Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/85/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci žalobcu: RIGHT POWER, a.s., so sídlom Vysokoškolákov 33, 010 01 Žilina, IČO: 36 366 544, proti žalovanému: PERUN EUS, s.r.o., so sídlom Budovateľská 516, 038 53 Turany, IČO: 47 389 796, v konaní o zaplatenie sumy 832,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/225/2015-74 zo dňa 10.6.2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/225/2015-74 zo dňa 10.6.2016 v napadnutých výrokoch, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 832,64 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 761,84 Eur od 26.2.2015 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 70,80 Eur od 25.3.2015 do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 80,- Eur, ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky do troch dní od právoplatnosti rozsudku ako i vo výroku o trovách prvostupňového konania, p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť „zaplatiť žalobcovi sumu 832,64 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 761,84 Eur od 26.2.2015 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 70,80 Eur od 25.3.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 80,- Eur ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za návrh v sume 54,50 Eur a v trovách právneho zastúpenia v sume 215,66 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu. Zrušuje sa platobný rozkaz Okresného súdu Martin, sp.zn. 17Cb/225/2015 zo dňa 1.2.2016“.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „“), § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 448 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka účinného od 1.2.2013, § 1 ods. 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe vyhovel.

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vo veci rozhodol platobným rozkazom, ktorý sa žalovanému nepodarilo doručiť, preto ho vo výroku rozsudku zrušil. Následne okresný súd doručil žalovanému žalobu spolu s prílohami a uznesením mu uložil, aby sa v lehote 15 dní od

doručenia písomne vyjadril k návrhu a k prílohám s tým, že túto žalobu spolu s prílohami a uznesením prevzal dňa 20.4.2016 a 4.5.2016 žalovaný požiadal o predĺženie lehoty do 13.5.2016, aby sa mohol k žalobe vyjadriť. V stanovenej lehote tak neurobil, preto okresný súd vytýčil pojednávanie na 10.6.2016. Predvolanie na toto pojednávanie žalovaný prevzal 1.6.2016 a opätovne požiadal, aby mu bol poskytnutý čas, aby si mohol zvoliť právneho zástupcu z toho dôvodu, že je pracovne vyťažený a doposiaľ nemal na to čas. Okresný súd návrhu na odročenie pojednávania nevyhovel, ktorú skutočnosť žalovanému aj oznámil s tým, že mal za to, že žalovaný mal dostatok času na prípravu na pojednávanie, ako aj na zvolenie si právneho zástupcu s tým, že podľa § 115 ods. 2 OSP má účastník spravidla 5 pracovných dní na prípravu na pojednávanie. Táto lehota bola u žalovaného až 10 dní, samotnú žalobu s prílohami prevzal 20.4.2016, od kedy mohol začať riešiť právne zastúpenie, čo neurobil, preto okresný súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti žalovaného.

4. Žalobca sa na pojednávaní vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý uviedol, že sa pridržiava písomne podanej žaloby, pričom faktúra č. 1215000606 vo výške 761,84 Eur bola vystavená za dodanú elektrickú energiu a faktúra č. 4015000010 vo výške 70,80 Eur bola vystavená za zrušenie distribúcie odberného miesta. Právny zástupca žalobcu ďalej uviedol, že k objednaniu elektrickej energie došlo ústnou formou s tým, že po celý čas v minulosti elektrickej energie žalovaný platil, všetky faktúry, ktoré boli vystavené, boli zaplatené, žalovaný ich žiadnym spôsobom nikdy nenamietal, avšak sa dostával neustále s úhradou do omeškania a keďže neuhradil vyúčtovaciu faktúru, tak žalobca pristúpil k odpojeniu, demontovaniu a vyradeniu žalovaného z bilančnej sústavy a ukončil dodávky elektrickej energie. Pred tým však 11.9.2014 bolo žalovanému oznámené prerušenie dodávky elektrickej energie s tým, že ak neuhradí platby za dodávku elektrickej energie požiada žalobca príslušného prevádzkovateľa distribučnej sústavy o prerušenie dodávky elektrickej energie, k čomu aj došlo. „Žalobca predložil do spisu kópiu faktúry č. 4015000010 na sumu 70,80 Eur, za prerušenie distribúcie do OM, splatnú 24.3.2015 a tiež predložil kópiu faktúry č. 1215000606, na sumu 761,84 € za dodávku elektrickej energie od 1.1.2015 do 22.1.2015, splatnú 25.2.2015.“ Tiež predložil do spisu prehľad o úhradách s tým, že ako vyplývalo z tohto prehľadu od 23.6.2014 žalovaný pravidelne, mesačne faktúry za dodávku elektrickej energie platil bankovým prevodom. Žalobca tiež do spisu doložil písomnú objednávku zo strany žalovaného na zvýšenie kapacity na rok 2015 a štyri upomienky, ktorými vyzýval žalovaného na úhradu za dodávku elektrickej energie a tiež bolo predložené oznámenie zo dňa 11.9.2014 o prerušení dodávky elektrickej energie s tým, že ak záväzok žalovaný do troch dní neuhradí, dôjde k prerušeniu dodávky elektrickej energie.

5. Okresný súd mal preukázané, že obidvaja účastníci tohto zmluvného vzťahu sú podnikatelia, ich záväzkový vzťah sa týka ich podnikateľskej činnosti, teda sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Predmetom žaloby bolo zaplatenie ceny za dodávku elektrickej energie, teda v podstate za dodávku tovaru, teda sa jedná o kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Ak žalovaný spochybňoval existenciu záväzkového vzťahu medzi ním a žalobcom s tým, že žiadal predložiť písomnú objednávku, v tejto súvislosti okresný súd uvádzal, že obligatórnou náležitosťou kúpnej zmluvy nie je písomná forma a je možné ju uzavrieť aj vo forme ústnej. Pokiaľ ide o uzavretie samotnej zmluvy, tak v tejto súvislosti okresný súd poukazoval na § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, pričom medzi žalobcom a žalovaným išlo o osobitný spôsob uzavretia kúpnej zmluvy, napriek tomu, že žalobca tvrdil, že k objednávke došlo telefonicky, túto skutočnosť nevedel preukázať, avšak je nepochybné, že žalovanému elektrickú energiu dodával a ten za túto elektrickú energiu riadne platil, a to od júna 2014 mesačne, pravidelne až do februára 2015. Je teda možné konštatovať, že k uzavretiu tejto kúpnej zmluvy došlo konkludentným spôsobom, keď žalobca tovar dodal, žalovaný ho prijal a za tento tovar zaplatil. „Takýto prejav konania účastníkov zmluvného vzťahu nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, žeby nemali vôľu žalobca a žalovaný kúpnu zmluvu uzavrieť. Naopak tým, že žalobca dodával a žalovaný za dodávku platil došlo k prijatiu návrhu na uzavretie kúpnej zmluvy a teda existenciu kúpnej zmluvy mal súd preukázanú. Bolo nepochybné, že žalovaný za dodávku elektrickej energie, za mesiac február, čo bola konečná zúčtovacia faktúra nezaplatil sumu 761,84 € a preto ho súd k zaplateniu tejto sumy zaviazal s tým, že ako bolo preukázané vykonaným dokazovaním, s úhradou jednotlivých faktúr, ktorými bola fakturovaná kúpna cena za dodávku elektrickej energie sa žalovaný opakovane dostával do omeškania, pričom bol upomínaný na úhradu, ako aj upomínaný na tú skutočnosť, že v prípade neuhradenia faktúry dôjde k prerušeniu dodávky elektrickej energie a bola mu poskytnutá lehota na to, aby zaplatil a poslednú zúčtovaciu faktúru, ktorú nezaplatil ani v stanovenom náhradnom termíne a preto došlo k prerušeniu dodávky elektrickej energie, pričom za toto prerušenie dodávky žalobca vyfakturoval žalovanému sumu 70,80 € a to faktúrou č. 4015000010 ku zaviazaniu tejto sumy žalovaného tiež

zaviazal. Bolo nepochybné, že žalovaný sa s plnením svojich peňažných záväzkov dostal do omeškania a preto žalobcovi prislúchali aj úroky z omeškania. Keďže dohoda ohľadne výšky úrokov z omeškania nebola preukázaná, prislúchali žalobcovi úroky z omeškania zákonné podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka účinného od 1.2.2013 a § 1 ods. 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 a to o 8 percentuálnych bodov vyššie, než úroková sadzba ECB v rozhodnom období. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania v súlade so zákonom a preto mu ich súd priznal odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúr.“ V súlade s § 396c Obchodného zákonníka, v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, okresný súd žalobcovi priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur za každú jednu pohľadávku, teda celkom 80,- Eur. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako prvý dôvod nezákonného rozhodnutia prvostupňového súdu videl v tom, že okresným súdom bola odňatá možnosť žalovanému konať pred súdom. Žalovaný „po vytýčení“ pojednávania podal riadne ospravedlnenie o neúčasti na pojednávaní, ako aj žiadosť na poskytnutie času na získanie právneho zastúpenia. „Súd bez toho, že by oznámil žalovanému, že nevyhovuje jeho žiadosti, pojednával bez jeho prítomnosti. Týmto došlo k porušeniu zákonného práva účastníka konania osobne sa zúčastniť na pojednávaní a vyjadriť sa ústne ku všetkým skutočnostiam“. Týmto nezákonným konaním okresného súdu došlo podľa žalovaného tak k závažnému porušeniu Civilného sporového poriadku, že toto porušenie bolo podľa žalovaného „samo o sebe dôvod na zrušenie veci odvolacím súdom. Čo sa týka samotnej veci, žalovaný uvádza, že dodávka elektrickej energie od žalobcu začala počas roku 2014, nebola nikdy zmluvne potvrdená. Chceme poukázať, že samotná dodávka elektrickej energie na základe údajnej ústnej objednávky z dôvodu množstva technických parametrov a podmienok - aj platobných nie je v súlade so zákonnými predpismi, z tohto dôvodu, okrem iného, teda nemohlo ani dôjsť k dohode o lehote splatnosti faktúr, čo žalobca uvádza ako jediný dôvod zrušenia dodávky elektrickej energie žalovanému. Jediná potvrdená objednávka je na rok 2015, ktorá bola potvrdená na základe ponuky žalobcu zo dňa 17.12.2014, napriek tomu žalobca už dňa 22.1.2015 ukončil dodávku elektrickej energie, t.j. uviedol do omylu žalovaného a vážnych problémov vo vrcholiacom období zimy a ním prevzatú objednávku na rok 2015 nesplnil, resp. plnil len do 22.01.2015.“ Žalovaný poukázal v odvolaní na podľa neho úplne zavádzajúce tvrdenia zo strany žalobcu, „kde právny zástupca žalobcu sám uvádza, že žalovaný má všetky platby za rok 2014 uhradené a zároveň (nepravdivo tvrdí, že k odpojeniu pristúpil po nezaplatení faktúry január 2015, ktorá bola splatná 25.2.2015). Poukazujeme na to, že k odpojeniu došlo dňa 22.1.2015, teda mesiac pred splatnosťou faktúry za január 2015. Súd sa uvedenými skutočnosťami nezaoberal a teda nezistil riadne skutkový stav veci a vydal rozhodnutie na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a v súvislosti s odňatím možnosti konať pred súdom žalovanému a preto je tu dôvod na zrušenie veci odvolacím súdom.“

7. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril SLOVAKIA ENERGY, s.r.o., ktorý uviedol, že Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 20.05.2016 uzatvorenou medzi žalobcom ako predávajúcim a SLOVAKIA ENERGY, s.r.o., Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36 807 702 ako kupujúcim, došlo k predaju časti podniku v rozsahu vymedzenom v Zmluve o predaji časti podniku zo dňa 20.05.2016. Účinnosťou Zmluvy o predaji časti podniku (dňa 01.08.2016) prechádzajú na kupujúceho - spoločnosť SLOVAKIA ENERGY, s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36 807 702 všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj časti podniku vzťahuje. Zmluvou o predaji časti podniku malo dôjsť aj k prechodu pohľadávky žalobcu uplatnenej v tomto konaní. Navrhol odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť, nakoľko toto je podľa neho vo výroku vecne správne. Pokiaľ žalovaný namietal, že mu mala byť súdom prvej inštancie odňatá možnosť konať pred súdom, z dôvodu že okresný súd nevyhovel jeho žiadosti na poskytnutie času na získanie právneho zastúpenia a napriek riadnemu ospravedlneniu žalovaného okresný súd konal v jeho neprítomnosti, plne sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý žiadosti o odročenie nevyhovel, ktorú skutočnosť oznámil žalovanému, pretože žalovaný mal dostatok času na prípravu na pojednávanie, ako aj na zvolenie si právneho zástupcu. Súd prvej inštancie taktiež správne vyhodnotil zistený skutkový stav, keď dospel k záveru, že medzi stranami došlo k uzatvoreniu zmluvného vzťahu konkludentným spôsobom, keď žalobca tovar dodal, žalovaný ho prijal a za tento tovar zaplatil. Takýto prejav konania účastníkov podľa okresného súdu nevzbudzoval žiadne pochybnosti o tom, že by nemali vôľu žalobca a žalovaný kúpnu zmluvu uzavrieť, s čím sa v plnom rozsahu stotožnil. „V konaní bolo taktiež nepochybné, že žalovaný za dodávku elektrickej energie za mesiac február, čo bola konečná zúčtovacia faktúra, nezaplatil sumu 761,84 Eur, a preto

ho súd k zaplateniu tejto sumy zaviazal. Žalovaný tiež neuhradil sumu v sume 70,80 Eur vyúčtovanú faktúrou č. 4015000010 za prerušenie dodávky elektrickej energie, preto súd zaviazal žalovaného aj na úhradu tejto sumy. Ďalej bolo nepochybné, že žalovaný sa s plnením svojich peňažných záväzkov dostal do omeškania, a preto prislúchali aj úroky z omeškania. Keďže dohoda ohľadne úrokov z omeškania nebola preukázaná, súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške.“ Tvrdenia žalovaného bolo potrebné považovať za účelové, pričom žalovaný tieto nepodložil žiadnymi dôkazmi. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

8. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 v spojení s § 378 ods. 1 rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 832,64 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 761,84 Eur od 26.2.2015 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 70,80 Eur od 25.3.2015 do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 80,- Eur, ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky do troch dní od právoplatnosti rozsudku ako i vo výroku o trovách prvostupňového konania, potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

9. Primárne k procesnému postupu v odvolacom konaní krajský súd uvádza, že v priebehu odvolacieho konania s účinnosťou od 1.7.2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.6.2016 (§ 473 , bol krajský súd v odvolacom konaní povinný postupovať a konať od 1.7.2016 podľa CSP. Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

11. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

13. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 , krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie

obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

15. Vo vzťahu k sporovej strane žalobcu odvolací súd uvádza, že pokiaľ aj došlo k oznámeniu SLOVAKIA ENERGY, s.r.o., o uzavretí Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 20.05.2016 medzi žalobcom ako predávajúcim a SLOVAKIA ENERGY, s.r.o., Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36 807 702 ako kupujúcim, ktorou došlo k predaju časti podniku v rozsahu vymedzenom v Zmluve o predaji časti podniku zo dňa 20.05.2016, tak na uvedenú skutočnosť neprihliadal, mal za to, že vzhľadom na procesný postup okresného súdu v zmysle výzvy zo dňa 30.01.2017 na právneho zástupcu SLOVAKIA ENERGY, s.r.o., Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36 807 702, ktorá mu bola doručená dňa 3.2.2017, za stavu, že tento zostal nečinný, nemal splnené podmienky, pre iný postup a záver, než ten, že k zmene na sporovej strane žalobcu nedošlo.

16. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 13.9.2016 (č.l. 79 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledku dokazovania v prvoinštančnom konaní odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

17. Žalovaný v rámci podaného odvolania primárne namietal odňatie možnosti konať pred súdom, z ktorého vyvodil nezákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. V odvolaní poukázal na to, že po doručení predvolania vykonal riadne ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a žiadal poskytnutie času na získanie právneho zastúpenia, pričom okresný súd bez toho, aby mu oznámil, že nevyhovuje tejto žiadosti, pojednával vec bez jeho prítomnosti, čím malo dôjsť k porušeniu jeho zákonného práva účastníka konania zúčastniť sa na pojednávaní a vyjadriť sa ústne ku všetkým skutočnostiam.

18. Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného odvolací súd uvádza, že pod odňatím možnosti konať pred súdom vo všeobecnej rovine sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka civilného konania. Na takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj vtedy, ak by v odvolaní uplatnené neboli. Medzi takéto vady sa zaraďuje aj odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Pritom pod odňatím možnosti konať pred súdom sa považuje taký závadný procesný postup súdu, ktorý sporovej strane znemožnil realizáciu jej procesných práv priznaných jej v súdnom civilnom konaní za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžso/64/2016 z 8. februára 2016 a „podľa ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy)“. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 318/2015 z 30. júna 2015.

19. Vzhľadom na nosný odvolací dôvod žalovaného, ktorý smeroval do procesného postupu okresného súdu, bolo potrebné sa oboznámiť s priebehom celého prvostupňového konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu. Z obsahu spisového materiálu bolo zrejmé, že žalobca podal žalobu na okresnom súde dňa 21.8.2015, žalobe bolo platobným rozkazom okresného súdu č.k. 17Cb/225/2015-30 zo dňa 1.2.2016 v celom rozsahu vyhovené vydaním platobného rozkazu. Vydaný platobný rozkaz nebolo možné žalovanému doručiť do vlastných rúk, preto ho okresný súd zrušil v napadnutom rozsudku č.k. 17Cb/225/2015-74 zo dňa 10.6.2016. Uznesením č.k. 17Cb/225/2015-34 zo dňa 8.4.2016 okresný súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote 15 dní od doručenia uznesenia písomne vyjadril k žalobe a v prípade, že uplatnený nárok v návrhu v celom rozsahu neuzná, aby uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil k vyjadreniu listiny, na ktoré sa odvoláva, označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a oznámil okresnému súdu, či súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. Uvedené uznesenie bolo doručené podľa doručenky na č.l. 35 rub spisu žalovanému dňa 20.4.2016. Dňa 4.5.2016 konateľ žalovaného oznámil okresnému súdu podaním, že „Vzhľadom k tomu, že som v súčasnej dobe služobne odcestovaný a mám záujem sa podrobne vyjadriť k samotnému návrhu navrhovateľa, ako aj uplatniť si protinávrhom náhradu škody, dovolím si súd požiadať o predĺženie lehoty do 13.5.2016“. Dňa 16.5.2016 doručil žalovaný podanie označené ako odpor proti návrhu na vydanie platného rozkazu sp.zn. 17Cb/225/2015. V ten istý deň 16.5.2016 došlo k nariadeniu pojednávania okresným súdom, ktoré nariadenie v spojení s predvolaním bolo spolu s poučením pre účastníkov konania žalovanému doručené dňa 1.6.2016. Dňa 8.6.2016 bolo osobne

podané na okresnom súde podanie, v ktorom žalovaný uviedol, že žiada o „..odloženie pojednávania, pretože sme pre krátkosť času a pracovné vyťaženie, zatiaľ nestihli neuzavrieť dohodu o právnom zastúpení v predmetnej veci“. Na základe tejto žiadosti okresný súd v zmysle úradného záznamu zo dňa 9.6.2016 kontaktoval žalovaného prostredníctvom asistentky senátu na tel. čísle „XXX/XXXXXXX, XXX/XXXXXXX za účelom oznámenia (referát zo dňa 9.6.2016), avšak som sa na uvedené telefónne čísla nedovolala. Taktiež bol zisťovaný kontakt na konateľa Štefaňák Matej, no kontakt sa nepodarilo zistiť“. Dňa 10.6.2016 okresný súd po konštatovaní splnenia podmienok vyhlásil uznesenie, v zmysle ktorého sa bude pojednávať v neprítomnosti žalovaného s odôvodnením podľa obsahu zápisnice „v zmysle zákona má žalovaný právo na prípravu na pojednávanie 5 pracovných dní. Žalovanému bolo predvolanie doručené 1.6.2016, teda mal na prípravu pojednávania 9 pracovných dní, naviac o tom, že sa voči nemu vedie súdne konanie vyplýva, z doručenky, keď dostal návrh s prílohami na vyjadrenie a návrh s prílohami prevzal 20.4.2016, teda mal dostatok času na to, aby si zabezpečil právneho zástupcu. Z toho dôvodu samosudkyňa rozhodla, že pojednávanie dnes vykoná“.

20. Podľa § 101 ods. 2 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

21. Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukazuje na to, že citované zákonné ustanovenie upravuje možnosť súdu meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka za splnenia viacerých kumulatívnych podmienok. Vyhodnoteniu splnenia podmienok podľa § 115 ods. 2 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne venoval a cez úpravu § 387 ods. 2 (účinný k momentu rozhodovania odvolacieho súdu) odvolací súd na závery v tejto rovine dokazuje. Zároveň zvýrazňuje odvolací súd vo vzťahu ku žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania i skutočnosti, vyplývajúce z obsahu spisového materiálu, a to v rovine zákonných podmienok § 119 ods. 2 písm. c) OSP (účinného k momentu rozhodovania okresného súdu), v zmysle ktorého, účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel, alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä písmeno a), dôvod pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel a c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. V súvislosti s touto právnou úpravou vo väzbe už na konštatované vecne správne závery okresného súdu, v rovine naplnenia podmienok pre možnosť vykonania pojednávania i v neprítomnosti sporovej strany - žalovaného, poukazuje odvolací súd na samotné podanie žalovaného, označené ako žiadosť o odloženie pojednávania k platobnému rozkazu sp.zn. 17Cb/225/2015, z ktorého vyplýva žiadosť „o odloženie pojednávania, pretože sme pre krátkosť času a pracovné vyťaženie, zatiaľ nestihli neuzavrieť dohodu o právnom zastúpení v predmetnej veci“ (č.l. 45 spisu). Je zrejmé, že z uvedeného podania žalovaného ďalej vyplýva uvedenie údajov, ktoré sa týkajú bankového spojenia, zápisu obchodného v obchodnom registri Okresného súdu Žilina, uvedenie identifikačného čísla, uvedenie identifikačného čísla DPH, tiež je opatrené podpisom konateľa spoločnosti, odtlačkom pečiatky žalovaného, je uvedené, kde bolo podanie spísané, dátum, je na ňom uvedený adresát Okresný súd Martin, avšak nevyplývajú z neho skutočnosti, viažuce sa k § 119 ods. 2 písm. b), c) OSP, teda nie je zrejmé, kedy sa účastník o tomto dôvode dozvedel, a tiež nevyplýva uvedenie elektronickej adresy, telefaxu ani telefónu, na ktoré by mal súd bezodkladne oznámiť, ako návrh posúdi. Je zrejmé, že okresný súd napriek takejto absencii týchto relevantných údajov, pre spätnú väzbu, teda pre možnosť oznámenia posúdenia návrhu iniciatívne zisťoval telefónne čísla, ktorá skutočnosť vyplývala z obsahu spisového materiálu z úradného záznamu z č.l. 47 spisu. Uvedené skutočnosti, napriek tomu, že vyplývajú z obsahu spisového materiálu, žalovaný osobitne nespochybnil a ani nenamietal. Práve v rovine zvoleného procesného postupu okresného súdu a to za stavu, keď samotný žalovaný nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z § 119 ods. 2 písm. b), c) Občianskeho súdneho poriadku, s prihliadnutím i na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto rovine, nie je potom možné, napriek odvolacím námietkam žalovaného, konštatovať nesprávnosť zvoleného postupu okresného súdu, ktorý prejednal vec v neprítomnosti žalovaného. Okresný súd túto žiadosť posudzoval, čo v konečnom dôsledku vyplývalo jednak zo zápisnice spísanej Okresným súdom Martin dňa 10.6.2016 (č.l. 53 a nasl. spisu), ako i z písomného vyhotovenia rozsudku okresným súdom. Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“. Odvolací súd pripomína, že je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu, vrátane možnosti dostatočne zdôvodneného neakceptovania žiadosti účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania a uskutočnenia pojednávania aj bez prítomnosti účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 449/2011 z 18. októbra 2011).

22. Je namieste podľa odvolacieho súdu zvýrazniť i časové momenty vo vzťahu k samotnému správaniu sa žalovaného, ktorý napriek tomu, že mu bolo dňa 20.4.2016 doručené uznesenie okresného súdu, sa v stanovenej lehote 15-dní vyjadril, tak že „Vzhľadom k tomu, že som v súčasnej dobe služobne odcestovaný a mám záujem sa podrobne vyjadriť k samotnému návrhu navrhovateľa, ako aj uplatniť si protinávrhom náhradu škody, dovolím si súd požiadať o predĺženie lehoty do 13.5.2016“ (č.l. 36 spisu) a následne reagoval v podaní zo dňa 12.5.2016 (č.l. 40 spisu), ku ktorým tvrdeniam však žiadne dôkazy nepredložil, teda zostali tieto ním uvádzané skutočnosti len v rovine tvrdení. Predvolanie na pojednávanie bolo doručené žalovanému dňa 1.6.2016, napriek tomu, až dňa 8.6.2016 podaním na č.l. 45 spisu požiadal o odročenie pojednávania s uvedením krátkosti času a pracovného vyťaženia a nemožnosti uzavrieť dohodu o právnom zastúpení v predmetnej veci. V tomto smere krajský súd vyhodnotil potom úkony žalovaného vo väzbe na ich odôvodnenie a časové uskutočnenie a za stavu absencie akýchkoľvek dôkazov k týmto tvrdeniam, tak že bez ďalšieho nemohol konštatovať, že by žalovaný nemal dostatok času na zvolenie právneho zástupcu v predmetnej veci. Žalovaný nevysvetlil bližšie, prečo v čase, keď mu už bol známy termín pojednávania 1.6.2016 (doručenka predvolania rub č.l. 44 spisu) a ani od dátumu, keď sa kvalifikovane dozvedel o žalobe a jej dôvodoch (pretože mu bola v tento dátum doručená žaloba, prílohy, a uznesenie okresného súdu č.k. 14Cb/225/2015-34 zo dňa 8.4.2016), nevyužil právnu pomoc právneho zástupcu - advokáta, preto nemohol odvolací súd potom vyhodnotiť jeho tvrdenie „pre krátkosť času a pracovné vyťaženie“, inak než ako účelové tvrdenia smerujúce k odročeniu pojednávania na okresnom súde dňa 10.6.2016. Je opätovne na tomto mieste potrebné zvýrazniť odvolacím súdom, že relevantnú vedomosť o samotnom konaní predsa žalovaný získal už dňa 20.4.2016 doručením žaloby, príloh ako i uznesenia okresného súdu, ktorým bol vyzvaný, aby sa v lehote 15-dní od jeho doručenia písomne vyjadril k žalobe a je zrejmé, že za stavu absencie argumentácie žalovaného, prečo nemohol využiť služby právneho zastúpenia, pred dotknutým pojednávaním, nemôže predsa ísť na ťarchu žalobcu v rovine nevyhnutnosti odročenia pojednávania pri zachovaní rovnakého prístupu a rovnakých práv k obom stranám.

23. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

24. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore so procesnými zásadami, porušuje ústavno-právne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

25. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesným oprávneniami ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007), ktoré postuláty boli v postupe okresného súdu dodržané.

26. I s odkazom na vyššie citovanú judikatúru s dôrazom na ústavný rámec práv účastníkov občianskeho súdneho konania (k momentu rozhodovania okresného súdu) odvolací súd poukazuje na to, že účastníci, teda sporové strany majú nielen práva ale aj povinnosti. Nepochybne ide o povinnosť účastníkov podľa § 101 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), podľa ktorého účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Právo účastníka na právnu pomoc vyplýva nielen z úpravy zastúpenia účastníkov podľa § 22 a nasl. OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) osobitne u advokátov podľa § 25 OSP ale ide najmä o ústavné právo zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi verejnej správy, od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. V tomto rámci však žalovaný sám zvolil postup, v zmysle ktorého napriek tomu, že získal relevantnú vedomosť o začatí konania 20.4.2016 a dňa 1.6.2016 (č.l. 44 a č.l. 44 rub spisu)o nariadenom pojednávaní, tak až dňa 8.6.2016 doručil žiadosť o odročenie pojednávania, vzhľadom k tomu, že podľa jeho tvrdení nestihol uzavrieť dohodu o právnom zastúpení, pričom termín pojednávania predsa prevzal žalovaný dňa 1.6.2016. Napriek týmto skutočnostiam neposkytol, nepreukázal žiadne relevantné tvrdenia o prekážke možnosti udelenia, resp. využitia právnej pomoci advokáta v dobe najmenej 5-dní pred vykonaním pojednávania, preto sa žiada odvolacím súdom poukázať i na zásadu „vigilantibus jura scripta sunt“ podľa ktorej práva patria bdelým. V tomto smere odvolací súd primerane poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.1.2013 sp.zn. I. ÚS 25/2013, podľa ktorého „ak účastník súdneho konania opakovane nezodpovedne pristupuje k ochrane svojich práv, nemôže očakávať, že následky takéhoto jeho konania budú následne korigované rozhodnutím ústavného súdu.“

27. Je zrejmé, že pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, tak ako to už uviedol odvolací súd v tomto rozhodnutí, priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka súdneho konania. Odvolací súd v tomto prípade konštatoval, že k takémuto vadnému procesnému postupu okresného súdu, ktorý by mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej nedošlo. Okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu napriek námietkam žalovaného v odvolaní o tvrdenom odňatí možnosti konať pred súdom ustálil, že okresný súd mal vytvorené podmienky v zmysle § 101 ods. 2 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) pre konanie a rozhodnutie vo veci za vykonania pojednávania dňa 10.6.2016 v neprítomnosti žalovaného, a to za preukázaných okolností, keď žalovaný sám napriek vedomosti o súdnom konaní od 20. apríla 2016 sa nenechal zastúpiť právnym zástupcom v konaní a skutočnosti tvrdené v podaní na č.l. 45 spisu zostali len v rovine tvrdení. I s ohľadom na celkový priebeh konania, jeho dĺžku, celkový prístup okresného súdu k sporovým stranám mal žalovaný rovnako ako žalobca vytvorený dostatočný priestor pre možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ho nevyužil v právne relevantnom rámci, tak vykonanie pojednávania dňa 10.6.2016 nemožno hodnotiť ako priečiace sa zákonu. Súčasne bolo potrebné prihliadať i k rovnakému prístupu k právam a povinnostiam na oboch stranách sporu tak, ako už odvolací súd v tomto rozhodnutí uviedol. Ide tiež o dodržanie úpravy v § 18 OSP rovnosti účastníkov konania (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), o rovnosti zbraní s odkazom na čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní. Napokon je potrebné poukázať, že samotný žalovaný nesplnil podmienky stanovené § 119 ods. 2 písm. b) a c) OSP, keď neuviedol elektronickú adresu, telefax alebo telefón a tiež je potrebné zvýrazniť, že dôvod ním tvrdený nebolo možné vyhodnotiť ako dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti.

28. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

29. Ak žalovaný v rámci odvolania spochybňoval závery okresného súdu nielen v právnej ale aj v skutkovej rovine, tak zdôrazňuje odvolací súd, že žalovaný bol relevantne poučený cez úpravu v § 120 ods. 4 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), napriek tomu, prevažná časť odvolacej argumentácie nebola zhodná s tou, ktorú použil v relevantnom štádiu konania, teda v konaní pred súdom prvého stupňa, pričom odvolací súd zvýrazňuje najmä tú použitú v jeho vyjadrení zo dňa 12.05.2016 (č.l. 40 spisu). Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 44 spisu, doručenka čl. 44 rub spisu), nebol naplnený žiadny z dôvodov taxatívne uvedených v § 205a ods. 1 OSP, len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody na novo tvrdené skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie, keď odvolací súd je viazaný skutkovým stavom zisteným okresným súdom, potom krajský súd nemohol na novo tvrdené skutočnosti v rovine skutkového stavu uvádzané až v odvolacom konaní, prihliadať a zaoberať sa nimi ako relevantnými odvolacími dôvodmi. V rámci vyjadrenia zo dňa 12.05.2016 v relevantnom štádiu konania žalovaný žiadal, aby žalobca predložil objednávku (vyjadrenie žalovaného č.l. 40 spisu), vo vzťahu ku ktorému procesnému návrhu okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „...Ak žalovaný spochybňoval existenciu záväzkového vzťahu medzi ním a žalobcom s tým, že žiadal predložiť písomnú objednávku, v tejto súvislosti súd uvádza, že obligatórnou náležitosťou kúpnej zmluvy nie je písomná forma a je možné ju uzavrieť aj vo forme ústnej. Pokiaľ ide o uzavretie samotnej zmluvy, tak v tejto súvislosti súd poukazuje na ust. § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, pričom medzi žalobcom a žalovaným išlo o osobitný spôsob uzavretia kúpnej zmluvy, napriek tomu, že žalobca tvrdil, že k objednávke došlo telefonicky, túto skutočnosť nevedel preukázať, avšak je nepochybné, že žalovanému elektrickú energiu dodával a ten za túto elektrickú energiu riadne platil a to od júna 2014 mesačne, pravidelne až do februára 2015. Je teda možné konštatovať, že k uzavretiu tejto kúpnej zmluvy došlo konkludentným spôsobom, keď žalobca tovar dodal, žalovaný ho prijal a za tento tovar zaplatil. Takýto prejav konania účastníkov zmluvného vzťahu nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, žeby nemali vôľu žalobca a žalovaný kúpnu zmluvu uzavrieť. Naopak tým, že žalobca dodával a žalovaný za dodávku platil došlo k prijatiu návrhu na uzavretie kúpnej zmluvy a teda existenciu kúpnej zmluvy mal súd preukázanú“, je teda zrejmé, že argumentáciou žalovaného v relevantnou štádiu konania sa okresný súd zaoberal a odvolací súd sa s týmito závermi stotožnil cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.

30. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam žalovaného v odvolaní poukazuje odvolací súd na to, že nenašli odzrkadlenie v uplatnenej obrane žalovaného pred súdom prvého stupňa a navyše zostali len v rovine tvrdení, pričom sa opäť poukazuje najmä na vyjadrenie žalovaného zo dňa 12.05.2016 (č.l. 40 spisu). Čiastočne sa síce zhoduje argumentácia v časti tvrdení žalovaného o mimoriadnych nákladoch v súvislosti so skončením dodávky, avšak aj tieto zostali len v rovine tvrdení. Žalovaný tak svojím odvolaním spochybnil skutkové závery okresného súdu, čím jeho námietky vo svojej podstate smerujú voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie, avšak vo vzťahu k svojim tvrdeniam nepredložil a ani neoznačil žiadne dôkazy, na preukázanie týchto tvrdení. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu

tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

31. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

32. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

33. Ak žalobe žalobcu bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CPS o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.