Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22Csp-27-2017.pdf
PDF · 100.93 KB
Case nature
Area
Subarea
22Csp/27/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Liptovský Mikuláš, sudkyňou JUDr. Martinou Mochnáčovou, v právnej veci žalobcu: KRUK Česká a Slovenská republika, s. r. o., so sídlom Československé armády 954/7, 500 03 Hradec Králové, ČR, IČO: 247 85 199, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária Gallo s.r.o., so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352, proti žalovanému: X. X., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Y.. X. X. XXXX/XXXA, XXX XX H. X., o zaplatenie 199,93 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 184,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 17. 12. 2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku sa žaloba zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84,86%.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou okresnému súdu dňa 02. 10. 2017 sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 199,93 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 17. 12. 2016 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Uviedol, že spoločnosť Provident Financial, s.r.o., uzatvorila so žalovaným dňa 18. 11. 2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 570114680, na základe ktorej poskytla žalovanému pôžičku vo výške 14,14 eur. Žalovaný sa zaviazal túto splácať v pravidelných týždenných splátkach po dobu 45 týždňov v sume 10,02 eur. Posledná predpísaná splátka bola splatná dňa 29. 09. 2014. Pôžička bola poskytnutá žalovanému jednorazovo, hotovostne. Dňa 18. 11. 2013 uzavrel veriteľ so žalovaným Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej sa spoločnosť Provident Financial, s.r.o., zaviazala poskytnúť žalovanému službu špecifikovanú v článku I. uvedenej zmluvy, za ktorú mal žalovaný zaplatiť odmenu vo výške 185,40 eur. Žalovaný bol povinný splácať odmenu v pravidelných týždenných splátkach po dobu 45 týždňov v sume 4,12 eur. Celková výška mesačnej splátky z titulu oboch zmlúv tak predstavovala 14,14 eur. Žalovaný sa danou zmluvou okrem iného zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky spolu s úrokmi z úveru ako aj uhradiť celkové náklady spojené s poskytnutím úveru. Zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzavretá dňa 16. 12. 2016 podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi spoločnosťou Provident Financial, s.r.o. ako postupcom a spoločnosťou KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o. ako postupníkom postúpila spoločnosť Provident Financial, s.r.o. pohľadávku voči žalovanému vrátane príslušenstva na aktuálneho žalobcu, o čom bol žalovaný upovedomený oznámením o postúpení pohľadávky. Žalovaný porušil svoju povinnosť splácať záväzky zo zmlúv špecifikovaných v žalobe riadne a včas a uhradil len splátky v celkovej výške 99,18 eur. Žalobca listom zo dňa 16. 08. 2017 - Výzva pred podaním žaloby vyzval žalovaného k úhrade celej dlžnej sumy. Tento do dnešného dňa na uvedené nereagoval. Celkový dlh žalovaného ku dňu podania žaloby je vo výške 199,93 eur. Žalobca si zároveň v spore uplatnil zákonné úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po postúpení pohľadávky. K žalobe bola pripojená Zmluva
o spotrebiteľskom úvere zo dňa 18. 11. 2013, Zmluva o zabezpečení splátok úveru zo dňa 18. 11. 2013, Výpis splátok a úhrad k úveru č. 570114680, Oznámenie o postúpení pohľadávok zo dňa 16. 12. 2016 s podacím hárkom, Predžalobná výzva zo dňa 16. 08. 2017 s podacím hárkom a výpis z českého obchodného registra.
2. Žalovaný sa k podanej žalobe písomne nevyjadril.
3. Okresný súd vykonal dokazovanie v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku, pričom zistil skutkový stav nasledovne.
4. Spoločnosť Provident Financial, s.r.o., uzavrela dňa 18. 11. 2013 so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 570114680, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 360,- eur. Celkové náklady žalovaného podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. boli tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, pričom úrok bol vyjadrený úrokovou sadzbou vo výške 22,90% ročne zo sumy úveru t.j. vo výške 39,06 eur a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou vo výške 51,49 eur. Celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavovali ročnú percentuálnu mieru nákladov vo výške 69,48%. Celková čiastka podľa § 2 písm. h) zákona č. 129/2010, ktorú mal žalovaný zaplatiť veriteľovi na základe zmluvy, bola tvorená súčtom úveru a celkových nákladov, pričom v čase uzatvorenia zmluvy a pri predpoklade riadneho a včasného plnenia dlhu predstavovala sumu 450,55 eur. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov vzťahujúca sa na úver poskytnutý na základe zmluvy predstavovala 50,91%. Žalovaný mal dlh splatiť v 45-tich týždenných splátkach, pričom výška každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú predstavovala 10,02 eur a výška poslednej splátky bola 9,67 eur. Úver sa za podmienok podľa zmluvy poskytol na dobu 45-tich týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy bol 7. deň 45. týždňa po dni uzavretí zmluvy. Zo zmluvy tiež vyplýva, že splatnosť prvej splátky dlhu nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky.
5. V ten istý deň, ako došlo k uzavretiu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 18. 11. 2013, uzavrela spoločnosť Provident Financial, s.r.o. so žalovaným Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej bolo poskytovanie služby spočívajúcej v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol žalovanému poskytnutý na základe Zmluvy č. 570114680. Žalovaný sa zaviazal, že za poskytnutie uvedenej služby zaplatí veriteľovi celkovú odmenu vo výške 185,40 eur, a to v 45-tich pravidelných mesačných splátkach po 4,12 eur (44 splátok) a posledná splátka mala predstavovať 4,12 eur.
6. Z Výpisu splátok a úhrad Provident Financial, s.r.o., k Úveru č. 570114680 mal súd preukázanú celkovú sumu úhrad vykonaných zo strany žalovaného v zmysle predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmysle výpisu zaplatil žalovaný doposiaľ žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi sumu 175,20 eur.
7. Z obsahu Oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 16. 12. 2016 adresovaného žalovanému vyplýva, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 16. 12. 2016 sa spoločnosť KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., stala veriteľom pohľadávky, ktorá vznikla spoločnosti Provident Financial, s.r.o. voči žalovanému, a to na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 570114680 zo dňa 18. 11. 2013 a Zmluvy o zabezpečení splátok úveru zo dňa 18. 11. 2013. Listina bola žalovanému odoslaná dňa 27. 12. 2016.
8. Z obsahu Predžalobnej výzvy adresovanej žalovanému zo dňa 16. 08. 2017 vyplýva výška dlhu na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere v celkovej sume 469,47 eur, v ktorom je zahrnutý aj zákonný úrok z omeškania. Listina bola žalovanému odoslaná dňa 18. 08. 2017.
9. Po právnej stránke posúdil okresný súd vzťah sporových strán založený zmluvou zo dňa 18. 11. 2013 ako vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 18. 11. 2013 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), keďže právny predchodca žalobcu konal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojho podnikania, keď žalovanému poskytol úver a spotrebiteľ, teda žalovaný, nekonal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na uvedenú zmluvu bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 9 uvedeného zákona, a to v znení účinnom ku dňu 18. 11. 2013. V zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ daného predpisu bol povinnou náležitosťou
zmluvy o spotrebiteľskom úvere údaj o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, príp. poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
10. Z obsahu predloženej zmluvy je zrejmé, že táto vymedzila výšku úveru, výšku splátok, ako aj sadzby úrokov a ročnej percentuálnej miery nákladov. Výška splátky úveru predstavovala 10,02 eur (resp. 9,67 eur), avšak daná suma nie je členená v zmysle spomínaného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva neobsahovala priamo v texte štruktúrované spresnenie jednotlivých zložiek danej splátky, a to rozčlenením na istinu, poplatky a úroky, čo malo za následok posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z.).
11. V tejto súvislosti považoval okresný súd vzhľadom na obsah rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15 venovať pozornosť argumentácii tejto súdnej autority, a to v kontexte naznačeného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. Predovšetkým bolo nevyhnutné posúdiť, či závery prijaté Súdnym dvorom EÚ vo vzťahu k otázke štruktúry splátok v zmluve o spotrebiteľskom úvere možno aplikovať na danú vec.
12. Súdny dvor na základe prejudiciálnych otázok položených Okresným súdom Dunajská streda okrem iného v rozhodnutí uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice (pozn. Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS) sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. 13. Článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
14. Na tomto mieste sa žiada zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS.
15. Niet žiadnych pochybností, o tom, že slovenský zákon ide nad rámec smernice č. 2008/48/ES a celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny, ako aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica č. 2008/48/ES, (ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, teda zákaz odchýlenia od ustanovení smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“ (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 18. 11. 2013). K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov.
16. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ.
17. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne: musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za
použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykovým logicky, systematický, historický, teleologický výklad), nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady.
18. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.
19. Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku Súdneho dvora EÚ C 42-15 vyložil toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova by „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.
20. Žiada sa uviesť, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala (a aj podáva) stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/642/2014, rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/256/2013, sp. zn. 6Co/30/2017, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/21/2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/243/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/47/2015) a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so smernicou, by bolo potrebné zákon č. 129/2010 Z. z. novelizovať a zosúladiť s textom smernice, inak by sa jednalo o výklad práva contra legem a bola by porušená zásada právnej istoty.
21. Napokon považoval súd za potrebné poukázať aj na vzniknuté pochybnosti o správnosti údaja o výške ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j/, § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch), ktorá zjavne vychádzala z údajov zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nie však z ďalšieho nákladu vzniknutého v spojitosti so Zmluvou o zabezpečení splátok úveru. K jej neprijateľnosti sa súd vyjadrí nižšie, avšak zdôrazňuje, že údaj o RPMN má slúžiť pre orientáciu spotrebiteľa pri výbere finančných produktov a táto musí byť stanovená na základe všetkých úrokov a poplatkov spojených s poskytnutím spotrebiteľského úveru.
22. V zmysle uvedených záverov, keďže okresný súd považoval poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, priznal žalobcovi len nezaplatenú časť istiny v sume 184,80 eur (úver v sume 360,- eur mínus zaplatená suma 175,20 eur). Pre úplnosť na tomto mieste súd uvádza, že žalobca v rámci skutkových tvrdení uvádzal splatenú sumu len vo výške 99,18 eur, čo však odporovalo ním predloženému listinnému dôkazu - Výpisu splátok a úhrad k úveru č. 570114680.
23. Vzhľadom na to, že si žalobca v konaní uplatnil aj nárok na úroky z omeškania, súd rozhodol v zmysle § 517 ods. 1, 2 v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. o priznaní nároku na úhradu úrokov z omeškania, a to vo výške 5% ročne od 17. 12. 2016 do zaplatenia. Žalobcovi by patrili úroky z omeškania vo výške platnej ku dňu omeškania každej jednotlivej splátky a podľa sadzby platnej v daný deň. Žalobca však úroky z omeškania požadoval až od 17.12.2016 vo výške 5% (žiadal teda menej), z ktorého dôvodu bol súd povinný akceptovať žalobný petit.
24. Pokiaľ ide o nároky vyplývajúce zo Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, túto súd posúdil ako neplatnú v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Išlo totiž o formulárovú zmluvu, ktorú zjavne dlžník podpísal v kontexte kontraktácie hlavnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a ktorá
nemala zabezpečiť pre dlžníka osobitnú službu, ale zrejme viedla k navyšovaniu nákladov spojených s úverom. Predmetom danej zmluvy bolo poskytnutie služby spočívajúcej v prevzatí splátok úveru, za čo mal spotrebiteľ zaplatiť celkovú sumu 185,40 eur, teda sumu presahujúcu polovicu istiny úveru. Súdu nebol celkom jasný benefit vyplývajúci z tejto dohody pre spotrebiteľa - veriteľovi priniesla síce ďalšie nenáležité finančné prostriedky, zatiaľ čo dlžník mal iba pravdepodobne zjednodušený spôsob splácania v mieste svojho trvalého bydliska. Realizácia danej zmluvy je však otázna, pretože jej obsah definuje miesto splácania dlhu v uvedenom bydlisku „alebo na inom mieste, určenom predchádzajúcou vzájomnou dohodou zmluvných strán“. Vychádzajúc z kontraktačnej a informačnej prevahy veriteľa bolo možné pri tejto dohode úplne zmariť jej realizáciu akoukoľvek požiadavkou na zmenu miesta preberania splátok úveru. Ako už bolo spomenuté, hodnota označenej služby dosiahla viac ako polovicu poskytnutého úveru, konkrétne išlo o 4,12 eur za prevzatie každej splátky, čo možno ťažko vnímať ako vyvážený prístup k definovaniu práv a povinností účastníkov zmluvy, keď zaplatenie splátky úveru vo výške 10,02 eur (resp. 9,67 eur) by platbou prostredníctvom pošty bolo spoplatnené sumou 1,- eur (https://www.posta.sk/sluzby/postovy-poukaz-na-adresu). Súd uvádza ako príklad tento spôsob platby najmä z dôvodu, že dlžník nemusel disponovať bankovým účtom, kde by prevod nebol zrejme spoplatňovaný žiadnou sumou. Pre úplnosť tiež treba dodať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere výslovne stanovovala splácanie dlhu na účet veriteľa s presnými platobnými údajmi, z ktorého dôvodu nie je zrejmé, k čomu mala slúžiť ďalšia dohoda o preberaní splátok, ak dlžník mohol v ktorejkoľvek pobočke banky vykonať príslušnú úhradu. Za daných okolností súd neakceptoval žiadne nároky uplatňované z Dohody o zabezpečení splátok úveru, pretože táto je z dôvodu jej neprimeranej nevýhodnosti pre spotrebiteľa neplatná.
25. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z čiastočného úspechu žalobcu v spore. Tento dosiahol úspech v rozsahu 92,43%, žalovaný dosiahol úspech v rozsahu 7,57%, z čoho vyplýva čistý úspech žalobcu v rozsahu 84,86%. O výške trovy konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odvolanie na Okresnom súde Liptovský Mikuláš. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline.
Podľa § 363 CSP, sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.