Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/90/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov: JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova č. 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: K. S., nar. XX.XX.lXXX, bytom P., V. XXX/XX, o zaplatenie sumy 3.777,57 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 26. júla 2016 č.k. 5C/96/2016-43 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e a v napadnutom výroku o povolení splátok a v závislom výroku o náhrade trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.777,57 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 25.09.2015 až do zaplatenia, keď vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi pomernú časť trov konania vo výške 90,80% a ďalším výrokom povolil žalovanému zaplatiť dlh v mesačných splátkach po 100,- eur vždy do 30. dňa toho-ktorého mesiaca počnúc od právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškaním sa so splnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 52 ods. 1 a 4, § 52 ods. 5, 9, § 54 ods. 1, 2 OZ, § 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanej veci došlo dňa 04.042014 k uzatvoreniu zmluvného vzťahu, obsahom ktorého bol záväzok žalobcu, v rámci svojej podnikateľskej činnosti, poskytnúť žalovanému finančné prostriedky 4000,00 eur, žalovaný uhradil 222,43 eur. Súd dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje zákonom stanovené náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ výška počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru a účely jeho splatenia. V tomto smere poukazujúc procesný súd na obdobné rozhodnutie Krajského súdu v Trnave už zo dňa 2.10.2012 č.k. 10Co 169/2011 - 118 v spojitosti s konaním 8C 23/2011-85 Okresného súdu Dunajská Streda ako aj zaujatého právneho názoru na ktorý odkazuje v tomto rozsudku Krajský súd a to uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9.8.2011 č.k. 10CoE 313/2010-44.Aj vzhľadom na neexistenciu splnenia podmienky podľa § 9 ods. 2 písm. k/ sa považuje takto uzavretá zmluva v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ za bezúročnú, a bez poplatkov. Uvedená právna prax pretrváva. Preto súd nemohol priznať žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov, ktoré uplatnil a ani poplatky , ktoré si vyčíslil podľa sadzobníka poplatkov u žalobcu. Nakoľko žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 4 000,-eur a v dôsledku nesplnenia podmienok požadované zákonom sa stal úver bez úročný a bez poplatkov, bol povinný žalovaný zaplatiť len úhradu čo do istiny poskytnutého úveru. Z dokladov predložených

žalobcom, evidencia vedenej výlučne pre potreby žalobcu, vyplynulo, že žalovaný na úvere zaplatila 222,43 eur, keď čo do rozdielu 3777,57 eur bol nárok žalobcu dôvodný. Vo zvyšku čo do úrokov z úveru a poplatkov súd žalobu zamietol ako neodôvodnenú, keď uver bol bezúročný a bez poplatkov, nárok žalobcu bol len na zaplatenie istiny. Žalobca si svoju povinnosť splnil, keď žalovaný porušil podmienky zmluvy, nevrátil úver riadne a včas , keď bol v omeškaní od júla 2015, keď žalovaného vyzval na úhradu nedoplatku do 01.08.2015. Následne dňom 24.09.2015 vyzval na splnenie celého dlhu naraz v dôsledku zosplatnenia pohľadávky. Žalobca si uplatnil zákonný úrok z omeškania 8,75% ročne. Následne v zmysle novely 20/2013Z.z. bol úrok znížený na 5 percentuálnych bodov. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania len do výšky 5%, teda v nižšej sume než ako bol zákonom stanovený úrok z omeškania, ktorým návrhom je súd viazaný v zmysle § 216 ods.1 CSP. Celková výška uplatneného nároku bola 4019,43 eur. Žalobca bol úspešný v časti uplatnenej istiny 3 777,57 eur. Úspešný bol 95,40% nároku, keď žalovaný bol úspešný v 4,60%. Vzhľadom na pomer úspechu žalobcu 90,80%, priznal náhradu trov konania. S poukazom na ustanovenie § 232 ods. 4 súd umožnil žalovanému splácať dlh v mesačných splátkach po 100,-eur, vzhľadom na výšku nedoplatku na úvere, pomery žalovaného pri uložení povinnosti zaplatiť dlh naraz, by bola zjavne ohrozené základné životné potreby rodiny. Pri povolení splátok po 100,-eur sa zabezpečí návratnosť dlhu do troch rokov.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie a to v rozsahu zamietajúcej časti a v časti, v ktorej súd povolil žalovanému zaplatiť dlh v splátkach, podal odvolanie žalobca z dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň priznal náhradu trov konania. Odvolateľ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., keď uviedol, že v zmysle bodu 1.1 zmluvy banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v tejto zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a.s., ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Niektoré z náležitostí, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo VOP. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy, kde je uvedená výška anuitnej splátky v sume 72,01 eur, termín prvej splatnosti anuitnej splátky 22.04.2014, počet anuitných splátok 120 a periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne a to v 20. deň kalendárneho mesiaca. Ďalej odvolateľ uviedol, že pokiaľ by mal samotný text zmluvy obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úveru, znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie. Výška, počet a termín splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady zrejmé už v čase uzatvorenia zmluvy, sú uvedené v samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP a tým aj súčasťou zmluvy. Ďalej odvolateľ poukázal na pripravovanú novelu Zákona o spotrebiteľských úveroch z októbra 2015, z ktorej vyplýva, že za právneho stavu ku dňu uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy Zákon o spotrebiteľských úveroch od veriteľa nevyžadoval zahrnúť všetky náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 do samotného textu zmluvy a z dotknutého písmena k) nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve presný rozpis toho, aký podiel z jednotlivých splátok pripadá na uhradenie istiny a úrokov. Túto funkciu plní amortizačná tabuľka, o ktorú môže spotrebiteľ kedykoľvek veriteľa požiadať a tento je povinný ju spotrebiteľovi bezplatne poskytnúť. Ďalej odvolateľ napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd povolil žalovanému zaplatiť dlh v splátkach a uviedol, že má za to, že súd nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možnosti žalovaného uhradiť dlžnú pohľadávku, keď sa vôbec nezaoberal majetkovými pomermi žalovaného, ale svoje zistenia obmedzil výlučne na uvedenie, že má nedoplatok na úvere, náklady na bývanie rodiny 500,- eur a vzhľadom na jeho pomery by boli zjavne ohrozené životné potreby rodiny a to bez jeho ďalšieho preukazovania. Je toho názoru, že súd prvej inštancie nedostatočne postihol skutkový stav a jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nezaslal.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ ,

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie(§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v napadnutej zamietajúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny potvrdiť a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti lehoty plnenia priznanej sumy spolu so závislým výrokom o náhrade trov konania je dôvodné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/96/2016 je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 3.777,57 eur, nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 3,52 eur, úroku vo výške 176,83 eur, úrokov z omeškania vo výške 1,51 eur, úroku vo výške 17,90% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 3.777,57 eur od 25.09.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny 3.777,57 eur a nezaplatených úrokov 176,83 eur od 25.09.2015 do zaplatenia.

8. Predmetom odvolacieho konania s prihliadnutím na odvolaciu argumentáciu odvolateľa je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh žalobcu zamietnutý a to v časti istiny 3,52 eur titulom poplatkov za poistenie, úroku vo výške 176,83 eur, úrokov z omeškania vo výške 1,15 eur, úroku vo výške 17,90% ročne zo sumy 3.777,57 eur od 25.09.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z úrokov vo výške 176,83 eur od 25.09.2015 do zaplatenia a posúdenie lehoty na plnenie, ktorou súd prvej inštancie povolili žalovanému zaplatiť dlžnú sumu vo výške 3.777,57 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,9% ročne od 25.09.2015 do zaplatenia v splátkach po 100,- eur vždy do 30. dňa toho-ktorého mesiaca počnúc od právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškaním s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého dlhu a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že povinnou náležitosťou úverovej zmluvy nie je podrobný rozpis výšky, počet a termíny každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky, nebola splnená podmienka na určenie dlhšej lehoty na plnenie.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel i k správnym skutkovým zisteniam a vec v časti zamietnutia návrhu aj správne právne posúdil. V tejto časti odvolací sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje.

10. Keďže sa odvolací súd stotožňuje nielen s výrokom, ale aj so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti, na zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. § 387 ods. 2 len ho dopĺňa reagovaním na odvolanie žalobcu.

11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že návrh žalobcu v tejto zamietajúcej časti nie je dôvodný. Odvolací súd nezistil, aby prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 v súvislosti s hodnotením dôkazov. Skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikované právne predpisy a daný právny vzťah správne posúdil ako nárok navrhovateľa na zaplatenie žalovanej istiny titulom uzavretej zmluvy o úvere v zmysle Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

12. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 13. Podľa § 11 ods. 1 cit. zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 14. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné. 15. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 4.4.2014 úverovú zmluvu, ktorou žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 4.000,- Eur s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou 17,90 %, pravidelnými mesačnými splátkami po 72,01 Eur v počte 120 splátok, RPMN v sume 21,51 %, priemernou RPMN 18,87 %, konečnou splatnosťou 20.3.2024. Žalovaný zaplatil žalobcovi z poskytnutého úveru sumu 222,43 eur. 16. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu preto správne priznal žalobcovi sumu 3.777,57 Eur s príslušenstvom ako rozdiel poskytnutého úveru 4.000,- Eur a žalovaným uhradenou sumou 222,43 Eur. Zároveň správne žalobu v časti istiny 3,52 eur titulom poplatkov za poistenie, úroku vo výške 176,83 eur, úrokov z omeškania vo výške 1,15 eur, úroku vo výške 17,90% ročne zo sumy 3.777,57 eur od 25.09.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z úrokov vo výške 176,83 eur od 25.09.2015 do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol. 17. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na úverovú zmluvu č. 0000000000116114, zo dňa 4.4.2014 v ktorej je vyslovene dohodnuté v čl. 1 pri výške a periodicite, termíne splatnosti anuitnej splátky: „72,01 eur, v 20.deň kalendárneho mesiaca“, v rubrike poplatok za poistenie schopnosti splácať úver : 1,76 eur/mesačne. Zmyslom uvedenej právnej úpravy nie je „zasielanie de facto troch samostatných splátok (istiny, úrokov a poplatkov)“ ako tvrdí odvolateľ, ale stanoviť presné pravidlá splácania spotrebiteľských úverov. Citované zmluvné dojednania nemožno vyhodnotiť ako jasné a zrozumiteľné dojednanie výšky splátky istiny, výšky splátky úrokov, zrozumiteľné dojednanie počtu splátok istiny, splátok úrokov, ani dojednanie ich splatnosti spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti.

18. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky nemôže byť považované za splnenie povinnosti, ktorá vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností veriteľa tak, aby sa dlžník dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky povinné náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Zákon môže stanoviť, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods.2 smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku (rozsudok Súdneho dvora - tretia komora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15). Keďže nedošlo doposiaľ k zmene zákonného ustanovenia uvedeného v ust. § 9 ods. 2 písm.

k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd zotrváva na svojom stanovisku, že špecifikácia splátky istiny, úrokov a iných poplatkov musí byť v zmluve jasne zadefinovaná.

19. Ďalej odvolací súd uvádza, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015 (na ktorý poukázal v odvolaní žalobca), poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. 20. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 18 vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. 21. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013. 22. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. 23. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. 24. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. 25. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. 26. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. 27. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými

tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil. 28. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalobcu v časti výroku ohľadne povolenia lehoty na plnenie dlžnej sumy, na základe ktorej súd povolil žalovanému zaplatiť dlh v mesačných splátkach po 100,- eur vždy do 30. dňa toho-ktorého mesiaca počnúc od právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

29. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že s poukazom na ustanovenie § 232 ods. 4 umožňuje žalovanému splácať dlh v mesačných splátkach po 100,- eur a to vzhľadom na výšku nedoplatku na úvere, pomery žalovaného pri uložení povinnosti zaplatiť dlh naraz, ak by boli zjavne ohrozené základné životné potreby rodiny a pri povolení splátok po 100,- eur sa zabezpečí návratnosť dlhu do troch rokov.

30. Odvolateľ namietal, že predmetné rozhodnutie je nepreskúmateľné a súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ak dospel k záveru, že v preskúmavanej veci je dôvodné uložiť žalovanému splácať predmetný dlh v splátkach. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa zaoberal len tým, že posúdil výšku nedoplatku na úvere a že pomery žalovaného, ktoré však v rozhodnutí nie sú žiadnym spôsobom špecifikované, mu neumožňujú zaplatiť vzhľadom na výšku celú sumu naraz, nakoľko by tým boli zjavne ohrozené základné životné potreby rodiny.

31. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. 32. Podľa § 232 ods. 4 ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia. 33 Z citovaných ustanovení vyplýva, že ak súd pristupuje k autoritatívnemu rozhodnutiu (rozsudkom) o žalobe na peňažné plnenie (o aký prípad ide aj v prejednávanej veci), zákonnou lehotou plnenia a zároveň pravidlom je lehota troch dní, počítaná od právoplatnosti rozsudku. Štandardne preto súd ukladá splnenie povinnosti v takejto lehote. Na každú jednu výnimku z pravidla musia potom existovať dôvody, ktoré je potrebné riadne odôvodniť, čo platí aj pri odôvodňovaní rozhodnutia, a to či už pre dlhšiu než trojdňovú lehotu, alebo pre povolenie splátok a určenie ich výšky a podmienok splatnosti. 34. Odvolací súd má za to, že okresný súd správne uviedol v danom prípade vyššie citované zákonné ustanovenia, keď § 232 ods. 3 v spojení s § 232 ods. 4 CSP, ktoré umožňujú súdu určiť dlhšiu lehotu na plnenie ako 3 dni a to aj formou splátok, avšak na ich aplikáciu nemal súd prvej inštancie dostatočne zistený skutkový stav veci, na čo vo svojich odvolacích námietkach poukázal aj odvolateľ. 35. Na základe ustálenej súdnej praxe je pri úvahe o určení lehoty na splnenie povinnosti alebo pri určení, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu; súd musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery sporových strán, výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, prejavenú snahu o plnenie záväzku žalovaným, dobu, po ktorej by umožnením vykonania plnenia v splátkach došlo k zaplateniu prisúdenej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a podmienkach ich zročnosti) ako aj to, či povolenie plnenia prisúdenej sumy v splátkach neprimerane nezasiahne do majetkových pomerov veriteľa, pričom súd môže určiť, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia; súd teda musí lehotu na plnenie určiť tak, aby jej dĺžka nepoprela samotný účel súdneho konania a v konečnom dôsledku viedla k odstráneniu právnej neistoty medzi sporovými stranami; záver súdu o splnení podmienok na určenie dlhšej lehoty na vykonanie plnenia ako tri dni od právoplatnosti rozsudku musí byť vždy náležite odôvodnený. 36. Ak súd pristupoval k autoritatívnemu rozhodnutiu (rozsudkom) o žalobe na peňažné plnenie (o aký prípad išlo aj v prejednávanej veci), zákonnou lehotou plnenia a zároveň pravidlom bola lehota troch dní, počítaná od právoplatnosti rozsudku. Štandardne preto súd ukladal splnenie povinnosti v takejto lehote a na každú výnimku z pravidla museli existovať dôvody, ktoré bolo aj v prípade rozhodovania potrebné riadne odôvodniť, čo platilo aj pri odôvodňovaní rozhodnutia sa či už pre dlhšiu než trojdňovú lehotu, alebo pre povolenie splátok a určovanie ich výšky a podmienok ich zročnosti. Jedným z ustálených pravidiel rozhodovacej praxe súdov je pravidlo, podľa ktorého by k zaplateniu celého dlhu i vo forme splátok malo prísť najneskôr do 36 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa takáto výhoda poskytla (resp. v časovom intervale takéto rozpätie prekračujúcom nanajvýš nepatrne) a to i pri pominutí

okolnosti získania žalovaným nespornej výhody (odkladu) už praktickým donútením žalobkyne uplatniť právo na súde.

37. Súdu prvej inštancie nešlo nevytknúť, že rozsudok v napadnutej časti lehoty na plnenie vôbec neodôvodnil vecne. Z odôvodnenia vôbec nevyplýva prečo povolil splátky, prečo žalovanému u ktorého neboli zistené jeho mesačné príjmy a ani príjmy ostatných členov žijúcich s spoločnej domácnosti povolil splátky vo výške 100 eur mesačne, a teda z rozhodnutia vôbec nevyplýva či a ako mal preukázané tvrdenia žalovaného ohľadom jeho sociálnej a rodinnej situácie.

38. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných v konaní. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a stranám umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49). Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom).

39. Odvolací súd po preskúmaní veci v napadnutej časti lehoty na plnenie dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie neposkytol žiaden argumentačný základ pre svoj záver o dôvodnosti povolenia splátok.

40. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti lehoty na plnenie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesprávnym procesným postupom totiž súd prvej inštancie znemožnil stranám, aby uskutočnili svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok vzhľadom na úplnú absenciu argumentačného základu, ktorý by odvolací súd mohol preskúmať, nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorý nenahrádza postup súdu prvej inštancie).

41. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať už podľa nového procesného kódexu CSP. Je pritom nutné rešpektovať základné princípy o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanoveniami

a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery pri rozhodovaní o lehote na plnenie.

42. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

43. Podľa § 396 ods. 3 ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

44. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .