvoch zmluvných strán o hodnote RPMN na základe ostatných dojednaných údajov zmluvy. Ako sám žalovaný podčiarkol, RPMN má byť údajom vypočítaným v čase uzatvorenia zmluvy, a preto ak sa v návrhu žalobcu nezmenili žiadne úverové parametre a medzi žiadosťou žalobcu a schválením žiadosti uplynulo 7 dní, nie je zrejmý tak podstatný rozdiel (4,07%) vo výške RPMN uvedenej v žiadosti žalobcu a schválenej RPMN žalovaným. RPMN je pre žalobcu - spotrebiteľa dôležitým informačným ukazovateľom nákladovosti vlastného úveru, a preto je logickým vyústením, že ak údaj o RPMN v zmluve je zjavne nesprávny (celková nákladovosť úveru je podľa zmluvy nižšia ako úroková sadzba) je potrebné mať za to, ako keby v zmluve uvedený ani nebol. K absencii termínu konečnej splatnosti úveru, údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov uviedol, že hlavný význam ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch spočíva v tom, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, v akej výške, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť preto v zmluve uvedený termínom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany. Žalovaný podáva vlastné výklady zákonnej normy, ktorá je definovaná jasne bez ďalších výkladových pochybností. Pokiaľ je lehota splatnosti určená iba počtom splátok tak ako v spornej zmluve, nie je možné uvedené považovať za súladné s požiadavkou zákona. Formulárová zmluva neobsahovala ani rubriku s pojmom „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“, ale len „splatnosť úveru“. Zákonné ustanovenie vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem doba trvania zmluvy a pojem termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. K rozčleneniu splátok na istinu, úroky a poplatky poukazoval na čl. 288 ods. 3 ZFEÚ a čl. 267 ods. 1 ZFEÚ, rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-28/99, C-286/94, C-47/96 s tým, že Súdny dvor EÚ v duchu ust. čl. 267 ods. 1 ZFEÚ nie je oprávnený vkladať vnútroštátne právo. Vo veci C-42/15 došlo len k výkladu smernice, ale nie Zákona o spotrebiteľských úveroch. Výklad vnútroštátnych predpisov je ponechaný na orgány štátu na to povolané, a ak by sa aj súd priklonil k názoru o nesúlade zákona so smernicou, vo veci aj tak nie je možné priamo aplikovať ustanovenia smernice, nakoľko táto nemá priamy účinok a neuplatňuje sa v horizontálnej rovine. V konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok a ak je tento v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či možno smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Avšak ani takýto výklad nie je absolútny, pretože nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, nakoľko by išlo o výklad contra legem. V nadväznosti na uvedené žalobca vyjadril presvedčenie, že rozhodnutie súdu o tom, že neboli splnené požiadavky
na formálne uvedenie podstatných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere bolo správne a v plnom rozsahu sa s rozhodnutím súdu stotožnil. Za správny považoval i záver súdu, že zmluva neobsahuje zákonom požadované podstatné náležitosti zmluvy, z ktorých niektoré obsahuje až „oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8500010931“ datované k 30.03.2012. Ide o jednostranný právny úkon veriteľa, nie zmluvu a teda nie je ho možné považovať za zmluvu podpísanú obidvomi účastníkmi konania. Nejde o dvojstranný právny úkon. V tejto súvislosti poukazoval na početnú rozhodovaciu prax slovenských súdov. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako správne postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
5. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie náležitým a vyčerpávajúcimi spôsobom odôvodnil. Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považoval, že i absencia čo len jednej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak ako sú uvedené v § 11 ods. 1 písm. a), b) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru uzatvorenej medzi stranami sporu postačuje, aby poskytnutý spotrebiteľský úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov.
6. V napadnutom rozhodnutí prvoinštančný súd preskúmaním zmluvy o poskytnutom spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi stranami sporu 30.03.2012 konštatoval absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f), j), k) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, teda absenciu údaja o RPMN, absenciu údaja o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ako i o výške, počte a termínoch splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom vysloveným zo strany prvoinštančného súdu o tom, že splatnosť úveru uvedená len v závislosti od počtu splátok, t.j. 36 splátok bez údaja o splatnosti prvej splátky a splatnosti poslednej splátky nemôže nahradiť náležitosť vymedzenú v ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z. naviac, ak údaj o splatnosti prvej splátky sa nachádza výlučne iba v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, teda v jednostrannom prejave vôle veriteľa. Za správny a súdnej praxi zodpovedajúci odvolací súd považoval i záver prvoinštančného súdu o absencii náležitosti uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. v platnom znení, teda o výške, počte, termínoch splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko i v prípade nesúladu zákona so smernicou súd nie je oprávnený aplikovať priamo ustanovenia smernice, nakoľko táto nemá priamy účinok a neuplatňuje sa v horizontálnej rovine. Pri skúmaní otázky, či súd môže zákon č. 129/2010 Z.z. vykladať eurokonformne platí, že ani takýto eurokonformný výklad zákona nie je absolútny, nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, to znamená, že pri formulácii § 9 ods. 2 písm. k) v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy by išlo o výklad contra legem tak ako konštatoval prvoinštančný súd. Za rozhodujúcu odvolací súd považoval absenciu údaja o výške RPMN, nakoľko zo znenia, či už formulárovej žiadosti/zmluvy o poskytnutie revolvingového úveru a v žalovaným prijatom návrhu zmluvy, ktorý podpísal 30.03.2012 sa uvádza celková výška úveru 1.500,- Eur, výška úverovej sadzby 70% p.a., RPMN 65,28 %. Z údaja o započítaní odplaty za ešte neposkytnutú službu jednoznačne vyplýva, že žalovaný žalobcovi reálne poskytol sumu 1.277,05 Eur, ktorá mala byť i celkovou výškou spotrebiteľského úveru. Pokiaľ teda žalovaný v rozpore s ust. § 19 prílohy č. 2 k Zákonu o spotrebiteľských úveroch ako vstupný údaj použil pre výpočet RPMN sumu 1.500,- Eur, nemohol vypočítať RPMN správne a ako poukazoval žalobca pri úrokovej sadzbe 70% p.a. nemôže byť RPMN 65,93 %.
7. S poukazom na uvedené skutočnosti správne prvoinštančný súd konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru a uložil žalovanému plnenie prijaté žalobcom nad sumu poskytnutého úveru ako majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu žalobcovi vydať. Ohľadne prvoinštančným súdom ustálenej neplatnosti zmluvy o poskytovaní doplnkovej služby považuje za potrebné odvolací súd dodať, že jedinou motiváciou na uzatvorenie takejto zmluvy zo strany dodávateľa, bolo navýšiť odplatu za poskytnutý úver o viac ako 100% tak, aby táto suma nebola uvedená v úverovej zmluve. Prostredníctvom zmluvy o poskytovaní domnelých služieb sa dodávateľ snažil obísť
zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách ako i ust. § 53 ods. 6 OZ a dosiahnuť, aby odplata za poskytovanie takýchto doplnkových služieb sa nezapočítavala do RPMN v úverovej zmluve. Napokon ustálená rozhodovacia prax súdov SR považuje takýto poplatok za doplnkovú službu za odporujúci dobrým mravom a dojednanie o výške odplaty za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko je absolútne neprimeraný službe, ktorú žalovaný poskytol, resp. sa zaviazal poskytnúť a výške poskytnutého úveru. Účelom služby bolo len zásadným spôsobom navýšiť celkovú sumu poskytnutého úveru, snaha dosiahnuť, aby sa odplata za poskytovanie služby nepremietla do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverovým vzťahom. K požiadavke žalovaného priznať smernici 2008/48/ES nielen priamy, ale i nepriamy účinok, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že zákonom č. 279/2017 Z.z. o bankách od 01.01.2018 došlo k zmene zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách tak, že ust. § 9 ods. 2 písm. k) a l) zákona zákonodarca prispôsobil zneniu smernice 2008/48/ ES, čím dal jasne najavo, že rozhodovacia prax súdov je správna a že bez zmeny zákona nie je možné priznať poukazovanej smernici akýkoľvek účinok.
8. V nadväznosti na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu, odvolací súd toto ako správne postupom podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil. Žalobcovi ako úspešnej strane v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne prvoinštančný súd po právoplatnosti veci samostatným uznesením.
8. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)