Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_14C-95-2016.pdf
PDF · 172.63 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/95/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dunajská Streda pred sudkyňou JUDr. Monikou Jakubovou, v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť so sídlom v Bratislave, Mozartova 9, IČO 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Nám. Biely kríž 3, proti žalovanému: ORCHID, s.r.o. so sídlom Rozmarínová 3326/2, 932 01 Veľký Meder, IČO: 36 269 841, zastúpenému: PETKOV & Čo s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, IČO: 50 430 742, konajúc Mgr. Ivanom Petkovom, o zaplatenie 1.820 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamieta. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.820 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.820 eur od 14.03.2016 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania vo výške 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 1820 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 14.03.2016 do zaplatenia. Uviedol, že je organizáciou kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. a ako taký vykonáva kolektívnu správu okrem iného aj použitia diel ním zastúpených autorov prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania prostredníctvom technických zariadení. V zásade ide o použitie zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení, prípadne iných prevádzok. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia a používal v roku 2015 v tomto zariadení predmety ochrany žalobcom spravované, teda realizuje retransmisiu prostredníctvom technických zvukovoobrazových zariadení, konkrétne 35 zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia. V zmysle príslušných právnych noriem si použitie diel autorov prostredníctvom retransmisie vyžaduje súhlas vo forme hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a žalovaným ako používateľom diel. Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky (ďalej len „ZHR“) splnomocnil ZHR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Medzi žalobcom a ZHR prebiehali v roku 2015 rokovania, ktoré však boli neúspešné. Žalobca koncom roka 2015 e-mailom a tiež písomne žalovaného upozornil, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy a k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia. Žalovaný bezdôvodné obohatenie žalobcovi dobrovoľne nevyplatil. Nakoľko naďalej neoprávnene používal predmety ochrany spravované žalobcom, žalobca si týmto uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie si žalobca podľa § 56 ods. 1 písm. g) a § 81 ods. 1 písm. i) zákona č. 618/2003 Z. z. uplatňoval za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 celkom v sume
1.820,- Eur (35 zvukovo obrazových zriadení x 26 eur) ako dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny, ktorá by žalobcovi patrila pri oprávnenom použití diel žalovaným. 2. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril tak, že namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže žalobca je oprávnený konať a uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Z dohody musí byť zrejmé, v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať a najmä vo vzťahu ku ktorým jeho autorským dielam, a následne má žalobca preukazovať, či vôbec k použitiu tých ktorých predmetov ochrany v rozhodujúcom období došlo. Žalovaný zdôraznil, že k dohode o uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy nedošlo z dôvodu, že žalobca odmietol ZHR poskytnúť zoznam ním zastúpených nositeľov práv ako aj zoznam predmetov ochrany, ku ktorým v rozhodnom období vykonával správu práv patriacich týmto zastúpeným nositeľom, aby bolo možné posúdiť, či na strane žalovaného vôbec môže eventuálne dôjsť k použitiu toho ktorého diela za predpokladu, že by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania poskytovaného vysielateľmi alebo retransmitentmi. Žalovaný potom nemal možnosť posúdiť, či je vôbec potrebné uzatvárať licenčnú zmluvu práve so žalobcom a na základe nej platiť licenčnú odmenu za použitie „nevedno čoho" v prospech „nevedno koho". Žalovaný nemôže podstúpiť riziko, že bude čeliť žalobe samotného autora, ktorý žalobcom nie je zastúpený, alebo síce je, ale nie práve vo vzťahu k dielu, ktorého sa prípadný verejný prenos bude týkať. Ak teda žalobca nepreukázal, koho vlastne v rozhodnom období zastupoval a v akom rozsahu, nie je možné ani ustáliť, či je vlastne žalobca vecne legitimovaný na podanie žaloby v znení, v akom ju podal. Žalobca v žalobe produkuje len ničím nepodložené tvrdenia, z ktorých vôbec nevyplýva, že na strane žalovaného vôbec mohlo dôjsť, a už vôbec nie že došlo, k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania ani k verejnému prenosu diel, ku ktorým žalobca vykonáva správu. Pre preukázanie vykonávania verejného prenosu nepostačuje len preukázanie prítomnosti televízneho prijímača (ani túto skutočnosť žalobca nepreukázal) v ubytovacom zariadení. Žalobca musí inter alia preukázať, že (i) televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať signál, (ii) žalovaný tento signál reálne prijímal a sprostredkovával svojim zákazníkom a (iii) do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým žalobca vykonáva správu. Ďalej musí preukázať, že všetky tieto predpoklady boli splnené práve v rozhodujúcom období, za ktoré žalobca uplatňuje svoj nárok. Žalobca svojim konaním, ktorým iniciuje súdne spory, porušuje princíp zákazu zneužitia práva i jeho šikanózny výkon v rozpore s dobrými mravmi. Preto žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť v celom rozsahu. 3. V ďalších svojich písomných podaniach a vo vyjadreniach na pojednávaní žalobca uviedol, že v rámci prebiehajúcich rokovaní o uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy ZHR nikdy nespochybňoval skutočnosť, že žalobca je oprávnený k jej uzatvoreniu a nikdy nevzniesol požiadavku predloženia zoznamu predmetov ochrany. Medzi účastníkmi rokovaní bola sporná najmä výška licenčnej odmeny. Žalobca vychádzajúc zo svojho sadzobníka ponúkol členom ZHR zľavu vo výške 40 % z ročnej licenčnej odmeny. ZHR túto ponuku neakceptoval a dal protinávrh na zaplatenie licenčnej odmeny vo výške 1.000,- Eur za všetkých 206 jeho členov za používanie všetkých diel, ku ktorým žalobca vykonáva správu a za celý rok 2015. Tento protinávrh bol viac ako neprimeraný. ZHR podalo žiadosť o preverenie sadzobníka žalobcu a o získanie informácií na Ministerstvo kultúry SR. Ďalej podalo aj podnet pre zneužívanie dominantného postavenia žalobcu na Protimonopolný úrad SR, ktorý sa ním ako nedôvodným nezaoberal. Dňa 15.10.2015 sa z iniciatívy žalobcu uskutočnilo rokovanie, na ktorom ZHR predložil návrh Dohody, ktorú žalobca nemohol akceptovať. Posledné rokovanie sa uskutočnilo dňa 13.1.2016. Na ňom právny zástupca ZHR navrhol zaplatenie licenčnej odmeny vo výške 10 % ročne. S týmto návrhom žalobca nemohol súhlasiť aj s poukazom na zásadu rovnakého zaobchádzania s povinnými subjektmi, ktorými sú aj nečlenovia ZHR. Až následne právny zástupca ZHR uviedol, že budú v rámci svojej obrany požadovať preukázanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv a všetkých predmetov ochrany, čo bude viesť k dlhoročným súdnym sporom. Sadzobník žalobcu vychádza z kritérií stanovených pre licenčné odmeny v § 45 zákona č. 618/2003 Z. z. a z medzinárodných štandardov uplatňovaných pre licenčné odmeny zahraničnými partnermi žalobcu, ktorých diela žalovaný vo veľkej miere používa. Svoju aktívnu vecnú legitimáciu žalobca preukázal predložením oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry SR, z ktorého vyplýva, že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy práv autorov a iných nositeľov práv, a to k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca je v Slovenskej republike jedinou organizáciou, ktorá vykonáva správu práv autorov a iných nositeľov práv vyššie uvedených diel v odbore verejného prenosu. Žalobca na svojej webovej stránke uverejňuje zoznam nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. Používateľ a v tomto prípade je to žalovaný, je povinný plniť svoje zákonné povinnosti oprávnenej organizácii kolektívnej správy pokiaľ nepreukáže,
že konkrétny nositeľ práv túto kolektívnu správu vylúčil. Námietka vecnej aktívnej legitimácie je účelovou obranou žalovaného, ktorej cieľom má byť rozsiahle a neefektívne dokazovanie, keďže žalobca zastupuje státisíce domácich i zahraničných autorov a iných nositeľov práv a milióny predmetov ochrany z rozličných oblastí autorskej tvorby. Žalovaný pri iných organizáciách kolektívnej správy takéto preukazovanie pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv nepožadoval, čo svedčí o účelovosti jeho tvrdení, ktorými mieni dosiahnuť vopred avizovaný želaný výsledok v podobe predlžovania súdnych konaní. Žalovaný svojimi tvrdeniami nesprávne interpretuje autorský zákon, najmä ustanovenie § 40 ods. 4, ktoré platí pre prípad individuálnych licenčných zmlúv a nie hromadných a tiež ustanovenie § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1, podľa ktorého sa nevyžaduje špecifikácia konkrétnych diel, ale v ktorých ide o možnosť udeliť licenčnou zmluvou súhlas buď na použitie všetkých diel, alebo iba niektorých z nich, napr. audiovizuálnych, výtvarných a pod. Žalovaný zjavne nechápe, alebo účelovo ignoruje podstatu kolektívnej správy práv a podstatu inštitútov hromadných či kolektívnych licenčných zmlúv. Je na ňom, aby uviedol, ktoré diela pri svojom podnikaní používa verejným prenosom, teda na ktoré musí mať uzatvorenú licenčnú zmluvu a žalobca mu na ten účel poskytne licenciu. Ak by chcel žalovaný tieto diela bližšie špecifikovať, musel by denne žalobcovi predkladať zoznam všetkých použitých literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia a to na všetkých televíznych kanáloch a rozhlasových staniciach, ku ktorým verejnosti v hotelových izbách umožňuje žalovaný prístup. Práve z dôvodov faktickej nemožnosti udeľovania licencií na konkrétne špecifikované diela pri ich masovom použití, o čo ide pri verejných prenosoch, sú v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, hromadných a kolektívnych zmlúv. Používateľ tým získa istotu legálneho použitia diel a autor diela má istotu poskytnutia licenčnej odmeny. Žalobca tiež poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001, podľa ktorej harmonizácia autorských práv musí byť založená na vysokom stupni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva. Autorské práva autorov zastúpených žalobcom sú chránené zákonom, ústavou a medzinárodnými normami. Autori môžu so svojimi právami nakladať podľa vlastnej vôle, pričom do tohto práva im nesmie nikto zasahovať. Podľa ods. 10 úvodných ustanovení Smernice, ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej činnosti, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, a služby na požiadanie, sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícií. Žalobca poukázal aj na ustanovenia ods. 11 a 22 úvodných ustanovení Smernice a § 18 ods. 2 písm. h) autorského zákona. Žalovaný uzatvoril prostredníctvom ZHR licenčné zmluvy s inými organizáciami kolektívnej správy práv a to so I. a I., ale nie so žalobcom. Tým sa dopustil neoprávneného používania autorských diel autorov, ktorých práva zastupuje žalobca. Žalobca poukázal aj na Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-306/05. Súdny dvor v ňom výslovne uviedol, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu, verejný prenos. Uvedené znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo- obrazové zariadenia vybavené príjmom, týmto samotným dochádza k verejnému prenosu. V akom rozsahu žalovaný reálne prijímal a ďalej sprostredkovával verejný prenos, je pre splnenie jeho povinnosti uzatvoriť licenčnú zmluvu, nepodstatné. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje žalobca žalovanému súhlas, teda právo a nie povinnosť používať diela verejným prenosom. Je na ňom, do akej miery toto právo využije, alebo nevyužije. Žalobca pre rok 2015 uzatvoril hromadné licenčné zmluvy na identický rozsah a spôsob použitia diel s 218 subjektmi a s ďalšími 20 subjektmi uzatvoril mimosúdne dohody, pričom licenčná odmena bola vždy dohodnutá v súlade so Sadzobníkom. Výška licenčnej odmeny zodpovedá situácii na trhu, je primeraná, dôvodná a má oporu v cenotvorbe. Aj podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 101/2011 z 24. marca 2011, ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za rovnakú a primeranú odmenu, nepochybne by to znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských hudobných diel, úplné vystavenie svojvôli používateľov a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorskoprávnej ochrany. Žalobca taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-162/10, podľa ktorého prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje vo izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače
do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Na základe výzvy generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 vypustila aj Česká republika zo svojej právnej úpravy ustanovenia, ktorými nepovažovala poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielania v ubytovacích zariadeniach za sprístupnenie diel. Požiadavka žalovaného na predloženie zoznamu nositeľov práv a zoznamov predmetov ochrany je v rozpore s princípom kolektívnej správy a je šikanózna. Zoznam nositeľov práv v SR ako aj zoznam zahraničných organizácií kolektívnej správy práv, s ktorými má žalobca uzatvorené recipročné zmluvy o zastupovaní, je zverejnený na jeho webovej stránke. Preukazovanie konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielania v roku 2015 je nereálne, objektívne nemožné a nezmyselné. Žalobca zastupuje nositeľov práv, ktoré tvoria výraznú väčšinu tvorivej zložky televízneho vysielania a to tak čo sa týka slovenských autorov, ako aj autorov zahraničných. I. zastupuje výhradne autorov hudobných diel a I. zastupuje výkonných umelcov. Z uvedeného dôvodu I. vyžaduje tzv. primeranú odmenu a nie odmenu licenčnú, pričom tento zohľadňuje aj vyťaženosť, t. j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia. V prípade ďalšieho verejného prenosu, čo je predmetom konania, ide o hromadné používanie predmetov ochrany, licenčná odmena sa v takýchto prípadoch stanovuje paušálnou sumou, pretože iný spôsob určenia výšky odmeny objektívne nie je možný vzhľadom na rozsah a spôsob používania predmetov ochrany. Takýto postup je ako jediný možný, je celosvetovo akceptovaný a používaný. Len takýmto spôsobom je možné zabezpečiť ochranu práv a výkon majetkových práv autorov. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-3 67/15 je možné od porušovateľa požadovať buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitostí a aspektov konkrétneho prípadu alebo zaplatenie paušálnej sumy bež toho, aby sa musela preukazovať existencia skutočnej ujmy. 4. V priebehu konania žalovaný navrhoval konanie vo veci prerušiť jednak podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP a to na základe analýzy licenčných poplatkov, pretože žalobca sám stanovil licenčnú odmenu, ktorú žalovanému jednostranne vnucuje, čím zneužíva svoje dominantné postavenie na trhu. ZHR preto dňa 19.12.2016 podal na Protimonopolnom úrade SR oznámenie vo veci podozrenia na možné zneužívanie dominantného postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži. Do vyriešenia tejto otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť, navrhol konanie prerušiť a oznámiť začatie tohto konania Protimonopolnému úradu SR aj Európskej komisie podľa § 158 CSP. Tiež navrhol prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný podal z dôvodu rozporu ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. účinného do 31.12.2015 s článkom 1 ods. 1, 13 ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR a súčasne navrhol, aby súd inicioval toto konanie pred Ústavným súdom SR aj preto, že neskorším zákonom č. 185/2015 Z. z. bola táto sankcia odstránená, teda v súčasnosti sa pri neoprávnenom zásahu do práv autorov už nevyžaduje vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny, ale len bezdôvodné obohatenie v rovine všeobecného inštitútu občianskeho práva. Napokon žalovaný navrhol prerušenie konania aj podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP a to na základe potreby eurokonformného výkladu § 84 ods. 1 autorského zákona, pričom navrhol súdu predložiť Súdnemu dvoru EÚ nasledovnú prejudiciálnu otázku, či je v súlade s právom EU taká prax súdu SR, pri ktorej by súd na ním posudzovanú vec aplikoval také ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku, podľa ktorého je každý používateľ predmetu ochrany autorským právom povinný plniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy. 5. Žalobca navrhoval návrhy na prerušenie konania zamietnuť. Výška požadovaného bezdôvodného obohatenia je stanovená na základe toho, za akú odmenu žalobca poskytoval licencie iným používateľom. O zneužití dominantného postavenia na trhu rozhoduje Protimonopolný úrad SR, pričom ZHR už v roku 2015 podal tomuto úradu podnet vo veci sadzobníka žalobcu. Protimonopolný úrad SR odpovedal tak, že sa podnetom nebude zaoberať. V lete 2016 sa Protimonopolný úrad SR opätovne zaoberal podnetom na prešetrenie výšky licenčných odmien žalobcu, pričom vzhľadom na charakter posudzovanej veci ani nezačal konanie. Žalobca nemá vedomosť, či na základe posledného (tretieho) podnetu žalobcu začal vôbec Protimonopolný úrad SR konať. Rozhodnutie súdu však nie je závislé od odpovede na otázku, či zo strany žalobcu prišlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu, ale relevantné je len zistenie výšky obvyklej odmeny. Podľa smernice EP č. 2001/29/ES bod 11 úvodných ustanovení, je potrebný prísny a účinný systém ochrany autorských práv a podľa bodu 57, členské štáty majú prijať také opatrenia, aby sankcie za porušovanie autorských práv boli účinné, primerané a varujúce. V Českej republike režim úpravy bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny platí od r. 2001 a je rešpektovaný všetkými súdmi. Pokiaľ by súd nerešpektoval platný a účinný právny predpis, ktorým je § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona, ktorý nie je v rozpore s Ústavou SR,
porušil by článok 16 ods. 1 CSP. Žalobca predložil zoznamy nositeľov práv a zoznamy recipročných zmlúv a tiež niektoré zo zmlúv o zastupovaní žalobcu uzavreté s autormi. Stanovisko Ministerstva kultúry SR nemá pre toto konanie žiadny význam, jeho výklad považuje žalobca za arbitrárny a nemajúci oporu v hmotnom práve. V bode 82 rozsudku SD EÚ pod sp. zn. C-l35/2010 súd poukázal na svoje iné rozsudky, v ktorých už rozhodol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia uskutočňuje verejný prenos, a v rozsudku SD EÚ pod sp. zn. C-162/2010 súd prijal záver, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom významný počet osôb, preto sa musia považovať za verejnosť. V prípade žalovaného ide o prevádzku hotela s počtom izieb 35, v ktorom bezpochyby dochádza k verejným prenosom diel prostredníctvom zvukovo-obrazových a zvukových zariadení. Pokiaľ žalovaný požaduje, aby žalobca ku všetkým predmetom ochrany, ktoré boli na všetkých TV staniciach vysielané v SR v roku 2015 priradil konkrétnych autorov a preukázal aj uzavretie zmlúv s nimi, takéto ponímanie kolektívnej správy práv je neudržateľné a navrhnuté dokazovanie šikanózne a neúčelné. K výhrade žalovaného, že v zozname predmetov ochrany sa nachádza aj taký predmet, ktorého nositeľ práv nie je zapísaný v zozname, žalobca uviedol, že okrem iného vykonáva aj povinnú kolektívnu správu práv v prípade použitia diel káblovou retransmisiou. Žalobca preto vypracováva zoznamy všetkých druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva správu na účely rozúčtovania odmien z káblovej retransmisie. Podľa rozúčtovacieho poriadku sa príjmy za ďalší verejný prenos priradia k vybraným odmenám za použitie diel káblovou retransmisiou. Spôsob rozúčtovania a vyplácania odmien je súkromnoprávnym vzťahom žalobcu a autorov. Žalovaný nepreukázal, že by mal uzatvorenú licenčnú zmluvu s niektorým z nositeľov práv zastúpených žalobcom. 6. V ďalších svojich písomných podaniach a vo vyjadreniach na pojednávaní žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci sp. z n. C-301/15, a tiež uviedol, že hoci žalobca predložil zoznam autorov o ktorých tvrdí, že ich zastupuje a predložil aj CD obsahujúce prehľad o vysielaní audiovizuálnych diel v roku 2015 (štatistika vysielania), medzi týmito zoznamami nie je žiadna spojitosť. Zo štatistiky vysielania síce vyplýva, že nejaké audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase konkrétnym vysielateľom, ale nie je možné zistiť, kto je jeho autorom, teda uvedenie režiséra, autora scenára, autora prekladov a podobne, ani z neho nie je možné zistiť, kto je nositeľom majetkových práv k predmetom ochrany, ak došlo k osoba majiteľa týchto majetkových práv a osoba autora diela nie sú totožné. Žalobca má povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti podľa § 150 ods. 1 CSP, žalobca nepreukázal vo vzťahu k dielam zaradeným do štatistiky, že zastupuje konkrétnych autorov označením ich identifikačných údajov a teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Navrhol, aby súd požiadal žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia podľa § 150 ods. 2 CSP na preukázanie, kto je majiteľom majetkových práv pri jednotlivých typoch nositeľov práv uvedených skratkami v dielach uvedených v štatistike, pretože za súčasného stavu nie je možné overiť, či diela konkrétnych autorov boli vôbec obsahom vysielaní v roku 2015. Žalovaný navrhoval vykonať dokazovanie skúmaním vzťahov medzi údajnými nositeľmi práv a vysielateľmi prípadne produkčnými spoločnosťami, aby bolo možné riadne zistiť, kto je skutočným nositeľom majetkových práv a či sú to tí autori, o ktorých to v konaní žalobca tvrdí, pretože akýkoľvek režisér, prekladateľ, alebo aj úpravca dialógov slovenského znenia má spravidla práva súvisiace s dabingom vysporiadané s produkčnou spoločnosťou, preklad dialógov a preklad slovenského znenia je potrebné vnímať ako zamestnanecké dielo a majetkové práva teda spravujú k týmto dielam osoby, na ktorých podnet boli tieto diela zhotovené resp. ktoré zhotovenie financovali. Zo žalovaným vybraného diela Aféry II Dvojitá tvár vyplýva, že autorom scenára a režisér, ktorí sa zozname autorov predložených žalobcom nenachádzajú. Poukázal aj na ďalšie diela, kde mal za to, že žalobca nenadobudol práva spojené s výkonom kolektívnej správy majetkových práv autorov pri týchto dielach („I. N. K.; L., T. W.“.; „.. H.; „.“,). Tiež predložil zmluvy o vytvorení audiovizuálneho diela a o udelení licencie na jeho použitie („Z. X. (XXX - XXX)“.; „. F. (XX - XXX)“.; „. O. (X)“.; „.: W. V. D. (X - X)“.; „. (XX - XX)“.; „.“), pri ktorých tvrdil, že žalobca nenadobudol práva spojené s výkonom kolektívnej správy majetkových práv autorov pri týchto dielach. 7. Návrhom na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP navrhol žalovaný konanie vo veci prerušiť z dôvodu potreby vyriešenia otázky, či zo strany žalobcu dochádza k porušovaniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, pričom posúdenie tejto otázky patrí výlučne do právomoci Protimonopolného úradu SR. Žalobca vo vzťahu k ním spravovaným predmetom ochrany má na trhu výlučné postavenie v tom zmysle, že je jediným subjektom, s ktorým používateľ reálne môže uzatvoriť licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany (ak vylúčime ako iba čisto teoretickú veľmi nepraktickú možnosť uzatvorenia licenčnej zmluvy s každým autorom osobitne); postavenie žalobcu na relevantnom trhu tak možno kvalifikovať ako dominantné v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. Používatelia predmetov ochrany sú vystavení situácii, v ktorej majú na výber iba tri možnosti. Prvou je uzatvorenie licenčnej zmluvy za žalobcom jednostranne stanovených najmä
cenových podmienok, druhou je možnosť domáhať sa na súde určenia obsahu hromadnej licenčnej zmluvy s neistým výsledkom a tou treťou je vystavenie sa žalobe o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku žalobcom stanovenej licenčnej odmeny. V každej z týchto troch situácií tak priamo alebo nepriamo dochádza k uplatneniu toho istého nároku (v prípade žaloby o zaplatenie bezdôvodného obohatenia v dvojnásobnej výške) na zaplatenie licenčnej odmeny stanovenej cenníkom žalobcu. Hoci predmetom konania je nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, tým, že tento nárok je odvodený od nároku na zaplatenie zmluvnej licenčnej odmeny, nepriamo je predmetom konania práve nárok na zaplatenie obvyklej licenčnej odmeny. Ak je žalobcom stanovená cena licenčnej odmeny neprimeraná poskytovanej protihodnote, konanie žalobcu by napĺňalo skutkovú podstatu zneužitia dominantného postavenia (§ 8 ods. 2 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z.). Protimonopolný úrad SR vzhľadom k osobitne stanoveným procesným pravidlám nie je schopný v primeranej lehote ukončiť konanie o podnete žalovaného začatím správneho konania vo veci proti žalobcovi alebo odložením podnetu ako nedôvodného. Preto prerušenie konania o podanej žalobe žalobcu by nebolo hospodárne s prihliadnutím ku skutočnosti, že v prípade pozitívneho právoplatného rozhodnutia Protimonopolného úradu SR posudzujúceho konanie žalobcu ako rozporné s pravidlami hospodárskej súťaže vznikne žalovanému nárok na poskytnutie primeranej finančnej kompenzácie zo strany žalobcu, keďže takéto konanie žalobcu nemožno ponechať bez následkov. Preto súd tento návrh žalovaného na prerušenie konania vo veci zamietol. 8. Návrhom na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný navrhol posúdiť súlad § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31.12.2015 s Ústavou Slovenskej republiky. Súd zvážil aj prípadný rozpor ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) s Ústavnou SR najmä v tom smere, či takto nedochádza k porušovaniu princípu právnej istoty, keď ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) bolo účinné iba krátku dobu od 01.11.2013 do 31.12.2015, pričom nový autorský zákon povinné stanovenie výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny už neupravuje. Takýto spôsob normotvornej činnosti vyvoláva zmätok v právnych vzťahoch, spôsobuje diskrimináciu založenú na rozdielnych podmienkach podnikania v čase a neprispieva k stabilite a predvídateľnosti právneho poriadku ako celku. Prípadný rozpor s Ústavnou SR by mohol byť založený aj porušením princípu rovnosti subjektov právnych vzťahov pozitívnou diskrimináciou autorov diel oproti iným subjektom právnych vzťahov, keď nie je celkom zrejmé, prečo práve autori diel by mali požívať zvýšenú ochranu v prípadoch uplatnenia nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške jeho dvojnásobku a prečo by takáto zvýšená ochrana nemala patriť aj iným (niektorým alebo všetkým) právom tiež osobitne chráneným skupinám subjektov (napr. spotrebitelia, zamestnanci, ženy, maloletí, osoby vyššieho veku, a pod.) alebo akokoľvek inak vymedzeným skupinám subjektov (napr. ľaváci, poľovníci, alebo iní). Tento návrh žalovaného na prerušenie konania vo veci súd zamietol najmä z dôvodu žalobcom prezentovaného spôsobu rozúčtovania inkasovaných licenčných odmien na základe dohody autorov uzatvorenej praeter legem už pred účinnosťou nového autorského zákona v tom, že ak organizácia kolektívnej správy práv nezastupuje niektorého autora, prijatá odmena sa rozúčtuje na základe vystavených zoznamov použitých predmetov aj pre tých autorov, ktorí nie sú zastúpení, pričom rovnako majú postupovať aj ostatné organizácie kolektívnej správy práv. Na tomto základe stratili opodstatnenie námietky žalovaného o neprimeranosti výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia žalobcom na základe ním stanovených licenčných odmien, pretože zmienenou dohodou autorov je vylúčená možnosť uplatnenia práv ktorýmkoľvek autorom diela proti žalovanému t.j. žalovaný zaplatením licenčnej odmeny žalobcovi vyrovná akékoľvek nároky všetkých autorov diel a nebude tak vystavený ich samostatnému uplatneniu (pri zachovaní princípu kolektívnej správy práv, že majetkové práva každého autora pre každé jedno dielo môžu byť spravované iba jednou organizáciou). V tejto súvislosti potom ani „sektorová“ diskriminácia autorov diel resp. majiteľov majetkových práv k dielam nemá pre žalovaného neprimerané dôsledky v podobe rôznych podmienok pre podnikateľov na relevantnom trhu, pretože rovnakou povinnosťou sú viazaní všetci používatelia predmetov ochrany (autorských diel) bez uzatvorenia licenčnej zmluvy alebo bez inak získaného súhlasu autora. Súd pritom vzal do úvahy aj rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-367/15 zo dňa 25.01.2017, ktorý obdobnú úpravu v Poľsku neposúdil ako rozpornú s európskym právom (hoci to nemusí znamenať súlad aj z hľadiska ústavnosti sporného ustanovenia.) 9. Žalovaný napokon navrhol aj prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, pričom naformuloval otázku, s ktorou sa súd mal obrátiť na Súdny dvor EU ako s prejudiciálnou otázkou, a to vo veci interpretácie § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. Súdny dvor EÚ však vykladá výlučne právo európske a nie je oprávnený zasahovať do výkladu práva vnútroštátneho, ktorý patrí výlučne do právomoci vnútroštátnych súdov. Súd vo veci aplikoval výlučne ustanovenia vnútroštátneho práva a nie ustanovenia európskej smernice, ktorej výklad nemal vplyv na rozhodnutie vo veci. Zmyslom riešenia predbežnej
otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (R 61/2013). 10. Súd preto návrhy žalovaného na prerušenie konania zamietol. 11. Súd vo veci vykonal dokazovanie podľa § 204 CSP listinami tvoriacimi obsah súdneho spisu, a to najmä konštatovaním žalobného návrhu, oprávnením na výkon kolektívnej správy č. 2/2004 (č.l. 4), sadzobníkom odmien (č.l. 5 - 7), korešpondenciami medzi žalobcom a ZHR SR (č.l. 31, 34, 85 - 88), stanoviskom Ministerstva kultúry SR z 20.05.2015 (č.l. 32 - 33), návrhom dohody medzi žalobcom a ZHR SR (č.l 35 - 36), návrhom Kolektívnej licenčnej zmluvy (č.l. 37 - 38), informáciou pre členov zväzu k povinnostiam vyplývajúcim z autorského zákona vo vzťahu k LITA, autorská spoločnosť (č.l. 39), printscreenom internetových stránok žalovaného (č.l. 64 - 66, 125), výzvou k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo 07.10.2015 vrátane doručenky (č.l. 148 - 150), odpoveď žalovaného na výzvu z 19.10.2015 (č.l. 151) ako aj ďalším obsahom spisu a pripojených CD nosičov. 12. Žalovaným navrhované doplnenie dokazovania vyžiadaním zmlúv o vytvorení diel, licenčných zmlúv žalovaný v ďalšom už netrval. Žalovaný však žiadal výsluch M. D. a výsluch štatutárneho orgánu žalobcu a povereného zamestnanca v oblasti vyporadúvania vzťahov nositeľmi práv, tiež písomnými podaniami navrhoval vyžiadať zmluvy, ktorých obsahom sú práva k náhodne vybraným predmetom ochrany. Súd tieto dôkazy nevykonal, nakoľko na základe dohody autorov žalobcom prijatá odmena sa rozúčtuje na základe vystavených zoznamov použitých predmetov aj pre tých autorov, ktorí nie sú zastúpení, touto dohodou autorov. Je tak vylúčená možnosť uplatnenia práv ktorýmkoľvek autorom diela proti žalovanému, t.j. žalovaný zaplatením licenčnej odmeny žalobcovi vyrovná akékoľvek nároky všetkých autorov diel a nie je teda ani dôvodné skúmať, či žalobca naozaj zastupuje všetkých autorov diel a spravuje práva ku všetkým dielam. 13. Vo veci bol zistený nasledovný skutkový a právny stav: 14. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy majetkových práv na použitie diel ním zastúpených autorov v zmysle oprávnenia č. 2/2004 pod č.k. MK-663-2010-70/6165, vydaného Ministerstvom kultúry SR dňa 11.5.2010 na výkon kolektívnej správy práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, okrem iného v odbore káblová retransmisia a v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel prevedených akýmikoľvek technickými prostriedkami. 15. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, jeho predmetom činnosti sú aj ubytovacie služby v ubytovacom zariadení, v rámci čoho prevádzkuje zariadenie označené ako Spa & Welness H. V. v štandarde 3* s 35 izbami zariadenými TV prijímačom. Podľa sadzobníka žalobcu bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom v ubytovacom zariadení hotel 3* prostredníctvom zvukovo- obrazových zariadení za jedno zariadenie 26 eur. Žalovaný ani neuzatvoril licenčnú zmluvu ani nezaplatil bezdôvodné obohatenie, hoci bol na to vyzvaný žalobcom. 16. Zo stanoviska Ministerstva kultúry SR k problematike sadzobníkov odmien a primeraných odmien za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy zo dňa 20.05.2015 adresovaného ZHR SR vyplýva, že výšku zmluvných licenčných odmien a primeraných odmien neupravuje žiaden zákon a táto výška nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstvom. Ministerstvo nevykonáva kontrolu vydávania sadzobníkov a organizácia kolektívnej správy je pri tvorbe sadzobníkov povinná vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov zastupovaných nositeľov práv (autorov, výkonných umelcov atď.), ktorých sú tieto osoby členmi. Ďalej ministerstvo uviedlo, že v praxi nemôže dôjsť k prípadu, že by používateľ platil dvakrát za to isté, lebo jeden nositeľ nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými organizáciami kolektívnej správy. Vo vzťahu k uplatňovaniu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 306/05 SGAE proti W. H., SA ministerstvo skonštatovalo, že samotné poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. Ak teda hotelové zariadenie umiestnením TV prijímačov v izbách umožňuje ubytovaným klientom prístup k chránenému obsahu, uskutočňuje tým verejný prenos. 17. Z prehľadu pre členov zväzu o povinnostiach a poplatkoch organizáciám kolektívnej správy zo dňa 26.05.2015 súd zistil, že ZHR SR mal uzatvorenú rámcovú dohodu len so I.om; so I.ou v tom čase stále prebiehali rokovania; s LITou ZHR SR odporučil svojim členom licenčné zmluvy neuzatvárať, nakoľko sadzobník LITA nezohľadňuje obsadenosť zariadení a výšku odmien ZHR SR považuje za neprimerane vysokú. 18. Z printscreenu webovej stránky žalovaného súd zistil, že ubytovacie zariadenie žalovaného disponuje s 35 ubytovacími jednotkami, pričom každá izba je okrem iného vybavená satelitnou TV a bezplatným wifi pripojením.
19. Zo zoznamu používateľov a CD predloženého žalobcom mal súd za preukázané, že 218 subjektov uzavrelo so žalobcom hromadné licenčné zmluvy na rok 2015, a to podľa sadzobníka žalobcu. 20. Z printscreenu webovej stránky žalobcu súd zistil, že LITA, autorská spoločnosť je občianske združenie autorov a iných nositeľov práv, ktoré malo ku dňu 31.12.2015 649 členov a na základe zmlúv zastupovalo v roku 2015 2933 slovenských nositeľov práv. Na základe zmlúv o vzájomnom zastúpení so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy práv zastupuje státisíce nositeľov práv z celého sveta pri používaní ich diel na území Slovenskej republiky, čo preukazuje aj predložený zoznam partnerských organizácií kolektívnej správy s recipročným zastupovaním, ktorý obsahuje zoznam 128 organizácií v 60 štátoch sveta. Žalobca predložil na CD nosiči i štatistiku vysielania jednotlivých slovenských televíznych staníc za rok 2015. 21. Z výzvy žalobcu zo dňa 07.10.2015 je zrejmé, že požiadal žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia ku dňu 30.09.2015 v sume 1.361,27 eur. Uvedené mal žalovaný zaplatiť do 10 dní od doručenia. Výzva bola žalovanému doručená 09.10.2015. Žalovaný listom z 19.10.2015 reagoval na výzvu žalobcu s oznámením, že výzve nemôže vyhovieť. 22. Podľa § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z., Autorský zákon, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.01.2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31.12.2015. 23. Podľa § § 45 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z., Autorský zákon, dohodnutá odmena alebo spôsob jej určenia musí zodpovedať spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela. 24. Podľa § 56 ods. 1 písm. f) a písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z., Autorský zákon, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä f) náhrady ujmy podľa osobitného predpisu, g) vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. 25. Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z., Autorský zákon, ak autor alebo osoba, ktorá ma majetkové právo k dielu, udelí inej osobe výhradnú licenciu alebo ak je inej osobe zverený výkon majetkových práv autora na základe zákona, právo domáhať sa nárokov podľa § 56 ods. 1 písm. b) až e) má len táto osoba; právo autora alebo osoby, ktorá má majetkové právo k dielu, domáhať sa ostatných nárokov vrátane nárokov vyplývajúcich z použitia diela nad rozsah udelenej výhradnej licencie zostáva nedotknuté. 26. Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z., Autorský zákon, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia a) zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje na základe tohto zákona, b) prevziať za zvyčajných podmienok zastúpenie každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ak o to požiada a preukáže, že predmet ochrany bol príslušne použitý, a ak nie je zastupovaný inou osobou pri výkone práva vo vzťahu k predmetu ochrany a ak ide o dielo, pri výkone práva k dielu, c) zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva v rozsahu s ním dohodnutom, d) zastupovať nositeľov práv za rovnakých podmienok, e) viesť register zmluvne zastupovaných nositeľov práv; register obsahuje len údaje nevyhnutné na výkon kolektívnej správy, f) viesť register predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu, ak sú mu tieto predmety ochrany známe; register obsahuje len údaje nevyhnutné na výkon kolektívnej správy, g) oznámiť tomu, kto o to písomne požiada, či zastupuje nositeľa práv a na žiadosť a náklady žiadateľa vydať o tom písomné potvrdenie, h) uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa 1. používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne spravuje, 2. dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmenu, primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia, i) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne, j) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom,
k) viesť evidenciu vybraných odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a príjmov z vydaného bezdôvodného obohatenia a umožniť nositeľovi práv na požiadanie kontrolu správnosti jemu uhradenej odmeny, primeranej odmeny, náhrady odmeny či prípadného príjmu z bezdôvodného obohatenia, l) zabezpečovať úlohy v oblasti registrácie a zápisu do medzinárodných zoznamov nositeľov práv a predmetov ochrany a so súhlasom nositeľov práv poskytovať ministerstvu informácie súvisiace s registráciou, ako aj s evidenciou podľa písmen f) a k), m) vytvárať rezervný fond z vybraných odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a prípadných príjmov z bezdôvodného obohatenia, n) viesť účtovníctvo, o) každoročne vyhotoviť do 30. júna výročnú správu o činnosti a hospodárení (ďalej len "výročná správa") za predchádzajúci kalendárny rok, ktorá obsahuje aj účtovnú závierku overenú audítorom, a uložiť ju bez zbytočného odkladu do verejnej časti registra účtovných závierok; 10a) výročná správa obsahuje úplný a pravdivý opis všetkých rozhodujúcich skutočností a je prístupná všetkým nositeľom práv, p) informovať ministerstvo o všetkých zmenách v údajoch uvedených v žiadosti o udelenie oprávnenia podľa § 80 vrátane zmien v osobe, ktorá je štatutárnym orgánom kolektívneho správcu alebo členom takého orgánu, a tieto zmeny preukázať najneskôr do 15 dní odo dňa zmeny, r) poskytnúť ministerstvu 1. kópiu zmeny dokladov prikladaných k žiadosti o udelenie oprávnenia podľa § 80 ods. 3 a 4 do 15 dní odo dňa zmeny, 2. informáciu o zmluvnom poverení na kolektívnu správu od iných organizácií kolektívnej správy vrátane zahraničných a kópiu iných dokumentov súvisiacich s výkonom kolektívnej správy do 15 dní odo dňa, keď o to ministerstvo požiada, 3. kópiu rozhodnutia súdu alebo iného príslušného orgánu, ak je organizácia kolektívnej správy účastníkom konania, do 15 dní odo dňa, keď o to ministerstvo požiada, s) uverejniť vhodným spôsobom sadzobník odmien a primeraných odmien, t) informovať ministerstvo o rozhodnutiach súdov alebo iných príslušných orgánov v konaniach, ktorých účastníkom je organizácia kolektívnej správy a ktoré majú zásadný význam na jej činnosť, u) zriadiť osobitný účet v banke alebo pobočke zahraničnej banky na účely ukladania peňažných prostriedkov podľa § 82 ods. 2 písm. a). 27. Podľa § 81 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z., Autorský zákon, povinnosť podľa odseku 1 písm. a) a b) sa vzťahuje len na nositeľa práv, ktorý je občanom Slovenskej republiky alebo má na jej území trvalý pobyt alebo sídlo. 28. Podľa § 82 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z., Autorský zákon, ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne s používateľom na uzavretí licenčnej zmluvy alebo hromadnej licenčnej zmluvy alebo s právnickou osobou združujúcou používateľov na uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy, ktorou udelí súhlas na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva podľa tohto zákona (ďalej len "spravované predmety ochrany"), môže, ak ide o licenčnú zmluvu alebo hromadnú licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo používateľ, a ak ide o kolektívnu licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo právnická osoba združujúca používateľov predmetov ochrany požadovať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd. Súd pri určení obsahu zmluvy prihliada na druh spravovaného predmetu ochrany, spôsob, rozsah a účel jeho použitia, na čas, v ktorom sa spravovaný predmet ochrany bude používať, a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h). 29. Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z., Autorský zákon, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. 30. Podľa § 162 ods. 1 CSP, súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
31. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. 32. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku ž omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 33. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu meškania s plnením peňažného dlhu. 34. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu voči žalovanému je v celom rozsahu dôvodná, preto súd podanej žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.820 eur s príslušenstvom. 35. Zákon č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon, ktorý s účinnosťou od 01.01.2016 zrušil zákon č. 618/2003 Z.z. (ďalej len „AZ“) v ustanovení § 190 ods. 1 odkazuje na použitie AZ čo sa týka vzniku právnych vzťahov vzniknutých pred 01.01.2016, resp. nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práv zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich. Keďže predmetom konania sú nároky za rok 2015, súd aplikoval na daný prípad ustanovenia AZ. Ako vyplýva z ust. § 78 ods. 5 v spojení s ust. § 79 ods. 1 AZ, kolektívnu správu práv môže vykonávať jedine organizácia kolektívnej správy, ktorá je právnickou osobou, a ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy. 36. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Z dôkazov predložených žalobcom bolo jednoznačne preukázané, že žalobca je takouto osobou, nakoľko Ministerstvo kultúry SR mu udelilo oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 pod č.k. MK-663-2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010, a to okrem iného v odbore káblová retransmisia, a aj na dobrovoľnú kolektívnu správu podľa AZ v odbore verejný prenos literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela a diela úžitkového umenia prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je teda aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vzhľadom na ust. § 81 ods. 1 písm. i) AZ, pričom takáto povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona. 37. Žalobca je teda organizáciou kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu ochranu a kolektívne uplatňovanie práv zastúpených majiteľov majetkových práv autorov. Autorské právo v sebe zahŕňa nielen právo autora na použitie jeho diela, ale aj právo udeľovať súhlas na jeho použitie inej osobe a právo požadovať odmenu za udelenie tejto možnosti. Výška odmeny by v prvom rade mala byť určená dohodou dotknutých subjektov - teda autora diela a jeho používateľa. 38. V konaní nebolo sporné, že žalovaný za obdobie od 01.01.2015 do 31.012.2015 nemal so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy spravuje práva. 39. Vysoký počet autorov diel, spoluautorstvo spoločných diel, znamenajú že technicky by bolo pre obe strany nemožné dosiahnuť dohodu o odmene za použitie diela v každom jednotlivom prípade jeho použitia. Preto správa majetkových práv autorov diel (resp. osôb, ktorým tieto majetkové práva patria) je zverená organizáciám kolektívnej správy, ktoré činnosti súvisiace s uplatňovaním nárokov na odmenu za použitie autorských diel v podstate sprostredkovávajú a uzatvárajú s používateľmi diel tzv. hromadné licenčné zmluvy, ktorými v mene autorov diel za odmenu udeľujú súhlas na použitie diel. Používatelia tým získajú istotu legálneho používania predmetov ochrany a autori získajú odmenu za použitie svojho diela. 40. Z obsahu predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca mal snahu uzavrieť so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, resp. so ZHR SR (ktorých členom je aj žalovaný) kolektívnu licenčnú zmluvu, avšak zo strany žalovaného a ani ZHR SR k uzavretiu zmlúv nedošlo, nakoľko žalovaný a ZHR SR mali za to, že licenčné poplatky žalobcu sú neprimerane vysoké. 41. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že poplatky za výkon správy vyplývajú zo sadzobníka žalobcu a vzťahujú sa na všetkých používateľov predmetov ochrany. Z tohto dôvodu nie je možné dospieť k záveru, že poplatky, ktoré boli v sadzobníku schválené a sú rešpektované ostatnými používateľmi sú pre žalovaného neprijateľné. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj fakt, že so žalobcom uzavrelo hromadné licenčné zmluvy 218 subjektov. Súd ďalej poukazuje na to, že uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel prostredníctvom verejného prenosu. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. Nakoľko sám žalovaný prostredníctvom webovej stránky za obdobie roka 2015 deklaroval, že vo svojom zariadení má 35 izieb vybavených satelitnou TV, súd má za to, že žalovaný bol v tomto prípade používateľom predmetov ochrany práv, ktorých správu vykonáva žalobca.
42. Vykonaným dokazovaním a zhodnými skutkovými tvrdeniami strán mal súd preukázané, že v roku 2015 žalovaný prevádzkoval ubytovacie zariadenie kategórie 3* s 35 izbami vybavenými zvukovo- obrazovými zariadeniami umožňujúcimi verejný prenos, pričom prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-162/10) a to v tom zmysle, že hoci samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaným v zariadení predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorským práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-306/05 zo dňa 07.12.2006). 43. Zo strany žalovaného takto dochádzalo k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým žalobca vykonáva správu, a to bez licenčného oprávnenia. Žalovaný má právo podľa § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. preukázať skutočnosť, že autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, v opačnom prípade je ako používateľ povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany organizácii kolektívnej správy. 44. Pritom nie je rozhodujúce, či hostia žalovaného možnosť použitia technických zariadení umožňujúcich prenos aj skutočne využijú, čo vyplýva z osobitného spôsobu určovania výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré je upravené nie všeobecným režimom Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výška bezdôvodného obohatenia nie je daná iba možnosťou použitia (prenosu, vysielania) diela bez právneho dôvodu, ale rozsahom jeho reálneho použitia a primeranými (spravidla priemernými, obvyklými) cenami podobných tovarov alebo služieb. 45. V tomto prípade osobitná úprava autorského zákona výšku bezdôvodného obohatenia stanovuje ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie a tým aj rozsah zisťovania výšky bezdôvodného obohatenia robí závislým už na možnosti použitia diela, nie skutočného rozsahu jeho použitia. Hoci žalobca uzatvoril niekoľko (cez dvesto) hromadných licenčných zmlúv s dojednanou výškou odmeny podľa ním stanoveného cenníka, len na základe tejto skutočnosti samej nemožno žalobcom požadovanú odmenu považovať aj za primeranú (priemernú, obvyklú) v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Vzhľadom k tomu, že na relevantnom trhu ide o jediného „dodávateľa“ ktorý sám stanovuje ceny licenčných odmien, potom žiadny používateľ predmetov ochrany práv nemá možnosť uzatvoriť licenčnú zmluvu za iných ako žalobcom stanovených podmienok. Ale žalobcom stanovené licenčné odmeny však možno považovať za obvyklé v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z., ktoré je vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení vo vzťahu špeciality. 46. Žalovaný tak umiestnením technických zariadení umožňujúcich verejný prenos v izbách vo svojom ubytovacom zariadení bez uzatvorenia licenčnej zmluvy porušil svoje povinnosti, čím neoprávnene zasiahol do majetkových práv autorov diel (resp. majiteľov majetkových práv k dielam), je preto povinný zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku takto stanovenej odmeny za získanie licencie. 47. Súd má za to, že žalobca pri určení výšky bezdôvodného obohatenia správne vychádzal z verejne známych údajov o počte prijímačov, ktoré zverejnil sám žalovaný. Súd je toho názoru, že žalovaný si je vedomý povinnosti uzavrieť hromadnú, príp. kolektívnu licenčnú zmluvu za účelom získania súhlasu s používaním diel so žalobcom, čo nesporne vyplýva zo vzájomných rokovaní. K námietke žalovaného, že žalobca nepredložil zoznam autorov, ktorých zastupuje a zoznam diel, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu práv, súd uvádza, že podľa § 84 ods. 1 AZ dôkazné bremeno ohľadne vylúčenia kolektívnej správy práv spočíva na používateľovi, preto sa tieto námietky javia ako účelové. Napriek tomu žalobca doložil do spisu zoznam autorov, ktorých zastupuje, vrátane zoznamu partnerských organizácií kolektívnej správy s recipročným zastupovaním. 48. Súd poukazuje aj na právny názor Ústavného súdu ČR vyslovený v rozhodnutí č. II.ÚS 2186/2014 v bode 32, kde výslovne uviedol, že predmety ochrany a ani konkrétnych autorov nie je potrebné špecifikovať. 49. Súd má zároveň za preukázané, že žalobca rovnako ako ostatné organizácie kolektívnej správy (napr. I. O. I.) zverejňuje zoznamy aj na svojej webovej stránke. Z vyjadrenia žalovaného má súd preukázané, že tento uzatvoril zmluvu s inými organizáciami kolektívnej správy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom (napr. I.). Súd má za to, že by bolo technicky nemožné, aby žalovaný pri verejnom prenose TV vysielaní vylúčil z prenosu a nepoužíval predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje žalobca, pričom by používal len predmety ochrany tých organizácií kolektívnej správy
práv, s ktorými mal uzatvorenú zmluvu, teda aby prostredníctvom verejného prenosu realizovaného prostredníctvom satelitných TV zariadení používal len diela hudobné, resp. len výkony výkonných umelcov. 50. Podľa § 56 AZ postačuje, ak sa v konaní preukázalo, že do autorského práva sa zasiahlo, a to neoprávneným spôsobom. V prejednávanej veci je evidentné, že zo strany žalovaného sa tak udialo. Žalovaný ani ZHR SR, ktorého členom je žalovaný, nemajú udelený súhlas na používanie diel, či už formou hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy. Napriek tomu má žalovaný v izbách prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia televízne prijímače so satelitnou TV, z čoho je zrejmé, že svojim hosťom umožňuje prístup k predmetom ochrany, ktorých ochranu zabezpečuje žalobca, a to s plným vedomým, že tak koná neoprávnene, bez platne uzavretej licenčnej zmluvy. Na základe uvedeného je žalovaný ako používateľ predmetov ochrany povinný zaplatiť žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy práv podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. 51. V konaní bolo preukázané, že žalobca uzavrel s 218 subjektmi hromadné licenčné zmluvy na rok 2015, pričom odmena bola stanovená v zmysle platného sadzobníka žalobcu pre rok 2015. Vychádzajúc z pojmu „obvyklý“ = zvyčajný, bežný, je za obvyklú odmenu podľa názoru súdu potrebné považovať odmenu stanovenú sadzobníkom žalobcu. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (napr. rozsudky NS ČR, sp.zn. 30Cdo/1759/2011 zo dňa 21.12.2012 alebo 30Cdo/2715/2015 zo dňa 27.01.2016) možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej odmeny. 52. Je potrebné dodať, že žalovaný mal možnosť uzatvoriť so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu, v zmysle ktorej by žalobca poskytol žalovanému v prípade včasného uzavretia licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40%, žalovaný však túto možnosť nevyužil. Podľa sadzobníka platného pre rok 2015 bola ročná odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 3* vo výške 26 eur, čo pri počte 35 izieb vybavených satelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 910 eur za rok. Výška žalovanej sumy je v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) AZ určená ako dvojnásobok obvyklej odmeny, teda sumou 1.820 eur (35 TV prijímačov x 26 eur). 53. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou tejto sumy, súd viazaný rozsahom podanej žaloby priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy 1.820 eur od 14.03.216 do zaplatenia podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., keďže v tom čase bol žalovaný jednoznačne v omeškaní vzhľadom na žalované obdobie, aj z obsahu písomných podaní strán sporu vyplýva, že žalovaný bol k zaplateniu dlžnej sumy opakovane vyzývaný už pred týmto dňom, čo žalovaný ani nespochybnil. 54. Povinnosť, ktorú súd uložil žalovanému týmto rozsudkom, je žalovaný povinný splniť v súlade s § 232 ods. 3 CSP do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 55. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalobca bol plne úspešný, súd mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. V súlade s § 262 ods. 1 CSP súd rozhodoval len o nároku na náhradu trov konania, o ich výške podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).