Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/34/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s. r. o., IČO: 35 831 154, Mýtna 48, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát, Bratislava, proti žalovanej: F. M. nar. XX. F. XXXX, B. K. XX, M., o 2.440,74 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 1C/39/2016-58 z 15. novembra 2016 takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 1C/39/2016-58 z 15. novembra 2016 súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca ako postupník Tatra banky, a.s., domáhal zaplatenia 2.440,74 € s 8,25 % ročným úrokom z omeškania od 17. decembra 2013. Vyšiel zo zistenia, že Tatra banka, a.s., so žalovanou 17. augusta 2012 uzavrela zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. BSU-00-0001895568, na základe ktorej jej poskytla úver 2.750 €. Žalovaná ho mala splácať v 72 mesačných splátkach po 66,80 € vždy do 21. dňa v mesiaci. Žalovaná ho nesplácala, preto banka listom z 12. decembra 2013 žalovanú vyzvala na splatenie celého úveru 2.702,91 €. Tento list doručovala žalovanej na adresu X.. M. X, M., pričom nedokázala, že by sa tento list dostal do sféry dispozície žalovanej. Dňa 8. októbra 2015 Tatra banka, a.s., ako postupca a žalobca ako postupník podpísali zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej bola na postupníka postúpená medzi iným i pohľadávka voči žalovanej. Z tohto skutkového stavu potom právne uzavrel, že zmluva medzi žalovanou a Tatra bankou, a.s., je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Najskôr skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu, teda platné nadobudnutie spornej pohľadávky s ohľadom na § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Považoval za preukázané, že žalovaná sa dostala do omeškania so splácaním úveru, preto Tatra banka, a.s., v zmysle čl. VI ods. 1 zmluvy vyhlásila jeho predčasnú splatnosť. Tento právny úkon však nemohol vyvolať tieto následky, pretože sa nedostal do dispozičnej sféry žalovanej. Tým nebol splnený predpoklad § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. a zmluva o postúpení pohľadávky medzi bankou a žalobcom zo 6. októbra 2015 je úkonom neplatným podľa § 39 Obč. zák. Žalobca teda nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie tejto pohľadávky.

2. Žalobca sa včas podaným odvolaním domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa jeho žalobe celkom vyhovie. Jeho aktívna legitimácia je daná oznámením o postúpení pohľadávky, ktoré bolo žalovanej zaslané na adresu jej trvalého pobytu. Toto oznámenie podľa judikatúry bez ďalšieho preukazuje aktívnu legitimáciu postupníka. Ďalej súdu prvej inštancie predložil oznámenie o zosplatnení úveru z 12. decembra 2013, ktoré právny predchodca zasielal žalovanej doporučenou zásielkou na dve adresy

- X. M. X, M., ale aj na adresu B. K. XX, M., čo je adresa trvalého pobytu žalovanej. Žalovaná pritom doručenie výzvy nepoprela. Okrem toho bola žalovaná v danom čase v omeškaní so splácaním svojho záväzku viac ako 90 dní. Právny predchodca žalobcu tak splnil podmienky uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., k postúpeniu pohľadávky naňho tak došlo platne a jeho aktívna legitimácia je daná.

3. Žalovaná sa k odvolaniu doručenému 25. januára 2017 nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou proti rozsudku (§ 355 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

5. Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, pokiaľ ako prvú otázku skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu ako postupníka pohľadávky, ktorej pôvodným veriteľom bola Tatra banka, a.s. Ustanovenie § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 (zjavne nadbytočne) zakazuje totiž postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých postúpenie zakazuje zákon. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenie určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol aspoň s časťou tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná a jej postúpenie by odporovalo zákonu (§ 525 ods. 2 Obč. zák.) a ako také by bolo neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Tieto závery sú principiálne zhodné so závermi judikátu R 46/2009. Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr. J., I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým citovaná pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá).

6. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle čl. 8 základných princípov C. s. p. (predtým § 120 ods. 1 O. s. p.) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Z uvedených dôvodov sa teda nemožno stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, že jeho hmotnoprávna legitimácia je bez ďalšieho preukázaná oznámením o postúpení v zmysle § 526 Obč. zák. (porov. už cit. judikát R 46/2009).

7. Súd prvej inštancie skúmal splnenie podmienok postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. a dospel k záveru, že tieto podmienky splnené boli. Vyšiel totiž zo zistenia, že pôvodný veriteľ - Tatra banka, a.s., doručovala písomnú výzvu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalovanej na adresu „X. M. X, M.“. Odvolací súd však konštatuje, že takéto zistenie je v rozpore s obsahom listinného dôkazu - podacieho hárku č. EPH001597750 (č. l. 48 spisu). Podľa zápisnice o pojednávaní z 15. novembra 2016 súd prvej inštancie vykonával na pojednávaní dokazovanie čítaním tohto listinného dôkazu, no napriek tomu z tohto pojednávania v rozpore s § 98 C. s. p. nebol vyhotovený zvukový záznam (resp. nosič dát s týmto záznamom nie je pripojený v spise ani v ňom nie je poznámka, kde sa nachádza, porov. § 98 ods. 1 druhú vetu C. s. p.). Nemožno preto presne ustáliť, ktorú časť tohto listinného dôkazu súd prvej inštancie čítal (aj vzhľadom na trvanie pojednávania od 9.30 do 9.45 je zrejmé, že nemohli byť čítané všetky mená a adresy). Z tejto listiny vyplýva, že 12. decembra 2013 bolo na pošte Bratislava 12 odosielateľom. Tatra banka, a.s., podaných celkovo 98 doporučených zásielok, z ktorých dve boli určené pre adresáta „F. M.“. Jedna pod podacím číslom RN072321146SK bola adresovaná na adresu „X. M. X, . XXXXX M., SK“, druhá pod podacím číslom RN072321150SK bola adresovaná na adresu „B. K. XX, XXXXX M. M.. Z

napadnutého rozsudku nemožno zistiť, prečo súd prvej inštancie z tohto listinného dôkazu uzavrel len to, že zásielka bola adresovaná žalovanej na prvú uvedenú adresu, a nie na druhú adresu.

8. Aj v spotrebiteľských sporoch, akým je aj prerokúvaná vec (porov. § 290 C. s. p.), sa podľa § 300 C. s. p. podporne použijú všeobecné ustanovenia o konaní. Medzi takéto ustanovenia patrí aj § 151 C. s. p. o popretí skutkových tvrdení strany. Podľa § 151 ods. 1 C. s. p. potom platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Použiteľnosť tohto ustanovenia nie je obmedzená ani ustanovením § 295 C. s. p. Z neho totiž vyplýva len možnosť súdu prvej inštancie vykonať dôkaz nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, aj keď ho spotrebiteľ nenavrhol. Nevyplýva z neho, že by súd mohol namiesto spotrebiteľa uplatňovať iné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, napríklad, že by za spotrebiteľa mohol popierať skutkové tvrdenia protistrany. Podľa dôvodovej správy k dnešnému § 295 C. s. p. (porov. Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1333) je jeho účelom nahradiť nedostatok dôkaznej aktivity spotrebiteľa, nie nedostatok jeho procesnej aktivity vôbec. Preto súd môže bez návrhu nariadiť dôkaz na preukázanie tvrdení spotrebiteľa, nemôže však považovať tvrdenia žalobcu za sporné, ak ich sám spotrebiteľ nepoprel. Nepopreté skutkové tvrdenia sa potom považujú za nesporné a ako také sa považujú za „zhodné tvrdenia“ strán v zmysle § 186 ods. 2 C. s. p., z ktorých je povinný pri rozhodovaní vychádzať, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Súd teda môže neprihliadnuť na nesporné skutkové tvrdenia strán len za predpokladu, že má dôvodná pochybnosti o ich pravdivosti. Pojem „dôvodná pochybnosť o pravdivosti“ vyjadruje, že takáto pochybnosť musí byť kvalifikovaná. Nestačí teda obyčajná pochybnosť, ale pochybnosť „dôvodná“. Dôvodne možno pochybovať o pravdivosti zhodného tvrdenia strán vtedy, ak sú v zjavnom rozpore s obsahom dôkazu, ktorý súd považuje za bezchybný, alebo ak zjavne odporujú všeobecne známym skutočnostiam (vrátane všeobecných skúseností) alebo skutočnostiam známym súdu z úradnej činnosti (porov. § 186 ods. 1 C. s. p.). Svoju pochybnosť a jej dôvody je súd povinný náležitým spôsobom vysvetliť v rozhodnutí, ktoré je na tejto pochybnosti založená. Ak však takáto dôvodná pochybnosť neexistuje, je súd podľa cit. § 186 ods. 2 C. s. p. povinný z nesporných tvrdení strán vychádzať bez toho, aby ich podrobnejšie preskúmaval.

9. V prerokúvanej veci žalobca už v žalobe skutkovo predniesol, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti bolo žalovanej doručené. Žalovanej bola žaloba doručená 10. augusta 2016, teda po nadobudnutí účinnosti C. s. p., takže aplikácia prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p. vo vzťahu k popretiu skutkových tvrdení vôbec neprichádza do úvahy. Žalovaná mohla podľa § 151 ods. 1 C. s. p. poprieť, že uvedené oznámenie dostala, čo by postačovalo na účinné popretie (nejde o skutočnosť, ktorá sa týka jej vnímania alebo konania v zmysle § 151 ods. 2 C. s. p.), a žalovaný by bol povinný podoprieť toto svoje tvrdenie dôkazmi. V tomto smere však žalovaný dôkaz aj predložil, a to poštový podací hárok označený vyššie, a doplnil, že podanou zásielkou bolo právo oznámenie o mimoriadnej splatnosti. Žalovaná opäť nepoprela, že by takúto zásielku nedostala a že by jej obsahom nebolo toto oznámenie, v dôsledku čoho je toto tvrdenie žalobcu opäť nesporné podľa § 151 ods. 1 C. s. p. Podľa názoru odvolacieho súdu tu nie je priestor ani na dôvodné pochybnosti o pravdivosti tvrdenia, že takáto zásielka došla žalovanej na ňou udanú adresu. Takéto tvrdenie totiž neodporuje žiadnemu z vykonaných dôkazov a okrem toho aj zodpovedá všeobecne známej skutočnosti (všeobecnej skúsenosti), že doporučené zásielky poštové podniky dodávajú ich adresátovi alebo ich vracajú odosielateľovi, teda že vo všeobecnosti sa takéto zásielky nestrácajú.

10. Potom ale nemôže obstáť záver súdu prvej inštancie (hoci aj vyslovený vo vzťahu k doručovaniu oznámenia o postúpení), že žalobca nepreukázal doručenkou, že by bola žalovanej doručená táto zásielka. Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Ak ide o písomný prejav vôle, treba ho považovať za došlý v okamihu, kedy sa ocitne vo sfére jeho dispozície. Písomnosť sa ocitne vo sfére dispozície druhého účastníka tým, že získa možnosť zoznámiť sa s jej obsahom (napr. tým, že si ju vyzdvihne na pošte, ktorá mu jej doručenie oznámila). Nie je pritom nevyhnutné, aby sa druhý účastník skutočne s obsahom prejavu vôle zoznámil. Rozhodujúce je, aby mal objektívnu možnosť obsah písomnosti poznať. (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 4 M Cdo 14/2011) Z § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., ani z Občianskeho zákonníka nevyplýva, že by výzva banky na plnenie záväzku mala byť doručená do vlastných rúk dlžníka s doručenkou. Takúto zásielku je možné druhej strane doručiť akýmkoľvek spôsobom, ktorým sa dostane do sféry jej dispozície. Ak sa teda doručuje využitím poštových služieb, postačí, ak je adresátovi vhodený do jeho poštovej schránky list obsahujúci takýto prejav vôle, prípadne oznámenie, že list tohto obsahu je pre adresáta uložený na pošte. Týmto okamihom je splnená podmienka, že takýto

prejav vôle došiel adresátovi a je voči nemu účinný v zmysle § 45 ods. 1 Obč. zák. V prerokúvanej veci je z obsahu žalobcom predloženého podacieho hárku zrejmé, že zásielka obsahujúca vyhlásenie mimoriadnej splatnosti bola žalovanej doručovaná okrem iného aj na adrese „B. K. XX, M.“. Na tejto adrese žalovaná podľa vlastného udania býva (správa útvaru Policajného zboru č. l. 39), preberá tam poštu a musí tam mať zriadenú aj schránku (musí byť ako adresát známa), keďže zásielky sa odtiaľ vracajú nie s poznámkou „adresát neznámy“, ale ako neprevzaté v odbernej lehote. Vzhľadom na to nemožno mať dôvodné pochybnosti o tom, že na tejto adrese jej pošta oznámila, že má uloženú doporučenú zásielku podanú 12. decembra 2013, ktorej obsahom je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti zo strany Tatra banky, a.s. Ako už bolo uvedené, takýmto oznámením jej bola vytvorená možnosť sa s obsahom zásielky oboznámiť, teda bola splnená podmienka, že táto zásielka (a v nej obsiahnuté vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, ktorého obsahom je okrem iného jasná výzva za zaplatenie dlhu) jej došla a prejav vôle v nej uvedený pôsobí voči žalovanej v zmysle § 45 ods. 1 Obč. zák. Odvolacia námietka žalobcu v tomto smere je tak opodstatnená a opačný názor súdu prvej inštancie na výklad § 45 ods. 1 Obč. zák. nie je správny.

11. Z uvedeného tak vyplýva, že žalovaná bola zo strany Tatra banky, a.s., písomne vyzvaná na úhradu splatného záväzku v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., takže táto podmienka platného postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu je splnená. Pretože odvolací súd nezistil ani iný dôvod, prečo by postúpenie pohľadávky voči žalovanej na žalobcu na základe zmluvy z 5/6. októbra 2015 nemalo byť platné a účinné voči žalovanej ako dlžníčke, treba aktívnu legitimáciu žalobcu považovať za danú. Pokiaľ napadnutý rozsudok vychádza z opačného právneho názoru, spočíva v tomto smere na nesprávnom právnom posúdení veci.

12. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. Vzhľadom na účel sledovaný citovaným ustanovením (zamedzenie tomu, aby odvolací súd bol prvou skutkovou inštanciou) ho treba vykladať tak, že tento dôvod je naplnený aj vtedy, keď súd prvej inštancie síce dokazovanie formálne vykoná, avšak kvôli svojmu nesprávneho záveru ho vôbec nezhodnotí a nevychádza z neho (lebo ho vôbec nepovažuje za podstatné). V prerokúvanej veci ide o taký prípad, pretože súd prvej inštancie sa v dôsledku svojho nesprávneho právneho záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu vôbec nezaoberal obsahom ďalších dôkazov podstatných pre posúdenie nároku (zmluva, prehľad splácania), zistenia z nich urobené nepodrobil právnemu hodnoteniu a neskúmal teda, či žalobou uplatnený nárok po práve obstojí, a ak áno, v akej časti. Vykonanie takéhoto hodnotenia prvýkrát odvolacím súdom nie je účelné a robilo by z odvolacieho súdu v podstate prvú (skutkovú) inštanciu.

13. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní vychádzať z právneho názoru, že podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. sú splnené a žalobca má aktívnu legitimáciu na uplatnenie žalovanej pohľadávky. Jeho úlohou bude nariadiť nové pojednávanie (§ 297 C. s. p.), na ktorom bude znova postupovať podľa § 181 ods. 2 C. s. p. vo vzťahu k samotnému základu a výške nároku. Opätovne vyhodnotí všetky vykonané dôkazy v tomto smere a preskúma právny základ, ako aj výšku uplatneného nároku, a to tak z hľadiska zákona č. 129/2010 Z. z. vykladaného v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, ako aj z hľadiska ďalších zákonných ustanovení. V novom rozhodnutí potom jasne uvedie svoje skutkové zistenia a právne závery, ktoré z nich vyvodil, a o uplatnenom nároku znova rozhodne. Zároveň rozhodne o trovách prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

14. Uznesenie bolo senátom prijaté jednomyseľne (3: 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 419 a 420 C. s. p. a contrario).