Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_9Co-23-2017.pdf
PDF · 142.13 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/23/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. Q. F., nar. XX.XX.XXXX, adresa W., O. XXXX/X a 2. I. Q., nar. XX.X.XXXX, adresa W., E.. U. XXXX/X, obaja zastúpení advokátkou: JUDr. Eva Kákošová, so sídlom Snina, Partizánska 1057, proti žalovanému: Miroslav Kubla, s miestom podnikania Sereď, Jesenského 114/52, IČO: 43 281 702, zastúpenému splnomocnencom: JUDr. Q. I., nar. XX.X.XXXX, adresa W., K. XX/XX, o zaplatenie 1.867,59 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 17C/190/2014-150 zo dňa 25.10.2016, t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1. sumu vo výške 932,78 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne od 16.5.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, druhou výrokovou vetou zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 2. sumu vo výške 934,81 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne od 1.12.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, treťou výrokovou vetou rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcom 1. a 2. priznal náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 261 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1, § 407 ods. 3, § 428 ods. 2, § 536 ods. 1 a 2, § 538, § 550, § 554, § 560 ods. 1 až 4, § 562 ods. 1 až 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej tiež len „OBZ“), § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobcovia sa voči žalovanému každý domáhali zaplatenia ceny diela na základe s ním ústne uzavretej zmluvy o dielo, keď zo zhodných tvrdení strán vyplynulo, že žalobcovia pracovali na akcii „CARLA, SVITAVY, ROHATEC“ pre spoločnosť SP Železobeton, s.r.o., Kuřim v Českej republike. Pretože žalovaný v odpore nepoprel, že by neuzatvoril so žalobcami ústnu zmluvu o dielo a toto tvrdenie začal popierať až neskôr, súd prvej inštancie jeho konanie vyhodnotil ako účelové a vychádzal zo skutočnosti, že žalobcovia uzatvorili so žalovaným ústnu zmluvu o dielo, nakoľko zo žiadnych iných dôkazov nevyplýva, že by žalobcovia zmluvu o dielo uzatvorili priamo s konateľom spoločnosti SP Železobeton, s.r.o., Kuřim. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný mal uzatvorenú zmluvu so spoločnosťou SP Železobeton, s.r.o. na vykonanie diela a žalobcovia vykonávali dielo subdodávateľsky, na základe zmluvy uzatvorenej so žalovaným, keď takýto postup je bežnou praxou. Prvoinštančný súd záväzkový vzťah medzi žalovaným a SP Železobeton, s.r.o. neriešil, pretože ten podľa neho nie je predmetom konania. Aj zo vzájomne vystavovaných faktúr mal za preukázané, že strany mali medzi sebou záväzkový vzťah tak, ako to žalobcovia tvrdili na pojednávaniach.
3. Ďalej súd prvej inštancie vychádzal z toho, že na základe vykonaných prác žalobca 1. vystavil žalovanému dňa 10.5.2013 faktúru č. 4/2013 so splatnosťou 15.5.2013 na sumu 45.658,- CZK. Žalobca 2. vystavil žalovanému dňa 10.5.2013 faktúru č. 4/2013 so splatnosťou 15.5.2013 na sumu 26.000,- CZK a dňa 15.11.2013 faktúru č. 5/2013 so splatnosťou 30.11.2013 na sumu 13.014,- CZK. Žalovaný uhradil žalobcovi 1. zo sumy 45.658,- CZK sumu 9.930,- CZK, a to dňa 12.6.2013 a 9.930,- CZK dňa 13.6.2013 vkladom hotovosti na jeho účet, t. j. spolu 19.860,- CZK, a teda neuhradil mu sumu 25.798,- CZK. Žalobcovi 2. uhradil žalovaný zo sumy 26.000,- CZK (faktúra 4/2013) sumu 9.930,- CZK, a to dňa 12.6.2013 a 3.230,- CZK dňa 25.7.2013 vkladom hotovosti na jeho účet, t. j. spolu 13.130,- CZK, a teda neuhradil mu sumu 12.840,- CZK. Sumu 13.014,- CZK z faktúry 5/2013 mu neuhradil ani čiastočne. Žalovaný tak neuhradil žalobcovi 2. celkovo 25.854,- CZK. Prvoinštančný súd použil konverzný kurz platný v deň splatnosti faktúr, na základe čoho dospel k záveru, že žalovanému zostáva zaplatiť žalobcovi 1. sumu 982,93 Eur a žalobcovi 2. sumu 963,59 Eur, avšak podľa § 16 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, priznal žalobcom len toľko, koľko si uplatnili žalobou.
4. Súd prvej inštancie podľa výpisov zo živnostenských registrov zistil, že strany mali oprávnenie na vykonávanie prác tak, ako popísali v žalobe. Z vyjadrení žalobcov a doložených vzájomných faktúr medzi stranami a výpisov z účtov mal za preukázané, že po vykonaných prácach, strany voči spoločnosti SP Železobeton, s.r.o. fakturovali práce vždy v mene jedného z nich (žalobca 1. alebo žalobca 2. alebo žalovaný za všetkých troch) a následne si medzi sebou prefakturovali práce tak, ako ich ten-ktorý z nich vykonal (teda napr. ak voči SP Železobeton fakturoval práce za všetkých troch žalovaný, žalovanému boli tieto práce uhradené a žalobca 1. a žalobca 2. vystavili faktúry žalovanému a ten im ich následne uhradil). Uvedené skutkovo tvrdili žalobcovia od podania žaloby, najskôr to žalovaný potvrdil, neskôr to poprel, čo prvoinštančný súd vyhodnotil účelovo. Aj pri posledných žalovaných faktúrach - práce fakturoval žalovaný, žalobcovia ich prefakturovali žalovanému, no ten už tieto faktúry neuhradil, resp. uhradil čiastočne. Pokiaľ ide o žalovaným namietané vady diela, súd prvej inštancie mal za to, že túto skutočnosť žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal. Právny vzťah medzi stranami posúdil súd prvej inštancie ako obchodnoprávny, keďže dielo bolo vykonávané živnostníkmi - všetky strany konali na základe živnostenského oprávnenia v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
5. Súd prvej inštancie vychádzal z vyjadrenia žalobcu 1., že so žalobcom 2. začali vykonávať práce už v novembri 2012. Žalobca 1. uvádzal, že ním vykonávané práce boli niekoľkokrát mesačne kontrolované, prácu vždy kontroloval a preberal statik, túto riadne zaznamenával do stavebného denníka a preberal ju po častiach tak, ako bola vyhotovovaná. Na konci každého mesiaca žalovaný vypočítal cenu žalobcami vykonaného diela, pričom boli dohodnutí tak, že cena bola dohodnutá na kilá a práce naviac sa účtovali na hodiny, preto žalovaný na konci každého mesiaca vypočítal cenu diela a takto určenú sumu mu potom žalobca 1. fakturoval. Žalovaný nikdy ústne ani písomne neoznámil žalobcovi 1. či žalobcovi 2. vady diela. Podľa žalobcu 2. dohoda medzi nimi tromi bola taká, že každý mesiac bude fakturovať vykonané práce len jeden z nich za všetkých troch, a to priamo spoločnosti SP Železobetón, s.r.o. Kuřim a následne medzi sebou si tieto faktúry prefakturovali za práce, ktoré vykonal každý z nich. Žalovaný potvrdil, že na konci mesiaca on vždy vypočítal cenu diela tak, ako to uviedli žalobcovia a túto cenu si potom vzájomne vyfakturovali. Rovnako potvrdil, že on osobne u žalobcov nikdy nereklamoval vady diela. Všetky strany na opätovný dotaz súdu opätovne potvrdili, že bolo bežnou praxou, že každý mesiac fakturoval vykonané práce jeden z nich u spol. SP Železobeton a následne si medzi sebou prefakturovali vykonané práce. Uvedené podľa súdu prvej inštancie vyplynulo aj z predložených faktúr. Súd prvej inštancie dôvodil, že neuveril čestnému prehláseniu p. W. predloženého žalovaným, nakoľko bolo vyhotovené po začatí konania, tvrdenia tam uvedené nie sú ničím podložené a toto prehlásenie nie je dôkazom o tom, že žalobcami vykonané dielo malo vady, aké vady a či tieto boli žalobcom oznámené. Z rovnakých dôvodov súd neuveril ani čestným prehláseniam p. X. V. a p. Y. S., ktorí neboli v zmluvnom vzťahu so žalobcami, preto dielo nemohli ani reklamovať a žalobcov nevyplácali, podľa súdu sa jedná o účelové tvrdenia. Ich prehlásenia sú však podľa prvoinštančného súdu jasným dôkazom o tom, že ako uvedení páni, tak aj žalobcovia pracovali pre SP Železobeton, s.r.o. len subdodávateľsky, ktorú skutočnosť sa žalovaný snažil poprieť. V danom prípade čas plnenia dohodnutý nebol, nakoľko sa jednalo o dlhodobejšie práce, no žalobca 1. prestal práce vykonávať v marci 2013 a žalobca 2. v apríli 2013, a to z dôvodu, že konateľ p. W. im oznámil, že nemá peniaze na ich vyplatenie, preto ak majú záujem, môžu odísť. Žalobcovia túto možnosť využili. Súd aj tu uveril žalobcom, nakoľko počas celého konania sa ukázalo vo svetle vykonaného dokazovania, že žalobcovia hovorili pravdu. Navyše žalobcovia neboli platení vopred, ale až za už vykonané práce, teda fakturovali len na základe podkladov žalovaného a len tú prácu, ktorú už vykonali. Žalovaný nepreukázal, že by odchodom žalobcov z pracoviska vznikla nejaká škoda či
žalovanému, alebo spoločnosti SP Železobeton, s.r.o., pokiaľ by vznikla, bolo by to predmetom súdneho konania, alebo by aspoň žalobcovia boli vyzvaní na zaplatenie náhrady škody, ani táto skutočnosť však nebola preukázaná.
6. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia začali na akcii „CARLA, SVITAVY, ROHATEC“ pracovať v novembri 2012 subdodávateľsky pre spol. SP Železobeton, s.r.o., na základe ústnej zmluvy o dielo uzatvorenej so žalovaným podľa Obchodného zákonníka. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne údajných vád diela, avšak nesplnil si povinnosť zaplatiť žalobcom vykonané práce a tieto uhradil len čiastočne. Čiastočným plnením záväzku (§ 407 ods. 3 OBZ) žalovaný uznal aj zvyšok dlhu. Aj keď žalovaný ani čiastočne neplnil v prospech žalobcu 2. z faktúry č. 5/2013, nič to nemení na jeho povinnosti túto faktúru zaplatiť. Ak žalovaný tvrdí, že mu neboli doručené žalované faktúry, je podľa súdu otázne, prečo a na základe čoho čiastočne plnil. Prvoinštančný súd bol toho názoru, že tvrdenia žalovaného sú tendenčné a účelové v snahe vyhnúť sa splneniu svojej povinnosti. Pretože si žalovaný nesplnil žalovanú povinnosť, súd ho zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy. Zároveň priznal žalobcom aj úroky z omeškania podľa príslušných ustanovení OBZ. Súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď na podklade vykonaného dokazovania uveril žalobcom, pretože správanie žalovaného počas konania nasvedčovalo pravdivosti tvrdení žalobcov, žalovaný účelovo predlžoval konanie, tvrdil, že má záujem o uzatvorenie mimosúdnej dohody, pričom však žalobcov vôbec nekontaktoval, vyhýbal sa mimosúdnym rokovaniam, nepredkladal súdu požadované listinné dôkazy, teda pri celkovom hodnotení jeho postupu počas konania súd nemal za to, že by žalovaný jednal korektne.
7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že v spore v celom rozsahu úspešným žalobcom 1. a 2. priznal náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o jej výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP.
8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v celom rozsahu odvolanie z dôvodov, že rozsudok je založený výlučne na nepravdivých a zavádzajúcich tvrdeniach žalobcov bez reálneho posúdenia skutkového stavu, čo následne viedlo súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uviedol, že žalobcovia sa žalobou voči nemu domáhali zaplatenia ceny diela, ktoré údajne vykonali riadne a včas, pričom im ho žalovaný mal zaplatiť len čiastočne. Žalovaný však tvrdí, že so žalobcami vykonával práce na stavbách „Carla, Svitavy, Rohatec“ v Českej republike, pričom ako dodávatelia vystupovali v rovnakom postavení voči objednávateľovi - spoločnosti SP Železobeton s.r.o., so sídlom v Kuřime, Česká republika. V polovici mesiaca marec 2013 sa žalobcovia z neznámych dôvodov rozhodli, že nebudú pokračovať v prácach vykonávaných pre SP Železobeton s.r.o., a teda dielo nedokončia a z miesta vykonávania prác odišli. Konateľ spoločnosti SP Železobeton žalobcov upozornil, že ak dielo nedokončia, tak im bude pomerne znížená odmena za vykonanie diela. Napriek upozorneniu žalobcovia práce, t. j. dielo nedokončili a z miesta výkonu prác odišli. V nasledujúcom období žalovaného opakovane kontaktovali a žiadali o zaplatenie odmeny. Následne im SP Železobeton s.r.o. zaplatil pomernú časť odmeny, t. j. časť zodpovedajúcu nedokončenému dielu, ktoré do času svojho odchodu vykonali. Konateľ SP Železobeton s.r.o. p. W. dal žalovanému príslušnú sumu peňazí a požiadal ho, aby ju vložil na účet žalobcom, čo žalovaný aj vykonal a pokladal vec za vybavenú. Napriek tomu žalobcovia neprestávali s obťažovaním žalovaného a žiadali od neho doplatenie odmeny za celý mesiac, hoci dielo nedokončili. Žalovaný ich odkázal na konateľa spoločnosti SP Železobeton ako objednávateľa, no žalobcovia podali na súd žalobu proti žalovanému ako dlžníkovi.
9. Žalovaný ďalej v odvolaní argumentoval tým, že ak sa už žalobcovia chceli domáhať svojej údajne nevyplatenej odmeny, ktorá im však bola vyplatená vo výške prislúchajúcej stavu diela v akom ho nedokončili, žalovaným mala byť iná osoba, t. j. objednávateľ diela a nie žalovaný, ktorý je voči objednávateľovi v rovnakom postavení ako žalobcovia. V uvedenom vzťahu, t. j. pri úhrade odmeny za vykonané dielo, žalovaný vystupoval iba ako sprostredkovateľ, nie ako objednávateľ diela. Preto sú pochybnosti o správnosti účastníkov konania na strane žalovaného. Žalovaný poukazoval na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že „vychádzal zo skutočnosti, že žalobcovia uzatvorili so žalovaným ústnu zmluvu o dielo. Zo žiadnych iných dôkazov nevyplýva, že by žalobcovia zmluvu o dielo uzatvorili priamo s konateľom spoločnosti SP Železobeton s.r.o.,“ avšak ďalej v odôvodnení uvádza, že: „ aj zo vzájomne vystavovaných faktúr vyplýva, že strany mali medzi sebou záväzkový vzťah..,“ čo v konečnom dôsledku znamená, že ak si strany mali vzájomne vystavovať faktúry, musel byť určitý celkový objednávateľ, a teda zmluvu o dielo s týmto objednávateľom uzatvárali aj žalobcovia. Pokiaľ súd
prvej inštancie uvádza, že žalobcom neboli vytknuté žiadne vady diela, pre ktoré by ich odmena mohla byť krátená, žalovaný uvádza, že išlo o ústne uzavretú zmluvu o dielo, rovnako ústne boli žalobcovia upozornení na fakt, že ak dielo nedokončia, ich nárok na odmenu bude zodpovedajúci stavu diela, v akom ho opustili. Upozornení na túto skutočnosť boli žalobcovia jednak pred tým ako dielo opustili ako aj opakovane potom, čo už dielo nevykonávali. Pri tomto upozornení boli prítomní okrem žalovaného, p. W. - konateľ SP Železobeton, s.r.o., p. X. V. a p. Y. S.. Žalobcovia svoje dielo v zmysle ust. § 548 ods. 1 OBZ nedokončili, t. j. dielo nevykonali, a teda nárok na zaplatenie celej ceny nemohol existovať.
10. Žalovaný tiež v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie spochybnil čestné prehlásenie p. W. ako aj p. V. a p. S. a nezobral ich pri svojom rozhodovaní do úvahy, avšak zároveň tieto čestné prehlásenia p. V. a p. S. bral ako podklad pri tvrdení, že „ako uvedení páni, tak aj žalobcovia pracovali pre SP Železobeton s.r.o. len subdodávateľsky,“ čo je však v rozpore s tvrdeniami súdu, že „dohoda medzi nimi bola taká, že každý mesiac bude fakturovať vykonané práce len jeden z nich za všetkých troch a to priamo spoločnosti SP Železobeton s.r.o...“ Z toho je podľa žalovaného zrejmé, že žalovaný a žalobcovia boli voči objednávateľovi SP Železobeton v rovnakom postavení ako zhotovitelia. Preto je nepravdivé tvrdenie prvoinštančného súdu, že „žalobcovia na akcii Carla, Svitavy, Rohatec začali pracovať v novembri 2012 subdodávateľsky pre spol. SP Železobeton s.r.o., na základe ústnej zmluvy o dielo uzatvorenej so žalovaným podľa Obchodného zákonníka.“ Rovnako je potom nesprávne aj právne posúdenie súdu, podľa ktorého zhotoviteľ (žalovaný) môže dielo vykonať sám, alebo prostredníctvom svojich zhotoviteľov (žalobcovia), keďže je zrejmé, že žalovaný mal identické postavenie voči SP Železobeton s.r.o. ako žalobcovia. Prvoinštančný súd prisúdil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcom za vykonané dielo, pričom nezobral do úvahy uvádzané rovnaké postavenie oboch strán voči SP Železobeton s.r.o., ani čestné prehlásenie konateľa SP Železobeton s.r.o., v ktorom jasne deklaruje, že svoju povinnosť zaplatiť za vykonané nedokončené dielo žalobcom splnil, a teda ďalší nárok je nedôvodný.
11. Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal, že nie je možné aplikovať ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ, t. j. uznanie dlhu, ak dlžník dlh čiastočne splní, pretože v danej veci nejde o žiadny dlh, nakoľko všetky oprávnené nároky žalobcov boli naplnené ešte pred podaním žaloby. V danej situácii išlo o sprostredkované plnenie za objednávateľa, z ktorého v žiadnom prípade nemožno usudzovať, že týmto plnením dlžník uznáva žalobcami vyfabulovaný záväzok, resp. jeho zvyšok, pretože žiadny neexistoval, ani nebol preukázaný. Súd stanovil povinnosť žalovaného uhradiť faktúru žalobcovi 2., a to i napriek tomu, že ju žalovaný neplnil ani len čiastočne. Žalovaný dôvodil, že faktúra je jednostranne vyhotovený dokument, ktorý nezakladá právny vzťah ani povinnosť, pokiaľ právny vzťah nevznikol pred jej vyhotovením spôsobom definovaným právnym poriadkom. Podľa tvrdenia súdu, ak by ktokoľvek vystavil faktúru druhej osobe, táto je povinná faktúru uhradiť bez ohľadu na to, či medzi týmito osobami existuje záväzkovo-právny vzťah, alebo nie. Žalovaný namieta fiktívnosť týchto faktúr, ktoré mu ani nikdy doručené neboli a najmä ich nedôvodnosť, keďže vystavením faktúry ešte nevzniká povinnosť plniť podľa jej rozsahu, pretože ako taká sama o sebe nie je právnym titulom na zaplatenie. Žalobcovia v priebehu konania ničím nepreukázali vznik nároku v rozsahu žalovanej výšky, tiež nepreukázali, že ústnou zmluvou, ktorej existenciu tiež nepreukázali, pričom ich vzájomné svedectvo treba považovať za účelové, si dojednali také podmienky, na základe ktorých by im pri ich riadnom dodržaní vznikol nárok na zaplatenie v požadovanej sumy, a teda že skutočne zrealizovali na diele práce, ktorých cena zodpovedá žalovanému nároku. Žalovaný poukazoval na to, že strany si rozdeľovali iba tie peniaze, ktoré im zaplatil objednávateľ, na základe nimi realizovaného diela (skutočne odvedených prác), čo potvrdil aj samotný objednávateľ, ktorého súd vo veci ani nevypočul. Žalovaný pritom žalobcom vyplatil peniaze, ktoré on sám dostal od objednávateľa v súlade s § 549 ods. 1 OBZ, podľa ktorého ak sa strany po uzavretí zmluvy dohodnú na obmedzení rozsahu diela a ak nedojednajú jeho dôsledky na výšku ceny, je objednávateľ povinný zaplatiť len cenu primerane zníženú.
12. Žalovaný vzhľadom na uvedené skutočnosti a zrejmé rozpory v odôvodnení napadnutého rozsudku mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd tiež dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
13. Žalobcovia 1. a 2. odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne nevyjadrili.
14. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), rešpektujúc pritom ust. § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ale tiež i to, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné s použitím § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a ním realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcov 1. a 2. v celom rozsahu vyhovel.
17. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na skutkovom závere, že žalobcovia 1. a 2. pracovali na akcii „CARLA, SVITAVY, ROHATEC“ subdodávateľsky pre spoločnosť SP Železobeton, s.r.o., Kuřim, Česká republika na základe ústnej zmluvy o dielo uzatvorenej so žalovaným podľa Obchodného zákonníka, pričom žalovaný si nesplnil povinnosť zaplatiť žalobcom cenu za vykonané práce, keď tieto uhradil len čiastočne, čím však uznal zároveň aj zvyšok dlhu, preto je žalobcom povinný zaplatiť uplatnené dlžné sumy.
18. Žalovaný v odvolaní namietal predovšetkým nesprávny skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia 1. a 2. mali s ním uzatvorené ústne zmluvy o dielo, naopak trval na tom, že všetci traja vystupovali v rovnakom postavení ako dodávatelia voči objednávateľovi - spoločnosti SP Železobeton, s.r.o., ďalej že po predčasnom ukončení prác žalobcami na diele, zaplatila spoločnosť SP Železobeton s.r.o. žalobcom 1. a 2. pomernú časť odmeny, zodpovedajúcu nedokončenému dielu, ktoré do času svojho odchodu vykonali a ktorá im bola od spoločnosti SP Železobeton s. r. o. vyplatená prostredníctvom neho. Namietal teda svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, keď žalovaným by podľa neho mal byť objednávateľ diela. Ohľadom nesprávnych skutkových záverov súdu prvej inštancie, žalovaný predovšetkým poukazoval na konkrétne rozpory v odôvodnení napadnutého rozsudku (viď odseky 10., 11. a 12.), ďalej na nesprávne vyhodnotenie predložených čestných prehlásení p. W., konateľa spoločnosti SP Železobeton, s.r.o. a spolupracovníkov p. V. a p. S., keď súd prvej inštancie tieto čestné prehlásenia na jednej strane spochybnil, no zároveň ich bral ako relevantné pre svoj záver, že žalobcovia pracovali pre SP Železobeton s. r. o. len subdodávateľsky. Tiež poukazoval na nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. § 407 ods. 3 OBZ, keď súd prvej inštancie dospel k záveru, že svojim čiastočným plnením svoj dlh voči žalobcom uznal a namietal, že faktúra sama o sebe nie je právnym titulom na zaplatenie, je to jednostranne vyhotovený dokument, ktorý nezakladá právny vzťah ani povinnosť. Podľa žalovaného žalobcovia 1. a 2. nielen že nepreukázali vznik svojho nároku, ale ani jeho výšku, teda že skutočne zrealizovali na diele práce, ktorých cena zodpovedá žalovanému nároku. Žalovaný teda v odvolaní namietal predovšetkým rozpornosť záverov súdu prvej inštancie, nesprávne vyhodnotenie jednotlivých dôkazov s následkom nesprávneho právneho posúdenia veci.
19. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje,
akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Civilný sporový poriadok upravuje v ustanovení § 220 ods. 2 základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.
20. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
21. V odôvodnení je teda po opísaní skutkového stavu potrebné uviesť, ktoré z navrhovaných dôkazov boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán boli nimi potvrdené alebo vyvrátené. Obsahom hodnotenia dôkazov je aj opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý nie, aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré si odporujú, alebo sa vyučujú. Súd tiež uvedie, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akého dôvodu. V prípade rozporov musí súd odôvodniť, prečo konkrétny dôkaz považuje za vierohodný a iný nie. Pritom treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v čl. 15 základných princípov CSP a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.
22. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia, či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie že argument je irelevantný, nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/2008). Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 410/2006).
23. Právne posúdenie veci je potom činnosťou, pri ktorej súd podriadi zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení súd odcituje túto právnu normu a vysvetlí, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Súd sa tiež vyjadrí, ako túto normu interpretuje.
24. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil, výsledky vykonaného dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil. Predovšetkým z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývajú zásadné rozpory v jeho skutkových záveroch, ako aj arbitrárnosť pri hodnotení vykonaných dôkazov.
25. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný nepoprel v odpore voči vydanému platobnému rozkazu (v čase podania ktorého bol platný a účinný procesný kódex Občiansky súdny poriadok, a teda nebolo možné aplikovať ustanovenia § 151 CSP o nepopretí skutkových tvrdení protistrany), že by neuzatvoril so žalobcami ústnu zmluvu o dielo, čo začal popierať až neskôr, ktoré konanie mal súd prvej inštancie za účelové, a z toho mal za preukázané, že žalobcovia uzatvorili so žalovaným ústnu zmluvu o dielo, nakoľko zo žiadnych iných dôkazov podľa súdu nevyplýva, že by žalobcovia zmluvu o dielo uzatvorili priamo s konateľom spoločnosti SP Železobeton, s.r.o., Kuřim. Z odporu žalovaného zo dňa 3.4.2014 však vyplýva, že žalovaný sa k otázke, s kým mali žalobcovia uzavretú zmluvu o dielo nevyjadroval, uviedol len toľko, že za skutočne vykonanú časť diela im bolo riadne zaplatené. Súd
prvej inštancie ďalej konkrétne neuviedol, ktoré dôkazy bral do úvahy pri vyvodení svojho záveru, že žalobcovia neuzavreli zmluvu o dielo priamo so spoločnosťou SP Železobeton s.r.o. Pritom z tvrdení žalovaného a predložených čestných prehlásení V. W., konateľa spoločnosti SP Železobeton s. r. o., ako aj čestných prehlásení X. V. a Y. S., tiež z faktúr predložených žalobcami ako príloha k podaniu zo dňa 24.11.2015 vyplýva skôr opak, teda že tak žalobcovia, ako aj žalovaný, mohli byť v rovnakom zmluvnom postavení voči spoločnosti SP Železobeton s.r.o. Prvoinštančný súd pri hodnotení čestných prehlásení p. W. a p. V. a S. uviedol, že im „neuveril,“ nakoľko tvrdenia tam uvedené nie sú ničím podložené. Tento svoj záver však súd prvej inštancie bližšie nerozviedol. Ak p. W. je konateľom spoločnosti SP Železobeton s.r.o., pre ktorú spoločnosť ako objednávateľa mali byť práce vykonávané, vyjadrenie konateľa tejto spoločnosti o existujúcich zmluvných vzťahoch medzi žalobcami, žalovaným a touto spoločnosťou, je jedným zo zásadných dôkazných prostriedkov v predmetnej veci. Čestným prehláseniam p. V. p. S. súd prvej inštancie „neuveril“ preto, lebo neboli v zmluvnom vzťahu so žalobcami. Tomuto záveru súdu prvej inštancie však odporujú skutkové tvrdenia žalobcov 1. a 2. v ich písomnom podaní zo dňa 10.3.2016 (č. l. 127 spisu), ktoré súd prvej inštancie pravdepodobne nevzal do úvahy a z ktorého vyplýva, že minimálne p. V. vystavoval faktúry za vykonané práce voči žalobcovi 1., teda s ním v zmluvnom vzťahu pravdepodobne bol. Súd prvej inštancie však čestné prehlásenia p. W., p. V. a p. S., vyhodnotil tak, že sú naopak jasným dôkazom o tom, že ako uvedení páni, tak aj žalobcovia pracovali pre spoločnosť SP Železobeton s.r.o. subdodávateľsky. Znamená to, že súd prvej inštancie pri hodnotení týchto dôkazov postupoval arbitrárne, vyhodnotil ich jednostranne, pričom sa náležite nezaoberal ich relevantnosťou a ich vzájomnými súvislosťami.
26. Súd prvej inštancie svoj záver o tom, že žalobcovia pracovali subdodávateľsky pre spoločnosť SP Železobeton, s.r.o. na základe ústnej zmluvy o dielo, zaťažil tiež vadou neurčitosti, a teda nepreskúmateľnosti, keď v odôvodnení viackrát použitý pojem „subdodávateľstvo“ žiadnym spôsobom nevysvetlil a neozrejmil, ako si sám tento pojem vykladá a aké konkrétne skutkové zistenia použitiu tohto pojmu v danej veci zodpovedajú - teda kto, s kým, bol v akom konkrétnom vzťahu, na základe akého právneho titulu. Pokiaľ súd prvej inštancie svoj záver o tom, že žalobcovia vykonávali dielo subdodávateľsky na základe zmluvy so žalovaným oprel o zdôvodnenie, že „takýto postup je bežnou praxou“, jeho záver je znova arbitrárny, pretože súd nemôže svoje zásadné skutkové závery zakladať na tom, čo je podľa neho v praxi bežné, ale len na zistených okolnostiach konkrétneho prípadu.
27. Napriek tomu, že mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že po vykonaných prácach, strany voči spoločnosti SP Železobeton, s.r.o. fakturovali práce vždy v mene jedného z nich, t. j. žalobca 1. alebo žalobca 2. alebo žalovaný za všetkých troch a následne si medzi sebou prefakturovali práce tak, ako ich ten-ktorý z nich vykonal, prvoinštančný súd sa vôbec nevenoval skutočnosti, na základe akého právneho titulu, vystavovali žalobcovia 1. a 2. faktúry spoločnosti SP Železobeton, s.r.o., ak s ňou podľa súdu neboli v žiadnom zmluvnom vzťahu. Z žalobcami predložených faktúr a výpisov z účtov pritom vyplýva, že títo nielen že spoločnosti SP Železobeton s. r. o. vystavovali faktúry, ale že spoločnosť SP Železobeton s. r. o. poukazovala v niektorých mesiacoch platby priamo na účty žalobcu 1. a žalobcu 2. Súd prvej inštancie nevyhodnotil ani výpoveď žalobcu 2. na pojednávaní dňa 15.1.2015, kedy tento uviedol, že na vykonávanie prác ho oslovil žalobca 1. (nie žalovaný), ktorý mu uviedol aj pracovné a finančné podmienky. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vo vzájomných súvislostiach náležite nevyhodnotil.
28. Súd prvej inštancie neodôvodnil ani svoj záver o tom, že posledné práce v mesiacoch marec a apríl 2013 mal za všetkých troch fakturovať spoločnosti SP Železobeton s.r.o. práve žalovaný a nie niektorý so žalobcov 1. alebo 2. Súd prvej inštancie uviedol, že vychádzal pri svojich záveroch z konštantných vyjadrení žalobcov 1. a 2, avšak ich vyjadrenia, že každý mesiac bude fakturovať vykonané práce len jeden z nich za všetkých troch, náležite právne neposúdil, nakoľko sa s následkami takéhoto postupu fakturácie žalobcov a žalovaného voči spoločnosti SP Železobeton s.r.o. vôbec nezaoberal. Hodnotenie výpovedí žalobcov 1. a 2. súdom prvej inštancie tiež vykazuje znaky svojvôle, keď prvoinštančný súd založil svoje závery na tom, že žalobcom uveril, lebo počas celého konania sa ukázalo že hovorili pravdu, na druhej strane žalovaný podľa súdu účelovo predlžoval konanie a nekonal korektne. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že pojednávania boli v predmetnej veci odročované aj z dôvodov na strane žalobcov a skutočnosť, že strany nedospeli k uzavretiu zmieru (na čo prvoinštančný súd poukazoval), nemôže byť daná na vrub žalovaného, najmä ak tento nárok žalobcov v celom rozsahu popiera.
29. Súd pri svojom rozhodovaní nemôže vychádzať zo svojich subjektívnych pocitov, ale len z objektívne zisteného stavu veci. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a prijatými právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie súdu musí byť logické a zrozumiteľné a má v odôvodnení poskytnúť dostatočné, jasné a zrozumiteľné vysvetlenie vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a aplikovaného právneho posúdenia veci. Takémuto odôvodneniu rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá, pretože súd prvej inštancie vychádzal najmä z toho, čomu uveril a čomu neuveril, kto podľa neho hovorí pravdu a kto klame, resp. správanie ktorej zo sporových strán zodpovedá jeho predstavám o korektnom vedení sporu. Vzhľadom na uvedené, boli argumenty žalovaného v podanom odvolaní poukazujúce na nekonzistentnosť odôvodnenia súdu prvej inštancie a rozporuplnosť jeho záverov dôvodné.
30. Odvolací súd má tiež za to, že súd prvej inštancie dostatočne nevysvetlil ani svoj myšlienkový postup, prečo na posúdenie nároku žalobcov aplikoval ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ, podľa ktorého ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Súd prvej inštancie neuviedol, prečo je toto ustanovenie použiteľné v danom prípade a ako dospel k záveru, že žalobcami požadované ceny za nimi vykonané dielo zodpovedajú druhu a rozsahu nimi vykonaných prác, resp. že žalobcovia adekvátne vykonali svoje vyúčtovanie. Žalovaný totiž správne namietal vo svojom odvolaní, že vystavená faktúra nie je dôkazom o existencii nároku na zaplatenie sumy v nej uvedenej. Je to iba jednostranný účtovný doklad. Žalovaný pritom nielen v odvolaní, ale aj v priebehu konania spochybňoval nárok žalobcov na zaplatenie uvedených súm, nakoľko mal za to, že spoločnosť SP Železobeton s.r.o. jeho prostredníctvom zaplatila žalobcom 1. a 2. skutočnú hodnotu prác, ktoré na diele do jeho opustenia vykonali. Žalovaný teda okrem svojej pasívnej legitimácie robil spornou aj výšku uplatneného nároku, ktorou skutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Rovnako súd náležite právne nezdôvodnil svoj záver o tom, že dielo vykonané žalobcami nemalo žiadne vady, keď obrana žalovaného spočívala najmä v tom, že žalobcovia 1. a 2. dielo riadne nedokončili. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový stav iba jednostranne a vo veci urobil iba formalistický výklad použitých zákonných ustanovení.
31. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
32. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
33. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).
34. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
35. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.
36. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
37. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
38. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).
39. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý náležite nevysvetlil aplikované právne posúdenie veci a ktorého rozpory v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v prijatých skutkových záveroch sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) OSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
40. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude riadne v súlade s platnou procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a pre vec relevantné dôkazy, skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, a predovšetkým pri opätovnom posúdení pasívnej vecnej legitimácie žalovaného prihliadať na prax zavedenú medzi stranami a spoločnosťou SP Železobeton, s. r. o., z ktorej možno vyvodiť, aká bola dohoda a zmluvný vzťah medzi jej jednotlivými stranami a podľa prijatého záveru následne prípadne tiež posúdiť, či žalobcom 1. a 2. za nimi skutočne vykonané práce dosiaľ nebolo riadne zaplatené, vzhľadom na rozsah nimi vykonaného diela, potom vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
41. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).