Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-38-2022.pdf
PDF · 120.53 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/38/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: C.. D. Y., narodený XX.XX.XXXX, bytom X., B. XXX, zastúpeného Mgr. Drahoslavom Drotárom, narodeným 09.01.1980, bytom Valaliky, Hlavná 187, proti žalovanému Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 1.862,85 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 10. decembra 2021 sp. zn. 27C/2/2020
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 10. decembra 2021 č.k. 27C/2/2020-58 okrem výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.241,90 €.
Nepriznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 10. decembra 2021 č.k. 27C/2/2020-58 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.241,90 € s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.241,90 € od 23.02.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 33,32%.
2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 1.862,85 € s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 620,95 € za obdobie od 16.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 620,95 € za obdobie od 16.01.2018 do zaplatenia, zo sumy 620,95 € za obdobie od 16.01.2019 do zaplatenia a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že na základe nájomnej zmluvy č. 2010001571, uzavretej medzi stranami sporu dňa 15.12.2010 žalobca prenechal žalovanému do užívania svoje pozemky, popísané v danej zmluve, pričom sa žalovaný ako nájomca zaviazal uhradiť nájomné vo výške 620,95 € ročne so splatnosťou vždy 15.01. za príslušný kalendárny rok. Predmetný nárok zahŕňa obdobie od 01.01.2017 do 31.12.2019.
3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že strany sporu dňa 15.12.2010 uzavreli nájomnú zmluvu č. 2010001571, predmetom ktorej bol nájom na dobu neurčitú, nehnuteľností - pozemkov, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve prenajímateľa vo veľkosti 5/12, vedené v KN na LV č. XXXX, k.ú. V., KN-E č. 424 o výmere 165 m2 ako trvalé trávnaté porasty, KN-E č. 425 o výmere 111 m2 ako trvalé trávne porasty, KN-E č. 426 o výmere 1982 m2 ako orná pôda, celková výmera spoluvlastníckeho podielu je 940,83 m2. Podľa článku IV. zmluvy žalobca prenajal žalovanému predmet nájmu za účelom majetkovo- právneho vysporiadania pozemkov v areáli Skleníkového hospodárstva - K. V., ktorý je vo vlastníctve žalovaného. Podľa článku V. zmluvy nájomné za užívanie predmetu nájmu bolo stanovené vo výške 0,66 €/m2/rok, čo znamená za 940,83 m2 spolu 620,95 € ročne, ktorú sumu sa žalovaný zaviazal žalobcovi
uhradiť vždy do 15.01. príslušného roka. Z LV č. XXXX, vedeného v KN okres Košice IV., obec M.-V., k.ú. V., je žalobca vedený ako spoluvlastník predmetných nehnuteľností v podiele 5/12. Výzvou na splatenie peňažných záväzkov a vysporiadanie zo dňa 28.02.2019, bez podpisu, žalobca vyzval žalovaného na úhradu nájomného za rok 2017, 2018 a 2019.
4. Právne vec posúdil podľa ustanovení § 139 ods. 2, § 39, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).
5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že strany sporu dňa 14.12.2010 uzavreli zmluvu, kde žalobca ako podielový spoluvlastník vo veľkosti 5/12-in predmetných nehnuteľností prenajal žalobcovi nehnuteľnosti bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov na prenájom. Nakoľko tak žalobca nehospodáril so spoločnou vecou za súčinnosti podielových spoluvlastníkov s poukazom na § 139 ods. 2 OZ, takto uzatvorenú nájomnú zmluvu súd vyhodnotil ako absolútne neplatnú podľa § 39 OZ, nakoľko odporuje zákonu. Za nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že neplatnosť spôsobil žalovaný vyhotovením zmluvy. Nakoľko predmetom uvedenej nájomnej zmluvy bolo majetkovo-právne vysporiadanie pozemkov v areáli Skleníkového hospodárstva - K. V., teda nie prenájom na poľnohospodárske účely žalovaného pri prevádzkovaní podniku mal súd za to, že žalobcom uvedené tvrdenie, že nie je potrebný súhlas spoluvlastníkov na prenájom v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z., nie je dôvodné. V zmysle uvedeného zákona možno nájomnú zmluvu k spoluvlastníckemu podielu platne uzavrieť, ak sa uzatvára zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku aj na spoluvlastnícky podiel k pozemku. Medzi stranami sporu nebolo sporné vlastníctvo žalobcu v podiele 5/12 k predmetným nehnuteľnostiam, užívanie v rozhodnom období žalovaným, nebolo sporné ani uzatvorenie nájomnej zmluvy bez súhlasu či vyjadrenia spoluvlastníkov. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalovaný užíval pozemky vo vlastníctve žalobcu v žalovanom období od 01.01.2017 do 31.12.2019 bez platného právneho titulu. Súd teda žalovanému uložil povinnosť zaplatiť plnenie titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie 01.01.2018 do 31.12.2019, pričom pri výške súd vychádzal z výšky stranami sporu dohodnutého nájomného z neplatnej nájomnej zmluvy 620,95 € ročne, teda za dva roky spolu vo výške 1.241,90 €.
6. Nakoľko žalovaný pre prípad bezdôvodného obohatenia vzniesol námietku premlčania obdobia od 01.01.2017 do 01.01.2018, súd posudzoval vznesenú námietku premlčania. Dospel k záveru, že žalobca vedel už 01.01.2017, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, nakoľko uzatváral zmluvu v rozpore so zákonom, keďže uzavrel ako jeden zo spoluvlastníkov bez spoločného rozhodnutia so spoluvlastníkmi nájomnú zmluvu, pričom žalobu podal až 14.01.2020. V tejto časti boli námietky žalovaného dôvodné a súd v tejto časti žalobu zamietol. Súd konštatoval, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy na úhradu žalovanému, preto mu súd priznal úroky z omeškania až odkedy sa žalovaný dozvedel o predmete sporu. Žaloba bola žalovanému doručená dňa 21.02.2020, teda od druhého dňa 22.02.2020 mal plniť, preto je v omeškaní od 23.02.2020. Z tohto dôvodu súd priznal žalobcovi úrok z omeškania od 23.02.2020 a v prevyšujúcej časti úrok z omeškania zamietol.
7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a konštatoval, že žalobca mal v konaní úspech pomerný v rozsahu 66,66%, pričom žalovaný mal úspech 33,34%. Žalobcovi tak priznal náhradu trov konania v rozsahu 33,32%.
8. Proti tomuto rozsudku vo výroku II., III. a v časti výroku I., týkajúcej sa priznania úroku z omeškania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa obsahu odvolania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobou požadované plnenie a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
9. Žalobca vytkol nesprávne nazeranie na neplatnosť zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, označenej ako nájomná zmluva, pričom súd a/ nedostatočne argumentoval právnou úpravou hospodárenia so spoločnou vecou, b/ aj keď uvádza, o aký dôvod neplatnosti sa vlastne jedná podľa súdom použitého ustanovenia § 39 OZ, toto ustanovenie vôbec nevyložil aj v spojitosti s právnou úpravou, uvedenou v predchádzajúcom bode, c/ nedostatočne argumentoval jednoduchým odmietnutím významu právnej úpravy umožňujúcej platne uzavrieť nájomnú zmluvu k spoluvlastníckemu podielu a d/ nedal žiadnu odpoveď žalobcovi k vyjadreniu, že napriek tomu, že predmetná zmluva je označená ako nájomná zmluva, niet žiadnych pochýb o tom, že by ako nájomná zmluva mala byť neplatná, že svojimi náležitosťami a okolnosťami svojho vzniku je správne ju posudzovať a označiť ako zmluvu
nepomenovanú, resp. ako dohodu o pravidelnej peňažnej náhrade za užívanie pozemkov žalobcu bez platného právneho titulu (dohoda o náhrade za bezdôvodné obohatenie). Aj keď závery súdu o neplatnosti zmluvy sú nepochybne nepreskúmateľné, žalobca zdôraznil, že v danom prípade neexistoval žiaden dôvod neposudzovať predmetnú zmluvu ako zmluvu platnú. Uviedol, že bez ďalšieho vysvetlenia súdu nie je možné stotožniť sa ani s jeho jednoduchým konštatovaním o právnej nedôvodnosti poukázania žalobcu na právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 14 ods. 1 druhá veta zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, podľa ktorej nájomnú zmluvu k spoluvlastníckemu podielu je možné platne uzavrieť, a to z dôvodu, že práve takáto nová výslovná právna úprava k spoluvlastníckemu podielu, pri ktorej sa dokonca neuvádza, že by pri nej sa malo vylúčiť použitie ust. § 139 ods. 2 OZ spôsobuje, že bez ďalšieho racionálneho či zákonného dôvodu nie je možné všetky nájomné zmluvy na spoluvlastnícky podiel k pozemku, uzavreté mimo uvedenú právnu úpravu, považovať za neplatné. Žalobca namietal vyslovenie tvrdenia uvedeného súdom v odseku 18, nestotožnil sa s rozsahom úvahy súdu v poslednej vete odseku 17 s prekrúcaním významu vyjadrenia žalobcu smerujúceho k celkovému zhodnoteniu správania žalovaného. Žalobca sa nestotožnil ani s posúdením žalovaným vznesenou námietkou premlčania a mal za to, že uplatnené právo sa nepremlčalo ani za obdobie od 01.01.2017 do 01.01.2018. Posúdenie súdu v otázke premlčania je nesprávne a nepresvedčivé zároveň, keďže v konaní nebolo preukázané, že by sa žalobca dozvedel, resp. mal dozvedieť o bezdôvodnom obohatení žalovaného už dňa 01.01.2017, ako to nepravdivo a svojvoľne uvádza súd opierajúc sa o ďalší nepravdivý argument, že vlastne žalobca vedel, že uzatvára neplatnú zmluvu. S argumentom žalobcu uvedenom na jedinom pojednávaní, že tento sa mohol o takomto bezdôvodnom obohatení dozvedieť najskôr až doručením písomného vyjadrenia žalovaného k podanej žalobe, v rámci ktorého tento začal spochybňovať platnosť uvedenej zmluvy, sa súd absolútne nezaoberal pri svojom rozhodovaní. Je otázne, či momentom získania poznatku žalobcu o možnom bezdôvodnom obohatení nebolo dokonca až predbežné právne posúdenie súdu na pojednávaní v danom spore. Súd zároveň nesprávne posúdil vznik omeškania žalovaného z dôvodu, že nesprávne posúdil výzvu žalobcu na zaplatenie požadovaného plnenia, adresované žalovanému. Žalovaný si bol nepochybne vedomý už na základe týchto výziev, že je povinný uhradiť za užívanie pozemkov žalobcovi určitú sumu a že je v omeškaní ako dlžník. Pri posudzovaní sporu podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, na ktoré sa nepochybne spoliehal aj žalovaný pred podaním žaloby, bolo a je teda správne posudzovať omeškanie žalovaného už od 02.03.2019. Len pre úplnosť žalobca uviedol, že zo strany žalovaného nebolo v spore spochybňované, či dokonca popreté doručovanie takýchto výziev, preto ani z tohto dôvodu nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru o nepreukázaní doručovania takýchto výziev. Žalobca sa nestotožnil ani s priznaným rozsahom náhrady trov konania, keďže v danom prípade neexistuje právna úprava, ktorá by dovoľovala súdu doslova svojvoľne uskutočniť započítanie medzi stranami. Takéto započítanie by bolo možné len za predpokladu platenia rovnakých trov konania, resp. približne rovnakých trov, resp. možnosť využitia takýchto trov konania, čo však nie je tento prípad, keďže žalobcu ako dôchodcu, navyše doslova podvedeného pri príprave predmetnej zmluvy zaťažuje zaplatenie súdneho poplatku, a teda zo strany súdu mal byť žalobcovi priznaný rozsah aspoň 66,66%.
10. Odvolanie žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 21.01.2022, ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.
11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
12. Predmetom odvolania nebol rozsudok vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.241,90 €, v tomto rozsahu rozsudok nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.
13. Predmetom odvolacieho prieskumu bol nárok žalobcu v zamietnutom rozsahu 620,95 € (za obdobie 01.01.2017 do 01.01.2018), príslušenstvo pohľadávky a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.
14. Rozsudok je vo výrokoch v napadnutom rozsahu vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 3.5.2022 o 9.50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 21.4.2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
16. Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP, t. j., súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).
17. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
18. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
19. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy v súlade s ust. § 191 ods. 1,2 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
20. Presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
21. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:
22. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nájomná zmluva uzavretá medzi stranami sporu dňa 15.12.2010 je neplatná z dôvodu, že ju žalobca ako podielový spoluvlastník v podiele 5/12 uzavrel so žalovaným bez súhlasu alebo vyjadrenia ostatných spoluvlastníkov. Z uvedeného dôvodu nárok žalobcu vyhodnotil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
23. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie ohľadne toho, že nájomná zmluva je neplatná.
24. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne (ust. § 139 ods. 1 OZ).
25. Podľa ust. § 139 ods. 2 OZ, o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.
26. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení podielové spoluvlastníctvo neznamená, že spoluvlastník vlastní určitú presne vymedzenú časť nehnuteľnosti. V našom právnom poriadku je podielové spoluvlastníctvo postavené na tzv. ideálnych podieloch. Nie je možné presne vymedziť a určiť podiel spoluvlastníka ako časť nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť je spoločnou vecou, preto o nakladaní s ňou rozhodujú spoluvlastníci spoločne. Rovnako sa to týka uzatvárania nájomných alebo iných zmlúv
týkajúcich sa nehnuteľnosti. Účastníkmi takejto zmluvy musia byť všetci spoluvlastníci. Nie je možné uzatvoriť nájomnú zmluvu iba s jedným spoluvlastníkom a užívať časť nehnuteľnosti ako prenajatú.
27. Prenechanie veci do nájmu možno tiež podradiť pod pojem "hospodárenie" so spoločnou vecou. Na rozhodnutie o tom, že vec (jej časť) má byť prenechaná do nájmu, preto stačí väčšina počítaná podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov. Ak má byť prijaté určité rozhodnutie týkajúce sa spoločnej veci, musí sa preň vysloviť nadpolovičná väčšina určená podľa podielov (t.j. nad 50%).
28. Nájomnú zmluvu v takom prípade nemusia ako prenajímatelia uzavierať všetci podieloví spoluvlastníci, ale stačí, keď ju uzavrú tí, ktorých podiely na spoločnej veci predstavujú väčšinu. Pri hlasovaní sa uplatní väčšinový princíp. Tzn. že väčšina počítaná podľa spoluvlastníckych podielov rozhoduje. Ak sa väčšinoví spoluvlastníci nedohodnú na prenájme predmetnej nehnuteľnosti, nemôže ju prenajať iba niektorý zo spoluvlastníkov. Rovnako nemožno prenajať ani samotný spoluvlastnícky podiel, je ho však možné predať alebo darovať.
29. Aj v prípade, keď veľkosť spoluvlastníckeho podielu zabezpečuje určitému spoluvlastníkovi nehnuteľnosti postavenie umožňujúce mu presadiť v každom prípade svoju vôľu proti vôli ostatných spoluvlastníkov, nemôže byť prijímanie rozhodnutia o hospodárení so spoločnou vecou v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka len záležitosťou dominantného spoluvlastníka. Na procese rozhodovania musia mať možnosť zúčastniť sa aj všetci ostatní spoluvlastníci, a to bez ohľadu na skutočnosť, že miera ich právnej a faktickej možnosti ovplyvniť tento proces, daná výškou ich spoluvlastníckeho podielu, je v porovnaní s dominantným spoluvlastníkom zanedbateľná (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 162/2004 z 01.07.2005 publikovaný v časopise ZSP č. 45/2005).
30. Ustanovenie § 139 ods. 2 OZ pre prijímanie rozhodnutia spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou nepredpisuje žiadnu osobitnú procedúru ani uskutočnenie formálneho hlasovacieho aktu a pre rozhodnutie samé nepredpisuje žiadnu obligatórnu (napríklad písomnú) formu ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti. Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá, že proces vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov nebude len záležitosťou niektorého spoluvlastníka a že sa na procese prijímania rozhodnutia zúčastnia všetci spoluvlastníci (pozri slová „rozhodujú spoluvlastníci“).
31. V prejednávanom spore síce predmetom nájmu nebola celá nehnuteľnosť, napriek tomu však žalobca nemohol platne uzavrieť nájomnú zmluvu iba na nehnuteľnosť v rozsahu svojho podielu. Nemožno totiž na nehnuteľnosti vymedziť, kde sa tento prenajatý podiel nachádza, keďže ako bolo uvedené vyššie podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti je spoluvlastníctvom ideálnych podielov. Prenájom časti nehnuteľnosti (ani nehnuteľnosti ako celku) na základe rozhodnutia spoluvlastníkov (resp. väčšinového spoluvlastníka) v spore preukázaný nebol.
32. Vecne správne preto súd prvej inštancie vyhodnotil uzavretú nájomnú zmluvu, ktorou žalobca prenajal žalovanému nehnuteľnosť iba v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu 5/12, ako neplatnú podľa ust. § 39 OZ, nakoľko odporuje zákonu.
33. Bez právneho významu je odvolacia námietka žalobcu, že súd bez bližšieho vysvetlenia konštatoval nedôvodnosť aplikácie ust. § 14 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z.z.. Vychádzajúc z predmetu úpravy uvedeného zákona, predmetom zákona je nájom poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, pričom zákon umožňuje uzavretie nájomnej zmluvy iba s niektorým z podielových spoluvlastníkov v prípade zmluvy o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku.
34. Predmetom nájmu podľa zmluvy o nájme uzavretej medzi žalobcom a žalovaným nebol prenájom pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku, z uvedeného dôvodu aplikácia daného zákona na prejednávaný prípad nie je dôvodná.
35. Na základe uvedeného preto žalobcovi vznikol nárok iba na vydanie toho, o čo sa žalovaný bezdôvodne obohatil, užívaním nehnuteľnosti v spornom období bez platne uzavretej zmluvy.
36. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
37. Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
38. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa ustanovenia § 107 OZ. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba však môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.
39. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.
40. V tomto smere bolo v konaní pred súdom prvej inštancie nepochybne preukázané, že už pri uplynutí lehoty na zaplatenie „nájomného“ za rok 2017, t. j. do 15.01.2017 (čl. V bod 2 zmluvy) žalobca vedel, že mu žalovaný neuhradil žiadnu úhradu. Nadobudol tak vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia vo výške 620,95 € za rok 2017 a o osobe obohateného. Odvolací súd zdôrazňuje, že to, kedy sa žalobca dozvedel, ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.
41. Aj keď súd prvej inštancie nesprávne ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na 01.01.2017 a nie 16.01.2017 (vychádzajúc zo splatnosti dohodnutej v zmluve), rozhodol vecne správne, ak dospel k záveru, že žalobca za obdobie r. 2017 uplatnil nárok po uplynutí subjektívnej premlčacej doby.
42. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť od 16.01.2017, nakoľko vtedy už mohol žalobca uplatniť svoj nárok za rok 2017 na súde a uplynula 16.01.2019. Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 14.01.2020, teda po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, ak žalobu vo výške 620,95 €, z dôvodu premlčania, zamietol a v prevyšujúcom rozsahu (nárok za roky 2018 a 2019) t. j. vo výške 1.241,90 € žalobe vyhovel.
43. Vzhľadom na uplynutie subjektívnej premlčacej doby pri nároku za rok 2017 pred podaním žaloby na súd (subjektívna premlčacia doba pri nároku za rok 2017 uplynula 16.01.2019, žaloba na súd bola podaná 14.01.2020), je bez právneho významu, že v čase podania žaloby ešte neuplynula objektívna trojročná premlčacia doba (§ 107 ods. 2 OZ).
44. Nedôvodná je odvolacia námietka žalobcu, že sa mohol o bezdôvodnom obohatení dozvedieť najskôr doručením písomného vyjadrenia (odporu) resp. až pri predbežnom právnom posúdení súdom prvej inštancie, nakoľko skutočnosť, ako takýto nárok žalobcu, vyplývajúci z konkrétnych skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.
45. K uplatnenému nároku na úroky z omeškania odvolací súd uvádza nasledovné:
46. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní (§ 517 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka).
47. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ).
48. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka).
49. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve, určená v právnom predpise alebo rozhodnutím súdu. Ak však čas plnenia nebol určený žiadnym z týchto spôsobov, má právo určiť čas plnenia veriteľ. Vo všeobecnosti teda platí, že splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi stranami dohodnutá, určená právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vyššie citované zákonné ustanovenie ukladá dlžníkovi povinnosť plniť v deň nasledujúci potom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto lehoty. Za výzvu sa považuje aj návrh na začatie súdneho konania podaný veriteľom. V takomto prípade dlh sa stane splatným v deň po doručení návrhu dlžníkovi. Ak dlžník nesplní svoj dlh nasledujúci deň po dni, kedy bol na plnenie vyzvaný, resp. do konca lehoty poskytnutej veriteľom vo výzve na plnenie, bude v omeškaní s plnením a veriteľovi vzniká právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ, ak nie je dlžník podľa zákona povinný platiť poplatok z omeškania.
50. Keďže v Občianskom zákonníku pri nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený čas splnenia, treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň potom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie, resp. do konca lehoty, ktorá mu bola vo výzve na plnenie určená. Forma výzvy predpísaná pritom nie je, ale v záujme právnej istoty bude vhodné zachovať písomnú formu. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu. Dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému (R 27/1977).
51. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie vtedy, keď túto povinnosť nesplní v deň nasledujúci potom, kedy ho žalobca požiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. ho nesplní v posledný deň lehoty určenej vo výzve na plnenie. Od tohto dňa je možné od neho požadovať úroky z omeškania.
52. V prejednávanom spore žalobca v konaní nepreukázal doručenie výzvy na plnenie žalovanému. Výzva predložená žalovaným v spore jednak nebola podpísaná, a žalobca nepreukázal nielen jej doručenie druhej strane ale ani jej odoslanie. Skutočnosť, že v spore nebolo spochybňované či popreté doručovanie tejto výzvy žalovaným, je vo vzťahu k posúdeniu začiatku plynutia omeškania bez právneho významu. Povinnosť (dôkazné bremeno) preukázať existenciu a doručenie výzvy zaťažovala žalobcu a ten túto povinnosť v spore neuniesol.
53. Preto za prvú výzvu na plnenie možno považovať až doručenie žaloby žalovanému 21.02.2020. Žalovaný teda mal plniť nasledujúci deň, t.j. 22.02.2020 a keďže tak neurobil, dostal sa dňom nasledujúcim, t. j. 23.02.2020 do omeškania.
54. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto ohľadne priznania nároku na zaplatenie úrokov z omeškania až od 23.02.2020 a zamietnutie nároku v prevyšujúcej časti vecne správne.
55. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávne priznaného rozsahu náhrady trov konania odvolací súd uvádza, že aj v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne.
56. Súd pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania správne aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP. Pri určení rozsahu nároku podľa uvedeného ustanovenia sa vychádza z rozsahu úspechu žalobcu v spore, od ktorého sa odpočíta jeho neúspech (teda úspech žalovaného). V číselnom prevedení z predmetu sporu 1.862,85 € (100%), úspech žalobcu v spore predstavovala suma 1.241,90 € (66,66%) a jeho neúspech suma 620,95 € (33,34%). Z uvedeného dôvodu žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,32% (66,66% mínus 33,34%). Takýto postup má základ v ust. § 255 ods. 2 CSP a je aplikovateľný v bežnej a ustálenej praxi súdov SR.
57. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Nakoľko však žalovanému preukázateľne nevznikli žiadne trovy konania v súvislosti s odvolacím konaním, súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).