Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-343-2017.pdf
PDF · 85.46 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/343/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka, členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: C. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. Q., prechodne bytom Q., Y. XXX/X, o zaplatenie sumy 1 826,29 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.k. 7C/94/2015-41 zo dňa 25. 04. 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e .
V ostatných výrokoch, odvolaním nenapadnutých, p o n e c h a l rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd konanie v časti uplatneného nároku ako úroku vo výške 1,- euro a v časti úroku z omeškania vo výške 0,28 eur zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 726,29 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 726,29 eur od 15. 02. 2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90 %. Súd prvej inštancie konštatoval, že strany uzatvorili úverovú zmluvu dňa 23. 10. 2013, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 2 000,- eur s úrokovou sadzbou pri poskytnutí úveru 19,9 % ročne, ročnou percentuálnou mierou nákladov 24,78 %, priemernou RPMN ku dňu podpisu úverovej zmluvy 18,84 %, pričom celkovú čiastku, ktorú klient musí zaplatiť, je suma 3 563,92 eur. Žalovaný sa zaviazal žalobcovi vrátiť finančné prostriedky prostredníctvom 72 anuitných splátok vo výške 48,11 eur, splatných mesačne s termínom splatnosti prvej splátky 22. 11. 2013 a splatnosť úveru 22. 10. 2019. Zároveň bol dojednaný poplatok za poskytnutie úveru 100,- eur a poplatok za poistenie schopnosti splácať úver 1,18 eur mesačne. Prvoinštančný súd zároveň konštatoval, že išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá nemala náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. Poskytnutý úver na základe uzatvorenej zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ uvedeného zákona), pričom priznané plnenie predstavuje poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1 900,- eur a celkovo vykonanú úhradu vo výške 173,70 eur, teda vrátiť má žalovaný 1 726,29 eur s príslušenstvom. O výške úroku z omeškania rozhodol súd v zmysle § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a o výške náhrady trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP vzhľadom na úspech strán v konaní.
2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie žalobca. Napadol výrok, ktorým vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá, ako aj výrok o trovách konania. Nestotožnil sa s názorom súdu
prvej inštancie, že zmluva neobsahuje náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj záver, že zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov (úveru) patria veriteľovi len do splatnosti dlhu, od splatnosti musí dlžník platiť úroky z omeškania. Rozhodnutie tak podľa odvolateľa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Už v samotnej zmluve o úvere bola uvedená výška, počet a termín splátok istiny a úrokov, pričom splácanie anuitným spôsobom znamená, že úver je splácaný v pravidelných mesačných splátkach a že počet a termíny splátok istiny, aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Navyše banka v prípade žiadosti spotrebiteľa poskytne výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú splatiť a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Odvolateľ uviedol, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP), a teda niektoré z náležitostí, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú aj v týchto obchodných podmienkach. Na podporu svojich tvrdení odvolateľ poukázal na niektoré rozhodnutia súdov SR, resp. aj na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady. Pozornosť súdu upriamil aj na informáciu odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. 04. 2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej. Čo sa týka priznania dohodnutých zmluvných úrokov z úveru, v tejto súvislosti poukázal na ustanovenia Obchodného zákonníka § 497, § 502, § 503 a § 505 s tvrdením, že dohodnutý obchodný úrok patrí veriteľovi do vrátenia požičaných peňažných prostriedkov, nie do splatnosti úveru. Tvrdenie, že úroky dohodnuté a úroky z omeškania sa vzájomne vylučujú, nemá oporu v právnych predpisoch. Aj v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal, aby odvolací súd napadnuté výroky súdu prvej inštancie zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov celého konania.
3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním napadnutý rozsudok vo výroku, v ktorom žalobu súd vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, ponechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
5. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
6. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že žalovaný je spotrebiteľ, ktorému právny poriadok poskytuje ochranu inými špeciálnymi predpismi. Pokiaľ ide o spotrebiteľský vzťah, musí veriteľ (žalobca) prihliadať aj na špecifické podmienky, ktoré je nutné dodržiavať pri ochrane spotrebiteľa. Tieto podmienky upravujú špeciálne predpisy, akými sú napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, či Občiansky zákonník. Žalobca ďalej argumentoval skutočnosťou, že VOP sú súčasťou zmluvy. Odvolací súd mal za to, že „ostatné poplatky a ich výška“ neboli individuálne dohodnuté, pričom za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal síce spotrebiteľ možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Pokiaľ išlo o VOP, tieto majú slúžiť na dojednanie technického alebo vysvetľujúceho charakteru a nemali by sa v nich nachádzať dojednania o úrokoch, či iných poplatkoch, pokiaľ ich spotrebiteľ nemôže individuálne s dodávateľom dohodnúť. V ďalšom mal odvolací súd za to, že predmetná zmluva neobsahuje vyčíslenie toho, aká časť splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky. Túto skutočnosť nie je možné odvodiť ani z anuitnej splátky, na ktoré žalobca poukazoval v podanom odvolaní. Pokiaľ v odvolaní poukazoval odvolateľ na rozhodnutie Súdneho dvora C 42/2015, v tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy závery rozsudku Súdneho dvora, a to skutočnosť, že smernica 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy. Tu je potrebné poukázať na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v ust. § 9 presne špecifikuje podstatné náležitosti zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitosti musia
byť podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitosti zmluvy boli obsiahnuté vo VOP, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané. Ďalej Súdny dvor na základe prejudiciálnych otázok okrem iného v rozhodnutí uviedol, že čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Článok 23 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedením môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Na tomto mieste sa žiada zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia, ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS. Niet žiadnych pochybností, že v čase uzatvárania zmluvy o úvere a jej hodnotenia, slovenský zákon ide nad rámec smernice č. 2008/48/ES a celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny, ako aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona (§ 9 ods. 2 písm. k/) existuje konštantná judikatúra slovenských súdov (potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu, rozhodnutiami krajských, či okresných súdov SR), v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
7. Pokiaľ odvolateľ namietal nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie ohľadom nepriznania dohodnutých úrokov aj po splatnosti úveru, je potrebné vychádzať z toho, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba, nakoľko nastala ich splatnosť a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinností a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. V podstate by išlo o stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku (splatnosť) a veriteľ by úroky inkasoval ako keby ku zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred zosplatnením úveru. K tomu je možné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Obo 143/98, z ktorého vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), pričom od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka.
8. Pokiaľ išlo o výrok o nároku na náhradu trov konania, mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie správne vypočítal pomer úspechu a neúspechu vo veci a pokiaľ bol žalobca úspešný len čiastočne, v percentuálnom vyjadrení súd vyjadril aj jeho nárok na náhradu trov.
9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má potom odvolací súd za to, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
10. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP a nakoľko žalovaný, aj keď ostal v odvolacom konaní nečinný, mal v ňom úspech, preto by mu prináležal nárok na náhradu trov. Vzhľadom na jeho nečinnosť však súd mu nárok na náhradu trov nepriznal (návrh nepodal a zo spisu mu trovy nevyplývajú).
11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).