Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/12/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: TELERVIS PLUS a. s., IČO: 35 717 769, Staré Grunty 7, Bratislava, zast. advokátom: JUDr. Alan Strelák, Bratislava, Na vŕšku 12, proti žalovanému: W. D., nar. XX. C. XXXX, Q. XX, o 407,50 eur a prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 23C/294/2014-47 z 3. mája 2016 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 23C/294/2014-47 z 3. mája 2016 vyhláseným bez nariadenia pojednávania (§ 115a ods. 2 O. s. p.) súd prvej inštancie zamietol žalobu („návrh“), ktorou sa žalobkyňa (po čiastočnom späťvzatí) domáhala voči žalovanému zaplatenia 407,50 eur s úrokom z omeškania ako zvyšku istiny a odplaty z úveru poskytnutého žalovaného na základe zmluvy o úvere č. 120120491. Na odôvodnenie súd prvej inštancie uviedol, že po vykonaní navrhnutého dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že medzi ňou a žalovaným vznikol záväzkovoprávny vzťah, z ktorého by bol žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni čo len časť ňou požadovanej sumy. Žalobkyňa nepredložila písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere. Takisto považoval za vylúčené bezdôvodné obohatenie, keď žalobkyňa nijako nepreukázala, že by sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil. Uzavrel, že žalobkyňou predložené listinné dôkazy (zmluva, rozhodcovská zmluva, oznámenie o zosplatnení záväzku a výzva na zaplatenie) sa týkali inej osoby než žalovaný. Súd tak žalobu zamietol kvôli nepreukázaniu pasívnej legitimácie žalovaného. Úspešnému žalovanému potom náhradu trov konania nepriznal, lebo mu žiadne nevznikli.

2. Žalobkyňa sa včas podaným odvolaním domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a e) O. s. p. účinného do 30. júna 2016. Namietala, že súd sa nezaoberal rozporom medzi žalobou, v ktorej sa žalovaný nárok uplatňoval zo zmluvy č. 120120491, a prílohami, kde bola priložená zmluva č. 120121858. Na odstránenie tohto rozporu mal súd žalobkyňu vyzvať podľa § 43 ods. 1 O. s. p. Ďalej súd prvej inštancie opomenul, že žalobkyňa výslovne nesúhlasila s prejednaním veci v jeho neprítomnosti podľa § 115a O. s. p. Konečne žalobkyňa napadnutému rozsudku vytkla nepreskúmateľnosť.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Napadnutý rozsudok bol vyhlásený aj doručený pred 1. júlom 2016, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. účinky úkonov vykonaných pred 1. júlom 2016 zostávajú zachované. V dôsledku toho treba na účinky odvolaniu žalobcu (vrátane prípustných

odvolacích dôvodov a rozsahu odvolacieho prieskumu) použiť ustanovenia O. s. p. účinné do 30. júna 2016.

5. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou proti rozsudku preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

6. Súd prvej inštancie založil svoj zamietajúci rozsudok na tom, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keďže nepreukázala existenciu písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi ňou a žalovaným. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalobkyňa v žalobe predniesla, že so žalovaným 23. februára 2012 uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 120120491 na sumu 500 eur za odplatu 900 eur. Na túto zmluvu č. 120120491 z 23. februára 2012 sa v žalobe aj odvolávala ako na listinný dôkaz. Napriek tomu však k žalobe pripojila zmluvu č. 120121858 z 23. júla 2012 uzavretú s osobou „S. O.“. Podľa § 79 ods. 2 O. s. p. účinného v čase podania žaloby pritom platilo, že žalobca bol k žalobe povinný pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva. Išlo o jednu z náležitostí žaloby, pri absencii ktorej bol súd povinný postupovať podľa § 43 ods. 1 O. s. p., pretože žaloba ako podanie bola neúplná. Súd bol teda povinný uznesením žalobkyňu vyzvať na predloženie tohto listinného dôkazu a určiť jej na jeho predloženie lehotu. Aj keď nesplnenie takejto výzvy súd nemohol sankcionovať odmietnutím podania podľa § 43 ods. 2 O. s. p., pretože tento nedostatok nebránil o žalobe ďalej konať, bol súd povinný ju urobiť. Bol povinný tak postupovať o to viac, že z príloh pripojených k žalobe je zrejmé, že sa všetky týkajú jedného a toho istého dlžníka, ktorý nie je žalovaným. To naznačuje, že pri vypracúvaní podania - žaloby došlo k zámene sady príloh, na čo bolo treba žalobkyňu upozorniť práve postupom podľa § 43 ods. 1 O. s. p. Nejde tu totiž o to, že by žalobkyňa netvrdila určité rozhodujúce skutočnosti alebo nepredložila určité dôkazy, ale o to, že sa mylne domnievala, že ich predložila, v skutočnosti však predložila listiny týkajúce sa iného dlžníka. Tým, že súd prvej inštancie tento zjavný rozpor žaloby a jej príloh neodstraňoval výzvou podľa § 43 ods. 1 O. s. p., znemožnil žalobkyni túto (zjavne neúmyselnú) vadu odstrániť a tým prípadne predložiť správnu sadu listín (na ktoré sa aj skutočne v žalobe odvolával). Tým jej znemožnil riadnu realizáciu jeho procesných práv a odňal mu možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.

7. Za daných okolností potom súd prvej inštancie nemohol bez ďalšieho správne dospieť ani k záveru, že žalobkyňa svoje dôkazné bremeno neuniesla. K tomuto záveru by mohol dospieť až vtedy, keby žalobkyňa napriek výzve na predloženie listinných dôkazov, na ktoré sa v žalobe odvolávala, zostala nečinná. Zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie sa potom vo vzťahu k žalobkyni skutočne musel javiť aj ako rozhodnutie prekvapivé. Počas konania totiž súd najskôr prípisom z 23. septembra 2014 vyzval žalobkyňu, aby sa vyjadrila, či trvá na žalobe v časti zmluvnej pokuty s tým, že ak ju v tejto časti vezme späť, bude môcť súd rozhodnúť v skrátenom konaní. Na túto výzvu žalobkyňa 29. septembra 2014 žalobu v tejto časti vzala späť. Ďalším prípisom z 27. októbra 2014 súd vyzval žalobkyňu, aby uviedla, či súhlasí s vydaním platobného rozkazu len na istinu bez úrokov a poplatkov, keď zmluva podľa neho neobsahovala všetky zákonné náležitosti. Na túto výzvu žalobkyňa oznámila, že názor súdu nezdieľa a na žalobe trvá. Žalobkyňa bola teda celkovo dvoma prípismi súdu vyzvaná na určité úpravy žaloby s tým, že ak im vyhovie, súd vydá platobný rozkaz. Z § 172 ods. 1 O. s. p. pritom vyplývalo, že platobný rozkaz bolo možné vydať len vtedy, ak sa nárok vyplýva zo skutočností uvedeným žalobkyňou v žalobe. Žalobkyňa mohla na základe uvedených dvoch prípisov oprávnene nadobudnúť dojem, že súd považuje jej žalobu za úplnú a nárok ňou tvrdenými skutočnosťami za preukázaný, s výnimkou tých častí nároku, na ktoré ju súd výslovne upozornil. Ak potom súd bez nariadenia pojednávania vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, muselo byť takéto rozhodnutie pre žalobkyňu prekvapujúcim. Aj týmto postupom sa žalobkyni odňala možnosť konať pred súdom.

8. Opodstatnená aj odvolacia námietka, že vo veci bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania. Prerokúvaná vec síce bola tzv. drobným sporom v zmysle § 200ea O. s. p., keďže istina uplatneného nároku neprevyšovala 1.000 €, pričom podľa § 115a ods. 2 O. s. p. v drobných sporoch nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR má však každý právo, aby sa vec prerokovala verejne v jeho prítomnosti. Súd prvej inštancie bol teda povinný vykladať § 115a ods. 2 O. s. p. v súlade s citovaným článkom (porov. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR), a keď žalobca žiadal o prerokovanie veci na pojednávaní, zabezpečiť splnenie tohto jeho práva. Ustanovenie § 115a ods. 2 O. s. p. totiž súdu nezakazovalo nariadiť pojednávanie, len mu umožnilo tak neurobiť. Súd tak teda urobiť mohol a dokonca aj v mal v tých prípadoch, keď sa toho žalobca domáhal a keď navyše nebolo vo veci možné rozhodnúť

len na základe listinných dôkazov založených v spise. Nenariadením pojednávania v prerokúvanej veci sa teda takisto žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom.

9. Odvolanie žalobkyne je teda opodstatnené, keďže sa jej postupom súdu prvej inštancie odňala možnosť konať pred súdom, čo podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., ale aj § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. opodstatňuje zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p.).

10. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní zabezpečí predovšetkým odstránenie nesúladu žaloby a príloh podľa § 129 C. s. p. Pre ďalšie konanie sa potom poznamenáva, že prejednávaná vec je nepochybne tzv. spotrebiteľským sporom, v ktorom súd zásadne nariadi pojednávanie (§ 297 C. s. p.). § 297 písm. b) C. s. p. síce umožňuje rozhodnúť bez pojednávania vo veciach, v ktorých hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur, to však len za súčasného splnenia ďalších dvoch podmienok: 1. jednoduché právne posúdenia a 2. nespornosť skutkových tvrdení. Ak súd (z akéhokoľvek dôvodu) považuje skutkové tvrdenia žalobkyne (alebo aj žalovaného) za sporné, je povinný spotrebiteľský spor prejednať na pojednávaní. Podľa cit. ustanovení C. s. p. teda neprichádza vôbec do úvahy zamietnutie žaloby bez nariadenia pojednávania z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla svoje bremeno tvrdenia alebo bremeno dôkazu. Koniec koncov, práve na pojednávaní je úlohou súdu upozorniť žalobkyňu na to, čo považuje za sporné (porov. § 181 ods. 2 C. s. p.), a vytvoriť mu tým procesný priestor na splnenie si bremena tvrdenia a dôkazu.

11. Súd prvej inštancie bude teda v ďalšom konaní postupovať uvedeným spôsobom, v prípade splnenia si dôkazného bremena žalobkyne potom rozhodne o vykonaní potrebných dôkazov, tieto spolu s nespornými tvrdeniami náležite zhodnotí a vec právne posúdi z hľadiska ním už citovaných, ale vo výsledku neaplikovaných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z., ale aj všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (najmä § 39). V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

12. Uznesenie bolo senátom prijaté jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 419 a 420 C. s. p. a contrario).