Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/115/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Ivetou Gildeinovou v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, AK Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, proti žalovanej: C. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, XXX XX Z. I., právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Ivan Roháč, s.r.o., Mierová 2529/87, 066 52 Humenné, o zaplatenie sumy 717,- eur s prísl., takto

rozhodol:

Súd žalobu žalobcu zamieta.

Súd určuje, že zmluva o úvere č. 8310502 zo dňa 25.5.2005 uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je neplatná.

Priznáva žalovanej náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobca podal dňa 17.06.2016 na tunajší súd dňa 23.09.2016 žalobu, ktorou žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenia sumy 717 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 717 eur od 31.07.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Podanie žaloby odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 25.05.2005 žalobca, ako veriteľ poskytol, žalovanej, ako dlžníkovi, úver vo výške 365,13 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 351,86 eur, teda vo výške 716,99 eur, za podmienok dohodnutých v Zmluve o úvere a to v 12- tich mesačných splátkach po 59,75 eur, počnúc dňom 25.06.2005. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, sa žalobca a žalovaná dohodli, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalobca zaslal žalovanej viacpočetné upozornenia na omeškanie so zaplatením splátok. Na uvedené upozornenia žalovaná nereagovala. Vzhľadom na to, že žalovaná neplnila riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok, čím porušila dojednania predmetnej Zmluvy o úvere a stratila výhodu splátok, sa dlhy stali splatnými.

2. Žalobca podal trestné oznámenie na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Humenné vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko mal žalobca podozrenie, že žalovaná uzatvorila zmluvu o úvere v úmysle úver vôbec nesplácať. Uvedenému podozreniu nasvedčovala aj skutočnosť, že odo dňa uzatvorenia zmlúv o úvere ku dňu podania trestného oznámenia žalovaná nepoukázala v prospech predmetných zmlúv o úvere žiadnu splátku, a to aj napriek skutočnosti, že mala finančné prostriedky, čo vyplýva z údajov uvedených v žiadosti o úver v časti „Mesačné príjmy a výdavky“. Žalobca mal teda za to, že žalovaná už v čase uzatvárania zmluvy o úvere vedela, že nebude úver splácať, čím uviedla žalobcu do omylu a spôsobila mu tým škodu. Okresný

súd Humenné trestným rozkazom č.k. 1T/125/2006-128 zo dňa 04.08.2006 uznal žalovanú vinnou zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal žalobcu ako poškodeného so svojím nárokom na náhradu spôsobnej škody na občianske súdne konanie. Trestný rozkaz Okresného súdu Humenné nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.08.2006. Žalovaná ku dňu vyhotovenia návrhu na vydanie platobného rozkazu neuhradila žalobcovi žiadnu platbu.

3. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila, dlžná suma sa je zdala privysoká.

4. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a jej prílohami a to Zmluvou o úvere zo dňa 25.05.2005, Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, trestným rozkazom tunajšieho súdu sp.zn. 1T/125/2006 zo dňa 04.08.2006, vyjadrenia žalobcu, vyjadreniami žalovanej, výsluchom zástupcu žalovanej a na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

5. Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili dňa 25.05.2005 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 365,13 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s poplatkom vo výške 351,86 eur, teda celkovo sumu 716,99 eur v 12-tich mesačných splátkach po 59,75 eur, počnúc dňom 25.06.2005.

6. Podľa bodu 11 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalobcu, tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

7. Z trestného rozkazu tunajšieho súdu zo dňa 04.08.2006 vydané v trestnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 1T/125/2006, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 26.08.2006, vyplýva, že žalovaná bola odsúdená za prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov, výkon trestu bol podmienečne a skúšobná bola určená na dobu 30 mesiacov. Žalobca ako poškodený bol so svojím nárokom na náhradu spôsobenej škody odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych.

8. Podľa bodu 04. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru žalobcu, zmluvné strany sa dohodli, že v prípade, ak bude dlžník v omeškaní s niektorou splátkou sedem dní a viac, je povinný túto omeškanú splátku uhradiť do rúk mandatára v hotovosti spolu so zmluvnou pokutou 9,96 eur za každý jeden prípad omeškania. Ostatné splátky je dlžník povinný platiť podľa splátkového kalendára vkladovými lístkami alebo prevodnými príkazmi. V prípade, že dlžník neuhradí včas dve po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, stáva sa celý dlh splatný okamžite a dlžník možnosť uhradiť dve po sebe idúce splátky spolu so zmluvnou pokutou vo výške 9,96 eur do rúk mandatára v hotovosti alebo poukázať na účet veriteľa s možnosťou návratu plnenia podľa pôvodného splátkového kalendára. Dlžník sa zaväzuje uhradiť veriteľovi za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia podmienok zmluvy čiastku 1 euro ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej do 5 dní od doručenia písomnej výzvy na úhradu.

Podľa bodu 13. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru žalobcu, zmluvné strany sa dohodli, že dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi, čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

Podľa bodu 18. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru žalobcu, zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.

9. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 22.09.2017 a dňa 22.12.2017 uviedla, že v roku 2005 požiadala spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. a to z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie. O možnosti využiť bezplatný splátkový kalendár žalovaná poučená nebola, preto mala za to, že žalobca porušil svoju povinnosť o tom ju informovať a konal bez odbornej spôsobilosti. Podľa zmluvy o úvere jej žalobca poskytol úver vo výške 365,13 eur za poplatok vo výške 351,86 eur, čo predstavuje viac ako 96% hodnoty úveru. Vzhľadom k tomu, že ide o krátkodobý úver, túto odplatu považovala za

neprimerane vysokú a konanie žalobcu za konanie, ktoré odporuje dobrým mravom. Mala za to, že žalobca konal bez odbornej spôsobilosti a zneužil nevedomosť žalovanej, jej nepriaznivú sociálnu a finančnú situáciu. Mala za to, že zmluvu o úvere z dôvodu neprimeraného poplatku za poskytnutie úveru je potrebné považovať za absolútne neplatnú, nakoľko predmetné dojednanie o poplatku odporuje dobrým mravom. Zároveň zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 . Zmluva obsahuje splnomocňovacie položky, ktoré považovala za neprijateľné, ďalej odplata za úver je neprimerane vysoká, ktoré považovala za absolútne neplatné. Mala za to, že žalobca nepreukázal platnosť predmetnej zmluvy o úvere, zmluva obsahuje viaceré neprijateľné podmienky, preto žiadala, aby súd určil, že zmluva o úvere je absolútne neplatná. Z tohto dôvodu podala zároveň vzájomnú žalobu o určenie neplatnosti úverovej zmluvy.

10. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach doručených súdu 15.11.2017 a dňa 23.01.2018 uviedol, že strany sporu v zmysle VOP bodu 18 dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Žalovaná s týmto súhlasila, preto na zmluvu nie je možné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Zároveň mal za to, že žalovaná bola v dostatočnom predstihu oboznámená s podmienkami zmluvy, teda mohla zmluvu odmietnuť resp. ovplyvniť jej obsah. Mal za to, že právny úkon uzavretie zmluvy bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Žalovaná ak nadobudla pocit, že podpísala nevýhodnú zmluvu o úvere, mala právo od Zmluvy do 14 dní od uzavretia zmluvy od nej odstúpiť. Uvedené právo nevyužila, z čoho jednoznačne vyplýva, že s obsahom Zmluvy a všetkými podmienkami poskytnutia úveru súhlasila. Poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15. Ďalej uviedol, že u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úrokov odvodzovať od výšky požadovaného bankami, nakoľko v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú oveľa pružnejšie. Mal za to, že u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Pokiaľ ide o poplatok za spracovanie úveru, tak slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch. Dokonca v čase uzavretia zmluvy neexistoval žiaden predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Odmietal tvrdenia, že zmluvná podmienka - administratívny poplatok za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Ust. 53 ods. 1 hovorí, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak sa ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné zmluvné podmienky individuálne dojednané. Aj vzhľadom na ust. 53 ods. 1 ako aj článok 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS je vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť tohto dojednania. Preto na vyššie uvedené mal za to, že preukázal odôvodnenosť nároku a žiadal, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Uplatnil si náhradu trov konania.

11. Zástupca žalovanej vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, aj naďalej trvá na svojich písomných vyjadreniach. Nerozporoval skutočnosť, že medzi stranami došlo v roku 2005 k uzatvoreniu zmluvy o úvere. Avšak uzatvorenú zmluvu považoval za neplatnú a žiadal, aby súd rozhodol, že predmetná zmluva je neplatná a to z dôvodu neprimerane vysokého poplatku a z dôvodu neprimeranej splnomocňovacej doložky.

12. Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase podpisu úverovej zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

13. Podľa § 261 ods. 3, písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného v rozhodnom období ( ďalej len ,,“), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§

682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

Podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

Podľa § 504 Obchodného zákonníka, dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.

Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

Ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o úvere považovaná za tzv. „absolútny obchod“, však v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ktoré aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku pôsobia ako lex specialis. Preto bolo potrebné riadiť sa všeobecnou právnou úpravou.

14. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34).

Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti P. M. D. F. A. N. A. proti B. M.. A. Q. O., B. L. R. K., M. K. a N. Z. Y., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky. Znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice, konkrétne chrániť spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke a dosiahnuť zámer čl. 7 Smernice. Tieto opatrenia môžu pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam.

Podľa ust. čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa ust. čl. 3 ods. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá , musí o tom podať dôkaz.

Podľa ust. čl. 3 ods. 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.

Podľa ust. čl. 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, v prípade zmlúv, kde sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované v jednoduchom zrozumiteľnom jazyku. Kde existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má interpretácia priaznivejšia pre spotrebiteľa. Toto pravidlo interpretácie neplatí v súvislosti s postupmi stanovenými v článku 7 (2).

Podľa ust. čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa ust. čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a súťažiacich existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

15. Podľa § 879j Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.,

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

16. Súd právne posúdil vec tak, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva, ktorá je zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a súčasne spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. Podľa prechodných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 879j) sa aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008 spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka účinnými od 1.1.2008, vrátane ustanovení o spotrebiteľských zmluvách.

Na uvedený právny vzťah je potrebné aplikovať zákon č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzať pritom z ustanovenia § 23a ods. 1, ods. 2, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa §52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil

dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Je síce pravda, že úverová zmluva je ako zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku, avšak pokiaľ je jej účastníkom spotrebiteľ, majú ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv (obsiahnuté v piatej hlave prvej časti Občianskeho zákonníka) prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka o zmluvnom type. Aj keď vo všeobecnosti je Občiansky zákonník považovaný za lex generalis, kým za lex specialis, toto platí len vo vzťahu k všeobecnej úprave zmluvných vzťahov. Pokiaľ ide o osobitnú úpravu spotrebiteľských vzťahov, tieto ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať aj vtedy, ak sa zmluvný vzťah inak spravuje Obchodným zákonníkom. To neznamená, že by bol celý zmluvný vzťah podriadený režimu Občianskeho zákonníka a že by (ako argumentoval navrhovateľ) úprava týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v Obchodnom zákonníku stratila akékoľvek opodstatnenie. Záväzkový vzťah upravený ako zmluvný typ v Obchodnom zákonníku sa aj naďalej spravuje ustanoveniami o tomto zmluvnom type ako aj ďalšími ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka, avšak (ak ide súčasne o spotrebiteľský vzťah) len potiaľ, pokiaľ je ich uplatnenie v súlade s osobitnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa, teda najmä pokiaľ to nie je v neprospech spotrebiteľa (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Keďže úverová zmluva medzi žalobcom a žalovaným spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zo samotnej zmluvy vyplýva, že poskytnutý úver nebol účelovo viazaný, teda nie jeho obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, pričom žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal opak), súd v zmysle § 879j a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka posúdil súlad uplatnených nárokov žalobcu s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Právny vzťah je potrebné posudzovať s ohľadom na subjekty a ochranu subjektov. Ak by bola priznaná právna ochrana len tým subjektom, ktorí sú lepšie pripravení, bol by to zásah do rovnosti. Nie je možné predpokladať, že osoba v núdzi bude rovnako dobre poznať právo ako podnikateľ poskytujúci pôžičky (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Obdo 47/2010 zo dňa 20.4.2011).

17. V danej právnej veci mal teda súd na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 25.05.2005 uzatvorená zmluva o úvere. Na základe predmetnej zmluvy poskytol žalobca žalovanej úver a to vo výške 365,13 eur, ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s poplatkom vo výške 351,86 eur, spolu vo výške 716,99 eur a to v 12-tich mesačných splátkach po 59,75 eur, počnúc dňom 25.06.2005. Trestným rozkazom tunajšieho súdu sp. zn. 1T/125/2006 zo dňa 04.08.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 26.08.2006, súd uznal žalovanú za vinnú z prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, pričom žalobca bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

18. Poškodený, ktorý má podľa príslušných zákonných ustanovení proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu, pričom návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Adhézne konanie prebieha v rámci trestného konania zároveň s rozhodovaním o vine obžalovaného. Pri rozhodovaní o náhrade škody poškodeného voči obvinenému súd aplikuje ohľadom tohto nároku spravidla ustanovenia občianskeho hmotného práva, vrátane ustanovení o náhrade škody, premlčaní, nevynímajúc ustanovenia právneho poriadku o ochrane spotrebiteľa.

19. V danej právnej veci si uplatňuje žalobca voči žalovanej nárok na náhradu škody a tento nárok na náhradu škody žalobcu má základ v spotrebiteľskej zmluve. Ide o vzťah medzi obchodníkom a

spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Spotrebiteľský úver je jeden z najfrekventovanejších občianskoprávnych vzťahov.

20. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov (premlčanie, odstúpenie od zmluvy), na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo.

Aj napriek tomu, že v danej právnej veci bola uzatvorená úverová zmluva, ktorá sa riadia režimom Obchodného zákonníka, ako už súd uviedol vyššie, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v zmysle príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože ich uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez možnosti žalovanej privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia.

Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na vadnosť právneho úkonu vrátane odstúpenia v spotrebiteľsko-právnej, a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5MCdo 20/09).

Do 01.04.2015 v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola daná dôvodnosť aplikácie a použitia ustanovení Občianskeho zákonníka pred ustanoveniami Obchodného zákonníka výhodnosťou ustanovení Občianskeho zákonníka v prospech spotrebiteľa a teda ani do uvedeného dňa nebola v prípade spotrebiteľských úverových zmlúv vylúčená aplikácia Občianskeho zákonníka.

Obdobný právny názor bol vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 15Co/61/2015 zo dňa 27.05.2015, sp. zn. 23Co/49/2015 zo dňa 21.03.2016, sp. zn. 21Co/193/2014 zo dňa 27.08.2015, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/141/2015 zo dňa 28.08.2015, Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/313/2014 zo dňa 23.09.2015.

Súd poukazuje, že aplikácia § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka nie je vylúčená ani na právne vzťahy, ktoré boli založené pred účinnosť vyššie uvedenej novely Občianskeho zákonníka. ,,Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014)

21. V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Vzhľadom na uvedené je súd povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v čase rozhodovania o predmetnom nároku bez ohľadu na skutočnosť, či spotrebiteľ vznesie námietku premlčania.

Premlčanie je definované ako uplynutie času ustanoveného v zákone - premlčacej doby na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania, keď následkom je zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo súdnym rozhodnutím už oprávnenému nemožno priznať. V prípade uplatňovania nároku zo spotrebiteľskej zmluvy súd prihliada na premlčanie aj bez návrhu.

22. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ešte predtým, ako pristúpil ku skúmaniu splnenia predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi, zaoberal sa otázkou premlčania uplatneného nároku žalobcu voči žalovanej s poukazom na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.

Vzhľadom na skutkové okolnosti danej právnej veci je súd toho názoru, že poškodený, t.j. žalobca sa dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, okamihom, kedy zistil skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie vzniknutej škody a zodpovedného subjektu. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nemožno automaticky spájať s okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku v trestnej veci. V predmetnej trestnej veci podľa vyjadrenia žalobcu podal sám trestné oznámenie na OR PZ Humenné vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Trestného zákona žalovanou, teda je nepochybné, že žalobca už týmto momentom disponoval vedomosťou o skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniknutej škody a zodpovedného subjektu.

Následne v trestnom konaní vedenom na tunajšom súde bola žalovaná uznaná vinnou z prečinu úverového podvodu a trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 26.08.2006.

Súd preto dospel k záveru, že najneskôr ku dňu 26.08.2006 žalobca nepochybne mal vedomosť o skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniknutej škody a zodpovedného subjektu za škodu. Subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu voči žalovanej súdnou cestou tak začala najneskôr plynúť dňom 27.08.2006 a uplynula dňa 27.08.2008. V danej právnej veci bola však žaloba podaná až dňa 17.06.2016, teda po uplynutí zákonnej dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Súd preto žalobcovi uplatnený nárok z dôvodu jeho premlčania v tomto súdnom konaní nemohol priznať a žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

23. Súd sa zaoberal aj vzájomným protinávrhom, ktorý podala žalovaná a ktorým žiadala, aby súd určil, že zmluva o úvere je neplatná, nakoľko absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver poskytnutý za neprimerané protiplnenie pri zneužití tiesne alebo ľahkovážnosti spotrebiteľa. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.09.2011, sp.zn. 3Co/3/2011 podľa ktorého pri tzv. civilno-právnej úžere je absolútne neplatná pre rozpor s dobrými ( § 39 ). Ďalej uviedol, že ak by nešlo o nadvládu veriteľa nad spotrebiteľom ( tieseň, čiastočná ľahkomyseľnosť) boli by pri nebankovej spoločnosti akceptovateľné vyššie úroky, rozhodne však nie o 100% vyššie oproti priemeru bánk, pričom zohľadniť sa vždy musia aj osobitosti prípadu.

24. V zmluve o úvere nie je uvedený žiaden údaj týkajúci zamestnania či príjmu. Žalobca teda nijako nepreukázal, že by ho zaujímala bonita žalovanej a či žalovaná dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu. Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, súd prvej inštancie považuje aj ľahkomyseľnosť dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ žalobca využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri overovaní si bonity žalovaného, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/3/2011).

25. Pre porovnanie podľa rakúskej právnej úpravy je neplatný právny úkon, ak niekto využije ľahkomyseľnosť, stav núdze, slabomyseľnosť, neskúsenosť alebo rozrušenie mysle iného takým spôsobom, že sebe alebo tretej osobe za poskytnutie plnenia nechá sľúbi alebo poskytnúť protiplnenie, ktorého majetková hodnota je vo vzťahu k plneniu v nápadnom nepomere (§ 879 ABGB ods. 2 č.4).

26. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere nebola civilnoprávna úžera explicitne upravená. Až zákonom č. 106/2014, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.06.2014, bol novelizovaný Občiansky zákonník, ktorý zaviedol úžeru, a to v ust. § 39a podľa ktorého, neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere.

Platnosť a účinnosť toho ustanovenia pôsobí aj retroaktívne (ide o nepravú retroaktivitu), keďže ustanovenie pôsobí aj na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou, keď ich vznik a vzniknuté nároky sa posudzujú podľa doterajších predpisov (§879r .

27. Absolútne neplatným právny m úkonom je aj úver, poskytnutý pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážnosti za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom dôsledku ide o skutkovú podstatu trestného činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel. Civilnoprávna úžera spôsobuje neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje úver pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru (NS ČR 21Cdo/1484/04).

28. V danom prípade súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že žalobca postupoval nedbanlivo, ak dostatočne neoveril životné náklady, dlhy a celkovú bonitu spotrebiteľa úverovej zmluvy. Žalobca vôbec neskúmal či žalovaná pracuje, či má pravidelný príjem zo závislej činnosti, rovnako ako neskúmal jej výdavky. Ani súd neposkytol ochranu neprimeraným úrokom a takému úverovaniu, pri ktorom sa sociálne slabšiemu spotrebiteľovi poskytne úver za cenu o 90% -100% vyššiu oproti bankám aj napriek nedostatočnej schopnosti spotrebiteľa zvládnuť splátky a tak dosiahnuť ďalší profit na sankciách, paušalizovaných poplatkoch a nákladoch na vymáhanie. Spotrebiteľ sa tak pre omeškanie so splátkami môže dostať do nezvládnuteľného kolotoča úverov.

Súdu prvej inštancie aj vlastnej rozhodovacej činnosti je známe, že spotrebitelia berú ďalšie úvery, aby splatili predchádzajúce úvery. Žalovaná zobrala úver vo výške 365,13 eur s príslušným poplatkom 351,86 eur a žalovaná mala za 12 mesiacov splácania úveru vrátiť žalobcovi celkovo sumu 716,99 eur. Zmyslom a cieľom úverovania spotrebiteľov nemôže byť neprimerané zaťaženie spotrebiteľa a niekoľkoročný stav splácania dlhu, počas ktorého je spotrebiteľ vystavený stresovým situáciám. Takýto stav je na úkor kvality spotrebiteľa splatiť úver za podmienok vopred stanovených žalobcom, ktoré až na výšku úveru žalovaný nemohol nijako ovplyvniť (štandardná formulárová zmluva). Na začiatku všetkého je nedostatok odbornej starostlivosti obchodného zástupcu veriteľa pri nevyhodnotení núdze a čiastočnej ľahkomyseľnosti spotrebiteľa.

29. Súd prvej inštancie považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu o 90% - 100 % priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne finančnú závislosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová zmluva neplatná v celom rozsahu. Poskytovanie úverov je citlivá agenda a pre odbornú starostlivosť veriteľa sa musí vyžadovať proaktívny prístup k zisteniu vhodnosti úverových podmienok (starostlivosť o hospodárske záujmy spotrebiteľov; čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ).

30. Aj keď súčasťou Zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky, podľa ktorých bola žalovaná oboznámená s úverovými podmienkami a sankciami, pre rozhodnutie o neplatnosti úveru je rozhodujúci stav núdze žalovanej a súčasne neprimeraná výška poplatku, nakoľko pre úžeru je neplatný celý úverový vzťah, nielen jeho časť. V danom prípade súd dospel k záveru, že žalobca využil ľahkovážnosť a finančnú závislosť žalovanej, čím sa dopustil civilnoprávnej úžery, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o úvere v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi. Preto určil, že zmluva o úvere č. 8310502 zo dňa 25.05.2005 uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je neplatná.

31. Žalobca v ďalšom tiež odkázal na právny názor vyjadrený v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a C. K..

V uvedenej právnej veci Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi na 1. otázku uviedol, že Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - Zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa.

V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.

Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho Zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

32. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem.

Súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

33. Najvýznamnejšou normou regulujúcou spoločenské vzťahy pri spotrebiteľských úveroch je už spomenutý zákon o spotrebiteľských úveroch v zmysle ktorého vzhľadom na absenciu zákonných náležitostí, by zmluva o pôžičke uzatvorená medzi pôvodným veriteľom a žalovaným bola bezúročná a bez poplatkov. Súd preto považoval za potrebné poukázať na zákonné nedostatky uzatvorenej zmluvy, tak ako vyššie uviedol. Osobitná právna úprava však nijako nevylučuje aplikáciu kódexových ustanovení o vadnosti právnych úkonov (najmä § 37, § 39 Občianskeho zákonníka).

34. Na základe vykonaného dokazovania súd teda dospel k záveru, že zmluva o úvere je pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatná, nakoľko žalobca zneužil finančnú tieseň a ľahkovážnosť žalovanej, čím sa dopustil civilno-právnej úžery a zároveň dlžná suma, ktorú žalobca požaduje titulom náhrady škody je už premlčaná.

35. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 255 ods. 2 CSP, Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 256 ods. 1 zákona CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V danom prípade bolo predmetom konania zaplatenie sumy 717 eur s príslušenstvom, pričom súd žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o vzájomnej žalobe žalovanej a rozhodol v jej prospech, keď určil, že zmluva o úvere je neplatná. Žalovaná tak bola v konaní v celom rozsahu úspešná a súd jej preto priznal nárok na plnú náhradu trov konania. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.