Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15C/85/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Zuzanou Belanovou v právnej veci žalobcu: U.. T. R., narodený XX.XX.XXXX, bytom F. č. XX, U. M. F., zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokátom so sídlom Ul. Sov. hrdinov 163/66, Svidník proti žalovanej: Slovenská republika-Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 5.556,42 Eur s prísl., takto

rozhodol:

:

Súd žalobu zamieta.

Žalovaná nemá nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 25.02.2014 domáha podľa zákona č. 58/1969 7b. náhrady škody, ktorú odvodzuje od toho, že bol na základe uznesenia Ministerstva vnútra SR Úradu inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava ČTS:ÚIS-2/KOK-2OO4 zo dňa 27.02.2004 obvinený zo spáchania trestného činu, pričom trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T 138/2005 zo dňa 29.07.2013. Žalobca si uplatňuje voči žalovanej nárok na náhradu škody vo výške 5.556,42 eur s príslušenstvom. 2. Žalovaná sa vyjadrila písomne podaním zo dňa 16.04.2014, pričom žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu, že nie sú splnené zákonné predpoklady na priznanie žalobcom požadovaného nároku. Pokiaľ ide o tvrdenú nezákonnosť predmetného rozhodnutia žalovaná uviedla, že nie je možné za nezákonné rozhodnutie považovať žiadne rozhodnutie v trestnom konaní, keďže žiadne rozhodnutie nebolo po svojej právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť a nespĺňa preto atribúty nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyžaduje vyššie citované ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 7b. Nezákonným je iba rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť a následne bolo zrušené, pričom muselo byť zrušené pre nezákonnosť. pre existenciu nezákonného rozhodnutia nepostačuje len samotné zrušenie právoplatného rozhodnutia, k takému to zrušeniu musí dôjsť pre jeho nezákonnosť. V porovnaní s inými odvetviami práva má pojem zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť osobitný význam práve v trestnom práve, keďže upravuje inštitúty, ktoré výslovne ustanovujú nutnosť konštatovať porušenie zákona (nezákonnosť), ktoré je dôvodom zrušenia rozhodnutia. Ide o tri opravné prostriedky upravené v trestnom práve procesnom, a to zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní (§ 363 až 367 zákona č. 301/2005 Z.z.), dovolanie (§ 368 až 392 zákona č. 301/2005 Z.z.) a sťažnosť pre porušenie zákona (§ 266 až 276 zákona č. 141/1961 Zb.). Zo známeho skutkového stavu nevyplýva, že by bol v prípade žalobcu úspešne použitý takýto opravný prostriedok. Z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T 138/2005 zo dňa 29.07.2013 vyplýva, že trestné stíhanie nebolo premlčané v čase vznesenia obvinenia ani v čase podania obžaloby, ale k premlčaniu došlo až počas súdneho konania, a to konkrétne dňa 27.08.2010. Z uznesenia o zastavení trestného stíhania v danej situácii preto nie je možné odvodiť nezákonnosť obvinenia, keďže

3. Uznesenie o zastavení trestného stíhania dôvodnosť obvinenia v žiadnom prípade nespochybňuje a trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že došlo k zániku trestnosti činu. a to po v znesení obvinenia. V situácii, ak bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené z dôvodu, Že zanikla trestnosť činu v Čase po vznesení obvinenia a po podaní obžaloby (t.j. nie napr. z dôvodu, že sa skutok nestal, že skutok nie je trestným činom že sa nedokázalo, že ho spáchal žalobca a pod.), žalovaná o to dôraznejšie odmieta akékoľvek extenzívne výklady, že orgány činné v trestnom konaní vydali nezákonné rozhodnutie alebo sa dopustili nesprávneho úradného postupu. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1961 Zb. () trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie premlčané. Podľa prvej vety § 11 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. () v trestnom stíhaní, ktoré bolo zastavené z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. a), sa však pokračuje, ak vyhlási obvinený do troch dní odvtedy, čo mu bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania oznámené, že na prejednaní veci trvá. Podľa § 227 zákona Č. 141/1961 Zb. () ak bolo trestné stíhanie zastavené v dôsledku premlčania alebo niektorého z dôvodov uvedených v § 172 ods. 2 a v konaní sa pokračovalo len preto, že obžalovaný na prejednaní veci trvá (§ 11 ods. 2,§ 172 ods. 5), súd, ak nezisti žiadny iný dôvod na oslobodenie obžalovaného, vysloví síce vinu, no trest neuloží. Žalobca mal možnosť napriek premlčaniu svojho trestného stíhania podľa citovaných ustanovení trvať na prejednaní svojej trestnej veci a mohol dosiahnuť oslobodzujúci rozsudok, pokiaľ si bol istý svojou nevinou. Nevyužitím tejto možnosti sám zmaril vecné prejednanie trestnej veci a možnosť jeho prípadného oslobodenia z iných dôvodov ako z dôvodov premlčania. V prípade, ak by trval na prejednaní svojej veci, aj v prípade odsudzujúceho rozsudku by mu nehrozil trest, ktorý v takýchto prípadoch podľa § 227 zákona č. 141/1961 Zb. uložiť nemožno. Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. S odkazom na citované ustanovenie je potrebné uviesť, že žalobca, pokiaľ' by mienil svoj nárok odvodzovať od nezákonného rozhodnutia, nepreukázal využitie riadnych opravných prostriedkov voči rozhodnutiu. ktoré by prípadne považoval za nezákonné. Súčasne nie je preukázané, že by akýkoľvek orgán v trestnom konaní nedovoleným spôsobom zasiahol do práv žalobcu. Pokiaľ tieto orgány vykonávali dôvodné procesné úkony predpokladané (dovolené) právnym poriadkom, pričom neprekročili zákonom stanovené medze, nie je možné hovoriť o nesprávnom postupe týchto orgánov. Postup orgánov v prípravnom konaní ešte nie je rozhodnutím o vine obvineného, ktorá sa v priebehu trestného konania dokazuje, resp. preveruje. Zastavenie trestného stíhania automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní postupovali nesprávne, resp. nezákonne, preto nemožno z uznesenia o zastavení trestného stíhania vyvodiť nezákonnosť ich rozhodovania, resp. nesprávnosť ich postupu. Zastavenie trestného stíhania neneguje postup orgánov činných v trestnom konaní, neznamená nezákonnosť trestného stíhania, ale je len jednou z alternatív jeho ukončenia a jeho dôsledkom nie je popretie celej fázy prípravného konania. 4. K uplatnenej škode žalovaná uviedla, že trovy obhajoby znáša sám žalobca a úmyslom zákonodarcu celkom zjavne nebolo a nie je zaväzovať Štát na náhradu trov obvineného (obžalovaného). Pokiaľ by zákonodarca mal takýto úmysel, tak by to výslovne ustanovil v Trestnom poriadku či v zákone č.58/1969 Zb. Uvedené zákonné ustanovenie vylučuje možnosť existencie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a trovami obhajoby. V prípade žalobcu nešlo ani o prípad nutnej obhajoby (o povinnú obhajobu mohlo ísť iba v prípade obvinenia a ČVS: KUJP-88/ OWK-2OO3 zo dňa 02.12.2003, ktoré bolo odo dňa 07.03.2005 vylúčené na samostatné konanie), a teda nebolo nevyhnutné, aby žalobca vynakladal prostriedky na svoju obhajobu. Bolo teda jeho slobodným rozhodnutím zvoliť si právneho zástupcu a takýmto spôsobom naložiť so svojím majetkom. V prípade žalobcu tak voľba obhajcu nebola nutnosťou, ale len možnosťou. Voľbu obhajcu v prípade nepovinnej obhajoby je preto možné chápať len ako formu rozšírenej ochrany práv a záujmov obvinenej osoby, je len realizáciou práva a nie nevyhnutným dôsledkom vznesenia obvinenia. Pokiaľ by ale aj boli splnené ostatné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (príp. nesprávnym úradným postupom) by mohla vzniknúť iba taká škoda spočívajúca v trovách obhajoby, ktorá by predstavovala uhradenú odmenu a náhrady za skutočne vykonané a riadne vyúčtované úkony právnej služby. V opačnom prípade nemôže byť na úkor štátu, že žalobca prípadne uhradil odmenu a náhrady, na ktoré obhajcovi nárok nevznikol. Je nepochybné, že žalobca bol trestne stíhaný na základe siedmich obvinení a toto trestné konanie sa viedlo ako spoločné konanie (po čiastočnom vylúčení dvoch z vecí na samostatné konanie boli predmetom spoločného konania 5 obvinení), a teda išlo 0 konanie spojené zo preto mohla byť určená výlučne podľa § 17 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 Z.z., resp. podľa § 13 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z., a to tak, že obhajca mal pri výpočte odmeny

vychádzať z tarifnej odmeny podľa veci, ktorej hodnota je najvyššia. Po porovnaní trestných sadzieb trestu odňatia slobody, ktoré bolo možné uložiť, mal obhajca vychádzať z odmeny vo veci obvinenia zo dňa 02.12.2003 pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. ČVS:KUJP-88/OWK-2OO3, kde hrozila maximálna sadzba 8 rokov (ale maximálne do vylúčenia veci na samostatné konanie uznesením zo dňa 07.03,2005), po vylúčení veci na samostatné konanie mal vychádzať z ktoréhokoľvek ostatného obvinenia (v každom prípade hrozila sadzba maximálna sadzba trestu odňatia slobody 2 roky), avšak odmenu a náhrady si mohol za úkon právnej služby účtovať iba raz (t.j. nie niekoľkonásobne podľa počtu obvinení).Vzhľadom na to, že trovy obhajoby vychádzajúce z obvinenia zo dňa 02.12.2003 mal žalobca uhradiť skôr (dňa 28.03.2011 - viď doklad o úhrade, ktorý je prílohou vyjadrenia), pričom tieto už žalobca uplatnil voči žalovanej v inom súdnom konaní (na OS Svidník sp. zn. 4C 199/2011, aktuálne v spojenej veci na OS Žilina sp. zn. 27C 30/2012), nárok na náhradu ďalších trov odvodený od obvinenia pre trestný čin s nižšou tarifnou hodnotu za totožné úkony právnej služby nemôže byť už z tohto dôvodu daný. Zo špecifikácie obsiahnutej v žiadosti o predbežné prerokovanie nemožno odvodiť, že obhajca tieto pravidlá rešpektoval. Vzhľadom na absenciu matematického výpočtu pritom vôbec nie je zrejmé, aké pravidlá vyplývajúce z právnych predpisoch alebo matematických zákonitostí obhajca použil a žalovaná musí aj preto správnosť vyúčtovania namietať en bloc. Vzhľadom na to, že nie je zrejmé, akým spôsobom obhajca vypočítal svoju odmenu, je potrebné žalobcu vyzvať k poskytnutiu výpočtu odmeny obhajcu. Ďalej žalovaná uvádza, že nemôže považovať za preukázané, že úkony právnej služby boli skutočne vykonané. Žalovaná preto spochybňuje vykonanie úkonov právnych služieb neobsiahnutých v tabuľke, resp. príčinnú súvislosť medzi nimi a označeným obvinením (t. j. ak úkony boli vykonané, tak pravdepodobne v inom trestnom konaní, a preto ani zo spisu 6T 138/2005 nevyplývajú). Obhajca si navyše vyúčtoval napr. v období od 22.03.2005 do 27.04.2005 celkom 37 úkonov v podobe štúdia spisu v advokátskej kancelárii. Uvedené potvrdzuje nepreskúmateľnosť a nekontrolovateľnosť vyčíslených trov a žalovaná odmieta možnosť účtovať si ako úkon právnej služby štúdium spisu v prostredí kancelárie obhajcu. Pokiaľ by bolo možné takéto trovy nahrádzať, vytváralo to by priestor pre špekulatívne správanie a úplne by to zamedzilo právnej istote. Osobitne žalovaná poukazuje na to, že mnohé z úkonov označených v žiadosti predstavujú porady s klientom, ktoré z povahy ani nemôžu vyplývať z trestného spisu (podobne ako štúdium spisu v advokátskej kancelárii) a nie je ich možné považovať za preukázané. Pokiaľ' ide o uplatnené režijné paušály, totožné položky prislúchajúce k rovnakým úkonom právnej služby boli uplatnené opakovane za každé jednotlivé obvinenie. Žalobca tak mal obhajcovi zaplatiť za totožný úkon právnej služby nielen 7x odmenu, ale aj 7x režijný paušál. Režijný paušál za totožné úkony právnej služby obhajca účtoval aj spoluobvinenému L.. A. F. (vychádzajúc zo špecifikácie úkonov v prípade žiadosti L.. A. F. o predbežné prerokovanie nároku). Z povahy inštitútu režijného paušálu ako náhrady skutočných výdavkov však je zrejmé, že za jeden úkon právnej služby nemôže obhajcovi vznikať viac skutočných výdavkov, keby sa aj dotýkal viacerých obvinení. Obhajca mal správne jeden režijný paušál rozdeliť medzi dvoch klientov, nie ho účtovať každému klientovi niekoľkonásobne. 5. K uplatnenému príslušenstvu žalovaná uviedla, že uplatnenie nároku voči štátu na jeho orgáne formou predbežného prerokovania má charakter výzvy (návrhu) na mimosúdne uspokojenie nároku, ku ktorej logicky dochádza ešte pred uplatnením nároku na súde. Vzhľadom na túto povahu predbežného prerokovania zákon č. 58/1969 7b. neustanovuje povinnosť nahrádzať prípadné náklady súvisiace s predbežným prerokovaním, ktoré má navyše povahu neformálneho rokovania a nevyžaduje právne zastúpenie. Prípadné náklady na predbežné prerokovanie si pritom žalobca zavinil sám, keď zaslal v období od 20.11. až 27.11.2013 Ministerstvu spravodlivosti SR až 6 žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu Škody spočívajúcej v trovách obhajoby, hoci tak mohol urobiť jednou žiadosťou. V piatich prípadoch bol nárok odvíjaný výlučne od trestného stíhania zastaveného uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T 138/2005 zo dňa 29.07.2013, v poslednom prípade od viacerých trestných stíhaní včítane trestného stíhania zastaveného uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T138/2005.Úroky z omeškania pritom požaduje žalobca aj zo sumy nákladov na predbežné prerokovanie, a teda neprípustne požaduje „príslušenstvo aj z príslušenstva" (úroky z omeškania z nákladov na uplatnenie pohľadávky). 6. Súd vo veci vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami strán sporu, prednesmi ich zástupcov, oboznámením sa obsahom spisu najmä so žalobou zo dňa 25.042.2014, uznesením Ministerstva vnútra SR Úradu inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava ČTS:ÚIS-2/KOK-2OO4 zo dňa 27.02.2004 uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T 138/2005 zo dňa 29.07.2013, predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, sťažnosťou žalobcu proti vzneseniu obvinenia č. l. 177 uznesením Opv 442/03 z 15.04.2004, príjmový pokladničný doklad

vystavený na sumu 1132,13 dňa 22.11.2013, faktúry č.l.186-191 s obsahom ostatného spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový stav. 7. V konaní nebolo sporné, že na základe uznesenia Ministerstva vnútra SR Úradu inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava ČTS:ÚIS-2/KOK-2OO4 zo dňa 27.02.2004 bol žalobca obvinený zo spáchania trestného činu, pričom trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T 138/2005 zo dňa 29.07.2013. Žalobca považoval uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné pričom z titulu trov obhajoby žiadal nahradiť škodu vo výške 5556,42 eur s príslušenstvom. To či uznesenie o vnesení obvinenia možno považovať za nezákonné, rovnako aj to či žalobcovi vnikla ním vyčíslená škoda a to v príčinnej súvislosti s týmto uznesením sporné bolo. 8. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004). 9. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je zákon č. 58/1969 Zb. 10. Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb."), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. 11. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. 12. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 7b. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. 13. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. 14. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. 15. Podľa ustanovenia § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. 16. Podľa ustanovenia § 20 zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. 17. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom štátu nastupuje v prípade naplnenia nasledovných predpokladov: nezákonné rozhodnutie (príp. nesprávny úradný postup), vznik škody a príčinná súvislosť medzi namietaným nezákonným rozhodnutím (príp. nesprávnym úradným postupom) a vzniknutou škodou. Uvedené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené kumulatívne. Ak čo len jeden z uvedených predpokladov nie je naplnený, základ nároku nie je daný Na to, aby mohol byť navrhovateľ v konaní úspešný musí uviesť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti(splniť si povinnosť tvrdenia) vo vzťahu ku všetkým zákonným predpokladom uplatneného nároku ak tvrdeným

skutkovým okolnostiam si musí splniť aj dôkaznú povinnosť, t. j. predložiť alebo označiť relevantné dôkazy na preukázanie vlastných tvrdení. Vo vzťahu k dôkazným prostriedkom je naviac povinný už k návrhu na začatie konania pripojiť rozhodujúce listinné dôkazy, s výnimkou tých, ktoré bez vlastnej viny nemohol pripojiť. Nezákonnosť rozhodnutia uznesenia Ministerstva vnútra SR Úradu inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava ČTS:ÚIS-2/KOK-2OO4 zo dňa 27.02.2004 ktorým bol žalobca obvinený zo spáchania trestného činu, odvodzoval žalobca od tej skutočnosti, že , trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T 138/2005 zo dňa 29.07.2013. 18. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva „ďalej je potrebné poznamenať, že skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, sama o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od počiatku inak vadné. Dôkazné požiadavky, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (bežne označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je potrebné splniť, aby osoba mohla byť trestne stíhaná (v tomto prípade sú bežne označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré v súdnom konaní nevyústia v odsúdenie nad rozumnú pochybnosť." (rozsudok ESĽP Lavrechov vs. Česká republika zo dňa 20.06.2013, sťažnosť č. 57404/08).Podporne taktiež súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8C0 251/2010-103 z 22.05.2012, v ktorom súd dospel k záveru, že „v konaní nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Tr. poriadku vyšetrovateľom alebo policajným orgánom a dospel k záveru, že išlo o štandardný postup policajného orgánu a orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona, pričom trestného stíhania a vznesení obvinenia neboli v prípravnom konaní zrušené ako nezákonné a i keď' v danom prípade bola trestná vec navrhovateľky postúpená súdom z dôvodu, že súd sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou skutku prokurátorom v obžalobe postúpená Obvodnému úradu, Odboru všeobecnej a vnútornej správy B. na prejednanie a rozhodnutie o priestupku a následne bolo konanie o priestupku zastavené, pričom tento postup v zmysle ustálenej judikatúry má v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktoré nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, vychádzať len z týchto uvedených dôsledkom zastavenia konania o priestupku bez prihliadnutia aj na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci.... nezákonnosť predmetného uznesenia o uznesení obvinenia navrhovateľky nemožno vyvodiť len zo skutočností, že následne bola trestná vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie o priestupku, ktoré konanie bolo zastavené, pričom je potrebné vychádzať z toho, že nebolo zistené porušenie zásad trestného konania, u zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou a zo skutočností, že pre \ dokazovanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania vykonávaného pred súdom." Význam uvedeného rozhodnutia je daná aj v spojení s uznesením Ústavného súdu SR I. ÚS 548/2012-13 zo dňa 07.11.2012, ktorým Ústavný súd SR odmietol ústavnú sťažnosť smerujúcu voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave č. k. 8C0 251/2010-103, pričom ako vyplýva z textu uznesenia „Ústavný súd preto hodnotí právny názor krajského súdu k tejto otázke ako plne akceptovateľný a právne korektný." 19. Rovnako podľa nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 165/2002, podľa ktorého „ústavní soud zdurazňuje, že jeho rozhodnutí v této véci nelze v žádném pŕípadé interpretovat tak, že by každé vznesení obvinení, které nevyústilo v pravomocný odsudzujúci rozsudek, bylo možno paušálné považovat za nezákonné." 20. Z obsahu obvinení, ako aj z obsahu ostatného spisového materiálu vyplýva existencia dôvodného podozrenia, že žalobca sa dopustil trestného činu a za daného stavu boli orgány činné v trestnom konaní povinné ho stíhať. V predmetnej trestnej veci žalobcu, pokiaľ' došlo k zastaveniu trestného stíhania uznesením Okresného súdu Prešov sp.zn. 6T 138/2005 zo dňa 29.07.2013, bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené z dôvodu, že trestné stíhanie je premlčané. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že trestné stíhanie nebolo premlčané v čase vznesenia obvinenia ani v čase podania obžaloby, ale k premlčaniu došlo až počas súdneho konania, a to konkrétne dňa 27.08.2010. Z uznesenia o zastavení trestného stíhania v danej situácii preto nie je možné odvodiť nezákonnosť obvinenia, keďže uznesenie o zastavení trestného stíhania dôvodnosť obvinenia v žiadnom prípade nespochybňuje a trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že došlo k zániku trestnosti činu, a to po vznesení obvinenia. Súd má zato, že nakoľko trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z dôvodu, že zanikla trestnosť činu v čase po vznesení obvinenia a po podaní obžaloby (t. j. nie napr. z dôvodu, že sa skutok nestal, že skutok nie je trestným činom, že sa nedokázalo, že ho spáchal žalobca resp. žeby došlo k premlčaniu pred začiatkom trestného

stíhania), nebolo možné posúdiť uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné, resp. nesúladné s objektívnym právom, ktoré by z tohto dôvodu bolo zrušené pre nezákonnosť. 21. Nakoľko prvá podmienka nároku, existencia nezákonného rozhodnutia v konaní zo strany žalobcu preukázaná nebola, exitoval bez ďalšieho dôvod žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Na dôvažok súd ale pripomína, že pokiaľ ide o preukázanie vzniku škody v požadovanom rozsahu, táto v konaní taktiež žalobcom taktiež preukázaná nebola. Žalovaná sa rozsiahlo argumentáciou bránila, pokiaľ ide o vznik škody i jej výšku. K tomu je potrebné uviesť, že žalobca jej útok nijako relevantne nevyvrátil, pričom pre svoje tvrdenia nepredložil súdu žiadne dôkazy, keď ako jediný potenciálny dôkaz predložil súdu príjmový doklad č D-159 vystavený dňa 28.03.2011, v zmysle ktorého žalobca zaplatil svoju právnemu zástupcovi sumu 16.704,62 Eur za trovy označené ako 12/04 a 102/05( č .l. 155), pričom z tohto dokladu nebolo možné vôbec vyvodiť, či žalobcovi skutočne z jeho majetku ,,ušla“ suma práve vo výške 5.556,42 Eur ako priamych nákladov spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, a to v priamej príčinnej súvislosti s konaním ČTS:ÚIS-2/KOK-2OO4 zo dňa 27.02.2004. 22. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. 23. O trovách konania súd rozhodol tak, že plne úspešnej žalovanej tieto nepriznal, nakoľko jej v konaní nevnikli a ani si ich náhradu nežiadala. O výške trov konania, preto súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia už rozhodovať nebude.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bratislava I. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 48 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.). Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z.).