Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5To-53-2017.pdf
PDF · 135.6 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/53/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr. Martina Žovinca a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci proti obžalovanému K. U., pre prečin usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného, prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava a poškodeného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 26.1.2017, č.k. 30T/117/2014-443, na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.1.2018, takto
rozhodol:
I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/,e/, ods. 3 Trestného poriadku, z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o vine a treste, ako i spôsobe jeho výkonu.
Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku
obžalovaný K. U., nar. XX.XX.XXXX v M., trvale bytom F., F. č.XXX/X,
s a u z n á v a z a v i n n é h o , ž e
dňa 11.07.2013 v čase o 02.00 h v Trnave ako vodič osobného motorového vozidla zn. Ford Focus, EČ: TT043EY, jazdiaci po ul. Rybníkovej smerom od ul. Bučianskej v úseku pri parkovisku pred reštauráciou Relax, sa nevenoval plne vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, nedbal na zvýšenú pozornosť voči chodcom, v tomto prípade voči H. H.,nar. XX.X.XXXX, prechádzajúcej po prechode pre chodcov, resp. v jeho tesnej blízkosti v smere od parkoviska pred reštauráciou Relax, následkom čoho došlo k nárazu ľavej prednej časti jeho vozidla do chodkyne, pričom poškodená H. H. utrpela zlomeninu spodiny lebečnej so zakrvácaním nad a pod mozgové obaly, pomliaždenie a opuch tkaniva mozgu, mozočku, mozgomiechového mostu a predĺženej miechy, v dôsledku ktorých dňa 21.07.2013 zomrela, čím porušil ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
t e d a
inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením povinnosti uloženej mu podľa zákona
č í m s p á c h a l
prečin usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e :
Podľa § 149 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 36 písmeno j), § 38 odsek 3 Trestného zákona k trestu odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému určuje skúšobná doba v trvaní 4 (štyri) roky.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 7 (sedem) rokov.
II. Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie poškodeného Y. H., nar. XX.XX.XXXX v M., trvale bytom M. - Y., L. XX, z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný K. U. uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h), § 139 ods. 1 písm. a) a § 127 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 11.07.2013 v čase o 02:00 hod. v Trnave ako vodič osobného motorového vozidla zn. Ford Focus, EČ: TT043EY, jazdiaci po ul. Rybníkovej smerom od ul. Bučianskej v úseku pri parkovisku pred reštauráciou Relax, sa nevenoval plne vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, nedbal na zvýšenú pozornosť voči chodcom, v tomto prípade voči H. H., nar. XX.XX.XXXX, prechádzajúcej po prechode pre chodcov, respektíve v jeho tesnej blízkosti v smere od parkoviska pred reštauráciou Relax, následkom čoho došlo k nárazu ľavej prednej časti jeho vozidla do chodkyne, pričom poškodená H. H. utrpela zlomeninu spodiny lebečnej so zakrvácaním nad a pod mozgové obaly, pomliaždenie a opuch tkaniva mozgu, mozočku, mozgomiechového mostu a predĺženej miechy, v dôsledku ktorých dňa XX.XX.XXXX zomrela, čím porušil ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Za to súd obžalovanému podľa § 149 odsek 2 Trestného zákona, § 38 odsek 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky. Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky.
Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 4 (štyri) roky.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodených Y. H. a Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor čo do výroku o vine a treste, obžalovaný podal odvolanie voči výroku o vine, treste ako aj konaniu, ktoré mu predchádzalo, a poškodený voči výroku o náhrade škody. Okresná prokuratúra vo svojom odvolaní uviedla: Súd predmetný skutok, na rozdiel od podanej obžaloby, posúdil ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a § 127 ods. 1 Trestného zákona, pretože inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením povinnosti uloženej mu podľa zákona a na chránenej osobe - dieťati. Prokurátor má za to, že použitie písm. b) ods. 2 § 149 Trestného zákona a s tým súvisiace použitie ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a § 127 ods. 1 Trestného zákona, spáchanie skutku na chránenej osobe - dieťati nebolo na mieste, pretože odporuje ustanoveniu § 139 ods. 2 Trestného zákona. Podľa § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa chránenou osobu rozumie dieťa. Podľa § 139 ods. 2 Trestného zákona sa ustanovenie odseku 1 nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Pre naplnenie znakov podľa § 139
Trestného zákona sa teda vyžaduje súvislosť medzi spáchaním činu a postavením, alebo stavom alebo vekom chránenej osoby. Pri nedbanlivostných trestných činoch je súvislosť medzi trestným činom a postavením chránenej osoby vzhľadom na páchateľa trestného činu, ako aj medzi trestným činom a stavom chránenej osoby, ako aj medzi trestným činom a vekom chránenej osoby daná len vtedy, ak sa nedbanlivosť prejavila v zanedbaní takej osobitnej povinnosti, ktorú má páchateľ daného trestného činu priamo vo vzťahu k chránenej osobe na základe jej statusu chránenej osoby. Nejde teda o chránenú osobu v zmysle § 139 Trestného zákona, ak síce táto osoba je poškodená nedbanlivostným trestným činom, avšak z dôvodu zanedbania povinnosti, ktorá sa neviaže špeciálne na status chránenej osoby. Preto nemôže ísť o chránenú osobu ak vodič z nedbanlivosti spôsobí dopravnú nehodu, pri ktorej zahynie dieťa. Obžalovaný v danom prípade pri dopravnej nehode spôsobil smrť inému tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, avšak túto povinnosť nemal špecificky uloženú len vo vzťahu k chránených osobám. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má za to, že obžalovaný svojím konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Trestného zákona, tak ako bol skutok právnej kvalifikovaný v obžalobe. Pokiaľ ide o výrok rozsudku čo to trestu, uviedol, že súd v danom prípade vzhliadol u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť v zmysle ustanovenia § 136 písm. j) Trestného zákona a to skutočnosť, že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. S uvedeným návrhom sa prokurátor nestotožnil. Obžalovaný bol už raz súdne trestaný. Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 6T/207/1998 zo dňa 11.09.1998 bol odsúdený pre trestný čin všeobecného ohrozenia a nedovoleného ozbrojovania podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Skutočnosť, že sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia osvedčil a hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený bola zohľadnená pri posudzovaní prípadných priťažujúcich okolností (§ 37 písm. m) Trestného zákona). Táto okolnosť predchádzajúce odsúdenie v spojení s priestupkovým konaním voči obžalovanému na úseku cestnej premávky nasvedčuje podľa môjho názoru práve opak, a to, že obžalovaný pred spáchaním prejednávaného trestného činu neviedol riadny život. Preto ustálenie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v ustanovení § 36 písm. j) Trestného zákona považuje za nesprávne. Podľa prokurátora uloženie podmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému v danom prípade nezodpovedá zásadám uvedeným v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd v dostatočnej miere neprihliadol práve na následok predmetného trestného činu, a tým bola smrť dievčaťa na prahu dospelosti. Týmto nenapraviteľným následkom znemožnil poškodenej H. H. prežiť plnohodnotný život. Nezvratne pritom zasiahol aj do života jej najbližšej rodiny. Upriamil pozornosť i na postoj samotného obžalovaného k veci, ktorý v danom prípade nenašiel odvahu postaviť sa následkom svojho protiprávneho konania priamo a niesť za ne zodpovednosť. Ospravedlnenie pozostalým napísal až po uplynutí dvoch rokov od spáchania skutku, aj to s najväčšou pravdepodobnosťou len pod ťarchou prebiehajúceho trestného konania. Podmienečne odložený trest odňatia slobody uložený obžalovanému v predmetnej trestnej veci nespĺňa svoj účel v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona, a preto bolo na mieste obžalovanému uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trest s minimálnym stupňom stráženia bez vzhliadnutia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.
Poškodený svoje odvolanie bližšie neodôvodnil. Obžalovaný odôvodnil svoje odvolanie prostredníctvom obhajcu. Podľa neha sa prvostupňový súd:
- nedostatočne vysporiadal s obhajobou,
- nevysporiadal s námietkami obhajoby k procesnej nepoužiteľnosti konkrétnych dôležitých dôkazov, ktorých zákonnosť namietala obhajoba počas súdneho konania,
- neodstránil podstatné chyby konania, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzali, najmä že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo obhajoby,
- nevysporiadal vôbec alebo vysporiadal nedostatočne so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol nedostatočne presvedčivo, ktoré skutočnosti, dôkazy vyvrátili tvrdenia obhajoby, ktoré obhajoby dôkladne rozpracovala v písomne podanej záverečnej reči,
- neodstránil vzniknuté pochybnosti o zákonnosti dokazovania,
- porušil ustanovenie trestného zákona, keď uznal obžalovaného za vinného podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona (dôležitá povinnosť a chránená osoba)
- nevyhodnotil dôkazy objektívne a nestranne (rozsudok - odôvodnenie mal prvostupňový súd spracované už na začiatku posledného HP dňa 26.1.2017 o 9.00 hod.)
Prvostupňový súd nesprávne po miernej modifikácii skutku posudzoval skutok prísnejšie ako ho posudzovala obžaloba s tým, že obžalovaný mal čin spáchať na chránenej osoba dieťati.
Ďalej poukázal na to, že prvostupňový súd v odôvodnení konštatuje spoluzavinenie poškodenej na vzniku dopravnej nehody („obžalovaný nebol jej jediným vinníkom“), teda porušenie obžalovaného neviedlo ako jediná príčina k dopravnej nehode a napriek tomu ho uznal za vinného aj zo spáchania činu závažnejším spôsobom konania - porušení dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom.
Podľa obžalovaného okresný súd v rozsudku konštatoval že obrana obžalovaného bola vyvrátená vykonaným dokazovaním. Podľa obžalovaného práve konania pred súdom potvrdili tvrdenia obhajoby o nevine i námietky obhajoby k zákonnosti niektorých podstatných dôkazov. Konania pred súdom potvrdili, že konanie obžalovaného ako vodiča nebolo v príčinnej súvislosti s prejednávanou dopravnou nehodou a jej následkom, avšak nekritické a jednostranné (v neprospech obžalovaného) vyhodnotenie dôkazov prvostupňového súdu prenesené do odôvodnenia pôsobí jednoznačne v neprospech obžalovaného. Prvostupňový súd vyhodnotil dokazovanie tendenčne v neprospech obžalovaného s tým, že dopravná nehoda so smrteľným následkom nemôže byť oslobodená a vlastne súdil následok a nehodnotil dôkazy aj v prospech obžalovaného.
Obžalovaný ďalej namietal, že prvostupňový súd na začiatku posledného hlavného pojednávania dňa 26.1.2017 o 9.00 hod. mal už vopred spracované niekoľkostranové odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku. Preto v rozhodnutí nezohľadnil to, že znalec vyhodnotil technicky nové skutočnosti vyplývajúce z konaní pred súdom v prospech obžalovaného. Okresný súd sa nevysporiadal tým pádom ani so záverečnou rečou obhajcu.
Obžalovaný ďalej poukázal na výpovede svedkýň R. Q. a Y., kedy súd nepovažoval ich výpovede na hlavnom pojednávaní za nie celkom nezaujaté, nakoľko sa mohlo u týchto svedkýň prejaviť aj isté súcitenie s otcom poškodenej, čo mohlo mať dopad na obsah ich výpovedí. Nesprávne a neobjektívne postupoval prvostupňový súd aj v hodnotení výpovedí týchto dvoch svedkýň pred súdom, nakoľko obhajoba opakovane namietala, že práve výpovede týchto dvoch svedkýň ale z prípravného konania (nie pred súdom) sú zaujaté, lebo ich mohol ovplyvňovať otec poškodenej pri opakovaných stretnutiach pred ich výsluchmi v prípravnom konaní, nie pred súdnym konaním. Aj znalec konštatoval, že výpoveď svedkyne Q. z prípravného konania je technicky neprijateľná. V konaní pred súdom však svedkyňa uviedla, že videla poškodenú ako stála pred priechodom, čo je podstatná skutočnosť k vyhodnoteniu príčiny dopravnej nehody, a pred súdom to zopakovala viac krát. Súd však toto tvrdenie svedkyne ktoré bolo výrazne v jeho prospech, vyhodnotil ako zaujaté.
Ďalej poukázal na výpoveď znalca Lukášika, ktorý uviedol, že v prípade ak chodkyňa pred priechodom zastavila, obžalovaný nemal povinnosť na ňu ako stojacu mimo cesty reagovať, ak by reagoval následne na jej pohyb, nemal možnosť zrážke s ňou zabrániť ani intenzívnym brzdením a preto technickou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika chôdze chodkyne, výpoveď obžalovaného je technicky prijateľná, chodkyňa vstupovala do vozovky z miesta mimo cesty. Uvedený znalec vyhodnotil podľa obžalovaného nové skutočnosti zistené na hlavnom pojednávaní dňa 26.1.2017 v prospech obžalovaného. Ani pri alternatíve normálnej chôdze chodkyne nemohol podľa znalca obžalovaný zrážke zabrániť. Znalec ale nevyhodnotil priaznivejšiu alternatívu pre obžalovaného a to kedy by sa chodkyňa rozbehla a vbehla do jazdnej dráhy vodiča. Obžalovaný uviedol, že sa mu postava mihla sprava doľava, čím myslel vbehnutie. Súd však toto vysvetlenie obžalovaného vyhodnotil nekriticky a jednostranne ako nevierohodné. Obžalovaný poukázal aj na Záznam dopravnej nehody, kde je uvedené, že H. H. vybehla na vozovku, pričom záznam podpisoval aj obžalovaný. Súd však jeho neskoršie vyjadrenie s rovnakým významom považuje za nevieryhodné. Ďalej obžalovaný poukázal na to, že z viacerých nosných dôkazov vyplýva, že medzi konaním obžalovaného ako vodiča a následkom nie je príčinná súvislosť. Týmito sú obsah Záznamu dopravnej nehody, výpoveď svedkyne Q., záver znalca Lukášika. Okresný súd jednostranne v neprospech obžalovaného vyhodnotil aj skutočnosti týkajúce sa dopravného značenia v mieste a čase dopravnej
nehody. Zvislé aj vodorovné značenie neinformovalo obžalovaného ako vodiča že sa blíži k priechodu pre chodcov, zvislá značka bola zakrytá inou značkou, vodiace značky na vozovke vyznačujúce priechod pre chodcov zo smeru jazdy obžalovaného boli neviditeľné, v ten deň sa robil nový nástrek na vozovke, ale nie priechodu. Uvedené preukazuje aj fotodokumentácia z miesta nehody aj tá, ktorú zhotovil obžalovaný, ako aj fotografie zhotovené políciou, ktoré obžalovaný získal z Oddelenia dopravných nehôd ODI Trnava. Okresný súd podľa obžalovaného nepochopiteľne uviedol, že nebolo zrejmé kedy boli vyhotovené fotografie predložené obhajobou. Mohol si ich však porovnať s fotodokumentáciou polície. Súd tiež prehliadol, že policajti dokumentujúci miesto dopravnej nehody nezhotovili dokumentáciu zo smeru jazdy obžalovaného zo vzdialenosti 20, 30, 50 metrov pred miestom zrážky. Znalec robil sám merania a pozorovania, ale až niekoľko mesiacov po nehode, kedy už bolo riadne vyznačené vodorovné značenia a výmenou zdroja pouličného osvetlenia mohla byť už iná svietivosť pouličného osvetlenia. Podľa obžalovaného bolo vykonané dokazovanie nezákonné, vrátane výsledkov znaleckej činnosti znalca Lukášika, kedy tento vychádzal aj z podkladov zadovážených pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. Nezákonným spôsobom mal byť získaný aj plán miesta dopravnej nehody, lebo ho zhotovil znalec, ale je prezentovaný akoby ho vyhotovil policajt F.. Ďalej je nezákonný znalecký experiment ktorý vykonal sám znalec pri obhliadke miesta dopravnej nehody zo dňa 13.10.2013, keďže túto vykonal sám, bez strán konania, bez spracovania zápisnice, teda bez možnosti preskúmania výsledkov meraní. Ďalším nezákonným dôkazom je, že nehodár nevyhotovil Zápisnicu o ohliadke miesta nehody priamym pozorovaním miesta nehody, ale až neskôr na oddelení od stola a to až po viac ako mesiaci od dopravnej nehody. Čo sa týka zavinenia, obžalovaný nemohol vedieť, že v rozpore s pravidlami cestnej premávky mu do jazdnej dráhy vbehne chodkyňa z miesta mimo cesty. O zavinenie z nevedomej nedbanlivosti ide len vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného trestným zákonom sú dané súčasne. Obžalovaný nesúhlasí s tvrdením, že mal predvídať pohyb chodkyne, avšak obžalovaný nemohol predvídať nesprávny pohyb chodkyne ktorý bol v rozpore so zákonom. Podľa znalca nemohol ani včasným brzdením zabrániť zrážke. V rozhodnutí súdu absentuje aj to, v čom spočíva nesprávne konanie poškodenej, ako všeobecné a konkrétne povinnosti porušila. Súd nesprávne konštatoval aj to, že jej ovplyvnenie alkoholom nemalo vplyv na zavinenie obžalovaného. Podľa obžalovaného práve tá skutočnosť ovplyvnila nesprávny odhad k vzdialenosti a rýchlosti vozidla obžalovaného. V doplnení odvolania obžalovaný oznámil súdu, že na trovy obhajoby objednal vypracovanie komplexnej analýzy dopravnej nehody a že vypracovaný znalecký posudok predloží do trestného konania ako dôkaz obhajoby. Na týchto odvolacích dôvodoch zotrvali strany aj na verejnom zasadnutí, ktoré tunajší súd nariadil na rozhodnutie podaných odvolaniach.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal prokurátor, obžalovaný a poškodený ako oprávnené osoby, v zákonnej lehote a proti výroku o vine, treste a náhrade škody, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že odvolanie prokurátora a obžalovaného je dôvodné len čiastočne.
Okresný súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v súlade s ustanovením § 278 Trestného poriadku a z vykonaných dôkazov po ich vecnom vyhodnotení vyvodil skutkové závery, ktoré z nich vyplývajú, a skutok posúdil podľa znakov trestných činov, z ktorých uznal obžalovaného za vinného. Súd prvého stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne a veľmi podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia je taktiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako mu je kladený za vinu obžalobou a prvostupňovým rozsudkom, s tým rozdielom, že okresný súd predmetný skutok posúdil ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a § 127 ods. 1 Trestného zákona, pretože inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením povinnosti uloženej mu podľa zákona a na chránenej osobe - dieťati.
Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s odvolacou námietkou prokurátora aj obžalovaného a konštatuje, že použitie ustanovenia § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona nie je správne. Tak ako bolo v odvolaní správne konštatované, nejde o chránenú osobu v zmysle § 139 Trestného zákona, ak síce táto osoba je poškodená nedbanlivostným trestným činom, avšak z dôvodu zanedbania povinnosti, ktorá sa neviaže špeciálne na status chránenej osoby. Preto nemôže ísť o chránenú osobu ak vodič z nedbanlivosti spôsobí dopravnú nehodu, pri ktorej zahynie dieťa. Ďalej treba len obzvlášť podotknúť, že okresný súd na podklade výsledkov dokazovania pozmenil skutkovú vetu pri zachovaní totožnosti skutku oproti podanej obžalobe: Okresný súd upravil tú časť, kde doplnil dátum narodenia H. H., ďalej vypustil slová „nedal prednosť chodkyni“ a doplnil záverom skutkovej vety „čím porušil ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c), písm. e) Zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Keďže okresný súd vyložil o ktoré dokázané skutočnosti pri úprave skutkovej vety oprel svoje závery, a keďže podstata skutku je zachovaná, nadriadený súd považuje takýto postup za správny a zákonný, naviac táto okolnosť nebola odvolaniami dotknutá. K jednotlivým odvolacím námietkam obžalovaného (keďže odvolanie bolo podané aj voči výroku o vine, aj treste a konaniu ktoré rozsudku predchádzalo) odvolací súd uvádza: Namietané nevysporiadanie sa s novými skutočnosťami vyhodnotenými znalcom na poslednom hlavnom pojednávaní a to z dôvodu, že súd mal už spracované odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku vopred - argumentami obžalovaného sú: skutočnosti uvádzané svedkyňou Q. v časti kde uvádzala že chodkyňu videla stáť pred priechodom; vyhodnotenie prípadnej zaujatosti svedkýň Q. a Y. v prípravnom konaní a v konaní pred súdom; záver znalca o tom, že v prípade variantu so zastavením chodkyne nemal
vodič povinnosť na chodkyňu stojacu mimo cesty reagovať a záver o nemožnosti zabránenia zrážke ani pri intenzívnom brzdením; ďalším argumentom je to, že znalec spracoval v pôvodnom posudku aj v jeho doplnku len variantu pre normálnu chôdzu chodkyne a argument o nevyhodnotení variantu s vbehnutím chodkyne do dráhy jazdy vodiča; nevysporiadanie sa súdu s týmto variantom, resp. nesprávne vyhodnotenie výpovede obžalovaného k tejto okolnosti.
Odvolací súd sa v tomto bode stotožnil so závermi súdu prvého stupňa. Aj keď obhajoba na jednej strane namieta, že sa súd, prípadne znalec s určitými okolnosťami nevysporiadal, na druhej strane nesúhlasí so spôsobom vysporiadania sa s týmito okolnosťami. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že keďže súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku zrozumiteľne a podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, je z neho aj zistiteľné, že sa vysporiadal aj so skutočnosťami, ktoré namieta obžalovaný vo svojom odvolaní. V tomto smere je námietka obhajoby o tom, či pred vyhlásením rozsudku mal súd vypracované, pripravené, spracované odôvodnenie svojho rozhodnutia, či doň z dôvodu nových skutočností prednesených tesne pred vyhlásením rozhodnutia stihol spracovať a zapracovať vysporiadanie sa s nimi, irelevantná. Odvolací súd skúma napadnuté rozhodnutia z hľadiska ich formy aj obsahu, kedy konštatuje, že sa nejedná o arbitrárne rozhodnutie, je preskúmateľné a je možné konštatovať, že nenesie znaky svojvôle. Nielen z odôvodnenia rozsudku, ale z vykonaného dokazovania ako takého vyplýva, že znalec pracoval s variantou pohybu chodkyne rovnomernou rýchlosťou. Tu treba ale zdôrazniť, že obhajoba mylne argumentuje záverom znalca ktorý mal znieť, že ani včasnou reakciou a intenzívnym brzdením nemohol vodič zrážke zabrániť a príčinou nehody bola nesprávna technika chôdze chodkyne. Znalec v prvom rade vo svojom znaleckom posudku k možnostiam pri určení technickej príčiny vzniku dopravnej nehody konštatoval, že z technického hľadiska nie je možné rýchlosť pohybu chodkyne v prednehodovom deji vypočítať presne, v analýze sa ale na základe skutočností zistených z podkladov dovtedy zabezpečeného spisového uvažuje, že chodkyňa sa pred zrážkou pohybovala rýchlosťou 1,5 m/s, čo je 5,40 km/h, a táto rýchlosť bola stanovená ako technicky prijateľná hodnota rýchlosti chodkyne, ktorá sa v zmysle skutočností uvedených v jednotlivých výpovediach dá charakterizovať ako „normálna chôdza“ chodkyne danej vekovej kategórie. Ako znalec uviedol v časti posudku „Analýza dopravnej nehody“, okrem iných boli základom pre simuláciu aj z technického hľadiska prijateľné skutočnosti o priebehu nehodového deja uvedené v jednotlivých výpovediach. V časti analýzy pohybu chodkyne znalec uvádza, že pohyb chodkyne bol nasimulovaný tým spôsobom, že chodkyňa sa od času 3,00 s pred časom zrážky až do času zrážky pohybuje priamočiaro rovnomernou rýchlosťou. Znalec ohľadom možnosti vodiča zabrániť vzniku dopravnej nehody uviedol, že vodič vozidla Ford Focus mohol zrážke s chodkyňou zabrániť včasnou reakciou, ktorej výsledkom by bolo intenzívne brzdenie vozidla. Zdôraznil ale, že včasnou reakciou sa rozumie začiatok jeho reakcie v čase, keď chodkyňa ešte len vstupovala na cestu. Podľa názoru znalca, s ktorým sa aj súd stotožnil, však vodič v čase vstupu chodkyne na cestu už mohol rozpoznať vznikajúcu kolíznu situáciu. K námietke obhajoby k vyhodnoteniu výpovedí svedkýň Q. a Y.j z prípravného konania a pred súdom, je potrebné uviesť, že nie je celkom zrejmé, čo obhajoba namieta. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd jasne a zrozumiteľne vyložil, aké okolnosti pri posudzovaní uvedených výpovedí zohľadnil. Zohľadnil aj možnosť ovplyvňovania svedkýň. Je potrebné však uviesť, že skutočnosti uvádzané spomínanými svedkyňami v ich výpovediach, vyhodnocoval najmä znalec a to z hľadiska technickej prijateľnosti skutočností nimi uvádzanými. A práve toto kritérium je pre vyhodnotenie okolností dopravnej nehody a zavinenia obžalovaného najdôležitejšie. K námietke obhajoby o nezohľadnení určitých skutočností a o nevyhodnotení variantu pri ktorom chodkyňa zastavila pred priechodom pre chodcov a variantu kedy vbehla do cesty. V prvom rade znalec na hlavnom pojednávaní uviedol, že aj po oboznámení sa so všetkými výpoveďami sa pridržiava záverov znaleckého posudku a jeho doplnku. Následne sa vyjadril a vyhodnotil aj variant, kedy by chodkyňa pred priechodom zastavila, a aj variant, kedy by sa chodkyňa pohybovala behom. Znalec jednak uviedol, že nie je možné z technického hľadiska určiť, ako dlho tam stála a jednak potom nemal vodič povinnosť na stojacu chodkyňu reagovať. Ak by sa následne chodkyňa začala pohybovať a vstúpi do vozovky, znalec dospel k záveru, že ak by vodič reagoval na jej pohyb včas, nemohol zabrániť zrážke ani intenzívnym brzdením. K rovnakému záveru dospel aj pre prípad, že by chodkyňa vbehla do vozovky (aj v prípade, že by sa rozbehla zo stojacej polohy pred priechodom). Aj tu však treba upozorniť, že znalec zároveň uviedol, že pre tieto dve varianty by musela byť nárazová rýchlosť vozidla nižšia ako bola zistená.
Ako uviedol okresný súd, nosným dôkazom viny obžalovaného boli výsledky znaleckej činnosti, v spojení s výpoveďami svedkov, ktorí sa nachádzali v blízkosti miesta dopravnej nehody, zasahujúcich príslušníkov mestskej polície, dopravného policajta. Okresný súd dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo sa priklonil k variante rovnomerného pohybu chôdze chodkyne, bez zastavenia alebo bez toho, aby následne chodkyňa vbehla do vozovky. Jasne uviedol, že k záveru o vine obžalovaného dospel na základe toho, že v podstatných bodoch boli nájdené prieniky vo výpovediach, ktoré sa inak v niektorých smeroch odlišovali. A najmä, tak ako to už odvolací súd zdôraznil, išlo o zhodné skutočnosti o ktoré následne aj znalec oprel svoje znalecké dokazovanie. Okresný súd sa vysporiadal so všetkými námietkami a to ku skutočnostiam, ktoré by mohli viesť k inému záveru o vine obžalovaného. Či už išlo o skutočnosti uvádzané obžalovaným o pozorovaní inej osoby na opačnej strane cesty, o vbehnutí čiže mihnutí sa osoby pred jeho vozidlom, o rýchlosti vozidla uvádzanej niektorými svedkyňami. Odvolací súd sa so závermi okresného súdu stotožňuje a v podrobnostiach na tieto odkazuje. Odvolací súd poukáže len na jednu okolnosť a to práve tú, z ktorej vychádzala obhajoba keď namietala, že znalec sa nevysporiadal s variantou, že chodkyňa pred priechodom pred chodcov stála. Obžalovaný vychádzal z výpovede svedkyne Q., ktorá sa mala vyjadriť práve k tejto skutočnosti. Odvolací súd však zisťuje, že svedkyňa Q. sa pred súdom vyjadrovala v prvom rade ku skutočnosti, kde, teda v akej časti priestoru, videla prvýkrát chodkyňu. Svedkyňa vypovedala že ju prvýkrát videla keď okolo nich (okolo svedkyne a jej kamarátky) prechádzala, potom keď stála pred priechodom a potom keď letela. Aj ďalšia otázka smerovala prioritne k tomu, aby svedkyňa opísala miesto, kde mala chodkyňa pred priechodom stáť. Je zrejmé, že v danom okamihu sa objasňovala otázka toho, v akom mieste chodkyňa mala prechádzať cez cestu, kde vstupovala do vozovky, nie však či naň (na priechod, resp. do vozovky) vstúpila plynulou, pred tým neprerušenou chôdzou, po zastavení, alebo behom. Z takejto výpovede svedkyne v tomto bode nemožno potom urobiť záver, že svedkyňa jednoznačne videla chodkyňu zastaviť a stáť pred priechodom pre chodcov. Čo sa týka námietok obhajoby k nezákonnosti dôkazov, tieto považuje odvolací súd za nedôvodné. Nie je odvolaciemu súdu ani zrejmé, aký vplyv na zákonnosť dôkazu by mala mať skutočnosť, že na plániku č.l. 253 je uvedený ako jeho autor Y. F.. Svedok v konaní pred súdom uviedol, že už si nie je istý tým, či ho vypracoval priamo on, alebo znalec, keďže znalci majú lepšie vybavenie. Možno tiež poukázať na to, že znalec pracoval tak s plánikom miesta dopravnej nehody, ktorý je prílohou znaleckého posudku na č.l. 160 (bez uvedenia jeho autora), ako aj plánikom miesta dopravnej nehody s vyznačením zadokumentovaných úlomkov čelného skla, ktorý je prílohou doplnku znaleckého posudku č.l. 224 (bez uvedenia jeho autora). Obhajobou spochybňovaný dokument sa nachádza na č.l. 253 spisu. Ako na to správne poukázal okresný súd, na závažné rozpory (ktoré by mohli vyplynúť prípadne aj z rozporov týkajúcich sa vypracovaných záznamov, náčrtov, plánikov) neupozorňoval ani znalec Ing. Lukášik. K spochybňovaniu záverov znalca z dôvodu nezákonnosti znaleckého experimentu pri obhliadke miesta dopravnej nehody a z dôvodu nezohľadnenia stavu dopravného značenia v čase dopravnej nehody, odvolací súd len dodáva, že znalec nerealizoval vyšetrovací pokus v zmysle § 157 Trestného poriadku, ale tak ako uviedol vo svojom znaleckom posudku išlo o obhliadku miesta dopravnej nehody za účelom zistenia a zamerania celkovej situácie, parametrov miesta dopravnej nehody potrebných pre technickú analýzu nehodového deja a príslušných rozhľadových pomerov. K stavu dopravného značenia, stavu verejného osvetlenia sa rovnako vyjadril znalec tak v znaleckom posudku, ako aj na hlavnom pojednávaní. Znalec konštatoval, že kritické miesto vzniku dopravnej nehody ja pre včasné rozpoznanie chodcov pohybujúcich sa po predmetnom priechode pre chodcov a v jeho blízkosti dostatočne osvetlené verejným osvetlením, čo podľa znalca korešponduje aj so skutočnosťami uvedenými v jednotlivých výpovediach aj v Zápisnici o obhliadke miesta cestnej dopravnej nehody. Napriek nočnej tme nebola možnosť rozpoznania chodkyne na ceste vodičom vozidla daná len jej osvetlením stretávacími svetlami vozidla, ale taktiež osvetlením priechodu pre chodcov verejným osvetlením. Zo smeru jazdy vozidla je pohyb chodcov počas nočnej tmy po priechode, nezávisle na ich oblečení, rozpoznateľný po celej šírke cesty. Vodič vozidla mohol na základe umiestnenia vodorovného a zvislého dopravného značenia bezpečne rozpoznať, že sa blíži k priechodu pre chodcov. Odvolací súd už len konštatuje, že tento záver znalca k otázke rozhľadových pomerov, k otázke stavu vodorovného aj zvislého dopravného značenia, nie je dôvod spochybňovať. Obzvlášť, keď obhajoba síce namietala stav značenia a namietala aj to, že výmenou zdroja pouličného osvetlenia v čase po dopravnej nehode mohla byť už iná svietivosť v čase obhliadky znalca, avšak tieto svoje tvrdenia nepodložila obhajoba žiadnym relevantným dôkazom, ktorým by závery znalca spochybnil.
Zo záverov znaleckého dokazovania v komplexe celého vykonaného dokazovania vyplynulo, že konanie obžalovaného bolo v príčinnej súvislosti s následkom - dopravnou nehodou. Zo znaleckého posudku vyplýva, že technickou príčinou vzniku predmetnej dopravnej nehody boli dve skutočnosti a to nesprávny spôsob užívania komunikácie chodkyňou, pohybujúcom sa na ceste po priechode pre chodcov alebo v jeho tesnej blízkosti, takým spôsobom, že vstupom na cestu vytvorila na vozovke nebezpečenstvo, a nesprávna technika jazdy vodiča vozidla, ktorá spočívala v tom, že na pohyb chodkyne reagoval oneskorene, resp. nereagoval vôbec. Ak by len jeden z týchto prvkov nebol splnený, je z technického hľadiska dôvodné predpokladať, že by nebolo došlo k zrážke vozidla s chodkyňou. Ďalšiu obhajobou namietanú skutočnosť, a to, že porušenie povinnosti obžalovaným nebolo jedinou príčinou dopravnej nehody, premietol súd do rozhodnutia o výške a druhu uloženého trestu. Je potrebné už len podotknúť, že obhajoba doplnila svoje odvolanie, avšak z obsahu vyplynulo jednak už namietaná skutočnosť že znalec nevypracoval znalecký posudok pre variantu behu chodkyne a z toho vyplývajúce nesprávne vyhodnotenie skutočností v jeho neprospech, a jednak z doplnenia odvolania vyplynulo, že obžalovaný má v úmysle (resp. že už objednal) nechať vypracovať komplexnú analýzu dopravnej nehody a má úmysel takýto znalecký posudok predložiť do trestného konania ako dôkaz obhajoby. Do skončenia odvolacieho konania takýto dôkaz zo strany obžalovaného ale predložený nebol. K odvolacej námietke prokurátora čo do výroku o treste ( odvolacej námietke ohľadom nesprávnej právnej kvalifikácie odvolací súd - ako je uvedené vyššie - vyhovel), odvolací súd uvádza: Namietané použitie poľahčujúcej okolnosti a to že obžalovaný viedol riadny život a uloženie mierneho trestu vzhľadom na následok trestného činu - argumentami prokurátora bolo nesprávne vyhodnotenie okolnosti predchádzajúceho odsúdenia obžalovaného a poukázanie na nenapraviteľný následok predmetného trestného činu v spojitosti s postojom obžalovaného k následkom svojho protiprávneho konania.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že podmienečné odsúdenie vychádza z predpokladu, že už odhalenie trestného činu, trestné stíhanie páchateľa, negatívne zhodnotenie jeho činu rozsudkom, hrozba budúceho eventuálneho výkonu trestu môžu mať sami o sebe z hľadiska individuálnej a generálne prevencie účinky, ktoré má inak výkon uloženého trestu odňatia slobody (bez podmienečného odkladu jeho výkonu). Podmienečným odsúdením sa poskytuje páchateľovi dôvera a možnosť, aby bez izolácie od spoločnosti svojim chovaním v skúšobnej dobe odčinil spáchaný trestný čin, čím sa vzbudzuje záujem páchateľa na vlastnom riadnom živote tak, aby nebol len pasívnym objektom pôsobenia trestu. Podmienečné odsúdenie je prostriedkom k dosiahnutiu účelu trestu, nie prejavom zhovievavosti k páchateľovi trestného činu, či prejavom rezignácie voči potrestaniu. Treba zdôrazniť, že aj pri zohľadnení spáchaného následku, aj podmienečne odložený trest odňatia slobody plní požiadavky všeobecnej prevencie. Odvolací súd má zato, že v danom prípade je možné výkon trestu odňatia slobody u obžalovaného podmienečne odložiť. Čo sa týka zohľadnenia použitia poľahčujúcej okolnosti podľa ustanovenia § 36 písm. j) Trestného zákona, odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením okresného súdu a v plnom rozsahu naň odkazuje. K otázke podmienečného odloženia trestu odňatia slobody, odvolací súd, ako už bolo vyššie uvedené, konštatuje, že okresný súd správne zohľadnil pri ukladaní okolnosť spoluzavinenia chodkyne na vzniku dopravnej nehody. Čo sa týka okolností prípadu, teda spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, miera zavinenia páchateľa, pohnútka, situácia za akej k dopravnej nehode došlo, odozva verejnosti na spáchaný trestný čin, tieto všetky v ich komplexnom posúdení umožňujú aj v prípade obžalovaného uložiť podmienečný trest odňatia slobody. Takýto postup by nebol namieste, ak by takýto závažný (nenapraviteľný) následok bol spôsobený konaním obžalovaného napríklad v dôsledku požitia alkoholu, omamných alebo psychotropných látok (teda napr. páchateľom ako podnapitým vodičom). U obžalovaného sa ale nejedná o vodiča, ktorý by prejavoval bezohľadnosť k ostatným účastníkom dopravnej premávky. V minulosti nebol súdne trestaný pre trestný čin v doprave, a priestupkovo bol postihnutý len jeden krát a to za porušenie ustanovenia o osvetlení vozidla Javí sa preto ako osoba, u ktorej nebadať sklon ku konaniu nerešpektujúcemu zákony. Posudzovaný trestný čin sa javí ako ojedinelé, náhodné vybočenie z inak riadneho života obžalovaného. V danom prípade síce nepozornosť a neopatrnosť obžalovaného ako vodiča motorového vozidla viedla k spôsobeniu dopravnej nehody s nenapraviteľným následkom, ako však bolo vyššie uvedené, okolnosti týkajúce sa osoby obžalovaného, okolnosti dopravnej nehody so zohľadnením spoluzavinenia
poškodenej umožňujú urobiť záver, že u obžalovaného nejde o prejav hazardérstva, bezohľadnosti alebo nedostatku akejkoľvek sebakontroly. Odvolací súd však na rozdiel od okresného súdu premietol spôsobený následok do výšky uloženého trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu, zrušil preto napadnutý rozsudok aj vo výroku o treste a sám rozhodol tak, že čo sa týka trestu zákazu činnosti, tento uložil vo výmere sedem rokov. Odvolací súd následne dospel k záveru, že okresný súd správne postupoval aj pri úvahách o možnosti rozhodnutia o nároku poškodených na náhradu škody ( nutnosť zohľadniť spoluzavinenie poškodenej) a preto odvolanie poškodeného Y. H. zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.