Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Ek/199/2017

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného SATRO s.r.o., so sídlom Hodonínska 25, 841 03 Bratislava, IČO: 31 335 161, zast. STANO a partneri s.r.o., so sídlom Nám. 1. mája 16, 811 06 Bratislava, IČO: 36 869 571, proti povinnému H. M., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom U. XXX, XXX XX U., o vymoženie 146,47 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/199/2017 zo dňa 11. 12. 2017, takto

rozhodol:

Súd z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/199/2017 zo dňa 11. 12. 2017.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesením sp. zn. 16Ek/199/2017 zo dňa 11. 12. 2017 návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol a oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal. Vyšší súdny úradník s poukazom na § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a), § 53 ods. 4 a § 45 ods. 1 Exekučného poriadku a § 232 ods. 3 C. s. p. svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa II. výroku exekučného titulu bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 146,47 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 146,47 Eur od 01.10.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní, a teda exekučným titulom nebola stanovená povinnosť povinného určitým spôsobom, a to z dôvodu, že nie je výrokom exekučného titulu výslovne určený moment márneho uplynutia všeobecnej lehoty na plnenie, teda momentu od ktorého sa považuje exekučný titul za vykonateľný. Súd, ktorý exekučný titul vydal, je povinný určiť priamo vo výroku exekučného titulu lehotu na plnenie určitým spôsobom. V opačnom prípade to má za následok materiálnu nevykonateľnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, a to z dôvodu, že podľa procesných predpisov, ak súd uložil v exekučnom titule povinnosť plniť, exekučný titul je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, v tomto prípade je lehota povinného na splnenie povinností exekučným titulom stanovená nasledovne: „všetko do troch dní“, teda bez toho aby vo výroku exekučného titulu bolo výslovne stanovené „všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku“. V danom prípade absentuje materiálny predpoklad vykonateľnosti exekučného titulu v určení konkrétneho momentu, resp. dňa márneho uplynutia všeobecnej lehoty na plnenie povinností uložených povinnému exekučným titulom, a s tým spojené nadobudnutie vykonateľnosti exekučného titulu, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami, a preto takto formulovaný výrok exekučného titulu je po obsahovej stránke neurčitý a materiálne nevykonateľný. Na základe uvedeného vyšší súdny úradník považoval II. výrok exekučného titulu za nejasný, neurčitý, a materiálne nevykonateľný. Vyšší súdny úradník poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MOboer/1/2015 zo dňa 30. 03. 2016. Na základe vyššie uvedeného vyšší súdny úradník dospel záveru, že v exekučnom konaní nebola splnená podmienka predloženia materiálne spôsobilého exekučného titulu, na podklade ktorého by bolo možné viesť exekúciu, a preto súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v celom rozsahu zamietol podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Oprávnenému náhradu trov exekučného konania nepriznal, a to z dôvodu, že v zmysle § 35 ods. 1 Exekučného poriadku do vydania poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený je jediným

účastníkom, a teda náhradu trov mu nie je od koho priznať, a preto trovy exekučného konania v zmysle § 199b Exekučného poriadku znáša oprávnený. 2. Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že „v konaní došlo k vadám uvedeným v konaní“, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Oprávnený má za to, že vyšší súdny úradník pri svojom aplikovaní nesprávne právne posúdil vec, keď svojvoľne, neprimeraným spôsobom, bez opory zákona zamietol návrh na vykonanie exekúcie. Vo vzťahu k tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia oprávnený uviedol, že vyšší súdny úradník právnou ekvilibristikou na základe vlastných pocitov uvádza, že exekučný titul je nevykonateľný z dôvodu, že údajne nie je možné jednoznačne konštatovať, čo je predmetom exekúcie a kedy je právo oprávneného uspokojené. Ako argument uviedol uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MOboer/1/2015 zo dňa 30. 03. 2016, ktoré sa však týkalo neuvedenia do kedy majú povinní hradiť úrok z omeškania. Vyšší súdny úradník sa namiesto odôvodnenia zmohol len na citácie z predmetného uznesenia, ktoré okopíroval bez bližšieho vysvetlenia. Z predloženého exekučného titulu je zrejmá istina ako aj príslušenstvo so správnym uvedením dátumu omeškania. Skutočnosť, že chýba dovetok od právoplatnosti rozhodnutia, nemá vplyv na zrejmosť nároku oprávneného. Z uvedeného dôvodu ide o prílišný formalizmus, ktorý nie je v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/02. Ak mal vyšší súdny úradník pri svojom posudzovaní pochybnosti, mal vyzvať oprávneného na odstránenie vád, avšak vyzval ho len na predloženie zmluvnej dokumentácie povinného. Vo vzťahu k tvrdenej nedostatočnosti odôvodnenia oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 C. s. p. Práve C. s. p. kladie značný dôraz na kvalitu a presvedčivosť odôvodnenia v rozhodnutí. Rozhodnutie musí dať účastníkovi konania odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa č. 45 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Súd je povinný uznesenie (rozsudok) odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p, čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd, ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, kedy rozhodnutie neobsahuje náležitosti uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p., vedie v konečnom dôsledku k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, musí ho odvolací súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený záverom poukázal na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, princíp právnej istoty. V tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ súd v rozpore s doterajšou aplikačnou praxou bez akéhokoľvek zmyslu interpretuje a aplikuje právnu normu diametrálne odlišným spôsobom, k vytváraniu právnej istoty a formovaniu všeobecnej dôvery v právo týmto konaním neprispieva. Oprávnený v sťažnosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004, nálezy Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 242/2007, I. ÚS 252/05, III. ÚS 192/06, IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06, I. ÚS 236/06 a I. ÚS 335/06 a rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS ČR 296/01. V zmysle rozhodnutia ÚS SR III. ÚS 192/06, ak sa súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami (nieto ešte vlastnými), nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Skutočnosť, že súd bez vysvetlenia prehliadne pre účastníka konania priaznivú judikatúru, na ktorú bol týmto účastníkom výslovne upozornený, sama o sebe významne oslabuje presvedčivosť písomného vyhotovenia jeho

rozhodnutia, ide tiež o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodovania a najmä v rozhodovacej praxi odvolacích súdov ho nemožno tolerovať {uznesenie NS CK sp. zn. 29 Odo 551/2006 zo dňa 27. 04. 2006, citované v právnych rozhledoch č. 1/2007 str. 35). Oprávnený na záver uviedol, že „žalobca“ sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nestotožňuje s názorom prvostupňového súdu a žiada „odvolací“ súd, aby zrušil napadnuté rozhodnutie. 3. Podľa § 202 ods. 1 prvej a druhej vety zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov / ďalej len „Exekučný poriadok“/, v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. 4. Podľa § 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 5. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov /ďalej len „C. s. p.“/, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. 6. Podľa § 248 C. s. p., o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie. 7. Podľa § 249 C. s. p., súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania. 8. Podľa § 250 ods. 2 C. s. p., ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu. 9. Podľa § 232 ods. 2 C. s. p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. 10. Podľa § 232 ods. 3 C. s. p., lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. 11. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 26C/659/2015-39 zo dňa 06. 12. 2016, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 25. 04. 2017. Predmetným rozsudkom zrušil platobný rozkaz č. k. 26C/659/2015-91 zo dňa 30. 11. 2015, povinnému uložil povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 146,47 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 146,47 Eur od 01. 10. 2014 do zaplatenia, všetko do troch dní a oprávnenému priznal 100 % náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vo vzťahu k lehote na plnenie nevyplýva, že by sudca považoval za odôvodnené určiť inú dĺžku lehoty na plnenie či iný začiatok jej plynutia. 12. Pri určovaní lehoty na splnenie určitej povinnosti sa vychádza zo zásady, že lehotu na plnenie stanoví súd. Dĺžka tejto lehoty je v zásade tri dni, pričom súd je v odôvodnených prípadoch oprávnený určiť aj lehotu dlhšiu alebo stanoviť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach. Vyššie citované ustanovenie stanovuje, že paričná lehota určená na plnenie začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola povinnosť plnenia účastníkovi konania uložená. 13. Súd v rozsudku, ktorý je exekučným titulom v tejto exekučnej veci, uložil povinnému povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 146,47 Eur s príslušenstvom v trojdňovej lehote, ktorej začiatok plynutia síce nebol vo výroku rozsudku explicitne vyjadrený, avšak táto skutočnosť nemôže mať za následok nemožnosť vykonania uloženej povinnosti. Aj napriek absencii výslovného určenia začiatku plynutia lehoty je potrebné dospieť k záveru, že s prihliadnutím na znenie vyššie citovaného ustanovenia § 232 ods. 2 C. s. p. lehota na plnenie povinnosti začína plynúť od právoplatnosti rozsudku. Sudca sa teda stotožnil s tvrdením oprávneného, že skutočnosť, že vo výroku exekučného titulu chýba dovetok „od právoplatnosti rozhodnutia“, nemá vplyv na zrejmosť nároku oprávneného. Opačný výklad by bol príliš formalistický. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného je v tejto časti dôvodná. 14. Pre úplnosť sudca vo vzťahu k oprávneným napádanej nedostatočnosti odôvodnenia uznesenia vyššieho súdneho úradníka konštatuje, že túto námietku nepovažoval za dôvodnú. Súd dáva za pravdu oprávnenému, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia dochádza k porušeniu práva účastníka konania zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V danom prípade má však súd za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočné, pričom nevykazuje žiadny nesúlad s príslušnými procesnými predpismi, v dôsledku čoho sa rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nejaví byť nepreskúmateľným. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 236 C. s. p., ktoré ako formálnu náležitosť pri uznesení vyžaduje „stručné odôvodnenie“, pričom v zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. je možné taktiež primerane vychádzať z vyššie citovaného ustanovenia § 234 ods. 2 C. s. p. pojednávajúcom o odôvodnení rozsudku. V

preskúmavanej veci súd uzavrel, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení v súlade s účelom a charakterom exekučného konania. Vyšší súdny úradník v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, čoho sa oprávnený domáhal a na základe akých skutočností, aké listiny pripojil ako súčasť elektronického návrhu na vykonanie exekúcie, ktoré oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, pričom prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Právny zástupca oprávneného zrejme opomenul, že ide o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka v takej fáze exekučného konania, v ktorej sa nemal vysporiadať s akou „obranou“ oprávneného. Oprávnený síce citoval množstvo nálezov a uznesení Ústavného súdu vo vzťahu k predvídateľností rozhodnutí, avšak neuviedol s akými skoršími rozhodnutiami právoplatne riešiacimi túto otázku sa mal vyšší súdny úradník vysporiadať a akú pre účastníka konania priaznivú judikatúru vo vzťahu k absencii údaja o začiatku plynutia lehota na plnenie vyšší súdny úradník prehliadol. 15. Na základe vyššie uvedeného sudca dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/199/2017 zo dňa 11. 12. 2017 vydanému vyšším súdnym úradníkom obsahuje argument, ktorý odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia. Preto o sťažnosti oprávneného rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, že napadnuté uznesenie v zmysle § 250 ods. 2 C. s. p. zrušil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.