Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18C-32-2016.pdf
PDF · 169.13 KB
Case nature
Area
Subarea
18C/32/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava 1 v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Hlistovou v právnej veci žalobcu: Y. K., B..XX.XX.XXXX, S. XXX, XXX XX Z., zast.: Advokátska kancelária Koncová & Partners, s.r.o., Legionárska 5, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám.13, 813 11 Bratislava o náhradu škody takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Súd žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 15.03.2016 sa žalobca domáhal zaviazania žalovanej k náhrade škody vo výške 87 203,31 Eur s prísl. titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Oprávnenosť svojho nároku odôvodnil tým, že žalobca podal trestné oznámenie z podozrenia spáchania trestného činu podvodu. V nadväznosti na toto trestné oznámenie bolo začaté trestné stíhanie proti obv. W. D., nar. XX.XX.XX46 a následne bola podaná obžaloba na Okresný súd Bratislava I., pričom trestné konanie bolo vedené pod sp. zn. 2T/55/2007. Škoda, ktorú si klient uplatnil a ktorá mu mala vzniknúť trestnou činnosťou podozrivého bola vo výške 68 203,31 Eur. Trestné stíhanie bolo Uznesením Okresného súdu Bratislava I. č. k. 2T/55/2007 zo dňa 27.04.2015 zastavené, a to z dôvodu, že obžalovaný W. D. J. XX.XX.XXXX zomrel. Súdne konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I. vykazovalo znaky prieťahov v konaní, vzhľadom na čo podal žalobca dňa 31.10.2011 sťažnosť na Ústavný súd SR, aby vec posúdil a prípadne prijal opatrenia na nápravu stavu nečinnosti v predmetnom konaní. Ústavný súd SR Nálezom sp. zn. II. ÚS 68/2012 - 56 zo dňa 10.07.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.09.2012 a vykonateľnosť dňa 11.10.2012 konštatoval, že Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/55/2007 porušil základné právo klienta a ďalších poškodených v tomto konaní, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresný súd Bratislava I. ani po rozhodnutí Ústavného súdu nekonal bez zbytočných prieťahov, čo napokon vyústilo do takej situácie, že obžalovaný podľahol svojej chorobe a dňa 03.03.2015 zomrel. Žiadosťou zo dňa 02.09.2015 žiadal žalobca žalovaného podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Listom zo dňa 17.02.2016 bolo žalobcovi oznámené, že jeho nárok považuje žalovaná za nedôvodný, pretože neboli splnené zákonné predpoklady na vznik nároku na náhradu škodu.
1.1. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak zákon neustanovuje inak. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Žalobca má za to, že nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I. bola žalobcovi spôsobená škoda značného rozsahu. Okresný súd svojim konaním, resp. nekonaním spôsobil, že obžalovaný už nebude môcť byť za skutky, ktoré sú predmetom obžaloby trestaný ani nebude môcť byť zaviazaný na náhradu škody spôsobenej žalobcovi a ďalším poškodeným. Okresný súd tak odobral možnosť odškodnenia žalobcovi tým, že vytvoril v počiatku priestor na to, aby sa obžalovaný zbavil svojho majetku a napokon to vyústilo až do úmrtia obžalovaného. Máme za to, že od 24.05.2007, kedy bola podaná obžaloba na W. D.H. uplynulo dostatočne dlhé časové obdobie na to, aby mohol súd vo veci vykonať potrebné úkony a vo veci rozhodnúť. Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak zákon neustanovuje inak. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Pre vznik škody, resp. zodpovednosti za škodu sa vyžadujú nasledovné predpoklady: a)nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup. Žalobca má za to, že v tomto prípade bol úradný postup súdu nesprávny, súd spôsobil prieťahy v konaní, čo konštatoval aj Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. II. ÚS 68/2012 - 56 zo dňa 10.07.2012, ktorý bol vydaný v nadväznosti na sťažnosť podanú žalobcom. b) škoda . Škodou podľa zákona č. 514/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov, je skutočná škoda a ušlý zisk. Žalobcovi nepochybne vznikla skutočná škoda vo výške 87 203,31 Eur. c) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a škodou . Príčinná súvislosť uvedených predpokladov zaiste existuje, keďže pokiaľ by súd konal zákonným spôsobom bez prieťahov v konaní, mohol byť klient odškodnený obžalovaným, keďže tento v čase začatia trestného stíhania bol majetný, svojho majetku sa zbavil až v priebehu konania, čomu konajúci súd nijakým spôsobom nezabránil. V prípade, že by súd rozhodol vo veci v primeranej lehote, mal by žalobca ako poškodený možnosť vymáhať si náhradu škody od obžalovaného. 1.2. Žalobca má za to, že v prípade žalobcu iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V dôsledku uvedeného si žalobca uplatňuje aj nemajetkovú ujmu vo výške 19 000,00 Eur, pričom túto považuje s prihliadnutím na svoju osobu, svoj doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení za primeranú. Máme za to, že konaním, resp. nekonaním bolo zasiahnuté do osobnostných práv klienta výrazným spôsobom. V nadväznosti na uvedené skutočnosti, t. j. škodu preukázateľne spôsobnú žalobcovi pri výkone verejnej moci si tento uplatňuje právo na náhradu škody vo výške 68 203,31 Eur a nárok na náhradu nemajetkovej u vo výške 19 000,00 Eur
2. Žalovaná sa k predmetnej žalobe písomne vyjadrila podaním dňa 06.12.2016 v ktorej uviedla že, predmetnou žalobou sa žalobca domáha náhrady majetkovej škody v sume 68.203,31 € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 19.000,- €, a to v súvislosti s nesprávnym úradným postupom OS Bratislava I v trestnom konaní vedenom na OS Bratislava I pod sp. zn. 2T/55/2007, v ktorom žalobca vystupoval ako poškodený. Porušenie práva žalobcu ako poškodeného v predmetnom trestnom konaní na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov bolo konštatované nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 68/2012 zo dňa 10. 7. 2012. Náhradu škody, ktorú si žalobca uplatňuje v tomto konaní, si uplatnil na Ministerstve spravodlivosti SR už žiadosťou zo dňa 21.10. 2011, ktorá bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená dňa 24.10. 2011 V bode V. predmetnej žiadosti žalobca uviedol, že navrhuje, aby mu Ministerstvo spravodlivosti SR priznalo náhradu skutočnej škody vo výške 68.203,31 €. Ide o totožnú škodu, ktorú si uplatnil v tomto konaní. V predmetnej žiadosti si náhradu uplatnil titulom nesprávneho úradného postupu súdu, ale namietal i postup príslušných orgánov polície a prokuratúry. Už v tejto žiadosti žalobca tvrdil, že v dôsledku postupu orgánov štátu (okrem iného i nesprávneho úradného postupu OS Bratislava I v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2T/55/2007) sa jeho pohľadávka voči obžalovanému v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2T/55/2007 stala nevymožiteľnou. 2.1. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z. z."), prvá veta, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V tomto prípade má žalovaná za to, že žalobca sa o škode dozvedel už v roku 2011, pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej lehoty možno vychádzať z dátumu vyhotovenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 21.10. 2011. Za týchto okolností premlčacia lehota práva na náhradu škody začala plynúť dňa 21. 10. 2011 a uplynula dňa 21.10. 2014. Žalobca si právo na náhradu škody uplatnil žalobou na súde až dňa 15. 3. 2016, teda zjavne po uplynutí premlčacej lehoty, a to i pri neplynutí premlčacej lehoty počas predbežného prerokovania nároku podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaná v súvislosti s vyššie predneseným odôvodnením vznáša námietku premlčania práva žalobcu na náhradu škody uplatneného v tomto konaní, a to konkrétne v subjektívnej premlčacej lehote podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
2.2. Právo na náhradu škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzniká pri splnení zákonných podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalovaná má za to, že tieto podmienky v tomto prípade nie sú splnené, preto žalobca v konaní nemôže byť úspešný a to i bez ohľadu na námietku premlčania vznesenú v predchádzajúcom bode tohto vyjadrenia. Základnou podmienkou vzniku práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je existencia zásahu orgánu štátu, s ktorým zákon spája vznik zodpovednosti štátu. V tomto prípade je žalobcom namietaným nesprávnym úradným postupom postup OS Bratislava I v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2T/55/2007, poznačený zbytočnými prieťahmi. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Citované ustanovenie jednoznačne musí viesť k záveru, že v prípade namietania nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní je možné vychádzať len z relevantných záverov príslušných orgánov uvedených v § 9 ods. 2. V tomto prípade žalobca poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 68/2012 zo dňa 10. 7. 2012, ktorým bolo konštatované porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v namietanom konaní. V predmetnom náleze Ústavný súd SR na str. 16 vyhodnocuje postup OS Bratislava I nasledovne: "...konanie začalo 21. mája 2007. Okresný súd postupoval v konaní plynule, v rýchlom časovom slede nariaďoval pojednávania. (Od 24. januára 2008 do 7. februára 2008 a od 10. apríla do 2. mája 2008 sa vec nachádzala na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o opravných prostriedkoch obžalovaného aj prokurátora)." "Skutočnosť, že konajúci súd v období od 28. augusta 2008 do 12. apríla 2011 nekonal
z dôvodu prerušenia konania, sa mu samo osebe nedá vytknúť, pretože v súlade s judikatúrou ústavného súdu prerušenie konania možno považovať za prekážku konania, avšak aj v tomto období bolo povinnosťou súdu aktívnejšie postupovať pri zisťovaní možností ďalej v konaní pokračovať. O tom však nesvedčí skutočnosť, keď zdravotný stav podrobil opätovnému preskúmaniu až o viac ako 2 roky." "Následne obdobie od mája 2011 po zaslanie spisového materiálu ústavnému súdu v januári 2012 bolo poznačené nečinnosťou okresného súdu." Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že poznačené nečinnosťou v predmetnom konaní bolo len obdobie od mája 2011 do januára 2012, predtým len čiastočne obdobie od 28. 8. 2008 do 12. 4. 2011 (presne nešpecifikovanú časť tohto obdobia súd nepochybne posúdil ako obdobie, počas ktorého súd dôvodne nekonal). Ak žalobca v bode IV. žaloby uvádza, že "od 24.05.2007, kedy bola podaná obžaloba na W. D. uplynulo dostatočne dlhé obdobie na to, aby mohol súd vo veci vykonať potrebné úkony a o veci rozhodnúť", táto skutočnosť je zavádzajúca. Poznačené zbytočnými prieťahmi nebolo celé trestné konanie, len jeho časť presne špecifikovaná v citovanom náleze. Teda záver o existencii žalobcom namietaného nesprávneho úradného postupu je možné nepochybne prijať len za obdobie konštatované v citovanom náleze, teda len za obdobie od mája 2011 do januára 2012. V prípade obdobia od 28. 8. 2008 do 12. 4. 2011 bolo konanie prerušené, teda existoval relevantný dôvod na nekonanie (i keď súd mal aktívnejšie zisťovať zdravotný stav obžalovaného). Práve tieto závery je nevyhnutné vziať do úvahy pri posudzovaní prípadnej existencie príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy. Na tomto mieste si žalovaná dovoľuje zdôrazniť, že nie je daný nesprávny úradný postup v rozsahu tvrdenom žalobcom v žalobe. Žalovaná teda rozporuje skutočnosť, že došlo k žalobcom označenému nesprávnemu úradnému postupu. Druhou podmienkou vzniku práva na náhradu škody je existencia samotnej škody. V tomto prípade si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody v sume 68.203,31 €. Viac skutočností vzťahujúcich sa k majetkovej škode žalobca v žalobe netvrdí, neoznačil ani nepopísal mechanizmus vzniku škody, nijako neodôvodnil jej výšku, neoznačil ani nepredložil dôkazy na preukázanie jej vzniku. V prípade škody sa teda žalobca obmedzil na strohé a nedostačujúce tvrdenie, že mu vznikla, a to v sume 68.203,31 €. Za týchto okolností žalobca nemôže byť v konaní úspešný. Žalovaná má dokonca za to, že v časti požiadavky na náhradu majetkovej škody sú tvrdenia žalobcu prednesené v žalobe nedostačujúce, aby o uvedenom nároku mohlo prebehnúť civilné sporové konanie. Žalovaná teda žalobu v tejto časti považuje za nezrozumiteľnú. Pre úplnosť žalovaná uvádza, že rozporuje vznik škody na strane žalobcu a má za to, že možnosť preukázania vzniku škody v súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom je v tomto prípade dokonca vzhľadom na okolnosti prípadu vylúčená. K tomu sa ale žalovaná bližšie vyjadrí v nasledujúcom bode tohto vyjadrenia. Poslednou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalovaná má za to, že táto podmienka v tomto prípade nemôže byt daná. Pre existenciu príčinnej súvislosti by v tomto prípade žalobca musel preukázať, že ak by postup súdu nebol poznačený zbytočnými prieťahmi v konaní, teda keby bol plynulý, žalobca ako poškodený v trestnom konaní by získal odškodnenie od obžalovaného v trestnom konaní W. D.. 2.3. Pri existujúcich okolnostiach prípadu ale nie je možné bez ďalšieho ani len predpokladať, že by W. D. bol v namietanom trestnom konaní odsúdený, že by žalobcovi bolo priznané právo na náhradu škody (rovnako pravdepodobné je, že by s nárokom na náhradu škody žalobca bol odkázaný na civilné konanie), a že by obžalovaný buď dobrovoľne náhradu škody uhradil, alebo že by si žalobca vymohol odškodnenie od obžalovaného napríklad v exekučnom konaní. Zohľadniť je nevyhnutné to, že obžalovaný W. D. už dňa X. X. XXXX zomrel, a že žalobca už v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 21.10. 2011 (na deviatej strane) uviedol: "Nečinnosťou všetkých konajúceho súdu a orgánov činných v trestnom konaní, najmä prokurátora a vyšetrovateľa a ich nesprávnym úradným postupom v období od roku 2005 až doposiaľ, bolo umožnené W. D. scudziť majetok v jeho vlastníctve, z ktorého by bolo možné uspokojiť nárok poškodeného, sťažovateľa v celom rozsahu. Uvádzam, že W. D., ako to vyplýva zo spisového materiálu je nemajetný, nie je vlastníkom hnuteľného majetku, nehnuteľného majetku, žiadnych aktív, pohľadávok resp. finančných prostriedkov, z ktorého by mohol byť poškodený, sťažovateľ uspokojený z dôvodov, že tieto údajne scudzil a vlastnícke práva údajne previedol na tretie osoby." Na jednej strane z citovanej pasáže žiadosti žalobcu ešte z roku 2011 je zrejmé, že už v tom čase si bol vedomý vzniku škody (teda že sa nedomôže finančných prostriedkov priamo od W. D.), čo potvrdzuje dôvodnosť vznesenej námietky premlčania v bode I tohto vyjadrenia.
Na druhej strane v citovanej pasáži žalobca identifikuje skutočné dôvody "vzniku škody" na jeho majetku, teda skutočné dôvody toho, že sa nedomohol odškodnenia od obžalovaného W. D. pred jeho úmrtím. Tými dôvodmi nebol nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní vedenom na OS Bratislava I pod sp. zn. 2T/55/2007 (v rozsahu vyplývajúcom z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 68/2012 zo dňa 10. 7. 2012), ale postup obžalovaného W. D., ktorý sa ešte pred podaním obžaloby a teda pred začatím namietaného trestného konania vedeného na OS Bratislava I pod sp. zn. 2T/55/2007, zbavil svojho majetku. Teda povedané inak, i keby súd konal bez zbytočných prieťahov a obžalovaného W. D. by právoplatne odsúdil a žalobcovi právoplatne priznal právo na náhradu škody voči odsúdenému v expresne rýchlom konaní, žalobca by od W. D. náhradu škody v sume 68.203,31 € nevymohol, keďže ten bol nemajetný už v roku 2006. Túto skutočnosť potvrdzuje i sám žalobca, ktorý na preukázanie vzniku škody, teda na preukázanie nevymožiteľnosti akýchkoľvek prostriedkov od W. D., v žiadosti o predbežné prerokovanie z roku 2011 označil podanie Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor vyšetrovania Bratislava ČVS: PPZ-9/BOK-C-2005 zo dňa 12. 9. 2006. Žalovaná teda za podstatný dôvod, pre ktorý by mala byť žaloba v celom rozsahu zamietnutá, považuje neexistenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pre úplnosť žalovaná rozporuje existenciu pohľadávky žalobcu voči W. D.. Nie je preukázané, že by W. D. mal akékoľvek prostriedky uhradiť. Túto skutočnosť nie je možné bez ďalšieho predpokladať. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaná považuje za nevyhnutné uviesť, že z už vyššie označeného i citovaného nálezu Ústavného súdu SR na jednej strane vyplýva, že právo žiadateľa na súdnu ochranu v predmetnom konaní vedenom OS Bratislava I pod sp. zn. 2T/55/2007 porušené bolo, ale zároveň i to, že Ústavný súd SR v danom prípade za dostatočné zadosťučinenie považoval konštatovanie porušenia práva žalobcu ako jedného zo sťažovateľov a finančné zadosťučinenie nepriznal. Ak teda Ústavný súd SR považoval konštatovanie porušenia práva za dostatočné zadosťučinenie, nie je podľa názoru žalovanej prípustné, aby všeobecný súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. tento stav reparoval a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznal v rozpore závermi Ústavného súdu SR. V prípade, že súd bude neprípustne priznávať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, hoci Ústavný súd SR toto nepovažoval za nevyhnutné, žalovaná poukazuje na § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý ustanovuje podmienky pre možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Základnou podmienkou je ale preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy, čo v civilnom sporovom konaní predpokladá tvrdenie skutočností, ktoré majú zakladať vznik nemajetkovej ujmy, a preukázanie trených skutočností. V tomto prípade ale absentujú už tvrdenia žalobcu a za tohto stavu nie je možné ich preukázanie predpokladať. Už tieto dôvody samé osebe predstavujú dostatočný podklad pre zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Bez ohľadu na vyššie uvedené, žalovaná má za to, že za ujmu prípadne vzniknutú žalobcovi v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v namietanom konaní, bolo poskytnuté zadosťučinenie zo strany Ústavného súdu SR vo forme konštatovania porušenia práva. Navyše formu satisfakcie predstavuje i snaha o reparáciu nepriaznivého stavu, keď Ústavný súd SR prikázal OS Bratislava I konať bez zbytočných prieťahov. Zákonné podmienky podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. pre tento prípad nie sú naplnené. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy v tomto smere žalovaná poukazuje na § 17 ods. 3 a pre výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zásadné i ustanovenie § 17 ods. 4. Vo vzťahu k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná túto považuje za neodôvodnenú a neprimeranú. Žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré túto odôvodňujú z hľadísk predpokladaných v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., resp. neuviedol žiadne skutočnosti odôvodňujúce konkrétnu výšku náhrady. Ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. na jednej strane zavádza pravidlá pre stanovenie primeranosti, na druhej strane obmedzuje výšku možnej náhrady nasledovne: "výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu" (§ 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, v zmysle ktorého celková suma odškodnenia nemôže presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, ďalej len "zák. č. 215/2006 Z. z."). Žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy v sume 19.000,- €, teda v sume prevyšujúcej maximálnu sumu odškodnenia podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. pre rok 2012 (t. j. najneskorší rok, za ktorý boli konštatované zbytočné prieťahy v konaní citovaným nálezom Ústavného súdu SR). V roku 2012 bola minimálna mzda na úrovni 327,20 €, jej päťdesiatnásobok, teda maximálna suma odškodnenia pre rok 2012, predstavuje 16.360,- €. Žalovaná zároveň upozorňuje na skutočnosť, že maximálna suma odškodnenia sa má uplatniť pri tých
najzásadnejších zásahoch a pri najvážnejších dôsledkoch (napríklad extrémne dlhé konanie v statusovej veci a pod.). Pre existujúce okolnosti prípadu (prieťahy v konaní bezpochyby konštatované sotva na úrovni jedného roka, trestné konanie, v ktorom poškodenému bolo už od roku 2006, no najneskôr od roku 2011, zrejmé, že sa odškodnenia od obžalovaného nedomôže) primeraná suma odškodnenia sa nemôže pohybovať ani na úrovni desatiny maximálneho odškodnenia podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch výška priznanej náhrady je na jednej strane predmetom voľnej úvahy súdu (a predtým žalobcu pri uplatnení konkrétnej výšky), tá sa ale musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa v žiadnom prípade nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou, ktorá sa vymyká akejkoľvek kontrole. Práve z uvedeného dôvodu je nevyhnutné pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadnuť na podmienky podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. a na výšku náhrady, ktorá sa poskytuje obetiam násilných trestných činov. A to i bez ohľadu na ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., teda pri určení primeranej a adekvátnej náhrady bolo nevyhnutné prihliadať na maximálnu sumu odškodnenia poskytovanú obetiam násilných trestných činov (podľa zák. č. 215/2006 Z. z.) i pred nadobudnutím účinnosti ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, na ktoré žalovaná poukazuje vyššie. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná navrhuje, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
3. V podaní zo dňa 14.03.2017 sa žalobca vyjadril k stanovisku žalovanej predovšetkým k otázke premlčania nároku. V tejto súvislosti uviedol, že žalovaná síce správne poukázala na existenciu Žiadosti o predbežné prejednanie nároku, avšak jej použitie, resp. jej interpretáciu účelovo zamieňa. Pre úplnosť poznamenáva, že samotná žalovaná takúto Žiadosť predložila, takže ak by bola žalovaná sama túto Žiadosť preskúmala, zistila by, že skutkové okolnosti, ktoré boli uplatňované v predmetnej Žiadosti sú úplne iné, ako tie, ktoré sú uplatňované v žalobe. Predovšetkým treba upriamiť pozornosť na tú skutočnosť, že v predmetnej Žiadosti žalobca okrem iného žiadal škodu vo výške 68 203,31 EUR ,s tým že boli nečinnosťou, resp. aj nesprávnym úradným postupom konajúcich orgánov, porušené jeho práva, resp. nemožnosť výkonu súdneho rozhodnutia v exekučnom konaní. V danej Žiadosti žalovaná účelovo zvýraznila pasáž, kde bolo uvedené, že majetok W. D. už nemal žiadnu hodnotu, tento nebol vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, hnuteľného majetku, či pohľadávok alebo aktív. Žalobca v tejto Žiadosti namietal predovšetkým nečinnosť kompetentných orgánov, nakoľko ich nečinnosťou dochádzalo okrem iného ku škode na jeho majetku, resp. sa stala pohľadávka žalobcu v danom čase nevymožiteľná. Samozrejme, nároku žalobcu nebolo vvhovené. Pre úplnosť zopakoval, že táto Žiadosť bola datovaná dňom 21.10.2011. Na základe podnetu žalobcu rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "US"), a to pod sp.zn. II. ÚS 68/2012 zo dňa 10.07.2012 (ďalej aj "Nález"), kde US skonštatoval, že konaním kompetentných orgánov, konkrétne Okresného súdu Bratislava I, v trestnom konaní pod sp. zn. 27/55/2007 boli porušené práva žalobcu, a to konkrétne právo na prerokovanie veci bez zbytočného prieťahu. Žalobca teda na základe nálezu US dôvodne predpokladal, že konanie bude pokračovať v rámci intencií nálezu. Nestalo sa tak a W. D. dňa 03.03.2015 zomrel. Trestné stíhanie bolo Uznesením Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 2T/55/2007 zo dňa 27.04.2015 zastavené, a to z dôvodu, že obžalovaný W. D. zomrel. Na základe týchto skutočností, žalobca zaslal žalovanej Žiadosť o prerokovanie náhrady škody podaním zo dňa 31.07.2015, a to na skutkovom základe, že nečinnosťou kompetentných orgánov bolo spôsobené, že obžalovaný už nebude môcť byť za skutky, ktoré sú predmetom obžaloby trestaný, ani nebude môcť byť zaviazaný na náhradu škody spôsobenej žalobcovi a ďalším poškodeným. Okresný súd tak odobral možnosť odškodnenia žalobcovi tým, že vytvoril v počiatku priestor na to, aby sa obžalovaný zbavil svojho majetku a napokon to vyústilo až do úmrtia obžalovaného. Žalobca má za to, že práve dňom úmrtia došlo k vzniku samotnej škody. Pre úplnosť dodáva, že k tomuto záveru jednoznačne musela dospieť aj žalovaná, keď prvej Žiadosti ako nedôvodnej nevyhovel. To, že bude sťažený súdny výkon rozhodnutia neznamená, že pohľadávka nebude môcť byt neskôr vymožená. Túto skutočnosť nerozporuje ani žalovaná a ani žalobca, rovnako má za to, že prvá Žiadosť bola podaná predčasne, nakoľko v danom čase neexistovala samotná škoda. Avšak tým, že kompetentné orgány nekonali tak, ako im to ukladá zákon, čo vo svojom náleze skonštatoval aj US, malo za následok dĺžku konania od roku 2007 až do roku 2015, kedy obžalovaný zomrel. Práve v tomto okamihu vznikla žalobcovi škoda (konkrétne dňa 03.03.2015), a to vo výške 68 203,31 EUR. Žalobca si riadne voči žalovanej uplatnil Žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody, a to podaním zo dňa 31.07.2015, pričom žaloba bola podaná na súde dňa 11.03.2016. Snáď len z opatrnosti poznamenáva, že to, že si žalobca uplatnil voči žalovanej nárok na náhradu škody podaním zo dňa 21.10.2011, ešte neznamená, že k tomuto dátumu škoda aj skutočne vznikla. Táto objektívne vznikla až dňom úmrtia obžalovaného, t.j. 03.03.2015, kedy
definitívne žalobca prišiel o možnosť akýmkoľvek spôsobom sa domôcť svojej pohľadávky. Rovnako z opatrnosti poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalovaná účelovo a úmyselne vo svojom vyjadrení opomenul uviesť skutočnosť, že jej bola doručená Žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 31.07.2015. Spomenula iba Žiadosť zo dňa 21.10.2011 s úmyslom navodiť, že nárok by mal byť premlčaný. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žaloba bola podaná v lehote, a nie je možné jej premlčanie tak, ako to tvrdí žalovaná. 3.1. Pokiaľ žalovaná namieta splnenie zákonných podmienok pre právo na náhradu škody, tu poukzauje na snahu žalovanej navodiť a zľahčiť situáciu, že "pár mesačné" nekonanie nemôže byť dôvodom na nesprávny úradný postup. Samotný US vo svojom Náleze konštatoval, že súd nekonal tak, ako mal, a teda, bol nečinný . Skutočnosť, že tam nie je doslovne uvedené, že v tomto období súd porušoval právo sťažovateľa, tak ako to tu naznačuje žalovaný, neznamená, že by v tomto období súd konal tak, ako bol povinný, resp. v tomto období súd nekonal vôbec, i keď bol na konanie (minimálne v rozsahu naznačenom Nálezom) povinný, čo znamená že sa dopustil nesprávneho úradného postupu. V druhom rade žalovaná spochybňuje samotnú škodu tým, že namieta, že táto nebola preukázaná, resp. že žalobca neoznačil ani nepopísal vznik škody, neodôvodnil jej výšku, nepredložil dôkazy na jej preukázanie. Táto skutočnosť však vyplýva zo samotného vedenia trestného konania voči obžalovanému W. D., nakoľko keďže výsledky prípravného konania dávali prokurátorovi dostatočný podklad na to, aby podal proti konkrétnej osobe obžalobu, je práve naopak dôvodné predpokladať, že by došlo k preukázaniu naplnenia skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bol W. D. obžalovaný a k jeho odsúdeniu. Rovnako skutočnosť, či by bola alebo nebola priznaná náhrada škody v trestnom alebo civilnom konaní, je právne irelevantná. Už len zo skutočnosti, že bola podaná obžaloba vyplýva, že k reálnej škode došlo, a to práve podvodným konaním obžalovaného. Rovnako snaha žalovanej navodiť, že nie je ani predpokladateľné, že by mohol byť dlh, resp. pohľadávky žalobcu vymožená v rámci exekučného konania (prípadne dobrovoľne splnená), nakoľko mal žalobca vedomosť už v roku 2006 o nemajetnosti obžalovaného, je právne irelevantná. Žalovaná resp. kompetentné orgány svojou nečinnosťou, zapríčinili to, že žalobca už nemá reálnu možnosť akýmkoľvek spôsobom sa domôcť svojej pohľadávky. Ak by orgány konali riadne, tak by z obžaloby podanej v roku 2007 nebolo rozhodnutie v roku 2015 o zastavení konania z dôvodu úmrtia obžalovaného. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy túto si žalobca uplatňuje v zmysle predpisov občianskeho práva na ochranu osobnosti.
4. V písomnom stanovisku zo dňa 18.05.2017 žalovaná opätovne poukázala na to, že pre priznanie nároku na náhradu škody, je podlá zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z. z."), potrebné splniť zákonné podmienky. Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno v tomto smere leží na poškodenom, ktorý si svoj nárok musí uplatniť riadne a včas. Žalovaná trvá na tom, že v tomto konaní nie je doposiaľ žiadnym spôsobom preukázaná majetková škoda vo výške 68.203,31 €, ktorej sa žalobca domáha. Žalobca sa domáha nároku na náhradu majetkovej škody na tom skutkovom základe, že W. D., mal vylákať od žalobcu sumu vo výške 68.203,31 € a tieto peniaze mal minúť pre vlastnú potrebu, bez toho, aby žalobcovi poskytol, vybavil, alebo sprostredkoval úver, tak ako to sľuboval. V tejto súvislosti bolo voči W. D.Š. vedené trestné stíhanie na Okresnom súde Bratislava pod sp. zn. 2T/55/2007, pre pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a prečin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona. Trestné stíhanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 2T/55/2007 bolo uznesením zastavené, pretože obžalovaný zomrel. Napriek tomu, že voči W. D. bola podaná obžaloba, nebol uznaný za vinného z trestných činov, ktoré sa mu kládli za vinu, teda nebolo právoplatne rozhodnuté, že k skutkom skutočne došlo tak, ako bolo uvedené v obžalobe a že sa ich dopustil obžalovaný. V tejto súvislosti preto nemožno vychádzať ani zo záverov, že žalobcovi vznikla skutočne škoda vo výške rovnajúcej sa finančným prostriedkom, ktoré mal obžalovaný od žalobcu vylákať a dopustiť sa tak podvodného konania. Žalobca svoje tvrdenia v konaní o náhradu škody nepodložil žiadnymi dôkazmi, ktoré by vznik škody vo výške 68.203,31 € preukazovali, neuniesol tak dôkazné bremeno a výška majetkovej škody ostáva iba v rovine tvrdenia. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 14.3.2017 výslovne uviedol, že k vzniku samotnej škody došlo dňom úmrtia obžalovaného - W. D.. Odôvodňuje to tým, že ako náhle došlo k úmrtiu obžalovaného, žalobca prišiel o možnosť akýmkoľvek spôsobom domôcť sa svojej pohľadávky. Tvrdí, že v prípade, ak by nedošlo k zbytočným prieťahom v trestnom konaní, Okresný súd Bratislava I mohol rozhodnúť o vine a treste a žalobca by tak mal možnosť
domáhať sa náhrady škody od samotného W. D.. Žalobca vo vyjadrení uvádza, že už len zo skutočnosti, že bola podaná obžaloba vyplýva, že k reálnej škode došlo a, že vzhľadom na to, že prokurátor podal voči konkrétnej osobe obžalobu, je dôvodné predpokladať, že by k samotnému odsúdeniu došlo. Žalovaná v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že nielen z doterajšej činnosti žalovanej, ale i z činnosti a vedomosti samotného súdu je známe, že existuje množstvo prípadov, kedy i po podanej obžalobe dôjde k oslobodzujúcemu rozsudku (čo predpokladá zároveň aj samotný zák. č. 514/2003 Z. z.). Preto nemožno v prípade trestného konania sp. zn. 2T/55/2007 akýmkoľvek spôsobom predpokladať, či predvídať výsledok trestného konania a zároveň, je absolútne vylúčené spájať reálne následky s čisto hypotetickými skutočnosťami, tak ako to činí žalobca. Napriek tomu, že nie je adekvátne preukázaná ani len existencia samotnej pohľadávky žalobcu voči W. D., žalovaná namieta i nepreukázanie faktickej vymožiteľnosti tejto prípadnej pohľadávky. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 68/2012 zo dňa 10. 7. 2012, konštatoval prieťahy v namietanom konaní v období od mája 2011 do januára 2012, predtým len čiastočne obdobie od 28. 8. 2008 do 12. 4. 2011. Ak žalobca žiada náhradu škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je podľa názoru žalovanej, z tohto ohľadu povinný preukázať faktickú vymožiteľnosť svojej pohľadávky v období od iniciovania súdneho konania sp. zn. 2T/55/2007 až do jeho právoplatného skončenia. V prípade nepreukázania tejto skutočnosti totiž nemožno ustáliť, že by ku škode nedošlo nebyť nesprávneho úradného postupu súdu, resp. že aj v prípade, ak by súd rozhodol bez prieťahov, žalobca by svoj (údajný) nárok voči W. D. s istotou úspešne vymohol, resp. existovala by reálna možnosť jeho vymoženia Inými slovami, ak by od povinného subjektu nebolo možné pohľadávku vymáhať za žiadnych okolností, napr. z dôvodu jeho nemajetnosti, škoda vzniká už len touto samotnou skutočnosťou, a nie tým, že o možnosti vymáhať fakticky nevymožiteľnú pohľadávku rozhodol súd oneskorene. Túto skutočnosť žalobca vo svojej žalobe a vyjadreniach opomína, a bez akéhokoľvek dokazovania faktickej vymožiteľnosti svojej tvrdenej pohľadávky v širších skutkových okolnostiach, túto odvodzuje len od časového rozpätia súdneho konania pred Okresným súdom Bratislava I ako jedinej príčiny vzniku škody. Toto právne posúdenie veci žalobcom považuje žalovaná za nesprávne a rozporné s účelom zák. č. 514/2003 Z. z. Podĺa názoru žalovanej žalobca doposiaľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. " Príčinná súvislosť medzi právnou skutočnosťou za ktorú sa zodpovedá a medzi vznikom škody je jednou zo základných podmienok zodpovednosti za škodu v občianskom práve , a to bez ohľadu na to či ide o zodpovednosť objektívnu alebo založenú na princípe zavinenia. O vzťah príčinnej súvislosti ( tzv. kauzálny nexus) v prípade objektívnej zodpovednosti štátu za škodu sa jedná ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu, teda, ak je doložené, že nebyť vydania nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva; príčinou vzniku škody môže byť len tá okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez ktorej by škodlivý následok nenastal. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčiny škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon zodpovednosť v danom prípade spája. Príčina musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody; príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou nie je naopak daná tam, kde do deja vstúpila iná - od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá - skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá nemá vecný vzťah k vydaniu rozhodnutia či k nesprávnemu úradnému postupu." Žalobca tvrdí, že nebyť zbytočných prieťahov v konaní, súd by vydal rozhodnutie o vine a treste obžalovaného a zároveň predpokladá, že by mal možnosť domôcť sa v rámci trestného konania ako poškodený svojej pohľadávky, prípadne by bol následne zo svojím nárokom odkázaný na civilné konanie. Pri prijatí takého záveru je však potrebné brať do úvahy viacero hypotetických situácii, ktoré by mohli skončiť s inými ako žalobcom očakávanými výsledkami. Na základe žalobcom uvedených tvrdení nie je bez pochybností možné ustáliť, že ak by Okresný súd Bratislava I v trestnom konaní sp. zn. 2T/55/2007 rozhodol v inom, skoršom čase, bolo by zároveň úspešné, resp. aspoň možné, uspokojenie žalobcovho nároku v celom rozsahu. Z tohto dôvodu je preto žalobcom prezentovaná príčinná súvislosť iba súvislosťou nepriamou, nespĺňajúcou atribút bezprostrednosti v zmysle, v akom je tento vyžadovaný pre úspešné preukázanie jej existencie v rámci skutkových okolností prípadu. Žalobcovo tvrdenie o tom, že je zrejmé, že bez prieťahov v súdnom konaní by bol jeho nárok nepochybne uspokojený, je len ničím nepodloženou hypotézou, bez preukázania ktorej nemožno ustáliť potrebnú existenciu príčinnej súvislosti. Navyše podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaného v rozsudku zo dňa 29. 3. 2007, sp. zn. 3Cdo/32/2007 publikovaného pod číslom R 28/2008: "V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou od neobmedzenej kauzality.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu." Vychádzajúc z tejto argumentácie Najvyššieho súdu SR, žalovaná je názoru, že za súčasného skutkového stavu, tak ako ho prezentuje a preukazuje žalobca, nemožno dospieť k záveru, že nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I je priamou a bezprostrednou príčinou vzniku žalobcom uplatnenej škody, bez ktorej by táto škoda nenastala. Žalobca z tohto dôvodu podľa názoru žalovanej neuniesol dôkazné bremeno v rámci preukazovania príčinnej súvislosti medzi ním deklarovaným právnym titulom a vzniknutou škodou.
5. V predmetnej veci súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s písomnými vyjadreniami a prednesmi sporových strán k predmetu sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi ( Uznesenie Okresného súdu Bratislava 1 sp.zn. 2T 55/2007 zo dňa 27.04.2015, Nález ÚS SR č.k. II ÚS 68/2012-56 zo dňa 10.07.2012, Žiadosť o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody zo dňa 21.10.2011, zo dňa 02.09.2015, Odpoveď MS SR zo dňa 17.02.2016 k náhrade škody) a zistil nasledovný skutkový stav.
6. Z uznesenia Okresného súdu Bratislava 1 sp.zn. 2T 55/2007 zo dňa 27.04.2015 súd zistil, že konanie proti obžalovanému W. D. bolo vedené na základe podanej obžaloby dňa 24.05.2007 pre pokračujúci trestný čin podvodu, ktorého sa mal obžalovaný vo vzťahu k žalobcovi dopustiť tým, že v období od mesiaca september 2002 do mesiaca január 2005 pod zámienkou vybavenia úveru za výhodných úrokových podmienok vo výške 60.000.000 USD vylákal od žalobcu finančnú hotovosť v celkovej výške 2.054.693,-SK, ktoré mu žalobca vyplatil osobne alebo osobne vykonanými vkladmi na účet obžalovaného. Do dňa podania obžaloby svoj záväzok obžalovaný voči žalobcovi nesplnil, prijaté finančné prostriedky minul na svoje potreby a potreby členov svojej rodiny čím sa dopustil sa trestného činu podvodu a spôsobil žalobcovi škodu vo výške 2.054693,-Sk. Uvedeným uznesením bolo trestné konanie vedené voči obžalovanému zastavené z dôvodu jeho úmrtia dňa 03.03.2015.
7. Z nálezu ústavného súdu SR súd zistil, že na základe ústavnej sťažnosti žalobcu na prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 sp.zn. 2T 55/2007 ústavný súd po preskúmaní trestného konania za obdobie od 21.05.2007 do januára 2012 čiastočné prieťahy v konaní za ktoré sťažovateľovi - žalobcovi nepriznal finančné odškodnenie ale za dostačujúce považoval konštatovanie porušenie ústavného práva na súdnu ochranu a prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne konanie.
8. Z obsahu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 21.10.2011 02.09.2015 súd mal za preukázané, že žalobca si uplatnil voči štátu nárok na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu ( prieťahov v trestnom konaní pred Okresným súdom Bratislava 1) podľa zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci. Uplatnený nárok pozostával z majetkovej ujmy vo výške 68.203,31 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 19.000 Eur. Ministerstvo spravodlivosti SR, ako orgán oprávnený k zastupovaniu štátu pri posudzovaní oprávnenosti uplatneného nároku listom zo dňa 17.02.2016 žalobcovi oznámil, že jeho žiadosti nevyhovel z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok.
9. Vychádzajúc zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom a preukázaných v konaní súd oprávnenosť nároku žalobcu posudzoval podľa zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ( ďalej len Zákon č. 514/2003). Zákon 514/2003 upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z dôvodu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu štátnej moci a správy ako absolútnu objektívnu zodpovednosť, ktorej sa nemožno zbaviť a taktiež, na rozdiel od iných prípadov zodpovednosti, neprichádza do úvahy jej liberácia alebo exkulpácia. Podľa uvedeného zákona právnym základom nároku na náhradu škody voči štátu je nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánov štátnej moci a správy. V každom z týchto prípadov zákon explicitne stanovuje podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené aby uplatnený nárok poškodeného bol posúdený ako oprávnený. Týmito podmienkami okrem nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu je existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Žalobca svoj nárok na náhradu škody uplatnený na súde zakladá na nesprávnom úradnom postupe súdu v trestnom konaní, ktorý viedol k neodôvodneným prieťahom v konaní v dôsledku ktorých mu bola spôsobená škoda a nemajetková ujma. V prípade škody žalobca uviedol, že škoda mu bola spôsobená v dôsledku nečinnosti kompetentných orgánov v priebehu ktorej obžalovaný zomrel a žalobca tak nemá reálnu možnosť domôcť sa uspokojenia svojej pohľadávky. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, žalobca vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že túto uplatňuje podľa ustanovení Občianskeho zákonníka na ochranu osobnosti.
10. K nároku na náhradu škody Zákon č.514/2003 Z.z. v ustanovení § 17 ods.1) konštatuje, že sa podľa uvedeného zákona uhrádza škoda a ušlý zisk, pričom pojem "škody" a "ušlého zisku" bližšie neupravuje. V tomto prípade je možné vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v občianskom zákonníku alebo priamo z judikatúry súdov týkajúcej sa zodpovednosti štátu za náhradu škody. Pod škodou možno chápať nedobrovoľnú ujmu na majetku poškodeného, pričom možno rozlišovať medzi materiálnou škodou ( objektívne zistiteľné zmenšenie majetku poškodeného) a nemajetkovou ujmou ( ujma zasahujúca do osobnostnej integrity človeka). V prípade materiálnej škody - skutočnej škody sa podľa ustálenej súdnej praxi rozumie ujma spočívajúca v zmenšení existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a reprezentujúca majetkové hodnoty ktoré by bolo potrebné vynaložiť na uvedenie veci do pôvodného stavu. Pre uplatnenie nároku na náhradu škody je nevyhnutné, aby škoda predstavovala zmenšenie majetku poškodeného, musí byť reálna, t.z., že musí existovať v čase, keď poškodený si jej náhradu uplatňuje a v prípade, že si ju uplatňuje voči štátu, musí byť spôsobená v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom musí ísť o následok priamy nie sprostredkovaný. Náhrady škody je možné sa úspešne domáhať len v prípade, kedy nedošlo k jej premlčaniu. Žalovaná v predmetnom konaní vzniesla námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenej majetkovej škody. 10.1. Podľa § 9 ods.1) zákona č. 514/2003 Z.Z. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl.119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Ods.2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ods.3) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. Ods.4) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. V najvšeobecnejšej rovine by bolo možné konštatovať, že nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci je akékoľvek konanie tohto orgánu pri výkone verejnej moci alebo opomenutie konania zo strany tohto orgánu pri výkone verejnej moci, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi - podstatné je, aby k takémuto konaniu alebo opomenutiu konania došlo pri výkone verejnej moci. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že za nesprávny úradný postup sa považujú aj prieťahy v konaní, podmienkou je aby existencia prieťahov v konaní bola už determinovaná spôsobom vyplývajúcim z obsahu ustanovenia. V danom prípade žalobca označuje za nesprávny úradný postup prieťahy v konaní pred súdom v trestnej veci obžalovaného W. D., existenciu ktorých potvrdil vo svojom náleze, na základe ústavnej sťažnosti podanej žalobcom, Ústavný súd SR. 10.2. Premlčacia lehota na uplatnenie nárokov podľa Zákona 514/2003 je upravená v ustanovení § 19 v znení ktorého: Ods.1) "Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Ods.3) Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov." Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa o škode dozvie vtedy, ak sú mu známe okolnosti z ktorých možno vyvodiť, že mu bola spôsobená majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyjadriť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde. Pre zistenie počiatku plynutia premlčacej lehoty pritom nie je potrebná vedomosť poškodeného o osobe škodcu. 10.3. Žalobca tvrdil, že mu škoda vznikla až okamihom smrti obžalovaného W. D., konkrétne dňa 03.03.2015, kedy definitívne prišiel o možnosť domôcť sa svojej pohľadávky voči obžalovanému. Z obsahu uvedeného tvrdenia žalobcu vyplýva, že žalobca nerozlišuje medzi vznikom škody a vedomosťou o jej existencii a možnosťou jej náhrady. Z obsahu vykonaného dokazovania je možné jednoznačne vyvodiť záver, že žalobca o vzniku škody vedel minimálne v čase podania obžaloby na W. D. dňa 24.05.2007 z dôvodu podozrenia zo spáchania pokračujúceho trestného činu podvodu, nakoľko trestné konanie vedené voči obžalovanému bolo iniciované aj ním podaným trestným oznámením z dôvodu, že s obžalovaným uzavrel dohodu na základe ktorej mu poskytol peniaze, tvoriace predmet náhrady majetkovej škody, a tento mu mal poskytnúť v určitom čase protihodnotu v podobe sprostredkovania uzatvorenia úveru. Keďže obžalovaný W. D. dohodu nedodržal a finančné prostriedky žalobcovi do podania obžaloby nevrátil, žalobcovi vznikla škoda vo výške 68.203,31 Eur. To znamená, že trestné konanie vedené voči obžalovanému W. D. bolo dôsledkom protiprávnej alebo nedovolenej činnosti W. D., ktorej následkom bola škoda spôsobená žalobcovi a jeho výsledkom trestného konania malo byť potrestanie osoby, ktorá sa trestného činu dopustila, prípadne aj náhrada škody priznaná v rámci adhézneho konania, ktorej existenciu a výšku žalobca v trestnom konaní špecifikoval a uplatnil. Preto možno jednoznačne dospieť k záveru, že samotný vznik škody nesúvisí s postupom súdu v trestnom konaní, nakoľko ku vzniku škody došlo predtým ako vo veci bola podaná obžaloba a v dôsledku obžaloby bolo pokračované v trestnom konaní pred súdom. Nie je tu preto splnená podmienka príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom súdu a teda nie sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za náhradu majetkovej škody uplatnenej žalobcom a preto z uvedeného dôvodu súd sa nezaoberal otázkou premlčania nároku vo vzťahu k zodpovednosti štátu, nakoľko zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú žalobcom nebola preukázaná. Premlčanie nároku resp. pohľadávky žalobcu by bolo možné posudzovať podľa ust. Občianskeho zákonníka vo vzťahu k dlžníkovi žalobcu( W. D.). 10.4. Žalovaná námietku premlčania majetkového nároku žalobcu vzniesla s poukazom na to, že žalobca o škode vedel už v čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 21.10.2011, v ktorej žalobca uvádza že protiprávnym konaním obžalovaného W. D. mu bola spôsobená majetková škoda vo výške 68.203,31 Eur, a toto protiprávne konanie bolo a je príčinou trestného konania, ktoré je poznačené nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní ( prokurátor, okresný súd) v dôsledku ktorého nebolo vydané rozhodnutie o vine a treste obžalovaného a tým nebolo žalobcovi umožnené domôcť sa ochrany jeho práva na náhradu škody. Pokiaľ by súd aj dospel k záveru, že vedomosť o vzniku škody žalobcu nadobudol až v súvislosti s uplatnením nároku voči žalovanej podľa § 15 zákona 514/2003 Z.z., tak vzhľadom k vyššie uvedenému musí akceptovať argumentáciu žalovanej ohľadom premlčania nároku, nakoľko žalobca žalobu na náhradu škody voči štátu podal na súde až 15.03.2016, pričom premlčacia lehota podľa § 19
zák.514/2003 Z.z. uplynula najneskôr v októbri 2014. Keďže nárok žalobcu je premlčaný, nie je možné mu priznať právnu ochranu. 10.5. Pokiaľ ide o stratu možnosti náhrady škody v dôsledku úmrtia obžalovaného, tak v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca mohol pri vymáhaní svojho nároku na náhradu škody využiť aj iné zákonné možnosti, ktoré by priamo viedli k ochrane jeho práva ( v t.č. predbežné opatrenie, žaloba o náhradu škody a pod.) na rozdiel od trestného konania, ktorého prioritou je preukázanie zodpovednosti obžalovaného za trestný čin a stanovenie trestu. Samotným vydaním rozhodnutia v trestnom konaní nie je zabezpečené uspokojenie nároku žalobcu na náhradu škody. V prípade ak by aj súd v rámci adhézneho konania rozhodol o náhrade škody, trestné rozhodnutie by bolo len právnym titulom pre potreby realizácie ďalších právnych krokov na uspokojenie pohľadávky žalobcu ( exekučné konanie).
11. Nemajetková ujma
Žalobca si v predmetnom konaní uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 19.000 Eur z dôvodu neodôvodnených prieťahov súdu v konaní t.z. nesprávneho úradného postupu. Súčasne uviedol, že svoj nárok zakladá na ustanoveniach Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zákon 514/2003 Z.z. je špeciálnym zákonom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku upravujúcemu v ustanoveniach § 11 až §17 všeobecne otázku ochrany osobnosti a náhrady škody spôsobenej zásahom do osobnostnej integrity subjektu, ktorého sa môže dopustiť okrem fyzickej osoby aj právnická osoba alebo štát avšak konaním fyzickej osoby vystupujúcej a konajúcej v mene právnickej osoby alebo štátu. Zákon 514/2003 Z.z. upravuje iný druh zodpovednosti , a to zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci orgánov štátu. Podľa uvedeného zákona je možné domáhať sa ako náhrady majetkovej škody tak aj náhrady nemajetkovej ujmy za splnenia podmienok podľa § 17. Pokiaľ žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu podľa zák.č. 514/2003 Z.z., pričom za právny základ nároku označuje nesprávny úradný postup štátneho orgánu, nemôže súd nemajetkovú ujmu posudzovať podľa právnych noriem iného právneho predpisu ( § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka) . 11.1. Podľa § 17 zák.č. 514/2003 Z.z. Ods.2)"V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ods.3)Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu."'
V danom prípade prieťahy v trestnom súdnom konaní za obdobie od 21.05.2007 do januára 2012 boli predmetom posudzovania a rozhodovania ústavným súdom SR na základe ústavnej sťažnosti žalobcu, pričom ústavný súd vo svojom náleze rozhodol aj o finančnom odškodnení sťažovateľa - žalobcu a to tak, že za dostatočné zadosťučinenie považoval konštatovanie porušenia ústavného práva sťažovateľa, nakoľko cieľom primeraného zadosťučinenia nie je náhrada škody spôsobená prípadným trestným činom. S takýmto záverom ústavného súdu sa súd stotožňuje nakoľko pri posudzovaní nároku by vychádzal z totožného skutkového a právneho stavu. Pokiaľ ide o prípadné prieťahy v konaní súdu od februára 2012 až do zastavenia trestného konania z dôvodu úmrtia obžalovaného, v tomto smere žalobca súdu nepredložil o existencii prieťahov relevantné rozhodnutie a súd nie je bez ďalšieho oprávnený skúmať v civilnom konaní preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti, rýchlosti a dôvodnosti vykonávaných úkonov (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 31.10.2005, sp. zn. 30 Cdo 57/2005, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 2.2.2004, sp. zn. II. ÚS 299/03) a preto ani nemá oprávnenie vyjadrovať sa k hodnoteniu postupu orgánov činných v trestnom konaní z dôvodu, že tieto nekonali s dostatočným urýchlením, čím vznikli prípadne neodôvodnené prieťahy. Z uvedených dôvodov súd nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.
12. S poukazom na vyššie uvedené považoval súd za potrebné rozhodnúť tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
13. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že ho z dôvodu hospodárnosti konania .žalovanej - štátu nepriznal i napriek tomu, že v konaní bola úspešná ( § 255 CSP) nakoľko žalovaná si ich náhradu v konaní neuplatnila.
Poučenie:
Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie môže podať strana v neprospech ktorej bolo vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým ( § 365 CSP ), že: neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávne obsadený senát, konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.