Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16C/124/2007

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Magdalénou Boškovou v právnej veci žalobcu: N.. Ľ. H., H. G. XXX, XXX XX H., právne zastúpená: JUDr. Ľubomír Zlocha, PhD., Kamenárska 17/ A, 821 04 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, v konaní o určenie že odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o zaplatenie sumy 130 930,09 EUR, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobou, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 17.08.2007, sa žalobkyňa domáhala určenia, že odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a taktiež sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy. V odôvodnení svojej žaloby poukázala na prijatie zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým konkrétne v čl. II došlo k novelizácii zákona č. 385/2000 Z. z. Okrem iného bolo zákonom č. 122/2005 Z. z. novelizované aj ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., ktoré sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcu Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd. Táto novela nadobudla účinnosť dňom 15.04.2005. V obdobiach pred touto novelou bol uvedený funkčný príplatok v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. V priemernej mesačnej nominálnej mzde v sume 17 300,- Sk je potom funkčný príplatok sudcu Špeciálneho súdu v sume 103 800,- Sk, pričom k tejto sume sa pripočítava aj podstatne nižší základný plat, takže mesačný plat špeciálneho sudcu činilo 162 915,- Sk. V zmysle platnej právnej úpravy je teda suma 103 800,- Sk príplatok k základnému platu a predstavuje 6-násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. V porovnaní so základným platom sudcu sa jedná o sumu podstatne vyššiu než je samotný základný plat, od ktorého by sa príplatok mal len odvodzovať. Rozdiel v odmeňovaní sudcov vo vyššie uvedenom zmysle je podľa názoru žalobcu protiústavný, nakoľko SR pozná iba jeden druh sudcov a nerozlišuje ich na sudcov Špeciálneho súdu a sudcov ostatných. Vzniknutý stav si podľa všetkého uvedomoval aj predchádzajúci minister spravodlivosti, keď následne po prijatí diskriminujúcej platovej úpravy inicioval ďalší legislatívny proces, v rámci ktorého malo dôjsť k ďalšej novelizácii zákona č. 385/2000 Z. z. Ministerstvo spravodlivosti SR aplikuje túto novelizovanú právnu normu pri určovaní platov sudcov.

1.1. Rozdiely v platoch sudcov všeobecných súdov a sudcov Špeciálneho súdu sú podstatné, ale aj neodôvodnené z týchto dôvodov: 1/ Požiadavky na výkon funkcie sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké a základnou požiadavkou je ich bezúhonnosť a morálne vlastnosti dávajúce záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať. Jediný rozdiel môže byť v požiadavke na príslušnú previerku NBÚ, ktorá je u sudcov Špeciálneho súdu povinná.

2/ Základné povinnosti sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké, vrátane základnej požiadavky v občianskom živote pri výkone funkcie sudcu aj po jeho skončení zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov a taktiež vrátane povinnosti vzdelávania sa a nadobúdania odborných vedomostí. 3/ Zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci. Okrem toho agenda Špeciálneho súdu je svojou závažnosťou porovnateľná s agendou vybavovanou okresnými súdmi v sídle krajského súdu. 4/ Skutočnosť, že sudca rozhodujúci o odvolaniach proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu sa podrobí príslušnej previerke, nemôže zakladať tak podstatný rozdiel v platoch sudcov najvyššieho súdu aký v tej dobe existoval. Takýto rozdiel nie je spôsobilý založiť ani skladbu a povahu veci prejednávaných v senátoch Špeciálneho súdu.

1.2. Žalobca poukázal na § 2 ods. 1, § 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z., pričom na základe vyššie uvedených skutočností možno prijať záver, že spomínaný príplatok má jednoznačne diskriminačnú povahu, keď medzi sudcami vôbec robí neodôvodnené rozdiely.

1.3. Podľa názoru žalobcu od 15.04.2005 dochádza k zjavnej diskriminácii v odmeňovaní ostatných sudcov Slovenskej republiky v porovnaní so sudcami Špeciálneho súdu, pričom do okruhu diskriminovaných sudcov patrí aj sám žalobca.

1.4. Podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 06.02.2008 žalobca zobral späť svoj návrh voči pôvodnému žalovanému v prvom rade, a to SR v zastúpení kanceláriou Národnej rady SR Bratislava a žiadal, aby súd pripustil zmenu návrhu a vyniesol nasledujúci rozsudok: Súd určuje, že odmeňovanie žalobkyne uskutočňované podľa § 67, resp. § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 3 944 400,- Sk, ako aj náhradu trov konania.

1.5. Uznesením č. k. 16C/124/2007-88 zo dňa 15.04.2008 súd konanie voči pôvodnému žalovanému v prvom rade zastavil a zároveň súd pripustil zmenu petitu návrhu.

1.6. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 26.02.2010 žalobca žiadal o rozšírenie podaného návrhu a žiadal, aby súd pripustil zmenu návrhu a vydal rozsudok, ktorým súd určí, že odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 146 084,56 eura, ako aj náhradu trov konania.

1.7. Uznesením č. k. 16C/124/2007-107 zo dňa 13.06.2013 súd pripustil zmenu petitu návrhu na začatie konania, doručeného súdu dňa 26.02.2010.

2. Žalovaný doručil Okresnému súdu Bratislava I dňa 26.01.2011 vyjadrenie, v ktorom uviedol, že ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/08-238 nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov Špeciálneho súdu. Ústavný súd totiž len spochybnil ústavnosť výšky príplatku, ktorý bol v čase pred vydaním nálezu ústavného súdu upravený v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na 6-násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Ústavný súd nepoprel, že sudcovia Špeciálneho súdu, resp. dnes Špecializovaného súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Nakoľko obsahom žaloby je uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru žalobca nepožaduje nemajetkovú ujmu, ale ujmu majetkovú, na ktorú však podľa antidiskriminačného zákona nemá nárok. Žalobca sa domáha nároku na vyplatenie 6-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy za relevantné obdobie, ktoré pokladá za obdobie, kedy bol žalovanou diskriminovaný, t. j. majetkovej ujmy. Takýto postup je jednoznačne v rozpore s antidiskriminačným zákonom. Nemajetková ujma nie je náhradou mzdy ani škody. Ak by príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom. Opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Ďalej žalobca ničím nepreukázal a vlastne ani konkrétne skutkovo nevymedzil príčinnú súvislosť, že jeho dôstojnosť, či vážnosť ako sudcu bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov Špeciálneho súdu, resp. Špecializovaného súdu. Výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Žalovaný poukázal na ústavnoprávne stanovisko právnickej fakulty Trnavskej univerzity a uviedol, že vzhľadom na reakcie

verejnosti na tzv. antidiskriminačné žaloby všeobecných sudcov by sa pravdepodobne práve priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch znížila vážnosť sudcov v spoločnosti. Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalovaný domáhal, aby súd žalobu zamietol.

3. Podaním, doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 21.06.2013, žalobca uviedol, že za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledku práce. Za žiadnych okolností nemožno tvrdiť, že sudcovia poberajúci príplatky vykonávajú inú prácu alebo prácu inej hodnoty ako ostatní sudcovia všeobecných súdov. Komunitárne právo upravuje zásadu rovnakého zaobchádzania a veľmi dôsledne vyžaduje, aby v prípade súdneho sporu bolo dôkazné bremeno na žalovanom. Žalobkyňa predložila jasné dôkazy, že došlo a stále dochádza k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, pričom žalovaná neoznačila a nepreukázala kritérium pre oprávnenosť objektívnych dôvodov pre odlišné zaobchádzanie so žalobcom. Napravenie protiprávneho stavu ako nástroj sanovania diskriminácie je v komentári k zákonu č. 365/2004 Z. z. špecifikované ako doplatenie rozdielu v mzde, ktorá bola vyplácaná v neadekvátnej výške v dôsledku diskriminačného zaobchádzania. Ide teda o dosiahnutie stavu v akom by sa žalobkyňa nachádzala, ak by nebola diskriminovaná. Žalobkyňa považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je možné za diskrimináciu v odmeňovaní považovať len samotnú výšku príplatku. Funkčný príplatok je súčasťou celkového platu sudcu a od jeho výšky sa odvíja výška príplatku za nariadenú pohotovosť sudcu, pretože je zásadný rozdiel vo výške príplatku za pohotovosť vypočítaný zo sumy 2 000,- eur a zo sumy napr. 6 000,- eur. Treba zvýrazniť, že diskriminácia v odmeňovaní sudcu v čase výkonu sudcovskej činnosti má základ pre diskrimináciu sudcu na dôchodku. Výrazné rozdiely vo výmere dôchodku sudcov budú vytvorené tým, že základ pre výpočet dôchodku sudcu Špeciálneho súdu vďaka príplatku bude omnoho vyšší ako u ostatných sudcov všeobecných súdov.

3.1. Žalobkyňa sa zároveň domáhala, by súd pripustil zmenu petitu s tým, aby určil, že odmeňovanie žalobkyne uskutočňované podľa § 66 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 67 ods. 1, ods. 2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Žalovaná Slovenská republika je povinná upustiť od odmeňovania žalobkyne v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a to v lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Žalovaná je povinná vyplatiť žalobkyni sumu 130 930,09 eur, ako aj trovy právneho zastúpenia.

4. Uznesením č. k. 16C/124/2007-129 zo dňa 31.10.2013 súd konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 15 154,47 eur zastavil a odporcovi v zastavenej časti právo na náhradu trov konania nepriznal. Súd zároveň pripustil zmenu petitu návrhu na začatie konania, doručeného súdu dňa 26.02.2010.

5. Uznesením č. k. 16C/124/2007-172 zo dňa 23.10.2015 súd konanie zastavil a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Voči tomuto rozhodnutiu žalobkyňa podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že celý uplatnený nárok žalobcu sa dá v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR právne subsumovať pod § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., za ktorý je potrebné vyrubil súdny poplatok za návrh na začatie konania podľa položky písm. 7d) Sadzobníka súdnych poplatkov. Sadzobník súdnych poplatkov ustanovuje v položke 7d) dva spôsoby výberu súdnych poplatkov v konaniach v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, pričom rozlišovacím kritériom, ktoré zákonodarca uplatnil je skutočnosť, či sa navrhovateľ, resp. žalobca domáha i náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo nie. Platí, že z návrhu na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného zákona bez návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, t. j. vo veciach vyplývajúcich z § 9 ods. 2 sa vyberie súdny poplatok paušálne vo výške 66,- eur zatiaľ čo z návrhu na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného zákona s náhradou nemajetkovej ujmy, t. j. vo veciach vyplývajúcich z § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. sa vyberie súdny poplatok 66,- eur a 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. V súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR celý nárok žalobkyne tak ako ňou bol uplatnený v zmysle poslednej zmeny petitu spadá do rámca § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. a preto žalobkyni vznikla poplatková povinnosť podľa položky 7d) písm. a), teda súdny poplatok za návrh na začatie konania je vo výške 66,- eur.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení, doručenom Okresnému súdu Bratislava I dňa 05.10.2016, uviedol, že označenie žalovanej ako Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR je nesprávne. Pasívne legitimovaným subjektom mohla byť len Slovenská republika zastúpená Národnou radou SR. K otázke naliehavého právneho záujmu na určenie, že odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania žalovaný uviedol, že v súčasnosti v zmysle ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. má sudca Špecializovaného trestného súdu nárok na príplatok vo výške dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR a už nie vo výške šesťnásobku. Navyše v zmysle ustálenej judikatúry NS SR určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je právny vzťah alebo právo. Poukázal na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Bratislave, ktorý napr. rozsudkom sp. zn. 4Co/473/2012-118 zo dňa 06.07.2015 potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.06.2012, ktorým súd zamietol obdobnú žalobu iného žalobcu, ktorej sa domáhal určenia, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení a určovacia žaloba nemá význam za stavu, keď k žalobcom tvrdenému porušeniu práva už došlo.

6.1. Žalobkyňa sa predmetnou žalobou taktiež domáha, aby súd žalovanej určil povinnosť upustiť od odmeňovania žalobkyne v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania nevyplácaním príplatku, pričom žalobkyňa ignoruje skutočnosť, že vyplácanie uvedeného príplatku vychádza z ústavne konformnej platnej a účinnej právnej úpravy, ktorá nikdy nebola spochybnená ani zo strany Ústavného súdu SR. Navyše žalovaný vzniesol námietku premlčania, a to podľa § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 101 Občianskeho zákonníka. K nároku na nápravu protiprávneho stavu zaplatením sumy 130 930,09 eur žalovaný uviedol, že považuje za dostatočný a účinný satisfakčný prostriedok vo veci žalobkyne samotné vydanie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08. Zároveň poukázal na to, že výkon práv a povinností v zmysle Občianskeho zákonníka, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná má za to, že v prejednávanej veci ide o také uplatňovanie práva, ktoré môže byť posudzované ako rozporné s dobrými mravmi. Zároveň žalovaný poukázal na princíp právnej istoty, nakoľko mal silno legitímne očakávanie, že v tomto spore Okresný súd Bratislava I rozhodne v prospech žalovaného tak, ako právoplatne rozhodol v skutkovo a právne podobných právnych veciach iných žalobcov.

7. Súd v danej veci nariadil aj pojednávanie, na ktorom sporové strany uviedli, že sa pridržiavajú doterajších vyjadrení založených do spisu.

8. Súd v danej veci vykonal dokazovanie, pričom zistil nasledujúci skutkový stav:

8.1. Podľa rozsudku č. k. 18C/58/2007 zo dňa 29.11.2007 súd určil, že odmeňovaním žalobcu nie je dodržaná zásada rovnakého zaobchádzania, a to v čase od 15.04.2005 do vyhlásenia rozsudku.

8.2. Podľa tlačovej správy Ústavného súdu SR bol vyhlásený nález Ústavného súdu SR vedený pod sp. zn. PL. ÚS 12/05, ktorý vyslovil nesúlad právnych predpisov týkajúcich sa platových pomerov sudcov.

8.3. Trnavská univerzita v Trnave, právnická fakulta vydala svoje ústavnoprávne stanovisko k veci tzv. diskriminačných žalôb sudcov, z ktorého obsahu vyplýva, že tieto žaloby sú v rozpore s dobrými mravmi.

9. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačného zákona, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

9.1. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačného zákona, nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne

odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

9.2. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

9.3. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačného zákona, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

9.4. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačného zákona, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

10. V prvom rade sa súd zameral na posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto spore. Žalobca za žalovaného označil Slovenskú republiku konajúcu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR. Pôvodne označil aj Národnú radu SR, avšak v tejto časti zobral svoj návrh späť a súd uznesením konanie voči Národnej rade SR zastavil. K namietanej diskriminácii došlo práve v súvislosti s platovými nárokmi sudcov, resp. vo zvýhodňovaní platových nárokov jednej skupiny sudcov pred inou skupinou sudcov, pričom predmetná diskriminácia mala charakter diskriminácie nepriamej (prijatie aplikácie predpisu, ktorý znevýhodňoval jednu skupinu sudcov v porovnaní s inou skupinou sudcov). Je nesporné, že diskriminácie v odmeňovaní sa dopustil práve štát, preto nositeľom povinnosti odstrániť takýto stav bol samotný štát - Slovenská republika. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca správne označil ako žalovaného Slovenskú republiku, nakoľko táto porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, a preto táto je nositeľom povinnosti takýto závadný stav odstrániť. Pokiaľ ide o označenie orgánu štátu, ktorý mal v mene Slovenskej republiky konať za štát súd poukazuje na ust. § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., podľa ktorého vymenovaním za sudcu vzniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom, pričom za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis. Týmto predpisom je zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch, ktorý v § 34 vymedzuje, že takýmto orgánom je Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy Ministerstvo spravodlivosti SR je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo. Je teda zrejmé, že ústredným orgánom štátnej správy do oblasti pôsobnosti ktorého patrí oblasť súdnictva je Ministerstvo spravodlivosti SR, a preto v mene štátu v tomto konaní je oprávnené vystupovať práve toto ministerstvo. Súd je toho názoru, že žalobca správne označil za orgán konajúci v mene štátu príslušné Ministerstvo spravodlivosti SR, nakoľko práve ministerstvu osobitný predpis napr. zákon č. 757/2004 Z. z. ukladá povinnosť konať v oblasti justície, pričom k diskriminácii v odmeňovaní došlo práve v tejto oblasti.

10.1. Prostriedky ochrany proti diskriminácii antidiskriminačný zákon upravuje subsidiárne. V prvom rade zákon preferuje, aby sa upustilo od konania vykazujúceho znaky diskriminácie a napravil sa protiprávny stav, alebo sa poskytlo primerané zadosťučinenie. Až v prípade, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä v prípadoch, ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže súd priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Prvé tri možnosti nápravy - upustenie od konania, náprava protiprávneho stavu, primerané zadosťučinenie majú teda charakter nepeňažného plnenia, tzv. morálnej satisfakcie, posledná možnosť, a to priznanie nemajetkovej ujmy má charakter peňažného plnenia. Je to zdôraznené tým, že zákonodarca pojem náhrada v peniazoch používa výlučne len až pri nemajetkovej ujme ako krajnom prostriedku nápravy protiprávneho stavu. Ak by mal zákonodarca namysli možnosť priznania peňažného plnenia už aj v prvých troch prípadoch nápravy, tak by to nepochybne vyjadril takouto formou priamo v zákone, napr. by uzákonil, že možno priznať primerané zadosťučinenie, a to aj v peňažnej forme a podobne.

10.2. Pod primeraným zadosťučinením treba teda rozumieť predovšetkým morálnu satisfakciu, ide teda o prípady napr. ospravedlnenia sa, odvolania difamujúceho výroku a podobne. Táto forma zadosťučinenia sleduje cieľ primerane, t. j. s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu v čo najúčinnejšej miere vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, t. j. nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti fyzickej osoby.

10.3. Možnosť priznania peňažnej satisfakcie predpokladá, že sa primerané morálne zadosťučinenie ako primárna forma zadosťučinenia podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona ukazuje v konkrétnom prípade preukázateľne ako nepostačujúca, takže stráca svoju účinnosť a funkčnosť. Táto nedostatočnosť morálnej satisfakcie musí byť z hľadiska intenzity, trvania, rozsahu a ohlasu nepriaznivých dôsledkov na postavenie dotknutej fyzickej osobe v rodine v pracovnej oblasti vždy bezpečne zistená, najmä ak došlo k neoprávneným zásahom k zníženiu ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.

10.4. Musí ísť vždy o takú nemajetkovú ujmu zasahujúcu niektorú hodnotu osobnosti fyzickej osoby, ktorú táto osoba vzhľadom k intenzite, k trvaniu, najmä k širokému verejnému ohlasu nepriaznivého následku v spoločnosti pociťuje a prežíva. Nie sú preto v tomto smere rozhodujúce iba subjektívne pocity dotknutej fyzickej osoby. Ujmu v značnej miere závažnú by preto musela pociťovať každá iná fyzická osoba nachádzajúca sa v postavení a na mieste priamo postihnutej fyzickej osoby. Zadosťučinenie v peniazoch tak predstavuje inštitút, ktorý nemožno používať k vyvažovaniu a zmierňovaniu iba bežnej alebo len krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v prvom rade sa má ujma vzniknutá diskriminačným konaním odstraňovať prostredníctvom morálnej satisfakcie a až v prípadoch, keď táto sa javí ako nepostačujúca vzhľadom na zníženie ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, je potrebné priznať satisfakciu aj v peňažnej forme ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil sumou, ktorá predstavuje výšku diskriminačného príplatku vyplatenú sudcom Špeciálneho súdu a túto žiadal zaplatiť. Žalobca pri určovaní výšky žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z kritérií, ktoré sa používajú na odškodnenie majetkovej ujmy a nie nemajetkovej. Na takýto nárok by mal však žalobca nárok len v prípade, ak by tu bola u sudcov všeobecného súdu legitímna nádej na takýto príplatok od počiatku. Žalobca týmto vyčíslením nemajetkovej ujmy v podstate zastiera požadovanú náhradu škody, nie však ušlý zisk, aj keď mu na ňu nárok nevznikol. Nárok na náhradu škody by žalobcovi vznikol iba v prípade, ak by na príplatok mal od počiatku nárok, avšak tento mu nebol, a nie je dôležité z akého dôvodu, riadne vyplácaný. V takomto prípade by mohol žalobca požadovať skutočnú škodu, t. j. to o čo sa jeho majetok reálne znížil, resp. sumy, ktoré legitímne právom očakával, že mu budú vyplatené, ako aj ušlý zisk, t. j. zhodnotenie, ktoré mohol reálne dosiahnuť pri nakladaním s uvedenými peňažnými prostriedkami. Nemajetkovú ujmu však nemožno vypočítať takýmto spôsobom, nakoľko táto neodzrkadľuje konkrétny pokles, ktorý nastal v majetkovej sfére dotknutej osoby ako je to pri škode, ale odzrkadľuje ujmu, ktorá vznikla v tzv. nemajetkovej nehmotnej sfére osobnostných práv fyzickej osoby. Túto však nie je možné stotožňovať s peňažným vyjadrením súm vyplatených sudcom Špecializovaného súdu a nevyplatených sudcom všeobecných súdov. Žalobca ďalej v konaní tvrdil, že diskriminačným konaním došlo u neho k zníženiu vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti v značnom rozsahu, a teda že mu vznikol nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napriek tomu však žalobca nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie zníženia jeho vážnosti, ako aj dôstojnosti v spoločnosti. Dôkaznú povinnosť o tom, aké negatívne dôsledky mal diskriminačný zásah na osobnostných právach žalobcu mal samotný žalobca, a teda bolo výlučne na ňom aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení predloží.

11. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

11.1. Podľa § 100 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

11.2. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

12. Vznesenie námietky premlčania v civilnom sporovom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe nárok priznať. Zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. škody. Začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Žalobkyňa mohla svoje právo na uplatnenie nápravy protiprávneho stavu zaplatením sumy vykonať prvýkrát dňa 16.04.2005. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná doba, ktorá skončila dňa 16.04.2008. Žalobkyňa viackrát menila svoju žalobu, doručenú súdu dňa 17.08.2007, pričom podaním doručeným súdu dňa 21.06.2013 žalobkyňa opätovne svoju žalobu zmenila tak, že už nepožadovala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 130 930,09 eur, ale domáhala sa nápravy protiprávneho stavu zaplatením tejto sumy. Z uvedeného je teda zrejmé, že nárok na nápravu protiprávneho stavu zaplatením sumy 130 930,09 eura bol prvýkrát uplatnený až dňa 21.06.2013, teda zjavne po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 16.04.2008.

13. Na základe vyššie uvedených skutočností súd nemal inú možnosť ako žalobu žalobcu zamietnuť.

14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko si v tomto konaní žalovaný trovy konania neuplatnil. Z toho titulu súd nebude pokračovať podľa § 262 ods. 2 CSP, a teda nepredloží spis vyššiemu súdnemu úradníkovi na rozhodovanie o trovách konania, nakoľko súd tieto trovy žalovanému nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh) ( § 363 Civilného sporového poriadku).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 364 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.