Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-271-2016.pdf
PDF · 109.28 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/271/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcov: 1. B. F., nar. XX. A. XXXX a 2. T. F., nar. XX. H. XXXX, obaja K. XXX, N. Z., zast. advokátom: JUDr. Boris Štanglovič, Šaľa, proti žalovaným: 1. B. C., nar. XX. A. XXXX a 2. Q. C., nar. X. B. XXXX, obaja C. XXX, o vypratanie nehnuteľnosti (žaloba) a vysporiadanie neoprávnenej stavby (vzájomná žaloba), o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 17C/392/2014-128 z 20. septembra 2016 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.
II. Žalobcom sa ako spoločne a nerozdielne oprávneným priznáva voči žalovaným ako spoločne a nerozdielne povinným nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 17C/392/2014-128 súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaných vypratať a žalobcom odovzdať rodinný dom č. XXX v katastrálnom území N. Z., II. zamietol vzájomnú žalobu žalovaných, ktorí sa domáhali usporiadania vzťahov k tejto stavbe podľa § 135c Občianskeho zákonníka jej prikázaním do vlastníctva žalovaných, keďže stojí na pozemku pariacom žalovaným, a III. stranám nepriznal náhradu trov konania.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:
3. Žalovaní sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - pozemku parc. č. 315/37 a č. 315/83 v k. ú. N. Z., ktoré nadobudli príklepom v exekúcii predajom nehnuteľnosti pod č. k. 294/VIII/1997 z 30. marca 1999. Žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu súp. č. XXX v k. ú. N. Z., ktorý stojí na pozemku parc. č. 315/83 (vo vlastníctve žalovaných). Tento dom ku dňu vyhlásenia rozsudku užívali žalovaní. Rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 16 C 57/2009-304 bolo určené, že vlastníkmi tohto rodinnému domu sú žalobcovia, s odôvodnením, že tento dom stál ako samostatná stavba už k 30. marcu 1997, no nebol predmetom dražby nehnuteľností v exekúcii 11 Er 750/1997. V dôsledku toho nemohli vlastnícke právo k tomuto domu nadobudnúť príklepom žalovaní. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalovaní si rodinný dom, ktorý toho času aj užívajú, privlastnili bez akéhokoľvek titulu. Nemali právo akýmkoľvek spôsobom ho užívať, pretože v čase konania dražby nebol predmetom dražby. Privlastnili si tak viac než im patrí, čím celú situáciu (rozdielnosť vlastníctva k domu a k pozemku) spôsobili. Žalobcovia túto situáciu, naopak, nijako nezavinili. Preto vylúčil, že by žalovaní mohli byť dobromyseľní v tom, že majú právo užívať tento dom, a považoval tiež za nepochopiteľné, prečo jeho stavbu dokončili, keď k nemu nemali žiaden titul.
4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že rodinný dom súp. č. XXX nie je neoprávnenou stavbou v zmysle § 135c ods. 1 Obč. zák. Toto ustanovenie sa totiž týka len stavieb, ktoré boli zriadené na cudzom pozemku, hoci na to stavebník v čase ich zriadenia nemal právo. Žalobcovia mali na zriadenie tejto stavby právo, pretože v čase jej zriadenia boli vlastníkmi pozemku, na ktorom stála, a to až do času, kým ho vydražil žalovaný v 1. rade. Vyslovil názor, že § 135c Obč. zák. nemožno analogicky rozširovať na podobné situácie, napríklad na situáciu, že pôvodný titul na zriadenie stavby dodatočne odpadne. Pokiaľ sa žalovaní dovolávali nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2166/10, podľa súdu prvej inštancie ústavný súd v danom prípade vytkol všeobecným súdom len príliš formalistický prístup k veci, že nezohľadnili špecifické okolnosti prípadu. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie takéto dôvody nevidel. Žalovaní si rodinný dom žalobcov privlastnili bez akéhokoľvek titulu z nepochopiteľných dôvodov, žalobcovia túto situáciu nezavinili. Súd prvej inštancie s odvolaním na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1241/12 uviedol, že idea spravodlivosti v tomto prípade svedčí skôr žalobcom, ktorí situáciu nezavinili, než žalovaným, ktorí tento dom užívajú bez právneho dôvodu. Na základe toho dospel k záveru, že vzťahy medzi vlastníkmi stavby - žalobcami a vlastníkmi pozemku - žalovanými nie je možné riešiť cez § 135c Obč. zák., teda ani prikázaním tejto stavby do vlastníctva vlastníkom pozemku. Preto vzájomnú žalobu žalovaných zamietol. Žalobcovia ako vlastníci domu súp. č. XXX majú podľa § 126 Obč. zák. právo na ochranu, najmä právo domáhať sa vydania veci od toho, kto im ju neprávom zadržuje. Pretože zo skutkového stavu vyplýva, že žalovaní neoprávnene užívajú tento dom, súd žalobe žalobcov podľa citovaného ustanovenia vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 257 C. s. p.
5. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní s návrhom zrušiť ho a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vyjadrili súhlas so záverom súdu prvej inštancie, že majú aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby podľa § 135c Obč. zák., uplatnili však odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C. s. p. Vytkli súdu prvej inštancie jeho záver, že nemohli dobromyseľne užívať sporný dom, pričom poukázali na § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý v pochybnostiach zakladá domnienku dobromyseľnosti. Tá sa môže zakladať aj na omyle (skutkovom alebo právom), pričom skutkový omyl môže spočívať v okolnostiach týkajúcich sa napr. nadobúdania alebo obhliadky nehnuteľnosti. Právny omyl sa môže týkať nesprávneho právneho posúdenia určitých dôsledkov právnych skutočností. Žalovaní vyjadrili presvedčenie, že pri svojej držbe boli v právnom omyle, kedy nesprávne posúdili právnu skutočnosť, že v čase dražby pozemku bola stavba - sporný dom samostatnou vecou a nebol predmetom dražby. Tento omyl bol vyvolaný nekonaním žalobcov, ktorí v momente, keď stavba tento charakter nadobudla, nenechali zapísať túto stavbu do katastra nehnuteľností. Žalovaní tak boli dobromyseľní, že predmetný dom nadobudli spolu s pozemkom. Súd prvej inštancie tak mal dospieť k záveru, že žalovaní mali (hoci aj domnelý) právny dôvod na nadobudnutie vlastníckeho práva k tejto stavbe. Ďalej žalovaní nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, že § 135c Obč. zák. nie je možné analogicky aplikovať na prerokúvanú vec. Odkázali na § 853 ods. 1 Obč. zák., ako aj nimi citovaný nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2166/10 a žiadali zohľadniť špecifické okolnosti prerokúvanej veci v zmysle citovaného nálezu. Týmito okolnosťami je jednak žalobcami zavinené vydraženie pozemku bez stavby, zhodnotenie stavby zo strany žalovaných a ich dobromyseľné užívanie 10 rokov, ako aj to, že žalovaní v prípade vypratania nemajú náhradné bývanie. V ďalšom potom konkrétnejšie podrobnejšie opísali tieto špecifické okolnosti a zdôraznili, že vlastnícke právo žalovaných k pozemku je reálne, pretože ho vykonávajú, zatiaľ čo vlastnícke právo žalobcov k stavbe je len formálne zapísané v katastri nehnuteľnosti a 20 rokov ho nevykonávali. Prikázanie tejto stavby žalovaným by bolo účelnejšie a hospodárnejšie aj s ohľadom na výšku vynaložených investícii zo strany žalovaných v sume viac než 15.000 €. V nadväznosti na tento názor potom vytkli súdu prvej inštancie, že nenariadil znalecké dokazovanie na zistenie hodnoty sporného rodinného domu k 31. marcu 1999 a k aktuálnemu dátumu.
6. Žalobcovia sa k odvolaniu doručenému im 27. novembra 2017 nevyjadrili.
7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Žalovaní nenapadli jeho správnosť, v dôsledku sa odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi takisto nemohol zaoberať jeho správnosťou (§ 380 ods. 1 C.
s. p.). Žalovaní napadli len úplnosť zisteného skutkového stavu, pretože súd prvej inštancie nezisťoval všeobecnú hodnotu rodinného domu, k čomu odvolací súd zaujme stanovisko ďalej.
9. V prerokúvanej veci sa žalobcovia domáhajú vypratania stavby - rodinného domu súp. č. XXX v k. ú. N. Z., ktorý sa nachádza v ich bezpodielovom vlastníctve, čo bolo určené rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 16 C 57/2009-304 právoplatným 17. júla 2014. Tento právoplatný rozsudok rieši medzi stranami predbežnú otázku vlastníctva tohto rodinného domu a je pre súdy podľa § 194 ods. 1 C. s. p. záväzný, v dôsledku čoho musí z neho vychádzať aj odvolací súd. Žalovaní sa zase vzájomnou žalobou domáhajú prikázania tejto stavby do svojho vlastníctva s odôvodnením, že sú vlastníkmi pozemku stojaceho pod ňou, na ktorého užívanie žalobcovia nemajú žiadne právo. Zo vzájomného vzťahu týchto žalôb je zrejmé, že predovšetkým je potrebné vyriešiť otázku, či je možné vyhovieť vzájomnej žalobe. Ak by totiž bolo možné vyhovieť vzájomnej žalobe, potom by bolo potrebné konanie o vyprataní domu prerušiť (§ 164 C. s. p.) do okamihu než by bolo s konečnou platnosťou ustálené či tento bude prikázaný do vlastníctva žalovaných alebo nie. A. prikázaním do vlastníctva žalovaných by totiž žalovaní získali právny titul na jej užívanie a žalobcom by zanikla aktívna legitimácia domáhať sa jeho vypratania podľa § 126 Obč. zák.
10. Žalovaní žiadali prikázanie tejto stavby do svojho vlastníctva na základe analogickej aplikácie § 135c Obč. zák., ktorý upravuje tzv. vyporiadanie neoprávnenej stavby. Podľa ods. 1 tohto paragrafu platí, že ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil. Odseky 2 a 3 potom upravujú určité odlišné vyrovnanie medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby, pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné. Ide najmä o možnosť prikázať stavbu za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, prípadne inak usporiadať pomery medzi oboma vlastníkmi. V prerokúvanej veci odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že dom súp. č. XXX nie je neoprávnenou stavbou. Ako správne uviedol súd prvej inštancie s odkazom na judikatúru a doktrínu, za neoprávnenú stavbu sa považuje taká stavba, na ktorej zriadenie stavebník v čase zriadenia nemal súhlas vlastníka pozemku, na ktorom stavba stojí, t. j. nemal titul na to, aby bola stavba na tomto pozemku umiestnená. V prerokúvanej veci je celkom zrejmé, že v čase, keď sa tento rodinný dom staval a keď nadobudol charakter stavby ako samostatnej veci (existencia zvislých a vodorovných konštrukcií, z ktorých je zrejmé dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia), boli vlastníkmi pozemku žalobcovia. Tými zostali najmenej do 31. marca 1999, kedy oň prišli pri vykonávaní exekúcie predajom nehnuteľností, v ktorej ho príklepom nadobudli žalovaní do svojho bezpodielového spoluvlastníctva. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa v podstate stotožňujú aj odvolatelia, ktorí však zastávajú názor, že ustanovenie § 135c Obč. zák. treba v zmysle § 853 Obč. zák. rozšíriť analogicky aj na také situácie, kedy stavba pôvodne oprávnená následne „stratila“ titul na to, aby bola umiestnená na určitom pozemku. Odkazujú pritom na nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2166/10. Z tohto nálezu vyplýva, že ním ústavný súd riešil situáciu, kedy žalobca bol vlastníkom stavby, prevádzkoval v nej záhradníctvo a s touto stavbou boli funkčne spojené viaceré pozemky pod ňou a okolo nej. Tieto pozemky nadobudol od štátu, ktorý sa následne domohol určenia vlastníckeho práva k nim z dôvodu určitých formálnych vád v nadobúdacích tituloch. Sťažovateľ pritom tieto vady nijako nezavinil a o svojom vlastníctve bol opakovane ubezpečovaný viacerými orgánmi (privatizačná komisia, ministerstvo, štátny notár, katastrálny úrad). Vzhľadom na to žiadal takisto analogickú aplikáciu § 135c Obč. zák., čo všeobecné súdy odmietli. Ústavný súd vytkol súdom, že nezohľadnili špecifické okolnosti daného prípadu a hoci by šlo so závermi o nemožnosti aplikácie § 135c Občianskeho zákonníka na oprávnené stavby súhlasiť, v danom prípade ide podľa neho o zjavnú skrytú (nevedomú) medzeru v práve. Závery súdu o vedomej medzere v práve tak nezodpovedali konkrétnym okolnostiam daného prípadu a vedie k stavu, kedy sťažovateľ nemá žiaden efektívny proces do ochrane svojho vlastníckeho práva k stavbám (ods. 26 a 27 citovaného nálezu).
11. Treba však pripomenúť, že k tomuto nálezu pripojila odlišné stanoviská jedna zo sudkýň, ktorá nesúhlasila ani s výrokom ani s odôvodnením. Pripomenula, že rozhodnutie podľa § 135c Obč. zák. má konštitutívnu povahu. Podľa ustáleného názoru doktríny aj judikatúry môže súd v civilnom spore rozhodnúť konštitutívne len tam, kde mu to zákon vyslovene dovoľuje. V konštitutívnych prípadoch totiž súd zakladá, mení alebo ruší hmotnoprávny vzťah, jeho rozhodnutie však procesne zostáva záväzné len medzi účastníkmi, preto širšiu záväznosť môže nadobudnúť len vtedy, keď s tým právo vyslovene počíta. Nesúhlasila ani s názorom väčšinového nálezu o „formálnom vlastníckom práve štátu“, ktorý považovala za rozporný s pravidlom, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. V nadväznosti na uvedený nález Ústavného súdu ČR vo veci znova rozhodovali všeobecné súdy a v konečnom dôsledku aj Najvyšší súd Českej republiky. Ten v uznesení sp. zn. 22
Cdo 5850/2016 zotrval na doterajšej judikatúre, podľa ktorej ustanovenie § 135c Obč. zák. nie je možné analogicky aplikovať na inú než neoprávnenú stavbu. Pripomenul svoju konštantnú judikatúru, že ak zriadil na pozemku stavbu stavebník, ktorý mal časovo neobmedzené právo mať na tomto pozemku stavbu, neprichádza do úvahy odstránenie stavby ani vtedy, ak po vybudovaní stavby dôjde k oddeleniu vlastníckeho režimu k pozemku a stavbe; vzájomný vzťah sa potom riadi ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení (pozri aj uznesenie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1226/2015). Tento názor zodpovedá konštantnej judikatúre Najvyššieho súdu Českej republiky. Podobný záver vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku 6 MCdo 44/2012, podľa ktorého použitie ustanovenia § 135c Obč. zák. neprichádza do úvahy ani analogicky na iné prípady než tie, ktoré predpokladá hypotéza citovaného ustanovenia. Rovnako doktrína tak v Českej republike, ako aj na Slovensku súhlasí s právnym názorom, že ustanovenie § 135c Obč. zák. nie je možné použiť na riešenie vzťahov medzi vlastníkom stavby, ktorá v čase zriadenia nebola neoprávnená a vlastníkom pod ňou ležiaceho pozemku (porov. Fečík, M. in Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, s. 946 a nasl.).
12. Odvolací súd sa k týmto právnym názorom pripája. Podľa § 853 ods. 1 Obč. zák., na ktorý sa odvolávajú aj odvolatelia, sa občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným zákonom, spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Citované ustanovenie predpokladá možnosť použitia analógie len v tých prípadoch, ak určité občianske právne vzťahy nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom. V praxi to znamená, že treba najskôr posúdiť či určitý vzťah je upravený Občianskym zákonníkom alebo iným zákonom. Ani absencia výslovnej úpravy nevedie ešte sama o seba k záveru, že určitý vzťah „nie je upravený“. Zákonodarca totiž nemusí právne vzťahy upravovať len tým, že ich upraví výslovne (teda že vydá normu, ktorá tieto vzťahy reguluje), ale môže ich upravovať aj tým, že ich nijakým spôsobom neupraví, t. j. neobmedzí ich ani neustanoví podmienky pre ich výkon. V takom prípade možno vychádzať z toho, že tento právny vzťah nepodlieha žiadnej právnej úprave práve preto, lebo to zákonodarca tak nechcel. Medzi subjektami takéhoto vzťahu potom platí právo konať slobodne (porov. čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Pri posudzovaní tejto otázky je potrebné okrem iného posudzovať, či určitá neupravená otázka je tzv. nevedomou medzerou v práve, teda či zostala neupravená len v dôsledku pochybenia, resp. omylu zákonodarcu, alebo ide o vedomé rozhodnutie zákonodarcu neupraviť ju. Pre použitie analógie zákona v zmysle § 853 Obč. zák. je podľa judikatúry rozhodné, či by zákonodarca podľa rovnakých zásad upravil aj prípad, ktorý sa ako neupravený javí (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012). Súdy sú oprávnené použiť analogiu legis len v prípadoch tzv. nevedomých medzier v zákone, teda len v tých prípadoch, kedy zákonodarcu určitú otázku neupravil omylom, prípadne z nevedomosti o určitých následkoch svojej normy. Súdom je naopak v zásade zakázané vypĺňať tzv. vedomé medzery v zákone. V tomto prípade totiž nastáva kolízia medzi princípom deľby moci a princípom hodnotovej bezrozpornosti právneho poriadku. Tvorba práva totiž patrí primerane demokratickému zákonodarcovi, nie sudcovi, a sudca tak nikdy nie je oprávnený rozhodovať proti jednoznačne prejavenej skutočnej vôli zákonodarcu (porov. Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace, 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 235 a tam citovaná literatúra). Aplikácia § 135c Obč. zák. analogicky na iné prípady než sú v ňom uvedené by teda prichádzala do úvahy len vtedy, ak by bolo zrejmé, že tieto prípady zákonodarca neupravil omylom, resp. z dôvodu nesprávnej predstavy o realite.
13. Už z dôvodovej správy k zákonu č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník a ktorým bol § 135c doň zavedený (porov. Federálne zhromaždenie ČSFR, VI. volebné obdobie, tlač 685), vyplýva, že cieľom zákonodarcu bolo upraviť len stavby neoprávnene zriadené. Už v danom čase si podľa názoru odvolacieho súdu zákonodarca musel byť vedomý, že v dôsledku transformácie doterajších užívacích vzťahov (por. § 22 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku) nevyhnutne vzniknú situácie, kedy stavby postavené na cudzích pozemkoch pôvodne oprávnene zostanú na nich stáť bez konkrétneho právneho titulu (užívacieho vzťahu). Dovtedajšie užívacie práva totiž umožňovali určitým subjektom (napr. poľnohospodárskym organizáciám) zriaďovať na cudzích pozemkoch aj stavby [napr. § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 123/1975 Zb. o užívaní pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby], ktoré sa zánikom užívacích práv stali stavbami na cudzom pozemku, ku ktorému nemali žiaden právny titul. Napriek tomu však zákonodarca uvedeným zákonom č. 509/1991 Z. z. upravil výlučne stavby neoprávnene zriadené, nie stavby neoprávnene existujúce. To, že si zákonodarca bol vedomý problému stavieb stojacich na cudzích pozemkoch, možno vysledovať aj z ďalších čiastkových úprav otázok súvisiacich s
nimi. Príkladom takejto úpravy je zákon č. 66/2009 Z. z., ktorým sa zo zákona zriaďuje vecné bremeno zaťažujúce pozemky, na ktorých sa nachádzajú určité druhy verejnoprospešných stavieb, ktoré prešli z vlastníctva štátu do vlastníctva obcí a samosprávnych krajov. Pokiaľ by § 135c Obč. zák. bolo možné použiť analogicky na všetky prípady stavieb, ktoré stoja neoprávnene na cudzom pozemku (aj keď boli v čase zriadenia oprávnené), bola by úprava zákona č. 66/2009 Z. z. zbytočná. Práve z jeho dôvodovej správy (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 833) však vyplýva, že zákonodarca má za cieľ riešiť situácie, ktoré sú podľa iných predpisov (vrátane § 135c Obč. zák.) neriešiteľné. Ďalším príkladom právnej úpravy vo vzťahoch súvisiacich s existenciou stavieb na cudzích pozemkoch je § 151o ods. 3 Obč. zák., podľa ktorého ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom pozemku a jeho prístup nemožno zabezpečiť inak, môže súd na jeho návrh zriadiť vecné bremeno. I táto úprava by bola vo svojej podstate zbytočná, keby problém takejto stavby bolo možné riešiť cez § 135c Obč. zák., ktorý takisto pripúšťa zriadenie vecného bremena k pozemku ako tzv. usporiadanie iným spôsobom. Z uvedených čiastkových úprav možno podľa názoru odvolacieho súdu uzavrieť, že zákonodarca vedome neupravil právne vzťahy stavieb neoprávnene stojacich na cudzích pozemkoch generálnou právnou úpravou, ale volí čiastkové právne úpravy určitých čiastkových problémov. Vzhľadom na toto vedomé rozhodnutie zákonodarcu treba dospieť k záveru, že neexistencia výslovnej úpravy stavieb neoprávnene stojacich na cudzích pozemkoch (iných než podľa § 135c Obč. zák.) nie je nevedomou medzerou v práve. Preto nie je na úpravu právnych vzťahoch vznikajúcich v súvislosti s takýmito stavbami prípustné analogicky použiť § 135c Obč. zák. Naopak, podľa citovaných názorov právnej vedy je vyplnenie takejto medzery analógiou vylúčené, pretože by tým súd išiel proti vedome prejavenej vôli zákonodarcu, ktorý jediný je oprávnený rozhodnúť sa, ktoré právne vzťahy upraví a ktoré nie (porov. v tomto smere napr. nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 a ďalšie).
14. Na základe uvedeného tak možno uzavrieť, že ustanovenie § 135c Obč. zák. sa môže použiť len na také stavby, ktoré už v čase zriadenia boli neoprávnenými, teda ktorých stavebníkovi už v čase zriadenia chýbal právny titul na to, aby mohli byť postavené na určitom pozemku. Citované ustanovenie nemožno analogicky rozširovať na iné situácie, napríklad na také stavby, ktoré v čase svojho zriadenia boli oprávnené, pretože stavebník mal k pozemku neobmedzené vecné právo (napríklad vlastnícke právo), stali sa však neoprávneným v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, napríklad straty vlastníckeho práva pozemku vlastníkom stavby. Právny názor, z ktorého vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie, je teda správny. Zo zisteného skutkového stavu je v prerokúvanej veci zrejmé, že žalobcovia ako stavebníci rodinného domu súp. č. XXX mali v čase jeho zriadenia vecné právo k pozemku, na ktorom ho zriadili, boli totiž jeho vlastníkmi. O vlastnícke právo k pozemku prišli až 31. marca 1999, keď ho vydražili žalovaní, kedy už rodinný dom stál ako samostatná stavba. Na usporiadanie vzťahov žalobcov a žalovaných ohľadom tejto stavby tak nemožno použiť § 135c Obč. zák. a žalovaní ani netvrdili, že vy možnosť prikázať rodinný dom do ich vlastníctva vyplývala z iného ustanovenia právnych predpisov. Vzhľadom na to je správne aj rozhodnutie súd prvej inštancie, ktorým vzájomnú žalobu žalovaných smerujúcu na usporiadanie vzťahov k neoprávnenej stavbe podľa § 135c Obč. zák. zamietol.
15. Potom sú konzekventne nedôvodné aj odvolacie námietky žalovaných smerujúce proti nevykonaniu dôkazov znaleckým posudkom. Vykonanie takéhoto znaleckého posudku by malo zmysel jedine vtedy, ak by bolo možné vyhovieť ich vzájomnej žalobe a podľa cit. ustanovenia usporiadať vzťahy medzi nimi ako vlastníkmi pozemku a žalobcami ako vlastníkmi domu súp. č. XXX stojaceho na tomto pozemku. Takéto usporiadanie však v prerokovanej veci neprichádza do úvahy, preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď nevykonal nimi navrhnutý znalecký posudok. Čiastočne uznať možno námietku žalovaných v tom zmysle, že súd prvej inštancie veľmi prísne uzavrel na nedostatok dobromyseľnosti na strane žalovaných pri užívaní sporného domu. Pre takýto právny záver zistený skutkový stav neposkytuje dostatočný podklad. Je totiž zrejmé, že žalovaní nadobudli rodinný dom v exekučnej dražbe, teda v konaní vedenom súdnym exekútorom ako orgánom verejnej moci a splnomocneným na súdnu exekúciu (§ 2 Exekučného poriadku). Pre posúdenie ich dobromyseľnosti by bolo treba riadne skúmať, či a do akej miery boli exekútorom v exekúcii upozornení na stav nimi draženého pozemku, či využili právo obhliadky, čo touto obhliadkou zistili, ako bol predmet dražby zo strany exekútora prezentovaný, ako bol označený v znaleckom posudku a pod. Skutkové zistenia v tomto smere však súd prvej inštancie neurobil. Opodstatnená je aj námietka odvolateľov odvolávajúcich sa na § 130 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého sa v pochybnostiach dobromyseľnosť držiteľa predpokladá. Žalovaným teda stačí tvrdiť a dokázať také skutočnosti, ktoré zakladajú opodstatnenú pochybnosť o tom, či boli dobromyseľní alebo nie. V ich prospech by potom účinkovala už uvedená domnienka dobromyseľnosti a jej vyvrátenie by bolo úlohou žalobcov. Vo výsledku sú však úvahy o dobromyseľnosti v prerokúvanej veci nepodstatné.
Tie totiž, ako to vyplýva z odvolania odvolateľov a prvoinštančného rozsudku, súviseli práve s otázkou, či by bolo možné analogicky aplikovať ustanovenie § 135c Obč. zák. na prerokúvanú vec. Odvolací súd už vysvetlil, prečo takáto aplikácia nie je možná, a preto nemá zmysel zaoberať sa otázkou či žalovaní skutočne boli alebo neboli dobromyseľní pri vstupe do držby sporného rodinného domu. Táto otázka však môže mať význam napr. pri posudzovaní nárokov na vyporiadanie investícii do tohto domu, kedy zákon v § 130 a § 131 Obč. zák. robí zásadný rozdiel medzi investíciami vynaloženými dobromyseľným držiteľom a nedobromyseľným držiteľom.
16. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že v prerokúvanej veci neprichádza v žiadnom prípade riešenie situácie žalovaných tým spôsobom, že by sa im podľa § 135c Obč. zák. prikázal do vlastníctva rodinný dom, ktorého vypratania sa žalobcovia domáhajú. Potom ale treba pristúpiť k riešeniu otázky za toho stavu, ktorý tu v súčasnosti je (§ 217 ods. 1 C. s. p.). Odvolatelia pritom nijako nespochybnili právny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovia sú vlastníkmi rodinného domu súp. č. XXX v k. ú. N. Z. a že tento dom žalovaní užívajú bez akéhokoľvek právneho dôvodu (napr. nájomnej zmluvy, výpožičky a podobne). Z toho potom plynie správny právny záver súdu prvej inštancie, že žalovaní svojím užívaním neoprávnene zasahujú do vlastníckeho práva žalobcov k tomuto domu a žalobcovia tak majú právo sa domáhať vydania (vypratania) tohto domu podľa § 126 Obč. zák. Preto súd prvej inštancie správne rozhodol, keď vyhovel žalobe žalobcov o vypratanie tohto domu.
17. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho podľa § 387 C. s. p. potvrdil (výrok I.).
18. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. a plne úspešným žalobcom priznal nárok tak na náhradu trov konania o žalobe, ako aj o vzájomnej žalobe (výrok II.).
19. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 419 a § 420 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.