Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Sa-2-2018.pdf
PDF · 124.11 KB
Case nature
Area
Subarea
9Sa/2/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyňa: X. R. F., narodená XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A. K., bez cestovného dokladu, toho času umiestnená v Ú. J.P. B. J. M. R., právne zastúpená JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 09.01.2018 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-358-010/2017-AV zo dňa 25.12.2017, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava č. PPZ-HCP- BA6-358-010/2017-AV zo dňa 25.12.2017, týkajúce sa žalobkyne: X. R. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A. K., bez cestovného dokladu.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňa: X. R. F., nar. XX.XX.XXXX a maloleté deti: 1. R. R. E., nar. XX.XX.XXXX a 2. T. R. E., nar. XX.XX.XXXX, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia.
III./ Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 09.01.2018 domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-358-010/2017-AV zo dňa 25.12.2017 a nariadenia jej bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Mala za to, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné z dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) Správneho súdneho poriadku. Dodala, že zo zákonných ustanovení zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že zaistenie štátneho príslušníka na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu je odlišným inštitútom od zaistenia v konaní o administratívnom vyhostení a preto nie je zrozumiteľná tá časť odôvodnenia, v ktorej žalovaný poukazuje na to, že v konaní vo veci administratívneho vyhostenia môže nahradiť zaistenie inými miernejšími prostriedkami. Bez ohľadu na to, že žalovaný nepresne cituje ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z výroku rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňu nezaistil na účel administratívneho vyhostenia.
2. Rovnako poukazovala na znenie § 88 ods. 5 z ktorého vyplýva, že žalobkyňa môže byť umiestnená v zariadení, pričom môže byť aj dočasne umiestnená na policajnom útvare najviac 7 dní od zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného však nevyplýva, že by žalobkyňa mala byť v policajnom útvare umiestnená len počas doby 7 dní. Žalovaný sa nijakým spôsobom, aj keď to opakovane v odôvodnení svojho rozhodnutia opakuje, nezmieňuje o tom, z akého ustanovenia, akého právneho predpisu vyvodzuje tak neoprávnenosť pobytu žalobkyne na území Slovenska, ako aj neoprávnenosť
opustenia Maďarska. Uvádza, že žalobkyňa v minulosti opustila Maďarsko aj napriek poučeniu, že musí na území Maďarska zotrvať do doby vybavenia jej žiadosti o pobyt, pričom daný skutkový záver žalovaného nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu.
3. Žalovaný rovnako tvrdil, že žalobkyňa požiadala už na dvoch územiach členských štátov o udelenie medzinárodnej ochrany. Ani dané tvrdenie nie je pravdivé. Žalovaný neuvádza o ktorý druhý členský štát (okrem Maďarska) by malo ísť, rovnako opäť neuvádza dôkazy, z ktorých vyvodil tento skutkový záver. Rovnako tvrdila, že so žiadnymi podkladmi, z ktorých žalovaný vyvodzuje svoje závery, nebol pred vydaním rozhodnutia oboznámený. Doplnila, že aj keď žalovaný konštatuje, že pri cestnej kontrole predložila doklady vydávané cudzincom žiadajúcim o medzinárodnú ochranu Maďarskom, ale nie je možné zistiť, o aké doklady ide, ani aké oprávnenie vo vzťahu k pobytu v schengenskom priestore z nich vyplýva. Poukazovala na to, že je nesporné, že prvým členským štátom, na územie ktorého vstúpila je Maďarsko, kde aj požiadala s celou svojou rodinou o udelenie azylu, takže krajina, ktorá je príslušná posúdiť jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, je jednoznačne identifikovaná a žalobkyňu nie je možné upodozrievať z toho, že by v rámci tzv. azylovej turistiky sa snažil o dosiahnutie stavu, kedy by o poskytnutie medzinárodnej ochrany mal rozhodnúť iný štát ako Maďarsko.
4. Ďalej poukazovala nato, že spolu s jej manželom boli umiestnené v policajnom útvare aj ich maloleté deti (R. R. E., nar. XX.XX.XXXX a T. R. E., nar. XX.XX.XXXX), ktoré boli uvedené aj v napadnutom rozhodnutí, pričom ide o zraniteľné osoby vo veku X C. XX H.. Žalovaný danú skutočnosť nezohľadnil a teda postupoval v rozpore so znením ustanovenia § 2 ods. 7, v spojení s ustanovením 8 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov.
5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-358-010/2017-AV zo dňa 25.12.2017 podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil žalobkyňu na základe skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie III“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.03.2018 a rozhodol zároveň aj o jeho umiestnený v Ú. J. B. J. M. R. (ďalej „Ú. R.“). Zároveň spolu s účastníkom konania, ktorý je matkou a zákonným zástupcom maloletých cudzincov umiestnil v Ú. R. aj maloletých cudzincov: 1. R. R. E., nar. XX.XX.XXXX a 2. T. R. E., nar. XX.XX.XXXX.
6. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol spolu s ďalšími piatimi osobami kontrolovaný dňa XX.XX.XXXX na území SR v motorom vozidle AUDI, pričom bol vyzvaný k preukázaniu svojej totožnosti a oprávnenosti pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“), na čo spolu so svojimi deťmi predložili doklady vydané Maďarskom, vydávajúce cudzincom, ktorí na území Maďarska žiadajú o medzinárodnú ochranu. Z uvedeného dôvodu vzniklo podozrenie, že účastník konania naplnil dôvod na postup podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC. Rovnako vykonanými lustráciami v informačných systémoch policajného zboru EURODAC bolo zistené, že tento spolu so svojimi deťmi je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska. Správny orgán preto dňa 25.12.2017 oznámil štátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa Dublinského nariadenia III a taktiež bolo správnym orgánom požiadané dané stredisko o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa uvedeného nariadenia.
7. Správny orgán poukázal na vyjadrenie účastníka konania v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 25.12.2017, kde uviedol svoju trasu cestovania cez územie viacerých štátov, medzi nimi aj členských štátov EÚ. O udelenie azylu na území SR nežiadal, pričom jeho cieľovou krajinou je Nemecko, kam sa chce dostať za svojou rodinou, lebo sú tam lepšie podmienky na život a taktiež je tam moslimská menšina. Ohľadne finančnej hotovosti uviedol, že disponuje sumou 150 EUR.
8. Rovnako mu bola daná možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia oboznámil s podkladmi pre jeho vydanie a spôsobmi ich zistenia, prípadne navrhol ich doplnenie podľa §120 ods. 7 ZoPC, pričom uviedol, že sa viac nechce žiadnym spôsobom vyjadrovať.
9. Vo veci zaistenia účastníka konania spolu s jeho maloletými deťmi správny orgán uviedol, že tieto osoby nie sú zaistené, avšak zotrvávajú s účastníkom konania v zaistení, keďže nemajú na území SR žiadne iné rodinné väzby. Konštatoval, že umiestnenie maloletého synovca v Ú. R. je síce zásahom do práv dieťaťa, avšak podľa jeho názoru v jeho záujme, aby zotrval so svojou rodinou a neboli od seba odlúčení a odovzdaní pracovníkom sociálnej kurately. V Ú. R. sú zriadené priestory pre umiestnené rodiny s deťmi, aby zaistenie nemalo vplyv na duševné zdravie detí. Majú tam poskytnuté bezplatné ubytovanie, stravu, ako aj zabezpečenú dostatočnú zdravotnú starostlivosť, pričom tam pôsobí mimovládna organizácia, ktorá zabezpečuje sociálnu a psychologickú starostlivosť a poradenstvo, doplnkovú zdravotnú starostlivosť s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny, vzdelávanie, jazykovú prípravu a iné iniciatívy, ktoré zodpovedajú postaveniu a vekovej skupine osôb. Spolupodieľa sa na organizovaní aktivít voľného času všetkých umiestnených štátnych príslušníkov tretích krajín, no najmä detí. Pre deti sú k dispozícii rôzne výkresy, zošity, omaľovánky, ceruzky, farby, štetce, farebné kriedy, modelovacie hmoty, puzzle, detské knihy, hračky a podobne.
10. Dodal, že účastník konania spolu s jeho deťmi zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska a svojim konaním neoprávnene opustil Maďarsko. Na základe týchto skutočností, ako aj doterajšieho konania existuje značné riziko jeho úteku, keďže existuje reálny predpoklad, že sa chcel dostať na územie Nemecka za svojou rodinou. Rovnako nemá na území schengenského priestoru udelený pobyt podľa ZoPC, z čoho rovnako vyplýva riziko jeho úteku.
11. Pokiaľ sa týka uloženia menej závažného prostriedku, ako zaistenia podľa § 89 ZoPC konštatoval, že nespĺňa podmienky v zmysle daného ustanovenia zákona z dôvodu, že prípadným uložením v ňom uvedených povinností by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu na územie členského štátu, keďže SR je v prípade účastníka konania iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce zotrvávať a už v minulosti opustil územie Maďarska napriek tomu, že bol poučený, že musí na území Maďarska zotrvať do doby vybavenia jeho žiadosti o azyl. Ohľadne stanovenej dĺžky doby zaistenia uviedol, že podľa § 88 ods. 4 ZoPC ju stanovil do 25.03.2018, počas ktorej doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie na územie zodpovedného členského štátu. V danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie, pričom počas celej doby zaistenia bude skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Presnú dĺžku doby, nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania, nie je možné predbežne presne určiť a je možné ju odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe. Z tohto dôvodu dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými členskými štátmi, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí, potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohovory, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť.
12. Správny orgán v závere svojho rozhodnutia uviedol, že zobral do úvahy aj ustanovenie § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a § 88 ods. 8 ZoPC, ktoré je potrebné použiť v prípade, ak je účastník konania zraniteľnou osobou, pričom konštatoval, že dané nemožno aplikovať, keďže účastník konania požiadal už na dvoch územiach členských štátov o udelenie medzinárodnej ochrany a na žiadnom tomto území účastník konania nezotrval až do právoplatného ukončenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Z uvedeného mal správny orgán za to, že jeho zaistenie je vykonané v nevyhnutnom prípade a na najkratší čas. Doplnil, že predmetné jeho zaistenie je teda v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
13. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 16.01.2018 k správnej žalobe uviedol, že dôvodom zaistenia žalobkyne bolo zabezpečenie, príprava a výkon jej prevozu podľa Dublinského nariadenia III. V podanej správnej žalobe nepoukazuje na žiadne pochybenia žalovaného počas konania vo veci zaistenia. Celá správna žaloba iba opisuje postup, ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného. Rovnako nepoukazuje na žiadne priame zavinenia, v čom vidí nesprávnosť postupu žalovaného. Jediné čo možno vytušiť z námietok je to, že žalovaný neuviedol v čom vidí a ako preukázal, že žalobkyňa bez oprávnenia opustila územie Maďarska, na ktorého území požiadala o udelenie azylu. K tomu dodal, že žalobkyňa, ako štátny príslušník tretej krajiny, je povinná zotrvať na území krajiny, v ktorej vyhlásila svoju žiadosť o udelenie
azylu. V prípade, ak by žalobkyni bola priznaná medzinárodná ochrana, tak by sa na jej voľný pobyt v rámci európskeho hospodárskeho priestoru vzťahovala európska dohoda o zrušení víz pre utečencov, ktorá priamo udáva, za akých podmienok sú takéto osoby oprávnené vycestovať z krajiny, v ktorej trvalo bývajú. Žalobkyňa nedisponovala žiadnym oprávnením k vycestovaniu z územia Maďarska, ako ani žiadnym oprávnením vstupu a zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky.
14. Pokiaľ sa týka námietky, že spolu s ňou boli do tábora umiestnené aj jej dve maloleté deti, ktoré sú z dôvodu maloletosti aj zraniteľnými osobami uviedol, že voči nim nebolo začaté konanie vo veci zaistenia a konanie žalobkyne sa netýkalo týchto detí. Maloleté deti nie sú zaistené, ale iba umiestnené so svojim príbuzným, pričom Ú. R. je útvarom, ktorý je priamo určený pre umiestňovanie rodín s deťmi a sú tu pokryté všetky potreby týkajúce sa maloletých cudzincov ako aj ich rodičov a príbuzných.
15. K účelnosti samotného zaistenia a účelu návratu žalobcu v zmysle Dublinského nariadenia III dodal, že už samotným začatím konania o návrate v zmysle citovaného nariadenia zo strany orgánov Slovenskej republiky je zrejmé, že uskutočnenie tohto návratu sa aj reálne uskutoční. Na žalobkyňu treba hľadieť v tom kontexte, že ide o osobu, ktorá žiadala o medzinárodnú ochranu, čoho dokladom je žiadosť o takúto ochranu na území Maďarska, pričom mala na tomto území zotrvať do doby preskúmania a rozhodnutia v tejto žiadosti, čo však nerešpektovala, túto krajinu svojvoľne opustila a počas cesty z domovskej krajiny sa nachádzala na území viacero bezpečných krajín, pričom ako človek utekajúci pred ohrozením života by mal byť v pozícii osoby, ktorá je rada, že už jej nehrozí bezprostredné ohrozenie a nie aby si sama určovala krajinu, v ktorej chce žiadať o ochranu. Na osobu žalobkyne treba hľadieť ako na ekonomického migranta, nakoľko už počas konania vo veci zaistenia uvádzala, že sa chce dostať do Nemeckej spolkovej republiky a na území SR nechce zotrvať, čo priamo vyvodzuje riziko jej úteku. Samotnú správnu žalobu hodnotil ako nedôvodnú. V prípade, ak by správny súd vyhovel podanej správnej žalobe a zrušil napadnuté rozhodnutie, poukazoval na znenie § 230 ods. 1 písm. c) SSP, nakoľko v tomto prípade nie je potrebné nariadiť bezodkladné prepustenie, ale iba odstránenie vady tohto rozhodnutia.
16. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.
17. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
18. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
19. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
22. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
23. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
24. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
25. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
26. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
27. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
28. Podľa bodu 13 úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III, V súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť, vrátane jej osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky.
29. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
30. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
31. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
32. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka.
33. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
34. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
35. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
36. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
37. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
38. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-358-010/2017-AV zo dňa 25.12.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobkyňu na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu podľa Dublinského nariadenia III. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.03.2018 s tým, že ju umiestil v Ú. J. B. J. M. Y. R.. Zároveň spolu so žalobkyňou umiestnil v Ú. R. aj maloletých cudzincov, ktorým je žalobkyňa matkou a zákonnou zástupkyňou: 1. R. R. E., nar. XX.XX.XXXX a 2.T. R. E., nar. XX.XX.XXXX.
39. Predpokladom zaistenia žalobkyne v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
40. V prípade žalobkyne bolo z informačných systémov zistené, že požiadala o udelenie azylu na území Maďarskej republiky, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa XX.XX.XXXX (t.j. v deň zaistenia) Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. Počas celej doby zaistenia je správny orgán povinný skúmať, či trvá účel zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.
41. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Maďarsko, kde žalobkyňa požiadala o azyl. Mala sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemala opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení.
42. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území Maďarska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.
43. V zmysle ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
44. Žalobkyňa v podanej správnej žalobe okrem iného aj namietala, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil tú skutočnosť, že spolu s ňou boli umiestnené v tábore aj maloleté deti, pričom nezohľadnil ich postavenie. K danej námietke žalovaný uviedol, že zaistenie sa týchto maloletých detí netýkalo a tieto boli len umiestnené spolu so žalobkyňou v Ú. R., ktoré je navyše priamo určené pre umiestňovanie rodín s deťmi, kde sú pokryté všetky ich potreby.
45. Správny súd sa v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať s otázkou kto bol resp. mal aj byť účastníkom administratívneho konania, keďže žalovaný rozhodol o umiestnení aj maloletých detí v Ú. R. spolu so žalobkyňou, pričom v preskúmavanom rozhodnutí absentuje výrok o zaistení maloletých detí.
46. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že pani X. R. F., nar. XX.XX.XXXX, bola účastníkom konania o zaistení a v konaní pred súdom vystupuje ako žalobkyňa, keďže voči rozhodnutiu žalovaného podala správnu žalobu. Napadnutým rozhodnutím však žalovaný zasiahol aj do právom chránených záujmov iných osôb, a to maloletých detí žalobkyne, ktoré spolu s ňou umiestnil v Ú. R.. Postavenie týchto osôb ale žalovaný nijako v preskúmavanom rozhodnutí a ani na inom mieste vo výroku samotného rozhodnutia neuvádza.
47. Správny súd má zato, že žalovaný mal s tými osobami konať ako s účastníkmi konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, nakoľko ide o osoby, o ktorých právach a právom chránených záujmov žalovaný rozhodol. Vzhľadom na tú skutočnosť, že ide o maloleté osoby, ktoré nemôžu konať samostatne, mali byť zastúpené svojím zákonným zástupcom, v danom prípade žalobkyňou, ako ich matkou. Teda maloleté deti žalobkyne mali v konaní pred žalovaným mať postavenie účastníka konania zastúpeného ich zákonným zástupcom - žalobkyňou.
48. Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj zo znenia citovaného ustanovenia § 1 Správneho poriadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podobne ako aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok každého rozhodnutia - teda aj správneho rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého rozhodnutia. Teda jedine výrok rozhodnutia je tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne ďalších predpokladov aj vykonateľná. Musí byť preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia týka určitej osoby, musí výrok obsahovať aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Povinnosť (aj nutnosť), aby výrok rozhodnutia o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval identifikáciu zaisťovanej osoby vyplýva aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré výslovne uvádza, že „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny...“. Ak sa má účastník tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu.
49. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný za použitia v ňom citovaných právnych ustanovení zaistil len žalobkyňu ako účastníčku administratívneho konania (s uvedením mena a priezviska, dátumu narodenia, štátnej príslušnosti). Možno konštatovať, že táto bola náležite vo výroku napadnutého rozhodnutia identifikovaná.
50. Z výroku napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, aby s účastníčkou konania boli zaistené aj iné osoby, z administratívneho spisu vyplývajúci jej rodinní príslušníci, ktorým je zákonnou zástupkyňou - jej deti. Z výroku rozhodnutia žalovaného teda nie je vôbec zrejmé, kto okrem žalobkyne mal byť, či bol spolu so žalobkyňou zaistený.
51. Na danej skutočnosti nemôže nič zmeniť ani to, že žalovaný v ostatnom výroku napadnutého rozhodnutia uviedol, že zároveň sa spolu s účastníkom konania (žalobkyňou) umiestňujú v Ú. R. aj maloleté osoby: 1.R. R. E., nar. XX.XX.XXXX a 2.T. R. E., nar. XX.XX.XXXX.
52. Teda z výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že žalovaný zaistil riadne identifikovanú žalobkyňu, pokiaľ sa týka zaistenia jej rodinných príslušníkov, týchto ako uvádza nezaistil, nepovažoval ich teda ani za účastníkov konania, avšak ich umiestnil v Ú. J. B. J. M.. Daný postup žalovaného bol teda v rozpore so zákonom jednak Správnym poriadkom, ako aj zákonom o pobyte cudzincov. Teda výrok uvedený v napadnutom rozhodnutí je neurčitý a z toho dôvodu aj nepreskúmateľný.
53. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
54. Preto správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ- HCP-BA6-358-010/2017-AV zo dňa 25.12.2017 zrušil. Ostatnými žalobnými námietkami sa správny súd nezaoberal, nakoľko zistil iný závažný dôvod odôvodňujúci zrušenie nezákonného rozhodnutia žalovaného.
55. V súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobkyne. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalovaný svojím rozhodnutím zasiahol aj do osobnej slobody maloletých detí žalobkyne správny súd zároveň nariadil aj ich bezodkladné prepustenie zo zaistenie v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktoré zakotvuje povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej pozbavenie slobody bolo nezákonné.
56. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.