Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19P-26-2017.pdf
PDF · 93.22 KB
No categories available
19P/26/2017
Uznesenie
Okresný súd Trnava vo veci rozvodu manželstva manželov: I. J., C.. J., W. XX.X.XXXX, M. F. R.. J.. M. XXXX/XX, M., U. L.E. F. F.-V.-L. XX, XXXXX T., L. C. W., zastúpená: AK PRINC & PARTNERS s.r.o., IČO: 47 237 554, so sídlom Štefánikova 23, Trnava a F. J., W. X.X.XXXX, M. F. U.Č. XXX, U. L. F. L. C. W., A.: K.. U. I., X. XX, XXX XX F., o návrhu manželky o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom: Y. J., W. XX.X.XXXX, M. F. R.. J.. M. XXXX/XX, M., U. L. F. F.-V.-L. XX, XXXXX T., L. C. W., E. J.Š., W. XX.XX.XXXX, M. F. R.. J.. M. XXXX/XX, M., U. L. F. F.-V.-L. XX, XXXXX T., L. C. W., obe zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, so sídlom Jána Bottu 4, Trnava, takto
rozhodol:
I. Súd vyhlasuje, že nemá právomoc konať vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode.
II. Súd konanie vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode zastavuje.
III. Súd vyhlasuje, že nemá právomoc konať vo veci vyživovacej povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode.
IV. Súd konanie vo veci vyživovacej povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode zastavuje.
V. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Manželka sa svojím návrhom zo dňa 24.03.2017 domáha rozvodu manželstva s manželom a zároveň úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej Y. E. E. na čas po rozvode, pričom navrhuje zveriť obe maloleté do svojej osobnej starostlivosti, s tým, že správou majetku maloletých a zastupovaním maloletých budú poverení obaja rodičia. Styk otca s maloletými deťmi upraviť nežiada. Ďalej manželka požaduje, aby súd určil, že manžel - otec maloletých detí je povinný prispievať na výživu maloletej Y. sumou vo výške 50,- Eur mesačne a rovnako prispievať na výživu maloletej E. sumou vo výške 50,- Eur mesačne. Manželka ako príčinu rozvratu manželstva uvádza odlišný názor na hospodárenie v rodine, rozdielny názor na výchovu ich spoločných detí, citové odcudzenie sa a názorovú rozdielnosť na ich spoločný život. V čase podania návrhu manželia spolu nehospodária, každý si platí svoje náklady na bývanie, stravu, cestovné osobitne.
2. Manžel doručil súdu dňa 20.06.2017 vyjadrenie k návrhu, z ktorého vyplýva, že ako príčinu rozpadu manželstva vníma finančne rastúce nároky manželky a neveru manželky spojenú s nezáujmom o neho ako manžela. Vo svojom podaní s rozvodom súhlasí a o.i. navrhuje, aby boli maloleté deti zverené do jeho osobnej starostlivosti, manželka - matka maloletých detí zaviazaná na platenie výživného v sume 300,- Eur mesačne na každú maloletú a zároveň, aby súd upravil styk matky s maloletými v zmysle jeho
návrhu. Z podania manžela, doručeného súdu dňa 18.09.2017 vyplýva, že manželka sa od 01.01.2016 zamestnala v Nemecku, pričom sa tam presťahovala. Odporca následne ukončil pracovný pomer na Slovensku a spolu s maloletými deťmi sa 11.01.2016 presťahoval do Nemecka, kde sa od 01.02.2016 zamestnal. Na pojednávaní konanom dňa 25.09.2017 manželka uviedla, že pracuje a žije v Spolkovej republike Nemecko, má ruskú národnosť a slovenskú štátnu príslušnosť. Ďalej uviedla, že maloletá dcéra Y. navštevuje 5. ročník odbornej školy v C., a maloletá dcéra E. navštevuje 2. ročník základnej školy v T.. Otec na pojednávaní dňa 25.09.2017 uviedol, že v súčasnosti býva rovnako v Spolkovej republike Nemecko, je tam zamestnaný ako vodič, má slovenskú národnosť a slovenskú štátnu príslušnosť. Od 07.07.2017 býva v hoteli v SRN, kam sa nasťahoval po odsťahovaní zo spoločne prenajatého bytu po incidente s manželkou a matkou manželky.
3. Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
4. Podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
5. Podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
6. Súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (procesné podmienky). Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda dôvodiť, že procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jedine umožňujú dosiahnuť cieľ civilného konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky. Na strane súdu patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. Nedostatok procesných podmienok môže byť jednak neodstrániteľný, jednak odstrániteľný. Neodstrániteľný je nedostatok procesnej podmienky, odstránenie ktorého za danej právnej úpravy nie je možné. Odstrániteľný je taký nedostatok procesnej podmienky, k odstráneniu ktorého môže súd prispieť za eventuálnej súčinnosti s niektorým účastníkom. Medzi neodstrániteľné procesné podmienky sa zaraďuje aj nedostatok právomoci súdu (§ 9 Civilného sporového poriadku).
7. Podľa článku 3 ods. 1 písm. b) Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej aj nariadenie Brusel II bis), vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu b) ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, ak tam majú obaja manželia "domicil".
8. Podľa článku 1 odsek 1 nariadenia Brusel II bis, toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na: a) rozvod, rozluku alebo anulovania manželstva; b) nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.
9. Podľa článku 1 odsek 2 nariadenia Brusel II bis, záležitosti uvedené v odseku 1 písm. b) sa môžu týkať najmä: a) opatrovníckeho práva a práva styku s dieťaťom; b) opatrovníctva, poručníctva alebo podobných inštitútov; c) určenia a úloh osôb alebo subjektov, ktoré sú zodpovedné za osobu dieťaťa alebo jeho majetok, ktoré dieťa zastupujú alebo mu pomáhajú; d) umiestnenia dieťaťa do pestúnskej starostlivosti alebo do zariadenia starostlivosti o dieťa; e) opatrení na ochranu dieťaťa týkajúcich sa správy, udržovania alebo nakladania s majetkom dieťaťa.
10. Podľa článku 1 odsek 3 písm. e) nariadenia Brusel II bis, toto nariadenie sa nevzťahuje na vyživovaciu povinnosť.
11. Podľa článku 8 nariadenia Brusel II bis, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania (ods. 1). Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12 (ods. 2).
12. Podľa článku 12 ods. 1 nariadenia Brusel II bis, súdy členského štátu pri výkone svojej právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak: a) aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu a b) manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
13. Podľa článku 17 nariadenia Brusel II bis, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.
14. Podľa článku 3 Nariadenia rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (ďalej ako nariadenie vo veciach vyživovacej povinnosti), v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná: a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu povinného, alebo b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.
15. Podľa článku 10 Nariadenia vo veciach vyživovacej povinnosti, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej nemá podľa tohto nariadenia právomoc konať, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.
16. Ako prvé súd skúmal, či má právomoc konať vo veci rozvodu manželstva manželov. Obaja manželia napriek tomu, že žijú mimo územia Slovenskej republiky, sú štátnymi príslušníkmi SR. Z tohto dôvodu je podmienka právomoci splnená, nakoľko vo veciach rozvodu manželstva majú právomoc súdy členského štátu, ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia. Ďalej však súd musel skúmať, či má právomoc konať vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, vrátane vyživovacej povinnosti (ktorej kritéria pre určenie právomoci sú upravené samostatným nariadením). Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení dospel súd k záveru, že pre účely určenia právomoci súdu treba vychádzať z článku 8 nariadenia Brusel II bis, preto súd skúmal najskôr obvyklý pobyt maloletých detí v čase začatia konania. Daný pojem v predmetnom medzinárodnom právnom dokumente definovaný nie je. Jeho definíciu je tak potrebné určiť v každom jednotlivom prípade na základe konkrétnych okolností skutkového stavu. Obsah tohto pojmu je však nevyhnutné vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia Brusel II bis tak, aby sa účelovo formulovanými tvrdeniami účastníkov neobchádzali kritériá obsiahnuté v predmetnom dohovore. Nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia bydliska preto nie je rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho
- ktorého štátu prihlásený na trvalý pobyt, ale rozhodujúci je vždy reálny pobyt a kritérium trvalejšieho zdržiavania sa v určitom mieste. Ako štát obvyklého pobytu je potom možno chápať predovšetkým ten členský štát, na území ktorého malo dieťaťa v čase začatia konania svoje trvalejšie a stabilné bydlisko. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-523/07 vyložil pojem obvyklý pobyt v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia Brusel II bis tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.
17. Preskúmaním veci dospel súd k záveru, že maloleté deti majú obvyklý pobyt v Spolkovej republike Nemecko. Zo spisového materiálu a z prednesov účastníkov na pojednávaní vyplýva, že obaja rodičia sú štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky a v súčasnosti obaja žijú a pracujú mimo územia Slovenskej republiky, a to v Spolkovej republike Nemecko. Majú prenajatý byt v T., kde do 05.07.2017 žili spoločne, pričom po konflikte rodičov v uvedený deň manžel - otec maloletých detí opustil spoločnú domácnosť a je ubytovaný v J. L.. Rovnako mimo územia Slovenskej republiky (v SRN) žijú obe maloleté deti (ktoré žijú s matkou v prenajatom byte), ktoré v SRN navštevujú školy, družinu a majú tam aj rôzne krúžky (napr. tenis). Keďže celá rodina žije v Spolkovej republike Nemecko (a to najmenej od februára 2016
- teda aj v čase podania návrhu), niet tak žiadnych pochybností o tom, že maloleté deti majú obvyklý pobyt v Spolkovej republike Nemecko.
18. Súd má za to, že výluky z určenia všeobecnej právomoci (čl. 8) podľa čl. 9, 10 a 12 nemožno v tomto prípade použiť. Do úvahy by prichádzalo len ustanovenie čl. 12 ods. 1, avšak pre to, aby slovenský súd, ktorý má právomoc podľa článku 3 (na základe návrhu na rozvod), mal právomoc aj v tejto veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s návrhom na rozvod, museli by byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky, a to: aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu (1) a manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa (2).
19. Obaja manželia majú rodičovské práva a povinnosti k maloletým deťom, teda prvá podmienka je splnená. Matka, ani otec neuviedli výslovne písomným podaním adresovaným súdu, že prijímajú právomoc slovenských súdov konať a rozhodovať vo veci a súd má za to, že ak by aj bolo možné považovať niektoré z vyjadrení či skutočností manželky alebo manžela za „iný jednoznačný spôsob“ takéhoto prejavu, stále nemožno opomenúť fakt, že druhá podmienka pre založenie právomoci slovenských súdov podľa článku 12 ods. 1 nariadenia Brusel II bis je podmienená najlepším záujmom dieťaťa. Ani matka, ani otec, neodôvodnili, prečo považujú právomoc nemeckých súdov za rozpornú so záujmom maloletých detí, a nevyplýva ani z okolností prípadu. Maloleté deti žijú dlhodobo v Spolkovej republike Nemecko, rodičia tam majú prenajatý byt a obaja aj pracujú v Spolkovej republike Nemecko a tiež existujúce spory medzi sebou ohľadne bývania, domáceho násilia a rodičovských práv a povinností už riešia na Okresnom súde Landshut. Niet žiadneho dôvodu pre prijatie záveru, že je v najlepšom záujme maloletých detí, aby vo veci konali a rozhodovali slovenské súdy, v ktorých obvode sa maloleté deti ani len nezdržujú, a to i s prihliadnutím k príslušnosti miestnych sociálnych, zdravotných a školských nemeckých orgánov. Naopak, v záujme riadneho prešetrenia pomerov v súvislosti s riešením otázky, do koho osobnej starostlivosti majú byť maloleté zverené, je namieste hovoriť o záujme maloletých, aby takéto šetrenie bolo realizované úradmi a orgánmi príslušnými podľa ich obvyklého pobytu (teda orgánmi nemeckými), ktoré na základe daných zistení aj rozhodnú. Z uvedeného dôvodu tak nemožno konštatovať naplnenie druhej podmienky pre právomoc slovenských súdov. Tunajší súd je toho názoru, že je v záujme maloletých detí, aby ich vec riešil ten súd, v obvode ktorého majú dlhodobo obvyklý pobyt, keďže všetci účastníci konania (vrátane a predovšetkým maloleté deti) sa fakticky nachádzajú na území Spolkovej republiky Nemecko.
20. Vychádzajúc z uvedeného, keďže maloleté deti v čase začatia konania nemali (a ani v súčasnosti nemajú) obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, nie je daná právomoc slovenských súdov na konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ale je daná právomoc nemeckých súdov vecne a miestne príslušných podľa práva Spolkovej republiky Nemecko.
21. Čo sa týka určenia právomoci súdu, ktorý je oprávnený rozhodovať o vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, súd vychádzal z ustanovenia článku 3 nariadenia vo veciach vyživovacej povinnosti, pričom má za to, že podľa daného ustanovenia má právomoc rozhodovať o danej veci nemecký súd. Ako kritérium pre určenie právomoci nemeckého súdu možno na daný prípad aplikovať ustanovenie písm.: a) súd podľa miesta obvyklého pobytu povinného (povinným je odporca, ktorý má obvyklý pobyt v SRN
- teda podľa daného kritéria je daná právomoc nemeckého súdu), b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného (oprávnenými sú maloleté, ktoré majú obvyklý pobyt v SRN - teda podľa daného kritéria je daná právomoc nemeckého súdu), alebo d) súd, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach (SRN), ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov (ako súd uviedol vyššie, právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, a teda napr. o určení, komu budú maloleté
zverené do osobnej starostlivosti, prípadne o styku rodičov s maloletými, nemá slovenský súd, ale súd nemecký a dané veci sa priamo týkajú určenia vyživovacej povinnosti rodičov k maloletým, nakoľko vyživovacia povinnosť bude uložená tomu, do koho osobnej starostlivosti maloleté nebudú zverené - preto ide o konania spojené, pričom je splnená podmienka, že sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov).
22. Súd má vzhľadom na uvedené za to, že súdom, ktorému patrí právomoc na konanie o vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je súd nemecký, nie súd slovenský. Od počiatku teda neboli splnené podmienky pre začatie a vedenie konania (podmienka právomoci súdu) o návrhu matky na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým a tiež v rozsahu vyživovacej povinnosti, keďže právomoc vo veci konať má príslušný súd v Spolkovej republike Nemecko.
23. Preto súd konanie vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode zastavil (§ 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku) a osobitným výrokom vyslovil, že nemá právomoc v tejto veci konať a rozhodnúť (čl. 17 nariadenia Brusel II bis). Rovnako súd konanie vo veci vyživovacej povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode zastavil (§ 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku) a osobitným výrokom vyslovil, že nemá právomoc v tejto veci konať a rozhodnúť (čl. 10 nariadenia vo veciach vyživovacej povinnosti).
24. Keďže čiastočné zastavenie konania z dôvodu nedostatku medzinárodnej právomoci je rozhodnutím, ktorým sa konanie v zastavenej časti končí, súd zároveň rozhodoval aj o nároku na náhradu trov konania. Keďže súd zastavil konanie pre nedostatok medzinárodnej právomoci, o trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku tak, že žiadny z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 357 písm. a) Civilného sporového poriadku). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní treba uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis; ďalej proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.
Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci.