Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_9Co-278-2017.pdf
PDF · 136.26 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/278/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a sudkýň: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: P. X., nar. XX.X.XXXX, bytom Q., E. 2643/15, o zaplatenie 1.885,29 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 7C/26/2016-86 zo dňa 26.9.2017 - v zamietajúcej časti, v časti povolenia splátok a náhrady trov konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v napadnutom povolení splácať prisúdenú sumu v splátkach, ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.554,50 Eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.572,42 Eur od 27.11.2015 do 15.12.2015, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.571,02 Eur od 16.12.2015 do 19.1.2016, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.570,26 Eur od 20.1.2016 do 15.2.2016, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.564,50 Eur od 16.2.2016 do 16.2.2016, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.554,50 Eur od 17.2.2016 do zaplatenia, a to v splátkach po 60,- Eur mesačne vždy do 25. dňa v mesiaci počínajúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, vo zvyšku žalobu zamietol, žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania 60 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3, § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1, ods. 2 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., s poukazom aj na procesné ust. § 217 ods. 2, § 232 ods. 4, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca uzatvoril so žalovaným (fyzickou osobou) dňa 17.9.2014 úverovú zmluvu, na základe ktorej mu poskytol úver v sume 2.000,- Eur. Účastníci zmluvy si dohodli pravidelné mesačné splátky po 29,70 Eur v počte 120 splátok, RPMN vo výške 15,42 %, priemernú RPMN ku dňu podpisu zmluvy vo výške 16,81 %, ročnú úrokovú sadzbu 12,90 % do splatnosti, konečnú splatnosť: 22.8.2024. Žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkovo 3.664,- Eur. Pre riadne nesplácanie úveru žalovaným došlo dňa 24.08.2015 k predčasnému zosplatneniu úveru, keď do tohto dátumu zaplatil žalovaný na istinu 112,55 Eur. Do
26.11.2015 žalovaný zaplatil celkovo 427,58 Eur, po zosplatnení úveru v zmysle priloženej amortizačnej tabuľky ešte sumu v celkovej výške 17,92 Eur (dňa 15.12.2015 sumu 1,40 Eur, dňa 19.01.2016 sumu 0,76 Eur, 15.2.2016 sumu 5,76 Eur a 16.2.2016 sumu 10,- Eur).
4. Z vykonaného dokazovania okresný súd právne uzavrel, že žaloba bola podaná dôvodne len v časti. V úverovej zmluve nebol v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch jasne a určite vymedzený počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov. Bola uvedená len výška mesačnej splátky. Nakoľko v zmluve nebola splnená základná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ je jednou z podmienok platnosti úverovej zmluvy aj uvedenie presnej špecifikácie, z čoho mesačná splátka pozostáva, je povinnosťou to v zmluve uviesť, hoc by mala zmluva i o dve či tri strany naviac. Každý dlžník ako spotrebiteľ má právo mať vedomosť, aká suma z splátky bude pripadať na istinu, aká na úroky. Žalobca síce k žalobe doručil „Amortizačnú tabuľku“, avšak z obsahu predmetnej zmluvy a listinných dôkazov nevyplývalo, žeby bola „Amortizačná tabuľka“ aj súčasťou úverovej zmluvy. Z toho si okresný súd ustálil, že predmetná tabuľka nebola súčasťou úverovej zmluvy. Prvoinštančný súd odčítaním celkovo zaplatenej sumy 445,50 Eur (326,70 Eur + 100,88 Eur + 17,92 Eur) od reálne vyčerpanej celkovej sumy 2.000,- Eur zistil, že žalovaný doposiaľ neuhradil istinu vo výške 1.554,45 Eur, ktorú uložil žalovanému zaplatiť spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne a to nasledovne: zo sumy 1.572,42 Eur (suma priznaná vo výške 1.554,50 Eur + platby realizované žalovaným po zosplatnení vo výške 17,92 Eur) odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia, čiže od 27.11.2015 do 15.12.2015, kedy žalovaný uskutočnil čiastočnú úhradu vo výške 1,40 Eur, zo sumy 1.571,02 Eur (suma znížená o čiastočnú úhradu vo výške 1,40 Eur zo dňa 15.12.2015) od 16.12.2015 do 19.1.2016, kedy žalovaný uskutočnil čiastočnú úhradu vo výške 0,76 Eur, zo sumy 1.570,26 Eur (suma znížená o čiastočnú úhradu vo výške 0,76 Eur zo dňa 19.1.2016) od 20.1.2016 do 15.02.2016, kedy žalovaný uskutočnil čiastočnú úhradu vo výške 5,76 Eur, zo sumy 1.64,50 Eur (suma znížená o čiastočnú úhradu vo výške 5,76 Eur zo dňa 15.2.2016) od 16.2.2016 do 16.2.2016, kedy žalovaný uskutočnil čiastočnú úhradu vo výške 10,- Eur, zo sumy 1.554,50 Eur (suma znížená o čiastočnú úhradu vo výške 10,- Eur zo dňa 16.2.2016) od 17.2.2016 do zaplatenia, pričom vo zvyšku žalobu zamietol.
5. Ďalej okresný súd vyslovil, že pri svojom rozhodnutí vychádzal i zo Smernice rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, kde v čl. 3 ods. 2 sa nepovažuje podmienka za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ nebol preto schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. 6. Žalovanému povolil okresný súd pohľadávku (t. j. sumu 1.554,50 Eur spolu s úrokom z omeškania uvedeným vo výroku rozsudku) splácať vzhľadom na jeho aktuálne majetkové a zárobkové pomery (preukázané potvrdeniami o príjmoch a výdavkoch popísaných v odseku 10. tohto rozsudku), že nevlastní žiadne nehnuteľnosti a hnuteľné veci vyššej hodnoty. Pri určovaní mesačnej splátky vychádzal zo zaužívanej súdnej praxe povoliť dlh splácať maximálne na dobu 36 mesiacov a určil splátku vo výške 60,- Eur mesačne (ktorú navrhol žalovaný), nakoľko podľa zaužívanej praxe by bola splátka nižšia ako navrhoval žalovaný.
7. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd vychádzal z § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi v konaní priznal náhradu trov konania vo výške 60 %. Žalobca žiadal zaplatiť 1.945,16 Eur (1 869,53 Eur + 1,46 Eur + 73,38 Eur + 0,79 Eur), okresný súd mu priznal sumu 1.554,50 Eur. Teda úspech žalobcu bol 79,92 % (1.554,50 x 100/1.945,16), úspech žalovaného bol 20,08 % (100
- 79,92) a čistý úspech žalobcu bol 59,84 % (79,92 - 20,08 = 59,84 %, zaokrúhlene 60 %).
8. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti zamietnutia žaloby, v časti povolenia splácať priznanú sumu v mesačných splátkach (60,- Eur) a v časti trov konania podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a zaviazať žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznať žalobcovi náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. V kontexte záveru súdu prvej inštancie, že zmluva o pôžičke neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ argumentoval tým, že podľa bodu 1.1 zmluvy o pôžičke, vyplýva, že súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP a OP), a teda niektoré náležitosti, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a
ďalšie sú v OP a VOP. Bod 2.5.3 OP popisuje anuitné splácanie, z ktorého vyplýva, že počet a termíny splátok istiny a úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis vo forme amortizačnej tabuľky vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytne už v rámci poskytovania informácií pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová zo dňa 9.11.2016 s poukazom na článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m), ktorý sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Má za to, že z uvedeného vyplýva, že náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nemusia vyť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach (VOP alebo OP) alebo v sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Článok 10 ods. 2 písm. h) a písm. i) smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude zabezpečená na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Má za to, že povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky. Článok 10 ods. 2 písm. h) sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnuté, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ohľadom uvedeného poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 12Co/149/2016-60 zo dňa 15.2.2017, uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6Co/68/2017-46 zo dňa 28.2.2017, č. k. 6Co/84/2017-57 zo dňa 28.3.2017, č. k. 6Co/310/2017-109 zo dňa 14.8.2017, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/454/2016-66 zo dňa 10.7.2017, Informáciu odboru ochrany finančných spotrebiteľov Z. B. Q. zo dňa 18. apríla 2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15). S priznanou možnosťou splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach nesúhlasí, keď žalovaný priznanú istinu síce do troch rokov splatí, avšak nesplatí príslušenstvo pohľadávky, svoju pohľadávku bude mať splatnú za neprimerane dlhý čas. Na podporu poukázal na rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/322/2016-85 zo dňa 1.3.2017, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/145/2017-85 zo dňa 31.7.2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 8C/34/2017-97 zo dňa 15.6.2017.
9. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie
súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.
12. Predmetom konania na súde prvej inštancie (po pripustení zmeny žaloby pred súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 26.9.2017) bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 1.869,53 Eur, poplatkov za poistenie úveru 1,46 Eur, úroku 73,38 Eur, úroku z omeškania 0,79 Eur, úroku 12,90 % ročne zo sumy 1.887,45 Eur od 27.11.2015 do 15.12.2015, zo sumy 1.886,05 Eur od 16.12.2015 do 19.1.2016, zo sumy 1.885,29 Eur od 20.1.2016 do 15.2.2016, zo sumy 1.879,53 Eur od 15.2.2016 do 16.2.2016, zo sumy 1.869,53 Eur od 17.2.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.887,45 Eur od 27.11.2015 do 15.12.2015, zo sumy 1.886,05 Eur od 16.12.2015 do 19.1.2016, zo sumy 1.885,29 Eur od 20.1.2016 do 15.2.2016, zo sumy 1.879,53 Eur od 15.2.2016 do 16.2.2016, zo sumy 1.869,53 Eur od 17.2.2016 do zaplatenia, zo sumy 73,38 Eur od 27.11.2015 do zaplatenia.
13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu čiastočne zamietol (suma 315,03 Eur, poplatky za poistenie úveru 1,46 Eur, úrok 73,38 Eur, úrok z omeškania 0,79 Eur, úrok 12,90 % ročne zo sumy 1.887,45 Eur od 27.11.2015 do 15.12.2015, zo sumy 1.886,05 Eur od 16.12.2015 do 19.1.2016, zo sumy 1.885,29 Eur od 20.1.2016 do 15.2.2016, zo sumy 1.879,53 Eur od 15.2.2016 do 16.2.2016, zo sumy 1.869,53 Eur od 17.2.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy zo sumy 315,03 Eur od 27.11.2015 do 15.12.2015, zo sumy 315,03 Eur od 16.12.2015 do 19.1.2016, zo sumy 315,03 Eur od 20.1.2016 do 15.2.2016, zo sumy 315,03 Eur od 16.2.2016 do 16.2.2016, zo sumy 315,03 Eur od 17.2.2016 do zaplatenia) a žalovanému povolil priznanú sumu splácať v splátkach po 60,- Eur mesačne, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že povinnou náležitosťou úverovej zmluvy nie je podrobný rozpis výšky, počet a termíny každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky, nebola splnená podmienka na určenie dlhšej lehoty na plnenie.
14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
15. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné.
16. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 17.9.2014 úverovú zmluvu, ktorou žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2.000,- Eur s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou 12,90 %, pravidelnými mesačnými splátkami po 29,70 Eur v počte 120 splátok, RPMN v sume 15,42 %, priemernou RPMN 16,81 %, konečnou splatnosťou 22.8.2024. Žalovaný zaplatil žalobcovi z poskytnutého úveru sumu 445,50 Er (427,58 Eur + 17,92 Eur).
17. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a
zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd správne priznal žalobcovi 1.554,50 Eur s príslušenstvom ako rozdiel poskytnutého úveru 2.000,- Eur a žalovaným uhradenou sumou 445,50 Eur. Zároveň správne žalobu v časti sumy 315,03 Eur s príslušenstvom, poplatkov za poistenie úveru 1,46 Eur, úroku 73,38 Eur, úroku z omeškania 0,79 Eur, úroku 12,90 % ročne zo sumy 1.887,45 Eur od 27.11.2015 do 15.12.2015, zo sumy 1.886,05 Eur od 16.12.2015 do 19.1.2016, zo sumy 1.885,29 Eur od 20.1.2016 do 15.2.2016, zo sumy 1.879,53 Eur od 15.2.2016 do 16.2.2016, zo sumy 1.869,53 Eur od 17.2.2016 do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol.
18. Odvolací súd sa argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) nestotožnil.
19. Avšak zároveň rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo právnom vzťahu. Žalobca tvrdí, že niektoré náležitosti, ktorá má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie sú vo OP a VOP a to odkazom na anuitné splácanie bod 2.5.3 OP, ktoré podľa čl. 1.1 úverovej zmluvy sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, pričom však v spise sú založené iba Všeobecné obchodné podmienky žalobcu s účinnosťou od 1.2.2014 a s účinnosťou od 1.1.2016, ktoré neobsahujú odvolateľom uvádzané body. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“ Nepochybil preto súd prvej inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).
20. Odvolací súd uvádza, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015 (na ktorý poukázal v odvolaní žalobca), poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.
21. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 18 vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.
22. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013.
23. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.
24. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.
25. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.
26. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.
27. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
28. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania, ktorý bol síce odvolaním napadnutý, avšak bez osobitnej odvolacej argumentácie, potvrdil.
29. Podľa § 232 ods. 3 CSP <., lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
30. Podľa § 232 ods. 4 CSP <., ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
31. Z citovaných ustanovení CSP vyplýva, že ak súd pristupuje k autoritatívnemu rozhodnutiu (rozsudkom) o žalobe na peňažné plnenie (o aký prípad ide aj v prejednávanej veci), zákonnou lehotou plnenia a zároveň pravidlom je lehota troch dní, počítaná od právoplatnosti rozsudku. Štandardne preto súd ukladá splnenie povinnosti v takejto lehote. Na každú jednu výnimku z pravidla musia potom existovať dôvody, ktoré je potrebné riadne odôvodniť, čo platí aj pri odôvodňovaní rozhodnutia, a to či už pre dlhšiu než trojdňovú lehotu, alebo pre povolenie splátok a určenie ich výšky a podmienok splatnosti.
32. Odvolací súd má za to, že okresný súd správne uviedol a aplikoval v danom prípade vyššie citované zákonné ustanovenia, keď § 232 ods. 3 v spojení s § 232 ods. 4 CSP, ktoré umožňujú súdu určiť dlhšiu lehotu na plnenie ako 3 dni a to aj formou splátok.
33. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadne povolenia splátok na zaplatenie istiny ako aj výšky splátok sa odvolací súd stotožňuje a na tieto v podrobnostiach poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k najzásadnejším argumentom uvádzaným žalobcom v odvolaní dodáva nasledovné:
34. Na základe ustálenej súdnej praxe je pri úvahe o určení lehoty na splnenie povinnosti alebo pri určení, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu; súd musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery sporových strán, výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, prejavenú snahu o plnenie záväzku žalovaným, dobu, po ktorej by umožnením vykonania plnenia v splátkach došlo k zaplateniu prisúdenej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a podmienkach ich zročnosti) ako aj to, či povolenie plnenia prisúdenej sumy v splátkach neprimerane nezasiahne do majetkových pomerov veriteľa, pričom súd môže určiť, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia; súd teda musí lehotu na plnenie určiť tak, aby jej dĺžka nepoprela samotný účel súdneho konania a v konečnom dôsledku viedla k odstráneniu právnej neistoty medzi sporovými stranami; záver súdu o splnení podmienok na určenie dlhšej lehoty na vykonanie plnenia ako tri dni od právoplatnosti rozsudku musí byť vždy náležite odôvodnený.
35. Podľa názoru odvolacieho súdu povolenie splátok vo výške 60,- Eur na uhradenie prisúdenej čiastky nespôsobí žalobcovi ekonomické problémy v jeho obchodnej činnosti, ktoré sú dokonca vyššie ako pôvodné mesačné splátky dohodnuté v úverovej zmluve (29,70 Eur), pričom v prípade takto stanovených splátok uhradenie istiny (bez príslušenstva) bude trvať cca 29 mesiacov a nasledujúce mesiace sa budú splácať úroky z omeškania, čo nie je v rozpore s ústavne garantovanou zásadou rovnosti strán sporu, keďže žalobca by ako veriteľ obdržal prisúdené finančné prostriedky (vrátane príslušenstva) od žalovaného po kratšej dobe ako 36 mesiacov. Na základe uvedeného sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalobcu, že žalovaný nesplatí príslušenstvo pohľadávky do troch rokov, a že pohľadávku bude mať splatenú za neprimerane dlhý čas. Odvolací súd ešte uvádza, že určená výška splátky nie je ani v rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu, ktorý žalovanému poskytol úver, za situácie, kedy poznal jeho majetkové a osobné pomery, ktoré zohľadňovali výšku dohodnutej splátky úveru, pričom nemožno žalovaného sankcionovať za to, že úver nesplácal tým, že mu nebude umožnené splácať prisúdenú sumu v splátkach, ktoré zohľadňujú jeho osobné a majetkové pomery. Ďalej je v tejto súvislosti nutné aplikovať aj zásadu spravodlivosti uvedenú v čl. 2 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého ochrana ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, čo výška splátky 60,- Eur mesačne vo vzťahu k obom stranám sporu podľa odvolacieho súdu napĺňa.
36. Zároveň odvolací súd zastáva názor, že „slabšia strana“, ktorou žalovaný ako spotrebiteľ nesporne je, si zaslúži ochranu, keď sa objektívne ocitol v takej situácii, že by zaplatenie dlhu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia bolo pre neho devastujúce. Žalovaný tiež prejavil snahu dlh splácať už v priebehu sporu (vyjadrenie na pojednávaní dňa 4.7.2017), ako aj predložením potvrdenia o jeho príjme a zmluvy o nájme bytu. Povolenie splátok bolo vzhľadom na to, že žalovaný má priemerný príjem vo výške 652,38 Eur, z ktorého musí uhrádzať predovšetkým náklady na bývanie vo výške 235,77 Eur
+ 25 Eur, pričom zvyšná suma cca 400,- Eur mesačne mu slúži na úhradu ostatných životných potrieb, dôvodné. Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti rozhodnutia o povolení splátok spĺňa požiadavku preskúmateľnosti, keď okresný súd použil správne zákonnú úpravu, riadne zistil skutkový stav a vyvodil správny právny záver s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku v odseku 36.
37. Za danej situácie podľa názoru odvolacieho súdu existovali dôvody pre povolenie splátok. Z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa povolenia splátok istiny s príslušenstvom podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vo výroku vecne správny potvrdil.
38. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
39. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
40. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
41. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.
42. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).