Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Co-150-2017.pdf
PDF · 155.42 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/150/2017
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej, v spore žalobcu H. Y., nar. X. XX. XXXX, bytom N. X, XXX XX S., zastúpeného JUDr. Tiborom Bašistom, advokátom so sídlom Štefánikova 8, Poprad, proti žalovaným 1) J. H., nar. XX. X. XXXX, U. Š. X, S., X) J. H., Q.. XX. XX. XXXX, bytom Š.R. X, S., obaja právne zastúpení Advokátskou kanceláriou Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., 29. augusta 36A, 81109 Bratislava - Staré Mesto, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku č. k. 7C/218/2016-98 z 20.2.2017 Okresného súdu Spišská Nová Ves
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1.Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom č. k. 7C/218/2016-98 z 20. februára 2017 žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že odstúpenie žalovaného od kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. S. uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa 15. 10. 2007 je platné, zároveň sa domáhal určenia, že kúpna zmluva o prevode vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX kat. úz. S. k domu č. súp. 98 postavenému na parc. č. 139, ako aj parc. č. 139 o výmere 92 m2, parc. č. 138 o výmere 202 m2 a parc. č. 137 o výmere 23 m2 je neplatná a tretím výrokom žalobného petitu sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom popísaných nehnuteľností. Zároveň požadoval náhradu vzniknutých trov konania od žalovaných v 1. a 2. rade. Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 15.10.2007 uzatvorili žalobca a žalovaný v 1. rade kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva predmetných nehnuteľností (ktorú zmluvu podpísali až dňa 4. 1. 2008) a následne žalovaný v 1. rade so súhlasom žalobcu odstúpil od kúpnej zmluvy dodatkom k zmluve zo dňa 4. 1. 2008. Napriek tomuto odstúpeniu následne žalovaný v 1. rade previedol nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy a odstúpenia od nej, na svojho brata - žalovaného v 2. rade. Táto kúpna zmluva je však podľa názoru žalobcu absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko v čase uzatvárania kúpnej zmluvy žalovaný v 1. rade nebol vlastníkom nehnuteľnosti v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy. Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti odvodzoval žalobca od skutočnosti, že žalovaný v 2. rade je v evidencii nehnuteľností vedený ako výlučný vlastník napriek tomu, že vlastníctvo nadobudol titulom zápisov neplatných právnych úkonov. Naliehavosť právneho záujmu žalobca odôvodnil predovšetkým právom na ochranu vlastníckeho práva a tým, že nie je v evidencii vedený ako skutočný vlastník. Súd zohľadnil aj stanovisko žalovaných, ktorí navrhli žalobu zamietnuť. Žalovaný v 1. rade uviedol, že žalobcovi zapožičal sumu 1.000.000,- Sk, o čom však nemá písomný doklad. Nakoľko žalobca mu nebol schopný požičané peniaze vrátiť, dohodli sa, že prepíše naňho svoj dom, a preto pristúpili k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy. V hotovosti vyplatil žalobcovi pri podpisovaní kúpnej zmluvy 1.000.000,- Sk, takže aj s požičaným 1.000.000,- Sk, mal takto žalobca vyplatený preddavok za predaj domu vo výške 2.000.000,- Sk. Ústne sa dohodli, že zvyšok kúpnej ceny mu vyplatí do roku 2010. Kúpnu cenu mu vyplatil
postupne v hotovosti, o čom však nemá žiadne písomné doklady. Peniaze si zapožičal od žalovaného v 2. rade, ktorý je jeho bratom, preto následne prepísal domovú nehnuteľnosť na neho.Niekoľko mesiacov po podpísaní kúpnej zmluvy žalobca prišiel za ním s návrhom, že od tejto kúpnopredajnej zmluvy obaja odstúpia a že on mu 1.000.000,- Sk vráti. Žalovaný s takýmto návrhom súhlasil, a preto podpísal odstúpenie od kúpnopredajnej zmluvy - dodatok, na ktorom podpisy si overili dňa 4. 1. 2008 .Avšak hneď po podpísaní dodatku - odstúpenia od zmluvy mu žalobca povedal, že peniaze mu nedá, lebo ich nemá. Po týchto slovách mu žalovaný povedal, že pokiaľ je takáto situácia, trvá na pôvodnej kúpnopredajnej zmluve.Uviedol, že dodatok ku kúpnej zmluve podpísal len preto, že uveril slovám žalobcu, že mu vráti 1.000.000,- Sk, resp. 2.000.000,- Sk, k čomu však nikdy nedošlo, teda jeho slová neboli pravdivé. Odstúpenie od zmluvy inicioval žalobca. Žalovaný v 2. rade J. H. potvrdil, že sa od brata dozvedel, že požičal žalobcovi nejaké peniaze. Neskôr sa od neho dozvedel, že odkúpil od H. Y. jeho dom. Vedel však, že v dome naďalej býval H. Y. so súhlasom jeho brata. Žalovaný v 1. rade v dome nikdy nebýval. Mal vedomosť, že kúpna zmluva bola spísaná len z toho dôvodu, že žalobca nemal dostatok peňazí, ktoré mal vrátiť titulom pôžičky žalovanému v 1. rade. Neskôr on požičiaval peniaze bratovi na doplatenie kúpnej ceny domu. Nakoľko však brat mu nemal z čoho požičané peniaze vrátiť a jemu sa narodilo dieťa, potreboval financie, preto pristúpili k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy dňa 16. 7. 2015 . O žiadnom dodatku - odstúpení od zmluvy žalovaný v 2. rade nemá vedomosti. Potvrdil, že predmetnú nehnuteľnosť aj naďalej užíva výlučne žalobca, ktorý v dome býval.. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 470 ods. 1, 2 CSP spolu s § 137 písm. c), d) CSP, keď ako prvé skúmal, či podaná žaloba je vhodný procesný nástroj ochrany práv žalobcu na odstránenie spornosti práva a či nejde len o zbytočne vyvolanú konanie, ktorému by muselo nasledovať iné súdne konanie, pričom uzavrel, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na predmetnej žalobe, pretože jeho právo ako vlastníka je vážnym spôsobom ohrozené a nemal inú možnosť ako sa domáhať vyslovenia platnosti a neplatnosti jednotlivých právnych úkonov. Následne aplikujúc ust. § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 46 ods. 1, 2, § 47 ods. 1, 2, § 48 ods. 1, 2 a § 588 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba vo všetkých troch výrokoch je nedôvodná a preto žalobu zamietol. V úvode sa súd zaoberal zistením, či dodatok ku kúpnej zmluve
- odstúpenie od zmluvy, ktorý bol podpísaný žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa 4. 1. 2008 (dátum vyhotovenia dodatku je 5. 1. 2008), je platným právnym úkonom. V súvislosti s obsahom výkladu k § 37 súd poukázal na poruchy vážnosti prejavu vôle , kde sa zaraďujú aj prípady vnútornej výhrady predstieraných právnych úkonov (simulácie) a právnych úkonov vyvolaných žartom, alebo v prípade inej situácie, z ktorej má byť adresátovi zrejmé, že vôľa konajúceho nie je vážna ( tzv.vedomé vady). Od toho je potrebné odlišovať nevedomé vady vážnosti vôle, kedy konajúca strana (alebo aj obe strany) nevie o nezhode medzi vôľou a jej prejavom, napr. omyl - § 49a. Vnútorná výhrada je prejav vôle vykonaný s vnútorným presvedčením, aby nastali právne následky právneho úkonu s nádejou, že jeho následky nenastanú. Vnútorná výhrada spočíva v obmedzení, alebo podmienení vôle, ktoré nie je prejavené, prejav sa tak s vôľou čiastočne prekrýva. V súlade s teóriou ochrany dôvery v takýchto prípadoch nepôjde o neplatný právny úkon. Pokiaľ však o vnútornej výhrade vedel konajúci aj adresát, pôjde o prípad spoločnej simulácie a právny úkon bude neplatný z toho dôvodu. Simulovaný, predstieraný právny úkon je taký, kedy prejav vôle má pôsobiť ako vážny, ale ktorým konajúci nechce vykonať navonok prejavený, alebo žiaden prejav vôle. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané , že predmetný právny úkon bol spísaný žalobcom, ním bol predložený žalovanému v 1. rade na podpis so slovami, že vráti peniaze 1.000.000,- Sk žalobca žalovanému, ktoré mu on v minulosti zapožičal. Zároveň súd vzal za preukázané, že nedošlo k vráteniu pôžičky vo výške 1.000.000,- Sk žalobcom, čo mal potvrdiť aj sám žalobca slovami pred žalovaným v 1. rade v deň podpisu dodatku ku kúpnej zmluve. Práve to bol dôvod, prečo následne sám žalobca na tomto dodatku nezotrvával a podal návrh na zápis - vklad vlastníckeho práva na základe kúpnopredajnej zmluvy, ktorou odpredal svoju domovú nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX (pôvodne LV č. XXXX), kat. územie S.. Z takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru a k jednoznačnému právnemu posúdeniu, že právny úkon - odstúpenie od zmluvy zo dňa 5. 1. 2008 je neplatným právnym úkonom. Dôvodil, že predmetný úkon nebol urobený vážne ani zo strany žalobcu a ani zo strany žalovaného (aj napriek tomu, že ho podpísal), nakoľko vôľa oboch účastníkov v skutočnosti spraviť taký úkon a ním sledovaný právny následok daná nebola, práve naopak, existovala tu vôľa v úplne inej kvalite, a to predložiť pôvodnú kúpnu zmluvu na vkladové konanie. Dôkazom fiktívnosti predmetného odstúpenia od zmluvy bolo podľa prvoinštančného súdu aj ďalšie konanie žalobcu, ktorý aktívne odstraňoval vady predloženej kúpnej zmluvy na vtedajšej správe katastra. V tom čase nepodal ku zmluve žiaden dodatok, žiaden opravný prostriedok, ani podnet prokurátora. V závere teda súd
konštatoval, že pri uzatváraní dodatku ku kúpnej zmluve a hlavne po jej podpísaní vôľa strán existovala v úplne inej kvalite, než ako vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy tvrdí žalobca. Súd mal zato, že v danom prípade išlo o simulovaný právny úkon, nakoľko žalobca pred žalovaným ústne prejavil pred podpísaním odstúpenia od zmluvy vôľu, že mu vráti zapožičané peniaze, ale hneď po podpísaní predmetného právneho úkonu tento prejav zmenil, teda hneď nato mu oznámil, že peniaze mu nevráti.S poukazom na ustanovenie § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd ďalej konštatoval, že predmetné odstúpenie od zmluvy nie je právnym úkonom, ktorý by bol urobený tak, ako je uvedené v § 37 ods. 1, 2 a § 39 Občianskeho zákonníka slobodne, vážne a zrozumiteľne, a preto je takýto právny úkon neplatný a neúčinný. Navyše súd poukázal na to, že odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom, ktorý má byť adresovaný druhej strane predmetného pôvodného úkonu. Žalobca predmetné odstúpenie vyhotovil ako dodatok ku kúpnej zmluve. Tento dodatok nepredložil správe katastra spolu s návrhom na vkladové konanie kúpnej zmluvy, takže aj z tohto dôvodu je úkonom neplatným a neúčinným. Súd prvej inštancie zamietol aj druhý výrok žalobného návrhu, ktorým sa žalobca domáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15. 10. 2007,pretože vôľa oboch účastníkov tohto právneho úkonu bola podať návrh na vklad vlastníckeho práva, a teda v súlade s § 47 Občianskeho zákonníka dovŕšiť nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade na základe predmetnej kúpnej zmluvy. Samotný žalobca potvrdil, že návrh na vkladové konanie podával dňa 9. 1. 2008, teda 5 dní potom, čo došlo k podpisu dodatku ku kúpnej zmluve (na základe ktorého malo dôjsť k odstúpeniu od zmluvy) on sám so súhlasom žalovaného v 1. rade. Tejto vôli žalobcu zodpovedá aj rukou dopísaná poznámka uvedená na strane 3 kúpnej zmluvy z 15. 10. 2007, ktorá bola dopísaná osobne žalobcom 27. 2. 2008, t. j. deň po povolení vkladu vlastníckeho práva, čo len nasvedčuje tomu, že žalobca trval na zavkladovaní vlastníckeho práva v prospech žalovaného v 1. rade. Pri posudzovaní, či predmetná kúpna zmluva je v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka, súd odkázal aj na nález Ústavného súdu SR z 3. 7. 2008 sp. zn. I. ÚS 242/07. Dôvod na zamietnutie prvoinštančný súd videl aj v tej skutočnosti, že žalobca v petite žalobného návrhu nevyšpecifikoval a presne neoznačil kúpnu zmluvu, neplatnosti ktorej sa domáha. Vo výroku žaloby chýba označenie, medzi kým bola kúpna zmluva uzavretá, s ktorým dátumom a kedy bol povolený vklad správou katastra podľa vtedy platného Katastrálneho zákona. Druhý výrok žaloby je pre uvedené nedostatky nevykonateľný už aj vzhľadom na to, že ako žalovaní sú označené subjekty, ktoré následne pristúpili k uzavretiu ďalšej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bola rovnaká nehnuteľnosť ako je uvedené vo výroku žaloby. S poukazom na vyššie uvedené závery a právne posúdenia súd zamietol aj tretiu časť výroku žaloby, ktorou sa žalobca domáhal vyslovenia, že je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti. V závere súd konštatoval, že v tomto konaní nezistil iný dôvod, alebo skutočnosti, pre ktoré by mala byť predmetná kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade neplatná. Pokiaľ by tým malo byť tvrdenie žalobcu, že mu kúpna cena nebola v celku vyplatená, takéto tvrdenie nebolo žalobcom žiadnymi dôkazmi v tomto konaní preukázané. Súd uveril výpovedi žalovaného v 1. rade, že žalobcovi zaplatil zvyšnú časť kúpnej ceny z finančných prostriedkov, ktoré si zapožičal od brata, teda žalovaného v 2. rade, čo aj bolo dôvodom odpredaja spornej nehnuteľnosti do jeho výlučného vlastníctva. Zároveň konštatoval, že ako predávajúci, tak aj kupujúci si žiadnymi listinnými dokladmi nepodložili svoje tvrdenia o výplate kúpnej ceny, ani o zapožičaní 1.000.000,- Sk, takže tieto ich tvrdenia súd v tomto konaní neposudzoval. V závere vychádzal z písomných údajov v oboch kúpnych zmluvách týkajúcich sa zaplatenia kúpnej ceny, ktoré neboli v tomto konaní žiadnymi dôkazmi vyvrátené. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 ,2 C.s.p. Nakoľko žalovaní v 1. a 2. rade mali v konaní plný úspech im priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP a žiadal, aby Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Tvrdil, že postupom súdu prvej inštancie mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd založil svoje zamietajúce rozhodnutie na dôvodoch, ktorými sa nezaoberal a ktoré účastníci ani netvrdili, čím mu odňal možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam v súvislosti s vyslovenou neplatnosťou právnych úkonov a navrhnúť dôkazy na ich vyvrátenie, vyjadriť sa k právnym následkom z nich vyplývajúcich a znemožnil mu tak realizáciu jeho procesných práv. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie nepostupoval v konaní správne, keď rozhodol v tak závažnej veci už na prvom pojednávaní bez dostatočného dokazovania, pričom nevyslovil názor, že by sa mohlo jednať o predstieraný právny úkon a v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Z uvedeného dôvodu zo strany žalobcu nebolo navrhnuté ďalšie dokazovanie a zároveň sa ani žalobca ani žalovaný na pojednávaní k takémuto pohľadu na vec nevyjadrili, preto výrok súdu bol prekvapivý, neočakávaný
a náhly. Vyjadril nesúhlasné stanovisko so závermi súdu o tom, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo 4.1.2008 žalobca vedel o aký právny úkon ide a aké sú jeho právne dôsledky, zmluvu uzatvoril v predpísanej písomnej forme slobodne a bez nátlaku, prejav jeho vôle je určitý a zrozumiteľný oproti čomu pri odstúpení od zmluvy žalobca vedel, že toto je v rozpore so zákonom, preto súd určil, že sa jedná o predstieraný právny úkon. Z uvedeného podľa žalobcu vychádza, že súd nevnímal právne úkony ako spolu súvisiace. Inak by zistil, že aj pri kúpnej zmluve muselo ísť tiež o zastretý právny úkon, a to o zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnostiam, ktorý kúpna zmluva len zastierala. Žalobca zdôraznil, že súd nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil ako a čo mohlo byť zastierané odstúpením od kúpnej zmluvy a čo by mohlo (malo) nahradiť tento „zastieraný“ úkon. V ďalšom zdôraznil, že žalovaný v 1. rade nijakým spôsobom nepreukázal zaplatenie aspoň časti kúpnej ceny a tým aspoň nejaký dôvod k podpore názoru, že v danom čase existovala vôľa účastníkov kúpnu zmluvu naplniť. Keď súd uveril tvrdeniu žalovaného v 1. rade, že poskytol žalobcovi pôžičku 1.000.000,- Sk aj keď nevedel kedy a ako a ani to nezdokladoval s tým, že na jej zabezpečenie mali ako záloh slúžiť sporné nehnuteľnosti, musel zároveň dospieť k záveru, že išlo len o túto pôžičku a jej zabezpečenie a nie o predaj nehnuteľností a teda išlo o nedovolený právny úkon vo vzťahu k čomu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/144/2010. Poukázal na to, že on svojím konaním jednoznačne prejavil svoju pevnú vôľu neodpredať svoj dom, keď sa v čase po odstúpení od zmluvy nedomáhal zaplatenia kúpnej ceny, keďže považoval kúpnu zmluvu za zrušenú, neexistujúcu a zároveň uviedol, že obaja žalovaní sa nikdy neujali držby a nikdy a v nijakej súvislosti nevystupovali ako opravdiví vlastníci nehnuteľnosti. To či odstúpenie od zmluvy je platné alebo neplatné, súd mal posudzovať len z pohľadu zákonnej normy pre platnosť právnych úkonov (opakovane zdôraznil, že vzhľadom na to, že dohodu o odstúpení považoval za absolútne neplatnú ako zastieraný právny úkon, musel súčasne posúdiť, či v takomto prípade sa nejedná pri kúpnej zmluve tiež o zastieraný právny úkon - v skutočnosti ide o zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam a preto vysloviť aj túto kúpnu zmluvu za absolútne neplatnú). Zároveň súd neskúmal a nepýtal sa na dôvod opráv na kúpnej zmluve v katastri, pričom uviedol, že žalobca tak robil na požiadanie žalovaného v 1. rade, ktorý ho zavádzal, že peniaze na zaplatenie kúpnej ceny zoženie a kúpnu zmluvu budú môcť neskôr obnoviť a naplniť. Podľa názoru žalobcu právny úkon - odstúpenie od zmluvu netrpí vadami vôle, bol urobený slobodne a vážne, bol urobený určite a zrozumiteľne v písomnej podobe. Na podporu svojho tvrdenia, že oba úkony možno považovať za predstierané právne úkony, a teda oba za absolútne neplatné poukázal na to, že kúpna zmluva aj odstúpenie boli podpísané v ten istý deň, preto zastáva názor, že súd nesprávne a svojvoľne vyvodil neplatnosť odstúpenia od zmluvy a ponechal bez právneho dôvodu v platnosti kúpnu zmluvu bez určenia záväzku žalovaného v 1. rade zaplatiť kúpnu cenu zo zmluvy. V ďalšom poukázal na rozpory vo výpovedi žalovaného v 1.rade, ktorý uviedol, že mu žalobca navrhol odstúpiť od zmluvy s tým, že mu vráti 1.000.000,-Sk, avšak zároveň vypovedal, že uhradil (žalovaný v 1.rade) žalobcovi 2 x 1.000.000,-Sk (pôžičku 1.000.000,-Sk a pri podpise zmluvy doplatil 1.000.000,-Sk) a rovnako v odstúpení podpísal v ten istý deň ako bola podpísaná kúpna zmluva prevzatie preddavku 2.000.000,-Sk. Týmito nezrovnalosťami sa súd prvej inštancie nezaoberal. Zároveň zdôraznil, že žalovaný v 1.rade tvrdil, že jednotlivé platby poukazoval žalobcovi „casch“, t.j. v hotovosti a nedisponuje dokladmi osvedčujúcimi tieto úhrady. Žalobca vyjadril názor, že žalovaný v 2.rade nemohol disponovať sumou, o ktorej tvrdí, že ju požičal bratovi, pričom súd tieto skutočnosti vôbec neskúmal, neoveroval a nekriticky konštatoval ako preukázané, že došlo k zaplateniu kúpnej ceny. Opakovane zdôraznil, že v konaní nebolo ničím preukázané uhradenie zvyšnej časti kúpnej ceny zo strany žalovaného v 1.rade, pričom zároveň z výpovede samotného žalovaného v 1.rade je zrejmé, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy nemal žiadne peniaze na jej zaplatenie, preto jeho vôľa nemohla byť vážna na zotrvaní platnosti kúpnej zmluvy. Zároveň žalobca namietal, že pokiaľ súd označil časť petitu za presne nešpecifikovaný a nedostatočný vo vzťahu k označeniu kúpnej zmluvy neplatnosti ktorej sa domáha, mal povinnosť požiadať žalobcu, ak to považoval za potrebné o spresnenie a doplnenie žalobného petitu.
3.K podanému odvolaniu sa žalovaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrili písomne tak, že odvolanie považuje za nedôvodné, nakoľko nedošlo k naplneniu žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov. K odvolaciemu dôvodu podľa ktorého súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalovaní zdôraznili, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaným a hodnotením dôkazov, teda neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva (uznesenie ÚS SR IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, I. ÚS 50/04. Rovnako ako nedôvodnú označili námietku žalobcu, že súd prvej inštancie rozhodol v tak závažnej veci už na prvom pojednávaní a ani
náznakom neznačil, ktorým smerom sa uberá jeho konečné rozhodnutie, nakoľko rozhodnúť na jedinom pojednávaní, ak je to možné, je zákonnou povinnosťou súdu za účelom zabezpečiť rýchly prístup strán k spravodlivosti a naznačovanie výsledku sporu, teda prejudikovanie rozhodnutia, by zase bolo v rozpore s požiadavkou nestrannosti súdu(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Y. proti Rakúsku, Nález ÚS SR I. ÚS 46/05). Žalovaní uviedli, že predmetom konania, ktorý vymedzil žalobným návrhom sám žalobca, je posúdenie platnosti či neplatnosti žalobcom určených právnych úkonov, a preto súd prvej inštancie v prvom rade skúmal a posudzoval, či dotknuté právne úkony vykazujú znaky platných alebo naopak neplatných právnych úkonov, pričom na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. Zároveň žalovaní mali za to, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s Civilným sporovým poriadkom a zdôraznili dôkazné bremeno žalobcu. Vyjadrili názor, že v prípade skutočnosti, ktoré žalobca uvádza vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku sa o tzv. novoty v odvolacom konaní v zmysle predpokladanom CSP nejedná. Súd prvej inštancie použil správne právne normy, ktoré aj správne vyložil a aplikoval na zistený skutkový stav, pričom svoje závery riadne, jasne a vyčerpávajúco objasnil aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. Napokon z dôvodu procesnej opatrnosti súc si vedomý dikcie § 154 v spojení s § 373 ods. 4 CSP žalovaní výslovne popreli všetky skutkové tvrdenia žalobcu, podľa ktorých žalovaný v 1.rade ako kupujúci si nesplnil povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, ako aj skutočnosť uvádzanú žalobcom, že kúpna zmluva je v skutočnosti zastretým právnym úkonom (zabezpečovacím prevodom práva k nehnuteľnosti),aj tvrdenie, že žalobca opravu vád kúpnej zmluvy na správe katastra vykonal na požiadanie žalovaného v 1.rade (ktorý ho mal zavádzať, že peniaze na kúpnu cenu zoženie) a rovnako popreli tvrdenie, že žalobca neinicioval právny úkon odstúpenia od zmluvy, ako aj ďalšie tvrdenia uvedené v odvolaní. Žalovaní preto navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
4.Žalobca v replike zdôraznil, že v priebehu pojednávania protistrana nijakým spôsobom nenamietala platnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy, preto žalobca považoval toto odstúpenie za nesporný úkon a nemal dôvod dožadovať sa dokazovania v tomto smere. Ak súd v priebehu pojednávania došiel k presvedčeniu, že sa jedná o simulovaný právny úkon, bolo potrebné účastníkov na úvahu súdu v tomto smere upozorniť. Žalobca vyjadril názor, že dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva vo vzťahu k určeniu neplatnosti odstúpenia od zmluvy zaťažuje jednoznačne žalovaného v 1.rade. Zdôraznil, že nevidel dôvod na pojednávaní argumentovať v smere dokazovania platnosti, či neplatnosti odstúpenia od zmluvy, keďže žalovaný v 1.rade v rámci procesnej obrany nenamietal nijakým spôsobom platnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy, pričom žalobca poukázal na ust. § 151 ods. 1 CSP v zmysle ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Žalobca považoval dodatok ku kúpnej zmluve - odstúpenie od kúpnej zmluvy medzi stranami za nesporný, a preto nenavrhoval dokazovanie v tomto smere. Žalobca teda nevidel žiaden dôvod žiadať súd o vedenie dokazovania ani vo vzťahu k posudzovaniu otázky simulovaného právneho úkonu (ako to posúdil súd prvej inštancie), naopak žalovaní sa mali takéhoto zistenia súdu dožadovať a podľa § 154 CSP prostriedky procesnej obrany uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Zdôraznil základné princípy procesného práva v zmysle ktorých, aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia, pričom medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je teda úzka vzájomná väzba. Zároveň podľa názoru žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný žiadne peniaze nepožičal a že zaplatil kúpnu cenu, naopak takéto tvrdenia musí jednoznačne preukázať žalovaný v 1.rade, ktorého zaťažuje v tomto smere dôkazné bremeno. Tieto skutočnosti však žalovaný v 1.rade nepreukázal, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie teda nemohol dospieť na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalovaný v 1.rade preukázal svoje tvrdenie o pôžičke a o zaplatení kúpnej ceny.
5.Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné ,preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6.Žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/,g/ a h/ CSP , pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane ,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam , zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .
7.Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
8.Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
9.Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm.g/ CSP je v súdnej praxi daný vtedy ,ak účastník oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky v súlade s § 366 CSP a z týchto skutočností vyplynie skutkový stav, ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého rozhodnutia, t.j. je zrejmé, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí. Podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného je zrejmé, že zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v prvoinštančnom konaní, iba v obmedzenom rozsahu. Strana sporu zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. V zmysle citovaných ustanovení právo tzv. novôt v odvolacom konaní je nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len v prípadoch uvedených v § 366 CSP .
10.K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
11.Uvedené odvolacie dôvody boli v tomto prípade naplnené.
12.Odvolací súd ako dôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že postupom súdu prvej inštancie mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd založil svoje zamietajúce rozhodnutie na dôvodoch, ktorými sa nezaoberal a ktoré účastníci ani netvrdili, čím mu odňal možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam v súvislosti s vyslovenou neplatnosťou právnych úkonov a navrhnúť dôkazy na ich vyvrátenie, vyjadriť sa k právnym následkom z nich vyplývajúcich a znemožnil mu tak realizáciu jeho procesných práv.
13.Pri posudzovaní uvedenej námietky odvolací súd poukazuje na to, že aj keď Civilný sporový poriadok ( predtým Občiansky súdny poriadok) upravuje postup súdu a strán sporu ( účastníkov) v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, nemôže zabezpečiť, že každé konanie bude v plnom rozsahu (v každom momente konania) zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Civilný sporový poriadok ( predtým Občiansky súdny poriadok), ktorý predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Niektoré procesné vady sami o sebe považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť odvolania a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod. A niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti uvedených procesných vád považuje za relevantný odvolací dôvod ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
14.So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napr. II.ÚS 261/06) treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým prípadne došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov. Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávnosti treba mať vždy na zreteli materiálne hľadisko, tzn. reálny dopad namietaného postupu súdu na procesnú situáciu účastníkov. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu ( ktorá je aplikovateľná aj na nový procesný predpis) už dávnejšie dospela k názoru, že „podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.f/ OSP nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený odvolanie“ ( uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/268/2012 )
15.Zároveň odvolací súd vychádzal aj zo zásady, v zmysle ktorej konanie pred súdom musí zabezpečiť pre strany sporu (účastníkov konania) spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process) tým ,že rešpektuje viaceré základné procesné práva priznané účastníkovi Civilným sporovým poriadkom ( predtým Občianskym súdnym poriadkom), medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim.
16.Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
17.Podľa § 150 ods . 1,2 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
18.Podľa § 151 ods.1,2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
19.Aj v zmysle predchádzajúceho procesného predpisu( účinného v čase začatia sporu), ktorým bol Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016 ,v sporovom konaní platila zásada dispozičná a prejednacia, v zmysle ktorej je zásadne vecou účastníkov konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení (§ 101 ods.1, § 120 ods.1 O.s.p.), pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu- účastníkoch konania. Každá zo sporových strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v ich prospech (bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu). Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení niesol prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré vychádzalo zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihovali aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom smerovalo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka( sporovej strany). Občiansky súdny poriadok tu vymedzoval tzv. dôkazné bremeno (§ 120 ods.1 O.s.p.) ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, keďže je určovaná výsledkom vykonaného dokazovania. Procesný zmysel dôkazného bremena vznikal predovšetkým v takej dôkaznej situácii, keď aktívni účastníci bezozbytku splnili svoju povinnosť tvrdenia, aj povinnosť dôkaznú. Jeho pravým cieľom bolo umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, v spore podstatná, nebola (v zmysle že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok hodnotenia dôkazov neumožnil súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musel súd rozhodnúť v neprospech účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Zákon teda určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka (strany sporu) nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov ,je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
20.V Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1.7.2016 ( t.j. aj v čase, kedy bola žalovaním doručená žaloba spolu s uznesením o nariadení neodkladného opatrenia a kedy mohli prvý krát uplatniť prostriedky procesnej obrany ) samotnými pojmami procesný útok a procesná obrana zákonodarca zdôrazňuje kontradiktórnosť procesného postavenia protistrán v sporovom konaní. Ustanovenia § 149 až 154 CSP predstavujú, inštitucionálne prehĺbenie sporovosti konania upraveného v Civilnom sporovom poriadku, pričom ich cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP) alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP).Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania a tvorí jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku.
21.Podľa § 181 ods.1 CSP po vyvolaní veci a úkonoch podľa § 180 žalobca prednesie podstatný obsah žaloby a vyjadrení podľa § 167. Žalovaný má právo vyjadriť sa k prednesu žalobcu. Strana môže odkázať na svoje písomné podanie.
22.Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
23.Podľa § 181 ods.3 CSP v konaní sa postupuje v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesného útoku a prostriedkoch procesnej obrany a v súlade s ustanoveniami o dokazovaní.
24.Odvolací súd považoval za dôvodnú námietku odvolateľa o porušení jeho práva v dôsledku toho, že prvoinštančný súd nepostupoval v súlade s citovanými ustanoveniami a uvedenými zásadami; založil svoje zamietajúce rozhodnutie na dôvodoch, ktorými sa nezaoberal a ktoré účastníci ani netvrdili ( neboli obsiahnuté v prostriedkoch procesnej obrany žalovaných). Preto bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.b/, f/ a g/ CSP.
25.Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil a na daný skutkový stav ho nesprávne aplikoval.
26.Odvolací súd považuje za správny postup súdu, pokiaľ vzhľadom na žalobný návrh ako prvé posudzoval s poukazom na ust. § 137 CSP, či podaná žaloba je vhodný procesný nástroj ochrany práv žalobcu na odstránenie spornosti práva, resp. určenie právnej skutočnosti. Odvolací súd však uvádza, že takémuto skúmaniu je potrebné podrobiť každý jeden výrok žalobného návrhu osobitne (vrátane posúdenia potreby preukázania existencie naliehavého právneho záujmu pri jednotlivých žalobných výrokoch v závislosti od toho, čo je predmetom toho-ktorého výroku, pretože naliehavý pr. záujem nie je nevyhnutný pri všetkých typoch žalôb) .
27.Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, či tu právo je alebo nie je vo vzťahu k tretiemu výroku, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností.
28.Odvolací súd za dôvodnú považuje námietku žalobcu o tom, že súd prvej inštancie mal skúmať platnosť, resp. neplatnosť pri uzatváraní všetkých právnych úkonov uzatvorených medzi stranami sporu ( a relevantných pre posúdenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti) . Nedostatočným sa javí posúdenie danosti vôle iba pri odstúpení od kúpnej zmluvy, pretože rovnako bolo povinnosťou súdu skúmať náležitosť vôle aj pri uzatváraní samotnej kúpnej zmluvy ,tak ako na to poukazuje žalobca v odôvodnení. Posudzovať vôľu účastníkov zmluvného vzťahu iba vo vzťahu k jednému medzi nimi vykonanému právnemu úkonu, bez súčasného posúdenia ich úmyslu ako celku nie je možné.
29.Odvolací súd poukazuje zároveň na potrebu zohľadniť aj to, že všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (rozhodnutie NS SR 1Cdo/48/2010).
30.V kontexte uvedeného bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zisťovať, či aj pri kúpnej zmluve sa nejedná o zastretý právny úkon, napr. o zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnostiam, najmä vychádzajúc z výpovede samotného žalovaného o poskytnutí pôžičky žalobcovi , pričom označil za dôvod, pre ktorý mal záujem, aby došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy práve tú skutočnosť, že mu malo byť sľúbené vrátenie požičaných finančných prostriedkov. Pri posúdení vôľu žalovaného v 1.rade je potrebné zohľadniť aj tieto tvrdenia.
31.V neposlednom rade odvolací súd akceptoval aj námietku žalobcu o nesprávnych a predčasných záveroch súdu prvej inštancie ( ktoré sa neopierali o vykonané dokazovanie) o úhrade kúpnej ceny. Súd prvej inštancie konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, že žalovaný v 1.rade nedisponuje žiadnym dokladom osvedčujúcim úhradu kúpnej ceny (doplatku kúpnej ceny) a rovnako ani dokladom o poskytnutí pôžičky, nakoľko tieto mali byť poskytnuté v hotovosti. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že žalovaný v 1.rade ani nekonkretizoval, kedy presne a v akej výške bol doplatok alebo jeho jednotlivé splátky žalobcovi uhradený. Nezrozumiteľným sa potom javí záver súdu, že „ako predávajúci tak aj
kupujúci si žiadnymi listinnými dokladmi nepodložili svoje tvrdenia o výplate kúpnej ceny ani o zapožičaní 1 mil. Sk, takže tieto ich tvrdenia súd v tomto konaní neposudzoval“. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, akým spôsobom súd prvej inštancie túto skutočnosť vyhodnotil, najmä vzhľadom na to, že dôkazné bremeno na preukázanie úhrady kúpnej ceny zaťažuje práve žalovaných, v prospech ktorých súd prvej inštancie rozhodol.
32.Vo vzťahu k posudzovaniu existencie vážnosti vôle u žalovaného v 1.rade a to aj pri uzatváraní kúpnej zmluvy a rovnako aj pri podpisovaní dohody, ktorej obsahom bolo odstúpenie od kúpnej zmluvy ,súd vôbec neskúmal vážnosť vôle a úmysel žalovaného v 1.rade, najmä či disponoval finančnými prostriedkami na úhradu tejto kúpnej zmluvy a teda či mal úmysel predmetnú nehnuteľnosť zakúpiť, resp. či jeho vôľou nebolo dosiahnuť iný cieľ ( vrátenie pôžičky, resp. zabezpečenie pohľadávky a i.). Napokon v prospech záveru, že kúpna cena nebola v celosti uhradená , ako aj spochybnenia vôle žalovaného v 1. rade nehnuteľnosť kúpiť, svedčí aj skutočnosť, že žalovaní sa nikdy neujali držby a predmetnú nehnuteľnosť užíval po celú dobu práve žalobca (dôvody takéhoto postoja nikdy nevysvetlili).
33.Pri posudzovaní vôle zúčastnených strán nemožno opomenúť ani skutočnosti, ktoré vyplynuli z výpovede žalovaného v 1.rade, ktorý uviedol, že s návrhom na odstúpenie súhlasil a podpísal dohodu o odstúpení od kúpnopredajnej zmluvy a až následne po podpísaní dodatku zmenil postoj. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podpísania odstúpenia od kúpnopredajnej zmluvy úmyslom žalovaného v 1.rade bolo od predmetnej zmluvy odstúpiť, t.j. nemal záujem o realizáciu kúpnopredajnej zmluvy, naopak mal záujem o vyplatenie finančných prostriedkov.
34.Tu odvolací sú upriamuje pozornosť aj na potrebu odstránenia rozporu medzi tvrdením žalovaného v 1. rade , že v čase spísania odstúpenia mala byť uhradená záloha na kúpnu cenu vo výške 2 mil. Sk (pozostávajúca z čiastky 1 mil. pôžičky a sumy 1 mil. vyplatenej v hotovosti pri podpisovaní kúpnej zmluvy), a jeho tvrdením, že podpísal odstúpenie, keď žalobca navrhol, že mu vráti 1 mil. Sk. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ pre odstúpenie postačovalo vrátenie iba čiastky 1 mil. Sk, možno z toho vyvodiť, že druhá časť zálohy vo výške 1 mil. Sk vtedy uhradená nebola.
35. Pre úplnosť odvolací súd zároveň uvádza, že aj keď odstúpenie od zmluvy je spravidla jednostranným právnym úkonom účastníka zmluvy, nemožno vylúčiť, aby sa účastníci dohodli na odstúpení od zmluvy aj vtedy, keď to zákon neustanovuje alebo keď sa o tom vopred nedohodli, pričom je potrebné vychádzať z toho, že takúto dohodu účastníkov o odstúpení od zmluvy zákon nezakazuje, a preto je prípustná.
36.Vzhľadom na vyššie uvedené nezrovnalosti v tvrdeniach a výpovediach, ktoré v priebehu konania neboli odstránené a súd v odôvodnení nevysvetlil ako ich vyhodnotil, pričom chronológia jednotlivých udalostí nie je dôsledne objasnená, najmä nie sú preukázané skutočnosti vzťahujúce sa na úhradu kúpnej ceny a preukázanie vôle jednotlivých zúčastnených strán, rozhodnutie súdu prvej inštancie sa javí ako predčasné.
37.Odvolací súd vychádza z úvahy, že rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, musí obsahovať výklad opodstatnenosti pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkové pochody musia byť v odôvodnení dostatočne vysvetlené nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesto na dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydávaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu ako aj v právnom posúdení veci.
38.S poukazom na uvedené požiadavky, ktoré rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa , odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie za účelom odstránenia vytýkaných procesných vád, ktoré spôsobili, že postupom súdu bola odňatá účastníkom konania možnosť konať pred súdom a zároveň za účelom dôsledného preskúmania náležitosti vôle účastníkov zmluvného vzťahu v zmysle vyššie uvedených úvah. V novom rozhodnutí (po vykonaní dokazovania vychádzajúc
z návrhov sporových strán) sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiada so všetkými námietkami a tvrdeniami strán sporu. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.
39.Odvolací súd dodáva, že pokiaľ súd prvej inštancie bol toho názoru, že druhý výrok žalobného návrhu nebol dostatočne špecifikovaný, keďže žalobca presne neoznačil kúpnu zmluvu, neplatnosť ktorej sa domáha, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať tak, aby táto vada žalobného návrhu bola odstránená.
40.Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou žaloby je žalobný návrh (petit). V ňom žalobca uvádza, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok jeho rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o návrh súdneho výroku, kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť a určitosť výrokov rozsudkov. Presný a určitý petit je síce pre súd rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch, to však v plnom rozsahu platí len z hľadiska obsahu petitu a podstaty zmyslu toho, čoho sa žalobca v konaní domáha. Tam, kde je to potrebné, je dokonca povinnosťou súdu upraviť formulačne petit žaloby tak, aby zodpovedal objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným spôsobom výkonu rozhodnutia.
41.Procesný predpis nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového stavu domáha. Petit žaloby, tak ako žalobca formuluje v podanej žalobe alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového (t.j. či je v žalobe dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené, čo žalobca žiada). Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel.
42.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).