Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-54-2017.pdf
PDF · 113.8 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/54/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka, v právnej veci žalobcu JUDr. M. N., nar. XX.X.XXXX, bytom v G., M. XX, (adresa na doručovanie F. X, G.), právne zastúpeného JUDr. Dušanom Antolom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Hlavná 108, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 28.4.2016 č.k. 24C 279/2014-92 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalobcovi priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 22.041,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od právoplatnosti rozsudku do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu v časti sumy 77,94 eur zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 947,47 eur, ktoré zaviazal zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 22.119,26 eur ktorého sa voči žalovanej domáhal na základe tvrdenia, že uznesením Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice pod číslom ČVS: KÚV-77/0VEK - 2001 zo dňa 2.9.2015 bolo voči nemu vznesené obvinenie z pomoci trestného činu podvodu proti ktorému podal v zákonnej lehote sťažnosť a prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline jeho sťažnosť uznesením zo dňa 9.12.2005 zamietol ako nedôvodnú. Po takmer 4 rokoch vyšetrovania bolo trestné stíhanie voči nemu uznesením Krajskej prokuratúry Žilina zo dňa 25.11.2009 pod číslom Kv 32/02-375 zastavené, pretože skutky z ktorých bol obvinený nie sú trestným činom a nie je dôvod ani na postúpenie veci. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9.4.2013. Uviedol, že v tejto veci ho zastupoval advokát M.. M. U., ktorému po ukončení právnej služby uhradil trovy obhajoby v sume 4.519,26 eur dňa 24.6.2011. Na základe toho s poukazom na § 11 ods. 1 zákona č. 514/2003 si uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu vynaložených trov trestného konania ako aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17.600,-eur.
3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že uznesením Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice ČVS: KÚV-77/0VEK-2001 zo dňa 2.9.2005, že bolo začaté stíhanie okrem iných osôb aj voči žalobcovi a to
z pomoci k trestnému činu podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 250 ods. 4 Tr. zákona, nakoľko na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že
a/ po vzájomnej predchádzajúcej dohode a vzájomnom rozdelení úloh Ľ. P. prostredníctvom Ľ.F. A. naviedol na založenie firmy S.O.T. Slovakia s.r.o. so sídlom v G. D. S. Č.. XX L. G., pričom po vykonaní potrebných registračných úkonov sa v nej stal L. G.Á. jediným konateľom a spoločníkom. Následne si uvedená spoločnosť dňa 27.1.1998, 25.3.1998, 25.4.1998, 26.5.1998 a 27.7.1998 na Daňovom úrade Košice IV uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za 4. štvrťrok 1997 vo výške 1.386.138,- Sk, za mesiac február 1998 vo výške 743,896 Sk, za mesiac marec 1998 vo výške 694.985,- Sk, za mesiac apríl 1998 vo výške 1.610.182,- Sk a za mesiac jún 1998 vo výške 789.708,- Sk na základe fiktívnych dokladov, nakoľko uvedená spoločnosť nevykonávala objektívne žiadnu podnikateľskú činnosť, ktorej sumy boli uvoľnené v období od 24.2.1998 do 20.8.1998 v celkovej výške 5.224.909,- Sk na účet firmy S.O.T. Slovakia, s.r.o. Košice v Ľudovej banke, a.s. Bratislava, pobočka Košice a následne tieto čiastky boli prevedené prostredníctvom bankovej služby Homebanking na účty iných podnikateľských subjektov, pričom doklady potrebné k disponovaniu s účtom prostredníctvom služby Homebanking prevzal z pobočky Ľudovej banky v Košiciach navrhovateľ, čím Slovenskej republike v zastúpení Daňovým úradom Košice IV spôsobili škodu vo výške 5.224.909,- Sk,
b/ po vzájomnej predchádzajúcej dohode a vzájomnom rozdelení úloh doposiaľ nestotožnená osoba za spolupôsobenia Ľ. P. V. T.G. A. naviedla na založenie firmy SLOV PALL s.r.o. so sídlom v Košiciach na Važeckej č. 12 O. O., pričom po vykonaní potrebných registračných úkonov sa v nej O. O.Č. stal jediným konateľom a spoločníkom. Následne si uvedená spoločnosť dňa 28.1.1998, 25.3.1998, 28.4.1998, 26.6.1998 a 29.7.1998 na Daňovom úrade Košice IV uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za 4. štvrťrok 1997 vo výške 965.085,- Sk, za mesiac február 1998 vo výške 696.538,- Sk, za mesiac marec 1998 vo výške 360.007,- Sk, za mesiac máj 1998 vo výške 829.084,- Sk, za mesiac jún 1998 vo výške 810.520,- Sk na základe fiktívnych dokladov, nakoľko spoločnosť objektívne nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť, pričom predmetné čiastky boli uhradené Daňovému úradu Košice IV v dobe od 24.2.1988 do 20.8.1998 na účet spoločnosti v Ľudovej banke a.s. Bratislava, pobočka Košice a následne boli tieto finančné čiastky prevedené prostredníctvom bankovej služby Homebanking na účty iných podnikateľských subjektov, pričom doklady potrebné k disponovaniu s účtom prostredníctvom služby Homebanking prevzal z pobočky Ľudovej banky v Košiciach navrhovateľ, čím Slovenskej republike v zastúpení Daňovým úradom Košice IV spôsobili škodu v celkovej výške 3.661.234,- Sk,
c/ po vzájomnej predchádzajúcej dohode a vzájomnom rozdelení úloh V. Z. za pomoci navrhovateľa založila spoločnosť Borimex s.r.o. Košice so sídlom Raketová 4, Košice, pričom po vykonaní potrebných registračných úkonov sa v nej V. Z. stala jediným konateľom a spoločníkom, následne si uvedená spoločnosť v roku 1998 na Daňovom úrade Košice IV uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za mesiace apríl, máj, jún, august a september 1998 na základe fiktívnych dokladov, nakoľko uvedená spoločnosť nevykonávala objektívnu žiadnu podnikateľskú činnosť, ktorej čiastky boli poukázané na účet spoločnosti Borimex s.r.o. Košice vedenej v Ľudovej banke, a.s. Bratislava, pobočka Košice a následne tieto sumy boli prevedené na účtu iných podnikateľských subjektov prostredníctvom bankovej služby Homebanking, pričom doklady potrebné k disponovaniu s účtom prostredníctvom tejto služby V. Z. po ich prevzatí z pobočky Ľudovej banky v Košiciach hneď odovzdala navrhovateľovi, ktorý s účtom následne prostredníctvom týchto dokladov disponoval, pričom časť súm bola prevedená na účty podnikateľských subjektov na založení ktorých sa spolupodieľali Ľ. P., T. A. V. F. Ď., čím Slovenskej republike v zastúpení Daňovým úradom Košice IV spôsobili škodu v celkovej výške 4.678.417,- Sk,
d/ po vzájomnej predchádzajúcej dohode a vzájomnom rozdelení úloh V. Z. za pomoci navrhovateľa sa stala jediným konateľom a spoločníkom v spoločnosti Webnet s.r.o. so sídlom v Košiciach, Čingovská 3, následne si uvedená spoločnosť dňa 27.10.1998 na Daňovom úrade Košice IV uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odporcu DPH za 3. štvrťrok 1998 vo výške 791.036,- Sk na základe fiktívnych dokladov, nakoľko uvedená spoločnosť nevykonávala objektívne žiadnu podnikateľskú činnosť, ktorej čiastky boli poukázané na účet spoločnosti Webnet s.r.o. vedený v Ľudovej banke a.s. Bratislava, pobočka Košice a následne tieto sumy boli prevedené na účet iných podnikateľských subjektov prostredníctvom bankovej služby Homebanking, pričom doklady potrebné k disponovaniu s účtom prostredníctvom tejto služby V. Z. po ich prevzatí z pobočky Ľudovej banky v Košiciach hneď odovzdala M.. M. N., ktorý s účtom následne prostredníctvom týchto dokladov disponoval, pričom časť súm bola prevedená na účty podnikateľských subjektov, na založení ktorých sa spolupodieľali Ľ. P., T. A. a F.
Ď., čím Slovenskej republike v zastúpení Daňovým úradom Košice IV spôsobili škodu v celkovej výške 791.036,- Sk.
4. Z uznesenia Krajskej prokuratúry v Žiline č. Kv 32/02-233 zo dňa 9.12.2005 súd zistil, že prokurátor zamietol včas podanú sťažnosť navrhovateľa proti vyššie citovanému uzneseniu vyšetrovateľa ako nedôvodnú.
5. Z rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR č. 795/2005-52 SKP zo dňa 26.1.2006 súd zistil, že navrhovateľovi bol pozastavený výkon správcovskej činnosti v zmysle § 25 ods. 2 písm. a) v spojení s ods. 6 zák. č. 8/2005 Z.z. o správcoch. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že sú naplnené dôvody pre pozastavenie správcovskej činnosti navrhovateľa, keďže je trestne stíhaný pre pomoc k trestnému činu podvodu, čo vytvára odôvodnenú pochybnosť, že menovaný správca bude ďalej vykonávať správcovskú činnosť riadne, čestne a svedomito.
6. Z rozhodnutia ministerky spravodlivosti SR č. 795/2005-52 SKP zo dňa 27.3.2006 súd zistil, že ministerka zamietla rozklad navrhovateľa podaný voči vyššie citovanému rozhodnutiu Ministerstva spravodlivosti a toto rozhodnutie potvrdila. Z odôvodnenia rozhodnutia taktiež vyplýva, že charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo proti navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a doterajší stav vyšetrovania, dostatočne odôvodňujú pochybnosť o tom, či navrhovateľ bude vykonávať správcovskú činnosť riadne, čestne alebo svedomito.
7. Z uznesenia Krajskej prokuratúry Žilina č. Kv 32/02-375 zo dňa 25.11.2009 súd zistil, že trestné stíhanie proti žalobcovi pre vyššie citované skutky kladené mu za vinu podľa uznesenia o vznesení obvinenia, bolo s poukazom na § 215 ods. 1 Tr. poriadku zastavené z dôvodu, že tieto skutky nie sú trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že hoci navrhovateľ sa podieľal na založení spoločnosti, prevode spoločnosti alebo odovzdaní písomností V. Z., pre vyslovenie trestnosti jeho konania chýba jeho vedomosť o trestnej činnosti a súhlas s ňou. U žalobcu tak nebolo zistené úmyselné zavinenie na spáchaných skutkoch, čo vylučuje jeho trestnoprávnu zodpovednosť. Uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť dňa 9.4.2013.
8. Z rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR č. 795/2005-52 SKP zo dňa 25.2.2010 súd zistil, že bolo zrušené pozastavenie výkonu správcovskej činnosti žalobcu. Z odôvodnenia vyplýva, že dôvodom zrušenia pozastavenia bolo zastavenie trestného stíhania. Rozhodnutie sa stalo právoplatným dňa 18.3.2010 a vykonateľným dňa 2.3.2010.
9. Z faktúry č. 1/2011 zo dňa 10.2.2011 súd zistil, že M.. M. U. vyúčtoval žalobcovi odmenu za úkony obhajoby vykonané v trestnej veci spolu vo výške 4.519,26 EUR.
10. Z príjmového pokladničného dokladu vystaveného M.. M. U. súd zistil, že dňa 24.6.2011 prijal od žalobcu sumu 4.519,26 EUR titulom trov obhajoby.
11. Zo žiadosti žalobcu zo dňa 22.10.2013 súd zistil, že požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
12. Z listu Generálnej prokuratúry SR zo dňa 22.11.2013 súd zistil, že žalobcovi bolo oznámené, že Generálna prokuratúra nie je orgánom oprávneným konať v danej veci, preto žiadosť bezodkladne postupuje Ministerstvu spravodlivosti SR.
13. Z listu Ministerstva spravodlivosti SR súd zistil, že ministerstvo vrátilo postúpenú žiadosť Generálnej prokuratúre SR dňa 9.12.2013 z dôvodu, že nie je príslušným orgánom na prerokovanie žiadosti.
14. Zo zapožičaného vyšetrovacieho spisu Krajského riaditeľstva PZ Košice sp.zn. KÚV-77/OVEK-2001 súd zistil, že žalobca udelil plnomocenstvo na obhajobu, resp. na zastupovanie v trestom konaní M.. M. U. dňa 10.10.2005 a tiež, že jednotlivé úkony obhajoby, vyúčtované M.. U., presne korešpondujú s obsahom vyšetrovacieho spisu, až na jeden úkon a to účasť na výsluchu svedka C. zo dňa 15.3.2006, kde podľa zápisnice z výsluchu M.. U. nebol prítomný, ako aj s poukazom na výpovede svedkov Ing. M. H., U. N., M.. W. O. V. M.. S. N.P. uzavrel s poukazom na ustanovenia § 1,2, § 3 ods. 1,2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, že sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že vydanie uznesenia o zastavení trestného stíhania má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo považoval za základnú podmienku pre uplatnenie práva na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím tak, ako to vyplýva z ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona. Uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo pre nezákonnosť zrušené postupom podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona. Vyporiadaval sa s otázkou, či zastavenie trestného stíhania môže mať z hľadiska ust. § 6 citovaného zákona rovnaký význam ako je zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť. Konštatoval pri posudzovaní tejto otázky, že po právoplatnom zastavení trestného stíhania už neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to už bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by preto nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v citovanom zákone. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k záveru, že fyzická osoba proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj napriek tomu, že neskôr sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Konštatoval, že uvedený výklad predstavoval už ustálenú súdnu judikatúru s tým, že skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie na tom nič nemení. Vo vzťahu k spornosti, ktorý orgán štátu má v konaní vystupovať mal za to, že v danom prípade proti uzneseniu Úradu inšpekčnej služby, odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite MV SR sp.zn. ČTS: ÚIS - 86/KOK-2005 zo dňa 14.12.2005 ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a voči ktorému podal sťažnosť, táto bola zamietnutá uznesením Krajskej prokuratúry v Žiline. Následne uznesením tejto prokuratúry bolo trestné stíhanie proti žalobcovi zastavené z dôvodu, že tieto skutky nie sú trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Vzhľadom na takýto postup v trestnom konaní mal za to, že v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a/, b/ citovaného zákona keďže prokurátor zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia vydaného vyšetrovateľom PZ nie je orgánom konajúcim v mene štátu Ministerstvo vnútra, ale za tento orgán považoval Generálnu prokuratúru SR podľa § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona. Ohľadne ďalšej časti zodpovednosti a to preukázania vzniku škody konštatoval, že žalobca v konaní preukázal, že vynaložil náklady na trovy svojej obhajoby a štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Považoval za preukázané, že žalobcu v trestnom konaní zastupoval ako obhájca advokát M.. M. U. a po ukončení trestného stíhania na základe vyúčtovania mu zaplatil odmenu za obhajobu vo výške 4.519,26 eur. Mal za to, že do takejto výšky došlo k zmenšeniu majetku žalobcu, čo predstavuje na jeho strane vznik škody. Konštatoval, že preskúmal obsah vykonaných úkonov obhajoby a má za to, že všetky boli vykonané v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia ako aj s ďalšími rozhodnutiami resp. orgánov činných v trestnom konaní. Konštatoval, že výpočet tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnych služieb bolo vykonané v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a to s výnimkou účasti pri výsluchu svedka Huštátiho a z tohto dôvodu odpočítal z uplatnenej sumy 77,94 eur, v tejto časti žalobu zamietol a v prevyšujúcej časti nároku vyhovel.
15. Na odôvodnenie náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že považoval za nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu predstavuje závažný zásah do osobnostných práv takejto osoby, chráneným ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k nespornému záveru, že v dôsledku trestného stíhania došlo k negatívnemu zásahu do osobných práv žalobcu a to do práva na súkromie, rodinného života dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti ako aj k zásahu do jeho profesijného života. Pri posudzovaní miery, akou bola v dôsledku trestného stíhania znížená dôstojnosť a vážnosť osoby žalobcu vychádzal
z reakcie, ktorú zásah vyvolal v osobnom, rodinnom spoločenskom a pracovnom prostredí žalobcu. Takúto reakciu vyvodil z výpovedí samotného žalobcu, ako aj zo svedeckých výpovedí jeho rodinných príslušníkov, priateľov, známych a obchodných partnerov. Mal za to,že v živote žalobcu došlo k podstatným zmenám v dôsledku danej kauzy. Konštatoval, že žalobca vykonával advokátsku činnosť od roku 1990, nikdy nebol disciplinárne, trestne ani priestupkovo stíhaný. Po prepuknutí predmetnej kauzy sa ho ľudia stránili, známi a priatelia sa s ním prestali stýkať. K obnoveniu pôvodnej kvality vzťahov medzi ním a jeho priateľmi, známymi a kolegami s ktorými sa pred kauzou intenzívne stýkal doteraz nedošlo. Došlo aj k zmene jeho samotného správania, keďže sa stal nervóznym, utiahol sa sám do seba, nekomunikoval, stal sa podozrievavým, stránil sa ľudí, nemohol spať a začal fajčiť. S poukazom na dĺžku trestného stíhania v trvaní 4 rokov a 2 mesiacov, kedy sa musel zúčastňovať na procesných úkonoch to nepochybne pôsobilo negatívne na jeho psychický stav. Žil v obave, že okrem pozastavenia jeho správcovskej činnosti dôjde aj k pozastaveniu jeho advokátskej činnosti. Bol pozvaný na zasadnutie Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory, kde sa pred kolegami musel obhajovať. Viackrát sa mu tiež stalo, že bol v súdnej budove vystavený verbálnym útokom, kedy protistrana klienta, ktorého zastupoval ako advokát ho označila za podvodníka. Došlo aj k narušeniu jeho vzťahov v manželstve a manželka v dôsledku stresov musela navštevovať psychológa. Rodina sa ocitla v spoločenskom vákuu, známi ich prestali pozývať na spoločenské akcie, vyhýbali sa im. Postupne sa ako rodina uzavreli do vlastného sveta, 4 roky žili v obave, v strese, v neistote a prišli o niekoľko priateľov. Kauza ich poznamenala na celý život. Bezprostredne po začatí trestného stíhania bolo rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 26.1.2006 pozastavený výkon jeho správcovskej činnosti, ktorá mu bola obnovená až dňa 25.2.2010 po zastavení trestného stíhania. Zhrňujúc všetky uvedené skutočnosti súd prvej inštancie uzavrel, že majetkovú ujmu, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku jeho trestného stíhania nie je možné odstrániť inak ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady. Z tohto dôvodu mu priznal zadosťučinenie vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 17.600,-eur, ktorú považoval za primerané uvedeným obmedzeniam. Konštatoval, že výška tejto ujmy by mala korešpondovať zo životnou úrovňou obyvateľstva, ako aj s náhradami, ktoré sú vyplácané ako odškodnenie z titulu rôznej ujmy. S poukazom na viaceré prípady právoplatne skončených vecí, kedy bola poškodeným priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného trestného stíhania a s poukazom na výsledky konkrétnych súdnych konaní považoval za primeranú náhradu vo výške 17.600,-eur.
16. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi priznal ich náhradu, ktorú aj položkovite vyčíslil.
17. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. teda na tvrdení, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že žalobca v priebehu konania nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. II ÚS 163/2003-50 v ktorom sa uvádza, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, preto má za to, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia. V tomto smere poukazoval na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako aj rozhodnutie Europského súdu pre ľudské práva. Má za to, že rozhodnutie súdu, ktoré by legalizovalo konštrukciu nezákonného rozhodnutia tak, ako to uvádza žalobca a ako o ňom rozhodol súd prvej inštancie by bolo v rozpore so všetkými zásadami trestného práva účinného na území SR, pretože uznesenie o vznesení obvinenia podľa platného trestného práva nepredpokladá istotu, že skutok sa stal, že je trestným činom alebo prečinom a istotu, že ho skutočne spáchal podozrivý. Má teda za to, že v danej veci nie je splnená zákonná podmienka úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody a to existencia nezákonného rozhodnutia.
18. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Tento uviedol, že nesúhlasí s dôvodmi odvolania a rozhodnutie považuje za vecne správne. Má za to, že súdna judikatúra už vo viacerých svojich rozhodnutiach ustálila záver, že vydanie uznesenia o zastavení trestného stíhania má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Poukázal v tomto smere na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 4MCdo 15/2009 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 1Cdo 64/2008. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.
19. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (C.s.p.).
20. Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
21. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
22. Odvolací súd v súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania podľa § 380 ods. 1,2 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd 1. Inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. obmedzuje na konštatovanie ich správnosti a s poukazom na obsah odvolacej námietky žalovanej považuje za potrebné k týmto dôvodom dodať:
23. Z obsahu odvolania žalovanej odvolací súd vyvodil, že toto sa zakladá na jednej odvolacej námietke a to tvrdení, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia ako zákonnej podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č.514/2003 Z.z.. Ide o právnu otázku, ktorá bola už v súdnej praxi opakovane riešená a odvolací súd v tomto smere poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7MCdo 27/2012 podľa ktorého : „nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a posudzuje sa ako nárok na nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23.2.1990 sp.zn 1CZ 6/90, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.6.1993 sp.zn. 1Cdo 53/1993 publikovaný pod číslom 70 v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR ročník 1994, nález Ústavného súdu SR z 24.3.2011 sp.zn II ÚS 25/2011-33). V tomto prípade nemožno lipnúť na formálnom zrušení tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je treba splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. To znamená, že (zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby) zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa zároveň z toho dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Výsledky trestného konania (zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby) totiž ukazujú, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený má pri splnení zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 - 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia“.
24. Odvolací súd stotožňujúc sa s týmto právnym záverom Najvyššieho súdu SR na ktorého aktuálnosti nezmenilo nič ani prijatie nového zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, považuje odvolaciu námietku žalovanej za vyvrátenú a keďže iné odvolacie námietky zo strany žalovanej vznesené neboli, rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku, ako aj v správnom výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p..
25. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov odvolacieho konania o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).