Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_24Co-137-2017.pdf
PDF · 97.8 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/137/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., Mlynské nivy 44/a, Bratislava, IČO: 35 815 256, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: T. S., nar. XX. XX. XXXX, W. XX/XXXX, U., o zaplatenie 161,99 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 5Csp/201/2016-104 zo dňa 30. 05. 2017 v časti o zamietnutí žaloby takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
II. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) v spore strán zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 49,46 Eur s prísl. titulom nezaplatených faktúr za odber plynu. Zároveň zamietol žalobu v časti o zaplatenie poplatkov za upomienky a poplatku za administratívne prerušenie dodávky zemného plynu.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 588 Občianskeho zákonníka, § 54, § 96 a § 17 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to § 52 a nasl.. Svoje rozhodnutie v zamietavej časti, ktoré bolo napadnuté odvolaním žalobcu odôvodnil takto:
„Ustanovenie §53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“). Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano Badillo, Mohammed Berroane a Emilio Vinas Feliú, v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky. Znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice, konkrétne chrániť spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke a dosiahnuť zámer čl. 7 Smernice. Tieto opatrenia môžu pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam. Súd žalobu zamietol v časti o zaplatenie poplatkov za zabezpečenie administratívneho prerušenia dodávky zemného plynu vo výške 78,53 eur, poplatkov za upomienky 8x 3eur a 1x 10 eur. V súvislosti s týmito poplatkami je potrebné uviesť, že pri týchto poplatkoch podľa Cenníka externých služieb a výkonov sa jedná o poplatky za porušenie zmluvy, pričom spotrebiteľ nemá v ďalšom možnosť využívať služby pôvodne mu poskytované žalobcom. Teda žalovaný ako spotrebiteľ bol povinný platiť sankciu za to, že dodávateľ mu nebude dodávať plyn. Za tieto poplatky žalovanému ako spotrebiteľovi nebola poskytovaná žiadna služba. Práve naopak, bol jej znemožnený prístup k službám a ďalším dodávkam zo strany žalobcu. Preto je súd názoru, že takéto dojednanie ohľadne vyššie uvedených poplatkov, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa ako ich predpokladá ustanovenie §53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čím sa zároveň prieči dobrým mravom v zmysle ustanovenia §39 Občianskeho zákonníka a tento nárok žalobcu súd považuje za nedôvodný v celom rozsahu. Preto súd žalobu žalobcu v časti týchto poplatkov zamietol a to aj spolu s úrokmi z omeškania z týchto súm. Poplatky za upomienky súd posúdil ako neúčelné a to vzhľadom na počet týchto upomienok, t.j. 9upomienok. Súd tu poukazuje na to, že žalobca mal iné možnosti vymáhania svojich pohľadávok a napriek 9upomienkam aj tak v konečnom dôsledku podal žalobu na súd. Preto týchto 9upomienok súd posúdil, že ide o neúčelne úkony zo strany žalobcu a nepatrí mu za nich ani náhrada vecných nákladov. Ako uviedol Ústavný súd SR: „Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.“ (Uznesenie ÚS SR z 24.02.2011, IV. ÚS 55/2011-19). V neposlednom rade súd má za to, že kritériu prijateľnosti zmluvnej podmienky a rovnovážnosti práv a povinností strán spotrebiteľského vzťahu nezodpovedá podmienka o poplatku, ktorý nemá pre spotrebiteľa žiaden preukázateľný prínos a za ktorý sa mu nedostáva žiadneho protiplnenia. Uvedené poplatky slúžia výlučne záujmu zmluvného partnera spotrebiteľa na maximalizácii zisku spojeného s existenciou zmluvného vzťahu (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.08.2014 sp. zn. 10Co/27/2013, 10Co/325/2014, rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 3. 5. 2010). Na základe uvedeného súd je toho názoru, že žalobcovi nepatria vyššie špecifikované poplatky. Poplatky za prerušenie dodávky zemného plynu a za upomienky sa javia iba ako ďalšia sankcia za oneskorenie sa s platením za dohodnuté dodávky plynu, pričom takáto sankcia má charakter zmluvnej pokuty. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v danom prípade žalobca nepreukázal, že by dojednanie o zmluvnej pokute a sankciách bolo súčasťou listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis. Vymedzenie vo Všeobecných obchodných podmienkach, resp. v Cenníku, súd nemôže považovať za platné dojednanie zmluvnej pokuty ako to vyžaduje ustanovenie §544 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednanie zakladajúce právo na zmluvnú pokutu, rovnako ako aj rozhodcovská doložka, zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len súčasťou samotnej spotrebiteľskej zmluvy, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (nález ÚS ČR z 11.11.2013, sp. zn. I.ÚS 3512/2011 ). V danom prípade tak nie je splnený zákonný predpoklad platného dojednania poplatku za prerušenie dodávky zemného plynu a poplatku za upomienky ako zmluvnej pokuty v písomnej forme, nesplnenie ktorej má za následok jej absolútnu neplatnosť v zmysle ustanovenia §40 ods. 1 Občianskeho zákonníka“.
3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, aj napriek jeho pomernému úspechu vo veci, nakoľko mu tieto nevznikli.
4. Proti citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol. Poukázal na skutočnosť, že suma 78,53 Eur ako poplatok za prerušenie dodávky zemného plynu a suma 34 Eur ako náklady za vystavenie a zaslanie upomienok vyplýva z ust. § 59 ods. 1 písm. g) zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike, ako aj z ust. § 82 ods. 1 písm. g) zákona č. 251/2012 Z. z., podľa ktorých neoprávneným odberom plynu je odber, ak odberateľ nedodržal zmluvne dohodnuté podmienky. Poukázal na čl. 4, bod 4 obchodných podmienok, podľa ktorých dodávateľ je oprávnený účtovať odberateľovi cenu za ďalšie služby a výkony súvisiace s dodávkou plynu, ktoré nie sú zahrnuté v cene za združenú dodávku plynu, ak svojim konaní alebo nekonaním, či omeškaním voči dodávateľovi vyvolal tieto služby, a to podľa cenníka externých služieb. Taktiež poukázal na ďalšie znenie obchodných podmienok, podľa ktorých má odberateľ povinnosť nahradiť dodávateľovi v zmysle cenníka externých služieb a výkonov platných v čase prerušenia alebo obnovenia dodávky ním vyfakturované sumy. Poukázal na to, že žalobca ako dodávateľ zemného plynu musí byť zabezpečený voči odberateľom plynu, ktorí si neplnia svoje zmluvné povinnosti, a to ak žalobca pristúpi k prerušeniu na odbernom mieste nepredstavuje žiadnu službu v prospech žalovaného. Uviedol, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nemožno ju chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Žalovaný sa svojim podpisom oboznámil s cenníkom, ktorého súčasťou boli aj cena za úkony pri prerušení dodávky zemného plynu. Prerušenie dodávky zemného plynu vykonáva prevádzkovateľ distribučnej siete SPP distribúcia a. s. na základe požiadavky dodávateľa, teda žalobcu, v prípade, ak odberateľ nezaplatí v súlade so zmluvne dohodnutými podmienkami faktúru za dodávku plynu. S prerušením dodávky plynu sú logicky splnené náklady prevádzkovateľa, ktoré predstavujú jeho škodu ako reakciu na konanie žalovaného v rozpore so zmluvou.
5. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril, a to napriek výzve súdu prvej inštancie doručený mu 18. 08. 2017.
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
9. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza nasledovné. Smernica 93/13
Účelom smernice 93/13 je podľa jej článku 1 ods. 1 je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Článok 3 ods. 3 tejto smernice uvádza, že „[jej] príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé“. Podľa bodu 1 písm. e) tejto prílohy patria k týmto podmienkam také podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je „požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu“. Článok 4 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje: „Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.“ Článok 6 ods. 1 tejto smernice má toto znenie: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Článok 7 tejto smernice stanovuje: „1. Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému [ďalšiemu - neoficiálny preklad] uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Prostriedky uvedené v odseku 1 zahrňujú ustanovenia, podľa ktorých osoby alebo organizácie s oprávneným záujmom podľa príslušného vnútroštátneho práva na ochranu spotrebiteľov môžu požiadať súdy alebo príslušné správne orgány o rozhodnutie, či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé, takže môžu uplatniť vhodné a účinné prostriedky k zabráneniu ďalšieho uplatňovania takých podmienok. Smernica 93/13 sa prebrala do slovenského práva ustanovením § 52 a nasl. zákona č. 40/1964, (ďalej len Občiansky zákonník“).
10. Podľa § 53 ods. 1 tohto zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré v rozpore s požiadavkou dobrej viery spôsobujú v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán. Podľa § 53 ods. 5 uvedeného zákonníka sú také ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách neplatné. Ustanovenie § 53 ods. 4 toho istého zákonníka obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok inšpirovaný prílohou smernice 93/13, do ktorého nebola zahrnutá podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je požiadavka od spotrebiteľa, ktorý neplní svoj záväzok, aby platil neprimerane vysoké odškodnenie, uvedená v bode 1 písm. e) tejto prílohy.
11. Pokiaľ ide o článok 7 ods. 1 smernice 93/13, tento článok ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť v ich vnútroštátnych právnych poriadkoch, aby v záujme spotrebiteľov existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili ďalšiemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
12. V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vnútroštátny súd má posúdiť ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13 a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, hneď ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (rozsudok z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary, C-32/14, EU:C:2015:637, bod 41 a citovaná judikatúra). Súdny dvor rozhodol, že s cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou môže byť nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán zo strany vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o týchto sporoch (pozri v tomto zmysle rozsudok 27. februára 2014, Pohotovosť, C-470/12, EU:C:2014:101, bod 40 a citovanú judikatúru).
Súdny dvor mnohokrát potvrdil povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení úniového spotrebiteľského práva [pozri v tomto zmysle v súvislosti so smernicou 93/13 rozsudok zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, EU:C:2009:350, bod 32; Z toho vyplýva, že spotrebiteľa by nebolo možné účinne chrániť, pokiaľ by vnútroštátny súd nemal povinnosť ex offo posúdiť, či boli splnené povinnosti vyplývajúce z noriem úniového spotrebiteľského práva (pozri analogicky rozsudok zo 4 októbra 2007, Rampion a Godard, C-429/05, EU:C:2007:575, body 61 a 65) (porovnaj Rozsudok Súdneho Dvora (tretia komora) z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14).
13. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súdnu ochranu nepožívajú také ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré jednostranne zakomponujú do všeobecných obchodných alebo iných podmienok neprimerané finančné vyjadrenie nákladov dodávateľa za administratívne úkony, ktoré reálne nemôžu mať základ v skutočných nákladoch dodávateľa ako to je v prípade poplatkov za doručenie výziev a taktiež fakturovaná suma za administratívne prerušenie dodávky zemného plynu spĺňa z pohľadu odvolacieho súdu rovnaké kritériá, preto odvolací súd považoval za dôvodné napadnutý rozsudok v zamietavej časti potvrdiť. Pri preukázaní nákladov spojených s prerušením dodávky plynu, z obsahu spisového materiálu nevyplývajú žiadne dôkazy preukazujúce tvrdenia žalobcu o objednaní tejto služby externým dodávateľom. Dôkazná povinnosť zaťažuje žalobcu v spore a pokiaľ ju tento nepreukázal, nemôže byť úspešný. Súd prvej inštancie preto vec správne právne posúdil.
14. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP s prihliadnutím na skutočnosť, že odvolateľ nebol úspešný v odvolacom konaní a úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli.
15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).