Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoE-476-2016.pdf
PDF · 142.36 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoE/476/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v exekučnej veci v prospech oprávneného: Poštová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, zast. splnomcnencom: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti povinnému: K. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. R., F. M. XXXX/ XX, pre vymoženie 2.000,00 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o žiadosti súdneho exekútora: JUDr. Pavel Halás, Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Popradská 70, pod sp. zn. EX 4045/15, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 16.06.2016, č.k. 7Er/404/2015-34, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovení § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 243 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 31 ods. 2, 3, § 40 ods. 1 písm. ), písm. b), § 45 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pričom poukázal aj na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-40/08 2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodriguez Noguieria a C-76/10 Pohotovosť proti Korčkovská a na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 174/02.
3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že za exekučný titul v tomto konaní označil oprávnený rozhodcovský rozsudok sp. zn. IA-C/0814/0419 zo dňa 24.09.2014 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.. Nároky v ňom priznané vychádzajú zo Zmluvy o úvere zo dňa 14.02.2013 uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou osobou. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky, v ktorých sa v bode 10.2.2 uvádza, že „banka a klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/ alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.“ Z obsahu zmluvy ďalej vyplýva, že povinná osoba uzatvárala zmluvu ako fyzická osoba občan. Nejde o zmluvu na účely podnikania ani na účely výkonu povolania, zamestnania. Z obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, že medzi právnym predchodcom
oprávneného ako veriteľom a povinnou osobou ako spotrebiteľom a dlžníkom bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Je to zrejmé z obsahu zmluvy, keď sa právny predchodca oprávneného zaviazal poskytnúť povinnej osobe finančné prostriedky a povinná osoba sa zaviazala tieto vrátiť spôsobom a v lehote dohodnutej. V osobe veriteľa ide podľa obsahu zmluvy o dodávateľa, ktorý má v predmete podnikania v obchodnom registri aj prijímanie vkladov a poskytovanie úverov. V osobe povinnej ide o dlžníka, fyzickú osobu - občana, ktorý zmluvu neuzavrel na účely podnikateľskej ani inej obchodnej činnosti. Účel úveru nie je v zmluve uvedený. Právny predchodca oprávneného zapracoval rozhodcovskú doložku, na základe ktorej mal konať rozhodcovský súd, do všeobecných podmienok ku zmluve o úvere, ako jednu z množstva iných a dokonca aj menej závažných podmienok. Zapracoval ju do všeobecných podmienok, ktoré už vopred pripravil a tieto už len hotové predkladá spotrebiteľovi ku zmluve na podpis. To, že nejde o dvojstranne vyjednanú podmienku vyplýva aj zo samotnej konštrukcie podmienok. Táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná. Je sformulovaná tak, že vlastne vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne spôsobom, ktorý si zvolí ten, čo žaluje. Takúto podmienku je potrebné z pohľadu Občianskeho zákonníka považovať za absolútne neplatnú. Ide o jednostrannú a neprijateľnú podmienku, ktorá bráni povinnému obrátiť sa v prípade sporu na štátny súd. Znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie štátnym súdom. Tak mu znemožňuje vlastne domôcť sa svojho práva a stavia ho do pozície nerovnocenného účastníka právneho vzťahu. Okrem toho rozhodcovský súd si vybral sám dodávateľ, teda oprávnený. Nie je to zhodný prejav oboch strán zmluvy. Povinný sa na tomto výbere nepodieľal. Následne ak sa dodávateľ rozhodne žalovať spotrebiteľa na základe tejto rozhodcovskej doložky na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ je nútený touto doložkou a jednostranným výberom dodávateľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Musí tak podľa nej urobiť, lebo už vopred, pred vznikom akéhokoľvek sporu zo zmluvy sa musel vzdať prijatím podmienok zmluvy, svojho práva brániť sa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Povinný nemal na výber. Mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam dodávateľa, jednoznačne silnejšieho účastníka v tomto zmluvnom vzťahu. Naviac je nutné uviesť, že spravidla je to veriteľ, ktorý sa ocitá v pozícii toho, ktorý návrh podáva, lebo väčšinou dlžníci sú tými osobami, ktoré zmluvy z pohľadu splácania úveru nedodržiavajú. Ide teda o značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu. Navyše doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Preto akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe neprijateľnej podmienke - rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením neakceptovateľným. Platná rozhodcovská doložka je pritom predpokladom toho, aby mohlo byť vedené rozhodcovské konanie, aby mohol byť vydaný rozhodcovský rozsudok a aby tento mohol byť spôsobilým exekučným titulom (pri splnení aj ostatných zákonom daných podmienok). Ak neexistuje platná rozhodcovská doložka, rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní bez takejto doložky nemôže byť exekučným titulom. Taký rozsudok nemá žiadne účinky, pretože nebola založená právomoc rozhodcovského súdu platnou rozhodcovskou doložkou. V danom prípade rozhodcovská doložka je absolútne neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti. Ak vo veci rozhodcovský súd konal a rozhodoval a vydal rozhodcovský rozsudok, o ktorom oprávnený tvrdí, že je exekučným titulom, postupoval v rozpore so zákonom o rozhodcovskom konaní, pretože nemal na to danú právomoc. Nemal právo vo veci konať a rozhodovať. Nemal právo vydať rozhodcovský rozsudok. Ak ho napriek tomu vydal, ide o rozhodnutie nulitné, ktoré nemá účinky exekučného titulu ako to má na mysli exekučný poriadok. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul je v rozpore so zákonom. Keďže tento je v rozpore so zákonom a oprávnená osoba žiada návrhom na vykonanie exekúcie vymôcť plnenie na základe neúčinného exekučného titulu, je v rozpore so zákonom aj návrh oprávneného a v konečnom dôsledku je potom v rozpore so zákonom aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pre zistený rozpor so zákonom v častiach, ako je vyššie uvedené, súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.
4. Proti tomuto rozhodnutiu podal prostredníctvom svojho splnomocnenca odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že: konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“); neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP); súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP);
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP); rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP); súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej pariace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). V rozsiahlom odôvodnení odvolania sa oprávnený odvolával na množstvo uznesení odvolacích súdov v SR (Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/633/2011 zo dňa 26.6.2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2CoE/292/2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoE/27/2011 zo dňa 21.12.2011), uznesenie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4 Cdo/159/2009 zo 16.6.2009), rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. N23 Cdo/1201/2009 z 29.6.2010 a sp. zn. 23Cdo/4895/2009 z 28.4.2010) ako aj nálezov a uznesení Ústavného súdu SR (PL. ÚS 21/08 z 23.9.2009, III. ÚS 153/07 z 18.10.2007, III. ÚS 171/06 z 5.4.2007, III. ÚS 23/2013-8, ÚS 2/2002, II. ÚS 499/2012, II. ÚS 242/07 z 3.7.2008, I. ÚS 17/01 z 19.4.2001, II. ÚS 244/09 z 29.9.2009, I. ÚS. 390/08 z 23.4.2009, IV. ÚS 110/09 z 2.4.2009, I. ÚS 335/06 z 30.10.2007, III. ÚS 264/08 z 29.9.2005). Oprávnený dôvodil, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, čím zasiahol do princípu právnej istoty. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, t. j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova, predstavuje teda prekážku res iudicata. Súd prvej inštancie išiel nad rámec zákona, keď nerešpektoval ustanovenie § 35 a § 40 a nasl. z. č. 244/2002 Z. z. Ani ustanovenie § 45 ZoRK neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu, vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Exekučný súd nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd, alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. Rozsah preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu rozhodovania o udelení poverenia totožný s rozsahom jeho preskúmavacej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom súdov. Môže skúmať právomoc rozhodcovského súdu, avšak nie hmotnoprávne aspekty uplatnenia tejto právomoci. Uviedol, že pôvodný veriteľ Poštová banka, a.s. bola v čase uzatvárania úverovej zmluvy podľa § 93 ods. 1 z. č. 483/2001 Z. z. o bankách povinná ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská doložka dohodnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach a v Obchodných podmienkach pre úver, bola dohodnutá riadne a v súlade so zákonom. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka nakoľko arbitrárne a nezákonne skúmal platnosť rozhodcovskej doložky a porušením čl. 2 ods. 3 Ústavy SR konštatoval per se neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa, bez uvedenia v čom má údajná nerovnováha spočívať. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného, že nebolo preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, rovno, bez akýchkoľvek skutkových, či právnych dôvodov, ju označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Zároveň sa exekučný súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy tej istej inštancie, dokonca samotný exekučný súd. Pričom odvolateľ poukázal na systém rozhodovania na rozhodcovskom súde, ktorý ma byť podľa neho zabezpečiť prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa. Oprávnený ďalej namietal, že pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd uprel oprávnenému právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, následne na čo konštatoval súd zrušenie účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Takýto výklad je podľa oprávneného neprípustný z dôvodu, že nevyhnutne predpokladá a vyžaduje inú úpravu procesných práv a povinností účastníkov konania, než akú obsahuje exekučný poriadok a jednak odporuje systematike zákonnej úpravy pokiaľ ide o prieskum rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi SR. Ani v jednom z týchto prvkov neposkytuje OSP, ani Exekučný poriadok, ani ZoRK absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej a teda, napríklad, vykonať vo veci samej dokazovanie alebo, napríklad rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Čo sa týka aplikácie sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúry Európskeho súdneho dvora uviedol oprávnený, že nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o
smernicu EHS č. 93/19/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade nie interpretačný. Pričom taktiež podľa oprávneného pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, tak nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania
- bezprostredne záväzná. Teóriu o tzv. eurokonformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor, a to spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku. Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemožno priamo aplikovať nakoľko ide o sekundárny prameň práva a je záväzný pre každý členský štát, nemožno ju použiť v horizontálnych vzťahoch medzi subjektmi súkromného práva, obzvlášť ak už bola do právneho poriadku implementovaná. Zverom oprávnený dodal, že postupom exekučného súdu bol narušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne chráni len na základe jeho postavenia. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného. Oprávnený má za to, že súdy by mali viesť k dodržiavaniu zákonov a povinností, a nie jednostranne zvýhodňovať dlžníkov, ktorí sa vlastným konaním ocitnú na prahu exekúcie. Exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
5. Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej aj „CSP“), po zistení, že odvolanie (označené ako ,,sťažnosť“) bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vo výroku vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP).
8. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že od 1.7.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a ktorý sa v zmysle § 470 ods. 1 použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu účastníkovi konania nemožno odňať nadobudnuté právo na preskúmanie veci odvolacím súdom, hoci na súde prvej inštancie vydal rozhodnutie vyšší súdny úradník, keďže toto právo nadobudol do 30.6.2016 už v rámci začatého konania. Súčasťou právnych účinkov podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku je pri rozhodnutí vydanom na súde prvej inštancie vyšším súdnym úradníkom do 30.6.2016 i prípustnosť odvolania, aj keď bolo označené ako sťažnosť. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov Civilného sporového poriadku o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
9. Ako prvé odvolateľ namietal, že súd v exekučnom konaní bez zákonnej opory nebol oprávnený zaoberať sa (ne)platnosťou zmluvných podmienok, s čím sa odvolací súd s poukazom na nižšie uvedené nestotožňuje.
10. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.7.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
11. Podľa § 470 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, čiže pred 1.7.2016.
12. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní), vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
13. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
14. Podľa 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
15. Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len „ZoRK“) tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.
16. Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť, možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Ustanovenie § 45 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 227 ods. 1 CSP a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Smernica Rady č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť
sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.
17. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
18. Z obsahu spisu bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 14.02.2013 zmluvu o úvere, ktorý sa povinný zaviazal splácať v dohodnutých mesačných splátkach. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú i Všeobecné obchodné podmienky. V časti II. bode 10.2.2 týchto podmienok je dohodnutá rozhodcovská doložka, ktorá spory vzniknuté zo zmluvy rieši nasledovne: „Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.“ Podľa bodu 10.2.3 predmetných Všeobecných obchodných podmienok: „Ak Klient, najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu a/alebo Zmluvy nedoručí Banke písomne oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal.“
19. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy, najmä vo všeobecných podmienkach, žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Je teda nesporné, že predmetná rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná.
20. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Nadväzne dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008.
21. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
22. Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 2 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka
v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
23. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere, bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch.
24. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo.
25. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.
26. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
27. Súdny dvor EÚ v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý
by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.
28. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (viď. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.
29. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ podal žalobu povinne na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolá dodávateľ.
30. Cit. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia a to na fakticky nimi vybraný rozhodcovský súd.
31. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, ani pre spotrebiteľa skutočne alternatívnou. Po podaní návrhu veriteľom pre neho povinne na rozhodcovský súd, už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Zmluvná možnosť povinného najneskôr pri uzavretí bankového obchodu alebo zmluvy doručiť banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí (inak sa má za to, že ju prijal), sama osebe nijako neznamená individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky.
32. V obdobnej veci Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
33. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná rozhodcovský súd, ak žalobcom je veriteľ - dodávateľ, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súdom fakticky vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť spor pred inak príslušným štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 54 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že pôvodný veriteľ ako banka mal zo zákona povinnosť ponúknuť klientovi riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
34. Keďže predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný ničotný, neschopný vyvolať právne následky a materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
35. Obdobne NS SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú u je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
36. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca 2012, podľa ktorého oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
37. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.
38. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správne s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
39. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).