Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-47-2017.pdf
PDF · 100.6 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/47/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava, IČO: 35 937 874 vo veci Krajskej pobočky Prešov, Kúpeľná 5, 080 12 Prešov, adresa pre doručenie: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Krajská pobočka Prešov, oddelenie právne, Kúpeľná 5, 080 12 Prešov proti žalovanému: B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. W. XXX/XX, XXX XX V., právne zastúpený Mgr. Jozefom Mačugom, advokátom so sídlom 17. Novembra 31, 064 01 Stará Ľubovňa, o zaplatenie 822,56 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2C/139/2016-45 zo dňa 23.02.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 822,56 eura z titulu istiny do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko žalovaného, výsledky vykonaného dokazovania, zistený skutkový stav, obsah pripojených listinných dôkazov, spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T/22/2013 a uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že dňa 21.02.2013 žalovaný ako dlžník uznal dlh čo do dôvodu a výšky v celkovej sume 892,56 eura, ktorý vznikol žalobcovi z titulu vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť voči poistencovi Všeobecnej zdravotnej poisťovne Q. S.. Súčasne v bode 4 uznania žalovaný vyhlásil, že sa zaväzuje uhradiť dlh v celom rozsahu, a to postupným splácaním v pravidelných mesačných splátkach počnúc mesiacom marec 2013, vždy k 28. dňu každého kalendárneho mesiaca vo výške 10,- eur až do úplného zaplatenia uznaného dlhu. Uznanie dlhu je podpísané žalovaným. Žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 7T/22/2013-110 zo dňa 28.02.2013 uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 02.07.2012 v čase okolo 15:20 hod. na dvore rodinného domu na ul. X.. W. č. XXX/XX v V., okres W. Ľ., fyzicky napadol Q. S.. Poškodený v trestnom konaní Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. Bratislava bola s nárok na náhradu škody odkázaná na občianske-súdne konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 28.02.2013. Z predloženého salda žalobcu (č.l. 24 spisu) vyplýva, že žalovaný z uznanej sumy 892,56 eura uhradil 7 splátok po 10,- eur, spolu 70,- eur a poslednú splátku realizoval dňa 13.09.2013.
Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení účinnom do 31.03.2013, ďalej ust. § 415, § 420 ods. 1, § 588, § 100 ods. 1, § 110 ods. 1, § 47a ods. 1, 4, § 563 Občianskeho zákonníka, ako aj ust.
§ 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a uviedol, že z vykonaného dokazovania považoval za nepochybne preukázané, že žalobca (správne žalovaný) písomne dňa 21.02.2013 uznal čo do dôvodu a výšky dlh voči žalobcovi v sume 892,56 eura (č.l. 4 spisu), súčasne sa zaviazal, že dlh splatí mesačnými splátkami po 10,- eur vždy k 28. dňu počnúc mesiacom marec 2013. V konaní bolo sporné, či uznanie dlhu z 21.02.2013 je jednostranný právny úkon alebo dvojstranný právny úkon, či uvedené uznanie podlieha povinnému zverejneniu, alebo či je nárok premlčaný. Súd bol toho názoru, že uznanie dlhu z 21.02.2013 je jednostranný právny úkon, pretože obsahuje prejav vôle len jedného subjektu, t.j. žalovaného (absentuje prejav vôle iného subjektu - žalobcu na to, aby mohlo ísť o viacstranný právny úkon). V uznaní dlhu z 21.02.2013 nie je písomnou formou prejavená vôľa veriteľa - žalobcu, preto uznanie nemožno považovať za dohodu - dvojstranný právny úkon strán sporu tak, ako to tvrdil žalovaný. To, že žalobca akceptoval splácanie dlhu žalovaným mesačnými splátkami tak, ako to vyhlásil žalovaný a neuplatnil si svoje právo na splatenie dlhu jednorázovo po uznaní dlhu žalovaným, nemožno to charakterizovať ako skutočnosť, že uznanie dlhu z 21.02.2013 je dvojstranným právnym úkonom tak, ako to tvrdil žalovaný. Ďalšou spornou otázkou bolo, či uznanie dlhu z 21.02.2013 bol žalobca povinný v zmysle Zákona o slobodnom prístupe k informáciám povinne zverejniť v Centrálnom registri zmlúv. V tejto otázke sa súd prvej inštancie úplne stotožnil s tvrdením žalobcu. Poukázal na ust. § 5a zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, v zmysle ktorého povinne zverejnenou zmluvou je zmluva, ktorá spĺňa 3 podmienky, a to:
- ide o zmluvu, ktorá je uzatvorená v písomnej forme, ide o zmluvu, ktorú uzavrela povinná osoba, - ide o zmluvu, ktorá sa dotýka používania verejných prostriedkov, resp. nakladania s majetkom štátu, obce, vyššieho územného celku, prípadne finančných prostriedkov Európskej únie. Súd konštatoval, že uznanie dlhu z 21.02.2013, ktorým žalovaný uznal čo do dôvodu a výšky svoj záväzok voči žalobcovi a vyhlásil, že dlh splatí mesačnými splátkami po 10,- eur je jednostranným právnym úkonom, a preto ani vyhlásenie žalovaného o jeho splácaní dlhu mesačnými splátkami nie je zmluvou, ale jednostranným právnym úkonom. Z tohto dôvodu pre nadobudnutie účinkov uznania tohto dlhu zákon nevyžaduje povinnú registráciu v Centrálnom registri zmlúv. Súd prvej inštancie skonštatoval, že uznanie dlhu z 21.02.2013 je perfektným jednostranným právnym úkonom, ktorý je platný a účinný. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania súd poukázal na ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že pre prípad uznaného dlhu zákon stanovuje 10-ročnú premlčaciu lehotu. K uznaniu dlhu došlo dňa 21.02.2013, žaloba bola doručená súdu dňa 20.06.2016, teda v čase plynutia 10-ročnej premlčacej lehoty, a preto vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného nebola dôvodná. Následne súd prvej inštancie uzavrel, že nárok uplatnený žalobcom je dôvodný, a preto mu v celom rozsahu vyhovel. Žalovaného zaviazal k rozdielu žalovanej zaplatenej sumy, t.j. 892,56 eura - 70,- eur = 822,56 eura. K splatnosti dlhu súd prvej inštancie dodal, že žalobca si úroky z omeškania v konaní neuplatnil. Vyjadrenie žalovaného o spôsobe splácania dlhu v uznaní dlhu z 21.02.2013 nemožno považovať za dohodu strán sporu o splátkach, keďže ide o jednostranný právny úkon žalovaného a potom v zmysle ust. § 563 Občianskeho zákonníka je dlžník povinný plniť len čo ho veriteľ k tomu vyzval. V zmysle ustálenej judikatúry za takúto výzvu sa považuje aj doručenie žaloby. Žalovanému súd prvej inštancie uložil lehotu na plnenie 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 Civilného sporového poriadku tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, lebo vo veci mal plný úspech.
2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalovaného. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že v zmysle § 5a zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám je povinne zverejňovaná každá zmluva, ktorú uzatvára povinný subjekt a týka sa informácie, ktorá sa získala za verejné finančné zdroje. Samotné zverejnenie má okrem informačného aj vecnoprávny význam, pretože Občiansky zákonník so zverejnením povinne zverejňovanej zmluvy spája účinnosť takéhoto kontraktu. Účinnosť nastane buď priamo zo zákona deň nasledujúci po zverejnení alebo nastane iný neskorší deň, na ktorom sa zmluvné strany dohodnú. Výnimku z povinne zverejňovaných zmlúv predstavujú zmluvy vyplývajúce z ods. 5 a tiež zmluvy, ktoré sa nezverejňujú podľa ods. 2. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného, v konaní bolo zo strany žalobcu predložené uznanie dlhu, ktoré obsahovalo aj dohodu o splátkach, ktorú žalobca akceptoval, nakoľko sa na tom spoločne so žalovaným na pobočke žalobcu dohodli. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Z uvedeného vyplýva, že nie je potrebný podpis alebo súhlas veriteľa na platnosť uznania dlhu. Pokiaľ sa však v uznaní dlhu nachádza aj dohoda o splácaní dlhu v splátkach, alebo predlžuje sa týmto uznaním dlhu splatnosť dlhu, ide o dvojstranný právny úkon medzi veriteľom a dlžníkom a v tomto prípade uznanie dlhu z hľadiska právneho obsahuje 2 právne úkony - jednostranný právny úkon dlžníka - uznanie
záväzku a dvojstranný právny úkon - dohodu o úhrade pohľadávky v splátkach. Poukázal na to, že uznanie dlhu a dohoda o splátkach bola žalovaným podpísaná týždeň pred vydaním rozsudku, ktorým bol žalovaný uznaný vinným z protiprávneho konania, a preto sa zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o splátkach a uznaní záväzku ešte pred právoplatným uznaním viny žalovaného javí ako právne neúčinný, nakoľko v rozsudku bolo rozhodnuté o náhrade škody, kde bol žalobca odkázaný so svojím nárokom na občianske súdne konanie. Takýto postup žalobcu podľa názoru právneho zástupcu žalovaného je obchádzaním práva, nakoľko rozsudok nadobudol právoplatnosť až 28.02.2013. Uplatnený nárok žalobcu je škodou v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na uplatnený nárok je preto potrebné aplikovať ust. § 106 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za 2 roky odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá. Žalobca sa dozvedel o osobe zodpovednej za vzniknutú škodu až dňom 28.02.2013, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o uznaní viny z prečinu ublíženia na zdraví. Od tejto doby začala plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba, a preto nárok považoval za premlčaný dňom 01.03.2015. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že trvá na svojich všetkých vyjadreniach zo dňa 16.09.2016, 13.02.2017. Uviedol, že uznanie dlhu zo dňa 21.02.2013 je jednostranným právnym úkonom, ktorý rozhodne nemožno zamieňať s iným dvojstranným právnym úkonom - dohodou veriteľa a dlžníka o splátkach dlhu v zmysle § 521 Občianskeho zákonníka ako to nesprávne chápe žalovaný. Žalobca a žalovaný spolu neuzatvorili dohodu o splátkach predmetného dlhu. Žalovaný preukázateľne vykonal výlučne jednostranný právny úkon uznania predmetného dlhu voči žalobcovi. Vo vzťahu k povinnosti zverejňovania zmlúv v zmysle ust. § 5a ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám uviedol, že povinne zverejňovanou zmluvou je zmluva, ktorá musí spĺňať 3 podmienky, a to, že ide o zmluvu, ktorá je uzatvorená v písomnej forme, zmluvu, ktorú uzavrela povinná osoba a zmluvu, ktorá sa dotýka používania verejných prostriedkov, resp. nakladania s majetkom štátu, obce, vyššieho územného celku, prípadne finančných prostriedkov Európskej únie. Z uvedeného vyplýva, že predmetné uznanie dlhu žalovaným nie je zmluvou. Nie je naplnená jedna z kumulatívnych podmienok potrebných na povinné zverejnenie v Centrálnom registri zmlúv. Žalobca sa podaním zo dňa 05.12.2012 pripojil k trestnému konania vedenému voči žalovanému v tomto konaní tým, že si uplatnil nárok na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v adhéznom konaní. Dňa 20.02.2013 žalovaný kontaktoval pobočku Všeobecnej zdravotnej poisťovne v Starej Ľubovni, kde požiadal zamestnankyňu o možnosť uznania dlhu, ktorý následne 21.02.2013 podpísal. V zmysle judikatúry súdov Slovenskej republiky princíp prezumpcie neviny je inštitútom trestnoprávnym, nie civilným, preto oprávnený subjekt môže svoje právo uplatňovať v civilnom konaní aj pred právoplatným skončením trestného, resp. priestupkového konania, aby nedošlo k premlčaniu jeho práva. Úhrada predmetných nákladov zdravotnej starostlivosti predstavuje v trestnom konaní náhradu škody a je poľahčujúcom okolnosťou, ktorá prispieva k posudzovaniu predmetného skutku a jeho následkoch v trestnom konaní v prospech žalovaného. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania v zmysle ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobca uviedol, že skutkovo aj právne nie je odôvodnená a je irelevantná. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok.
4. Právny zástupca žalovaného v odvolacej replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že na vznesenej námietke premlčania v zmysle ust. § 106 Občianskeho zákonníka trvá. Uviedol, že ak by súd dospel k záveru, že uznanie dlhu je platné, je potrebné uviesť, že v predmetnej dohode o uznaní dlhu nie je dohodnuté, že v prípade omeškania so splatením splátky sa stáva zročný celý dlh, preto podľa názoru právneho zástupcu žalovaného, výška žalovanej sumy nie je dôvodná. Celý dlh mal byť uhradený formou mesačných splátok vo výške 10,- eur, teda posledná splátka by mala byť uhradená po 89-tich mesiacoch od podpisu dohody o uznaní dlhu, t.j. 28.07.2020. V zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka veriteľ môže požadovať od dlžníka zaplatenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok najneskoršie do splatnosti najbližšie budúcej splátky. Ak sa tak nestalo a veriteľ stratil právo požadovať od dlžníka zaplatenie celého dlhu, prestane plynúť premlčacia doba celého dlhu a premlčacia doba začína plynúť opäť len pre jednotlivé splátky od momentu ich splatnosti.
5. Žalobca vo vyjadrení v rámci odvolacej dupliky k vyjadreniu žalovaného uviedol, že trvá na svojich písomných vyjadreniach. Poukázal na ust. § 558 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom, ktorý nemožno zamieňať s iným dvojstranným právnym úkonom. Ďalej, že žalobca výzvou zo dňa 04.07.2014 vyzval žalovaného na zaplatenie predmetného dlhu. Výzvu zaslal na adresu žalovaného, ktorú uviedol v uznaní dlhu. Iná adresa pobytu žalovaného
žalobcovi nebola známa. Výzva žalobcu nebola doručená žalovanému, lebo dňa 14.07.2014 bola zásielka vrátená poštou s vyznačeným dôvodom nedoručenia - adresát neznámy. V zmysle ust. § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, žalobca považoval označenú výzvu za doručenú dňom 14.07.2014, kedy sa mu zásielka vrátila poštou, i keď sa adresát o tom nedozvedel. Poukázal na ust. § 563 Občianskeho zákonníka a ďalej uviedol, že v označenej výzve poskytol žalovanému lehotu 15 dní odo dňa doručenia výzvy na úhradu sumy 822,56 eura. Pätnásťdňová lehota začala plynúť dňom 15.07.2014 a uplynula 29.07.2014. Od 01.08.2014 je žalovaný s plnením v omeškaní. Uplatnený nárok na zaplatenie 822,56 eura považoval žalobca za dôvodný. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.
V záujme zachovania práva na spravodlivý proces bolo vyjadrenie žalobcu v rámci odvolacej dupliky doručené právnemu zástupcovi žalovaného v zmysle ust. § 374 ods. 3 Civilného sporového poriadku.
6. Podľa § 470 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového poriadku na všetky prebiehajúce a začaté konania v súlade s princípom justifikácie účinkov procesných úkonov, ktorý znamená zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom do 30.06.2016, ktorých následky úkonu sa majú uznávať i vtedy, ak novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa 14.12.2017 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom, ako aj právnym posúdením uplatneného nároku odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.
8. K odvolaniu právneho zástupcu žalovaného uvádza, že uplatnený odvolací dôvod, a to nesprávne skutkové zistenia nepovažoval za dôvodné. Súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal so všetkými rozhodnými námietkami uplatnenými v konaní zo strany žalovaného týkajúcími sa právneho posúdenia uznania dlhu z 21.02.2013 ako jednostranný právny úkon, ktorý je podpísaný len žalovaným i napriek tomu, že na uvedenom podaní je aj označenie veriteľa. Jednostranný právny úkon sa týka aj vyhlásenia žalovaného o splácaní dlhu v splátkach. Ani toto vyhlásenie žalovaného nie je dohodou veriteľa a dlžníka o splátkach. Z uvedeného preto odvolací súd považoval za právne irelevantné zaoberať sa dohodou o splátkach dlhu v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka, na ktorú skutočnosť poukázal právny zástupca žalovaného vo svojom vyjadrení v rámci odvolacej repliky v zmysle ust. § 374 ods. 1 CSP.
9. Uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka je jednostranným písomným a adresným právnym úkonom dlžníka zakladajúci vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v čase tohto prejavu. Pre platnosť úkonu nie je pritom rozhodujúce, či dlh v čase prejavu skutočne existoval. Z hľadiska obsahových náležitostí pre platnosť prejavu je rozhodujúce, či prejav obsahuje označenie oprávnenej osoby (veriteľa), označenie povinnej osoby (dlžníka), určenie dlhu, dôvod dlhu, uvedenie výšky dlhu, skutočnosti z ktorých vyplýva vedomosť dlžníka o svojej povinnosti. Nie je rozhodujúce, či uznanie dlhu vyhotovené ako samostatný prejav je súčasťou dvoj alebo viacstranného právneho úkonu. Rozhodujúce je iba to, že uvedený prejav spĺňa náležitosti predpokladané ust. § 34 a nasl., § 558 Občianskeho zákonníka. Dôsledkom uznávacieho prejavu nie je vznik nového záväzkového vzťahu, ale dochádza ním k zastaveniu plynutia premlčacej doby a na miesto nej dňom uznania začína plynúť nová 10-ročná premlčacia doba (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Pokiaľ žalovaný dlh písomne uznal čo do základu a výšky jednostranným právnym úkonom v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka, z uvedeného následne vyplýva, že vznesená námietka premlčania pri uplatnenom nároku na náhradu škody v zmysle ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktorú poukázal právny zástupca žalovaného nie je dôvodná. V zmysle § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, ak právo dlžník písomne uzná čo do dôvodu i do výšky, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu dlhu došlo, ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od plynutia tejto lehoty. Žaloba bola uplatnená na súde dňa 20.06.2016 a žalovaný uznal dlh dňa 21.02.2013, t.j. počas plynutia zákonnej 10-ročnej premlčacej lehoty. Aj vznesenú námietku premlčania žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie súd prvej inštancie správne poukázal. Náležite sa vysporiadal aj tvrdením žalovaného o povinnosti zverejniť dohodu o uznaní dlhu v Centrálnom registri zmlúv. Vzhľadom k tomu, že uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom žalovaného, nebolo povinnosťou žalobcu tento jednostranný právny úkon v zmysle ust. § 5a zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám zverejniť v Centrálnom registri zmlúv, lebo takéto uznanie dlhu nespĺňa zákonné požiadavky na povinné zverejňovanie zmlúv.
10. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobcu v odvolacom konaní, ktorému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, lebo si ich neuplatnil, ani mu z obsahu spisu nevyplývajú (§ 255 ods. 1 CSP).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.