Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/97/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana, v právnej veci žalobcu: KASTINI SK, spol. s r.o., so sídlom Partizánska cesta 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36044849, zastúpený ATTORNEYS GROUP S.R.O., so sídlom Kláry Jarunkovej 2, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101197236/2017 zo dňa 05. júna 2017, takto

rozhodol:

Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR, Banská Bystrica č.101197236/2017 zo dňa 5. júna 2017 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť dôvodne vynaložené žalobcove trovy konania a zaplatiť ich v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1.Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán verejnej správy“) žalobcovi (ďalej aj „daňový subjekt“) pod č.102666450/2016 zo dňa 4. marca 2016 oznámil výkon daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie december 2015 s tým, že daňová kontrola začne dňa 22.03.2016 v priestoroch žalobcu. Daňový subjekt si za zdaňovacie obdobie december 2015 uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 18.306,20 EUR z dodávateľských faktúr od dodávateľa C&H agency, s.r.o., Koprivnická 9D, Bratislava, ktorá zanikla v dôsledku zlúčenia a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť RIGA s.r.o., Klariská 7, Bratislava. Išlo o faktúry za práce - montáž, zameranie alebo príprava: faktúra č. 15083 s dátumom dodania 22.10.2015 - základ dane 16.680 EUR, DPH (20%) 3.336 EUR, spolu 20.016 EUR, faktúra č. 15084 s dátumom dodania 26.10.2015 - základ dane 3.080 EUR, DPH (20%) 616 EUR, spolu 3.696 EUR, faktúra č. 15085 s dátumom dodania 30.10.2015 - základ dane 20.850 EUR, DPH (20%) 4.170 EUR, spolu 25.020 EUR, faktúra č. 15102 s dátumom dodania 31.12.2015 - základ dane 28.668 EUR, DPH (20%) 5.733,60 EUR, spolu 34.401,60 EUR, faktúra č. 15103 s dátumom dodania 31.12.2015 - základ dane 2.500 EUR, DPH (20%) 500 EUR, spolu 3.000 EUR, faktúra č. 15104 s dátumom dodania 31.12.2015 - základ dane 6.400 EUR, DPH (20%) 1.280 EUR, spolu 7.680 EUR, faktúra č. 15105 s dátumom dodania 31.12.2015 - základ dane 9.693 EUR, DPH (20%) 1.938,60 EUR, spolu 11.631,60 EUR, faktúra č. 15106 s dátumom dodania 31.12.2015 - základ dane 3.660 EUR, DPH (20%) 732 EUR, spolu 4.392 EUR.

2. Správca dane vyhotovil dňa 09.02.2017 protokol z daňovej kontroly, ktorý obsahuje hlavne popis kontrolných zistení, výsledky vykonaného preverovania, resp. vyhodnotenie dôkazov, ktoré predložil daňový subjekt. Správca dane konštatuje, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, pretože

jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údajov uvedených v daňovom priznaní sú úplné a správne. Daňový subjekt porušil ustanovenia zákona o dani z pridanej hodnoty tým, že v kontrolovanom zdaňovacom období december 2015 uplatnil nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 18 306,20 Eur, ale na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že daňový subjekt dostatočne nepreukázal predmetné dodanie služieb, a preto správca dane neuznáva právo na odpočítanie dane z vyššie uvedených dodávateľských faktúr. Protokol obsahuje popis vykonaného preverovania, vyhodnotenie dôkazov, ako aj poukázanie na judikatúru Najvyššieho súdu, pričom v závere bol daňový subjekt poučený, že daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu a nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní () začína vyrubovacie konanie. Správca dane následne vydal výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole z 13.02.2017, ktorú spolu s protokolom doručil daňovému subjektu s poučením, že je v zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku oprávnený vyjadriť sa k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly, prípadne predloženie iných listinných dôkazov.

3. Daňový subjekt predložil vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 28.02.2017, kde uviedol, že nevie pochopiť a porozumieť čím ich spoločnosť porušila zákon o DPH, keď si uplatnila právo na odpočet, keď ako každý iný mesiac aj v decembri 2015 podávali daňové priznanie na DPH, v ktorom boli zahrnuté všetky odberateľské a dodávateľské, aj účtovné faktúry, ako aj účtovné doklady ich obchodných partnerov. Činnosť v roku 2015 až do začiatku roku 2016 bola z 90% zameraná na zabezpečovanie rebrandingu čerpacích staníc Slovnaft a autosalónov Škoda na území Slovenskej a Českej republiky pre ich obchodných partnerov, a to firmu ProLicht Reklama SP. Z. o.o. Poľská republika a firmu SYNT SPA FILAGO Taliansko. Jednalo sa o zabezpečenie zameraní, prípravu vizualizácií a následne demontáž a montáž dodaných reklamných komponentov. Z každej akcie vyhotovovali fotodokumentáciu, ktorou museli preukázať vykonanie prác a ich kvalitu. V prípade škody bola montáž zásadne ukončená podpísaním preberacieho protokolu s majiteľom autosalónu. Tieto protokoly boli súčasťou ich faktúr pre objednávateľa a boli zasielané väčšinou emailom ešte pred vystavovaním faktúr. S obidvomi obchodnými partnermi mali podpísané zmluvy o zabezpečovaní týchto prác. Vzhľadom na to, že ich vlastné montážne kapacity v posledných mesiacoch roka 2015 boli nedostačujúce, boli nútení nájsť subdodávateľov, aby zvládli požadované množstvo inštalácií. Jednou z nich bola aj firma C&H agency, s.r.o., s ktorou sa dohodli na spolupráci ešte začiatkom roka 2015 a následne uzavreli zmluvu o spolupráci zo dňa 04.03.2015. Práce boli vykonávané, inštalácie prebiehali v stanovených termínoch podľa dohodnutých harmonogramov s ich partnermi, aby to všetko zvládli až do Vianoc 2015. V exponovanom období október až december 2015 úspešne zrealizovali 54 montáží autosalónov Škoda v Českej a Slovenskej republike a 30 montáží čerpacích staníc Slovnaft, takže za 11 týždňov to bolo enormné množstvo práce, čomu zodpovedali aj vysoké náklady na dopravu, ubytovanie, prenájom mechanizmov a pod. Nezaujímali ho mená osôb, ktorí jeho subdodávatelia svoje akcie zabezpečovali, dôležité a podstatné bolo dodržiavanie termínov a kvalita práce. Jeho partnerom pri komunikácii bol pán O. E., s ktorými sa riešili celé organizačné otázky. Kto pre neho pracoval ho nezaujímalo, podstatné bolo ukončiť montáž v stanovenom termíne podľa požiadaviek obchodných partnerov. Čo sa týka fakturácie, mali s obchodnými partnermi dohodnutý cenník prác, na základe ktorého vykonávali, vystavovali konečné faktúry. Objednávky a organizáciu riešil vždy s pánom E. telefonicky na základe požiadaviek obchodných partnerov, pretože pri organizácii dochádzalo k neustálym zmenám a posunom. Materiál na montáž bol dodávaný priamo na miesto montáže, oni si zabezpečovali len drobný montážny materiál (skrutky, hmoždinky, kotvy a pod.), prenájom plošín, žeriavov a ubytovanie. Odovzdávanie prác riešil vždy zástupca obchodných partner, zástupca SYNT alebo ProLicht so Slovnaftom alebo s Čerpacími stanicami. Niektoré faktúry firme C&H agency, s.r.o. doteraz neboli uhradené, nakoľko mali nízku platobnú disciplínu ich obchodných partnerov zo zahraničia. Nemali žiadne informácie o podnikateľských zámeroch pána E. a firme C&H agency, s.r.o. a o ich zániku, splynutí sa dozvedeli až z informácií, ktoré im poskytol správca dane. To však nič nemení na skutočnosti, že v roku 2015 táto spoločnosť im pomohla zrealizovať a zabezpečiť montážne práce, ktoré sú overiteľné a skontrolovateľné, teda nie sú vymyslené, ani fiktívne. Ku svojmu vyjadreniu predložil niekoľko príloh. Doložiť všetku dokumentáciu - fotografie z montáží, reporty, výkresy so zameraní, vizualizácie a protokoly ku každej jednej montáži by znamenalo veľké množstvo papierov, fotografií, emailovej komunikácii a pod.

4. Dňa 12.04.2017 správca dane vydal rozhodnutie č. 100607908/2017, ktorým určil daňovému subjektu rozdiel v sume 18 306,20 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2015. Nadmerný odpočet nepriznal v sume 9 047,40 Eur a vyrubil daň v sume 9 258,80 Eur. V odôvodnení

rozhodnutia správca dane podrobne popísal priebeh daňovej kontroly, kontrolné zistenia na základe dožiadaní a medzinárodnej spolupráce so zahraničnými daňovými správami, vyjadrenie daňového subjektu a hodnotenie zisteného skutkového stavu, hodnotenie dôkazov a vyjadrení daňového subjektu. S poukázaním na podklady predložené daňovým subjektom, ale aj na preverovanie vykonané samotným správcom dane uzavrel, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), v zmysle ktorého daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby. Z uvedeného vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru alebo služby v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Keďže nebolo preukázané, kto v skutočnosti predmetné služby - montážne práce, príprava a zameranie vizuálu na čerpacích staniciach daňovému subjektu v skutočnosti dodal, nebolo preukázané, že spoločnosti C&H agency, s.r.o. vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH a následne daňovému subjektu právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 citovaného zákona. Podľa správcu dane uskutočnenie dodania tovaru a služieb, vznik daňovej povinnosti a následné právo odpočítať daň nestačí deklarovať len po formálnej stránke (vystavenými faktúrami, preberacími protokolmi a zmluvami), ale aj po obsahovej stránke (reálnym preukázaním dodania služby), osobou, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ. Taktiež podľa správcu dane daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, pretože si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku, keď nevedel objasniť uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných dodávateľom. Odpočítanie dane správca dane neuznal z dôvodu, že preverovaním nielen u deklarovaného dodávateľa, ale i u osôb, ktorých mená si správca dane zistil počas vlastného šetrenia, spochybnil dodanie fakturovaných služieb ako to daňový subjekt preukazoval predloženými dokladmi a jeho vyjadreniami. Správcovi dane sa počas šetrenia nepodarilo získať doklady a dôkazy preukazujúce, že spoločnosť C&H agency, s.r.o. bola v skutočnosti dodávateľom fakturovaných služieb. Nakoľko daňový subjekt nepredložil správcovi dane také dôkazy, ktoré by reálne preukazovali uskutočnenie fakturovaných služieb, neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie december 2015. Predloženie faktúry vystavenej v zmysle § 71 zákona o DPH je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie dane, avšak ak vzniknú pochybnosti o pravdivosti faktúry je na platiteľovi, aby tieto pochybnosti odstránil. Správca dane takisto v tejto súvislosti poukázal na jednu zo zásad obchodného práva, t.j. zásada poctivého obchodného styku, ktorá je predpokladom riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Záverom konštatoval, že daňový subjekt vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové dôkazy preukazujúce, že predmetné služby mu boli dodané spoločnosťou C&H agency, s.r.o., na základe čoho správca dane trvá na svojich zisteniach uvádzaných v protokole z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane a nepriznal daňovému subjektu nárok na nadmerný odpočet vo výške 9 047,40 Eur a súčasne vyrubil daň vo výške 9 258,80 Eur.

5. Žalovaný orgán verejnej správy dňa 05.06.2017 vydal rozhodnutie č. 101197236/2017, ktorým o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane rozhodol tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil. Po zhrnutí priebehu daňovej kontroly, ako aj dôvodov prvostupňového rozhodnutia žalovaný v rozhodnutí uviedol, že daňová kontrola prebehla v súlade so zákonom, v súlade s jej účelom, ktorý zákon predpokladá, v súlade so zásadami daňového konania, ako aj jednotlivými ustanoveniami Daňového poriadku. K námietkam daňového subjektu žalovaný uviedol, že zo zistení správcu dane vyplýva, že dodávateľská spoločnosť C&H agency, s.r.o. zanikla 18.01.2016 z dôvodu zlúčenia so spoločnosťou RIGA, s.r.o., ktorá ako právny nástupca zaniknutého dodávateľa z tohto dôvodu so správcom dane nespolupracovala a nepredložila teda žiadne doklady, ktoré by preukázali, že práce boli vykonané práve spoločnosťou C&H agency, s.r.o.. Správca dane uzavrel, že na základe výpovedí konateľa spoločnostiu C&H agency, s.r.o.. V. K. a konateľa nástupníckej spoločnosti RIGA, s.r.o. F. W. nebolo preukázané, že predmetné práce boli vykonané práve deklarovaným dodávateľom C&H agency, s.r.o., s čím sa žalovaný stotožnil. Žalovaný poukázal na to, že pán O. E. mal vykonávať obchody, vystavovať doklady a uzatvárať zmluvy na základe plnej moci udelenej dňa 29.5.2015, pričom daňovým subjektom bola ako dôkaz k dodaniu prác predložená zmluva o poskytovaní služieb uzatvorená so spoločnosťou C&H agency, s.r.o. dňa 04.03.2015, čo je v rozpore s uvedeným tvrdením V. K., nakoľko plná moc pre O. E. bola udelená až 29.05.2015. Žalovaný poukázal na ďalšie rozpory vo vyjadreniach daňového subjektu, ktorý k skutočnostiam zistených v protokole zo dňa 07.03.2017 uviedol, že jeho jediným partnerom v komunikácii bol O. E. a v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu už uviedol aj osoby W. K., T. V. a Q. K., s ktorými mal byť tiež v kontakte v mene spoločnosti C&H agency, s.r.o. V odvolaní sa daňový subjekt taktiež odvolal na jediný email zo dňa 05.10.2015, ktorý mal preukázať komunikáciu medzi daňovým subjektom a dodávateľom, ktorého mal zastupovať O. E., no aj tento dôkaz spochybňoval postavenie spoločnosti C&H agency, s.r.o. ako dodávateľa a spoločnosti, ktorá v

skutočnosti práce zrealizovala, nakoľko v tomto emaile J.. O. E. vystupoval v mene spoločnosti Caspar entertainment, s.r.o. a nie v mene spoločnosti C&H agency, s.r.o., resp. ako jej splnomocnený zástupca. Všetky tieto zistenia a rozporujúce tvrdenia daňového subjektu v osobe konajúcej a vystupujúcej v mene spoločnosti C&H agency, s.r.o. vzbudzovali nielen pochybnosti o predložených dokladoch k uplatneniu práva na odpočítanie dane, ale aj pochybnosti dodržania náležitej starostlivosti riadneho hospodára zo strany daňového subjektu. Túto skutočnosť potvrdili aj vyjadrenia daňového subjektu vo vyjadrení k zisteniam z protokolu zo 07.03.2017, kde uvádza, že o zmene majiteľa spoločnosti C&H agency, s.r.o. nebol informovaný, čo potvrdzuje fakt, že daňový subjekt si konanie, ani zastupovanie v spoločnosti neoveroval priamo u konateľa tejto spoločnosti a mal jednať len s pánom E.. Žalovaný vyslovil aj záver, že zo strany kontrolovaného daňového subjektu došlo, či už vedome, alebo z nedbanlivosti k nedodržaniu, resp. ignorovaniu dodržiavania bežného štandardu podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika. Poukázal pritom na § 135a a § 194 Obchodného zákonníka. Po podrobnom vyhodnotení vyjadrení daňového subjektu, výsluchov svedkov, predložených dôkazov, ako aj ďalších skutočností zistených vykonaným preverovaním je zrejmé, že daňový subjekt ignoroval zrejmé a jasné disproporcie a odchýlky od dodržiavania bežného štandardu podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika. Nedodržal v prípade preverovaných transakcií nevyhnutnú a vyžadovanú náležitú starostlivosť, pričom neboli predložené žiadne relevantné dôkazy o dodaní prác deklarovaným dodávateľom C&H agency, s.r.o., takže sú na mieste pochybnosti o konaní v dobrej viere. Žalovaný ďalej uviedol, že ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil kontrolovaný daňový subjekt, ale vykonal k tomuto účelu rozsiahle dokazovanie. Správca dane si zaobstaral konkrétne dôkazy, ktoré hodnotil jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti. Dôkazné bremeno v zmysle daňového poriadku je na strane daňového subjektu a daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že dodanie tovaru bolo skutočne vykonané osobou uvádzanou na predložených faktúrach. Poukázal pritom na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 401-09-17, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu III.ÚS 78/2011, z ktorých vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Ďalej žalovaný dôvodil, že správca dane nespochybnil že práce boli vykonané, ale v danom prípade nebolo preukázané, že práce fyzicky dodal a vykonal deklarovaný dodávateľ C&H agency, s.r.o. Faktúra je doklad, ktorým, ale nie na základe ktorého, platiteľ preukazuje svoje právo uplatniť dopočítanie dane. Aby k odpočítaniu mohlo prísť nestačí predložiť len faktúru, pretože v prvom rade musí prísť k dodaniu prác a z tohto titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Najskôr musí prísť k naplneniu materiálnej podstaty veci (dodaniu prác) a až následne k vystaveniu faktúry. Len v takomto prípade môže prísť k odpočítaniu dane. V prípade, že je vystavená faktúra, ale dodanie služby sa neuskutoční, právo na odpočítanie dane nevzniká. K námietke daňového subjektu, že správca dane neskúmal existenciu materiálneho plnenia uviedol, že správca dane žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií požiadal o preverenie výkonu prác u odberateľa daňového subjektu ProLicht Reklama SP Z.o.o., pričom odpoveďou bola existencia prác potvrdená ale ani na základe tejto odpovede však nebolo preukázané, že sa na prácach podieľal dodávateľ C&H agency, s.r.o. Odvolací orgán tak uvádza, že správca dane na základe tejto odpovede nespochybnil reálnu existenciu vykonaných prác, ale preveroval kto ich reálne vykonal. K námietkam daňového subjektu vo veci nevypočutia O. E. ako svedka odvolací orgán uviedol, že postavenie tejto osoby, ktorá mala zabezpečiť vykonanie zdaniteľných obchodov v mene dodávateľa C&H agency, s.r.o. je spochybnené už na základe vyššie uvedených skutočností, a teda vzhľadom na to je jeho výpoveď bezvýznamná. Podľa žalovaného z judikatúry súdov vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje, aby správca dane neprihliadal k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, pretože jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne. Ani predložené objednávky, cenníky, vzorový protokol, resp. zmluvy s odberateľmi nepreukazujú, že práce vykonala práve spoločnosť C&H agency, s.r.o., nakoľko sa v nich nenachádzali záznamy o tejto spoločnosti, alebo z týchto dokladov nie je

možné identifikovať pracovníkov, ktorí práce vykonávali, alebo sa ich zúčastnili. Záverom sa žalovaný stotožnil so závermi správcu dane, že v danom prípade došlo k porušeniu ustanovení zákona o DPH. K námietkam nepreskúmateľnosti a nesprávnosti rozhodnutia žalovaný uvádza, že správca dane postupoval v celom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, posudzoval závažnosť všetkých jednotlivých dôkazných prostriedkov a vyhodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane pri zabezpečovaní dôkazov využil všetky možnosti uvedené v daňovom poriadku, a preto odvolací orgán považuje námietky daňového subjektu za irelevantné. Rozhodnutie žalovaného bolo právnemu zástupcovi daňového subjektu doručené dňa 09.06.2017.

6. Žalobca dňa 20.07.2017 podal správnemu súdu správnu žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného. Žalobou napáda rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu, nakoľko má za to, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalobca uvádza, že okrem pána O. E. telefonicky komunikoval aj s W. K., T. V. a Q. K.. Tieto osoby sa mali v mene spoločnosti C&H agency, s.r.o. osobne podielať na jednotlivých zákazkách. Dokumentácia predložená žalobcom potvrdzuje, že obchodnými partnermi žalobcu bola poľská spoločnosť ProLicht Reklama SP Z. o. o. a talianska spoločnosť SYNT SPA, ktoré si u žalobcu objednali vykonanie predbežných montážnych prác. Žalobca predložil správcovi dane spárované faktúry spoločnosti C&H agency, s.r.o. s faktúrami KASTINI SK, s.r.o., z ktorých je jednoznačne zrejmé, že žalobca jednotlivé faktúry ďalej refakturoval spoločnosti SYNT SPA, resp. ProLicht Reklama SP. Spochybnené fyzické vykonanie prác spoločnosťou C&H agency bolo možné preukázať na základe existujúcej zmluvy, objednávok a faktúr. V prípade ak mal správca dane, resp. žalovaný pochybnosti o fyzickom vykonaní práce spoločnosťou C&H agency, s.r.o., mal vypočuť nielen konateľa spoločnosti V. K., ale aj osoby, ktoré sa na výkonoch prác reálne podieľali, a to najmä pána O. E.. Poukazuje na skutočnosť, že v rámci obchodného styku nie je nevyhnutné, aby žalobca vždy komunikoval výhradne s konateľom spoločnosti a z uvedeného dôvodu má za to, že vypočutie pána O. E., ako svedka, by, vzhľadom na to, že ide o otázky zásadného právneho významu pre toto daňové konanie, odstránilo akékoľvek pochybnosti týkajúce sa zmlúv vo vzťahu žalobcu so spoločnosťou C&H agency, s.r.o. K nezrovnalostiam okolo označenia osoby J.. O. E. uvádza, že O. E., resp. O. E. alebo O. E. je jedna a tá istá osoba. Žalobcovi nie je zrejmé, prečo sa pán O. E. v niektorej komunikácii označuje ako O. resp. O.. Rovnako nemôže byť na ťarchu žalobcu, že O. E. komunikoval s osobami, ktoré sa podieľali na realizácii predmetných prác z emailovej adresy a@b.c <mailto:a@b.c>. Ďalej žalobcu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011 vo veci Iron club, s.r.o. voči Daňovému riaditeľstvu SR. Podľa tohto rozhodnutia daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane. V tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 5Afs 131/2004, podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. V zmysle uvedeného správca dane a žalovaný môže od žalobcu požadovať preukázanie len takých skutočností, ktoré je žalobca objektívne schopný preukázať. Pokiaľ žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie povinností dodávateľa, je takáto požiadavka objektívne nad rámec možností žalobcu a závery správcu dane prijaté na základe uvedeného sú v rozpore s § 24 Daňového poriadku. Žalobca má za to, že správca dane, ako aj žalovaný vykladajú ustanovenia zákona o DPH svojvoľne, extenzívne, a to v neprospech žalobcu. Daňový subjekt splnil všetky podmienky požadované zákonom, pretože predložil zmluvu o poskytovaní služieb, jednotlivé faktúry a poukázal na reálnosť existencie materiálneho plnenia. Žalobca ďalej zdôrazňuje, že mu nemôže byť žiadnym spôsobom na škodu, že v roku 2016 sa spoločnosť C&H agency, s.r.o. zlúčila so spoločnosťou RIGA, s.r.o., nakoľko v rozhodnom období žalobca obchodoval priamo so spoločnosťou C&H agency, s.r.o., pričom nemohol ovplyvniť akým spôsobom sa následne vyvíjalo podnikanie tejto spoločnosti. O zlúčení spoločnosti sa žalobca dozvedel až v priebehu daňovej kontroly. Žalobca ďalej z princípu preukaznosti kontrolných zistení namieta, že pre rozhodnutie vo veci nepostačujú len pochybnosti správcu dane, pretože aplikácia ustanovenia § 47 písm. h/ Daňového poriadku predpokladá istotu v kontrolných zisteniach a tejto povinnosti nie je správca zbavený ani znením § 24 Daňového poriadku. Správca dane je povinný preukázať svoje tvrdenia prečo neakceptoval listinné dôkazy predložené daňovým subjektom a rovnako je povinný odôvodniť ako sa vysporiadal s námietkami daňového subjektu. Žalobca namieta ďalej nevysporiadanie sa s dôvodmi uvádzanými žalobcom v priebehu daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

K zákonnosti rozhodnutia podľa neho nepostačí akýkoľvek blok textu označený ako odôvodnenie, ale len skutočné odôvodnenie rozhodnutia s analytickým obsahom a jednoznačným vysvetlením správnej úvahy a uvedením logického vzťahu medzi nálezovou časťou odôvodnenia a jeho právnymi závermi. V odôvodnení napádaného rozhodnutia absentujú úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých žalovaný rozhodol. Obsahuje len formálne reakcie žalovaného. Dôvody napadnutého rozhodnutia považuje za nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť a vzájomný rozpor. Rozhodnutím žalovaného žalovaný prekračuje a taktiež oprávnenia mu poskytnuté ako štátnemu orgánu Ústavou SR, v čom je toto rozhodnutie žalovaného nezákonné a nepreskúmateľné. Žalovaný ani správca dane sa neriadili ustanoveniami zákona tak, aby čo najúplnejšie zistili skutkový stav a aby boli v najširšom možnom rozsahu uplatnené práva žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu. Žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôkazmi predloženými žalobcom a dokazovanie bolo vykonané tendenčne. Žalovaný ako odvolací správny orgán zároveň žiadnym spôsobom nedoplnil dokazovanie tak, aby bola naplnená zákonná požiadavka presvedčivého a úplného vysporiadania sa s dôkazmi a zisteniami skutkového stavu v prešetrovanej veci. Záverom uvádza žalobca, že rozhodnutie žalovaného v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu sú nezákonné a mali by byť po zistení opodstatnenosti tejto žaloby súdom zrušené. Žalobca navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uplatnil si nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení z 2.10.2017 zotrval na dôvodoch, na ktorých stoja napadnuté rozhodnutia. Opätovne zvýraznil, že nebola spochybnená reálna existencia vykonaných prác, ale skutočnosť, že nedošlo k preukázaniu, že tieto práce boli vykonané práve deklarovaným dodávateľom C&H agency, s.r.o. K výsluchu O. E. žalovaný uviedol, že podľa výpisu z obchodného registra, tento bol konateľom spoločnosti C&H agency v období od 03.09.2007 do 18.08.2013, teda mimo obdobia uskutočnenia zdaniteľných obchodov a plná moc udelená pre neho bola až dňa 29.05.2015. Žalovaný zdôraznil, že získal všetky dôkazy v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku a vykonal dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, pričom nebol viazaný iba návrhmi daňového subjektu. Zásady daňového konania boli dodržané, správca dane dostatočne zistil skutkový stav a správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Vykonal daňovú kontrolu v rozsahu, ktorý bol nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu v súlade s § 44 ods. 1 Daňového poriadku a postupoval pri výkone daňovej kontroly v súlade o zákonom. Dôkazy získané v priebehu daňovej kontroly hodnotil v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. Žalovaný bol so zistenými skutočnosťami v priebehu daňovej kontroly oboznámený, ale ani na výzvu správcu dane nepredložil také dôkazy, ktoré by jeho zistenia vyvracali. Žalovaný k námietke ohľadom zániku spoločnosti C&H agency, s.r.o. v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou RIGA, s.r.o. uvádza, že túto skutočnosť nepripisoval na škodu žalobcovi, pretože dokazovanie vykonával aj u spoločnosti RIGA, pričom ani touto spoločnosťou nebolo preukázané dodanie prác spoločnosťou C&H agency, s.r.o. Správca dane vyzýval aj samotného žalobcu výzvou zo dňa 21.11.2016 na predloženie dôkazov preukazujúcich vykonávanie prác práve dodávateľom C&H agency, s.r.o., pričom žalobca žiadnym spôsobom na výzvu správcu dane nereagoval. Žalovaný v ďalšom texte svojho vyjadrenia zotrváva na všetkých dôvodoch svojho rozhodnutia a k jednotlivým námietkam žalobcu v podanej správnej žalobe uvádza negatívne stanovisko.

8. V replike žalobca uviedol, že ani po oboznámení sa s obsahom vyjadrenia žalovaného nemá najmenší dôvod odkláňať sa od línie svojej doterajšej právnej argumentácie a skutkového odôvodnenia. V celom rozsahu sa preto pridržiaval skutočností uvedených v správnej žalobe, na ktoré opätovne poukázal. Základom celého vyjadrenia žalovaného bolo tvrdenie, že žalobca v priebehu daňovej kontroly nepreukázal vykonávanie prác deklarovaným dodávateľom. Žalobca však má za to, že dostatočne preukázal časovú a vecnú súvislosť fungovania odberateľsko-dodávateľkého vzťahu medzi spoločnosťami SYNT SPA Taliansko a ProLicht Reklama Poľsko a daňovým subjektom. Súčasne mal za jednoznačne zrejmé, že práce na čerpacích staniciach Slovnaft a autosalónoch Škoda v rámci Slovenskej a Českej republiky koncom roka vykonané boli. Z tejto situácie vznikla otázka, kto tieto práce vykonal, keďže on sám nemohol tieto plnenia realizovať, nakoľko z dôvodu veľkého množstva iných zákaziek na to nemal personálne kapacity. Žalobca v závere svojho vyjadrenia požaduje zrušenie oboch rozhodnutí.

9. V duplike žalovaný opätovne uvádza, že dôvodom neuznania odpočítania dane bola skutočnosť, že dodanie prác od spoločnosti C&H agency, s.r.o. nebolo preukázané a zdôrazňuje, že v tomto prípade nespochybňoval práce ako také, ale fakt, že nedošlo k preukázaniu, že boli vykonané deklarovaným dodávateľom. Uvádza, že správca dane nie je povinný dokazovať uskutočnenie obchodu, nakoľko táto povinnosť patrí do povinností daňového subjektu (žalobcu), ktorý si uplatnil odpočítanie dane. Z § 49 a § 51 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky za akých si žalobca môže odpočítať daň, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom. Trvá na tom, že žalobcom neboli predložené také dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturované práce neboli dodané práve dodávateľom C&H agency, s.r.o., ani výpoveďou konateľa V. K. nebolo tvrdené dodanie týchto prác preukázané. Z vykonaného dokazovania má za to, že žalobcom predložené daňové doklady na preukázanie neuznaného odpočítania dane nespĺňajú zákonné kritérium dostatočnej preukaznosti a opodstatnenosti. Žalobu navrhuje zamietnuť.

10. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na písomne podanej žalobe a dôvodoch v nej uvedených. Žiadal, aby napadnuté rozhodnutia boli zrušené. Zdôraznil, že žalobca si splnil povinnosti, ktoré od neho vyžaduje zákon a preukázal splnenie podmienok na vznik práva nadmerného odpočtu DPH. Podľa neho nebolo spravodlivo možné požadovať od neho preukazovanie skutočností nad rámec povinností uvedených v § 24 Daňového poriadku. Správca dane svoje dôkazné bremeno nezvládol a rozhodol tak, že na svoje rozhodnutie nemá podklady.

11. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne a miestne príslušný pre toto konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je sčasti dôvodná, preto napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d/ Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zrušil z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

12. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

13. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

14. Podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

15. Podľa § 19 ods.1 ods. 2 zákona o DPH (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. (2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

16. Podľa § 49 ods.1 ods.2 zákona o DPH . (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

17. Podľa § 51 ods.1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

18. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

19. Podľa § 24 ods. 1, 2 Daňového poriadku (1) daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

20. Podľa § 24 ods.4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

21. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

22. Predmetom preskúmavacieho konania bol rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty určený rozdiel dane za zdaňovacie obdobie december 2015. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal. Rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP).

23. Žalobca podľa žalobných bodov najmä namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Tvrdil, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno predložením štandardne uchovávaných dokladov aj preukázaním materiálneho plnenia a dôkaznú povinnosť mal správca dane. Taktiež tvrdil, že boli naplnené všetky hmotnoprávne a formálne predpoklady na priznanie práva na odpočet DPH. Nezákonnosť tiež videl v nevysporiadaní sa s dôvodmi uvádzanými žalobcom v priebehu konania a v existencii iných (nešpecifikovaných) vád, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Namietal tiež nevypočutie J. (O.) E., s ktorým pri výkone prác komunikoval a ktorého vypočutie by odstránilo akékoľvek pochybnosti týkajúce sa zmluvného vzťahu so spoločnosťou C&H agency, s.r.o. Dôvody napadnutého rozhodnutia považoval za nepreskúmateľné a nezrozumiteľné.

24. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane vyplýva, že orgány verejnej správy svoje rozhodnutia zložili na zistení, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nakoľko nebolo preukázané, že služby (montážne práce, zameranie a príprava)

žalobcovi dodal dodávateľ uvedený na faktúrach, z ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty.

25. Je potrebné zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane majú podklad v daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie december 2015, ktorá sa týkala obchodných prípadov žalobcu realizovaných s dodávateľom žalobcu obchodnou spoločnosťou C&H agency, s.r.o. V rámci preverenia týchto obchodných prípadov žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nakoľko nebolo preukázané, že jeho dodávateľovi vznikla daňová povinnosť, a teda nebolo preukázané, že služby dodal dodávateľ uvedený na faktúrach, z ktorých si žalobca uplatňuje odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

26. Žalobca namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu, že zistenie skutkového stavu nebolo dostačujúce na posúdenie veci, z ktorého dôvodu žaloba dôvodná nebola. Okrem nevypočutia O. E. k tomu nič bližšie a konkrétnejšie neuviedol. Napadnuté rozhodnutie žalovaného (a správcu dane) bolo založené na zistení, že žalobca nepreukázal, že plnenia, z ktorých uplatňuje nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, boli vykonané dodávateľom uvedeným na faktúre. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (§ 24 ods.1 písm. a/ Daňového poriadku). Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný na dvojstranných obchodných vzťahoch so svojím dodávateľom, ktorých dostatočné preukázanie bol teda spôsobilý zaistiť, nakoľko ako podnikateľský subjekt, ktorý bol platiteľom DPH, vedel, resp. mal vedieť, v akom rozsahu je potrebné vznik nároku na odpočet DPH preukázať. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 zákona Daňového poriadku). Žalovaný a správca dane tým, že založili svoje rozhodnutia na konštatovaní nepreukázania zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty nepopreli samotné vykonanie prác, ktorých vykonanie tak sporné nebolo. Z tohto dôvodu správca dane dôkaznú povinnosť v tomto smere neniesol.

27. Žalobca tiež namietal, že žalovaný neakceptoval ním predložené listinné dôkazy a neodôvodnil, ako sa vysporiadal s jeho námietkami a dôvodmi uvádzanými v priebehu daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Táto žalobná námietka je v časti v rozpore s obsahom napadnutých rozhodnutí a v časti je nekonkrétna. Žalovaný (a správca dane) svoje rozhodnutia založili predovšetkým na tom, že dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nakoľko nepreukázal dodanie služieb (prác) dodávateľom uvedeným na faktúrach. Vzhľadom k tomu, resp. napriek tomu, správca dane preveroval tvrdenia žalobcu u jeho obchodných partnerov, po vykonaní ktorého konštatoval, že ani preverovaním tvrdení žalobcu u týchto spoločností sa nepodarilo preukázať, že žalobcovi nárok na odpočítanie dane vznikol. Nemožno nič vytknúť postupu správcu dane, ktorý preveroval tvrdenia žalobcu u jeho dodávateľov. Najmä pokiaľ žalobca na výzvu správcu dane z 21.11.2016, ktorou vyzval žalobcu na predloženie písomných dôkazov, ktoré preukazujú, že daňový subjekt si oprávnene uplatnil nárok na odpočítanie DPH, nijako nereagoval. Z napadnutého rozhodnutia (a rozhodnutia správcu dane) vyplýva, ktoré skutočnosti správca dane zistil, aj akým spôsobom ich vyhodnotil. Ak zo žalobnej námietky vyplýva, že žalovaný hodnotil všetky podklady vrátane výsledkov preverovania jednostranne, nesprávne alebo nedostatočne, takáto námietka je len vyjadrením nesúhlasu s hodnotením správcu dane (a žalovaného) a sama o sebe nemôže spôsobovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí (obdobne to platí k predchádzajúcemu odseku tohto rozhodnutia). Tvrdenie o ne/vyhodnotení niektorých dôkazov je nekonkrétne bez toho, aby žalobca uviedol, ktorý dôkaz žalovaný (a správca dane) nevyhodnotil vôbec, resp. nesprávne a aký konkrétny vplyv by malo takéto pochybenie na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov k dôvodnosti žalobnej námietky nepostačuje, ak žalobca s hodnotením dôkazov nesúhlasí, resp. vykonané dôkazy hodnotí sám inak bez toho, aby uviedol, v čom je hodnotenie jednotlivého vykonaného dôkazu, resp. hodnotenie dôkazov v ich súhrne, v rozpore so zákonom, resp. logickou úvahou. K námietke, že žalobcovi nemôže byť na škodu zánik spoločnosti C&H agency, s.r.o. zlúčením so spoločnosťou RIGA, s.r.o., je potrebné uviesť, že nešlo o skutočnosť rozhodnú pre spôsob rozhodnutia správcu dane a žalovaného.

28. Nemožno súhlasiť ani s tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých správca dane na žalobcu nezákonne preniesol dôkazné bremeno, pretože preukázanie splnenia povinností dodávateľa je požiadavka objektívne nad rámec možností žalobcu a ktorými závery správcu dane prijaté na základe uvedeného

považoval za rozporné s § 24 Daňového poriadku. Žalobca pôvodne preukazoval splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty len zmluvou o spolupráci, objednávkami a faktúrami, ku ktorým v rámci odvolania pripojil ďalšie podklady. Niet pochybností, že vzhľadom na charakter obchodného vzťahu, spočívajúceho v prípravných prácach, montáži a zameraní vizuálov čerpacích staníc a autosalónov v daných fakturovaných sumách, predloženie len uvedených listinných dôkazov na unesenie dôkazného bremena zo strany daňového subjektu nepostačovalo. Aby mohli byť skutočnosti uvedené v predložených dôkazoch akceptované zo strany správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na odpočítanie DPH a jeho verifikovateľnosti. To znamená, museli by obsahovať skutočnosti, ktoré by osvedčovali vznik nároku na odpočet dane a zároveň ktoré by mohol správca dane v rámci daňovej kontroly overiť. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu, ako daňového subjektu verifikovať, takémuto postupu nemožno nič vytknúť. S prihliadnutím na povahu obchodného prípadu právne posúdenie veci (žalobca namietal aj svojvoľný a extenzívny výklad zákona o DPH v jeho neprospech) zo strany žalovaného (a správcu dane) nebolo v rozpore s ich skutkovými zisteniami. Daňový subjekt, uplatňujúci si nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je v tomto smere pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak také dôkazy nemal, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods.1 Daňového poriadku. Samotné tvrdenie žalobcu nebolo preukazujúcim dôkazom. Nebola ním ani zmluva o poskytovaní služieb, faktúra, objednávka a pod., pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali reálne dodanie služby subjektom uvedeným v týchto dokladoch (C&H agency, s.r.o.). Inak sa stali len vyhlásením žalobcu, bez možnosti overenia. Je v rozpore so zásadou logiky a zásadou poctivého podnikania, aby podnikateľský subjekt, ktorý má záujem o práce uvedeného druhu nedisponoval dokladmi umožňujúcimi mu prípadné budúce uplatnenie nárokov vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady diela, dokladmi, z ktorých by vyplývalo, aký materiál bol použitý a kto odborne zodpovedá za riadne vykonanie diela. Z uvedeného dôvodu k nezákonnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu nedošlo. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia daňového subjektu verifikovať u dodávateľov žalobcu, nemohol zistené skutočnosti ignorovať (tak, ako nemohol ignorovať jednotlivé vyjadrenia daňového subjektu), ale v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov musel svoje skutkové zistenia vyhodnotiť, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo žalovaný urobil.

29. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15. marca 2011, v ktorom senát najvyššieho súdu vyslovil nasledovný právny názor: „Skutočnosti vymedzené v § 49 ods.2 písm. a/ a v § 51 ods.1 písm. a/ zákona č.222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjekt. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03/Optigen, C-355/03/Fulcrum Elektronics a C-484/03/Bond House, kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami“. K uvedenému a iným súdnym rozhodnutiam, na ktoré žalobca poukázal je potrebné uviesť, že v danom prípade žalovaný (a správca dane) svoje rozhodnutia nezaložili na konštatovaní, že došlo k daňovému podvodu, resp. zneužitiu práva, ale svoje rozhodnutia založili na konštatovaní, že žalobca nepreukázal, že fakturované služby boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre a žalobca, ako daňový subjekt, tým nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie DPH.

30. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého procesu. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak (§ 63 ods. 2 Daňového poriadku), pričom v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (§ 63 ods. 5 Daňového poriadku). Nepreskúmateľným je rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné pre nezrozumiteľnosť, prípadne ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom svojej judikatúry

vytýčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií odôvodnenia orgánu verejnej správy: „odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy.... musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu o .... splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemernému adresátovi je daná možnosť z jemu predloženého odôvodnenia pochopiť, na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti“. Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy nebude spĺňať uvedenú definíciu, potom je nepreskúmateľné, čo môže byť zapríčinené tak nedostatkom dôvodov ako aj zmätočnosťou (nezrozumiteľnosťou) v dôsledku vnútorných rozporov odôvodnenia.

31. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia správcu dane vyplýva, že správca dane a žalovaný uviedol (opísal), aké úkony a zisťovania vykonal, vrátane popisu jednotlivých vyjadrení a podkladov predložených žalobcom, ako aj výsluchov a obsahu realizovaných dožiadaní. Vo vzájomných súvislostiach ich vyhodnotil a najmä dostatočne zrozumiteľne vysvetlil, prečo podklady predložené žalobcom k uplatnenému právu na nadmerný odpočet DPH nepreukazujú dodanie služby spoločnosťou C&H agency, s.r.o. a následne na to, prečo nepriznal hmotnoprávny nárok na uplatnené odpočítanie dane. Hodnotiaca úvaha žalovaného a správcu dane v uvedenom duchu nemá žiadnu logickú chybu. Žalobcove námietky proti záverom uvedených orgánov neobsahujú informácie v čom konkrétne sa žalovaný a správca dane mýli, na základe čoho sú len prejavom jeho nesúhlasu s ich závermi.

32. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia žalovaného však súd dospel tiež k záveru, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje zrozumiteľné vysvetlenie, prečo nebol vykonaný výsluch O. E., ktorého nevypočutie namietal žalobca už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane (§ 65 ods. 5 Daňového poriadku) a následne aj v správnej žalobe. Z tejto námietky, ktorá bola uplatnená v rámci vyrubovacieho konania (odvolacie konanie je súčasťou konania ako celku), v ktorom sa dokazovanie tiež vykonáva (dokazovanie nie je časovo limitované výkonom daňovej kontroly), bolo možné vyvodiť odôvodnenú požiadavku žalobcu na vypočutie svedka O. E.. Podľa názoru žalobcu práve jeho vypočutie mohlo odstrániť akékoľvek pochybnosti týkajúce sa zmluvného vzťahu so spoločnosťou C&H agency, s.r.o. Žalovaný sa s týmto návrhom vysporiadal nedostatočne a nepresvedčivo. Uviedol, že postavenie tejto osoby, ktorá mala zabezpečiť vykonanie zdaniteľných obchodov v mene dodávateľa C&H agency, s.r.o. je spochybnené už na základe vyššie uvedených skutočností, a teda vzhľadom na to je jeho výpoveď bezvýznamná. V predchádzajúcom texte rozhodnutia žalovaný odkazoval na zmluvu o poskytovaní služieb uzatvorenú so spoločnosťou C&H agency, s.r.o. dňa 04.03.2015 (teda pred udelením plnomocenstva O. E. z 29.05.2015), na výpoveď konateľa spoločnosti V. K., všeobecne na ďalšie rozpory vo vyjadreniach daňového subjektu ku skutočnostiam zisteným v protokole a na email zo dňa 05.10.2015, kde J.. O. E. vystupuje v mene spoločnosti E. entertainment, ktoré zistenia a rozporujúce tvrdenia žalobcu podľa žalovaného vzbudzujú nielen pochybnosti o predložených dokladoch k uplatneniu práva na odpočítanie dane, ale aj pochybnosti dodržania náležitej starostlivosti riadneho hospodára zo strany daňového subjektu. Takto sformulované odôvodnenie nevykonania požadovaného dôkazu nedáva prijateľnú a jednoznačnú odpoveď na to, prečo nebolo na mieste vypočutie svedka O. E.. Žalobca tvrdil, že všetky okolnosti ohľadne ich vzájomných obchodných vzťahov jeho výsluch odstráni. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nemožno ustáliť ako a prečo dospel k záveru, že nejde o dôkaz, ktorým by bolo možné získať rozhodné informácie majúce vplyv na správne určenie dane. Reakcia žalovaného v podobe všeobecného odkazu na „vyššie uvedené skutočnosti“, bez ich konkrétneho vyhodnotenia vo vzťahu relevancie navrhovaného dôkazného prostriedku k podstate dokazovaných skutočností, je nedostačujúca a pre nezrozumiteľnosť zaťažujúca napadnuté rozhodnutie žalovaného v tejto časti vadou nepreskúmateľnosti. Obdobne žalobca už v odvolaní ako aj v správnej žalobe namietal, že okrem pána O. E. telefonicky komunikoval aj s W. K., T. V. a Q. K., ktorí sa mali v mene spoločnosti C&H agency, s.r.o. osobne podielať na jednotlivých zákazkách. Žalovaný na túto námietku vo svojom rozhodnutí nereagoval.

33. Povinnosťou daňových orgánov je umožniť daňovému subjektu uplatnenie dôkaznej povinnosti spôsobmi upravenými v zákone. Až potom dôkazy môže ako celok hodnotiť podľa vlastnej úvahy, avšak v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pri rešpektovaní skutočného obsahu právnych úkonov a skutočností rozhodujúcich pre určenie a vybranie dane. Možnosť predkladať správcovi dane dôkazné prostriedky je nielen právom daňového subjektu ale i jeho povinnosťou (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku). Právom daňového subjektu je taktiež navrhnúť správcovi dane aby obstaral

dôkazný prostriedok, ktorý on sám nemá k dispozícii. Ide o prejav zásady súčinnosti a o dôležité právo kontrolovaného daňového subjektu pri dokazovaní skutočností, ktoré má povinnosť preukázať. Správca dane je oprávnený zhodnotiť požadovaný dôkazný prostriedok. Je na jeho úvahe resp. posúdení, či dôkaz skutočne vykoná (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku). V súlade s cieľom daňovej kontroly by však mal vykonať každý navrhnutý dôkaz, ktorý by mohol preukázať rozhodné skutočnosti pre stanovenie dane. Preto, pokiaľ žalobca navrhol vykonanie dôkazu, ktorý žalovaný bol oprávnený vykonať, bolo povinnosťou žalovaného nevykonanie tohto navrhovaného dôkazu náležite odôvodniť, čo žalovaný vo svojom rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne neurobil.

34. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán, ktorým je žalovaný. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiskálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, tak hmotnoprávne ako aj procesné.

35. V ďalšom konaní žalovaný opätovne posúdi dôvodnosť žalobcom požadovaného vypočutia O. E., ako svedka (resp. ďalších svedkov), z hľadiska podmienok kladených na vykonanie tohto dôkazného prostriedku vo vzťahu k dokazovaným skutočnostiam rozhodujúcim pre správne určenie dane, ako aj so zohľadnením výsledkov daňovej kontroly a doposiaľ vykonaného dokazovania. V prípade, ak žalovaný po opätovnom dôkladnom vyhodnotení veci dospeje k záveru, že bude potrebné O. E., prípadne ďalšie osoby, vypočuť, prijme potrebné opatrenia, t.zn. rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie správcovi dane, resp. v súlade s § 74 ods. 2, 3 Daňového poriadku odstráni túto vadu sám. V opačnom prípade ho zaťaží povinnosť svoje závery v novom rozhodnutí vyhodnotiť tak, aby z nich bolo zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ako sa vysporiadal s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a návrhov na ich vykonanie, s oporou v platnej právnej úprave. Z prípadného takého rozhodnutia žalovaného musí byť, v súlade s elementárnymi zásadami právnej logiky a právnej argumentácie zrozumiteľne, jednoznačne a nespochybniteľne zrejmé, prečo neboli splnené podmienky na výsluch O. E. alebo iných namietaných osôb. Žalovaný sa s touto otázkou vysporiada nielen so zohľadnením fiskálneho záujmu štátu ale aj so zachovaním práv žalobcu na riadne a úplné zistenie skutočného stavu (ods. 34 tohto rozsudku). V rámci prvostupňového vyrubovacieho konania, do vydania rozhodnutia správcu dane, takáto požiadavka na vykonanie dokazovania nebola, preto nebolo vyhovené návrhu na zrušenie aj prvostupňového rozhodnutia.

36. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, súd mu priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

37. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, podaná na Krajskom súde v Banskej Bystrici.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť: a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.