Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/15/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát so sídlom Mýtna 48, P.O.BOX 205, 810 00 Bratislava, proti žalovanému: T. F., nar.: XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, XXX XX X. - Z. Š., v konaní o zaplatenie 1.417,84 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 19C/498/2015 - 32 zo dňa 04.05.2017 takto jednohlasne

rozhodol:

I. Pripúšťa sa späťvzatie žaloby čo do uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 228,41 eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 8.1.2013 do zaplatenia, v tejto časti sa výrok II. rozsudku zrušuje a konanie zastavuje.

II. V prevyšujúcej časti sa rozsudok vo výroku II. a vo výroku III. potvrdzuje.

III. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozhodnutím rozhodol v I. výroku, že zastavuje konanie o zaplatenie sumy 189,43 Eur s príslušenstvom. V II. výroku rozhodnutia žalobu v prevyšujúcej zamietol a III. výrokom rozhodol, že žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

2. Na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola dňa 04.08.2012 uzavretá zmluva o pôžičke na formulárovom tlačive QUATRO Finančný Dom, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky v sume 1.000,- eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť v 60 mesačných splátkach po 40,50 eur. V zmluve bola dohodnutá ročná úroková sadzba 52 %, celkové náklady spotrebiteľa 1.430,- Eur, RPMN 52 %, celková suma pôžičky vo výške 2.430 eur s termínom konečnej splatnosti jún (správne august) 2017. Listom zo dňa 29.12.2012 vyzval právny predchodca žalobcu žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo s tým, že celkovú istinu vo výške 2.442,15 Eur ho vyzval uhradiť najneskôr do 3 dní od doručenia upomienky. List bol žalovanému uložený na pošte 03.01.2013. Podľa potvrdenia o výške priemerných úrokových mier z úverov - nové obchody, spotrebiteľské a ostatné úvery, domácnosti, zverejnenej na internetovej stránke www.nbs.sk v auguste 2012, úroková sadzba úverov od 1 do 5 rokov predstavovala 12,12 %. 3. S poukazom na ustanovenie § 39, § 107 ods. 1, 2, § 451 Občianskeho zákonníka a § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa súd prvej inštancie vyslovil záver, že úver poskytnutý žalovanému je potrebné považovať za právny úkon v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že dohodnutú ročnú úrokovú sadzbu vo výške 52 % je potrebné hodnotiť za neprimeranú, lebo podľa štatistických údajov bola priemerná úroková sadzba u obdobných úverov v rozsahu 12,12 %. Dohodnutá úroková sadzba prevyšuje priemerné sadzby úverov poskytovaných inými bankami v čase uzavretia zmluvy viac ako štvornásobne. Keďže

poskytnutý úver je úžerný, v rozpore s dobrými mravmi, zmluva je neplatná. Prichádza z tohto dôvodu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka do úvahy iba vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré spočíva v rozdiele medzi poskytnutou sumou a sumou, ktorá bola vrátená. Zároveň súd prvej inštancie prihliadol na ustanovenie § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa a ustálil, že od doby prijatia bezdôvodného obohatenia do podania žaloby uplynula tak subjektívna, ako aj objektívna premlčacia lehota. Bolo preto potrebné prihliadnuť na premlčanie tohto nároku a z tohto dôvodu žalobu v časti, v ktorej nedošlo k späťvzatiu, zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 a § 262 C.s.p. a keďže v celom rozsahu úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli, nárok mu nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku v časti jeho II. a III. výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil, žalobe vyhovel a priznal žalobcovi trovy konania. Nesúhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy ako celku, pre neplatnosť dojednania výšky úrokov, v dôsledku čoho súd nesprávne právne posúdil uplatnený nárok ako premlčaný podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 1.000,- Eur a žalovaný sa poskytnutý úver zaviazal vrátiť v 60 mesačných splátkach po 40,50 Eur a navýšenie úveru predstavoval len zmluvne dojednaný úrok vo výške ročnej úrokovej sadzby 52 %. Celková čiastka, ku ktorej sa žalovaný zaviazal, predstavuje 1.430,- Eur. Pri výklade právnych úkonov a ich posudzovaní z pohľadu nárokov na ich platnosť je nevyhnutné brať na zreteľ ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní vyššie uvedenou zásadou neriadil. Nakoľko úverová zmluva bola uzavretá riadne v písomnej forme, úver žalovaný čerpal, čo nerozporoval a zmluvné strany sa riadili jej zmluvnými dojednaniami, aj v záujme zachovania a naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov úverového vzťahu, nie je možné úverovú zmluvu označiť za absolútne neplatný právny úkon. Neexistuje zákonný dôvod pre označenie dotknutej úverovej zmluvy ako celku za absolútne neplatný právny úkon. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o neprimeranosti výšky úrokov z úveru, následkom nie je absolútna neplatnosť celého zmluvného vzťahu, ale bezúročnosť úveru s poukazom na ust. § 9 ods. 9 zákona č. 129/2010, pri splnení zákonných podmienok podľa ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. V dôsledku nesprávneho posúdenia absolútnej neplatnosti úveru je nesprávne aj nastolenie režimu bezdôvodného obohatenia, a tým aj nesprávna aplikácia dvojročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nakoľko úverová zmluva bola uzavretá platne, vzťahuje sa na plynutie premlčacej doby pri uplatnenom nároku režim trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka a nárok z úverovej zmluvy tak v čase začatia konania premlčaný nebol. Pri posúdení bezúročnosti úveru vznikol žalobcovi nárok na vrátenie rozdielu medzi poskytnutým úverom vo výške 1000,- Eur a plnením na úver v sume 0,- Eur.

5. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie súdu prvej inštancie, na ktoré poukazuje a na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

8. Je nesporné, že predmetný spor vznikol zo zmluvy uzatvorenej medzi obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti a spotrebiteľom. Ide o spotrebiteľskú zmluvu a sporný vzťah je potrebné posúdiť podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv. Z označenej zmluvy zo dňa 04.08.2012 uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vyplýva, že ide o zmluvu o poskytnutí pôžičky. Zmluva o pôžičke je upravená v § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka, pričom zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a

žalovaným spĺňa charakteristiku zmluvy o pôžičke v zmysle týchto ustanovení (prenechanie peňažných prostriedkov, dojednanie úrokov). 9. Úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny. Dohodnuté úroky je treba odlišovať od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ zo zákona právo, ak sa dlžník dostal so splnením pôžičky do omeškania (porovnaj § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), a ktoré teda predstavujú sankciu za porušenie povinnosti dlžníka vrátiť dlh (pôžičku) riadne a včas. Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Rovnako aj u dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke totiž platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je vlastný všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce podstatné historické tendencie sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Za dobré mravy sa považuje súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržovanie je častokrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé správanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky súčasne napĺňa skutkovú podstatu trestného činu úžery, a to za predpokladu, že ide (má ísť) o plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, a že veriteľ pritom zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie dlžníka. Dohoda, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§ 39 Obč. zák.), a to buď pre rozpor so zákonom (ak predstavuje naplnenie skutkovej podstaty trestného činu úžery, prípadne iného trestného činu) alebo pre rozpor s dobrými mravmi (v ostatných prípadoch) (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15. decembra 2004, sp. zn. 21 Cdo 1484/2004).

10. Súdom prvej inštancie bol úrok z úveru, v danom prípade s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 52 %, vyhodnotený ako úžerný a v rozpore s dobrými mravmi. Odvolaciemu súdu neprináleží tento úrok upraviť tak, aby zodpovedal zákonnej požiadavke v súlade s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol). Pritom súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (5Cdo 26/11 - 48 %, 3Co 67/2008 Krajský súd v Prešove - 25 %, nemecký BHG v rozsudku z 13.3.1990 AZ XI ZR 252/89 úver s rozdielom 12 percentuálnych bodov oproti priemeru považoval za nemravný...).

11. V súvislosti s odvolacími námietkami je potrebné uviesť, že odvolací súd nie je zástancom zneplatňovania právnych úkonov ako celku vychádzajúc z platnej právnej úpravy (§ 41 . Predmetná právna vec je však typická tým, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu a to nedbalé posúdenie bonity spotrebiteľa, zmluva vyhotovená neprijateľne malým písmom a nečitateľná, neprijateľná výška dohodnutých nárokov a okolnosti uzavretia zmluvy v súhrne, zneplatňujú danú zmluvu o pôžičke ako celok. Žalobca v tomto prípade nemôže počítať s poskytnutím súdnej ochrany. Aj odvolací súd vyhodnotil zmluvu o pôžičke medzi účastníkmi ako neplatný právny úkon uzavretý v rozpore s dobrými mravmi a preto žalobca má nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ.

12. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

13. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou. Právny predchodca žalobcu je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti, pričom odporca je fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného vyplýva, že odporcovi je dôvodné priznať postavenie spotrebiteľa.

14. Odvolací súd nepopiera, že by zmluva o úvere nebola absolútnym obchodom a ani dôvodnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

15. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.

16. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku.

17. Posudzovaním zmluvnej podmienky je pritom aj posudzovanie právneho rámca zmluvy, to znamená, či ide o aplikáciu obchodného práva alebo občianskeho práva a v tomto smere ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si nemôže zhoršiť svoje zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené v spotrebiteľskej zmluve. Toto zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom.

18. Niet rozumného dôvodu na prijatie záveru, že na posúdenie premlčania má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva obsahuje úpravu, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia.

19. Pri posudzovaní nárokov zo záväzkových vzťahov, účastníkom ktorých je spotrebiteľ, z hľadiska včasnosti uplatnenia práva, platí úprava premlčania vyplývajúca z Občianskeho zákonníka. Uvedený záver vyplýva z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.02.2013 v konaní sp. zn. 6Co/81/2012, v ktorom je vyslovený právny názor, že aj pri úverovej zmluve uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom je potrebné použiť pri otázke premlčania (ale aj pri iných otázkach, napríklad uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2011-10 z 19.06.2013 na základe ústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol, že po preskúmaní rozsudku argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zisteniach a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľným alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

20. Odvolací súd nenašiel dôvod na odklon od svojej doterajšej judikatúry v prípade použitia právnej úpravy o občianskych právach a nie podnikateľských - napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove 6Co/27/2012, 6Co/81/2012, 6Co/2/2013, 6Co/105/2013). Odvolací súd tak nemá dôvod odchyľovať sa od týchto záverov.

21. Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom postavení, tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície, ako aj z dôvodu informovanosti (C-240/98 až C-244/98 Océano grupo editoriale, C. Mostaza Claro, C-76/10 POHOTOVOSŤ a iné). Niet dôvod nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo a prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho pohľadávky a odsúval uplatnenie práva na súde.

22. Právny predchodca žalobcu zaslal žalovanému list zo dňa 29.12.2012 označený ako predžalobná upomienka, v ktorom vyzval žalovaného na úhradu celkovej istiny 2.442,15 eur. Zásielka bola právnemu predchodcovi žalobcu vrátená dňa 04.01.2013. Žalovaný požadovanú sumu doposiaľ nezaplatil, hoci žalobca požadoval jej úhradu obratom, najneskôr do 3 dní od doručenia tejto upomienky. Žalobca na súd však podal žalobu až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, a to dňa 18.12.2015. Najneskôr od januára 2013 už žalobca, resp. jeho právny predchodca vedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Žaloba bola teda podaná na súde po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie rozhodol správne, keď ex offo prihliadol na námietku premlčania a žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol. Zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa bol doplnený ustanovením § 5b novelou zákona č. 102/2014 Z.z.. Vyplýva z neho, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu prihliada aj na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúcich voči spotrebiteľovi, vrátane premlčania práva alebo na inú zákonnú prekážku alebo iný zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Zákonodarca upravil premlčanie v spotrebiteľských zmluvách v uvádzanom právnom predpise z dôvodu zvýšenia ochrany spotrebiteľa a jeho okamžitou aplikáciou. 23. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 01.05.2014. V § 29b zákona č. 102/2014 Z.z. boli prijaté ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ust. § 5b cit. zákona. Toto zákonné ustanovenie je ustanovením procesným, keď orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (tým aj súdu) sa ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez námietky premlčania vznesenej spotrebiteľom. Vzhľadom na procesný charakter tohto ustanovenia a chýbajúce prechodné ustanovenie, konajúci súd je povinný aplikovať toto zákonné ustanovenie a prihliadať na premlčanie aj bez námietky. 24. Vzhľadom na vyššie uvedené, ak súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., bol oprávnený a zároveň povinný prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, teda od účinnosti novej právnej normy sa ňou riadia aj tie právne vzťahy, ktoré vznikli podľa predchádzajúcej právnej normy. 25. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p.. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

26. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie vzal žalobca v odvolaní žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 228,41 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 228,41 eur od 8.1.2013 do zaplatenia. Žalovaný sa na základe výzvy súdu prvej inštancie k odvolaniu nevyjadril.

27. Podľa § 370 ods. 1, 2 ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

28. Žalobca má dispozičné právo k žalobe. Nakoľko po vydaní rozsudku súdom prvej inštancie, avšak pred nadobudnutím jeho právoplatnosti vzal žalobca žalobu vo vyššie uvedenej časti späť a nesúhlas žalovaného s čiastočným späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nebol prejavený, odvolací súd

späťvzatie žaloby v uvedenej časti postupom podľa § 370 ods. 1, 2 pripustil, rozsudok v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil.

29. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil vrátene správneho súvisiaceho výroku o trovách konania postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods.1, § 256 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a v zastavenej časti procesne zavinil zastavenie konania, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto sa mu nárok na ich náhradu nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).